Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 406/2022

Spojené na spoločné konanie rozhodnutím PLs. ÚS 47/2022
„SLOVENSKÁ REPUBLIKA U Z N E S E N I E Ústavného súdu Slovenskej republiky PLs. ÚS 47/2022-6 Ústavný súd Slovenskej republiky v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavných sťažnostiach sťažovateľa súdneho exekútora Ing. JUDr. Bohumila Husťáka, Žriedlová 3, Košice, IČO 17 072 735, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Hopferova s. r. o., Bajzova 2, Košice, IČO 47 254 220, v mene ktorej koná advokátka JUDr. Martina Hopferová, proti uzneseniam Okresného súdu Michalovce č. k. 6 Er 223/2003-26 z 22. marca 2022 a č. k. 6 Er 223/2003-34 z 31. mája 2022 a postupu, ktorý predchádzal ich vydaniu, takto rozhodol: 1. Veci vedené na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. II. ÚS 406/2022 a sp. zn. IV. ÚS 482/2022 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. II. ÚS 406/2022. 2. Toto uznesenie nadobúda právoplatnosť a vykonateľnosť okamihom jeho prijatia Ústavným súdom Slovenskej republiky."

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-51

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho a zo sudcov Jany Laššákovej a Petra Molnára (sudca spravodajca) v konaní podľa o spojených ústavných sťažnostiach súdneho exekútora , , , zastúpeného Advokátskou kanceláriou Hopferová s. r. o., Bajzova 2, Košice, v mene ktorej koná advokátka JUDr. Martina Hopferová, proti uzneseniu Okresného súdu Michalovce č. k. -26 z 22. marca 2022 (vedenej Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. ) a proti uzneseniu Okresného súdu Michalovce č. k. -34 z 31. mája 2022 (pôvodne vedenej Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. ) takto

rozhodol:

Ústavným sťažnostiam n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavné sťažnosti a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu bola 13. júna 2022 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa (sp. zn. , pozn.), ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa (ďalej len „“) a Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), základného práva na súdnu ochranu podľa , základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) napadnutým uznesením všeobecného súdu označeným v záhlaví tohto uznesenia a postupom v napadnutom konaní. Napadnuté uznesenie žiada zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie, priznať mu trovy konania a finančné zadosťučinenie v sume 200 eur.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako súdny exekútor vykonával exekúciu na vymoženie peňažnej sumy s príslušenstvom z titulu právoplatne uloženej pokuty za priestupok povinného. Okresný súd ho poveril vykonaním exekúcie 26. júna 2003. Sťažovateľ vydal 17. februára 2020 upovedomenie o zastavení starej exekúcie a výzvu na úhradu trov starej exekúcie. Oprávnený podal proti tomuto upovedomeniu námietky, o ktorých rozhodol okresný súd obsadený vyšším súdnym úradníkom uznesením č. k. -15 z 21. júla 2020 tak, že im vyhovel a upovedomenie o zastavení starej exekúcie zrušil s odôvodnením, že právo priznané exekučným titulom zaniklo uplynutím času 6. januára 2004, teda pred účinnosťou o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „“ alebo aj „zákon o ukončení niektorých exekučných konaní“).

3. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol okresný súd obsadený sudcom napadnutým uznesením z 22. marca 2022 tak, že sťažnosť zamietol. Z odôvodnenia vyplýva, že súdny exekútor nebol oprávnený vydať upovedomenie o zastavení starej exekúcie, pretože preklúzia vymáhaného práva nastala skôr ako rozhodná doba podľa Súdny exekútor v zmysle Exekučného poriadku v okamihu zistenia skutočnosti, že vymáhaný exekučný titul je prekludovaný, bol povinný podať návrh na zastavenie exekúcie podľa Exekučného poriadku, preto súd zrušil vydané upovedomenie o zastavení starej exekúcie a za primárny dôvod zastavenia exekúcie považoval preklúziu vymáhaného práva.

4. Toto uznesenie napadol sťažovateľ ústavnou sťažnosťou z 13. júna 2022, v ktorej namieta, že okresný súd sa odklonil od cieľa a účelu sledovaného , ktorého ambíciou je zavedenie osobitného procesného mechanizmu zastavenia tzv. starých (nemajetných) exekúcií priamo zo zákona, pričom technické otázky súvisiace s ukončením exekučných konaní sú zverené súdnemu exekútorovi. Prax iných súdov je pritom presne opačná ako v prípade označeného súdu. Súdy sťažovateľovi vracajú akékoľvek podnety na zastavenie exekúcie z dôvodu preklúzie exekučného titulu podané pred účinnosťou práve pre účely vydania upovedomenia o zastavení starej exekúcie. Návrh oprávneného na začatie exekúcie bol vinou oprávneného jednoznačne a nepochybne podaný tesne pred uplynutím prekluzívnej lehoty, čo však sťažovateľ žiadnym spôsobom nemohol a nevedel ovplyvniť. Sťažovateľ nemá vplyv na rozhodnutie oprávneného, kedy iniciuje exekučné konanie, a oneskorené konanie oprávneného v tomto smere v žiadnom prípade nemôže byť kladené za vinu sťažovateľovi. Sťažovateľ riadne vydal upovedomenie o začatí exekúcie. Pred vydaním upovedomenia o začatí exekúcie, ako aj potom vykonával úkony smerujúce k zisteniu majetku povinného a k vymoženiu dlžnej sumy. Je neakceptovateľné, aby následky nedbalého konania oprávneného spôsobili, že sťažovateľovi nebude priznaná náhrada trov exekúcie. Sťažovateľ namieta arbitrárnosť napadnutého uznesenia a nesprávne právne posúdenie veci okresným súdom, pretože súd formálne zrušil upovedomenie o zastavení starej exekúcie, čo nevyvoláva právne účinky, keďže k zastaveniu exekúcie nedošlo vydaním upovedomenia o zastavení starej exekúcie sťažovateľom, ale ex lege účinnosťou samotného Okresný súd „oživil“ zo zákona zastavené konanie, aby o jeho zastavení z iného dôvodu rozhodol uznesením. Preklúzia vymáhaného práva môže byť len podkladom na zastavenie exekučného konania, ktoré prebieha. Keďže do 1. januára 2020 nedošlo k zastaveniu exekúcie podľa Exekučného poriadku a ani súd o návrhu na zastavenie žiadneho

z účastníkov exekučného konania nerozhodoval, tak sa exekúcia zo zákona zastavila k 1. januáru 2020 a nijaký iný výklad práva podľa názoru sťažovateľa nie je ústavný. Sťažovateľ teda zákonne vydal upovedomenie o zastavení starej exekúcie a okresný súd ho nezákonne zrušil. Sťažovateľ podotýka, že prípadná preklúzia vymáhaného nároku oprávneného nespôsobuje preklúziu nároku exekútora na trovy exekúcie. Upovedomenie o zastavení exekúcie bolo zrušené ako celok, teda aj v časti paušálnych trov starej exekúcie, kde súdny exekútor vystupuje ako účastník konania a ktoré je povinný znášať oprávnený v exekúcii. Stratou nároku na paušálne trovy starej exekúcie došlo podľa názoru sťažovateľa k neústavnému zásahu do jeho vlastníckeho práva. Zvolený výklad a aplikáciu ustanovení Exekučného poriadku a považuje za rozporný s jeho právom na súdnu ochranu a spravodlivý proces. Zároveň sťažovateľ navrhol priznať mu finančné zadosťučinenie v symbolickej sume 200 eur na účel naplnenia čiastočnej spravodlivosti.

5. Ústavný súd uznesením č. k. -25 z 21. septembra 2022 prijal ústavnú sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie v časti namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa , práva na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru a práva podľa dodatkového protokolu napadnutým uznesením okresného súdu a postupom, ktorý mu predchádzal. Vo zvyšnej časti ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol.

6. Sťažovateľ sa ďalšou ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 26. augusta 2022 a prijatou ústavným súdom na ďalšie konanie uznesením č. k. -28 z 27. septembra 2022 domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, základného práva vlastniť majetok podľa a práva na pokojné užívanie majetku podľa dodatkového protokolu uznesením okresného súdu č. k. -34 z 31. mája 2022, ktorým okresný súd rozhodol o zastavení exekúcie a o nepriznaní trov exekúcie sťažovateľovi. V tejto ústavnej sťažnosti sťažovateľ namieta nezákonnosť napadnutého uznesenia a nesprávne právne posúdenie veci, pretože okresný súd sa postavil priamo nad znenie zákona, „oživil“ zo zákona zastavenú starú exekúciu a rozhodol uznesením o jej zastavení. Založil tak nový dôvod ukončenia exekučného konania – preklúziu práva oprávneného. Takýmto spôsobom však exekučné konanie ukončiť nemožno, preklúzia môže byť len podkladom na zastavenie exekúcie. Keďže do 1. januára 2020 nedošlo k zastaveniu exekúcie podľa Exekučného poriadku a ani súd o návrhu na zastavenie žiadneho z účastníkov exekučného konania nerozhodoval, tak sa exekúcia zo zákona zastavila k 1. januáru 2020 a nijaký iný výklad práva podľa názoru sťažovateľa nie je ústavný. Okresný súd exekúciu zastavil a nepriznal sťažovateľovi nárok na náhradu trov exekúcie, o ktorom mu ani neprináleží rozhodovať pri zastavení exekúcie zo zákona. Sťažovateľ podotkol, že mohlo dôjsť k prekludovaniu vymáhaného nároku oprávneného, ale nie k prekludovaniu nároku na trovy exekúcie. Napadnuté uznesenie sťažovateľ označil za arbitrárne a svojvoľné.

7. Ústavný súd uznesením č. k. PLs. -6 z 12. októbra 2022 obe sťažnosti sťažovateľa v záujme hospodárnosti konania spojil na spoločné konanie ďalej vedené pod sp. zn. .

II.

Vyjadrenie okresného súdu, zúčastnenej osoby a replika sťažovateľa

II.1. Vyjadrenie okresného súdu:

8. Okresný súd vo svojom vyjadrení k obom prijatým sťažnostiam sp. zn. doručenom 8. novembra 2022 po rekapitulácii priebehu napadnutého konania v podstatnom k veci uviedol, že oprávnený podal námietky proti upovedomeniu o zastavení exekúcie, v ktorých tvrdil, že súdny exekútor si nesplnil svoju povinnosť vyplývajúcu z § 57 ods. 4 Exekučného poriadku (preklúzia exekučného titulu), preto bolo potrebné aplikovať § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku, a nie zákon o ukončení niektorých exekučných konaní. Okresný súd rozhodnutím vyššieho súdneho úradníka rozhodol tak, že námietkam oprávneného vyhovel a upovedomenie o zastavení starej exekúcie zo 17. februára 2020 zrušil. Proti tomuto uzneseniu sťažovateľ podal sťažnosť, o ktorej rozhodol sudca okresného súdu tak, že ju zamietol. Okresný súd vo svojom vyjadrení ďalej poukazuje na to, že uznesením okresného súdu z 31. mája 2022 bola exekúcia právoplatne zastavená a trovy exekúcie neboli sťažovateľovi priznané. Uviedol, že z priebehu exekučného konania je preukázané, že sťažovateľ ako súdny exekútor porušil svoju povinnosť vyplývajúcu mu z § 57 ods. 4 Exekučného poriadku, keď exekučnému súdu nepredložil po prekludovaní vymáhaného nároku vec na zastavenie exekúcie. Podľa § 243j Exekučného poriadku v exekučnom konaní začatom pred 1. aprílom 2017 ak sa exekúcia zastavila, môže súd rozhodnúť, že exekútor nemá nárok na náhradu trov exekúcie, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, a to najmä ak exekútor pri výkone exekúcie nepostupoval v súlade so zákonom alebo ak nepredložil súdu vec na zastavenie podľa v znení účinnom do 31. marca 2017. K rozhodovaniu o trovách exekúcie okresný súd dodal, že trovy exekúcie neboli priznávané ani v prípadoch, ak súd rozhodoval o zastavení exekúcie pred nadobudnutím účinnosti , pokiaľ dôvodom na zastavenie exekúcie bola prekludovaná pohľadávka vyplývajúca z exekučného titulu, ktorým boli rozhodnutia o dopravných priestupkoch, pretože súdni exekútori napriek prekludovaniu vymáhaného nároku viedli exekúciu ďalej a návrh na zastavenie exekúcie podávali po dlhej dobe (napr. 15 rokoch).

II.2. Vyjadrenie zúčastnených osôb:

9. Zúčastnenou osobou v konaní pred ústavným súdom je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ktoré v exekučnom konaní vystupovalo ako oprávnený. Rovnako zúčastnenou osobou je aj ako povinný v exekučnom konaní. Ústavný súd listami z 21. októbra 2022 upovedomil zúčastnené osoby o prijatí sťažnosti a vyzval ich na prípadné zaujatie stanoviska v lehote 15 dní. Zúčastnené osoby svoje právo vyjadriť sa nevyužili.

II.3. Replika sťažovateľa:

10. Sťažovateľ replikou doručenou 30. novembra 2022 reagoval na vyjadrenie okresného súdu z 3. novembra 2022, v ktorej zotrval na dôvodnosti podanej sťažnosti. Zároveň vyjadril názor, že vyjadrenie okresného súdu nereflektovalo na podstatu sťažnosti, najmä vo vzťahu k namietanému

porušeniu jeho procesných práv nezákonným zrušením upovedomenia. Uviedol, že nespochybňuje tvrdenie, že na dôvod zastavenia exekúcie samozrejme nadväzujú aj trovy exekúcie, ale až v druhom rade. V prvom rade je potrebné posúdiť, či napadnuté uznesenia (jednak o zrušení upovedomenia o zastavení starej exekúcie a uznesenie súdu o zastavení exekúcie) môžu obstáť, ak budú podrobené kontrole ústavnosti a zákonnosti. Sťažovateľ zastáva názor, že nie a poukazuje na nález ústavného súdu č. k. -40 z 19. októbra 2022.

III.

Posúdenie dôvodnosti ústavných sťažností

11. Ústavný súd podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ústavnou sťažnosťou a so stanoviskami účastníkov konania dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

12. Podstatou ústavných sťažností sťažovateľa je tvrdenie, že okresný súd napadnutými uzneseniami neprípustným spôsobom a na základe ústavne neakceptovateľných právnych záverov zasiahol do jeho základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces. Zároveň v dôsledku toho malo dôjsť aj k ústavne neudržateľnému zásahu do jeho práv majetkovej povahy podľa a dodatkového protokolu.

13. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa a obdobne aj práva zaručeného dohovoru spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s ).

14. V posudzovaných veciach sa spornou stala aplikácia správneho právneho predpisu pri existencii dôvodov na zastavenie exekúcie, keď na jednej strane sťažovateľ argumentuje v prospech použitia osobitného a na druhej strane okresný súd založil napadnuté uznesenie na potrebe vydať rozhodnutie o zastavení exekúcie podľa Exekučného poriadku. Vyriešenie tohto problému nadobúda podľa názoru sťažovateľa ústavný rozmer, pretože od odpovede na túto otázku je priamo závislý právny režim náhrady trov exekúcie, v súvislosti s ktorým namieta porušenie svojich práv.

15. Pre posúdenie ústavných sťažností je potrebné v prvom rade poukázať na zmysel a účel prijatia , ktorým bolo riešiť neúnosnú situáciu na exekučných súdoch, kde sa v státisícoch exekučných konaní dlhodobo neúspešne viedla exekúcia proti povinným a v konečnom dôsledku tento stav vyúsťoval až do kolízie s princípom právnej istoty subjektov exekučného konania. Zákonodarca túto situáciu neriešil novelou Exekučného poriadku, ale

samostatným zákonom, ktorým zaviedol okrem iného aj pojem stará exekúcia. V zmysle tohto osobitného zákona má súdny exekútor za splnenia zákonných predpokladov povinnosť oznámiť oprávneným vo svojom upovedomení, že ex lege došlo k zastaveniu týchto starých exekúcií. V rámci svojho včasného upovedomenia má súdny exekútor možnosť si uplatniť u oprávneného tzv. paušálne trovy zastavenej exekúcie v presne stanovenej výške. je teda vo vzťahu k Exekučnému poriadku úpravou lex specialis, ktorá osobitne upravuje tam stanovené situácie, a to tak vo vzťahu k ďalšiemu trvaniu exekučného konania, ako aj vo vzťahu k otázke náhrady trov exekútora, ktorú rieši v porovnaní s Exekučným poriadkom osobitným spôsobom.

16. V danej exekučnej veci išlo o tzv. starú exekúciu v zmysle jej zákonnej definície (), čo indikovalo aplikáciu Okolnosťou majúcou za následok zastavenie exekúcie priamo zo zákona malo byť uplynutie rozhodnej doby, teda doby 5 rokov od doručenia prvotného poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Sťažovateľ, riadiac sa právnou úpravou, preto vydal upovedomenie o zastavení starej exekúcie. Exekučný súd s vydaním upovedomenia o zastavení exekúcie nesúhlasil, pretože podľa jeho názoru došlo k zániku práva (preklúzii) skôr než k uplynutiu rozhodnej doby, a preto mala byť exekúcia zastavená podľa Exekučného poriadku účinného do 31. marca 2017.

17. O zhodných ústavných sťažnostiach sťažovateľa (čo sa týka rozsahu a dôvodov) rozhodli jednotlivé senáty ústavného súdu na základe odlišných právnych záverov, čo vyústilo do zjednotenia právnych názorov v pléne ústavného súdu podľa . Plénum ústavného súdu v uznesení č. k. PLz. z 25. januára 2023 uviedlo, že preklúzia sama osebe na rozdiel od skutočností podľa nespôsobuje zastavenie exekúcie. Na skončenie exekúcie podľa Exekučného poriadku sa vyžaduje uznesenie súdu o jej zastavení. Inak povedané, exekúcia sa nezastavuje priamo vznikom dôvodu na zastavenie, teda zo zákona, ako tomu je podľa , ale až rozhodnutím súdu. Do účinnosti však vo veci sťažovateľa nebolo o zastavení exekúcie rozhodnuté. Po nadobudnutí účinnosti už exekučný súd preto nemohol zastaviť exekúciu podľa Exekučného poriadku a mal aplikovať len pravidlá osobitných ustanovení Opačný právny názor je popretím účelu a zmyslu ako osobitného, pre tento prípad (zlyhania exekučného systému) prijatého zákona. V konaní o námietkach oprávneného proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie je úlohou exekučného súdu skúmať iba to, či v súlade s týmto zákonom došlo k zastaveniu starej exekúcie zo zákona, a nie to, či bol skôr daný dôvod na jej zastavenie podľa Exekučného poriadku. Na takúto úvahu nie je v žiaden normatívny základ.

18. S ohľadom na uvedené plénum ústavného súdu konštatovalo:

„I. Právny názor, podľa ktorého dôvodom zrušenia upovedomenia o zastavení starej exekúcie na námietky oprávneného podľa o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov je to, že už pred účinnosťou tohto zákona bol daný dôvod na zastavenie exekúcie podľa Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017, nie je správny.

II. Samotné zrušenie upovedomenia o zastavení starej exekúcie však nie je porušením základných práv súdneho exekútora na súdnu ochranu podľa a vlastniť majetok podľa a práv na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a pokojné užívanie majetku podľa Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv.“

19. V tejto súvislosti plénum ústavného súdu zdôraznilo, že právomoc ústavného súdu v konaní o ústavnej sťažnosti podľa proti rozhodnutiu všeobecného súdu je výlučne založená na jeho prieskume z hľadiska dodržania ústavnoprávnych princípov, teda či v rozhodnutí boli chránené základné práva sťažovateľa. To v danom kontexte znamená, že ani prípadná vecná nesprávnosť rozhodnutia všeobecného súdu nie je sama osebe významná, lebo konanie o ústavnej sťažnosti nie je pokračovaním konania na všeobecných súdoch ().

20. Keďže uznesením pléna ústavného súdu sú viazané jednotlivé senáty pri rozhodovaní v ďalších obdobných veciach ( ), ústavný súd naň v podrobnostiach odkazuje a s poukazom na v ňom uvedené závery ústavnej sťažnosti sťažovateľa podanej proti uzneseniu okresného súdu z 22. marca 2022 nevyhovel ( a contrario ).

21. Plénum ústavného súdu sa zaoberalo i otázkou náhrady trov exekúcie, o ktorú sťažovateľovi primárne išlo, keď uviedlo, že vecou sťažovateľa ako osobitného subjektu zúčastneného na exekučnom konaní nie je to, či sa exekúcia zastaví, dôvod jej zastavenia alebo to, či sa v nej bude pokračovať. Jeho vecou z pohľadu ústavného je to, aby mu za jeho exekučnú činnosť bola priznaná primeraná odmena a náhrady. I zrušenie upovedomenia o zastavení starej exekúcie nevylučuje to, aby bola sťažovateľovi pri zastavení exekúcie z dôvodu podľa Exekučného poriadku priznaná podľa Exekučného poriadku odmena a náhrady, a to aj proti bonitnému oprávnenému v sume, ktorá bude vyššia ako paušálna náhrada vo výške 35 eur priznaná podľa Na tom nemení nič ani Exekučného poriadku, podľa ktorého v exekučnom konaní začatom pred 1. aprílom 2017 ak sa exekúcia zastavila, môže súd rozhodnúť, že exekútor nemá nárok na náhradu trov exekúcie, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, a to najmä ak exekútor pri výkone exekúcie nepostupoval v súlade so zákonom alebo ak nepredložil súdu vec na zastavenie podľa Exekučného poriadku.

22. To bol aj prípad sťažovateľa v prejednávanej veci, keď okresný súd uznesením z 31. mája 2022 zastavil exekúciu a sťažovateľovi nepriznal trovy exekúcie z dôvodu, že pri jej výkone nepostupoval v zmysle ustanovení Exekučného poriadku. S ohľadom na závery pléna považuje ústavný súd spôsob, akým okresný súd pristúpil k riešeniu otázky trov exekúcie, keď za daných okolností aplikoval § 243j Exekučného poriadku, za ústavne udržateľný.

23. Z uvedených dôvodov ústavný súd nevyhovel ani ústavnej sťažnosti sťažovateľa nasmerovanej proti uzneseniu z 31. mája 2022 ( a contrario ).

24. Toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému z účastníkov konania ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. februára 2023

Ľuboš Szigeti

predseda senátu