Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17Co/120/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity Nagypálovej a sudcov Mgr. Dušana Ďuriana a JUDr. Ľubomíra Šablu ako členov senátu, v spore žalobcu: BENCONT COLLECTION, a.s., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 47 967 692, zast.: Advokátska kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., so sídlom Martinčekova 13, 821 01 Bratislava, IČO: 50 361 368, proti žalovanému: P. A., narodený XX. XX. XXXX, trvale bytom mesto R., v konaní o zaplatenie 984,76 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 8Csp/259/2017 - 96 zo dňa 08. novembra 2017 ako súdu prvej inštancie, takto

rozhodol:

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v druhom výroku o čiastočnom zamietnutí žaloby m e n í tak, že žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 143,37 Eur v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.

II. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

odôvodnenie:

1. Žalobe došlej na súd prvej inštancie dňa 21. 09. 2017 o zaplatenie sumy 984,76 Eur ako dlžnej istiny úveru spolu s úrokom (riadnym úrokom a úrokom z omeškania) z istiny vo výške 160,18 Eur vyčísleným do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru (19. 09. 2014), úrokom (riadnym úrokom a úrokom z omeškania) z istiny vo výške 817,22 Eur vyčísleným po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru do 07. 06. 2017, riadnym úrokom vo výške 25,5 % ročne z istiny od 08. 06. 2017 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne z istiny od 08. 06. 2017 do zaplatenia a s poplatkami vo výške 29,32 Eur súd prvej inštancie vyhovel len čiastočne tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 984,76 Eur spolu s úrokom vo výške 160,18 Eur a 817,22 Eur, poplatkami vo výške 29,32 Eur a úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne z priznanej istiny od 08. 06. 2017 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (prvý výrok); žalobu zamietol vo zvyšnej časti uplatneného nároku, t.j. v časti uplatneného zmluvného úroku vo výške 25,5 % ročne z istiny od 08. 06. 2017 do zaplatenia (druhý výrok) a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie v osobitnom uznesení (tretí výrok).

2. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie vyplýva, že dňa 28. 10. 2013 uzavrel právny predchodca žalobcu - Poštová banka, a.s. , so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava, IČO: 31 340 890 so žalovaným zmluvu o úvere pod názvom dostupná pôžička č. 1358026249 (ďalej aj „úverová zmluva“), na základe ktorej poskytol žalovanému úver vo výške istiny 1 000,- Eur. Úroková sadzba poskytnutého úveru bola dohodnutá vo výške 25,50 % ročne, RPMN vo výške 28,71 %, priemerná hodnota RPMN bola 25,21 %. Žalovaná sa v zmysle úverovej zmluvy zaviazala zaplatiť právneho

predchodcovi žalobcu celkovú čiastku 1 858,88 Eur v 72 pravidelných mesačných splátkach po 28,- Eur, splatných v 15. deň kalendárneho mesiaca, počnúc dňom 15. 11. 2013 a termín konečnej splatnosti úveru bol uvedený v zmluve dňom 15. 10. 2019. Z prehľadu splácania úveru vyplýva, že žalovaný uhradil celkovo sumu 83,40 Eur, ktorá suma bola právnym predchodcom žalobcu v časti 15,24 Eur započítaná na istinu a v časti 68,16 Eur na úrok. Od 15. 02. 2014 žalovaný na úver už nič nezaplatil. Žalovaný bol teda následne v omeškaní s platením splátok, preto právny predchodca žalobcu pristúpil k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka ku dňu 19. 09. 2014, ktorý k danému dňu podľa žalobcu činil 1 174,26 Eur v členení istina 984,76 Eur, úrok 160,18 Eur a poplatky za upomienky 29,32 Eur. Zmluvou zo dňa 13. 06. 2017 postúpil právny predchodca žalobcu pohľadávku s príslušenstvom na žalobcu.

3. Na základe takto vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za to, že práva a povinnosti zo zmluvy vyplývajúce sa riadia ustanoveniami § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“) o spotrebiteľských zmluvách a ustanoveniami zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej aj „zákon o spotrebiteľských úveroch“ alebo „zákon č. 129/2010 Z. z.“). Zmluva o spotrebiteľskom úvere spĺňa všetky ustanovením § 9 zákona o spotrebiteľských úveroch predpísané náležitosti, teda poskytnutý úver nie je možné považovať za bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. Oprávnenie žalobcu požadovať vrátenie úveru pre omeškanie žalovaného ako dlžníka so splácaním úveru vyplýva z ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Nárok na úrok z omeškania z istiny prvoinštančný súd priznal s poukazom na § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v platnom znení. Súd prvej inštancie považoval za dôvodný len nárok žalobcu na istinu vo výške 984,76 Eur, zmluvný úrok a úrok z omeškania ku dňu zosplatnenia úveru vo výške 160,18 Eur, poplatky vo výške 29,32 Eur a úrok z omeškania vo výške 5,25 % ročne z istiny od 08. 06. 2017 do zaplatenia. Nárok na dohodnuté zmluvné úroky mal žalobca podľa názoru súdu prvej inštancie len do okamihu zosplatnenia úveru, t. j. do 19. 09. 2014. Podľa názoru súdu prvej inštancie po zosplatnení úveru ako sankcia za omeškanie sa s plnením dlhu nastupuje zákonný úrok z omeškania a zaniká nárok na zmluvné úroky. Po predčasnej splatnosti dlhu nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a povinnosť platiť dohodnuté úroky z úveru dňom splatnosti dlhu zaniká. Záväzok dlžníka vrátiť veriteľovi poskytnutý úver je hlavným záväzkovým vzťahom. Úrokový záväzkový vzťah je vedľajším akcesorickým peňažným záväzkom k hlavnému záväzku. Splnením hlavného záväzku alebo iným zo spôsobov jeho záväzku, zaniká i akcesorický záväzok úrokový. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/85/2013 a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo 143/98. Napriek vyslovenému názoru súd prvej inštancie priznal žalobcovi sčasti aj zmluvný úrok za obdobie od zosplatnenia úveru do 07. 06. 2017, ktorý v zmysle skutkových tvrdení uvedených v žalobe je zahrnutý v sume 817,22 Eur, ktorá pozostáva zo zmluvného úroku a úroku z omeškania za uvedené obdobie.

4. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C. s. p.“), pričom pri určovaní pomeru úspechu strán sporu vo veci vychádzal len z uplatnenej a priznanej istiny, nakoľko príslušenstvo nebolo žalobcom v žalobe vyčíslené s poukazom na uznesenie NS SR sp. zn. 6Obo/243/2007 zo dňa 27. 11. 2008.

5. Proti druhému výroku rozsudku súdu prvej inštancie o čiastočnom zamietnutí žaloby podal žalobca včas odvolanie. Rozhodnutie označil za nesprávne z takmer všetkých odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 C. s. p., z jeho obsahu však vyplýva, že rozhodnutie považoval za nesprávne z dôvodu uvedeného v § 365 ods. 1 písm. d) a h) C. s. p., t.j. z dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci spočívajúcu v nepreskúmateľnosti rozhodnutia a z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (viď nižšie).

6. Žalobca vytýkal súdu prvej inštancie nesprávne právne posúdenie veci ohľadne jeho záveru, že veriteľovi patria úroky z úveru len do jeho zosplatnenia. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia videl v tom, že súd prvej inštancie neuviedol, na základe akého ustanovenia právneho predpisu k danému právnemu záveru dospel, pričom súd ako štátny orgán môže konať len na základe a v medziach zákona. Uvedený záver súdu prvej inštancie považoval žalobca za odporujúci zákonnej úprave - § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka (ďalej aj „ObZ“) a § 16 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., z ktorých žalobca vyvodil záver, že veriteľovi patrí úrok z úveru od poskytnutia peňažných prostriedkov (istiny úveru) do ich vrátenia.

Žalobca poukázal v tejto súvislosti na judikatúru Najvyššieho súdu ČR, ktorý nárok na zmluvný úrok po zosplatnení úveru veriteľom priznáva. Mal za to, že keďže hlavný záväzok zaplatiť zostávajúcu istinu úveru stále trvá, nezanikol splnením, trvá aj akcesorický záväzok zaplatiť úrok. Zmluvný úrok možno žiadať popri úroku z omeškania, nejedná sa o duplicitné zaťažovanie spotrebiteľa spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, pretože každý z týchto úrokov má iný právny a ekonomický základ. Zmluvný úrok predstavuje odplatu, cenu úveru, odmenu veriteľa za poskytnutie istiny úveru inému do užívania, kým úrok z omeškania je sankciou za omeškanie dlžníka s platením dlhu vyplývajúcou zo zákona. Dlžníkovi, ktorý sa ocitne v omeškaní tak pribudne ďalšia platobná povinnosť popri už existujúcom peňažnom dlhu. Vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru veriteľom v dôsledku porušenia povinnosti dlžníka splácať úver riadne a včas znamená len zmenu termínu splatnosti úveru. Žalobca namietal, že názor vyslovený súdom prvej inštancie rozvinutý ad absurdum by znamenal, že omeškanie so splácaním by vlastne zvýhodňovalo dlžníka, nakoľko počas doby omeškania by nebol povinný platiť úrok do zaplatenia istiny, ktorý je zvyčajne vyšší ako úrok z omeškania. Ak by zmluvný úrok patril veriteľovi len do zosplatnenia úveru, stratila sa by sa ekonomická podstata poskytovania úverov z dôvodu, že by veriteľ nemal nárok ani len na vrátenie dojednaných celkových nákladov spojených s úverom, na ktorých sa s dlžníkom pôvodne dohodol v zmluve. Z vlastného protiprávneho konania navyše nikto nemôže mať prospech a súd nemôže takémuto protiprávnemu konaniu a nepoctivosti dlžníka poskytnúť právnu ochranu.

7. Žalobca preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, eventuálne aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel a priznal žalobcovi plnú náhradu trov konania.

8. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

9. Krajský súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalobcu podľa § 34 C. s. p.. preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C. s. p. len v rozsahu odvolania podľa § 379 C. s. p., z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 C. s. p. a v rozsahu vád týkajúcich sa procesných podmienok v zmysle § 380 ods. 2 C. s. p., ktoré vady nezistil a rozsudok súdu prvej inštancie v druhom výroku zmenil podľa § 388 C. s. p. z nasledovných dôvodov:

10. V prvom rade odvolací súd uvádza, že vzhľadom na odôvodnenie odvolania žalobcu konkrétnymi okolnosťami odvolací súd vzhliadol len odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d) a h) C. s. p.

- inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie. Žalobca odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), e), f) a g) C. s. p. v odvolaní nijako nevymedzil konkrétnymi okolnosťami v ktorých majú spočívať, a to ani odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) C. s. p., nakoľko v zmysle stanoviska občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijatého na jeho rokovaní dňa 03. 12. 2015 publikovaného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 1/2016 pod publikačným č. 2/2016 čiastočná nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá porušenie práva na spravodlivý proces, ale inú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalobca tým, že v lehote na podanie odvolania nekonkretizoval odvolacie dôvody, vlastne neuviedol tieto odvolacie dôvody. Rovnaký názor zastávajú aj autori Veľkého komentára k Civilnému sporovému poriadku: „Odvolanie musí byť niektorou (prípadne viacerými) z uvedených vád odôvodnené (§ 363), čo znamená, že nestačí formálne citovať v zákone uvedený dôvod, ale je potrebné ho identifikovať, t.j. v akom konkrétnom pochybení (vade, skutočnosti) odvolateľ vidí naplnenie odvolacieho dôvodu.“ (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, strana 1237).

11. K samotným odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. d) a h) C. s. p. odvolací súd uvádza nasledovné:

12. Aj keď súd prvej inštancie výslovne vo svojich právnych úvahách neuviedol, z akého právneho predpisu vychádzal pri prijatí záveru, že zmluvný úrok veriteľovi patrí len do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru, z rozhodnutia Krajského súd v Prešove, na ktoré v tejto súvislosti odkázal je zrejmé, že súd prvej inštancie tento záver vyvodil z ust. § 497 Obchodného zákonníka, ktoré aj v 11. odseku odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odcitoval. Preto odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) C. s. p. nebol uplatnený dôvodne.

13. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) C. s. p.:

14. Zmluva o úvere uzavretá medzi stranami sporu je zmluvou spotrebiteľskou podliehajúcou zákonu č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere (do 31. 12. 2010), pretože tento zákon v § 1 ods. 3 takýto úver spomedzi spotrebiteľských úverov nevylučoval. Tento zákon ale nepokrýva všetky otázky vzniku zmluvného vzťahu, práv a povinností strán, ktoré zo zmluvného vzťahu vyplývajú, riešenia otázok, na akú dobu je dlžník povinný platiť úroky z poskytnutého úveru v prípade omeškania dlžníka so splácaním úveru, vzťah úrokov z úveru a úrokov z omeškania, ktoré sú predmetom úpravy zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej aj „Obchodný zákonník“). Zmluva o úvere je v zmysle § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere tzv. absolútnym obchodom a preto bez ohľadu na povahu účastníkov zmluvy o úvere je potrebné pri posudzovaní tohto právneho vzťahu vychádzať aj z ustanovení Obchodného zákonníka o zmluve o úvere - § 497 a nasledujúce.

15. Podľa § 497 Obchodného zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (znenie zákonných ustanovení Obchodného zákonníka ku dňu uzavretia zmluvy o úvere bude odvolací súd aplikovať v celom texte odôvodnenia rozhodnutia) zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

16. Podľa § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednanú úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššej prípustnej výške.

17. O povinnosti žalovaného vrátiť žalobcovi dlžnú istinu úveru rozhodol súd prvej inštancie po prijatí žiadnou zo strán nespochybňovaného záveru, že porušenie podmienok zmluvy o úvere zo strany žalovaného oprávňovalo žalobcu požadovať od žalovaného okamžité splatenie úveru. Toto právo žalobcu vyplýva jednak z § 506 Obchodného zákonníka, jednak z ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Navyše odvolaciemu súdu súc viazanému odvolacími dôvodmi neprislúcha preskúmavať záver o splnení zákonných podmienok na zosplatnenie úveru. Súd prvej inštancie rozhodol aj o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Úlohou odvolacieho súdu v dôsledku odvolania žalobcu je posúdiť, či súd prvej inštancie zaujal správny právny názor k časti uplatňovaného nároku zodpovedajúceho dohodnutým úrokom z úveru vo výške 21,90 % p. a. z istiny 4 984,01 Eur za obdobie od 14. 03. 2015 do zaplatenia, ktoré nepriznal žalobcovi s odôvodnením, že žalobcovi vznikol nárok na zmluvný úrok len do zosplatnenia úveru, pretože po zosplatnení úveru ako sankcia za omeškanie s platením dlhu nastupuje zákonný úrok z omeškania. Súd prvej inštancie tento svoj záver o zániku nároku žalobcu na zmluvné úroky po zosplatnení úveru vyvodil z ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka, v ktorom sa však neuvádza, dokedy má dlžník zaplatiť úroky. Ďalej súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo/143/98. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo/143/98 z 01. 07. 2000 (rozhodnutie najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho, nie dovolacieho) uverejnené v časopise Zo súdnej praxe vo zväzku 4 ročník 2000 pod publikačným číslom 43/2000 však neriešilo otázku, či má veriteľ po predčasnom zosplatnení úveru nárok na dohodnuté úroky z úveru po zosplatnení úveru, ale či patria veriteľovi úroky z omeškania z nezaplatených zmluvných úrokov. Medzi účastníkmi konania sp. zn. 4Obo/143/98 bol spor v tom, z čoho pozostáva žalovaná pohľadávka, či predstavuje úroky z omeškania s platením splatných úrokov alebo ide o úročenie úrokov z omeškania. Odvolací súd vo veci sp. zn. 4Obo/143/98 uložil súdu prvej inštancie skúmať štruktúru žalovanej pohľadávky a je pravdou, že v ďalšom texte je uvedená veta: „Odvolací súd v tejto súvislosti upozorňuje, že dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov platia len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania (§ 369 Obchodného zákonníka)“, avšak bez bližšieho odôvodnenia s poukazom na zákonné ustanovenie, z ktorého tento záver vyplýva. V rozpore s týmto textom je poznámka k uverejnenému rozhodnutiu v časopise Zo súdnej praxe, kde je uvedené: „Osoba prijímajúca úver (dlžník) zo zmluvy o úvere podľa § 497 a nasledujúce Obchodného zákonníka preberá jednak povinnosť poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a od doby poskytnutia peňažných prostriedkov do dňa

ich vrátenia aj povinnosť platiť úroky“ a právna veta rozhodnutia, ktorá má vystihovať jeho podstatu znie: „Zmluvou o úvere sa dlžník zaväzuje vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky. Úroky sú súčasťou peňažného záväzku dlžníka, preto dôsledkom omeškania s ich platením je zo zákona vyplývajúca povinnosť platiť úroky z omeškania.“. Z uvedeného odvolací súd vyvodil, že ambíciou rozhodnutia 4Obo/143/98 nebolo riešiť, dokedy má veriteľ nárok na dohodnuté úroky z úveru, ale či z dlžných úrokov z úveru vzniká povinnosť platiť úroky z omeškania.

18. Odvolaciemu súdu sú z jeho rozhodovacej činnosti známe rozhodnutia súdov prvej a druhej inštancie vychádzajúce z názoru, že úroky z úveru prináležia veriteľovi len za čas do splatnosti dlhu (napríklad rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25Co/400/2014 z 29. 07. 2015, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/4/2017 zo 16. 02. 2017, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/296/2016), ale aj opačné rozhodnutia obsahujúce názor, že povinnosť platiť úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov v spotrebiteľských vzťahoch trvá aj po splatnosti pohľadávky až do vrátenia úveru (napríklad uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 14Co/41/2014, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/432/2015, uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 14Co/108/2014), prax súdov pri rozhodovaní o nároku na zmluvné úroky z úveru po jeho zosplatnení nie je teda ustálená.

19. Žalobca neodstúpil od zmluvy o úvere, v súlade so zákonom žalobca zosplatnil úver s príslušenstvom k danému dňu.

20. Podstatnými náležitosťami zmluvy o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka je určenie zmluvných strán, výšky úveru a záväzok veriteľa poskytnúť na požiadanie dlžníka peňažné prostriedky v dohodnutej výške, ako aj záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté prostriedky a zaplatiť úroky. Obchodný zákonník nemá priamu úpravu, z ktorej by vyplývalo, či veriteľovi patria zmluvné úroky v prípade predčasného zosplatnenia úveru iba do okamihu tohto zosplatnenia alebo mu tieto úroky patria až do doby konečného vrátenia peňažných prostriedkov dlžníkom. Takáto úprava absentuje aj pri zmluve o pôžičke podľa § 657 Občianskeho zákonníka alebo v zákone č. 129/2010 Z. z. Snahou zákonodarcu o úpravu tejto otázky priamo v Občianskom zákonníku bola navrhovaná zmena ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka zákonom č. 106/2014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov tak, že sa na konci tohto ustanovenia mala pripojiť veta: „úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi len do uplatnenia práva podľa § 565“. Navrhovanú zmenu odôvodňovala dôvodová správa nasledovne: „V súvislosti s úpravou režimu straty výhody splátok sa zavádza nové pravidlo, podľa ktorého úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi len do uplatnenia práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na nejednoznačnosť výkladu a neprimerané postupy niektorých veriteľov sa jednoznačne zakotvuje, že tzv. odplatné úroky budú veriteľovi patriť výhradne len do okamihu uplatnenia práva na jednorazové zosplatnenie úveru alebo pôžičky poskytnutej spotrebiteľovi v súlade s § 53 ods. 9 OZ. Z uvedeného plynie, že veriteľ si nebude môcť po jednorázovom zosplatnení uplatniť úroky za čas, ktorý by mala úverová zmluva ešte trvať bez výhody postupného splácania dlhu spotrebiteľom v splátkach. Povedané inak, ak bol úver dojednaný na dobu 10 rokov, v 3. roku došlo k jeho jednorázovému zosplatneniu podľa § 53 ods. 9 OZ, za obdobie zvyšných 7 rokov už veriteľovi nebudú patriť odplatné úroky. V týchto prípadoch bude mať po jednorazovom zosplatnení veriteľ nárok len na úroky z omeškania, ktorými sa bude úročiť celá výška dlhu spotrebiteľa, ktorá sa ustálila v dôsledku uplatnenia práva na jednorázové zosplatnenie úveru“. Navrhovaná zmena sa do zákona č. 106/2014 Z. z. nepremietla v dôsledku pozmeňujúceho návrhu Ústavnoprávneho výboru Národnej rady Slovenskej republiky, ktorý uznesením z 18. marca 2014 č. 392a navrhol v článku I. vypustiť bod 5 v znení: „V § 53 ods. 9 sa na konci pripája táto veta: Úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi len do uplatnenia práva podľa § 565“ z dôvodu možného spôsobenia problémov v aplikačnej praxi.

21. Podstatnou otázkou pre rozhodnutie o odvolaní žalobcu je, či je možný súbeh úrokov z úveru aj úrokov z omeškania alebo sa navzájom vylučujú. Z ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka tento moment nevyplýva. Z ust. § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva, len odkedy je dlžník povinný platiť úroky. Ustanovenie § 503 Obchodného zákonníka neupravuje dobu, dokedy je dlžník povinný platiť úroky z úveru, iba splatnosť úrokov a odsek 3 posledná veta tohto ustanovenia upravuje zmenu v obsahu záväzku platiť úrok v tom smere, že pri predčasnom vrátení poskytnutých peňažných prostriedkov zo strany dlžníka, je tento povinný zaplatiť úrok len za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných prostriedkov, t.j. povinnosť dlžníka zaplatiť úroky len za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných prostriedkov v prípade vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov dlžníkom pred dobou

určenou v zmluve. Taktiež ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch (§ 13 ods. 3 a § 16 ods. 1) sa týkajú odstúpenia od zmluvy o úvere zo strany spotrebiteľa do 14 dní od jej uzavretia bez uvedenia dôvodu, resp. predčasnej splatnosti úveru. V tomto spore sa však nejedná o tento prípad. Zo žiadneho ustanovenia Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka, či zákona č. 129/2010 Z. z. nevyplýva zákaz dohody účastníkov úverovej zmluvy o povinnosti dlžníka platiť úroky z úveru až do úplného splatenia úveru. Prípustnosť dohody účastníkov zmluvy o úvere o povinnosti dlžníka platiť úroky z úveru až do vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov vyplýva aj z judikatúry Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorá je do určitej miery aplikovateľná v Slovenskej republike vzhľadom na v minulosti totožnú a v súčasnosti príbuznú právnu úpravu úverov poskytnutých spotrebiteľom. V rozhodnutí sp. zn. 33Odo/657/2005 z 27. 06. 2017 Najvyšší súd Českej republiky vyslovil záver, že nie je možné vylúčiť, aby si zmluvné strany pri peňažnej pôžičke dohodli úroky aj za dobu, počas ktorej bude istina dlžníkom skutočne užívaná (do jej faktického vrátenia veriteľovi) teda aj za dobu, počas ktorej je dlžník v omeškaní so splnením svojho záväzku z dôvodu, že istinu v dohodnutej dobe splatnosti veriteľovi nevráti. Najvyšší súd v tomto rozhodnutí výslovne uviedol, že zmluvné úroky sú odmenou za užívanie istiny, úrok z omeškania predstavuje zákonnú sankciu za omeškanie zo zaplatením istiny a oba nároky môžu existovať vedľa seba. Z hľadiska posúdenia doby, za ktorú boli pri peňažnej pôžičke dohodnuté úroky, bude preto vždy určujúci obsah zmluvy podľa dohody zmluvných strán. O možnom súbehu dohodnutých úrokov a úrokov z omeškania pri pôžičke je rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky z 24. 07. 2014 sp. zn. 33Cdo/1401/2014. Najvyšší súd tu zdôraznil, že oba úroky môžu byť veriteľom požadované vedľa seba bez ohľadu na skutočnosť, či sa jedná alebo nejedná o občianskoprávny vzťah. S odkazom na ďalšie svoje rozhodnutia (sp. zn. 33Odo/518/2003 z 25. 09. 2003, sp. zn. 33Odo/657/2005 z 27. 06. 2007, sp. zn. 33Cdo/1401/2014 z 24. 07. 2014) Najvyšší súd Českej republiky v rozhodnutí z 21. 08. 2014 sp. zn. 33Cdo/212/2014 dal jednoznačnú odpoveď, že „dohodnuté úroky z úveru predstavujú odmenu za požičanie peňazí a úroky z omeškania sú sankciou za porušenie povinností, t. j. za nezaplatenie dlhu riadne a včas. Kým povinnosť dlžníka zaplatiť veriteľovi dohodnuté úroky vzniká zo záväzku v zmluve, povinnosť platiť úroky z omeškania vyplýva bez ďalšieho zo zákona ako dôsledok omeškania so splnením dlhu. Aj keď dlžník nie je v omeškaní so splnením dlhu, môže veriteľ požadovať dohodnuté úroky a úroky z omeškania môže požadovať pri omeškaní dlžníka aj u bezúročnej (bezodplatnej) pôžičky. Dohodnuté úroky a úroky z omeškania sú príslušenstvom pohľadávky (§ 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka), majú však iný právny dôvod a veriteľ ich môže požadovať vedľa seba. Z uvedeného výkladu vyplýva záver, že pre posúdenie primeranosti výšky úrokového zaťaženia nie je možné obe sadzby úrokov sčítať a že zákonné úroky z omeškania nenahradzajú od splatnosti pohľadávky úroky, ktoré si strany dohodli“.

22. Odvolaciemu súdu je známe aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 476/2012 z 18. septembra 2012, ktorým bola odmietnutá sťažnosť sťažovateľa proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 29C/131/2011-127 z 23. novembra 2011 a rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 1Co/30/2012-145 z 30. mája 2012, v ktorých s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo/143/98 neboli žalobcovi v súdnom spore priznané zmluvné úroky z poskytnutých peňažných prostriedkov na základe zmluvy o úvere po splatnosti dlhu z dôvodu, že namietané rozhodnutie krajského súdu nie je možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu, keď krajský súd stotožňujúc sa s rozhodnutím okresného súdu s poukazom na štandardnú obchodnoprávnu judikatúru v oblasti úrokov z úveru potvrdil rozhodnutie okresného súdu po rozšírení vecnej argumentácie na podporu správnosti odôvodnenia rozsudku okresného súdu. V predmetnom uznesení teda ústavný súd preskúmal rozhodnutie krajského súdu z hľadiska, či výkladom zákona a právnym názorom krajského súdu nedošlo k zásahu do ústavou garantovaného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, t.j. ústavný súd podrobil rozhodnutie krajského súdu testu ústavnosti, či tento názor nie je arbitrárny, svojvoľný či zjavne neodôvodnený. Nevyjadroval sa však k vecnej správnosti právneho názoru krajského súdu o tom, či úroky patria len do zosplatnenia úveru, nakoľko pokiaľ právny názor všeobecného súdu nie je zjavne svojvoľný, neprekročí teda medze ústavnosti, nie je kompetenciou ústavného súdu posudzovať jeho vecnú správnosť. To je úlohou všeobecného súdnictva (odvolacieho a dovolacieho súdu).

23. Odvolací súd podľa § 388 C. s. p. zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a vyhovel žalobe v časti zmluvných úrokov po dobe splatnosti úveru, pretože rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako súdu odvolacieho vo veci sp. zn. 4Obo/143/98 s poukazom na ďalšie citované rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky a všeobecných súdov Slovenskej republiky už nie je možné považovať za štandardnú obchodnoprávnu judikatúru ani ustálenú súdnu prax.

24. V zmysle § 493 Občianskeho zákonníka v platnom znení obsah dojednaného záväzku (ak je v súlade so zákonom) možno meniť len právnou úpravou (ako je to v prípade § 503 od. 3 Obchodného zákonníka) alebo dohodou zmluvných strán. V zmluve o spotrebiteľskom úvere bola dojednaná celková čiastka úveru, ktorá pozostáva z poskytnutej istiny úveru, úroku a poplatkov. Z amortizačnej tabuľky

- počtu a termínu splátok zahŕňajúcich istinu a úrok možno zistiť, že úrok po odpočítaní istiny činí 858,88 Eur (66 splátok po 28,- Eur = 1 848,- Eur + 67. splátka vo výške 10,88 Eur = 1 858,88 Eur - istina 1 000,- Eur). Obchodný zákonník, ani Občiansky zákonník nemodifikuje moment trvania záväzku platiť úrok, ani jeho výšku v prípade omeškania dlžníka s platením úveru ani v prospech dlžníka, ani v prospech veriteľa. Preto podľa odvolacieho súdu zostáva záväzok platiť úrok rovnaký, ako v čase jeho dojednania, t.j. patrí v rovnakej výške a za rovnaké obdobie, bez ohľadu na to, či k omeškaniu dlžníka s platením úveru došlo alebo nedošlo. Aj keď sú vyššie citované ustanovenia Obchodného zákonníka dispozitívneho charakteru (okrem základného ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka), ich prípadná zmena dohodou zmluvných strán, ktorá by viedla k zhoršeniu zmluvného postavenia spotrebiteľa oproti zákonu (napr. dojednanie, že veriteľovi patria v prípade omeškania dlžníka úroky až do skutočného vrátenia istiny úveru) v prípade, ak by mal spotrebiteľ ako dlžník zaplatiť úroky z úveru vo vyššej výške ako v rozsahu zahrnutom do celkovej čiastky spotrebiteľského úveru by bola v zmysle § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka neplatná, a preto vyššie uvedená česká judikatúra ohľadne možnosti takéhoto dojednania v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky týkajúceho sa spotrebiteľských zmlúv o úvere nie je použiteľná. Podľa názoru odvolacieho súdu vzhľadom na neplatnosť daného dojednania sa spotrebiteľský úver v prípade využitia práva podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka (na rozdiel od nespotrebiteľských úverov, kde vyššie uvedené dojednanie prichádza do úvahy) stáva predčasne splatným ako celok, t.j. vrátane úrokov a prípadných poplatkov, veriteľ si nemôže vyberať, ktorú časť úveru zosplatní aj s poukazom na ust. § 503 ods. 1 posledná veta ObZ, podľa ktorého v čase, keď sa má vrátiť zvyšok poskytnutých peňažných prostriedkov, sú splatné aj úroky, ktoré sa ho týkajú a od ktorého sa v prípade spotrebiteľských zmlúv nemožno odchýliť v neprospech spotrebiteľa. Dojednanie umožňujúce zaplatenie istiny predčasne (do jej zaplatenia) v prípade tzv. živých úverov, kde by posledná splátka úveru nebola ešte splatná v prípade, že by nedošlo k jeho zosplatneniu, je nadbytočné, pretože na takýto variant myslí ust. § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka, ktoré je výhodné pre spotrebiteľa, nakoľko tým, že zaplatí istinu skôr, ušetrí na úrokoch. Avšak v prípade omeškania spotrebiteľa s platením úveru, navyše ak dôjde v dôsledku toho k jeho zosplatneniu, je pre neho nevýhodné, aby platil úroky až do zaplatenia istiny. Po zosplatnení úveru neprichádza do úvahy možnosť spotrebiteľa splatiť istinu úveru predčasne v zmysle § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka, pretože istina je už (aj keď predčasne) splatná a splatné sú aj úroky k nej prináležiace v zmysle § 503 ods. 1 posledná veta ObZ, preto nemá význam uvažovať o tom, akú sumu úroku by ušetril v prípade, ak by k zosplatneniu úveru nedošlo a splátky by boli splatné v pôvodne dohodnutých termínoch. Tento názor odvolacieho súdu v spleti rôznych názorov na danú problematiku uvedených vo vyššie citovaných rozhodnutiach sa vzťahuje len na prípady vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru, kedy možno porovnať výšku úroku úveru zahrnutú do celkovej čiastky úveru a odvodenú z amortizačnej tabuľky s výškou úroku, ktorú by mal spotrebiteľ zaplatiť do faktického vrátenia istiny úveru. V tomto posudzovanom prípade sa totiž jedná o spotrebiteľský úver, kde je výška úroku odvodená od celkovej čiastky určená.

25. Žalovaný zaplatil na úver v čase vyhlásenia rozhodnutia súdu prvej inštancie sumu 83,40 Eur, z čoho, ako z prehľadu úhrad vyplýva, bola na istinu započítaná suma 15,24 Eur a na úrok suma 68,16 Eur. Z tvrdení žalobcu uvedených v žalobe je zrejmé, že ním vyčíslená suma úrokov z istiny 160,18 Eur do 19. 09. 2014, ani suma 817,22 Eur od 20. 09. 2014 do 07. 06. 2017 nepozostáva len zo zmluvných úrokov z istiny úveru, ale aj z úrokov z omeškania. Do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru činili splatné zmluvné úroky podľa amortizačnej tabuľky spolu sumu 214,40 Eur (úroky v splátkach splatných do 15. 09. 2014) a zostávajúce zmluvné úroky pôvodne splatné po 19. 09. 2014 do 07. 06. 2017 sumu 501,11 Eur (úroky v splátkach splatných od 15. 10. 2014 do 15. 05. 2017). Žalovanému teda zostalo na istine zaplatiť sumu 984,76 Eur (1 000,- Eur - 15,24 Eur) a na úroku z úveru sumu 790,72 Eur (858,88 Eur - 68,16 Eur). Suma 160,18 Eur teda pozostávala zo zmluvného úroku po jeho čiastočnej úhrade 146,26 Eur a zvyšok z úroku z omeškania vo výške 13,94 Eur a suma 817,22 Eur zo zmluvného úroku vo výške 501,11 Eur a úroku z omeškania vo výške 316,11 Eur. Keďže súd prvej inštancie priznal žalobcovi zmluvný úrok do 07. 06. 2017 spolu vo výške 647,35 Eur (715,51 Eur - 68,16 Eur), odvolací súd mu priznal už len rozdiel nepriznaného úroku vo výške 143,37 Eur (858,88 Eur - 647,35 Eur - 68,16 Eur, resp. úrok v splátkach pôvodne splatných od 15. 06. 2017 do 15. 05. 2019). Nakoľko však žalobca

požadoval úrok až do zaplatenia (vrátenia) celej istiny, v prevyšujúcej časti tvoriacej úrok prevyšujúci sumu 790,72 Eur (647,35 Eur + 143,37 Eur) do zaplatenia zostávajúcej istiny, odvolací súd žalobu zamietol ako nedôvodnú.

26. Len pre úplnosť odvolací súd uvádza, že v spojení s prvým výrokom rozsudku súdu prvej inštancie je teda žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi sumu 2 134,85 Eur (984,76 Eur + 160,18 Eur + 817,22 Eur + 143,37 Eur + 29,32 Eur) spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 984,76 Eur od 08. 06. 2017 do zaplatenia. Nakoľko prvý výrok rozsudku súdu prvej inštancie nebol odvolaním napadnutý, sumy tam uvedené bolo potrebné zaplatiť do troch dní od jeho právoplatnosti a sumy uvedené v tomto rozsudku odvolacieho súdu do troch dní od jeho právoplatnosti.

27. Odvolací súd rozhodol aj bez návrhu v zmysle § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 262 ods. 1 C. s. p. a § 255 ods. 1 a 2 C. s. p. o nároku na náhradu trov konania prvoinštančného i odvolacieho, pretože zmenil prvostupňové rozhodnutie (§ 396 ods. 2 C. s. p.).

28. Odvolací súd nedokáže vyčísliť, v akej časti bola zamietnutá žaloba žalobcu o zaplatenie úrokov nad priznanú sumu zmeňujúcim rozhodnutím odvolacieho súdu z dôvodu, že chýbajú vstupné údaje pre tento výpočet, najmä kedy žalovaný zaplatí dlžnú istinu. Rozhodnutie o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu trov celého konania podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku vydané podľa § 396 ods. 2 C. s. p. neodporuje rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. apríla 2004 sp. zn. 1MCdo/1/2004 uverejnené v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR pod publikačným číslom 34/2005, v zmysle ktorého procesný úspech žalobcu v časti týkajúcej sa celej žalovanej pohľadávky a jeho neúspech iba v príslušenstve žalovanej pohľadávky (v úrokoch z omeškania) nemožno v odôvodnených prípadoch (pri rozhodovaní o náhrade trov konania) považovať za „neúspech v pomerne nepatrnej časti“ podľa ustanovenia § 142 ods. 3 O. s. p., ale za „čiastočný úspech“ v zmysle ustanovenia § 142 ods. 2 O. s. p. (v súčasnosti ustanovením § 255 C. s. p.), pretože žalobcovi bolo vyhovené nielen ohľadne nároku na zaplatenie istiny, ale aj väčšiny príslušenstva pohľadávky vo forme úrokov, úrokov z omeškania, poplatkov a žaloba bola zamietnutá len v časti úrokov prevyšujúcich dohodnuté úroky v zmluve o úvere, ktoré nie sú vyčísliteľné konkrétnou sumou.

29. Ak žalobca uspel s nárokom na istinu a celé príslušenstvo pohľadávky vo forme úrokov, úrokov z omeškania a poplatkov okrem časti úrokov z istiny, ktorých výška ku dňu rozhodnutia odvolacieho súdu vyčísliteľná nie je, bolo podľa názoru odvolacieho súdu odôvodnené považovať žalobcu za úspešnú stranu v spore v celom rozsahu a priznať mu plnú náhradu trov konania.

30. Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C. s. p. (§ 421 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C. s. p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C .s p.)

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C. s. p.).