Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

19Co/99/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beáty Čupkovej a sudcov JUDr. Márie Vrtochovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD., v spore žalobcu: R R. s. r. o., so sídlom V. G. XA, K., T. XX XXX XXX, zastúpeného: Q. kancelária P. s.r.o., so sídlom V. nS. XA, K., T. XX XXX XXX, proti žalovanej: M. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. I. č. XXX, o zaplatenie 3.697,48 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č. k. 2Csp/144/2017-51 zo dňa 14. februára 2018, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch, ktorými bola žaloba vo zvyšku zamietnutá a bolo rozhodnuté o trovách konania, p o t v r d z u j e .

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1.1 Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vo výroku I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.645,03 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 2.645,03 eur od 08.06.2017 do zaplatenia, a to v pravidelných mesačných splátkach vo výške 50,00 eur, ktoré sú splatné vždy do 25. dňa v mesiaci počnúc právoplatnosťou rozsudku až do úplného zaplatenia s tým, že v prípade omeškania s plnením, čo i len jednej splátky sa stáva splatným celý dlh. Vo výroku II. žalobu vo zvyšku zamietol a vo výroku III. rozhodol, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 43,08 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Rozsudok skutkovo zdôvodnil tým, že dňa 04.02.2013 právny predchodca žalobcu (banka) a žalovaná uzatvorili zmluvu označenú ako „Zmluva o úvere dostupná pôžička“ č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej banka poskytla žalovanej úver vo výške 4.000,- eur, ktorý sa žalovaná zaviazala splácať v 72 mesačných splátkach vo výške 98,85 eur, počnúc dňom 09.03.2013 pri úrokovej sadzbe 19% ročne (ďalej len „predmetná zmluva“). Celková výška nákladov na úver bola v predmetnej zmluve určená v sume 2.727,68 eur. Výzvou na splatenie dlžnej časti úveru banka upozornila žalovanú, že ku dňu 08.09.2014 je pohľadávka vyplývajúca z predmetnej zmluvy viac ako 3 mesiace po lehote splatnosti vo výške 708,51 eur a v prípade, ak nedôjde k úhrade uvedenej dlžnej sumy, banka je oprávnená vyhlásiť úver za predčasne splatný. Výzvou z 25.09.2014 banka žalovanej oznámila, že ku dňu 25.09.2014 sa stáva úverová pohľadávka z predmetnej zmluvy predčasne splatnou v celom rozsahu s uvedením dlžnej sumy v celkovej výške 4.200,38 eur a vyzvala žalovanú na úhradu uvedenej sumy v lehote do 10 kalendárnych dní odo dňa doručenia výzvy. Uvedená výzva bola žalovanej doručená dňa 01.10.2014. Z listiny označenej ako „Aktuálny stav úveru ku dňu 07.06.2017“ vyplýva, že žalovaná uhradila veriteľovi na úver celkovo sumu 1.354,97 eur. Zmluvou o postúpení pohľadávok č. I/2017 zo dňa 13.06.2017 banka postúpila pohľadávku z predmetnej zmluvy žalobcovi. Listinou označenou ako Uznanie dlhu zo dňa 25.11.2014 žalovaná uznala svoj dlh voči banke vyplývajúci z predmetnej zmluvy vo výške 4.290,56 eur, ktorý sa stal splatným dňa 25.09.2014. 1.2 Právne súd prvej inštancie zdôvodnil rozhodnutie ustanoveniami § 3 ods. 1, § 39, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 5 a 9, § 54 ods. 1, 2, § 517 ods. 1, 2, § 524 ods. 1, 2, § 526 ods. 1, 2, § 558, § 565 Občianskeho zákonníka, § 497 Obchodného zákonníka, § 2 písm. a), b), d), g), h), i), § 9 ods. 1, § 9 ods. 2 písm. j), k), § 11 ods. 1 písm. b), d) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy, § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, § 232 ods. 2, 3, 4, § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Predmetnú zmluvu posúdil ako zmluvu o úvere a zároveň ako spotrebiteľskú zmluvu a zmluvu o spotrebiteľskom úvere. V predmetnej zmluve podľa súdu prvej inštancie absentuje údaj o výške splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, t. j. absentuje samostatné vyčíslenie každej zo zložiek splátky (istina, úroky, poplatky). V predmetnej zmluve zároveň nie je uvedená celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ veriteľovi zaplatiť. V zmluve je uvedená len výška úveru 4 000,00 eur a celková výška nákladov 2.727,68 eur. Drobným takmer nečitateľným písmom je následne uvedené, že celkovú čiastku úveru predstavuje súčet výšky úveru a celkových nákladov spojených s úverom. Navyše pri počte splátok 72 a výške splátky 98,85 eur tak, ako to bolo stanovené v predmetnej zmluve, celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ veriteľovi zaplatiť, predstavuje 7.117,20 eur, a teda nie 6.727,68 eur (výška úveru 4.000,00 eur + celková výška nákladov na úver 2.727,68 eur), ako to uviedol veriteľ v predmetnej zmluve. Uvedené je významné podľa názoru súdu prvej inštancie i pre správne stanovenie RPMN. Ak sú celkové náklady na úver uvedené v predmetnej zmluve v nižšej sume, než sú v skutočnosti, je následne aj RPMN uvedená v nižšej percentuálnej výške. Vzhľadom na absenciu vyššie uvedených náležitostí, resp. ich nesprávne určenie v predmetnej zmluve súd prvej inštancie považoval úver poskytnutý právnym predchodcom žalobcu žalovanej za poskytnutý bez úroku a bez poplatkov. Nad rámec uvedeného súd prvej inštancie ešte doplnil, že žalobca si uplatňoval okrem iného aj nárok na úrok v dohodnutej výške z dlžnej istiny aj po zosplatnení predmetného úveru, pričom takýto úrok mu podľa názoru súdu nepatrí. Keďže sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, je žalovaná povinná zaplatiť žalobcovi rozdiel medzi sumou poskytnutého úveru 4.000,- eur a sumou zaplatených splátok 1.354,97 eur, t. j. sumu 2.645,03 eur. Žalobcovi patrí okrem priznanej istiny aj úrok z omeškania v zákonnej výške 5,05 % ročne z priznanej sumy 2.645,03 eur, keď žalovaná bola po uplynutí lehoty vo výzve veriteľa na základe vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru v omeškaní so zaplatením svojho peňažného dlhu. Úrok z omeškania priznal súd prvej inštancie za obdobie od 08.06.2017 do zaplatenia, teda tak, ako to uplatnil žalobca v podanej žalobe. Pokiaľ žalobca v konaní predložil uznanie dlhu zo dňa 25.11.2014 podpísané žalovanou, súd prvej inštancie tento právny úkon považoval za neplatný, pretože je v rozpore s dobrými mravmi. Z vykonaného výsluchu žalovanej na pojednávaní vyplynulo, že veriteľ jej predkladal na podpis rôzne formulárové listiny, s ktorými sa nemala dostatok času oboznámiť a obsahu ktorých neporozumela. Takýto postup súd prvej inštancie hodnotil ako nekalú a klamlivú obchodnú praktiku v zmysle ustanovení zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov (§ 7 a § 8 uvedeného zákona), ktorá je navyše v rozpore s dobrými mravmi (§ 4 ods. 8 uvedeného zákona). Okrem toho z tohto uznania dlhu nie je zrejmé, ako bol vypočítaný dlh z predmetnej zmluvy vo výške 4.290,56 eur, ktorý mala žalovaná uznať. Výška takto uznaného dlhu je pritom vyššia ako istina pôvodného záväzku (4.000,- eur), z čoho vyplýva, že okrem dlžnej istiny poskytnutého úveru uvedená suma zahŕňa aj ďalšie sumy, ktoré nie je možné identifikovať a podrobiť ich kontrole súladu so zákonom, resp. normami spotrebiteľského práva.

1.3 Umožnenie žalovanej splácať uložené plnenie v splátkach zdôvodnil súd prvej inštancie žiadosťou žalovanej s tým, že zohľadnil predovšetkým výšku uloženej povinnosti žalovanej, jej osobné a majetkové pomery a najmä skutočnosť, že v súčasnej dobe je žalovaná na starobnom dôchodku s jediným príjmom, ktorým je jej starobný dôchodok, čo vyplynulo z výsluchu žalovanej. Výšku mesačnej splátky určil tak, aby žalovaná bola schopná povinnosť uloženú rozsudkom žalobcovi dobrovoľne plniť a aby postupným pravidelným plnením povinnosti došlo k úhrade oprávnene uplatneného nároku žalobcu. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu čistého úspechu v spore. Žalobca sa v danom konaní domáhal zaplatenia istiny vo výške 3.697,48 eur, pričom súd mu priznal nárok na zaplatenie istiny vo výške 2.645,03 eur, teda úspech žalobcu predstavuje 71,54 %, neúspech žalobcu predstavuje 28,46 % a čistý úspech žalobcu v konaní potom predstavuje 43,08 %.

2. Proti uvedenému rozsudku podal včas odvolanie žalobca. V odvolaní výslovne neuviedol, ktorú časť rozsudku súdu prvej inštancie napáda, z obsahu odvolania však je zrejmé, že smeruje proti výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšnej časti zamietnutá, a proti výroku o trovách konania. Žalobca v odvolaní navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové prejednanie, alebo aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a zaviaže žalovanú na náhradu trov vrátane trov odvolacieho konania. Odvolanie zdôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, nesprávne právne posúdil vec a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f), h), d) CSP]. Zdôraznil, že súd pri výpočte RPMN pravdepodobne vychádzal z internetovej kalkulačky, pričom výpočet internetových kalkulačiek je len informatívny a nemožno ho považovať za relevantný pre súdne konanie, okrem toho zmluva bola uzatvorená na základe právnej úpravy odlišnej než súčasná právna úprava, nakoľko s účinnosťou od 01.01.2016 došlo k zmenám v celkovej sume nákladov. Aj výška celkových nákladov spojených s úverom bola podľa žalobcu v zmluve vyjadrená správne. Interný výpočtový systém banky umožňoval v čase uzatvorenia zmluvy výpočet jednotlivých splátok anuity len v celých hodnotách bez desatinného čísla. Preto sa mohlo stať, že výška poslednej splátky bola v nulovej výške, resp. v nižšej výške než výška ostatných splátok. Preplatok takto vzniknutý sa spotrebiteľovi vráti na základe bodu 5.4 Všeobecných obchodných podmienok. Súd podľa žalobcu nesprávne zhodnotil aj povinnosť platiť poistenie započítavajúc ju do sumy mesačnej splátky. Pokiaľ išlo o nerozloženie úverových splátok na splátku istiny, úrokov a poplatkov, žalobca odkázal na právny názor vyjadrený v rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 v právnej veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróová, na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.02.2018 sp. zn. 3Cdo/146/2017, ako aj na znenie dôvodovej správy k zákonu č. 279/2017 Z. z., ktorý zo zákona č. 129/2010 Z. z. odstránil také znenie § 9 ods. 2 písm. l), podľa ktorého zmluva mala obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Vzhľadom k tomu považuje žalobca za dostatočné a v súlade so zákonom, ak zmluva obsahuje vyčíslenie istiny, úroku a poplatku a zároveň určuje počet, výšku a termíny splatnosti jednotlivých splátok, ktorými sa má táto celková čiastka splatiť. Napokon žalobca v odvolaní uviedol argumenty v prospech svojho nároku na zmluvné úroky aj po predčasnom zosplatnení úveru.

3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací na základe odvolania žalobcu preskúmal vec v napadnutej časti podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP. Časť rozsudku, ktorou súd prvej inštancie žalobe vyhovel (výrok I.) nebola napadnutá odvolaním, preto odvolací súd vecnú správnosť tejto časti rozsudku nepreskúmaval.

5. Je možné dať žalobcovi čiastočne za pravdu v tom, že rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 v právnej veci C-42/15 Home Credit Slovakia c/a Klára Bíróová záväzne interpretuje príslušné ustanovenia smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere (ktorá bola do slovenského právneho poriadku implementovaná zákonom č. 129/2010 Z. z.) tak, že ustanovenia čl. 10 ods. 2 v spojení s čl. 22 ods. 1 smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil vo svojej vnútroštátnej právnej úprave povinnosť vo forme amortizačnej tabuľky priamo v zmluve o spotrebiteľskom úvere spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie istiny. V súlade so zásadou eurokonformného výkladu vnútroštátnej právnej úpravy je potom potrebné ustanovenie § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z. (v znení účinnom od 01.04.2015 do 30.04.2018; v čase uzavretia predmetnej zmluvy išlo o ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/) vykladať tak, že sa v tomto ustanovení nepožaduje, aby každá splátka bola rozčlenená na časti, ktoré budú započítané na istinu, na úroky a na poplatky, ale že sa tu požaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala výšku, počet a termíny splátok, pričom v splátkach má byť započítaná nielen istina, ale aj úroky a poplatky (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/146/2017).

6. Absencia rozdelenia splátok na istinu, úroky a poplatky však nebola jediným dôvodom, pre ktorý súd prvej inštancie považoval predmetný spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov. Ako ďalší dôvod bezúročnosti a bezpoplatkovosti súd prvej inštancie uviedol absenciu celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť (§ 9 ods. 2 písm. j/ zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy). V predmetnej zmluve zo 04.02.2013 sú údaje o výške úveru (4.000 eur) a o celkovej výške nákladov („celk. výška nákl. 2 727,68 eur“) a veľmi malým písmom je uvedené, že „celkovú čiastku úveru predstavuje súčet výšky úveru a celkových nákladov spojených s úverom“. Takúto formuláciu však nemožno považovať za dostatočnú z dvoch dôvodov: Zákon výslovne vyžaduje, aby v zmluve bola uvedená celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, nepostačuje teda uvedenie celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom - aj to v tomto prípade pomocou skratiek („celk. výška nákl.“), ktoré nemusia byť zrozumiteľné pre každého spotrebiteľa. Výpočet celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť (ako súčtu celkovej výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom) musí urobiť veriteľ a v zmluve túto hodnotu uviesť. Aj zdanlivá maličkosť, keď zmluva neobsahuje celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, ale len výšku úveru a celkové náklady spotrebiteľa (chýba teda súčet - vysoká suma, ktorá by mohla spotrebiteľa odradiť) môže predstavovať určité ovplyvňovanie spotrebiteľa, aby si vzal práve tento spotrebiteľský úver. Aj keby však súd pripustil, že spotrebiteľ si môže spočítať výšku spotrebiteľského úveru a celkových nákladov aj sám, v takom prípade by muselo byť v zmluve výslovne uvedené, že tento súčet predstavuje celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, a nie „celkovú čiastku úveru“, ako uviedol veriteľ v predmetnej zmluve. Celková čiastka (= celková výška) úveru je totiž v zákone č. 129/2010 Z. z. definovaná úplne inak (§ 2 písm. l/) než celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť (§ 2 písm. h/). Vzhľadom k týmto nedostatkom predmetnej zmluvy považoval odvolací súd zistenie súdu prvej inštancie, že v predmetnej zmluve nie je uvedená celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť (§ 9 ods. 1 písm. j/ zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy), za správne. V dôsledku toho bol správny aj právny záver, že poskytnutý spotrebiteľský úver je bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z. z.).

7. Vzhľadom k tomu, že pre bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru postačuje absencia jednej náležitosti podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z., nebolo potrebné, aby sa odvolací súd zaoberal ďalšími dôvodmi bezúročnosti a bezpoplatkovosti, ako ich uvádzal súd prvej inštancie a argumentmi odvolateľa k týmto dôvodom (poistné ako súčasť mesačnej splátky a aj celkových nákladov spotrebiteľa, správnosť výpočtu RPMN). Keďže úver je potrebné z vyššie uvedených dôvodov (bod 6 tohto odôvodnenia) považovať za bezúročný a bez poplatkov, nemá význam viesť polemiku o tom, či veriteľ má alebo nemá nárok na zmluvné úroky aj po predčasnom zosplatnení úveru. K tvrdeniu žalobcu, že zmluva bola uzatvorená na základe právnej úpravy odlišnej než súčasná právna úprava, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie dôsledne aplikoval na zistený skutkový stav právnu úpravu účinnú v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy.

8. Odvolací súd preto dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav, správne vec právne posúdil a odvolací súd nezistil ani žiadnu inú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (k tomuto odvolaciemu dôvodu žalobca neuviedol, o akú konkrétnu inú vadu malo ísť a odvolací súd žiadnu takúto vadu konania nezistil). Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku potvrdil ako vecne správny.

9. Pokiaľ ide o trovy konania pred súdom prvej inštancie, žalobca neuviedol žiaden konkrétny dôvod, pre ktorý považuje výrok o trovách za nesprávny, iba v petite odvolania žiadal priznanie náhrady trov v celom rozsahu (z čoho bolo možné vyvodiť, že odvolanie smerovalo aj proti výroku o trovách). Odvolací súd výrok o trovách ako súvisiaci výrok preskúmal a dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a správne aplikoval ustanovenie § 255 ods. 2 CSP. Správne dospel k záveru, že žalobca mal v konaní úspech v rozsahu 71,54% a neúspech v rozsahu 28,46%, teda mu patrí náhrada trov konania v rozsahu jeho čistého úspechu (pomer úspechu a neúspechu) 43,08%.

10. V odvolacom konaní bola úspešná žalovaná, preto by jej v súlade s ustanoveniami § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP patril nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Keďže žalovaná bola v odvolacom konaní nečinná, žiadne trovy odvolacieho konania jej nevznikli, preto odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania žalovanej nepriznal.

11. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .