Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_25Co-205-2018.pdf
PDF · 152.16 KB
Case nature
Area
Subarea
25Co/205/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Lucia Mizerová a sudkýň: JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Martina Valentová, v právnej veci žalobkyne: X. V., nar. XX.X.XXXX, adresa M., Y. XXX/XX, zastúpenej advokátom: JUDr. Vladimír Sidor, so sídlom Hlohovec, Železničná 4/A, IČO: 42 256 593, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 792 752, zastúpenému splnomocnencom: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Bratislava, Kubániho 16, IČO: 47 233 516, o zaplatenie 444,31 Eur s príslušenstvom, na odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 11Csp/250/2017-70 zo dňa 13.4.2018 - žalobkyne voči zamietajúcemu výroku II. okrem časti zamietnutia úrokov z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 382,54 Eur od 21.4.2017 do 24.11.2017 a voči výroku III. o náhrade trov konania a žalovaného voči vyhovujúcemu výroku I. ako aj voči výroku III. o trovách konania, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti o zaplatenie sumy 382,54 Eur s príslušenstvom a v časti napadnutej zamietajúcej časti o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 61,77 Eur od 21.4.2017 do 25.11.2017 p o t v r d z u j e a vo zvyšnej napadnutej časti zamietajúcej časti ho m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 61,77 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 61,77 Eur od 26.11.2017 do zaplatenia.
II. Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 94,66%.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť do 3 dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobkyni 382,54 Eur s 5%-ným ročným úrokom z omeškania od 25.11.2017 do zaplatenia; výrokom II. žalobu v časti o zaplatenie 58,77 Eur s prislúchajúcim úrokom z omeškania zamietol a výrokom III. rozhodol, že žalobkyni voči žalovanému priznáva nárok na náhradu 72,2% trov konania.
2. Súd prvej inštancie pritom vychádzal zo skutkových zistení ako mu vyplynuli z vykonaného dokazovania, že dňa 17.12.2014 podpísali žalobkyňa a žalovaný zmluvu o revolvingovom úvere č. 8500095444, na základe ktorej sa dohodli na poskytnutej čiastke úveru (úverový limit) 1.500,- Eur, splatnosti úveru v 42. mesačných splátkach (vrátane úrokov) po 47,43 Eur, celkovej čiastke, ktorú musí dlžník zaplatiť 2.142,06 Eur, RPMN za úver 25,43%, ročnej úrokovej sadzbe úveru 18,08%, priemernej RPMN za úver 36,30%, poskytnutej čiastke revolvingu 1.500,- Eur, poplatku za poskytnutie úveru 150,- Eur, pri účele čerpania úveru - zariadenie domácnosti. Na základe predmetnej zmluvy poskytol žalovaný žalobkyni na jej účet sumu 1.350,- Eur a žalobkyňa žalovanému do podania žaloby zaplatila sumu 1.743,31- Eur. Listom z 20.4.2017 oznámila žalobkyňa žalovanému, že má záujem na dohode o urovnaní, v opačnom prípade sa obráti na súd, avšak žalovaný svoj dlh neuhradil.
3. Právne súd vec posúdil podľa ust. § 497 Obchodného zákonníka, § 43c ods. 1, § 44 ods. 1, § 52 ods. 1, 3 a 4, § 107 ods. 1 a 2, § 451 ods. 1 a 2, § 456, § 463, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 2 písm. b), c) a d), § 9 ods. 1 a 2, § 11 ods. 1 písm. d) zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len ZoSÚ), § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.
4. Z vykonaného dokazovania vyvodil súd prvej inštancie ten právny záver, že preskúmavanou zmluvou o revolvingovom úvere sa žalovaný zaviazal žalobkyni poskytnúť úver v sume a za podmienok uvedených už vyššie a žalobkyňa sa zaviazala tieto sumy vrátiť spolu s úrokmi, teda predmet zmluvy zodpovedá definícii zmluvy o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka. Vzhľadom na záväzok poskytnúť úver uzatváral žalovaný zmluvu o revolvingovom úvere v rámci svojej podnikateľskej činnosti, a preto sa považuje za dodávateľa v zmysle § 52 ods. 3 OZ. Z absencie údajov v zmluve, ktoré by žalobkyňu identifikovali ako podnikateľa, ako aj z toho, že účelom úveru bolo „zariadenie domácnosti“ je zrejmé, že žalobkyňa pri uzatváraní zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, a preto sa považuje za spotrebiteľa (§ 52 ods. 4 OZ). Keďže zmluva o revolvingovom úvere bola uzavretá medzi dodávateľom a spotrebiteľom, vzťah z nej vyplývajúci je vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy (§ 52 ods. 1 OZ). Zároveň sa tým žalovaný považuje aj za veriteľa podľa § 2 písm. b) zákona č. 129/2010 o spotrebiteľských úveroch a žalobca za spotrebiteľa podľa § 2 písm. c) tohto zákona. V dôsledku povahy strán a predmetu plnenia tak zmluva o revolvingovom úvere, ktorú spolu strany uzatvorili, spĺňa aj definíciu zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 písm. d) tohto zákona a vzťah medzi stranami sa riadi preto aj týmto zákonom. Súd mal za to, že posudzovaná zmluva bola uzatvorená na základe žiadosti žalobkyne, ktorú žalovaný prijal tým, že žiadosť schválil tak, ako bola podaná, a to pripojením svojho podpisu na zmluve. Medzi stranami nebolo sporné, že k uzatvoreniu zmluvy došlo a že by nebol dodržaný kontraktačný postup v zmysle § 43c ods. 1 a § 44 ods. 1 OZ. Súd mal tak za preukázané, že zmluva bola platne uzavretá v písomnej forme vyžadovanej § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. Namietanú neplatnosť zmluvy o revolvingovom úvere (§ 39 OZ) pre neprimerané prekročenie úrokovej miery obchodných bánk v čase uzavretia zmluvy súd v konaní nezistil. Dohodnutá úroková sadzba 18,08% podľa súdu neprekračovala zákonom stanovený limit a ani sa nepriečila dobrým mravom. Sadzba podstatná pre porovnávanie úverových sadzieb bola podľa údajov zverejnených NBS v danom čase (3. štvrťrok 2014) 15,16%. Dvojnásobok tejto sadzby je 30,32%. Dohodu o úrokovej sadzbe vo výške 18,08% v zmluve o revolvingovom úvere preto súd vyhodnotil ako platnú. Súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalobkyne o neplatnosti „revolvingového úveru“ z dôvodu, že zmluva o revolvingovom úvere založila v podstate dva druhy úverov, a to „klasický“ a „revolvingový“. Zo zmluvy o revolvingovom úvere totiž napriek jej názvu nevyplýva, že by jej predmetom bola zmluva o revolvingovom úvere. Z predmetu tejto zmluvy tvoreného právami a povinnosťami strán je zrejmé, že ide o bežnú formu úveru. Nič v zmluve nenaznačuje, že by sa tento úver mal obnovovať a ani samotný žalobca netvrdil, že by úver opakovane čerpal. V dôsledku toho, že medzi stranami bola uzavretá len jedna úverová zmluva, ktorá svojou povahou nie je revolvingová, je bezpredmetné zaoberať sa platnosťou „revolvingového úveru“.
5. Súd však dospel k záveru, že zmluva o revolvingovom úvere nevyhovuje požiadavkám, ktoré na tento typ zmlúv kladie zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Medzi tieto požiadavky patrí aj uvedenie ročnej percentuálnej miery nákladov (ďalej len „RPMN“), čo vyplýva z § 9 ods. 2 písm. j) tohto zákona. Tento údaj slúži spotrebiteľovi na to, aby sa mohol ľahko orientovať v ponukách od rôznych veriteľov, ktorí môžu okrem úrokov za poskytnuté úvery požadovať aj rôzne poplatky a náhradu nákladov súvisiacich s poskytnutím spotrebiteľského úveru. RPMN má zohľadniť celkové úverové zaťaženie pre spotrebiteľa a umožniť mu tak dosiahnuť kvalifikované rozhodnutie o tom, ktorú ponuku príjme. Z tohto dôvodu zákon č. 129/2010 Z. z. vyžaduje, aby bola RPMN v zmluve o spotrebiteľskom úvere výslovne stanovená. Pokiaľ však je stanovená nesprávne, a to v neprospech spotrebiteľa, zákon postihuje úver sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti [§ 11 ods. 1 písm. d)]. Súd však zistil, že žalovaný poskytol žalobkyni úver vo výške 1.350,- Eur. Suma uvedená ako poskytnutá čiastka úveru 1.500,- Eur sa nezhoduje s výškou skutočne poskytnutého úveru, pretože zahŕňa aj poplatok za poskytnutie úveru vo výške 150,- Eur. Túto skutočnosť napokon nepoprel ani žalovaný, pretože ten len argumentoval, že úver môže byť poskytnutý aj inak, než priamo dlžníkovi. Súd poukázal na názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu SR z 29.5.2013, sp. zn. 6Sžo/39/2012, že spracovateľský poplatok nemožno považovať za istinu úveru, pretože svojou povahou tvorí náklady spotrebiteľského úveru. Vychádzajúc z logického výkladu definícií pojmov v § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, možno za spotrebiteľský úver považovať dočasné poskytnutie finančných prostriedkov na zabezpečenie potrieb spotrebiteľa, ktoré majú spotrebiteľský charakter, teda v danej veci možno za spotrebiteľský úver považovať v zmysle platnej právnej úpravy len poskytnutie finančných prostriedkov, ktoré žalovaný poskytol žalobcovi na zariadenie domácnosti (porov. obsah zmluvy o revolvingovom úvere). Poplatok, ktorý má charakter odmeny poskytovateľovi služby (spotrebiteľského úveru), treba považovať len za náklady spotrebiteľského úveru. Pokiaľ žalovaný do celkovej výšky spotrebiteľského úveru zahrnul aj poplatok za poskytnutie pôžičky (150,- Eur), postupoval v rozpore s platnou právnou úpravou (pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR 27.11.2013, sp. zn. 6Szo/21/2013). Výpočet RPMN mal teda správne zohľadňovať skutočnosť, že žalobkyni bola poskytnutá ako istina len suma 1.350,- Eur a suma 150,- Eur predstavovala náklady. Pokiaľ sa spolu s ostatnými parametrami úveru (výška, počet splátok a pod.) zohľadní poplatok za poskytnutie úveru vo výške 150,- Eur, celková čiastka, ktorú musí žalobca ako dlžník zaplatiť síce zostane nezmenená (2.142,06,- Eur), no výsledná RPMN bude 32,28%. Ak teda bola RPMN v zmluve o revolvingovom úvere uvedená ako 23,56%, bola uvedená nesprávne. Navyše, vzťahom na to, že bola nižšia, zvýhodňovala žalovaným poskytovaný úver tým, že mohla žalobkyňu ako spotrebiteľa uviesť do omylu pri rozhodovaní a porovnávaní iných úverov. Preto treba RPMN považovať za uvedenú nesprávne v neprospech spotrebiteľa tak, ako to má na mysli § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z. a z tohto dôvodu je nevyhnutné vychádzať z fikcie, že úver je bez poplatkový a bezúročný.
6. Vzhľadom na konštatovanú bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, súd uzavrel, že žalovaný mal len nárok na vrátenie poskytnutej istiny, no žalobkyňa mu zaplatila o 444,31- Eur viac. V tomto rozsahu teda žalobkyňa plnila bez právneho dôvodu, čím na strane žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie (§ 451 ods. 2 OZ), ktoré musí žalovaný vydať (§ 451 ods. 1 OZ), a to priamo žalobkyni, pretože ho získal na úkor žalobkyne (§ 456 OZ). Žalovaný však v tejto súvislosti vzniesol námietku premlčania. Súd na tento prípad aplikoval pravidlá premlčania stanovené v normách občianskeho práva. Nakoľko žalobkyňa sumu 1.350,- Eur splatila mesačnými splátkami po 47,43 Eur v 14-tich splátkach, poslednou splátkou istiny bola splátka splatná dňa 16.11.2016. Plnenie od 23.12.2016 celkovo vo výške 382,54- Eur tak predstavuje už bezdôvodné obohatenie, ktoré súd žalobkyni priznal (výrok I). Zvyšok požadovanej sumy vo výške 58,77- Eur (444,03 Eur - 382,54 Eur) však žalobkyňa zaplatila v období viac ako dvoch rokov pred podaním žaloby (§ 107 ods. 1 a 2 OZ), a keďže o tomto plnení mala vedomosť okamihom vykonania platby, pre vznesenú námietku premlčania nebolo možné túto časť žalovanej sumy vrátane príslušenstva žalobkyni priznať. Preto súd žalobu v tejto časti zamietol (výrok II). Pretože splatnosť záväzku na vrátenie bezdôvodného obohatenia nebola dohodnutá a nevyplýva ani zo zákona, žalovaný je podľa § 563 OZ povinný plniť prvým dňom po tom, čo ho žalobkyňa o plnenie požiadala. Keďže list žalobkyne z 20.4.2017 neobsahuje riadnu výzvu na vrátenie bezdôvodného obohatenia, súd vychádzal z toho, že žalovaný bol vyzvaný na plnenie až okamihom doručenia žaloby, čím vznikla žalovanému povinnosť vrátiť bezdôvodné obohatenie až dňa 24.11.2017. Do omeškania sa dostal 25.11.2017 a od tohto dňa patrí žalobkyni podľa § 517 ods. 2 OZ nárok na úrok z omeškania vo výške určenej v § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., teda vo výške základnej úrokovej sadzby ECB účinnej k prvému dňu omeškania zvýšenej o 5 percentuálnych bodov. Preto súd priznal žalobkyni tento nárok až od tohto dátumu.
7. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP a priznal žalobkyni, ktorá bola vo veci prevažne úspešná, podľa pomeru jej úspechu vo veci, nárok na náhradu trov konania v rozsahu 72,2%.
8. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie, v rozsahu jeho zamietajúceho výroku II. okrem časti zamietnutia úrokov z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 382,54 Eur od 21.4.2017 do 24.11.2017 a výroku III. o trovách konania, podala prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie žalobkyňa, poukazujúc na odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. Podľa žalobkyne súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil, rozhodnutie tiež trpí inou vadou, nakoľko je nepreskúmateľné v časti vysloveného premlčania v subjektívnej premlčacej dobe, keď súd dospel k záveru, že plnenie od 23.12.2016 celkovo vo výške 382,54 Eur predstavuje bezdôvodné obohatenie, ktoré súd žalobkyni priznal, pričom zvyšok požadovanej sumy vo výške 58,77 Eur (444,03 Eur - 382,54 Eur) však žalobkyňa zaplatila v období viac ako dvoch rokov pred podaním žaloby (§ 107 ods. 1 a 2 OZ) a keďže o tomto plnení mala vedomosť okamihom vykonania platby, pre vznesenú námietku premlčania, nebolo možné túto časť žalovanej sumy vrátane príslušenstva priznať. Z toho dôvodu súd žalobu v tejto časti zamietol (výrok II). Žalobkyňa poukazovala na to, že žaloba bola na súd doručená dňa 21.9.2017, ktorým dňom sa začalo konanie, čo podľa § 112 OZ spôsobuje, že premlčacia doba od tohto dňa neplynie, teda spočíva. Žalobkyňa zaplatila žalovanému sumu 1.794,31 Eur, pričom istina úveru predstavovala sumu 1.350,- Eur. Podľa súdu je nepriznaná čiastka vo výške 58,77 Eur premlčaná z dôvodu, že ju žalobca zaplatil v období viac ako dvoch rokov pred podaním žaloby. Tento názor súdu však nevychádza z vykonaného dokazovania. Žalobkyňa preplatila istinu úveru (čiastku 1.350,- Eur) až splátkou z 12.9.2016 vo výške 47,43 Eur, a to v časti 31,99 Eur, zvyšná časť splátky predstavuje bezdôvodné obohatenie. Bezdôvodné obohatenie tak predstavujú všetky splátky zaplatené po dni 12.9.2016. Teda týmto dňom začala plynúť objektívna premlčacia doba, nakoľko tá plynie nezávisle od akejkoľvek subjektívnej skutočnosti. Subjektívna lehota začína plynúť až dňom, keď sa oprávnený subjekt (žalobca) dozvie o bezdôvodnom obohatení a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil. V každom jednotlivom prípade, je teda potrebné skúmať vedomosti a skúsenosti žalobcu, a to s prihliadnutím na konkrétne skutkové okolnosti prípadu, ako aj vzhľadom na osobu žalobcu. Nie je pritom podstatné, že sa oprávnený subjekt mohol o bezdôvodnom obohatení dozvedieť skôr. Dôležité je, aby bolo v konaní preukázané, že oprávnený subjekt má všetky potrebné vedomosti. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Keďže oprávnený sa o bezdôvodnom obohatení nemôže dozvedieť skôr, ako vzniklo, ani subjektívna premlčacia doba nemôže začať plynúť skôr ako objektívna (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 67/2011). Ak teda začala objektívna premlčacia doba plynúť dňom 12.9.2016, tak aj pri riadnom a nepochybnom preukázaní vedomosti žalobkyne o bezdôvodnom obohatení (čo v konaní ale preukázané nebolo, iba predpokladané), by nemohol byť nárok žalobcu premlčaný, pretože od zaplatenia splátky nad istinu dňa 12.9.2016 v časti 15,44 Eur do podania žaloby, kedy začala premlčacia doba spočívať, uplynula doba iba jeden rok a 9 dní. Všetky ostatné splátky boli teda platené ešte neskôr, čiže od ich zaplatenia neuplynula doba ani jeden rok. Žalobkyňa napádala tiež výrok o trovách, nakoľko je výrokom závislým. Žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a žalovaného zaviaže na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania, eventuálne, aby rozsudok súdu zrušil a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie.
9. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, formálne síce v celom jeho rozsahu, avšak podľa obsahu iba v rozsahu jeho vyhovujúcej časti (výrok I.), podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie aj žalovaný, ktorým sa pri uplatnení odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP domáhal, aby odvolací súd v napadnutom rozsahu rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne s tým, že zároveň žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
10. Argumentoval tým, že záver súdu o dôvode vzniku bezdôvodného obohatenia je nesprávny a odporuje zákonu. Hodnota RPMN je percentuálnym vyjadrením celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom. Z uzavretej zmluvy č. 8500095444 vyplýva, že do sumy celkovej čiastky, ktorú má spotrebiteľ uhradiť sú zahrnuté istina, úrok a poplatok za poskytnutie úveru. Súd v súvislostiach týkajúcich sa výpočtu RPMN neposúdil výšku poskytnutého úveru v zmysle zákonných ustanovení a nesprávne interpretoval aj závery rozhodnutia C-377/14. Nesprávne bolo predovšetkým jeho právne posúdenie. Tak Obchodný zákonník ako aj zák. č. 129/2010 Z. z. v súvislosti s úverom hovoria o poskytnutí úveru. Vyplýva to aj z § 497 Obchodného zákonníka, z § 1 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z. , § 2 písm. l) ZoSÚ atď. Ani z jedného ustanovenia nevyplýva, že poskytnutie úveru je rovné s pojmom vyplatenia úveru. Vyplatiť totiž znamená aj spôsob plnenia - teda danie (dare). Poskytnutie úveru je však širší pojem, pretože neznamená len vyplatenie, ale aj iné spôsoby splnenia záväzku. To je zreteľné aj zo znenia § 1 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z. Ak teda úver možno poskytnúť aj iným spôsobom ako vyplatením, potom pojem poskytnutý úver nemôže byť zhodný len s vyplatenou sumou. Ak by tomu tak nebolo, tak napr. pri refinancovaní úveru dlžník často ani neobdrží žiadnu čiastku, čo však neznamená, že mu úver nebol poskytnutý. Posúdenie toho, čo sa rozumie pod poskytnutím úveru bolo prvou podstatnou otázkou pre skúmanie náležitostí o výške úveru. Súd prvej inštancie to posúdil nesprávne. Druhou podstatnou otázkou bolo, či došlo k poskytnutiu úveru v sume 1.500,- Eur, alebo 1.350,- Eur, teda aké spôsoby plnenia záväzku poskytnúť úver boli realizované a či vôbec boli. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že časť z úveru bola poskytnutá v rámci započítania s poplatkom za poskytnutie úveru (suma 150,- Eur). Ak by nedošlo k započítaniu, žalobkyňa by tento poplatok musela uhradiť alebo splniť iným spôsobom. Zvyšná časť úveru 1.350,- Eur bola poskytnutá prevodom na účet (teda vyplatením). Ak by žalobkyňa zaplatila poplatok ihneď pri poskytnutí úveru, tak sa úver vyplatí v celej sume. Tým, že ho neuhradila, tak došlo k jeho započítaniu. Z pohľadu spotrebiteľa vedú obe situácie k rovnakému stavu, či sa poplatok zaplatí započítaním oproti sume úveru, alebo či sa zaplatí samostatne. Súd preto nesprávne posúdil otázku, čo je poskytnutým úverom. Posudzoval ju nesprávne jednak z pohľadu výkladu pojmu „poskytnutie úveru“ a jednak z hľadiska skutočností vyplývajúcich zo súdneho spisu. Dospel k nesprávnym záverom a k nesprávnemu konštatovaniu o nesprávnom uvedení danej záležitosti. Samotný poplatok za poskytnutie úveru objektívne ani nemohol byť zaradený do sumy úveru, ako to tvrdí súd; v konaní bol predložený dôkaz o výpočte RPMN, kde je zrejmé, že predstavuje nákladovú položku. Poplatok za poskytnutie úveru nie je súčasťou sumy úveru a zo zmluvy nevyplýva žiadne dojednanie, ktoré by umožňovalo prijať odlišný záver. Rovnako je z uvedeného zrejmé, že započítanie ako forma splnenia záväzku je len nahradením dvoch reálnych operácií - vyplatenie úveru žalovaným ako veriteľom v prospech žalobkyne ako dlžníka a uhradením poplatku žalobkyňou ako dlžníkom. Nejestvuje ani právny a ani ekonomický rozdiel medzi situáciou vyplývajúcou zo započítania a situáciou, kedy by sa uskutočnili obe, vyššie označené úhrady. Vzhľadom na vyššie uvedené tvrdenia a dôvody žalovaný napáda rozsudok súdu pre nesprávne skutkové zistenia a závery o RPMN a nesprávne právne posúdenie celej veci.
11. Žalobkyňa podala k odvolaniu žalovaného písomné vyjadrenie, v ktorom uviedla, že závery súdu, pokiaľ sa jedná o bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru zo zmluvy č. 8500095444 považuje za vecne správne. Súd dospel k správnym skutkovým zisteniam, že žalobkyni bol poskytnutý úver iba vo výške 1.350,- Eur a nie v deklarovanej výške 1.500,- Eur. Predmetné skutočnosti nespochybnil ani žalovaný. Rozdiel medzi čiastkami predstavuje poplatok za poskytnutie úveru, ktorý žalovaný žalobkyni strhol pri poskytnutí úveru. V tejto súvislosti súd poukázal aj na judikatúru Najvyššieho súdu SR (6Sžo/39/2012), pričom jeho závery si v súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR a s čl. 2 ods. 2 základných princípov CSP osvojil. Rozhodnutie súdu tak treba považovať za súladné so zákonom, ako aj s požiadavkou právnej istoty a predvídavosti súdnych rozhodnutí. K uvedenému sa vyjadril aj Krajský súd v Prešove v rozhodnutí z 21.11.2012 sp. zn. 18Co/109/2011: „ V tomto duchu je poskytovanie úveru za stavu, že si z neho ešte pred jeho poskytnutím dodávateľ zinkasuje nejakú jeho časť v rozpore s ratio legis právnej úpravy úveru. V skutočnosti teda žalovaný poskytol úver nižší ako uvedený v zmluve, a to o sumu rovnajúcu sa splátke 603 Eur. Takéto úverovanie odporuje aj spotrebiteľskému právu, pretože sa spotrebiteľovi poskytuje úver na jeho ekonomické využitie v krátenej výške a úroky sa pritom počítali aj z neposkytnutých peňažných prostriedkov. Logickým výkladom významu inštitútu splátky spotrebiteľského úveru možno dospieť k záveru, že splátka prichádza do úvahy až po poskytnutí úveru. Konštrukcia o poskytnutí úveru už jeho odpísaním z účtu veriteľa neospravedlní záver o neprijateľnosti zmluvnej podmienky, pretože naráža na nenaplnenie ekonomického využitia predmetu úverového právneho úkonu. Splácanie úveru, ktorý nebol poskytnutý na jeho ekonomické využitie, nedáva žiadny zmysel ani logiku. Odvolací súd preto prisudzuje zmluvnej podmienke o započítaní splátky 603 Eur v okamihu poskytnutia úveru vlastnosť neprijateľnej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve, pretože ako vyplýva z vyššie uvedenej definície, takáto zmluvná podmienka odporuje ratio legis inštitútu úveru.“ Ďalej podľa rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 21.6.2018, sp. zn. 22Co/33/2018: „Žalovaný si tak vyúčtoval poplatok vo výške 10% samotného úveru, ktorý žalobkyňa reálne nikdy neobdržala. Vzhľadom na výšku predmetného poplatku a spôsob jeho úhrady, takéto dojednanie spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa, ako to predpokladá ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd zdôrazňuje, že predmetná zmluva bola vyhotovená veriteľom- dodávateľom, poskytovateľom služieb, bez možnosti žalobkyne privodiť jej zmenu, ktorá tým, že podpísala zmluvu, keďže mala záujem o poskytovanú službu, musela prijať aj ostatné podmienky zmluvného vzťahu určené dodávateľom, vrátane poplatkov. Táto zmluvná podmienka je zakomponovaná do textu zmluvy, teda je súčasťou vopred pripravenej formulárovej zmluvy a podľa názoru súdu nebola so žalobkyňou individuálne dojednaná.“ Výpočet RPMN mal preto zohľadňovať skutočnosť, že žalobkyni bola poskytnutá istina vo výške 1.350,- Eur, výška splátky 81,99 Eur, počet splátok 42 a poplatok predstavujúci náklady vo výške 150,- Eur. Výsledná RPMN tak mala tvoriť nie 25,43%, ale až 103,54%, nakoľko do RPMN bolo tiež potrebné započítať náklady vyplývajúce z dohody o poskytovaní služby. Pokiaľ by aj poplatky z dohody nemali byť do RPMN započítané, výsledná RPMN by predstavovala viac ako 30%, čo je údaj vyšší, ako žalovaný uviedol v zmluve. Žalovaný tiež tvrdí, že v konaní bol predložený dôkaz o výpočte RPMN. Z podkladov predložených súdu prvej inštancie vyplýva, že žalovaný poskytol súdu doklad o výpočte RPMN, pričom tento sa vôbec netýka zmluvy, ktorá je predmetom konania. Tento žalovaným predložený reprezentatívny výpočet totiž vychádzal z istiny úveru vo výške 600,- Eur, splatnosťou 18 mesiacov, mesačnou splátkou 37,92 Eur a poplatkom vo výške 20,- Eur. Podľa ust. § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z., poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa. Teda samotná nesprávne uvedená RPMN v zmluve je spájaná s fikciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti. Súdu prvej inštancie preto nemožno v tejto časti nič vytknúť. Preto je odvolanie žalovaného nedôvodné a žalobkyňa navrhuje, aby odvolací súd rozhodol v zmysle jej odvolania.
12. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne písomne nevyjadril.
13. Ďalšie vyjadrenia v odvolacom konaní strany nepodali.
14. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
- ďalej CSP), po zistení, že odvolania boli podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenými subjektmi
- stranami, v ktorých neprospech bolo rozhodnutie v nimi napadnutých častiach vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi podaných odvolaní (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), po preskúmaní zákonnosti a vecnej správnosti rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je čiastočne dôvodné, avšak odvolaniu žalovaného nie je možné priznať úspech, v dôsledku čoho rozhodol odvolací súd spôsobom uvedeným vo výrokovej časti tohto rozhodnutia a rozsudok v napadnutej vyhovujúcej časti o zaplatenie sumy 382,54 Eur s príslušenstvom a v časti napadnutej zamietajúcej časti o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 61,77 Eur od 21.4.2017 do 25.11.2017 podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil a vo zvyšnej napadnutej časti zamietajúcej časti ho podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 61,77 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 61,77 Eur od 26.11.2017 do zaplatenia.
15. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu žalobkyne a žalovaného, bolo posúdiť správnosť záverov súdu prvej inštancie, že RPMN v predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere bola nesprávne uvedená v neprospech žalobkyne ako spotrebiteľa, lebo do celkovej výšky úveru bol neoprávnene zahrnutý poplatok za poskytnutie úveru, tvoriaci celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom, ako aj záver o premlčaní časti nároku žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia, včítane správnosti od meritórneho rozhodnutia závislého výroku o náhrade trov konania.
16. Pokiaľ ide o záver súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bez poplatkovosti úverovej zmluvy, odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia v jeho ods. 23. Z obsahu predmetnej zmluvy o revolvingovom úvere uzavretej dňa 17.12.2014 medzi žalobkyňou ako spotrebiteľkou a dlžníčkou a žalovaným ako veriteľom a dodávateľom vyplýva, že žalovaný poskytol žalobkyni úver vo výške 1.500,- Eur so splatnosťou úveru 42 splátok s mesačnou splátkou vrátane úrokov 47,43 Eur, pričom celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť (t.j. úver plus úroky za celú dobu čerpania úveru + poplatok za poskytnutie úveru) predstavuje 2.142,06 Eur, RPMN 25,43%, ročná úroková sadzba úveru 18,08%, priemerná RPMN na úver 36,30%. Poplatok za poskytnutie úveru bol 150,- Eur a mesačná splátka spolu s platbou podľa dohody o poskytovaní služieb bola 81,99 Eur. Z prehľadu platieb úveru vyplýva, že na účet žalobkyne bola dňa 17.12.2014 pripísaná suma 1.350,- Eur.
17. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že žalovaný zúčtoval príslušný poplatok za poskytnutie úveru žalobkyni tým spôsobom, že jej úver vyplatil už krátený o uvedený poplatok, pričom tento poplatok zahrnul do celkovej sumy poskytnutého úveru. Takýto spôsob určenia celkovej výšky úveru a v nadväznosti na to následné určenie RPMN z takejto výšky úveru však bol v rozpore so zákonom ZoSÚ č. 129/2010 Z.z., ako aj s eurokonformným výkladom príslušných ustanovení Smernice č. 2008/48/ES z 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere.
18. Ako to uviedol ESD vo veci C-377/14 Ernst Georg Radlinger, Helena Radlingerová proti Finway a.s., čl. 3 písm. l) a čl. 10 ods. 2 Smernice 2008/48 ako aj bod I. prílohy I. tejto smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že celková výška úveru a výška čerpania úveru predstavujú celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené. Celková výška úveru v zmysle citovanej smernice čl. 3 písm. l) je vymedzená ako maximálna výška alebo súčet všetkých finančných prostriedkov poskytnutých na základe zmluvy o úvere. Podľa čl. 3 písm. g) tejto smernice, obdobne aj § 2 písm. g) ZoSÚ celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom sú všetky náklady..., ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe. Celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť je súčet celkovej výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom (§ 2 písm. h/ ZoSÚ obdobne čl. 3 písm. h/ Smernice č. 2008/48). V dôsledku uvedeného pojmy celková výška úveru a celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom sa navzájom vylučujú. Celková výška úveru preto nemôže zahŕňať sumy, ktoré vstupujú do celkových nákladov na úver pre spotrebiteľa. Do celkovej výšky úveru nemožno zahrnúť žiadnu odmenu, poplatky, úroky, provízie a akékoľvek ďalšie poplatky, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť. Neoprávnené zahrnutie súm tvoriacich celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom do celkovej výšky úveru bude nutne viesť k podhodnoteniu RPMN, ktorého výpočet závisí od celkovej výšky úveru a to v neprospech spotrebiteľa. Do výpočtu RPMN bol teda nesprávne zahrnutý údaj o celkovej výške úveru, keď do nej bol zahrnutý aj administratívny poplatok za poskytnutie úveru, ktorý si žalovaný od žalobkyne ihneď zúčtoval, čo spôsobuje podhodnotenie skutočnej RPMN. Hodnota RPMN vychádzajúca z takto nesprávne určenej položky bola potom nesprávne určená nižšie, podhodnotená v neprospech spotrebiteľa. Táto skutočnosť potom spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru v zmysle § 11 ods. 1 písm. d) ZoSÚ aplikovaného súdom prvej inštancie.
19. Právne irelevantné je potom polemizovanie žalovaného o rozdieloch medzi pojmami poskytnutie úveru a vyplatenie úveru, ako aj jeho snaha obísť vyššie citované zákonné ustanovenia, ako aj závery Súdneho dvora EÚ vytvorenou konštrukciou o započítaní pohľadávok. Takýto postup veriteľa je totiž skutočne v rozpore s ratio legis právnej úpravy spotrebiteľského úveru, pretože spotrebiteľ pri uzatváraní zmluvy má záujem o poskytnutie konkrétnej výšky úveru na ním sledovaný ekonomický účel, pričom v prípade, ak si veriteľ poplatok za poskytnutie úveru zahrnul do výšky poskytnutého úveru, ovplyvnil tým negatívne ekonomické správanie spotrebiteľa, ktorý takto nebol schopný posúdiť výhodnosť ponúkaného úveru v porovnaní s veriteľovou konkurenciou.
20. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalovaného, že v konaní predložil dôkaz o výpočte RPMN, kde je zrejmé, že poplatok za poskytnutie úveru predstavuje nákladovú položku, tak tento odvolací argument neobstojí, pretože odvolací súd predmetný spisový materiál preskúmal a takýto dôkaz žalovaným v spore doložený nebol. Na č.l. 54 spisu sa nachádza iba „Reprezentatívny príklad výpočtu RPMN,“ ktorý predstavuje iba príklad výpočtu RPMN, s celkom inými vstupnými údajmi nevzťahujúcimi sa na danú právnu vec (napr. poskytnutý úver 600,- Eur, poplatok za poskytnutie úveru 20,- Eur a pod.).
21. Súd prvej inštancie preto v preskúmavanom rozsudku správne uzavrel, že predmetný úver vzhľadom na nesprávne uvedenú RPMN v neprospech spotrebiteľa je nevyhnutné považovať za bezúročný a bez poplatkov, v dôsledku čoho zaplatením úrokov a poplatkov žalobkyňou, došlo na strane žalovaného veriteľa k vzniku bezdôvodného obohatenia, ktoré je povinný vydať žalobkyni, teda spotrebiteľke na úkor ktorej sa bezdôvodne obohatil, v dôsledku čoho bolo dôvodné žalobe vyhovieť.
22. Zistenú sumu bezdôvodného obohatenia vo výške 444,31 Eur, však súd prvej inštancie krátil o sumu 58,77 Eur (pričom ide o chybu v počítaní, správne malo byť 61,77 Eur, viď nižšie), ktorú mal za premlčanú, vzhľadom na žalovaným vznesenú námietku premlčania. Žalobkyňa v podanom odvolaní so záverom súdu prvej inštancie o premlčaní časti jej nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia nesúhlasila a odvolací súd sa s jej argumentáciou v podanom odvolaní stotožňuje.
23. V konaní nebol spor o tom, že medzi žalobkyňou a žalovaným ide o vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy, na ktorý je dôvodné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčaní napriek tomu, že zmluva o úvere je absolútnym obchodom. Vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou sú v danom prípade ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi stranami posudzovať aj podľa ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv a aplikovať okrem Obchodného zákonníka aj spotrebiteľské právo, ako správne uzavrel aj súd prvej inštancie.
24. Občiansky zákonník rozlišuje všeobecnú premlčaciu dobu a osobitné premlčacie doby. Pokiaľ ide o nárok žalobkyne uplatnený v konaní, ide o nárok na zaplatenie bezdôvodného obohatenia, na premlčanie ktorého sa uplatní ustanovenie § 107 ods. 1 a 2 OZ.
25. Podľa § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (1). Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo (2).
26. Pre plynutie subjektívnej premlčacej doby je v zmysle § 107 ods. 1 OZ rozhodujúce, kedy sa oprávnený (tu žalobkyňa) dozvedel o bezdôvodnom obohatení a kto ho získal, pričom nestačí len možnosť sa uvedené dozvedieť, ale rozhodujúce je, kedy sa tak skutočne stalo. Nie je ani rozhodujúce, že pri vynaložení obvyklej starostlivosti sa oprávnený mohol o vzniku bezdôvodného obohatenia dozvedieť skôr. Tento právny záver je plne v súlade s už ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít (napr. R 25/1986, rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 145/2004, sp. zn. 5 Cdo 121/2009, sp. zn. 1 Cdo 67/2011, obdobne rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zb. 25 Cdo 1618/99, sp. zn. 30 Cdo 2758/2006 a iné). Pre začiatok behu dvojročnej subjektívnej premlčacej doby je teda rozhodný deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal. Pre záver dozvedieť sa o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o tom, kto ho získal, je vždy rozhodujúce zistenie skutkového stavu v konkrétnom prípade. V zmysle ust. § 107 ods. 1 OZ je totiž jednoznačné, že subjektívna premlčacia doba začína plynúť až od okamihu, kedy oprávnený (skutočne) zistí skutkové okolnosti, z ktorých možno vyvodiť vznik bezdôvodného obohatenia na strane zodpovedného subjektu a orientačne aj jeho rozsah tak, aby bolo možné približne určiť výšku tejto náhrady v peniazoch. Vyžaduje sa pritom skutočná, nie iba predpokladaná vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor bolo získané bezdôvodné obohatenie a kto ho získal. Napriek tomu, že vedomosť žalobkyne o vzniku bezdôvodného obohatenia nebola predmetom dokazovania na súde prvej inštancie, možno uzavrieť, že jej nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ani v súdom prvej inštancie zamietnutej časti premlčaný nie je.
27. Z prehľadu platieb úveru č. 8500095444 (č. l. 7 spisu) totiž vyplýva, že istinu poskytnutého úveru vo výške 1.350,- Eur, uhradila žalobkyňa už splátkou zo dňa 12.9.2016, keď dňa 3.2.2015 uhradila sumu 81,99 Eur, dňa 10.3.2015 uhradila sumu 81,99 Eur, dňa 10.4.2015 uhradila sumu 81,99 Eur, dňa 11.5.2015 uhradila sumu 81,99 Eur, dňa 10.6.2015 uhradila sumu 81,99 Eur, dňa 13.7.2015 uhradila sumu 81,99 Eur, dňa 31.7.2015 uhradila sumu 81,99 Eur, dňa 31.8.2015 uhradila sumu 81,99 Eur, dňa 29.9.2015 uhradila sumu 81,99 Eur, dňa 6.11.2015 uhradila sumu 81,99 Eur, dňa 10.12.2015 uhradila sumu 84,10 Eur, dňa 11.1.2016 uhradila sumu 82 Eur, dňa 4.2.2016 uhradila sumu 47,43 Eur, dňa 11.3.2016 uhradila sumu 47,43 Eur, dňa 11.4.2016 uhradila sumu 47,43 Eur, dňa 10.5.2016 uhradila sumu 47,43 Eur, dňa 7.6.2016 uhradila sumu 47,43 Eur, dňa 14.7.2016 uhradila sumu 47,43 Eur, dňa 11.8.2016 uhradila sumu 47,43 Eur, dňa 12.9.2016 uhradila sumu 47,43 Eur, čo je spolu 1.365,44 Eur, teda v splátke vo výške 47,43 Eur zo dňa 12.9.2016 už suma 15,44 Eur predstavovala bezdôvodné obohatenie žalovaného, rovnako ako všetky ďalšie neskôr žalobkyňou platené splátky (dňa 13.10.2016 suma 47,43 Eur, dňa 16.11.2016 suma 47,43 Eur, dňa 23.12.2016 suma 47,43 Eur, dňa 5.1.2017 suma 47,43 Eur, dňa 14.2.2017 suma 48,43 Eur, dňa 16.3.2017 suma 48,43 Eur, dňa 10.4.2017 suma 47,43 Eur, dňa 10.5.2017 suma 47,43 Eur a dňa 9.6.2017 suma 47,43 Eur, čo je spolu 428,87 Eur, plus suma 15,44 Eur zo dňa 12.9.2016 je spolu 444,31 Eur). Žalobu podala žalobkyňa na súd už dňa 21.9.2017, teda jednoznačne pred uplynutím dvojročnej subjektívnej, ako aj trojročnej objektívnej premlčacej doby, keďže od prvej splátky, ktorá bola bezdôvodným obohatením žalovaného zo dňa 12.9.2016 do podania žaloby žalobkyňou na súd uplynula len doba 1 roka a 17 dní. Nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia teda nie je ani v časti premlčaný a posúdenie premlčania súdom prvej inštancie tak nebolo správne.
28. Na tomto mieste považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že výrok II. rozsudku súdu prvej inštancie obsahuje chybu v počítaní, keď namiesto správnej sumy 61,77 Eur je tam chybou v počítaní uvedená nesprávna suma 58,77 Eur. Zrejmá chyba v počítaní vyplýva z toho, že súd prvej inštancie podľa odôvodnenia svojho rozhodnutia rozhodol o celom uplatnenom nároku, avšak nesprávne vypočítal sumu, v ktorej časti nárok žalobkyne pre premlčanie (nesprávne, pozn.) zamietol. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uvádza, že predmetom konania je suma celkom 444,31 Eur s príslušenstvom, (ods. 1, ods. 22, ods. 23 odôvodnenia), avšak pri svojom závere, že uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia je nepremlčaný len v sume 382,54 Eur, nesprávnym matematickým výpočtom v ods. 27 vypočítal sumu, v ktorej je nárok premlčaný a v ktorej časti žalobu zamietol, keď uviedol výpočet 444,31 Eur - 382,54 Eur = 58,77 Eur, čo však nie je správny výpočet, nakoľko správnym výsledkom je suma 61,77 Eur. Odvolací súd potom z dôvodu hospodárnosti konania (čl. 17 CSP) viac nečakal na vydanie opravného uznesenia súdom prvej inštancie, keďže týmto svojím rozhodnutím výrok II. napadnutého rozsudku mení a ako bolo vyššie uvedené, je zrejmé, že súd prvej inštancie rozhodol o celom uplatnenom nároku, pričom náprava predmetnej chyby v počítaní je vykonaná týmto rozhodnutím.
29. Žalobkyňa teda má nárok aj na zaplatenie zvyšnej sumy bezdôvodného obohatenia vo výške 61,77 Eur spolu s príslušným úrokom z omeškania. Ako správne uviedol súd prvej inštancie, splatnosť záväzku na vrátenie bezdôvodného obohatenia nebola medzi stranami dohodnutá a nevyplýva ani zo zákona, preto je žalovaný podľa § 563 OZ povinný plniť prvého dňa po tom, čo ho žalobkyňa o plnenie požiadala, čo sa stalo kvalifikovane až doručením jej žaloby žalovanému dňa 24.11.2017, čo znamená že dňa 25.11.2017 mal žalovaný plniť a pokiaľ tak neurobil, dostal sa dňa 26.11.2017 do omeškania s plnením svojho peňažného záväzku, preto od tohto dňa je povinný platiť tiež úroky z omeškania, vo výške podľa § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., teda vo výške základnej úrokovej sadzby ECB účinnej k prvému dňu omeškania zvýšenej o 5 percentuálnych bodov, teda výške 5% ročne zo sumy 61,77 Eur od 26.11.2017 do zaplatenia. Vo zvyšnej časti žalobkyňou z tejto sumy požadovaných úrokov z omeškania vo výške 5% ročne už od 21.4.2017 až do 25.11.2017, potom súd prvej inštancie rozhodol správne, pokiaľ nárok žalobkyne vo výroku II. zamietol.
30. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, po vysporiadaní sa s relevantnou odvolacou argumentáciou žalobkyne i žalovaného, potom odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti o zaplatenie sumy 382,54 Eur s príslušenstvom a v časti napadnutej zamietajúcej časti o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 61,77 Eur od 21.4.2017 do 25.11.2017 podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil a vo zvyšnej napadnutej časti zamietajúcej časti ho podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 61,77 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 61,77 Eur od 26.11.2017 do zaplatenia.
31. Podľa § 232 ods. 2 a 3 CSP, ak súd uložil v rozsudku povinnosť plniť, rozsudok je vykonateľný márnym uplynutím lehoty na plnenie, ak nie je ustanovené inak. Lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.
32. V zmysle § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. Podľa ods. 2 ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie.
33. V zmysle § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci, ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
34. V zmysle § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, podľa ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
35. Prípadná existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP odôvodňujúca výnimočné nepriznanie náhrady trov úspešnej strane (či už úplné alebo čiastočné), pritom v predmetnom konaní nebola tvrdená, ani ju odvolací súd nezistil.
36. Z obsahu spisu vyplýva, že podanou žalobou sa žalobkyňa domáhala zaplatenia sumy 444,31 Eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 444,31 Eur od 21.4.2017 do zaplatenia. Ku dňu rozhodnutia odvolacieho súdu (t. j. k 24.9.2019), sa tak celkom domáhala zaplatenia sumy spolu 498,29 Eur (čo je 444,31 Eur plus vyčíslený úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 444,31 Eur od 21.4.2017 do 24.9.2019, čo je 53, 98 Eur, teda 444,31 Eur + 53,98 Eur = 498, 29 Eur). Rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 11Csp/250/2017-70 zo dňa 13.4.2018 v spojení s týmto rozsudkom odvolacieho súdu, bolo žalobe žalobkyne vyhovené v časti o zaplatenie sumy 382,54 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 382,54 Eur od 25.11.2017 do zaplatenia, čo ku dňu rozhodnutia odvolacieho súdu predstavuje konkrétne sumu 417,59 Eur (t. j. 382,54 Eur plus vyčíslený úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 382,54 Eur od 25.11.2017 do 24.9.2019, čo je 35,05 Eur, teda 382,54 Eur + 35,05 Eur = 417,59 Eur) a vyhovené bolo žalobkyni tiež v časti o zaplatenie sumy 61,77 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 61,77 Eur od 26.11.2017 do zaplatenia, čo ku dňu rozhodnutia odvolacieho súdu predstavuje celkom sumu 67,42 Eur (t. j. 61,77 Eur plus vyčíslený úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 61,77 Eur od 26.11.2017 do 24.9.2019, čo je 5,65 Eur, teda spolu 61,77 Eur + 5,65 Eur = 67,42 Eur), teda žalobkyňa bola v spore celkom úspešná čo do zaplatenia sumy 417,59 Eur + 67,42 Eur = 485,01 Eur. Potom podľa výsledku konania ako celku bol hrubý úspech žalobkyne v rozsahu 97,33% (485,01 Eur : 498,29 Eur x 100) a hrubý úspech žalovaného v rozsahu 2,67% (100% - 97,33%) a tým je daný prevažný čistý úspech žalobkyne v rozsahu 94,66% (97,33% - 2,67%).
37. S použitím § 396 ods. 2 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 2 CSP potom priznal odvolací súd žalobkyni nárok na náhradu trov konania (prvoinštančného i odvolacieho) podľa pomeru jej úspechu vo veci, proti prevažne neúspešnému žalovanému práve takýmto percentom (94,66%). O výške náhrady trov konania rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
38. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).