Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 98/2024

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a sudcov Ladislava Duditša (sudca spravodajca) a Rastislava Kaššáka v konaní podľa o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , zastúpeného JUDr. Romanom Henčelom, advokátom, Gustáva Švéniho 8, Prievidza, proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. -305 z 27. mája 2021 takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 29. januára 2024 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa a 2 (ďalej len „“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa a rozsudkom krajského súdu č. k. -305 z 27. mája 2021. Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Zároveň žiada o náhradu trov konania.

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žalobca (ďalej len „žalobca“) sa na Okresnom súde Prievidza domáhal proti sťažovateľovi ako žalovanému zaplatenia sumy 1 702,32 eur s príslušenstvom z titulu náhrady škody. O podanej žalobe rozhodol okresný súd v poradí prvým rozsudkom č. k. -176 zo 7. februára 2018 tak, že žalobu v celom rozsahu zamietol a sťažovateľovi priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

3. Na základe odvolania žalobcu krajský súd rozsudkom č. k. -205 z 30. mája 2019 rozhodol tak, že vo výroku I rozsudok okresného súdu v časti uplatňujúcej si škodu za obdobie roku 2013 zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. Vo výroku II rozsudok okresného súdu

vo zvyšnej časti, t. j. v časti uplatňujúcej škodu za obdobie od 21. januára 2015 do 30. septembra 2015, potvrdil.

4. Následne okresný súd v poradí druhým rozsudkom č. k. -270 z 20. januára 2020 rozhodol tak, že zaviazal žalovaného (sťažovateľa) povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu 1 702,32 eur s 5 % ročným úrokom z omeškania od 1. júna 2014 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 12,56 %. V poradí druhý rozsudok okresného súdu bol následne potvrdený napadnutým rozsudkom krajského súdu z 27. mája 2021. Krajský súd zároveň priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.

5. Sťažovateľ podal proti napadnutému rozsudku krajského súdu dovolanie, ktorého prípustnosť odvodzoval z . Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. z 26. októbra 2023 dovolanie odmietol a žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu. Uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo účinky právoplatnosti 1. decembra 2023.

II.

Argumentácia sťažovateľa

6. Podstata sťažnostnej argumentácie spočíva v nesúhlase sťažovateľa s obsahom v poradí druhého rozsudku okresného súdu a napadnutého rozsudku krajského súdu, pričom sťažovateľ je toho názoru, že v konaní dostatočne preukázal predloženými dôkazmi, že celý spor o zaplatenie údajnej škody bol len umelo vykonštruovaný zo strany žalobcu, ktorý je bratom bývalej partnerky sťažovateľa a podielovej spoluvlastníčky vozidla (ďalej len „vozidlo“), ako pomsta za to, že okresný súd v konaní o určenie vlastníctva k vozidlu nerozhodol, že vozidlo je jej výlučným vlastníctvom, ale prikázal ho do podielového spoluvlastníctva sťažovateľa a pani (ďalej len „podielová spoluvlastníčka“). Sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že krajský súd označil tieto jeho tvrdenia za právne irelevantné.

7. Sťažovateľ je toho názoru, že v súdnom konaní riadne preukázal, že podielová spoluvlastníčka nemala skutočný záujem o vozidlo, a preto sa nezakladá na pravde tvrdenie krajského súdu, že sťažovateľ jej znemožnil užívať spoločné vozidlo, a preto si musela vozidlo požičať za odplatu. Nezáujem podielovej spoluvlastníčky bol zároveň deklarovaný aj tým, že práve z dôvodu konania na jej strane bolo vozidlo dočasne nespôsobilé na prevádzku na pozemných komunikáciách, keďže podielová spoluvlastníčka neuhradila zákonné poistenie za vozidlo a následne mu prepadla technická kontrola. Sťažovateľ v konaní pred okresným súdom argumentoval, že podielová spoluvlastníčka týmto konaním porušila všeobecnú prevenčnú povinnosť zakotvenú v . Ten, kto danú povinnosť nedodrží, nemá právo na náhradu škody, resp. nemá nárok na náhradu škody v celom rozsahu.

8. Sťažovateľ považuje za absurdné a nelogické, aby podielový spoluvlastník, ktorý prejavuje absolútny nezáujem o spoločnú vec, uspel na súde o náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť tým, že si musel rovnakú vec požičať. Sťažovateľ zároveň tvrdí, že sa nedopustil žiadneho protiprávneho konania, ktorého následkom by bol vznik škody. Žalobca v konaní predkladal dôkazy a uvádzal tvrdenia, ktoré sa neskôr ukázali ako nepravdivé.

9. Sťažovateľ je toho názoru, že okresný súd postupom, ktorý vyústil do vydania v poradí druhého rozsudku, a krajský súd svojím postupom, ktorý vyústil do vydania napadnutého rozsudku, mu nesprávnym procesným postupom znemožnili, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Za porušenie predmetného práva považuje sťažovateľ aj skutočnosť, že konajúce súdy nevyhodnotili za dôverné a hodnoverné, že žalobcom predložené dôkazy časovo nekorešpondujú a museli byť dodatočne vyrobené.

10. Sťažovateľ sa rovnako domnieva, že bolo porušené aj jeho vlastnícke právo ako podielového spoluvlastníka, ktorý mal rovnaký vlastnícky podiel k vozidlu ako právna predchodkyňa žalobcu, a teda mal k vozidlu aj rovnaké práva a povinnosti. Taktiež v konaní pred okresným súdom a krajským súdom údajne nebola rešpektovaná rovnosť účastníkov konania vyplývajúca z .

III.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

11. Podstatou ústavnej sťažnosti je porušenie práva na spravodlivý proces ( a dohovoru), porušenie práva na ochranu vlastníctva ( ), ako aj napadnutým rozsudkom vydaným krajským súdom v poradí druhom odvolacom konaní. Zo sťažnostnej argumentácie je zrejmé, že sťažovateľ nesúhlasí s výsledkom sporu vedeným pred všeobecnými súdmi po čiastočnom zrušení v poradí prvého rozsudku okresného súdu, teda s právnymi závermi vyjadrenými v poradí druhom rozsudku okresného súdu a v napadnutom rozsudku krajského súdu, ktorým dané rozhodnutie okresného súdu v plnom rozsahu potvrdil. Sťažovateľ spochybňuje posúdenie a vyhodnotenie ním predložených dôkazov a následne prijaté právne závery súdov, ktoré sú uvedené v príslušných rozhodnutiach.

12. Ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v , podľa ktorého rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Zmyslom a účelom uvedeného princípu je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale rovnako je aj úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci výkonu im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu (, ).

13. Ústavný súd je podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) viazaný dôvodmi a rozsahom ústavnej sťažnosti.

14. Z uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že napadnutý rozsudok krajského súdu bol predmetom súdneho prieskumu v dovolacom konaní iniciovanom na základe dovolania sťažovateľa, pričom námietky uplatnené v ústavnej sťažnosti a dovolaní obsahovo korešpondujú. Ústavná sťažnosť nesmeruje proti uzneseniu dovolacieho súdu a sťažovateľ s jeho dôvodmi nepolemizuje. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti fakticky žiada o opakovaný prieskum rovnakých námietok, ktoré boli posúdené dovolacím súdom.

15. Možnosť napadnúť ústavnou sťažnosťou rozsudok krajského súdu nemožno založiť iba na texte . Ten upravuje iba lehotu na podanie ústavnej sťažnosti aj proti rozhodnutiu, ktoré bolo napadnuté mimoriadnym opravným prostriedkom. Právomoc ústavného súdu na jeho prieskum však vyplýva z . Vychádzajúc zo zásady subsidiarity, platí, že vecný prieskum rozhodnutia, ktoré bolo napadnuté mimoriadnym opravným prostriedkom, je možný v konaní o ústavnej sťažnosti len v rozsahu takých námietok, ktoré nebolo možné uplatniť pred „iným súdom“, ktorým treba rozumieť súd dovolací ().

16. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by nemohol uplatniť v dovolacom konaní. Skutočnosť, že obsahovo totožné námietky sťažovateľa meritórne posúdil najvyšší súd v dovolacom konaní, vylučuje právomoc ústavného súdu na opakovaný prieskum ústavnou sťažnosťou prezentovaného porušenia práv napadnutým rozsudkom krajského súdu.

17. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa z dôvodu, že nemá právomoc na jej prerokovanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. februára 2024

Libor Duľa

predseda senátu