Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

TN-11S/94/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Piroša a členov senátu JUDr. Dominika Čipku (sudca spravodajca) a JUDr. Drahomíry Mikulajovej, v právnej veci žalobcu: A. B., nar.: XX.X.XXXX, bytom: C. D. XXX, XXX XX C. B., právne zast.: JUDr. Martin Bicko, advokát s.r.o., so sídlom: Dukelská 972/7, 017 01 Považská Bystrica, IČO: 53 559 002, proti žalovanému: Okresný úrad Trenčín, odbor opravných prostriedkov, so sídlom: Hviezdoslavova 3, 911 01 Trenčín, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-TN-OOP6-2022/026739-003 zo dňa 20.07.2022, takto

rozhodol:

I. Súd žalobu z a m i e t a.

II. Žiadnemu z účastníkov konania právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

Administratívne konanie

1. Dňa 31.12.2004 doručila E. F., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX (ďalej len „právna predchodkyňa žalobcu“) Obvodnému pozemkovému úradu v Považskej Bystrici (ďalej len „pôvodný orgán verejnej správy“) podanie označené ako „Uplatnenie nároku na navrátenie vlastníctva v zmysle z. č. 503/2003 Z.z. - § 5 ods. 1“ (ďalej len „reštitučný návrh“), ktorým si uplatnila reštitučný nárok. Reštitučný návrh sa týkal pozemkov PKN XXX, p.č. XXX, druh pozemku: roľa, výmera 103,30 m2; PKN XXX, p.č. XXX/X, druh pozmeku : roľa a všetky urbárske pozemky, ktoré nie sú evidované na právnu predchodkyňu žalobcu, ale prešli na PD, Lesy, SPF (budú upresnené na základe identifikácie). K reštitučnému návrhu priložila plnomocenstvo pre G. H. B., kópiu občianskeho preukazu a rodný list. Dodatočne bol k návrhu doručený vyvlastňovací súpis pre stavbu 8. ročnej školy č. 6_58_920_410, výpis z pozemnoknižnej vložky č. XXX, informatívna grafická identifikácia mapový list č. 5-9/43, informatívna grafická identifikácia, mapový list č. BY 4-9, výpis z pozemnoknižnej vložky č. XXX, identifikácia parciel č. K2 XXX/XX, geometrický plán pre vyvlastnenie parcely č. XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, XX/X/X pre stavbu 8 ročnej školy, zápisnica zo dňa 27.05.1958 na MNV v Považskej Teplej k dobrovoľnému odpredaju pozemkov pre výstavbu školy v Považskej Teplej, rozhodnutie o vyvlastnení č. Výst-5116/1958 zo dňa 12.09.1958, Uznesenie Ľudového súdu v Považskej Bystrici Nc 4220/58-23 zo dňa 14.10.1959 o rozvrhu náhrady za vyvlastnené nehnuteľnosti pre stavbu školy v Považskej Teplej, uznesenie štátneho notárstva v Považskej Bystrici D 330/63 zo dňa 05.06.1964 vo veci prejednania dedičstva po I. C., rozhodnutie štátneho notárstva v Považskej Bystrici D 735/66 zo dňa 16.01.1967 vo veci prejednania dedičstva po poručiteľke A. C., I. J., geometrický plán č. 241-1-243-189/79, hospodárska zmluva zo dňa 15.01.1980 č. 3495/79-336-A/10 o prevode vlastníctva k nehnuteľnosti evidovanej v pozemnoknižnej vložke č. XXX, parcelné číslo XXX/ X, o výmere 349m2.

2. Okresný úrad Považská Bystrica, pozemkový a lesný odbor (ďalej len „prvostupňový orgán verejnej správy“) rozhodnutím č. OU-PB-PLO1-2022/000469-043 zo dňa 08.03.2022 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“) rozhodol tak, že nepriznáva v zmysle ustanovení § 5 ods. 1 písm. d), l), m) a o) zák. č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom (ďalej len „Reštitučný zákon“) vlastníctvo k pozemkom a nehnuteľnostiam v k.ú. C. D., t.j. pozemky p.č. XXX/X, p.č. XXX a všetky urbárske pozemky (PKV č. XXX) žalobcovi. Prvostupňový orgán verejnej správy v odôvodnení zhrnul doterajší procesný priebeh a svoje rozhodnutie odôvodnil vo vzťahu k jednotlivým pozemkom uplatneným reštitučným návrhom.

3. K pozemku PKV č. XXX p.č. XXX/X uviedol, že z listinných dôkazov vyplynulo, že žiadateľ pre vyvlastnenie bol Odbor školstva a kultúry rady Okresného národného výboru v Považskej Bystrici, za účelom výstavby 8. ročnej školy, zaradené do vykonávacích plánov pre rok 1958 a 1959 v obci Považská Teplá. Pozemok bol vyvlastnený vo výmere 3214 m2, s určením náhrady 2.571,20 Kčs, 1 ks slivka 25 ročná 140 Kčs. I. C. nesúhlasil s výškou vyčíslenej náhrady, žiadal vyššiu, pričom o jeho námietke bolo rozhodnuté tak, že nespĺňa podmienky na priznanie vyššej sadzby náhrady. Ľudový súd v Považskej Bystrici rozhodol uznesením sp. zn. Nc 420/58-23 zo dňa 14.10.1959 tak, že upravil Štátnu sporiteľňu, aby čiastku 2.711,20 Kčs poukázala na pohľadávku zaistenú záložným právom pod C11 voči I. C.. Ďalej konštatoval, že hospodárskou zmluvou č. Výst.3495/79-336-A/10 zo dňa 15.01.1980 bolo z predmetnej parcely dovyňaté 349 m2 za náhradu 1396 Kčs za účelom výstavby budovy spojov. Prvostupňový orgán verejnej správy dospel k záveru, že pozemky boli pôvodným vlastníkom vyvlastnené za náhradu, ktorá bola vyplatená. Zároveň orgán verejnej správy potvrdil, že na dotknutých pozemkoch sa nachádza základná škola a dvor, ktoré sú zapísané na LV č. XXXX vo vlastníctve mesta Považská Bystrica, v správe Základnej školy Považská Teplá, č. 181. Prvostupňový orgán verejnej správy dokázal, že parcela bola vyvlastnená, náhrada bola vyplatená a slúži účelu, za ktorým bola vyvlastnená. Ďalej konštatoval, že v rámci jeho kompetencie nemôže riešiť presné usporiadanie budov, stavieb a ihrísk na školskom dvore, či kontrolovať stavebné povolenie s kolaudačnými rozhodnutiami.

4. K pozemku PKV č. XXX p.č. XXX uviedol, že z evidenčného listu vyhotoveného z registru obnovenej evidencie pozemkov (ďalej len „ ROEP“) vyplýva, že k tomuto pozemku právna predchodkyňa žalobcu nadobudla vlastníctvo na základe dedičského rozhodnutia D-735/1966 v dvoch zapísaných podieloch 12/300 a 50/300. Z ďalších získaných listinných dôkazov prvostupňový orgán verejnej správy nemal preukázaný prechod podielu právnej predchodkyne žalobcu na štát, zobratý bol podiel inej vlastníčky. Podľa výpisu z ROEP, na uvedenom pozemku sú postavené rodinné domy s prislúchajúcimi záhradami a ornou pôdou, ktoré sú vysporiadané a majú záložné listy vlastníctva. Na základe uvedeného teda nebol preukázaný prechod na štát, ani iné organizácie alebo bývalé JRD. K pozemku PKV č. XXX uviedol, že právna predchodkyňa žalobcu ani žalobca napriek viacerým výzvam nepredložili presnú identifikáciu parciel urbárskych pozemkov. Prvostupňový orgán verejnej správy si sám vyžiadal identifikácie parciel ako podklad predmetnej reštitúcie. Na základe predloženej písomnej a grafickej identifikácie prvostupňový orgán verejnej správy došetril, že pravdepodobne ide o pozemok PKV p. č. XXX, ktorý pôvodne vlastnili členovia pasienkového spoločenstva „Zálužanov“ a bolo zobraté a zapísané v prospech JRD v Považskej Teplej v celosti. Žiadosť pozemkového spoločenstva Zálužie z Považskej Teplej bola riešená na správnom orgáne, pričom bol preverený menný zoznam členov spoločenstva, ale právni predchodcovia žalobcu v ňom neboli uvedení.

5. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie z dôvodu, že toto rozhodnutie je nepreskúmateľné, nezákonné a nedostatočne zdôvodnené. Žalobca namieta, že vo výroku pozemky nie sú dostatočne identifikované, nie je zrejmé, ktorých parciel registra C-KN sa výrok týka. K urbárskym pozemkom žalobca uviedol, že sa nejedná o pozemky, ktoré v minulosti vlastnilo pozemkové spoločenstvo Zálužie, ale ide o pozemky, ktoré vlastnili členovia urbáru Považská Teplá, to bolo v konaní prezentované (odvolanie zo dňa 19.01.2018, list zo dňa 06.06.2018, list zo dňa 09.07.2019, list zo dňa 25.10.2021). Ohľadom vyvlastnenej časti pozemku p. č. XXX/X neexistuje relevantný doklad svedčiaci o tom, že náhrada bola skutočne vyplatená I. C., resp. že bola poukázaná na splatenie jeho dlhu. V spise sa nenachádza správa o tom, že náhrada bola reálne vyplatená. Prvostupňový orgán verejnej správy mal priznať nárok ohľadom pozemku PKN p. č. XXX/X v celom rozsahu. Čo sa týka spôsobu využívania pozemku, uvádza, že jeho prevažná časť neslúžila a ani neslúži účelu vyvlastnenia. Na tomto pozemku mala byť mičurinská záhrada v časti, kde je v súčasnosti postavená telocvičňa, mali tam byť postavené ihriská, ktoré tam dodnes nie sú. Na pozemku stojí súkromné observatórium, a preto pozemky nemôžu slúžiť účelu vyvlastnenia. Zároveň žalobca navrhol, aby prvostupňový orgán verejnej správy samostatne

rozhodol ohľadom pozemku PKN p. č. XXX/X a urbárske pozemky spolu s pozemkom PKN p. č. XXX boli vyčlenené na samostatné konanie. Tento návrh žalobca prezentoval už v liste zo dňa 21.01.2022, pričom v prvostupňovom rozhodnutí sa prvostupňový orgán verejnej správy k tomuto návrhu nevyjadril. Na základe uvedeného žalobca žiadal, aby odvolací orgán rozhodnutie zrušil a vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie prvostupňovému orgánu verejnej správy.

6. O podanom odvolaní rozhodol žalovaný rozhodnutím č. OU-TN-OOP6-2022/026739-003 zo dňa 20.07.2022 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) tak, že odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia žalovaný konštatoval doterajší priebeh administratívneho konania a vysporiadal sa s odvolacími námietkami žalobcu. K námietke nedostatočnej identifikácie pozemkov žalovaný uviedol, že nakoľko žalobca nespĺňal podmienky na navrátenie vlastníctva k pozemkom, nie je dôvod uvádzať parcely registra C-KN. K námietke týkajúcej sa urbárskych pozemkov žalovaný uviedol, že právna predchodkyňa žalobcu bola opakovane vyzývaná, aby predložila presnú identifikáciu parciel urbárskych pozemkov, k čomu nedošlo a zo zabezpečených listinných dôkazov prvostupňovým orgánom verejnej správy tento dospel k záveru, že ide o pozemok PKV p. č. XXX, ktorú pôvodne vlastnili členovia pasienkového spoločenstva Zálužanov, do ktorého podľa menného zoznamu právni predchodcovia žalobcu nepatrili. Zároveň reštitučný nárok dotknutej parcely už bol v minulosti vyriešený. K námietke vyčlenenia reštitučného nároku ohľadne urbárskych pozemkov a parcely č. XXX uviedol, že ich vyčlenenie na samostatné konanie by nemalo význam na reštitučné konanie. K námietke ohľadne časti pozemku p. č. XXX/X týkajúcej sa vyplatenia náhrady žalovaný uviedol, že nevyplatenie náhrady v konaní nebolo preukázané, pričom predloženie čestného vyhlásenia žalobcu bez preukázania ďalších dôkazov je v prípade reštitučných konaní nepostačujúce. K námietke, že časť pozemku p. č. XXX/X neslúži svojmu účelu, sa žalovaný stotožnil s právnym názorom prvostupňového orgánu verejnej správy, parcela bola vyvlastnená na výstavbu školy, je preukázaný účel vyvlastnenia. K námietke týkajúcej sa pozemku p. č. XXX žalovaný uviedol, že sa stotožnil so závermi prvostupňového orgánu verejnej správy. Žalovaný uviedol, že po preštudovaní spisového materiálu prvostupňového orgánu verejnej správy konštatuje, že prvostupňový orgán postupoval v zmysle zákona a urobil všetky potrebné kroky, aby zistil presne a úplne skutočný stav veci. Záverom žalovaný uviedol že v zmysle § 5 ods. 1 Reštitučného zákona je povinnosťou toho, kto si uplatňuje reštitučný nárok, preukázať skutočnosti podľa § 3 Reštitučného zákona.

Žaloba, žalobné body a argumentácia žalobcu

7. Žalobca vo včas podanej správnej žalobe navrhol, aby správny súd zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy z dôvodov podľa ustanovenia § 191 ods. 1 písm. c), d), e), f), a g) zák. č. 162/2015 Správny súdu poriadok (ďalej len „SSP“) a vec podľa ustanovenia § 191 ods. 4 SSP vrátil žalovanému alebo prvostupňovému orgánu verejnej správy na ďalšie konanie. Zároveň žiadal, aby žalovanému bola uložená povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania. Žalobca tvrdí, že žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal s odvolacími dôvodmi, resp. sa s nimi vysporiadal povrchne.

8. K pozemku PKN p. č. XXX/X, ktorého časť bola vyvlastnená, žalobca uviedol, že v spisovej dokumentácii ani v archíve v Považskej Bystrici sa nenachádza žiaden relevantný doklad, ktorý by potvrdzoval vyplatenie, resp. poukázanie náhrady pre I. C. na splatenie jeho dlhu. Podľa platných právnych predpisov v čase vyvlastnenia a priznania náhrady mala Štátna sporiteľňa v Považskej Bystrici podať súdu správu o prevedených výplatách. Keďže takáto správa sa administratívnom spise nenachádza, nemožno vyvodiť záver, že finančná náhrada bola vyplatená. Žalobca sám uviedol v čestnom vyhlásení, že nemá žiadnu vedomosť o vyplatení náhrady za predmetné vyvlastnenie pre I. C..

9. K pozemku PKN p. č. XXX/X žalobca uviedol, že vyvlastnená časť neslúži a ani neslúžila účelu vyvlastnenia. Na vyvlastnenej časti mala byť mičurinské záhrada, 3 volejbalové ihriská a ihrisko, pričom na tomto mieste stojí telocvičňa.

10. Vo vzťahu k pozemku PKN p. č. XXX/X, ako aj k ostatným reštitučným návrhom dotknutým pozemkom uviedol, že tieto nie sú vo výroku rozhodnutia prvostupňového orgánu verejnej správy žiadnym spôsobom identifikované do súčasného C-KN stavu, čím je výrok prvostupňového rozhodnutia zmätočný. Ak prvostupňový orgán verejnej správy nemohol identifikovať dotknuté pozemky, bolo potrebné zabezpečiť ich identifikáciu na základe existujúcich geometrických plánov.

11. Žalobca ďalej správnou žalobou namietal odôvodnenie žalovaného, ktoré sa týka vyplatenej výšky náhrady. Žalovaný konštatoval, že náhrada bola vyplatená v plnej výške. S týmto sa žalobca nestotožnil, keď náhrada mal byť vyplatená v zmysle vyhlášky č. 258/1951 Sb. vo výške 0,80 Kčs za m2, avšak v predmetnej vyhláške sú uvádzané ceny 2,- Kčs za m2. Potom argument žalovaného o správnosti výšky vyplatenej náhrady nie je správny.

12. Žalobca navrhol riešiť uplatnený reštitučný nárok týkajúci sa urbárskych pozemkov a pozemku PKN p. č. XXX samostatne v ďalšom konaní po zabezpečení potrebných dokladov zo strany prvostupňového orgánu verejnej správy, okrem iného aj dokumentácie týkajúcej sa reštitučného nároku uplatneného v zmysle skoršieho niektorými členmi urbáru Považská Teplá. V tejto veci bolo pôvodným orgánom verejnej správy vydané rozhodnutie č. 4/92-R/484 zo dňa 12.06.1996. Žalovaný ani prvostupňový orgán verejnej správy dostatočne nezdôvodnili, prečo nebolo návrhu na samostatné konanie ohľadom uvedených pozemkov vyhovené. Žalovaný len uviedol, že vyčlenenie dotknutých pozemkov na samostatné konanie by nemalo žiaden význam na reštitučné konanie. S týmto tvrdením sa žalobca nestotožnil.

13. K nárokovaným urbárskym pozemkom žalobca v žalobe uviedol, že ide o majetok bývalých urbárnikov obce Považská Teplá a nie o majetok pasienkového spoločenstva Zálužanov. To, že išlo o urbársky majetok, je zrejmé aj z výpisu pozemnoknižnej vložky č. XXX a č. XX, odkiaľ boli tieto pozemky odpísané do pozemnoknižnej vložky č. XXX v prospech JRD v Považskej Teplej. K uvedeným pozemkom prvostupňový orgán verejnej správy nevykonal dostatočné šetrenie, aby o nich mohol rozhodnúť.

14. Podľa žalobcu je napadnuté rozhodnutie ako aj rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy nesprávne, keďže vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu. Zároveň je názoru, že žalovaný a prvostupňový orgán verejnej správy vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný napadnuté rozhodnutie riadne nezdôvodnil, zdôvodnil ho len všeobecne, až vyhýbavo. Žalovaný a prvostupňový orgán verejnej správy vôbec nevyhodnotil dôkazy nachádzajúce sa v správnom spise, resp. nevykonali dôkazy navrhnuté žalobcom. Žalobca poukázal na rozhodnutia R 75/1998 a R 22/1997, ktoré konštatujú, že súd musí zrušiť rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorým nebolo vyhovené odvolaniu, ak sa správny orgán nevysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v odvolaní. Žalobca je názoru, že napadnutým rozhodnutím žalovaného bol ukrátený na svojich právach, keďže odvolanie bolo zamietnuté a žalovaný svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil. Prvostupňový orgán verejnej správy nepostupoval za aktívnej súčinnosti so žalobcom ako účastníkom administratívneho konania a zároveň nerešpektoval zásadu materiálnej pravdy, podľa ktorej má orgán verejnej správy úplne a presne zistiť skutočný stav veci.

15. V závere žaloby žalobca poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 127/2010 zo dňa 22.06.2010, z ktorého vyplýva, že reštitučné zákony boli vydané s cieľom zmierniť následky niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo v období rokov 1948 až 1989.

Vyjadrenie žalovaného

16. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe navrhol správnemu súdu, aby správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol. Nestotožnil sa tvrdením žalobcu, že žalovaný sa s odvolacími dôvodmi nevysporiadal, resp. sa s nimi vysporiadal povrchne.

17. K argumentu žalobcu týkajúceho sa nevyplatenia náhrady za vyvlastnený pozemok PKN p.č. 295/2 žalovaný uviedol, že je to práve žiadateľ, ktorý si uplatňuje reštitučný nárok, kto je povinný predložiť dokumenty, ktoré potvrdzujú jeho tvrdenia. K čestnému vyhláseniu žalobcu žalovaný uviedol, že na základe tohto čestného vyhlásenia nie je možné konštatovať, že náhrada za vyvlastnenie pozemkov nebola vyplatená priamo I. C., resp. nebola použitá na splatenie jeho dlhu. Takéto čestné vyhlásenie by bolo možné použiť len ako podporný dôkaz. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že I. C., starý otec žalobcu, zomrel v roku 1962, kedy mal žalobca 3 roky, preto nie je možné predpokladať, vzhľadom na vtedajší vek žalobcu, že by mal vedomosť o finančných záležitostiach svojho starého otca. Zároveň dodal, že takéto čestné vyhlásenie nepredložila právna predchodkyňa žalobcu, ktorá podala reštitučný návrh. Na základe uvedeného je žalovaný názoru, že nebola splnená podmienka uvedená v § 3 ods. 1 písm. m) Reštitučného zákona.

18. Žalovaný sa ďalej vyjadril k argumentu žalobcu, podľa ktorého podstatná časť vyvlastnenej nehnuteľnosti neslúžila a neslúži účelu vyvlastnenia. Žalovaný uviedol, že Reštitučný zákon nedáva orgánu verejnej správy právomoc posudzovať, aká časť vyvlastnenej nehnuteľnosti slúžila, či neslúžila účelu vyvlastnenia. Zároveň Reštitučný zákon nezakladá orgánu verejnej správy kompetenciu zaoberať sa presným usporiadaním budov postavených na vyvlastnenej parcele.

19. K nedostatočnej identifikácii parciel vo výroku prvostupňového rozhodnutia, ktoré neboli identifikované do súčasného C-KN stavu, žalovaný uviedol, že v prípade nepriznania reštitučného nároku nie je potrebné zo strany prvostupňového orgánu verejnej správy uvádzať súčasný stav C-KN parciel.

20. Ohľadom argumentu žalobcu týkajúceho sa posúdenia správnosti výšky a spôsobu výpočtu náhrady vyvlastnenej parcely žalovaný uviedol, že táto námietka bola dostatočne zdôvodnená v rozhodnutí prvostupňového orgánu verejnej správy na strane 3 rozhodnutia, ako aj v napadnutom rozhodnutí žalovaného na strane 5 a 6. Zdôraznil, že nie je v kompetencii ani prvostupňového orgánu verejnej správy ani žalovaného spochybňovať vyvlastňovacie rozhodnutie a ani uznesenie Ľudového súdu v Považskej Bystrici. Reštitučný zákon neukladá orgánu verejnej správy kompetenciu posudzovať správnosť výpočtu poskytnutej náhrady.

21. Vo vzťahu k urbárskym pozemkom opäť žalovaný poukázal na § 5 ods. 1 Reštitučného zákona, že ak žalobca tvrdí, že boli jeho právni predchodcovia členmi urbáru, je povinný to preukázať, čo nepreukázal. Vyčlenenie urbárskych pozemkov na samostatné konanie považoval žalovaný za bezpredmetné z dôvodu, že v konaní nebolo preukázané, že by právni predchodcovia žalobcu boli členmi urbáru, vo vlastníctve ktorého boli dotknuté pozemky.

22. Čo sa týka pozemku PKN p.č. XXX žalovaný uviedol, že prvostupňový orgán verejnej správy zistil, že právna predchodkyňa žalobcu nadobudla vlastníctvo k uvedenej parcele titulom dedenia v podieloch 12/300 a 50/300, pričom nebol preukázaný prechod jej podielu na štát či právnickú osobu, čím nebola naplnená podmienka reštitučného titulu v zmysle § 3 ods. 1 Reštitučného zákona.

23. Žalovaný ďalej uviedol, že napadnuté rozhodnutie považuje za správne a zákonné, pričom sa s námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní dostatočne vysporiadal, vec správne právne posúdil, dostatočne zistil skutkový stav a rozhodol v súlade so zákonom. Žalovaný poukázal na to, že prvostupňový orgán verejnej správy postupoval v zmysle ustanovení Reštitučného zákona a zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“), predovšetkým postupoval v súlade so zásadou materiálnej pravdy, zásadou súčinnosti s účastníkmi konania a snažil sa čo najúplnejšie zistiť skutkový stav veci. Uvedené jednoznačne vyplýva z prvostupňového rozhodnutia prvostupňového orgánu verejnej správy, konkrétne na strane 4. Podľa žalovaného žalobca ignoruje povinnosť ustanovenú § 5 ods. 1 Reštitučného zákona, podľa ktorého má povinnosť preukázať ním tvrdené skutočnosti na uplatnenie reštitučného nároku. Žalovaný sa zároveň stotožnil so žalobcom citovaným nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky, že v konaní o reštitučných nárokoch je potrebné konať citlivo s primeranou starostlivosťou, avšak na druhej strane orgány verejnej správy nemôžu nahrádzať konanie účastníkov pri plnení ich povinností. Záverom dodal, že zo strany prvostupňového orgánu verejnej správy bolo vyvinuté maximálne možné úsilie na to, aby bol správne a dostatočne zistený skutkový stav veci. Žalovaný nezistil žiadne procesné pochybenie v konaní prvostupňového orgánu verejnej správy, a preto na základe uvedeného rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy potvrdil.

Replika žalobcu

24. K argumentu žalovaného uvedeného vo vyjadrení k správnej žalobe žalobcu, ohľadom nepreukázania nevyplatenia náhrady za vyvlastnenie parcely, žalobca uviedol, že účastník konania nemôže predkladať doklady o skutočnostiach, ktoré sa nestali. Žalobca zastáva názor, že práve orgán verejnej správy je povinný spoľahlivo zistiť stav veci a zabezpečiť si doklady, z ktorých môže jednoznačne preukázať, že k vyplateniu náhrady došlo. Žalobca má informácie od svojej právnej predchodkyne, ktorá si uplatnila reštitučný nárok, ktorá mala vedomosť o predmetnej náhrade.

25. Žalobca vo vzťahu k argumentu o nedostatku kompetencií orgánov verejnej správy posúdiť, aká časť vyvlastnenej nehnuteľnosti slúžila, či neslúžila účelu vyvlastnenia uvádza, že keby orgány verejnej správy takúto právomoc nemali, ustanovenie § 3 ods. 1 písmena l) Reštitučného zákona by nesplnilo svoj účel. K splneniu podmienok reštitučného titulu je potrebné vedieť aj rozsah vyvlastnenia výmery s poukazom na stav C-KN ku dňu uplatnenia nároku a ku dňu vydania rozhodnutia vo veci. Orgán verejnej správy musí posúdiť aj to, či vypočítaná výška náhrady bola určená správne.

26. K urbárskym pozemkom žalobca v replike uviedol, že sa nejedná o pozemky, ktoré patria členom pozemkového spoločenstva Zálužie v Považskej Teplej, ale ide o členov bývalého urbáru Považská Teplá. O ich nároku sa rozhodlo podľa skoršieho Reštitučného zákona. Na základe uvedeného orgán verejnej správy musí disponovať zoznamom členov bývalého urbáru Považská Teplá, v ktorom figurovali právni predchodcovia žalobcu. Preto žalobkyňa navrhla vyčleniť riešenie pozemkov urbáru a parcely p.č. XXX na samostatné konanie.

27. Na základe dôvodov uvedených v replike žalobca zotrval na pôvodnom žalobnom návrhu a navrhuje, aby správny súd zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy a vec vrátil na ďalšie konanie

28. Ďalšie vyjadrenie žalovaného (duplika) už nebolo podané.

Posúdenie opodstatnenosti žaloby - podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov súdom

29. S účinnosťou od 01.06.2023 prešla pôsobnosť Krajského súdu v Trenčíne ako správneho súdu na Správny súd v Banskej Bystrici podľa § 3 ods. 3 písm. a) zákona č. 151/2022 Z. z., ktorý vec vedie pod sp. zn. TN-11S/94/2022.

30. Predmetom súdneho prieskumu bolo posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného, prvostupňového rozhodnutia prvostupňového orgánu verejnej správy ako aj konania žalovaného a prvostupňového orgánu verejnej správy, ktoré predchádzalo vydaným rozhodnutiam, v rozsahu žalobných bodov uplatnených v lehote na podanie správnej žaloby.

31. Správny súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania, keďže účastníci konania nepožiadali o nariadenie pojednávania a jeho nariadenie si nevyžiadal ani iný dôvod podľa § 107 ods. 1 SSP. Správny súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, a preto ju v zmysle § 190 SSP zamietol. Rozsudok bol dňa 09.10.2024 v súlade s § 137 ods. 3 SSP vyhlásený vyvesením skráteného písomného vyhotovenia rozsudku bez odôvodnenia na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke súdu, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke súdu oznámené viac ako 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 137 ods. 4 SSP).

32. Podľa § 1 písm. a) a b) Reštitučného zákona : tento zákon upravuje navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré nebolo vydané podľa osobitného predpisu. Vlastnícke právo sa vracia k pozemkom, ktoré tvoria poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patria, lesný pôdny fond.

33. Podľa § 2 ods. 1 Reštitučného zákona : právo na navrátenie vlastníctva k pozemku podľa tohto zákona môže uplatniť oprávnená osoba, ktorá je občanom Slovenskej republiky s trvalým pobytom na jej území a ktorej pozemok prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 (ďalej len „rozhodujúce obdobie“) spôsobom uvedeným v ustanovení § 3.

34. Podľa : ak osoba, ktorej vlastníctvo k pozemku prešlo v rozhodujúcom období do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby v prípadoch uvedených v ustanovení , zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení alebo ak bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú oprávnenými osobami štátni občania Slovenskej republiky, fyzické osoby v tomto poradí: deti a manžel osoby uvedenej v odseku 1, všetci rovným dielom; ak dieťa zomrelo pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení , sú na jeho mieste oprávnenými osobami jeho deti, a ak niektoré z nich zomrelo, jeho deti.

35. Podľa § 3 ods. 1 písm. d) Reštitučného zákona : oprávneným osobám sa navráti vlastníctvo k pozemku, ktorý prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku odňatia bez náhrady postupom podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 81/1949 Zb. SNR o úprave právnych pomerov pasienkového majetku bývalých urbárnikov, komposesorátov a podobných právnych útvarov.

36. Podľa § 3 ods. 1 písm. l) Reštitučného zákona : oprávneným osobám sa navráti vlastníctvo k pozemku, ktorý prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku vyvlastnenia za náhradu, ak nehnuteľnosť existuje a nikdy neslúžila na účel, na ktorý bola vyvlastnená.

37. Podľa § 3 ods. 1 písm. m) Reštitučného zákona : oprávneným osobám sa navráti vlastníctvo k pozemku, ktorý prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady.

38. Podľa § 3 ods. 1 písm. o) Reštitučného zákona : oprávneným osobám sa navráti vlastníctvo k pozemku, ktorý prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku prevzatia nehnuteľnosti bez právneho dôvodu.

39. Podľa § 5 ods. 1 Reštitučného zákona : právo na navrátenie vlastníctva k pozemku môže uplatniť oprávnená osoba do 31. decembra 2004 na obvodnom pozemkovom úrade, v ktorého obvode vlastnila pozemok, a zároveň preukáže skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením práva v lehote právo zanikne.

40. Reštitúcia, alebo inak povedané obnovenie pôvodného stavu, je inštitút v rámci slovenského právneho poriadku, prostredníctvom ktorého bolo možné dosiahnuť zmiernenie majetkových krívd, ktoré boli spôsobené bývalým štátnym režimom v rokoch 1948 až 1989. Za týmto účelom Federálne zhromaždenie Českej a Slovenskej Federatívnej republiky, ako aj Národná rada Slovenskej Republiky, prijali množstvo zákonov (napr. Reštitučný zákon, skorší Reštitučný zákon, zák. č. 403/1990 Zb. o zmiernení následkov niektorých majetkových krívd v znení neskorších predpisov týkajúci sa oblasti domového majetku, zák. č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách, zák. č 119/1991 Zb. o súdnych rehabilitáciách a ďalšie), ktoré upravovali ako hmotnoprávne predpoklady, tak aj procesnoprávne postupy smerujúce k uplatneniu jednotlivých reštitučných nárokov.

41. V zmysle ustanovení Reštitučného zákona, na úspešné uplatnenie reštitučného nároku sa vyžadovalo kumulatívne splnenie zákonom stanovených podmienok. Reštitučný nárok musel byť uplatnený oprávnenou osobou, teda občanom Slovenskej republiky, ktorý má na území Slovenskej republiky trvalý pobyt za predpokladu, že jeho majetok, resp. majetok jeho právneho predchodcu prešiel v období od 25.02.1948 do 01.01.1990 na štát alebo inú právnickú osobu, pričom reštitučný nárok musel byť uplatnený najneskôr do 31.12.2004 a oprávnená osoba musela preukázať skutočnosti v zmysle § 3 Reštitučného zákona, teda relevantnosť reštitučného titulu. Predmetom reštitučného konania je rozhodnutie o uplatnenom reštitučnom nároku, teda posúdenie, či žiadateľ splnil zákonom stanovené podmienky na navrátenie vlastníctva. V zmysle § 5 ods. 1 Reštitučného zákona je to práve oprávnená osoba, ktorá preukazuje skutočnosti podľa § 3 Reštitučného zákona, čiže splnenie zákonných podmienok na navrátenie vlastníctva.

42. Súd sa zaoberal jednotlivými žalobnými námietkami vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu, prvostupňovému rozhodnutiu, ako aj vo vzťahu k celému administratívnemu konaniu s ohľadom na jednotlivé pozemky, ku ktorým bolo reštitučným návrhom uplatnené navrátenie vlastníctva. Žalobca svoju žalobu podal v zmysle ustanovenia § 191 ods. 1 SSP písm. c), d), e), f), a g) SSP, pričom súd nezistil existenciu žiadneho zo žalobcom uvedených dôvodov, ktoré by viedli k zrušeniu napadnutého rozhodnutia žalovaného a rozhodnutia prvostupňového orgánu verejnej správy.

43. Súd konštatuje, že preskúmaním napadnutého rozhodnutia žalovaného nezistil také okolnosti, ktoré by odôvodňovali záver, že toto vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci tak, ako to uviedol žalobca. Nesprávnym právnym posúdením možno rozumieť stav, keď orgán verejnej správy aplikoval v rámci konania a vydania rozhodnutia nesprávny právny predpis, alebo naopak, aplikoval správny právny predpis, no tento nesprávne vyložil a dospel k nesprávnemu právnemu záveru. Žalobca v správnej žalobe nešpecifikoval, v čom spočíva nesprávne posúdenie veci žalovaným. Z rozhodnutia prvostupňového orgánu verejnej správy je možné konštatovať, že tento správne vyhodnotil, že žalobca, resp. jeho právna predchodkyňa, svoj reštitučný nárok uplatnil včas, avšak zo strany žalobcu, resp.

jeho právnej predchodkyne, nebol splnený zákonný predpoklad v zmysle § 5 ods. 1 Reštitučného zákona, podľa ktorého je oprávnená osoba povinná preukázať podmienky pre navrátenie vlastníctva podľa § 3 ods. 1 Reštitučného zákona. Z administratívneho spisu jednoznačne vyplýva, že prvostupňový orgán verejnej správy, ako aj pôvodný prvostupňový orgán verejnej správy, opakovane vyzýval žalobcu, predtým jeho právnu predchodkyňu, aby doplnil prvostupňovým orgánom požadované vyjadrenia a dokumenty, ktoré boli nevyhnutné na posúdenie splnenia podmienky reštitučného titulu.

44. Vo vzťahu k urbárskym pozemkom správny súd uvádza, že tieto neboli právnou predchodkyňou žalobcu riadne identifikované v reštitučnom návrhu. Sama právna predchodkyňa žalobcu v reštitučnom návrhu prisľúbila, že tieto budú dodatočne identifikované. K presnej identifikácii nedošlo, pričom bolo v priebehu administratívneho konania uvedené, že sa má jednať o urbárske pozemky, ktoré patrili bývalým urbárnikom v Považskej Teplej, pričom tieto pozemky mali byť riešené v konaní podľa skoršieho . Prvostupňový orgán verejnej správy vykonal vlastné zisťovanie, na základe ktorého zistil, že sa jedná o pozemok evidovaný ako parcela č. XXX. Uvedený pozemok bol pôvodne vo vlastníctve Pasienkového spoločenstva Zálužanov, pričom vo veci predmetného pozemku už v minulosti prebehlo reštitučné konanie podľa skoršieho a právna predchodkyňa žalobcu a ani jej právni predchodcovia neboli členmi uvedeného urbáru. Hoci v odvolaní žalobca namietal, že sa ma jednať o urbár bývalých urbnárnikov z Považskej Teplej, a nie Pasienkového spoločenstva Zálužanov, sám bližšie nešpecifikoval konkrétne urbárske pozemky, ktorých sa reštitučný návrh týka, čím nedošlo k splneniu jeho povinnosti stanovenej v , keď nepreukázal, že by on alebo jeho právni predchodcovia vlastnili uvedený pozemok, ktorý v rozhodnom období prešiel na štát niektorým zo spôsobov uvedených v . Správny súd zároveň uvádza, že ak už o daných urbárskych pozemkoch bolo rozhodnuté, pričom v reštitučnom konaní nebolo navrátené vlastnícke právo žalobcovi, ako osobe oprávnenej, nemôže sa domáhať ďalším, resp. neskorším reštitučným konaním navrátenia vlastníctva k pozemkom reštitučným titulom. Predmetný pozemok už nie je vo vlastníctve štátu.

45. Jednou z podmienok priznania navrátenia vlastníctva, resp. náhrady v reštitučnom konaní, ako už bolo uvedené, je, že majetok fyzickej osoby prešiel v rozhodnom období na štát alebo inú právnickú osobu. Táto podmienka však v administratívnom konaní zo strany žalobcu, či jeho právneho predchodcu, nebola preukázaná vo vzťahu k pozemku PKV XXX, p.č. XXX. Správny súd konštatuje, že z Uznesenia Štátneho notárstva v Považskej Bystrici sp. zn. D 735/66 zo dňa 16.01.1967 (ďalej len „dedičské uznesenie“) jednoznačne vyplýva, že právna predchodkyňa žalobcu o.i. nadobudla titulom dedenia vlastníctvo k pozemku evidovanom v PKV XXX, p.č. XXX v podieloch 12/300 a 50/300 (v dedičskom uznesení bol nesprávne uvedený podiel 5/300, ale z evidenčného listu bola preukázaná tvrdená skutočnosť, že ide o podiel 50/300, ktorú nespochybnil ani prvostupňový orgán verejnej správy, ani žalovaný). Právna predchodkyňa žalobcu, ani žalobca, však nepredložili v administratívnom konaní žiadny relevantný doklad, z ktorého by vyplynulo, že uvedená parcela prešla na štát alebo inú právnickú osobu v rozhodnom období. Prvostupňový orgán verejnej správy vlastným konaním zabezpečil kópiu výpisu pozemkovej knihy PKV XXX, p.č. XXX, z ktorej vyplynulo cit.: „na 1/30.B.1./g D. K., rod. J., podľa výmeru ONV v Pov. Bystrici zo dňa 04.06.1952 zn. IX/611-1952 vkladá sa vlastnícke právo : MNV v Pov. Teplej, Československý štát – v správe ONV. Pôdohosp. Odbor v Pov. Bystrici na 1/30“. Z uvedeného je zrejmé, že vyvlastnená bola len časť parcely, ktorá sa týkala podielu osoby odlišnej od osoby právnej predchodkyne žalobcu, či ostatných právnych predchodcov, preto orgán verejnej správy nemal preukázaný prechod parcely v podiely vo vlastníctve právnej predchodkyne žalobcu na štát. Zároveň však bolo v administratívnom konaní zistené po identifikácii parciel do súčasného stavu, že v súčasnosti sú na týchto parcelách zapísaní ako vlastníci viaceré fyzické osoby, pričom tituly nadobudnutí boli rôzne – dedičské rozhodnutia, kúpne zmluvy, darovacie zmluvy. Správny súd teda konštatuje, že na základe uvedeného žalovaný a prvostupňový orgán verejnej správy správne konštatovali, že nemali preukázanú zákonnú podmienky prechodu dotknutej parcely na štát alebo právnickú osobu v rozhodnom období.

46. Správny súd vo vzťahu k uplatnenému pozemku pôvodne evidovanému na PKV XXX p.č. XXX uvádza, že svojim spôsobom ide o podobnú situáciu ako vo vzťahu k urbárskym pozemkom, ktorej sa venoval v ods. 44 tohto rozsudku. Správny súd konštatuje, že hoci nebol preukázaný prechod na štát, ale žalobca, resp. jeho právna predchodkyňa bola ukrátená na svojom vlastníckom práve, má táto právo využiť dostupné inštitúty občianskeho právna na zabezpečenie právnej nápravy, pokiaľ jej vlastnícke právo bolo obmedzené bez právneho dôvodu. Správny súd uvádza, že vlastnícke právo sa nepremlčuje. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 3Cdo 21/2000 z 01.03.2002 konštatoval, cit.:

„okolnosť, že fyzická osoba môže ako osoba oprávnená uplatniť nárok na vydanie nehnuteľnosti podľa príslušných reštitučných zákonov (zák. č 87/1991 Zb., č. 403/1990 Zb., č. 229/1991 Zb. a pod.), ju nezbavuje možnosti uplatniť žalobu na ochranu vlastníckeho práva, ak k prevodu (prechodu) vlastníctva na štát alebo právnickú osobu nedošlo.“ Citované len potvrdzuje názor správneho súdu.

47. V administratívnom konaní bolo jednoznačne preukázané, že došlo k vyvlastneniu parcely PKV č. XXX pc. XXX/X. Žalobca však v žalobe namietal, že za vyvlastnenú parcelu náhrada nebola vyplatená a zároveň, že predmetná parcela neslúžila a ani neslúži účelu, na ktorý bola vyvlastnená. Uvedené námietky si však v zmysle Reštitučného zákona odporujú [§ 3 ods. 1 písm. l) – vyvlastnenie za náhradu, ak nehnuteľnosť existuje a nikdy neslúžila na účel, na ktorý bola vyvlastnená; § 3 ods. 1 písm. m) – vyvlastnenie bez vyplatenia náhrady]. Správny súd sa preto primárne zaoberal otázkou ne/vyplatenia náhrady za vyvlastnenú časť pozemku. Z administratívneho spisu jednoznačne vyplýva, že náhrada za vyvlastnenú časť pozemku bola určená vo výške 2.571,20 Kčs za pozemok a za 25 ročnú slivku vo výške 140,- Kčs, dohromady 2.711,20 Kčs. Ľudový súd v Považskej Bystrici uznesením sp. zn. Nc 420/58 zo dňa 14.10.1959 rozhodol, že uvedená náhrada má byť vyplatená Štátnej sporiteľni na jej pohľadávku zaistenú záložným právom pod C 11 voči I. C. (starý otec žalobcu). Žalobca namieta, že náhrada nebola vyplatená I. C. priamo a zároveň nebola vyplatená formou započítania pohľadávky, ktorú mal I. C. v Štátnej sporiteľni. Správny súd dospel k záveru, že náhrada vyplatená bola, a to práve formou započítania pohľadávky I. C. v K. L., ako to vyplýva z uznesenie Ľudového súdu v Považskej Bystrici sp. zn. Nc 420/58 zo dňa 14.10.1959. Správny súd zároveň konštatuje, že posúdenie otázky vyplatenia náhrady žalovaným, ako aj prvostupňovým orgánom verejnej správy, bolo správne, keď si žalobca nesplnil svoju povinnosť preukázať nevyplatenie náhrady za vyvlastnenie. Žalobca nepreukázal, že by nedošlo k realizácii uznesenia Ľudového súdu v Považskej Bystrici sp. zn. Nc 420/58 zo dňa 14.10.1959.

48. Keď teda správny súd dospel k záveru, že náhrada vyplatená bola, pristúpil k posúdeniu žalobnej námietky, podľa ktorej vyvlastnená časť pozemku neslúžila a ani neslúži vyvlastnenému účelu. Žalobca namieta, že na predmetnej časti pozemku mali byť mičurinská záhrada, volejbalové ihriská a ihrisko, čo tam do dnes nie je a na uvedenom pozemku sa nachádza telocvičňa. Prvostupňový orgán verejnej správy zistil z vyjadrenia mesta Považská Bystrica, že uvedená časť pozemku sa nachádza v oplotenom areáli základnej školy. Správny súd konštatuje, že tvrdenie žalobcu o mičurinskej záhrade, volejbalovom ihrisku či ihrisku nevyplýva zo žiadneho dokumentu z administratívneho spisu. Z administratívneho spisu bez pochybností vyplýva, že časť pozemku bola vyvlastnená za účelom výstavby 8. ročnej školy v Považskej Teplej. Správny súd teda dospel k záveru, že keďže sa pozemok nachádza v areály školy v Považskej Teplej, tento slúži svojmu účelu. Správny súd dospel k záveru, v zhode s argumentáciou žalovaného, že nie je v kompetencií žalovaného ani v kompetencií prvostupňového orgánu verejnej správy posudzovať súlad stavebného a kolaudačného rozhodnutia v reštitučnom konaní.

49. Na základe uvedených skutočností správny súd dospel k záveru, že žalobná námietka žalobcu spočívajúca v nesprávnom právnom posúdení žalovaného, resp. prvostupňového orgánu verejnej správy, je nedôvodná, keď správny súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by zakladali nesprávne použitie právneho predpisu v reštitučnom konaní a zároveň nezistil nesprávnu aplikáciu ustanovení Reštitučného zákona či Správneho poriadku.

50. Ďalšiu žalobnú námietku žalobca zdôvodnil nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia pre jeho nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. Správny súd dospel k záveru na základe argumentácie žalobcu, že nezrozumiteľnosť sa netýkala napadnutého rozhodnutia žalovaného, ale rozhodnutia prvostupňového orgánu verejnej správy, v ktorom prvostupňový orgán verejnej správy vo výrokovej časti neidentifikoval v reštitučnom konaní uplatnené parcely podľa súčasného C-KN stavu, ale podľa pôvodnej identifikácie pozemnoknižných vložiek. Správny súd pri posúdení uvedenej námietky dospel k záveru, keď vzhľadom na nepriznanie reštitučného nároku, bez ohľadu na formu nároku (navrátenie vlastníctva či poskytnutá náhrada), že nepovažuje za potrebné, aby parcely boli identifikované podľa súčasného C-KN stavu. Negatívne rozhodnutie o uplatnenom reštitučnom nároku nie je podkladom pre zmenu zápisu v katastri nehnuteľností.

51. Žalobca považoval za nedostatočné zdôvodnené odôvodnenie žalovaného v časti, ktorá sa týkala námietky neakceptovania návrhu na rozhodnutie o pozemku PKV XXX p.č. XXX a o urbárskych pozemkoch v samostatnom konaní. Závery žalovaného, že vyčlenenie uvedených pozemkov nemalo

z hľadiska reštitučného konania ďalší význam, sú správne. Ani správny súd nepovažoval za významné či konaniu prospešné, aby predmetné pozemky boli prejednané v samostatnom reštitučnom konaní, ak žalobca, resp. jeho právna predchodkyňa v dostatočne dlhom časovom období od uplatnenia reštitučného nároku nepreukázali jeho odôvodnenosť.

52. Správny súd teda konštatuje, že napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie orgánu verejnej správy nepovažuje za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. Uvedené rozhodnutia sú náležite odôvodnené, dostatočne zrozumiteľné, čím je daná ich preskúmateľnosť. Samotný žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí vysporiadal so všetkými odvolacími námietkami žalobcu, ktoré náležite zdôvodnil s ohľadom na každý nárokovaný pozemok zvlášť. Žalobná námietka bola všeobecná. Správnemu súdu teda nie je zrejmé, s ktorými odvolacími námietkami sa žalovaný nevysporiadal.

53. Žalobca ďalej podanou žalobou namietal, že zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. Správny súd uvedenú námietku žalobcu považoval taktiež za nedôvodnú. Z administratívneho spisu mal súd za jednoznačne preukázané, že prvostupňový orgán verejnej správy opakovane vyzýval, či už právnu predchodkyňu žalobcu alebo žalobcu, aby v konaní odstránil nedostatky, prípadne doplnil požadované listiny (výzvy zo dňa 28.01.2005, 14.02.2205, 31.12.2008, 23.04.2012, 21.05.2019, 25.08.2021, 02.11.2021). Prvostupňový orgán verejnej správy konal aj s inými príslušnými orgánmi (Okresný úrad Považská Bystrica, katstrálny odbor; Mesto Považská Bystrica), aby mal čo najlepšie zistený skutkový stav veci, keď v záujme účastníka konania mienil zabezpečiť všetky relevantné podklady a zistiť potrebné skutočnosti na posúdenie uplatneného reštitučného nároku. Tvrdenia žalobcu o nedostatočnom zistení skutkového stavu sú len všeobecné, neuvádza v čom konkrétne spočíva nedostatočné zistenie prvostupňovým orgánom verejnej správy.

54. Správny súd teda považoval zistený skutkový stav prvostupňovým orgánom verejnej správy za dostatočný, ktorý bol adekvátnym podkladom na riadne posúdenie a následne rozhodnutie vo veci o reštitučnom návrhu.

55. Žalobca ďalším žalobným dôvodom namietal, že skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu. Žalobca však presne nešpecifikoval, v čom namieta rozpor napadnutého rozhodnutia s administratívnym spisom. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí vychádzal z rozhodnutia prvostupňového orgánu verejnej správy ako aj z ním zisteného skutkového stavu. Žalovaný v rámci odôvodnenia napadnutého rozhodnutia argumentuje konkrétnymi skutkovými okolnosťami, ktoré vyplývajú z administratívneho spisu, odkazuje na listiny, ktoré administratívny spis tvoria (rozhodnutie o vyvlastnení, Uznesenie Ľudového súdu, písomné odpovede príslušných orgánov a pod.). Preskúmaním napadnutého rozhodnutia správny súd nedospel k záveru, že by napadnuté rozhodnutie nereflektovalo skutkový stav vyplývajúci z administratívneho spisu, preto správny súd predmetnú žalobnú námietku vyhodnotil ako nedôvodnú.

56. Poslednou žalobnou námietkou žalobca tvrdil, že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej. Z textu žaloby správny súd vyhodnotil, že uvedená námietka smeruje voči žalobcom opísanému postupu, ktorý podľa žalobcu spočíva v opomenutí aktívnej spoluúčasti účastníka konania a striktným dodržaním zásady materiálnej pravdy. K žalobcom tvrdenému opomenutiu aktívnej spoluúčasti ako aj princípu materiálnej pravdy správny súd odkazuje na ods. 53 tohto rozhodnutia a zároveň dodáva, že z uvedeného dôvodu bolo zrušené rozhodnutie pôvodného orgánu verejnej správy Krajským súdom v Trenčíne č. k. 12Sp/7/2013-44 zo dňa 01.12.2016, kedy pôvodný orgán verejnej správy neumožnil právnej predchodkyni žalobcu, resp. jej zástupcovi vyjadriť sa ústne na pojednávaní k potrebným skutočnostiam a zároveň nahliadnuť do spisu. Následne bolo na deň 21.03.2017 nariadené komisionálne jednanie, ktorého sa zástupca právnej predchodkyne žalobcu osobne zúčastnil, kde mu bolo umožnené nahliadnuť do spisu ako aj ústne uviesť skutočnosti, ktoré mali podľa právnej predchodkyne žalobcu význam pre rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy. Jednoznačne možno konštatovať, že po predošlom odopretí práva právnej predchodkyne žalobcu bolo uvedeným konaním toto právo zachované a orgán verejnej správy konal v úzkej súčinnosti s právnou predchodkyňou žalobcu, ako aj so žalobcom. Správny súd teda dospel k záveru, že prvostupňový orgán verejnej správy konal v súlade s princípom materiálnej pravdy a zároveň nezistil také konanie zo strany

žalovaného či prvostupňového orgánu verejnej správy, ktoré by viedlo k porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, v dôsledku ktorých bolo vydané nezákonné rozhodnutie vo veci samej.

57. Správny súd, rešpektujúc účely a zmysel Reštitučného zákona, konštatuje, že žalobcom napadnuté rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie, preskúmal s náležitou starostlivosťou, pričom nezistil také pochybenia zo strany žalovaného a prvostupňového orgánu verejnej správy, ktoré by viedli k zrušeniu týchto rozhodnutí. Správny súd ďalej uvádza, že si uvedomuje vážnosť reštitúcie, ako aj dôvodné očakávania nápravy majetkových krívd z minulosti, avšak táto náprava nie je absolútna. Preto zákonodarca v Reštitučnom zákone stanovil presné kritéria (bližšie bod 41. tohto rozhodnutia), ktorých kumulatívne splnenie bolo základným predpokladom úspešného uplatnenia reštitučného nároku. Zo strany žalobcu, resp. jeho právnej predchodkyne, tieto kritéria v reštitučnom konaní splnené neboli.

58. Z dôvodov vyššie uvedených správny súd žalobu žalobcu v zmysle § 190 SSP zamietol ako nedôvodnú.

59. O trovách konania rozhodol správny súd tak, že právo na náhradu trov konania nepriznal žiadnemu z účastníkov konania. Keďže správny súd žalobu zamietol, žalobca nemal v konaní ani len čiastočný úspech, preto mu súd právo na náhradu nepriznal (§ 167 ods. 1 SSP a contrario). Žalovanému, hoci bol v konaní úspešný, správny súd nepriznal právo na náhradu trov konania, keďže správny súd nevzhliadol žiadne dôvody odôvodňujúce priznanie práva na náhradu trov konania žalovanému (§ 168 SSP a contrario)

60. Senát správneho súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP).

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a § 439 ods. 3 SSP a contr.). O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd – Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (§ 438 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Správnom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť podaná v listinnej podobe musí byť podaná v potrebnom počte vyhotovení (§ 56 ods. 3 SSP).

Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.