Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 185/2024

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a zo sudcov Petra Straku a Martina Vernarského (sudca spravodajca) v konaní podľa o ústavnej sťažnosti sťažovateľov 1/ , , a 2/ , , obaja t. č. , , zastúpených advokátom JUDr. Jurajom Gavalcom, Piešťanská 3, Trnava, proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. -2159 z 1. júla 2021 a proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 20. septembra 2023 takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Sťažovatelia sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 12. decembra 2023 domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva na osobnú slobodu zaručeného Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného a listiny, zákazu podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu zaručeného Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného dohovoru rozhodnutiami všeobecných súdov označenými v záhlaví tohto uznesenia. Navrhujú, aby ústavný súd napadnuté rozhodnutia zrušil, vec vrátil na ďalšie konanie a priznal im náhradu trov konania.

II.

Skutkové východiská

2. Rozsudkom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) z 29. marca 2021 boli sťažovatelia uznaní vinnými zo spáchania troch okruhov skutkov, ktorými naplnili všetky zákonné znaky skutkovej podstaty obzvlášť závažného zločinu obchodovania s ľuďmi podľa a a v spolupáchateľstve, a to tým, že v roku 2017 spoločne použitím podvodného konania, obmedzovaním osobnej slobody, násilia, hrozby násilia a hrozby

inej ťažkej ujmy na dosiahnutie súhlasu osôb zlákali, prepravili, prechovávali poškodené aj s ich súhlasom na účely prostitúcie a čin spáchali závažnejším spôsobom konania, teda na viacerých osobách, a tiež činom získali pre seba značný prospech. Okresný súd za to každému z nich uložil trest odňatia slobody na 15 rokov so zaradením do ústavu s maximálnym stupňom stráženia, ako aj ochranný dohľad na 3 roky.

3. Na odvolanie sťažovateľov Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) napadnutým rozsudkom z 1. júla 2021 zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku o treste u oboch sťažovateľov, pričom každému z nich uložil trest odňatia slobody na 11 rokov so zaradením v ústave s maximálnym stupňom stráženia a ochranný dohľad na 3 roky. Krajský súd sa plne stotožnil so skutkovými i právnymi závermi okresného súdu v otázke výroku o vine. Okresný súd však pochybil, keď ukladal obom sťažovateľom trest odňatia slobody v rámci zákonnej trestnej sadzby vyplývajúcej z v rozmedzí 7 až 12 rokov, upravenej postupom podľa v situácii prevažujúcich priťažujúcich okolností zvýšením dolnej hranice uvedenej trestnej sadzby o jednu tretinu, teda na 8 rokov a 8 mesiacov. Pritom sťažovatelia boli uznaní vinnými aj podľa , teda podľa prísnejšieho ustanovenia. Krajský súd však viazaný zásadou zákazu reformationis in peius v dôsledku absencie odvolania podaného prokurátorom nemohol toto pochybenie napraviť, pretože by to viedlo k uloženiu trestu odňatia slobody obom sťažovateľom podľa prísnejšieho ustanovenia zákona, a to s trestnou sadzbou v rozpätí 12 až 20 rokov (ktorej dolná hranica by sa ešte už uvedeným postupom zvyšovala o jednu tretinu). Preto krajský súd, stotožniac sa s nezistením poľahčujúcich okolností a zistením priťažujúcej okolnosti podľa u oboch sťažovateľov (vychádzajúc z odpisu registra trestov a závažnosti nimi dosiaľ páchanej trestnej činnosti), postupom podľa a , vychádzajúc z upravenej trestnej sadzby podľa v rozmedzí 8 rokov a 8 mesiacov až 12 rokov, uložil obom sťažovateľom zhodne nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 11 rokov.

4. Sťažovatelia podali proti rozsudku krajského súdu dovolanie podľa a sťažovateľ 2 navyše aj z dôvodov podľa a . Dovolanie podľa sťažovatelia odôvodnili absenciou priameho usvedčujúceho dôkazu, nesprávnym ustálením prospechu získaného spáchaním skutkov a navrhovali aj vykonať výsluch svedkyne, ktorý nižšie súdy odmietli. Sťažovateľ 2 vo svojom dovolaní namietal rozpor medzi právnou kvalifikáciou skutkov im kladených za vinu, ktoré boli posúdené ako pokračujúci obzvlášť závažný zločin obchodovania s ľuďmi podľa a a , ale trest im bol uložený podľa . Daný rozpor medzi právnou kvalifikáciou skutkov a výrokom o treste (trest nebol uložený obvineným podľa ) možno vyriešiť len tak, že sa aj právna kvalifikácia skutku upraví (s poukazom na zásadu zákazu zmeny k horšiemu) na pokračujúci zločin obchodovania s ľuďmi podľa a .

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) napadnutým uznesením z 20. septembra 2023 dovolania sťažovateľov podľa psím. c) odmietol. Dôvodil, že pokiaľ sťažovateľ 2 namietal nesúlad výroku o vine a výroku o treste, čím malo byť zásadne porušené právo na obhajobu podľa , tak uvedenú argumentáciu v konaní proti už právoplatnému rozsudku nemôže použiť v zmysle , pretože mu bola známa už v pôvodnom základnom trestnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred krajským súdom.

6. K dôvodu podľa (trest uložený mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby) najvyšší súd uviedol, že ustanovuje trestnú sadzbu trestu odňatia slobody v rozmedzí od 7 do 12 rokov. Trest odňatia slobody vo výmere 11 rokov uložený sťažovateľovi 2 je tak uložený v rozmedzí zákonom ustanovenej trestnej sadzby s dolnou hranicou vo výmere 7 rokov a hornou hranicou vo výmere 12 rokov. V danej trestnej veci je nevyhnutné zdôrazniť, že k uloženiu trestu odňatia slobody sťažovateľovi 2 podľa , a to k jeho nezanedbateľnému prospechu, došlo na podklade uplatnenia zásady zákazu zmeny k horšiemu, keďže v predmetnej trestnej veci prokurátor odvolanie nepodal. V tejto súvislosti najvyšší súd konštatoval správnosť postupu krajského súdu, keď zistil, že okresný súd nesprávne vyhlásil uloženie trestu podľa (správne mal byť obvinenému ukladaný trest podľa prísnejšieho ustanovenia v rozmedzí trestných sadzieb od 12 do 20 rokov trestu odňatia slobody). V danej veci je teda daný nesúlad medzi výrokom o vine a výrokom o treste sťažovateľa 2, avšak daný nesúlad je mu na prospech.

7. Napokon najvyšší súd dôvodil, že pod dovolací dôvod podľa nemožno podradiť námietky, ktorými sťažovatelia napádali správnosť zisteného skutku vyjadreného v tzv. skutkovej vete rozsudku okresného súdu alebo smerujúce proti hodnoteniu dôkazov, na podklade ktorých súdy v základnom konaní ustálili skutkový stav. V nadväznosti na argumentáciu v dovolaní sťažovateľa 2 najvyšší súd zdôraznil, že prispôsobenie právnej kvalifikácie skutkov výroku o treste, ktorý sa stal záväzným na prospech sťažovateľa 2 v dôsledku pochybenia okresného súdu pri absencii odvolania prokurátora tak, ako sa toho domáhal sťažovateľ 2, nie je možné, pretože ustálená právna kvalifikácia skutkov obvinených je správna a zákonná.

III.

Argumentácia sťažovateľov

8. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti namietajú, že výrok o treste v ich trestnej veci nie je v súlade s výrokom o vine. Napadnuté rozhodnutie je tak založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, ktorý nie je možné právne kvalifikovať odlišne, než je právna kvalifikácia, podľa ktorej sa ukladá sťažovateľom trest odňatia slobody. Zároveň trest odňatia slobody je uložený mimo trestnej sadzby ustanovenej zákonom pre trestný čin, pre ktorý boli sťažovatelia uznaní vinnými. Danú situáciu je možné vyriešiť s poukazom na dodržanie zásady zákazu zmeny k horšiemu len tak, že skutok vo výroku o vine bude právne kvalifikovaný ako zločin obchodovania s ľuďmi podľa a , aby sa dosiahol súlad s výrokom o treste. Sťažovatelia sa domnievajú, že súd sa musí odchýliť od správneho pomenovania trestného činu, pretože došlo k situácii, ktorú nie je možné napraviť inak, a zároveň je nevyhnutné napraviť ju bez toho, aby došlo k náprave spôsobom poškodzujúcim sťažovateľov. Preto mal krajský súd v odvolacom konaní zrušiť zmätočný rozsudok okresného súdu. Najvyšší súd sa s dovolaním sťažovateľov vysporiadal arbitrárne, keď pripustil stav, ktorý odporuje nielen právnym ustanoveniam a základným ústavným zásadám, najmä záujmu na právnej istote vyplývajúcej zo súdnych rozhodnutí, ale aj logickému chápaniu rozhodovania súdov sťažovateľmi i verejnosťou.

IV.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

9. Ústavnú sťažnosť sťažovateľov ústavný súd predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a zisťoval, či ústavná sťažnosť obsahuje všeobecné náležitosti podania ( ), všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania ( ), osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti (, a a ) a či nie sú dané dôvody na odmietnutie ústavnej sťažnosti podľa .

10. Ústavný súd zároveň vychádzal z rešpektu k , podľa ktorého je viazaný rozsahom i dôvodmi návrhu na začatie konania (ústavnej sťažnosti). Napadnuté rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu preto ústavný súd nemohol preskúmavať aj z hľadísk, ktoré pre tieto rozhodnutia síce boli relevantné [vysporiadanie sa najvyššieho súdu s dovolacími dôvodmi podľa a ], avšak sťažovatelia ich v ústavnej sťažnosti nenamietli. Jedinou zrozumiteľne identifikovateľnou kritikou sťažovateľov je tá o uložení trestu odňatia slobody mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby.

IV.1. K ústavnej sťažnosti sťažovateľa 1:

11. Z príloh ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 1 (v napadnutom uznesení najvyššieho súdu označovaný ako obvinený v 2. rade) podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie založené iba na dôvode podľa . Dovolací dôvod podľa , zahŕňajúci uloženie trestu odňatia slobody mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby, teda voči rozsudku krajského súdu neuplatnil. Uvedené zistenie má vplyv na posúdenie prípustnosti jeho ústavnej sťažnosti, pretože podľa je ústavná sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd. sťažovateľovi v priznával prostriedok na ochranu jeho základných práv a slobôd, ak sa domnieval, že mu krajský súd uložil trest odňatia slobody mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby. Keďže však sťažovateľ tento právny prostriedok nevyužil, jeho ústavná sťažnosť v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu je neprípustná podľa v spojení s .

12. Pokiaľ ide o ústavnú sťažnosť sťažovateľa 1 smerujúcu proti uzneseniu najvyššieho súdu, dôvody ústavnej sťažnosti (rozpor výroku o vine a výroku o treste) sa s dôvodmi odmietnutia dovolania sťažovateľa 1 nekryjú. Sťažovateľ 1 vo svojom dovolaní nepodrobil kritike rozpor výroku o vine a výroku o treste v rozsudku krajského súdu. Preto najvyšší súd, ktorý je dôvodmi dovolania viazaný ( ), nemohol poskytovať ochranu základným právam a slobodám sťažovateľa 1 skúmaním (ne)súladu výroku o vine a výroku o treste v rozsudku krajského súdu. Skutočnosť, že dovolací súd sa predmetnou námietkou zaoberal v dôsledku dovolania sťažovateľa 2, nič na formulovaných záveroch ústavného súdu nemení. Hoci totiž boli sťažovatelia odsúdení za skutky spáchané spoločným konaním (spolupáchateľstvo) a spája ich výrok o vine, výroky o treste krajský súd sformuloval voči každému z nich individuálne, a teda na sebe nezávisle. Preto pri dovolacej námietke smerujúcej voči výroku o treste bol najvyšší súd

povinný uplatniť a na základe dovolania sťažovateľa 2 preskúmať len výrok o treste uloženom sťažovateľovi 2. Na podklade dovolania sťažovateľa 2 sa nemohol zaoberať výrokom o treste, ktorý bol uložený sťažovateľovi 1. V časti namietajúcej porušenie označených práv a slobôd sťažovateľa 1 uznesením najvyššieho súdu preto ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

IV.2. K ústavnej sťažnosti sťažovateľa 2:

13. Sťažovateľ 2 (v napadnutom uznesení najvyššieho súdu označovaný ako obvinený v 1. rade) podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie podľa , v ktorom namietal uloženie trestu odňatia slobody mimo medzí zákonom ustanovenej trestnej sadzby. Najvyšší súd ako súd dovolací toto jeho dovolanie meritórne preskúmal a rozhodol o ňom (procesne formulovaný „odmietajúci“ výrok na tomto závere nič nemení), preto ochranu jeho označeným právam pred zásahom, ktorým je rozsudok krajského súdu, poskytol práve dovolací súd. V tejto časti preto ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa 2 odmietol podľa v spojení s pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie o nej.

14. K napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ústavný súd uvádza, že zjavne neopodstatnenou je ústavná sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , , , ).

15. Najvyšší súd v napadnutom uznesení zrozumiteľne sťažovateľovi 2 vysvetlil, prečo je jeho dovolanie založené na nedôvodné. Synergické pôsobenie (i) pochybenia okresného súdu, (ii) skutočnosti, že ho nenapadol prokurátor v neprospech sťažovateľov, a (iii) predpísanej zásady zákazu zmeny k horšiemu malo za následok, že krajský súd pri revízii vady rozsudku okresného súdu nemohol ukladať trest odňatia slobody v medziach trestnej sadzby ustanovenej v (12 – 20 rokov), hoci skutkové znaky konania sťažovateľa 2 ho podraďovali pod tento štvrtý odsek, ale len v medziach trestnej sadzby ustanovenej v (7 ‒ 12 rokov). Záver najvyššieho súdu, podľa ktorého nebol naplnený dôvod dovolania sťažovateľa 2 podľa , preto nevzbudzuje žiadne ústavne relevantné pochybnosti.

16. Dôvodnosť ústavnej sťažnosti nie je spôsobilé založiť ani presvedčenie sťažovateľa 2, podľa ktorého mal byť výrok o vine prispôsobený výroku o treste. ani nevychádzajú z koncepcie, podľa ktorej má výrok o vine podklad vo výroku o treste, ale z koncepcie presne opačnej, teda, že výrok o treste má podklad vo výroku o vine. Ide o koncepciu logickú, pretože najprv musí súd dospieť k záveru o zodpovednosti obžalovaného za spáchaný trestný čin a až následne ukladá trest (sankciu). Opačný, sťažovateľom preferovaný postup, by orgánom činným v trestnom konaní a súdom dovoľoval prispôsobovať vinu obžalovaných želanému trestu. V právnom štáte je taký prístup nepredstaviteľný, keďže by mohol viesť k zneužívaniu prostriedkov trestnej represie, ktoré sú z hľadiska ľudských práv mimoriadne invazívne. Právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého prispôsobenie právnej kvalifikácie skutkov výroku o treste, ktorý sa stal záväzným na prospech sťažovateľa 2 v dôsledku pochybenia okresného súdu pri absencii odvolania prokurátora, nie je možné, je z uvedených dôvodov plne

ústavne súladný. Preto v tejto časti ústavný súd ústavnú sťažnosť podľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

17. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu rozhodovať o ďalších návrhoch formulovaných sťažovateľmi v petite ich ústavnej sťažnosti (zrušenie napadnutých rozhodnutí, náhrada trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2024

Robert Šorl

predseda senátu