Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_12CoE-91-2021.pdf
PDF · 79.88 KB
Case nature
Subarea
12CoE/91/2021
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v exekučnej veci oprávneného S., K. so sídlom S. XX, XXX XX C., P.: XX XXX XXX, právne zastúpený advokátskou kanceláriou Advocate, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 36 865 141, proti povinnej F. T., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom N. XX, XXX XX N., o vymoženie 234,- Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Poprad, č.k. 14Er/1549/2012-19 zo dňa 09. septembra 2021, takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje uznesenie vo výroku I. o zastavení exekúcie.
II. Žiadnemu z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým uznesením rozhodol ta, že: „I. Exekúciu zastavuje.
II. Súdny exekútor má nárok na náhradu trov exekúcie voči oprávnenému.“
2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 39 ods. 4, § 243f ods. 1, 5, § 243h ods. 1, § 203 ods. 1, § 197 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, § 9a ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom do 31.03.2017, § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.
3. Vychádzal zo zistenia, že na návrh oprávneného sa dňa XX.XX.XXXX začalo exekučné konanie proti povinnej, a to na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR XXXXX/XX zo dňa 17.06.2011. Uznesením č.k.14Er/1549/2012-15 zo dňa 28.02.2014 bolo zastavené exekučné konanie v časti o vymoženie zmenkového úroku vo výške 0,25% denne z požadovanej sumy. Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 25.03.2014. Súdny exekútor bol poverený vykonaním exekúcie dňa 28.02.2014. Z obsahu exekučného titulu vyplýva, že bol vydaný v konaní, v ktorom si oprávnený voči povinnej uplatňoval nárok zo zmenky, preto oprávnenému vznikla povinnosť v zmysle Exekučného poriadku doplniť návrh na vykonanie exekúcie a uviesť rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinou. Oprávnený doplnenie návrhu doručil súdnemu exekútorovi dňa 21.01.2016 a súdu bolo podanie oprávneného doručené dňa 04.02.2016.
4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že v zmysle ustanovenia § 243f ods. 1 Exekučného poriadku oprávnený bol povinný doplniť návrh na vykonanie exekúcie podľa § 39 ods. 4 Exekučného poriadku opísaním rozhodujúcich skutočností týkajúcich sa vlastného vzťahu s povinnou a pripojiť dôkazy, ktoré tieto skutočnosti osvedčujú v lehote 30 dní od dňa účinnosti zákona č. 438/2015 Z. z., t. j. do 22.01.2016. Z obsahu spisu je zrejmé, že oprávnený doručil doplnenie návrhu súdnemu exekútorovi a súdu bolo jeho
podanie doručené až dňom 04.02.2016, t.j. po uplynutí zákonom stanovenej lehoty. Keďže oprávnený si nesplnil zákonnú povinnosť doplniť návrh na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej lehote, podľa § 243f ods. 5 Exekučného poriadku exekúciu zastavil.
5. O trovách exekúcie rozhodol tak, že keďže dôvodom na zastavenie exekúcie bola skutočnosť, že oprávnený nedoplnil v zákonom stanovenej lehote návrh na vykonanie exekúcie, súd má za to, že k zastaveniu exekúcie došlo zavinením oprávneného, preto rozhodol, že súdny exekútor má nárok na náhradu trov exekúcie voči oprávnenému.
6. Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, a to v celom rozsahu. Odvolanie právne odôvodnil § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“). Mal za to, že v predmetnom prípade nebol naplnený dôvod na zastavenie exekúcie, pretože dôvod zastavenia exekúcie sa vzťahuje len na prípady nedoplnenia návrhu na vykonanie exekúcie v spotrebiteľskom záväzkovo-právnom vzťahu, pričom v podanom odvolaní preukazuje, že záväzkovo-právny vzťah nemá spotrebiteľský charakter. Uviedol, že zmluva bola uzatvorená podľa ustanovení Obchodného zákonníka, teda má povahu absolútneho obchodu. Zároveň je potrebné akcentovať na jeho dobrú vieru, s ktorou do právneho vzťahu s povinnou vstupoval. Mal za to, že právnu úpravu ochrany spotrebiteľa nie je možné bezvýnimočne aplikovať na všetky prípady, kde spolukontrahentom je fyzická osoba. Ďalej mal za to, že ako poskytovateľ úveru dodržal úroveň osobitnej schopnosti a starostlivosti zodpovedajúcej čestnej obchodnej praxi, či všeobecnej zásady dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti. Zdôraznil, že povinná nemá právne postavenie spotrebiteľa, pretože nenapĺňa definíciu spotrebiteľa v zmysle Občianskeho zákonníka. V tomto smere poukázal aj na viaceré rozhodnutia súdov v obdobných veciach. Namietal, že súd prvej inštancie priznal vydaným uznesením v danom prípade povinnej prakticky úplnú imunitu. Mal za to, že v predmetnom prípade bol exekučný titul vydaný okrem iného s prihliadnutím na dobré mravy. Povinná mala možnosť pred uzatvorením zmluvy oboznámiť sa so zmluvou a jednotlivými zmluvnými podmienkami, ktoré sú v zmluve jasne, zrozumiteľne a určito uvedené. Skutočnosť, že dlžník nekonal v dobrej viere, t.j. pri uzatvorení zmluvy mal úmysel použiť úver na iný účel a dodatočne prišiel k záveru, že je pre neho zmluva subjektívne nevýhodná, nemôže samo o sebe viesť k záveru, že zmluva je v rozpore s dobrými mravmi. Uviedol, že súd prvej inštancie výrazne zasiahol do zásady rovnosti strán konania, čím došlo k porušeniu čl. 6 Civilného sporového poriadku. Vo vzťahu k § 243f ods. 1 Exekučného poriadku pre splnenie zákonom uloženej povinnosti doplniť návrh na vykonanie exekúcie uviedol, že rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinnou sú od počiatku výkonu exekúcie uvedené v časti odôvodnenia exekučného titulu, na podklade ktorého bol spísaný samotný návrh na vykonanie exekúcie. Uvedené skutočnosti sa tak stali známe súdnemu exekútorovi a rovnako sa stali známe aj súdu, ktorý vydal poverenie na vykonanie exekúcie, pričom tieto skutočnosti nespochybnil ani sama povinná podaním žaloby. Obdobne poukázal aj na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici v obdobnej veci. Mal za to, že preukázal, že nie je daný dôvod na zastavenie exekúcie, preto navrhol, aby odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
7. Povinná a ani súdny exekútor sa k podanému odvolaniu nevyjadrili.
8. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (ustanovenie § 34 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (ustanovenie § 385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
9. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným porušením práva na spravodlivý proces, inou vadou konania, nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením, teda, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).
10. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
11. Odvolací súd poukazuje na to, že ust. § 243f a § 39 ods. 4 boli do Exekučného zákona zavedené zákonom č. 438/2015 Z. z., pričom nadobudli účinnosť dňa 23.12.2015 a zaviedli povinnosť exekučných súdov ex offo prihliadať v exekučných konaniach v prípade vymáhania nárokov zo zmenky proti povinným, ktorí sú fyzickými osobami, že v prípade ak tieto súdy dospejú k záveru, že povinný má v kauzálnom vzťahu postavenie dlžníka - spotrebiteľa, či bola povinnému v konaní pred všeobecnými, ale aj rozhodcovskými súdmi poskytnutá taká primeraná ochrana, aká mu ako spotrebiteľovi podľa predpisov o spotrebiteľskom práve patrí. Z uvedených dôvodov je oprávnený už v návrhu na vykonanie exekúcie doručeného súdnemu exekútorovi povinný opísať rozhodujúce skutočnosti, ktoré sa týkajú vlastného vzťahu s povinným a preukázať ho dôkazmi, ktoré ním tvrdené skutočnosti osvedčujú. Z uvedeného vyplýva, že po 23.12.2015, t.j. po dátume nadobudnutia účinnosti zmien zavedených zákonom č. 438/2015 Z. z. mal povinnosť uvedené skutočnosti preukázať v lehote 30 dní od účinnosti zákona aj oprávnený vo vzťahu k predmetnému exekučnému konaniu, ktoré síce začalo pred 23.12.2015, avšak v zmysle § 243f ods. 1 Exekučného poriadku sa táto povinnosť vzťahovala aj na exekučné konania začaté pred týmto dátumom.
12. Exekučný poriadok v intertemporálnom ust. § 243f ods. 4 upravil vyvrátiteľnú domnienku podľa ktorej, ak sa nepreukáže opak platí, že sú tu dôvody na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m). Dôkazné bremeno (t.j. povinnosť preukázať skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinným) mal oprávnený, a to aj v prípade, ak ide o oprávneného, ktorý svoje právo preukazuje nepretržitým radom indosamentov, čo vyplýva z ust. § 39 ods. 4 Exekučného poriadku.
13. K námietke oprávneného, že v predmetnej veci nemôže ísť o spotrebiteľský vzťah vzhľadom na to, že povinná brala úver na účel povolania odvolací súd uvádza, že v prípade pochybností, či ide o spotrebiteľskú zmluvu, má dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ (veriteľ). Existujúce pochybnosti je potrebné odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že aj nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný bezpečne - spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Bezpečným preukázaním nemôže byť len uvedenie účelu úveru ako „podnikanie/povolanie/zamestnanie“, pričom absentuje odpoveď na otázku, aký konkrétny súvis s (údajnou) podnikateľskou činnosťou, resp. zamestnaním dlžníka vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má. V prípade pochybností je potom namieste prijať výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, t. j. že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, je na dodávateľovi. Vzhľadom na uvedené odvolací súd v zhode s názorom súdu prvej inštancie uzavrel, že zmluva, ktorá bola medzi oprávneným a povinnou uzatvorená je spotrebiteľskou zmluvou a preto je možné na tento spotrebiteľský vzťah aplikovať aj ust. § 243f v spojení s § 39 ods. 4 Exekučného poriadku.
14. V zmysle vyššie uvedeného tak možno konštatovať, že oprávnený mal povinnosť do 30 dní od účinnosti zmien zavedených zákonom č. 438/2015 Z. z. do Exekučného poriadku, t.j. do 22.01.2016, povinnosť doplniť návrh na vykonanie exekúcie o opis rozhodujúcich skutočností týkajúcich sa jeho vlastného vzťahu s povinnou. Z vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie vyplýva, že oprávnený si túto svoju zákonnú povinnosť v zákonom stanovenej lehote nesplnil. Oprávnený síce v podanom odvolaní, a to v časti IV. poukázal na skutočnosti špecifikované v § 39 ods. 4 Exekučného poriadku, k čomu odvolací súd uvádza, že tieto boli doplnené až po uplynutí zákonnej lehoty na doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie (dňa 04.02.2016), preto na toto doplnenie odvolací súd neprihliadal. Z uvedeného tak možno konštatovať správny záver súdu prvej inštancie o nesplnení si zákonnej povinnosti oprávneným, v dôsledku čoho súdu prvej inštancie správne exekúciu v zmysle príslušných ustanovení Exekučného poriadku zastavil.
15. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolanie oprávneného za dôvodné, a preto napadnuté uznesenie vo výroku I. o zastavení exekúcie ako vecne správne potvrdil v súlade s ust. § 387 ods.1 a 2 C.s.p..
16. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žiadnemu z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešný a preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho
konania. Súdnemu exekútori a povinnej preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli, preto im neboli priznané.
17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).