Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2S/159/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a členov senátu JUDr. Jeannette Hajdinovej a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD., v právnej veci žalobcu: ELOSA, s.r.o., so sídlom Ružová dolina č. 33, 821 09 Bratislava IČO: 35 921 455, zastúpeného STEINIGER | law firm, s.r.o., AK so sídlom Jasovská č. 17, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná č. 63, 974 01 Banská Bystrica IČO: 42 499 500, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102400363/2016 zo dňa 20.01.2016 a rozhodnutia Daňového úradu Žilina č. 20979591/2015 zo dňa 13.10.2015 takto

rozhodol:

Krajský súd v Bratislave žalobu zamieta.

Žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Žalovaný rozhodnutím č. 102400363/2016 zo dňa 20.01.2016 podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Žilina č. 20979591/2015 zo dňa 13.10.2015, ktorým podľa § 68 ods. 5 a 6 Daňového poriadku správca dane určil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty vo výške XX.W.,XX €, za zdaňovacie obdobie august 2012. 2. Predmetné rozhodnutie žalovaný odôvodnil predovšetkým tým, že spoločnosť ELOSA, s.r.o. (žalobca) v kontrolovanom zdaňovacom období deklarovala tak ako aj v roku 2012, 2011 a 2010 nákup sudového vína len od jedného dodávateľa, a to slovenskej spoločnosti ETOR, s.r.o. a jeho ďalšie dodanie českým spoločnostiam VINOTOP CZ, s.r.o. a VlNOCOM CZ, s.r.o. Daňový subjekt ETOR, s.r.o, v roku 2012 nadobúdal víno týchto českých spoločností VINOTOP CZ, s.r.o. a VINOCOM CZ, s.r.o. Transakcie s komoditou sudové víno za r. 2010. 2011 a 2012 boli preverované správcom dane. Predmetné daňové kontroly boli súčasťou koordinovanej kontrolnej akcie, v rámci ktorej sa vykonávali kontroly u daňových subjektov, ktoré medzi sebou deklarovali uskutočnenie zdaniteľných plnení (obchodných transakcií) s komoditou víno. Keďže v predmetnom zdaňovacom období išlo o rovnaký spôsob nákupu a dodávok vína (tí istí dodávatelia a odberatelia sudového vína) správca dane poukázal Í na šetrenia a zistenia v roku 2012, kde sa skúmal celý reťazec pohybu tovaru, v záujme posúdenia zdaniteľných obchodov z pohľadu zachovania základnej zásady dane z pridanej hodnoty, zásady neutrality. Správca dane však osobitne preveroval v rámci medzinárodnej výmeny informácií aj faktúry za dodanie vína pre odberateľov v ČR vzťahujúce sa na zdaňovacie obdobie august 2012. Z kontrolných zistení za zdaňovacie obdobia r, 2010, 2011, 2012, jún 2013 a august 2012 vyplývalo, že všetky tieto obchodné transakcie boli deklarované za účelom získania daňovej výhody pre daňový subjekt ELOSA, s.r.o. vo forme odpočítania dane z tuzemských faktúr od slovenskej spoločnosti ETOR, s.r.o. Podľa odvolacieho orgánu, v danom prípade nepriznanie odpočítania dane u odvolávajúceho sa z nákupu vína bolo z dôvodu nepreukázania, že k skutočnému dodaniu došlo, pričom deklarovaný predaj vína nebol dodanený (správca dane

nespochybnil deklarované oslobodenie od dane), nepopiera skutočnosť že intrakomunitáme dodávky sú jedným hospodárskym plnením, pri ktorom dochádza k zdaneniu jedenkrát.

3. Na základe výsledkov všetkých zistení správca dane opodstatnene dospel k záveru, že podnikateľské aktivity odvolávajúceho neboli štandardnými obchodmi, nakoľko bolo preukázané, že fakturačný tok tovaru sa nezhodoval s reálnym tokom obchodovania s tovarom. Všetky skutočnosti poukazujú na to, že bol vytvorený umelý mechanizmus obchodovania za účelom odpočítania dane z tovaru a jediným cieľom bolo získanie daňovej výhody vo forme nadmerného odpočtu DPH. Z vyššie uvedených zistení jednoznačne vyplýva, že odvolávajúci sa vedel, že sa svojou činnosťou podieľa na plnení, ktoré je súčasťou podvodu. Skutkový stav zistený správcom dane, ktorého úlohou pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočet dane z pridanej hodnoty je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či v nich neabsentuje materiálny podklad, bol podľa odvolacieho orgánu dostatočne preukázaný a v rozhodnutí náležíte odôvodnený. Daňový subjekt v zastúpení splnomocneného zástupcu vo svojom odvolaní neuviedol žiadne nové, podstatné skutočnosti, nepreukázal žiadnymi vierohodnými dôkazmi skutočnú realizáciu fakturovaných obchodov. Odvolávajúci nepreukázal, že zo strany dodávateľa bolo uskutočnené dodanie predmetného tovaru v zmysle § 8 zákona o DPH, preto nevznikla daňová povinnosť podľa § 19 zákona o DPH a následne odberateľovi uvedenom na faktúre nevzniklo právo na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH v nadväznosti na § 51. Predložené faktúry, vzhľadom k všetkým zisteniam, nie sú relevantný dôkaz o tom, že k dodaniu tovaru, ktorý je uvedený na faktúrach v skutočnosti aj došlo. Nebola preukázaná reálna ekonomická činnosť spoločností v súvislosti s predmetným tovarom, vykonávaná v tuzemsku. Podmienky uvedené v ustanoveniach § 49 ods. 1, 2 písm. a), § 51 ods. 1 písm. a) a § 43 zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet, resp. oslobodenie dane. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, je povinný preukázať existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet, resp. oslobodenie od dane, sú v zákone stanovené. Uvedené dôkazné bremeno odvolateľ neuniesol.

II. žaloba a námietky

4. Žalobca vo svojej žalobe predovšetkým namietal, že si v zdaňovacom období uplatnil právo na odpočet DPH. Žalovaný však v napadnutom rozhodnutí toto právo odoprel, keďže podľa názoru žalovaného, transakcie, na podklade ktorých si žalobca uplatňoval odpočet DPH boli fiktívne a k dodaniam nikdy nedošlo tak ako bolo deklarované na faktúrach. Žalovaný sa v rozhodnutí dopustil viacerých procesných pochybení, na základe ktorých bol ukrátený na svojich právach. Žalovaný nesprávne požadoval unesenie dôkazného bremena žalobcom pre účely splnenia podmienok podľa § 49 a § 51 zákona o DPH; nepostupoval v súlade so zásadou materiálnej pravdy a neprerušil daňové konanie; čoho výsledkom bolo vydanie rozhodnutia, ktorým potvrdil žalobcovi vyrubenie rozdielu DPH v celkovej sume za príslušné zdaňovacie obdobie XX.XXX,XX € a uložil mu tento rozdiel zaplatiť. Žalobca si v zdaňovacích obdobiach uplatnil právo na odpočet DPH. Žalovaný však v rozhodnutiach toto právo odoprel, keďže podľa názoru žalovaného, transakcie, na podklade ktorých si žalobca uplatňoval odpočet DPH sú fiktívne a k dodaniam nikdy nedošlo tak ako bolo deklarované na faktúrach. Zistený skutkový stav v rozhodnutí bol nedostačujúci na posúdenie veci. Vzhľadom na to, že žalovaný v rozhodnutí potvrdil a vychádzal z rozhodnutia Daňového úradu Žilina; referencia na rozhodnutie žalovaného obsahovo zahŕňa aj rozhodnutie Daňového úradu Žilina, o ktoré sa rozhodnutie žalovaného opiera. 5. Žalobca namietal ako významné procesnoprávne pochybenie žalovaného nesprávne pochopenie a aplikáciu inštitútu dôkazného bremena v daňových konaniach odvolávajúc sa pritom na rozsiahlu judikatúru Súdneho dvora Európskej únie a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. V súlade s rozhodnutím SDEÚ v spojenej veci C-80/11 a C-142/11 Mahagében kft, SD EÚ rozhodol, že nárok na odpočet DPH zdaniteľnej osobe môže byť zamietnutý iba ak je s ohľadom na objektívne skutočnosti preukázané, že platiteľ, ktorému bol dodaný tovar alebo poskytnutá služba zakladajúca nárok na odpočet DPH, vedel alebo mal vedieť, že toto plnenie je súčasťou daňového podvodu zo strany dodávateľa alebo iného predchádzajúceho subjektu. Ide o ustálený názor SD EÚ, keďže je podporený viacerými ďalšími rozhodnutiami SD EÚ. SD EÚ v prípade Mahagében ďalej uviedol, že keďže zamietnutie práva na odpočet DPH je výnimkou z uplatnenia základnej zásady, ktorú predstavuje toto právo, je povinnosťou daňového orgánu predložiť dostatočné objektívne dôkazy, na základe ktorých by bolo možné dospieť k záveru, že platiteľ dane vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet

DPH je súčasťou daňového podvodu zo strany dodávateľa alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca. Jedná sa o ustálený názor SD EÚ, keďže je podporený viacerými ďalšími rozhodnutiami SDEÚ. Rovnakého názoru ako SDEÚ v prípade Mahagében bol vo svojom rozhodnutí spisová značka 3Sžf 1/2010 aj NS SR, ktorý konštatoval, že dôkazné bremeno - že u iného daňového subjektu, došlo k podvodnému konaniu je na správcovi dane resp. orgánoch činných v trestnom konaní. Podľa rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 5 Afs 131/2004, na ktoré odkazuje aj NS SR vo svojich rozhodnutiach dôkazné bremeno nemožno chápať absolútne a vykladať extenzívne na preukázanie všetkých, respektíve akýchkoľvek skutočností, teda aj tých, ohľadne ktorých takáto povinnosť stíha úplne iný subjekt. 6.Skutočnosti vymedzené v § 49 ods. 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH tvoria dôkazné bremeno daňového subjektu, tj. žalobcu. A teda platí, že preukázaním skutočností uvedených v § 49 ods. 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, daňový subjekt vyčerpal svoje dôkazné bremeno. Tvrdenie podporuje aj NS SR, ktorý vo svojom rozhodnutí spis. zn. 3 Sžf 1/2011 NSSR konštatoval: „Najvyšší súd zistil, že pri každej faktúre sa nachádza podrobný súpis dodaného tovaru a služieb. Nejde o situáciu, že by žalobca disponoval iba faktúrou so všeobecným opisom zdaniteľného plnenia ktoré by bolo nepreskúmateľné. Vzhľadom na takto zdokumentované plnenie vzniká otázka, v akom rozsahu by podľa správcu dane mal žalobca zabezpečovať ešte dôkazy o existencii plnenia, Z obsahu administratívneho spisuje zrejmé, že u správcu dane vznikli pochybnosti výlučne z dôvodu preverovania účtovnej evidencie žalobcových dodávateľov, na ktorú skutočnosť žalobca ako daňový subjekt nemá vplyv. Žalobca ako daňový subjekt nemôže predpokladať, že u určitých dodávateľov by mal nadštandardne zabezpečovať dôkazy o zdaniteľnom plnení pre prípad, že u týchto subjektov nebude evidencia riadne vedená." Pri každej faktúre, ktorá zakladala právo na odpočet DPH u žalobcu sa nachádzal podrobný opis predmetného dodania, a preto aj v súlade s týmto rozhodnutím NS SR bolo dôkazné bremeno presunuté na stranu žalovaného. Žalobca bol tak názoru, že žalovaný nepostupoval v súlade s relevantnou judikatúrou, čo potvrdzuje aj jeho konštatovanie: „Predložené faktúry, vzhľadom k všetkým zisteniam, nie sú relevantný dôkaz o tom, že k dodaniu tovaru, ktorý je uvedená na faktúrach v skutočnosti aj došlo.“ Žalovaný tak bol v predmetnom konaní povinný uniesť dôkazné bremeno a preukázať tak skutočnosti, na základe ktorých odmietol priznať právo žalobcovi na odpočet DPH, a to v súlade so zásadou materiálnej pravdy. Žalovaný tak nekonal zákonne, keď vyžadoval v rozhodnutí od žalobcu uniesť dôkazné bremeno, napriek tomu, že toto dôkazné bremeno už bolo prenesené na stranu žalovaného. 7. Pre daňové konanie, okrem iných zásad uvedených v § 2 zákona č. 563/2009 Z.z., platí aj zásada materiálnej pravdy upravená v § 24 Daňového poriadku, v zmysle ktorej je povinnosťou správcu dane zistiť úplne a presne skutočný stav prejedávanej daňovej veci a až následne rozhodnúť. Toto potvrdil aj vo svojom rozhodnutí zo dňa 27. septembra 2007 spisová značka: 5Sžf/35/2007 NS SR. V rozhodnutí sa žalovaný odvolával na rozhodnutie SD EÚ vo veci C440/04 Recolta Recycling SPRL, kde SD EÚ, okrem iného vyhlásil, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritéria, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť. Žalovaný bol teda povinný preukázať, že vo svetle objektívnych skutočností sa žalobca svojou kúpou zúčastňoval na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH. Žalovaný bol povinný preukázať, že žalobca vedel alebo mal vedieť, že toto plnenie je súčasťou daňového podvodu zo strany dodávateľa alebo iného predchádzajúceho subjektu. Žalovaný bol teda povinný zistiť úplne a presne skutočný stav prejedávanej daňovej veci bez dôvodných pochybností a až následne rozhodnúť. Žalovaný bol povinný zisťovať skutočnosti dôležité pre objasnenie veci, ktoré sú nielen v neprospech žalobcu, ale aj v jeho prospech. Rozhodnutie ako aj rozhodnutie Daňového úradu však podľa názoru žalobcu neobsahovali rozbor skutočností, ktoré by boli v jeho prospech. Konanie žalovaného v kontexte celého prípadu vrátane trestného konania bolo podľa názoru žalobcu účelové. Účelovosť je v rozhodnutí badať nielen v súvislosti s absenciou rozboru skutočností v prospech žalobcu, ale aj v obsahovej nekonzistencii rozhodnutia. Napríklad v Rozhodnutí na strane 5 alebo 9 je potvrdená existencia dodávok do Českej republiky, na strane 7 Žalovaný konštatuje: „Rovnako nedošlo k dodaniu tovaru do ČR tak, ako to odvolávajúci sa deklaroval“. Takéto rozporné ustanovenie prinášajú do celého konania podozrenia pre akty svojvôle. 8.Žalovaný nezistil úplne a presne skutočný stav predmetnej veci a bez dôvodných pochybností. Žalovaný sa nezaoberal úplne existenciou ekonomickej podstaty. Žalobca kúpou vína od spoločnosti ETOR, s.r.o., IČO: 36 766 364 a následného predaja českým spoločnostiam VINOTOP CZ s.r.o,, IČO: 27812995 alebo VINOCOM CZ, s.r.o. IČO: 28641957 dosahoval zisk, čo potvrdzuje aj odborné vyjadrenie znalca vypracované pre účely trestného konania dňa 2.3.2015 pani Ing. Z.. A. S., ktoré vo

svojom závere pri otázke čísle 9 v tabuľkách znázornila, že celková predajná cena vína bola vyššia ako celková nákupná cena. To neplatilo iba v mesiacoch, kedy si žalobca ponechal časť nakúpeného vína. Z Odborného vyjadrenia tak jednoznačne vyplývalo, že žalobca dosahoval transakciami zisk. Konštatovanie žalovaného: „Nebola preukázaná reálna ekonomická činnosť spoločností v súvislosti s tovarom, vykonávaná v tuzemsku." vykazuje podľa názoru žalobcu tiež znaky arbitrárnosti. Žalovaný preto podľa názoru žalobcu nekonal v súlade s princípom materiálnej pravdy, ak sa v Rozhodnutí spoliehal iba na svoj vlastný úsudok a nedal pre ten účel vyhotoviť znalecký posudok alebo odborné vyjadrenie. Žalovaný tiež nekonal v súlade s princípom materiálnej pravdy ani tým, ak tvrdí, že k dodaniu od spoločnosti ETOR, s.r.o. žalobcovi nedošlo, ale zároveň došlo k dodaniu tovaru do Českej republiky, čo bolo podľa rozhodnutia potvrdené aj českou finančnou správou. Žalovaný sa v rozhodnutí vôbec nezaoberal tým, aký tovar bol vtákom prípade predmetom dodávok do Českej republiky, ak žalobca v rokoch 2010-2012 deklaroval nákup sudového vína len od spoločnosti ETOR, s.r.o. 9. Ďalej mal podľa žalobcu žalovaný preukázať, že preprava sa neuskutočnila trasami, ktoré vo výpovedi v trestnom konaní vedenom v Českej republike označili konatelia prepravných českých spoločností, konkrétne pán Q. za spoločnosť HR TRANS s.r.o. IČO: 28992865 a pán Jaroslav U. za spoločnosť ATC Trade s.r.o. IČO: 29183332. Žalovaný sa opieral len o výpisy z mýtnych transakcií (CMR), pričom nebral do úvahy skutočnosť, že prepravcovia používali iné trasy ako spoplatnené trasy. Vzhľadom na dôkazné bremeno žalovaného, bolo jeho povinnosťou skúmať a preukázať, že preprava sa neuskutočnila ani po nespoplatnených úsekoch. Žalovaný totiž nepostupoval v súlade s princípom materiálne pravdy, ak sa spoliehal len na výpisy z mýtnych transakcií, ktoré nepokrývajú celú cestnú sieť Slovenskej a Českej republiky; a hlavne nezaznamenajú presný čas iba deň, kedy vozidlo prešlo mýtnou bránou. Ak toto žalovaný nevedel preukázať, mal priznať právo na odpočet DPH alebo prerušiť daňovú kontrolu v súlade s § 45 ods. 10 Daňového poriadku alebo daňové konanie v súlade s § 61 ods. 1, písm. b) Daňového poriadku. Žalovaný sa mal zaoberať spoločnosťou Wavo Logistic, s.r.o. Žalovaný sa vôbec nezaoberal prepravcom, spoločnosťou Wavo Logistic, s.r.o. IČO: 31 606 369, ktorá rovnako uskutočňovala prepravu tovaru. Ak by aj hypoteticky išlo o organizované prepojenia českých a slovenských spoločností s cieľom získať daňovú výhodu, aký by bol dôvod vstupu tejto spoločnosti do jasne zadefinovaných vzťahov užšieho okruhu subjektov? Opomenutie skutočností v prospech žalobcu dôležitých pre zistenie skutočného stavu veci (napríklad: prenájom, dlhodobá spolupráca so spoločnosťou ETOR aj v iných obchodných veciach) žalovaný nepostupoval v súlade s princípom materiálnej pravdy aj tým, že opomenul preukázanie skutočností, ktoré svedčili v prospech žalobcu. Žalovaný napríklad opomenul vyzdvihnúť konanie žalobcu ako nájomcu a spoločnosti ETOR ako nájomcu a spoločnosti K & L Real Krakovany, spol. s r.o. (IČO: 35 879 921] ako prenajímateľa pri prenajímaní priestorov na uskladnenie tovaru. Kým nespriaznená osoba ETOR nájomné spoločnosti K & L Real Krakovany, spol. s.r.o. platiť musela, spriaznená osoba - žalobca toto nájomné neplatila. Je prirodzené, že ak by zmyslom transakcií bolo získať daňovú výhodu v rámci tzv. karuselového obchodu, s veľkou pravdepodobnosťou by predmetné daňové subjekty postupovali skoordinované, a teda obe spoločnosti (t.j. ETOR a žalobca) by za prenájom priestorov platili trhové ceny alebo obe spoločnosti by neplatili vôbec nič. 10.Žalovaný sa nezaoberal tým, že žalobca a ETOR spolu obchodovali niekoľko rokov a neskúmal ani vyžadovanú mieru obchodnej opatrnosti pre účely ako vyžaduje v týchto prípadoch predmetná judikatúra ako napríklad NSSR vo svojom rozhodnutí spis. zn. 3Sžf 1/2010: „Právne významné okolnosti, z ktorých sa vyvodzuje úmysel a vedomosť daňového subjektu o podvodnom konaní obchodného partnera v reťazovej transakcii, zisťuje a dokazuje správca dane. Ich výber musí byť v rozumnej miere s ohľadom na obvyklú opatrnosť, ktorú možno predpokladať v obchodnom styku daňových subjektov. To, že žalobca a ETOR spolu obchodovali dlhšie aj pred zdaňovacím obdobím nevyhnutne znamená, že vyžadovaná miera žalobcovej opatrnosti je nižšia ako v prípade, ak by obchodovali po prvýkrát. Túto skutočnosť žalovaný v rozhodnutí nezmienil. Žalovaný nepostupoval v súlade s princípom materiálnej pravdy, ak sa nezaoberal tým, či platby za predmetné dodávky boli vôbec uskutočnené. Žalovaný nevypočul svedkov, zamestnancov, ktorí potenciálne mohli preberať tovar od spoločnosti ETOR. Žalovaný si nevyžiadal ani vyjadrenie z Colnej správy Českej republiky, pričom práve Colná správa Českej republiky mala skúmať aj skutočný obsah kamiónov pri preprave tovaru z Českej republiky na Slovenskú republiku. Žalovaný nepreukázal také prepojenie medzi spoločnosťou ETOR a žalobcom, na podklade ktorého by mohol určiť, že žalobca vedel alebo mal vedieť, že toto plnenie je súčasťou daňového podvodu (napríklad e- mailovou komunikáciou). Žalovaný teda vôbec neskúmal vedomosť žalobcu o podvodnom konaní, čo mu prikazuje ustálená slovenská ako aj európska judikatúra. Ak to nevedel preukázať, mal prerušiť Daňovú kontrolu v súlade s § 45 ods. 10 Daňového poriadku alebo daňové konanie v súlade s § 61 ods. 1, písm. b) Daňového poriadku ako sa uvádza v bode 2.3 tejto žaloby a počkať na záver trestného konania, kde vedomosť žalobu hrá absolútne kľúčovú úlohu pri určení, či sa jednalo o trestný čin alebo nie.

11. Záverom žalobca dodal, že pokiaľ mu žalovaný nepriznal nárok na odpočet DPH napriek tomu, že neuniesol dôkazné bremeno, tým, že nepreukázal v súlade s princípom materiálnej pravdy žalobcovi, že nemal nárok na odpočet DPH v Zdaňovacom období, mal prerušiť Daňovú kontrolu v súlade s § 45 ods. 10 Daňového poriadku alebo daňové konanie v súlade s § 61 ods. 1, písm. b) Daňového poriadku. Dôvodom malo byť prebiehajúce súbežne konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej, a tým je trestné konanie. Keďže v trestnom konaní majú orgány činné v trestnom konaní paletu možností pre spoľahlivé zistenie skutočného stavu veci oveľa širšiu ako v daňovom konaní, a keďže žalovaný nevedel preukázať, že žalobca vedel alebo mal vedieť, že toto plnenie je súčasťou daňového podvodu zo strany (napríklad e-mailová komunikácia a podobne) žalobcu, mal prerušiť daňové konanie a počkať na výsledok trestného konania, kde sa práve toto prepojenie má preukazovať. Žalovaný tak neurobil napriek tomu, že preukázanie tohto prvku je kľúčové pre určenie, či žalobca mal alebo nemal nárok na odpočet DPH. III. argumenty žalovaného

12. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe uviedol, že z dôvodu zaslania žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií správca dane opakovane prerušil daňovú kontrolu na základe rozhodnutí č. 9500401/5/587438/2013 zo dňa 13.2.2013, č. 9501401/5/4114578/2013 zo dňa 10.9.2013, č. 9501401/5/2944979/2014 zo dňa 19.6.2014, č. 9501401/5/5152880/2014 zo dňa 24.11.2014 z dôvodu, že začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia. Následne pokračoval vo výkone daňovej kontroly. Predmetom žiadostí bolo preverenia skutočností týkajúcich sa dodávok odvolávajúceho sa českým odberateľom VINOTOP CZ s.r.o. a VINOCOM CZ s.r.o., na základe žiadostí: SCAC formulár 9500401/5/55704/2013 zo dňa 07.01.2013 - odpoveď zo dňa 23.04.2013; SCAC formulár 9501401/5/4101316/2013 zo dňa 09.09.2013 - odpoveď zo dňa 10.12.2013; SCAC formulár 9500401/5/55598/2012 zo dňa 07.01.2013 - odpoveď zo dňa 10.05.2013; SCAC formulár 9501401/5/4101354/13 zo dňa 09.09.2013 - odpoveď zo dňa 29.5.2014. Ďalej správca dane prostredníctvom žiadosti o medzinárodnú výmenu informácii preveroval uskutočnenie prepravy u daňového subjektu HR TRANS s.r.o.: SCAC formulár 9501401/5/2874746/2014/Jan,Míc zo dňa 17.6.2014 - odpoveď zo dňa 16.9.2014 a formulár 9501401/5/5152718/2014 zo dňa 24.11.2014 - odpoveď zo dňa 09.04.2014. Správca dane v priebehu výkonu daňovej kontroly nazrel do spisu iného správcu dane o čom spísal Úradný záznam č. 9501401/5/4793057/2014 zo dňa 28.10.2014. U spoločnosti ETOR s.r.o. už bola ukončená kontrola na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január až december 2012. Počas uvedenej kontroly zo spoločnosti bol vymazaný jej jediný konateľ a spoločnosť sa stala pre správcu dane nekontaktnou. V súčasnosti spoločnosť nemá osobu oprávnenú konať v mene spoločností. Pri kontrole spoločnosti ETOR, s.r.o. bolo preverované dodanie tovaru - vína. Uvedený tovar víno, ktorý bol predmetom kontroly za zdaňovacie obdobie august 2012 u spoločnosti ELOSA, s.r.o. mal byť nakúpený od spoločnosti VINOCOM CZ, s.r.o., a VINOTOP CZ, s.r.o. Jeho prepravu mala zabezpečovať spoločnosť HR TRANS, s.r.o., Česká republika, ktorá mala vystaviť faktúry a doklady CMR ku preprave. 13. Na jednotlivých CMR boli uvedené vozidlá, ktoré mali dopravu realizovať. Prostredníctvom Národnej diaľničnej spoločnosti, a.s., Bratislava správca dane získal výpis z mýtnych transakcii motorových vozidiel, ktoré boli uvedené na faktúrach a jednotlivých CMR. Preverovaním pohybu týchto motorových vozidiel bolo zistené, že jednotlivé motorové vozidlá v konkrétnom čase sa nepohybovali po území SR, alebo ich pohyb bol zaznamenaný na inej trase, ale nie smer Krakovany, kde mal byť tovar vyložený. Na základe týchto zistení tovar - dodanie vína, ktorí jednotliví dodávatelia uvádzali vo faktúrach ako dodanie tovaru do iného členského štátu s oslobodením od dane nebol dodaný do tuzemska - na Slovensko v súlade s ustanovením § 11 ods. 1 zákona o DPH a preto tento tovar nie je predmetom dane v tuzemsku podľa § 2 ods. 1 písm. c) citovaného zákona a pri tomto tovare nevzniká povinnosť platiť daň podľa § 69 ods. 6 citovaného zákona. Z odôvodnenia rozhodnutia správcu dane vyplýval záver, že ak predmetný tovar nevstúpil do tuzemska, nemohol byť ani predmetom predaja v tuzemsku pre iného tuzemského platiteľa, tak ako to deklaroval na faktúrach odberateľ, spoločnosť ELOSA s.r.o., Bratislava. Daňový subjekt ELOSA, s.r.o. porušil ustanovenia § 49 ods. 1 a v nadväznosti na § 19 ods. zákona o DPH, keď si odpočítal daň z dodávateľských faktúr od spoločnosti ETOR s.r.o. Podľa ustanovenia § 49 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty si môže platiteľ uplatniť právo na odpočítanie dane z tovarov alebo služieb v deň, keď mu pri tomto tovare vznikla daňová povinnosť. V zmysle § 19 ods. 1 uvedeného zákona daňová povinnosť pri tovare vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania jej deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať tovarom ako vlastník. Pri dodávateľských faktúrach vystavených v zdaňovacom období august 2012 nedošlo k dodaniu tovaru, teda sa nepreukázalo splnenie podmienky, na ktorú sa odpočet dane z pridanej hodnoty viaže.

14. Žalobca bol oboznámený s výsledkami medzinárodnej výmeny informácií, na jej výsledky reagoval vo vyjadrení k zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa 11.11.2014. V odpovedi na žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií č.9500401/5/55704/2013 a 9500401/5/55598 z 7.1.2013 bol dňa 22.5.2013 zo strany Finančného riaditeľstva SR, sekcia daňová a colná zaslaný list č. 1100202/1/248819/2013 Prezídiu policajného zboru, Národná kriminálna agentúra, Národná jednotka finančnej polície, expozitúra Bratislava. V uvedenom liste je konštatovaná odpoveď českej finančnej správy na uvedené medzinárodné dožiadanie v tom zmysle, že dodávky vína do českej republiky v mesiaci august 2012 boli potvrdené. V odpovedi na žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií č.9501401/5/5152718/2014 z 20.11.2014 bol zaslaný dňa 9.4.2015 Protokol o výsluchu svedka Q. D., Q. XX, okr. A. zo dňa 4.3.2015. Na tomto výsluchu sa zúčastnil za daňový subjekt ELOSA s.r.o. JUDr. E. F., ktorý kládol svedkovi otázky a rovnopis tohto protokolu bol poskytnutý zástupcovi daňového subjektu dňa 04.03.2015. Iné informácie ohľadom tohto medzinárodného dožiadania neboli Daňovému úradu Žilina českou stranou zaslané. Na základe odpovedí zo zaslaných dožiadaní správca dane konštatoval, že daňovému subjektu nevznikli rozdiely z uskutočnených zdaniteľných plnení pri dodaní tovarov a služieb oslobodených od dane v zmysle § 43 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov za zdaňovacie obdobie august 2012. Podľa zistení správcu dane ani jedna zo slovenských spoločností v obchodnom reťazci nie je registrovaná ako vinohradník, vinár, obchodník alebo maloobchodník. Víno bolo predávané a nakupované bez preverenia kvality, či zdravotnej nezávadnosti.

15. Spoločnosť ETOR s.r.o. vo veľmi krátkej dobe po začatí daňových kontrol sa stala nekontaktnou, zmenila sídlo, konateľa aj spoločníka (daňový subjekt ETOR s.r.o. má spoločníka s bydliskom mimo SR - Thajského kráľovstva a nemá už konateľa). Tým bolo znemožnené správcovi dane preverenie deklarovaných zdaniteľných obchodov. Toto spochybnilo i samotnú reálnu existenciu obchodovaného množstva tovaru. Ústredný kontrolný a skúšobný ústav poľnohospodársky v Bratislave, Odbor vinohradníctva a vinárstva bol požiadaný o poskytnutie informácii, či daňový subjekt ELOSA, s.r.o., Bratislava je registrovaný vo Vinohradníckom registri ako vinohradník, vinár, obchodník alebo maloobchodník a či si plní svoje povinnosti vyplývajúce z tohto zákona. Bolo zistené, že ELOSA, s.r.o. nie je registrovaná vo vinohradníckom registri ako obchodník alebo maloobchodník s vinárskymi produktmi, aj keď táto povinnosť vyplýva s ustanovenia § 8 ods. 2 zákona č. 313/2009 Z. z. o vinohradníctve a vinárstve v znení neskorších predpisov, v prípade ak takúto činnosť vykonávajú, vyplýva. Ako vyplýva z ustanovenia § 8 zákona č. 313/2009 Z. z. o vinohradníctve a vinárstve, vinohradnícky register je evidencia vinohradníkov, vinárov, obchodníkov a maloobchodníkov. Vinár, obchodník a maloobchodník, ktorých predaj vinárskych produktov prevyšuje 200 hl v kalendárnom roku, je povinný každoročne oznamovať kontrolnému ústavu do zákonom určených termínov údaje o výrobe vína, stav zásob a množstvo použitých cibéb, ak ide o tokajské vína.

16. Podľa zistení správcu dane teda ani jedna zo spoločností v reťazci nie je vinárom zmysle zákona č. zákona č. 313/2009 Z. z. o vinohradníctve a vinárstve. Tovar bol predávaný a kupovaný bez preverenia kvality, či zdravotnej nezávadnosti. O skutočnosti, že sa jednalo o umelo vytvorený reťazec svedčí skutočnosť, že daňový subjekt ETOR s.r.o., ktorý sa zúčastnil na dodávkach tovaru v druhom stupni po začatí daňových kontrol sa stal nekontaktným, zmenil sídlo, konateľa aj spoločníka a nepodáva daňové priznania. Na základe vyššie uvedeného, zo strany žalobcu došlo k neoprávnenému odpočítaniu dane z dôvodu porušenia § 49 ods. 1 zákona o DPH, podľa ktorého právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 citovaného zákona vzniká dňom dodania tovaru, v danom prípade nebolo preukázané, že reálne k dodaniu tovaru došlo. Rovnako nedošlo k dodaniu tovaru do ČR tak, ako to odvolávajúci sa deklaroval. Podľa žalovaného, žalobca v priebehu daňovej kontroly nebol dostatočne aktívny, nereagoval konkrétnymi vyjadreniami na výzvy správcu dane a na jeho otázky pri ústnom pojednávaní. K námietke žalobcu v súvislosti s nedostatočne zisteným skutkovým stavom žalovaný poukázal na to, že v záujme zachovania práv daňového subjektu, správca dane opakovane vyzýval kontrolovaný daňový subjekt na preukázanie uskutočnenia zdaniteľného plnenia dôkaznými prostriedkami majúcimi povahu faktu. V súvislosti s tým žalobca v priebehu daňovej kontroly nenavrhoval vykonanie dôkazov tak, ako to navrhuje v predmetnej žalobe. Správca dane preveroval prepravu tovaru zaslaním výzvy o súčinnosť na Národnú diaľničnú spoločnosť, a.s., nebola potvrdená preprava vozidlami podľa evidenčných čísel uvedených na CMR, ktoré tvoria prílohu odberateľských faktúr (prílohy žiadostí o medzinárodnú výmenu informácií zaslaných do ČR). Uvedený dôkaz bol pre správcu podporný k už získaným dôkazom nasvedčujúcich tomu, že nedošlo k uskutočneniu zdaniteľných plnení, tak ako bolo deklarované na základe predložených dokladov a evidencií. Na základe zistených skutočností správca

dane vypracoval protokol z kontroly č. 20103157/2015 z 15.4.2015, ktorý zaslal žalobcovi spolu s výzvou na jeho vyjadrenie. Na podklade vyjadrenie zo dňa 15.05.2015 bolo vykonané ústne pojednávanie dňa 2.7.2015 a 29.9.2015. Následne správca dane vydal rozhodnutie, proti ktorému bolo podané odvolanie. O odvolaní rozhodol odvolací orgán tak, že rozhodnutie správcu dane potvrdil. Tvrdenie, že vodiči sa zámerne vyhýbali spoplatneným úsekom alebo vôbec nezapínali palubnú jednotku, neboli preukázané, nebol predložený ani žiadny dôkaz o tom, že trasa viedla po nespoplatnených úsekoch, neboli predložené záznamy o prevádzke motorových vozidiel, alebo akékoľvek iné dôkazy preukazujúce tvrdenia o preprave. 17. V rámci medzinárodného dožiadania česká daňová správa uviedla že, daňový subjekt nepreukázal skutočný priebeh obchodných transakcií, nepreukázal, či bola preprava reálne uskutočnená. Žalovaný v súvislosti so zisteným skutkovým stavom (podľa žalobcu nedostatočne zisteným) poukázal tiež na to, že konateľ prepravnej spoločnosti HR TRANS s.r.o. Radek D., ktorý je aj zároveň vodičom, ktorý predmetné prepravy mal vykonávať a vodič Lukáš N., napriek tomu, že tieto prepravy pre daňový subjekt ELOSA s.r.o. vykonávali najmenej tri roky si nepamätali komu zaplatili za prepravu a kde boli peniaze odovzdané, s kým za daňový subjekt ELOSA s.r.o. dojednávali spoluprácu, taktiež si nepamätajú komu vystavenú faktúru za prepravu a vystavený príjmový pokladničný doklad odovzdali. Výpovede svedkov, ktorí podľa žalobcu potvrdili uskutočnenie obchodov (výpoveď štatutárneho zástupcu prepravnej spoločnosti HR TRANS s.r.o. Radka D., výpoveď štatutárneho zástupcu prepravnej spoločnosti ATC Trade s.r.o. A. U. a výpovede bývalých konateľov spoločnosti VINOTOP CZ s.r.o. p. A. Z. a p. A. E.) sú všeobecné, neobsahovali žiadne ďalšie alebo nové informácie alebo dôkazy, ktoré by mali vplyv na zmenu výsledku daňovej kontroly. Podľa žalovaného, správca dane hodnotil získané dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, neopieral sa len o jeden dôkaz (výpisy z mýtneho systému), ale všetky dôkazy a zistenia vyhodnotil jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti. V záujme čo naj úplnejšieho zistenia skutkového stavu správca dane neposudzoval len prijaté a uskutočnené plnenia, ktoré deklaroval žalobca, ale skúmal celý reťazec pohybu tovaru.

18.Správca dane opodstatnene poukázal aj na zákon č. 152/1995 Z. z. o potravinách, keď podľa § 6 ods. 5 nesmú byť do obehu uvádzané potraviny neznámeho pôvodu. Subjekty obchodujúce s potravinami na každom stupni, majú povinnosť preukázať pôvod obchodovaných potravín dokladmi - certifikátmi o pôvode potraviny alebo obchodnými dokladmi, na ktorých je vyznačený pôvod. Správca dane nespochybňoval, že spoločnosť VINOTOP CZ s.r.o. dodávala víno vo fľašiach pre odberateľov, ktorých uviedol konateľ spoločnosti VINOTOP CZ s.r.o. A. Z. (MAKRO, Tesco Billa a ďalšie), ale preukázal, že žalobcom nedošlo k nákupu vína od daňového subjektu ETOR s.r.o. a následne k dodaniu vína českej spoločnosti VINOTOP CZ s.r.o. Na základe kontrolných zistení všetky tieto obchodné transakcie boli deklarované za účelom získania daňovej výhody pre daňový subjekt ELOSA, s.r.o. vo forme odpočítania dane z tuzemských faktúr od slovenskej spoločnosti ETOR s.r.o. Správca dane dospel k záveru, že v danom prípade sa nejedná o plnenia, ktoré by predstavovali dodávky tovarov, ale iba o hospodársku činnosť viacero podnikateľských subjektov s cieľom získať daňovú výhodu bez iného podnikateľského účelu. K námietke žalobcu, že nebolo vyžiadané vyjadrenie českej colnej správy, žalovaný už v rozhodnutiach o odvolaní uviedol, že takéto dožiadanie by reálnosť obchodu nepotvrdilo, pretože by boli získané len informácie o deklarovanom vyvezenom objeme tovaru - vína do ČR na základe podkladov predložených Colnej správe ČR. Colná správa fyzicky tento tovar nekontrolovala.

19.Záveržalovaný poukázal na judikatúru SD EÚ, z ktorej vyplýva všeobecná zásada práva spoločenstva spočívajúca v tom, že o právo spoločenstva sa nemožno opierať na zneužívajúce alebo podvodné účely. O žiadne ustanovenie práva Spoločenstva sa nemožno opierať na zaistenie výhod, ktoré sú zjavne v rozpore s jeho účelmi a cieľmi. Správca dane vykonal šetrenie v súvislosti s deklarovanou prepravou, ktorú v predmetnom zdaňovacom období vykonávala spoločnosť HR TRANS s.r.o. Podľa žalovaného nevznikol dôvod na prerušenie daňových kontrol z dôvodu prebiehajúceho trestného konania. Daňové konanie je konaním samostatným, vykonávaným procesné podľa procesného predpisu ktorým je zákon č. 563/2009 Z. z. (daňový poriadok). Na základe výsledkov všetkých zistení správca dane opodstatnene dospel k záveru, že podnikateľské aktivity odvolávajúceho sa neboli štandardnými obchodmi, nakoľko bolo preukázané, že fakturačný tok tovaru sa nezhodoval s reálnym tokom obchodovania s tovarom. Všetky skutočnosti poukazujú na to, že bol vytvorený umelý mechanizmus obchodovania za účelom odpočítania dane z tovaru a jediným cieľom bolo získanie daňovej výhody vo forme nadmerného odpočtu DPH. Zo zistení správcu dane vyplývalo, že žalobca vedel, že sa svojou činnosťou podieľa na plnení, ktoré je súčasťou podvodu. Skutkový stav zistený správcom dane, ktorého úlohou pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočet dane z pridanej hodnoty je vychádzať nielen z

daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či v nich neabsentuje materiálny podklad, bol podľa odvolacieho orgánu dostatočne preukázaný a v rozhodnutí náležité odôvodnený. Daňový subjekt v zastúpení splnomocneného zástupcu vo svojom odvolaní neuviedol žiadne nové, podstatné skutočnosti, nepreukázal žiadnymi vierohodnými dôkazmi skutočnú realizáciu fakturovaných obchodov. Žalobca nepreukázal, že zo strany dodávateľa bolo uskutočnené dodanie predmetného tovaru v zmysle § 8 zákona o DPH, preto nevznikla daňová povinnosť podľa § 19 zákona o DPH a následne odberateľovi uvedenom na faktúre (odvolávajúci sa) nevzniklo právo na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH v nadväznosti na § 51. Predložené faktúry, vzhľadom k všetkým zisteniam, nie sú relevantný dôkaz o tom, že k dodaniu tovaru, ktorý je uvedený na faktúrach v skutočnosti aj došlo. Nebola preukázaná reálna ekonomická činnosť spoločností v súvislosti s predmetným tovarom, vykonávaná v tuzemsku. Podmienky uvedené v ustanoveniach § 49 ods. 1, 2 písm, a), § 51 ods. 1 písm. a) a § 43 zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet, resp. oslobodenie dane. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, je povinný preukázať existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet, resp. oslobodenie od dane, sú v zákone stanovené. Uvedené dôkazné bremeno v predmetnom prípade žalobca neuniesol.

III. verejné vyhlásenie rozsudku

20. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný podľa § 491 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len SSP) v spojení s § 9 ods. 1 SSP a § 246 ods. 1, rozhodol vo veci rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil dňa 22.05.2019, postupujúc podľa § 107 ods. 2 a § 137 ods. 4 SSP. Žalobca ani žalovaný nežiadali o nariadenie pojednávania vo veci a súdom boli poučení, že ak sa výslovne nevyjadria, že žiadajú o nariadenie pojednávania, bude mať súd za to, že súhlasia s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania.

IV. Relevantné právne predpisy

21. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a/ SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti.

22. Daňový poriadok v § 3 zakotvuje základné zásady daňového konania. Jednou z týchto zásad je zásada zákonnosti. Podľa tohto ustanovenia pri správe daní postupuje správca dane v konaní o daniach v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chráni záujmy štátu a obcí a dbá pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených na daňovom konaní.

23. Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy SR. Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov.

24. Podľa § 3 ods. 2 DP správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

25. Podľa § 3 ods. 6 prvá veta DP pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane.

26. Podľa § 44 ods. 1 DP daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných zákonov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

27. Podľa § 45 ods. 2 DP kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú kontrolu (písm. a/), zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly (písm. b/), poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou (písm. c/), predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia (písm. d/), predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia (písm. e/), umožňovať vstup do sídla, miesta podnikania kontrolovaného daňového subjektu a do jeho prevádzkových priestorov a umožňovať rokovanie s jeho zamestnancom (písm. f/), zapožičať doklady a iné veci mimo sídla, miesta podnikania alebo prevádzkových priestorov kontrolovaného daňového subjektu, poskytnúť výpisy, alebo ich kópie (písm. g/), umožniť prístup k softvéru a informačno-komunikačným prostriedkom, ktoré daňový subjekt používa na prevádzkovanie podnikateľskej činnosti, a k výstupným dátam z týchto softvérov (písm. h/).

28. Podľa § 46 ods. 1 DP daňová kontrola začína dňom určeným v oznámení správcu dane o daňovej kontrole. Oznámenie o daňovej kontrole musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo kontrolované účtovné obdobie. Správca dane v oznámení určí aj lehotu na predloženie všetkých dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly s poučením o následkoch ich nepredloženia. Ak z dôvodu na strane daňového subjektu nemožno daňovú kontrolu začať v deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole, je povinný túto skutočnosť oznámiť správcovi dane do ôsmich dní od doručenia oznámenia a dohodnúť s ním nový termín začatia, daňová kontrola však nesmie začať neskôr ako 40 dní od doručenia oznámenia o daňovej kontrole.

29. Podľa § 46 ods. 8 DP zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví protokol, ktorý obsahuje výsledok daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov; protokol sa nevyhotovuje, ak je daňová kontrola ukončená podľa odseku 9 písm. b/ a c/. Ak sa daňovou kontrolou zistil rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, zašle správca dane spolu s protokolom kontrolovanému daňovému subjektu aj výzvu na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, ak tento zákon neustanovuje inak. Vo výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 15 pracovných dní od jej doručenia, v ktorej sa má kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k zisteniam uvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Ak je to možné, daňový subjekt predloží aj listinné dôkazy. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa daňovou kontrolou rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov nezistí, výzva na vyjadrenie k protokolu sa nezasiela. Rovnako sa výzva nezašle, ak daňový subjekt neumožní vykonanie daňovej kontroly, v dôsledku čoho mu zanikne nárok na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného predpisu.

30. Podľa § 46 ods. 9 DP daňová kontrola je ukončená dňom doručenia protokolu podľa odseku 8 (písm. a/), doručenia oznámenia o určovaní dane podľa pomôcok podľa § 48 ods. 2 (písm. b/), alebo zániku nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného prepisu (písm. c/).

31. Podľa § 24 ods. 1 DP daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov (písm. a/), skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania (písm. b/), vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť (písm. c/).

32. Podľa § 24 ods. 2, ods. 3 DP správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (ods. 2). Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti (ods. 3).

33. Podľa § 24 ods. 4 DP ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

34. Podľa § 8 ods. 1 písm. b/ zákona č. 222/2004 Z. z. dodaním tovaru je dodanie stavby alebo jej časti na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy.

35. Podľa § 9 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru podľa § 8, vrátane prevodu práva k nehmotnému majetku vrátane poskytnutia práva k priemyselnému vlastníctvu alebo inému duševnému vlastníctvu.

36. Podľa § 19 ods. 1, ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi (ods. 1). Daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby (ods. 2).

37. Podľa § 49 ods. l zákona č. 222/2004 Z. z. právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

38. Podľa § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané (písm. a/), ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12 (písm. b/), ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a (písm. c/), zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru (písm. d/).

39. Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

VI. Posúdenie veci správnym súdom

40. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Dokazovanie vykonáva správca dane, pričom daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania. Daňový subjekt preukazuje aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov, ktoré vedie.

41. Predmetom súdneho prieskumu bolo posúdiť zákonnosť rozhodnutia žalovaného č.102400363/2016 zo dňa 20.01.2016 podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Žilina č. 20979591/2015 zo dňa 13 .10.2015, ktorým podľa § 68 ods. 5 a 6 Daňového poriadku určil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty vo výške XX.XXX,XX. €, za

zdaňovacie obdobie august 2012. Rámcovo je možné vymedziť, že odvolací orgán konštatoval vecnú správnosť rozhodnutia správcu dane, ktorý po vykonanom dokazovaní ustálil, že predaj označenej komodity (vína) sa uskutočnil fakturačne a to s cieľom uplatniť právo na odpočítanie DPH z prijatej faktúry jednotlivými platiteľmi v reťazci dodávateľov a odberateľov a uplatňovať si takýmto spôsobom vzniknuté nadmerné odpočty. Daňový subjekt iba formálne potvrdil zdaniteľné obchody - predložením požadovaných dokladov, že dodanie tovaru sa uskutočnilo s tým, že správca dane tieto nepovažoval za hodnoverný a dostatočný dôkaz vecného preukázania uskutočnenia obchodných transakcií, ktoré by jednoznačne preukázali reálnosť obchodov. 42. Z ustanovení § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a/, § 51 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. vyplývajú hmotnoprávne podmienky, za akých si žalobca môže odpočítať DPH, pričom základnou podmienkou je, aby išlo o tovary alebo služby, ktoré mu boli naozaj dodané konkrétnym platiteľom DPH (t.j. uskutočnenie zdaniteľného plnenia). Na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet DPH. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či pri predložených dokladoch neabsentuje materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa žalobca tovar v skutočnosti prevzal, alebo akým spôsobom tento získal, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú žalobcovo tvrdenie o tom, že predmetný tovar alebo služba mu boli dodané ním uvádzanou spoločnosťou. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi, nie sú bez ďalšieho predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona č. 222/2004 Z. z. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/17/2011 zo dňa 23.2.2012 v spojení s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 24/2013 zo dňa 17.1.2013). Správny súd poukazuje aj na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/108/2014 zo dňa 29.09.2016, sp. zn. 8Sžf/22/2014, 8Sžf/23/2014 a 8Sžf/24/2014 zo dňa 17.09.2015, sp. zn. 3Sžf/125/2013 zo dňa 25.11.2014, podľa ktorých uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomickou činnosťou plne pod kontrolou daňového subjektu. 43. Obchod je spojovací medzičlánok medzi rôznymi hospodárskymi odvetviami zameranými na uskutočňovanie obehu tovaru. Obchod predstavuje výmenu produktov (statkov, výrobkov, tovaru a služieb) formou kúpy a predaja. Správny súd pri obchodnej činnosti prízvukuje ekonomickú analýzu a zdôvodnenie opodstatnenosti relevantných obchodných transakcií. Vzhľadom na uvedené daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane. Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení je esenciálnou podmienkou pre odpočítanie dane. Pri preukazovaní je významný aj charakter zdaniteľného plnenia. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“ v § 49 ods. 2 zák. č. 222/2004 Z.z.), ktoré je spojené s jeho dôkaznou povinnosťou. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustálená rozhodovacou činnosťou vnútroštátnych súdov a judikatúrou Súdneho dvora EÚ.

44. Správny súd v tomto kontexte poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010 v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011, z ktorých vyplýva, že: „dôkazné bremeno je na daňovom subjekte (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z.z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH (je iniciátorom odpočítania DPH) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený“. Pokiaľ ide o rozloženie dôkazného bremena, v daňovom konaní platí zásada, že daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých

preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov ním vedených. Avšak nie je možné od daňového subjektu požadovať preukázanie skutočností, na ktorých sa sám nepodieľal s následnou satisfakciou v podobe stanovenia výsledku zo strany správcu dane, že „daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno“. Daňový subjekt vyčerpá vlastné dôkazné bremeno, ak disponuje existenciou materiálneho plnenia, má tomu zodpovedajúcu faktúru a prílohy s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u platiteľovho dodávateľa a jeho subdodávateľov, znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane. Plnenia, ktoré nie sú samé osebe poznačené podvodom vo vzťahu k DPH, predstavujú dodávku tovarov uskutočnenú osobou podliehajúcou dani a hospodársku činnosť v zmysle čl. 2 bodu 1, čl. 4 a čl. 5 ods. 1 šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo 17.5.1977, ak spĺňajú objektívne kritériá bez ohľadu na úmysel iného subjektu ako dotknutého platiteľa dane, ktorý je súčasťou rovnakého dodávateľského reťazca, a/ alebo prípadnú podvodnú povahu iného plnenia, o ktorej tento platiteľ nevedel alebo nemohol vedieť, ktoré je súčasťou tohto reťazca a ktoré predchádza alebo nasleduje po plnení uskutočnenom platiteľom (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2011 zo dňa 15.3.2011, rozsudky Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-354/03 Optigen, C-355/03 Fulcrum Elektronics a C-484/03 Bond House).

45. Subjekty, ktoré prijmú všetky opatrenia, ktoré je možné dôvodne od nich požadovať na zabezpečenie, aby ich plnenia neboli poznačené podvodom, bez ohľadu na to, či ide o podvod vo vzťahu k DPH alebo iné podvody, musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť týchto plnení bez toho, aby riskovali, že stratia svoje právo na odpočet DPH zaplatenej na vstupe (rozsudok v spojených veciach C-439/04, C-440/04 Axel Kittel a Recolta Recycling, bod 51; vo veci C-384/04, bod 33). Inými slovami, nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby daňový subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozsudky zo dňa 27.9.2007, Teleos a i., C-409/04 Zb. s. I-7797, body 65 a 68; Netto Supermarkt, bod 24, ako aj zo dňa 21.12.2011, Vlaamse Oliemaatschappij, C-499/10, bod 25). Ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že dodávka tovaru alebo služby je uskutočnená pre platiteľa dane, ktorý vedel alebo musel vedieť, že svojou kúpou sa zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, prináleží vnútroštátnemu súdu, aby odmietol priznanie práva na odpočet tomuto platiteľovi dane (rozsudok v spojených veciach C-439/04, C-440/04 Axel Kittel a Recolta Recycling, bod 61). Určenie opatrení, ktoré možno v tom-ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností toho- ktorého prípadu vo veci samej (rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 Mahagében kft. a Pétér Dávid). Znakom jednej zo zásad obchodného práva, t. j. poctivého obchodného styku, je predpoklad riadneho fungovania obchodnej spoločnosti. Z toho plynie očakávanie, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má presnú vedomosť o obsahu a rozsahu činností, ktorými spoločnosť napĺňa definíciu pojmu podnikania. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu chýbajú, pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady obsiahnutej v § 2 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. oprávnené (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/17/2011 zo dňa 23.2.2012 v spojení s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 24/2013 zo dňa 17.1.2013).

46. Súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa preukáže, že platiteľ dane sa svojou participáciou (kúpou) zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť. Nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode. Bolo na žalobcovi (on mal dôkazné bremeno), aby preukázal, že vynaložil adekvátne úsilie a prijal všetky opatrenia, a ktoré možno od neho rozumne požadovať a ktoré by účinne viedli k tomu, aby nebol súčasťou fiktívneho obchodu, ktorého účelom bolo získať(neoprávnene) nadmerný odpočet DPH (účasti na daňovom podvode). Osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie. Z toho dôvodu prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne. Obchod, o existencií ktorého svedčí len existencia formálnych dokladov, nevystihuje reálnu podstatu a ekonomický účel podnikania. V takom prípade by sa dalo hovoriť o podieľaní sa na zneužití práva vyplývajúceho zo zásady neutrality DPH žalobcom. Z obsahu preskúmavaných rozhodnutí nevyplýva, že by správne

orgány od žalobcu požadovali doklady, ktoré by mal on zabezpečiť od iného daňového subjektu (svojho subdodávateľa, resp. odberateľa). Správca dane mal právo preveriť existenciu obchodu, príp. odstrániť vzniknuté pochybnosti, avšak nemal povinnosť žalobcovi napovedať, akým spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov rozsiahleho dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení o skutočnom vykonaní deklarovaného zdaniteľného obchodu. Bolo na žalobcovi, aby predložil dôkazy potvrdzujúce, že dodaný tovar aj skutočne bol dodaný tak, ako to deklaroval. Toto však neučinil.

47. Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil, že Daňový úrad Žilina vykonal u daňového subjektu ELOSA, s.r.o. daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobie marec až december 2010, ako aj zdaňovacie obdobia roku 2011 a 2012. Práve za zdaňovacie obdobie august 2012 bol vypracovaný protokol č. 20103157/2015 zo dňa 15.04.2015. Z dôvodu zaslania žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií správca dane opakovane prerušil daňovú kontrolu na základe rozhodnutí č. 9500401/5/587438/2013 zo dňa 13.2.2013, č. 9501401/5/4114578/2013 zo dňa 10.9.2013, č. 9501401/5/2944979/2014 zo dňa 19.6.2014, č. 9501401/5/5152880/2014 zo dňa 24.11.2014 z dôvodu, že začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia. Následne pokračoval vo výkone daňovej kontroly. V predmetnom zdaňovacom období bolo uplatnené odpočítanie DPH na základe faktúr: č. DF-V/12/086 zo dňa 1.8.2012, dátum vzniku daňovej povinnosti 1.8.2012 v celkovej sume XX.XXX,XX €, z toho (XX XXX,XX) 20% DPH vo výške X.XXX,XX. €, za tovar - víno červené; č. DF-V/12/087 zo dňa 1.8.2012, dátum vzniku daňovej povinnosti 1.8.2012 v celkovej sume XX.XXX,XX €, z toho (11 XXX,XX) 20% DPH vo výške X.XXX,XX €, za tovar - víno Červené; č. DF-V/12/088 zo dňa 2.8.2012, dátum vzniku daňovej povinnosti 2.8,2012 v celkovej hodnote XX.XXX,XX €, z toho (XX XXX,XX) 20% DPH vo výške X.XXX,XX €, za tovar - víno červené; DF-V/12/089 zo dňa 6.8.2012, dátum vzniku daňovej povinnosti 2.8.2012 v celkovej sume XX.XXX,XX €, z toho (XX XXX,XX) 20% DPH vo výške X.XXX,XX €, za tovar

- víno červené a víno biele; DF-V/12/090 zo dňa 6.8.2012, dátum vzniku daňovej povinnosti 6.8.2012 v celkovej sume XX.XXX,XX €, z toho (XX XXX,XX) XX% DPH vo výške X.XXX,XX €, za tovar - víno červené a víno biele; č. DF-V/12/091 zo dňa 6.8.2012, dátum vzniku daňovej povinnosti 6.8.2012 v celkovej hodnote XX.XXX,XX €, z toho (XX XXX,XX) XX% DPH vo výške X.XXX,XX €, za tovar - víno červené; č. DF-V/X2/092 zo dňa 7.8.2012, dátum vzniku daňovej povinnosti 7.8.2012 v celkovej sume X.XXX,XX €, z toho (1 XXX,XX) 20% DPH vo výške XXX,XX €, za tovar - víno biele; č. DF-V/12/093 zo dňa 7.8.2012, dátum vzniku daňovej povinnosti 7.8.2012 v celkovej sume XX.XXX,XX €, z toho (20 XXX,XX) 20% DPH vo výške X XXX,XX €, za tovar - víno biele; č. DF-V/12/094 zo dňa 8.8.2012, dátum vzniku daňovej povinnosti 8.8.2012 v celkovej hodnote XX.XXX,XX €, z toho (16 XXX,XX) 20% DPH vo výške X XXX,XX €, za tovar - víno biele; č. DF-V/12/095 zo dňa 8.8.2012, dátum vzniku daňovej povinnosti 8.8.2012 v celkovej sume XX.XXX,XX €, z toho (20 XXX,XX) 20% DPH vo výške 4. XXX,XX €, za tovar - víno biele; č. DF-V/12/096 zo dňa 21.8.2012, dátum vzniku daňovej povinnosti 21.8.2012 v celkovej sume XX.XXX,XX €, z toho (XX XXX,XX) 20% DPH vo výške X.XXX,XX €, za tovar - víno biele; č. DF- V/12/097 zo dňa 22.8.2012, dátum vzniku daňovej povinnosti 22.8.2012 v celkovej sume XX.XXX,XX €, z toho (XX XXX,XX) 20% DPH vo výške X XXX,XX €, za tovar - víno červené; č. DF- V/12/098 zo dňa 31.8.2012, dátum vzniku daňovej povinnosti 7.8.2012 v celkovej sume XX.XXX,XX €, z toho (12 XXX,XX) 20% DPH vo výške X.XXX,XX €, za tovar - víno biele. Celkom neuznané odpočítanie dane správcom dane bolo vo výške XX.XXX,XX €.

48. Pokiaľ ide o rozloženie dôkazného bremena medzi daňový subjekt a správcu dane, súd poznamenáva, že nie je úlohou daňových orgánov odstraňovať rozpory vzniknuté v rámci šetrenia správcu dane, ktorým sa overuje pravdivosť tvrdení žalobcu, ako aj pravdivosť skutočnosti uvedených na dokladoch predložených žalobcom. Je povinnosťou daňového subjektu, ktorý si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z daňových dokladov preukázať relevantnými dôkazmi, že nim uplatnený nárok bol oprávnený. Dôkazná povinnosť správcu dane spočíva až v overení pravdivosti tvrdení daňového subjektu. Pokiaľ daňový subjekt spoľahlivo nepreukáže pravdivosť svojich tvrdení, nemôže mu byť uznané právo na odpočítanie dane. Právo na odpočítanie dane z tovaru vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare vznikla daňová povinnosť, pričom daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Právo na odpočítanie dane teda vzniká len za predpokladu, že tovar bol i skutočne dodaný a dodanie daňovým subjektom náležite preukázané. Pri posudzovaní správnosti daňového priznania sa nemôže vychádzať len z faktúr a iných písomností ale k tomuto účelu musí byť vykonané dokazovanie na zistenie, či predložené faktúry a písomnosti odrážajú v skutočnosti a či majú i obsahový podklad. Ani doklady so všetkými požadovanými náležitosťami nemusia byť dostatočným podkladom pre uznanie práva odpočítať daň, ak nie je preukázané, že skutočne k uskutočneniu zdaniteľného obchodu došlo

tak, ako je na daňových dokladoch deklarované. Nie je úlohou ani povinnosťou daňových orgánov preukazovať v skutočnosti tvrdené daňovým subjektom, táto povinnosť spočíva len na daňovom subjekte. V danom prípade vznikli v rámci daňovej kontroly u správcu dane dôvodné pochybnosti opravdivosti žalobcom predložených dokladov a o skutočnostiach v týchto dokladoch uvedených. Správca dane umožnil žalobcovi uvedené pochybnosti odstrániť, z dôkazov predložených žalobcom však o odstránení pochybnosti nemožno hovoriť.

49. Podľa názoru správneho súdu správca dane a žalovaný postupovali pri rozložení dôkazného bremena v súlade s rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR a Súdneho dvora EÚ (rozhodnutia citované vyššie). Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobca v žalobe namietal rovnaké skutočnosti, ktoré namietal už v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane. Žalovaný sa v rozhodnutí napadnutom žalobou podrobne vysporiadal so všetkými odvolacími námietkami, svoje závery náležite a zrozumiteľne odôvodnil, pričom súd sa s nimi v plnom rozsahu stotožňuje. Zo schémy deklarovaných transakcií, ako aj z dôkazov založených v administratívnom spise však vyplýva, že zo strany žalobcu reálne nedošlo k nákupu vína od daňového subjektu ETOR s.r.o. a následne k dodaniu vína českej spoločnosti VINOTOP CZ s.r.o. Žalovaný správne ustálil, že všetky tieto obchodné transakcie boli deklarované za účelom získania daňovej výhody pre daňový subjekt ELOSA, s.r.o. (žalobca) vo forme odpočítania dane z tuzemských faktúr od slovenskej spoločnosti ETOR s.r.o. Daňový subjekt ETOR s.r.o., ktorý sa zúčastnil na dodávkach tovaru v druhom stupni po začatí daňových kontrol sa stal nekontaktným, zmenil sídlo, konateľa aj spoločníka (nemá konateľa a spoločník je s bydliskom mimo SR - z Thajského kráľovstva) a nepodáva daňové priznania. V danom prípade sa nejednalo o plnenia, ktoré by predstavovali dodávky tovarov, ale iba o formálne deklarovanú hospodársku činnosť viacero podnikateľských subjektov s cieľom získať daňovú výhodu bez iného podnikateľského účelu. Žalobca nepreukázal, že zo strany dodávateľa bolo uskutočnené dodanie predmetného tovaru v zmysle § 8 zákona o DPH, preto nevznikla daňová povinnosť podľa § 19 zákona o DPH a následne odberateľovi uvedenom na faktúre (odvolávajúci sa) nevzniklo právo na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH. Uvedený tovar víno, ktorý bol predmetom kontroly za zdaňovacie obdobie august 2012 u spoločnosti ELOSA, s.r.o. mal byť nakúpený od spoločnosti VINOCOM CZ, s.r.o., a VINOTOP CZ, s.r.o. Jeho prepravu mala zabezpečovať spoločnosť HR TRANS, s.r.o., Česká republika, ktorá mala vystaviť faktúry a doklady CMR ku preprave. Národná diaľničná spoločnosť, a.s., Bratislava poskytla správcovi dane výpis z mýtnych transakcii motorových vozidiel, ktoré boli uvedené na faktúrach a jednotlivých CMR. Preverovaním pohybu týchto motorových vozidiel sa nepreukázali skutočnosti deklarované žalobcom. Na základe týchto zistení tovar - dodanie vína, ktorí jednotliví dodávatelia uvádzali vo faktúrach ako dodanie tovaru do iného členského štátu s oslobodením od dane nebol dodaný do tuzemska - na Slovensko v súlade s ustanovením § 11 ods. 1 zákona o DPH a preto tento tovar nie je predmetom dane v tuzemsku podľa § 2 ods. 1 písm. c) citovaného zákona a pri tomto tovare nevzniká povinnosť platiť daň podľa § 69 ods. 6 citovaného zákona.

50. Súd nezistil žiadne namietané porušenia zásad daňového konania, daňové orgány vykonali riadne dokazovanie, v zodpovedajúcom rozsahu, náležite zistili skutkový stav veci a žalovaný v napadnutom rozhodnutí prihliadol na všetko, čo vyšlo v daňovom konaní najavo. Napadnuté rozhodnutie obsahuje všetky zákonom naň kladené náležitosti a je riadne odôvodnené. Žalovaný sa v rozhodnutí vyrovnal so všetkými relevantnými námietkami uvedenými v odvolaní žalobcu, podrobne rozobral predložené dôkazy aj skutkový stav, ktorý správne právne vyhodnotil. S poukazom na vyššie uvedené dôvody dospel súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správcu dane, je vecne správne, a preto žalobu ako nedôvodnú v súlade s § 190 SSP zamietol.

51. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 168 v spojení s §175 ods.1 SSP, avšak vo veci úspešnému žalovanému žiadne dôvodne vynaložené trovy konania nevznikli, žiadne si ani neuplatnil, ide o orgán štátnej správy a preto mu súd náhradu trov konania nepriznal.

52. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).