Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Cob/18/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Legerskej a členiek senátu JUDr. Ivice Čelkovej a Mgr. Ivany Šlesarovej v spore žalobcu: Fontee, s.r.o. so sídlom Pri železničnej stanici, 930 02 Orechová Potôň, IČO 31 422 772, právne zastúpeného: B.. W. A., advokát, M. XX, V. A. proti žalovanému: INTERNACIONAL CONSULTING, spol. s r.o. so sídlom Palackého 29, Trenčín, IČO 36 314 641, právne zastúpenému: Nozdrovický, Šuvert & Co s.r.o., Ferienčíkova 7, Bratislava, IČO 36 858 536, o zaplatenie 14.675 Eur s príslušenstvom o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 15. novembra 2017, č. k. 36Cb/43/2016-134, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Odvolací súd p r i z n á v a žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalovaného zaviazal k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 14.675,- Eur a 8,05 % ročný úrok z omeškania zo sumy 183.438,- Eur od 11.05.2015 do 26.06.2015 a zo sumy 163.438,- Eur od 27.06.2015 do 22.10.2015, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. žalobcovi priznal náhradu 100 % trov konania. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa v žalobe proti žalovanému pôvodne domáhal zaplatenia zmluvného úroku z omeškania v sume 9.224,20 Eur, ktorým je zákonný úrok z omeškania v najnižšej sadzbe Európskej centrálnej banky pre uvedené obdobie vo výške 8,05 % ročne zo sumy 183.438,- Eur od 10.07.2014 do 26.06.2015, ďalej zmluvného úroku z meškania v sume 4.217,40 Eur, ktorým je zákonný úrok z omeškania v najnižšej sadzbe Európskej centrálnej banky pre uvedené obdobie vo výške 8,05 % ročne zo sumy 163.438,- Eur od 27.06.2015 do 22.10.2015 a zmluvnej pokuty 14.675,- Eur, ktorá predstavuje sankčný úrok vo výške 2 % mesačne od 10.01.2015 do 10.05.2015 a náhrady trov konania. Uznesením, vyhláseným na pojednávaní dňa 20.10.2017, ktoré nadobudlo právoplatnosť 20.10.2017, súd pravej inštancie pripustil zmenu žaloby tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 2 % mesačne zo sumy 183.438,- Eur od 10.01.2015 do 10.05.2015 v sume 14.675,- Eur, úrok z omeškania 8,05 % ročne zo sumy 183.438,- Eur od 11.05.2015 do 26.06.2015, úrok z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 163.438,- Eur od 27.06.2015 do 22.10.2015 a náhradu trov konania. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že dňa 06.12.2013 bola na Notárskom úradu notára JUDr. Rudolfa Durdíka, Šamorín spísaná notárska zápisnica N 773/2013, Nz 49911/2013, NCRIs 50700/2013, ktorej obsahom bola dohoda povinnej osoby (žalovaného) a oprávnenej osoby (žalobcu) o uznaní záväzku a vyhlásení povinnej osoby (žalovaného) o uznaní

dlhu a súhlase s vykonateľnosťou notárskej zápisnice podľa § 41 ods. 2 Ex. por. V bode 1 notárskej zápisnice strany sporu spoločne vyhlásili, že dňa 20.07.2012 uzavreli zmluvu o dielo medzi žalobcom ako zhotoviteľom a žalovaným ako objednávateľom, na základe ktorej došlo k zhotoveniu a dodávke stavebných objektov v prospech objednávateľa. Žalovaný ako objednávateľ sa zaviazal žalobcovi ako zhotoviteľovi za dodané dielo zaplatiť dohodnutú cenu v sume 152.865,- Eur. + DPH, t.j. spolu v sume 183.438,- Eur, ktorá bola vyfakturovaná faktúrou č. 2013045 zo dňa 04.09.2013, splatnou dňa 11.09.2013. V bode 2 notárskej zápisnice žalovaný ako dlžník a povinná osoba zároveň vyhlásil, že uvedený záväzok v celkovej sume 183 438,- Eur ku dňu 06.12.2013 voči žalobcovi ako oprávnenej osobe nesplnil, a preto sa zaväzuje splatiť jednorazovo alebo v splátkach najneskôr v lehote do 10.01.2015. Zmluvné strany vyhlásili, že sa dohodli na zmluvnom úroku vo výške aktuálnej úrokovej sadzby O. banky, a.s., ktorú sa dlžník a povinná osoba zaviazal zaplatiť spolu so zostatkom istiny v prospech veriteľa, oprávnenej osoby, a to počnúc dňom 10.07.2014 až do zaplatenia celého dlhu. V bode 3 notárskej zápisnici žalovaný ako povinná osoba uznal svoj dlh v plnom rozsahu čo do základu a výšky 183 438,- Eur voči žalobcovi ako veriteľovi a oprávnenej osobe a zaviazal sa uvedený dlh splatiť v dohodnutej lehote, pričom posledným dňom lehoty splatnosti celého dlhu je 10.01.2015. Dňa 12.02.2015 uzavreli strany sporu Dodatok č. 1 k Dohode povinnej osoby (žalovaného) a oprávnenej osoby (žalobcu) o uznaní záväzku a vyhlásení povinnej osoby (žalovaného) o uznaní dlhu a súhlase s vykonateľnosťou notárskej zápisnice podľa § 41 ods. 2 Ex. por., spísanej vo forme notárskej zápisnice N 773/2013, Nz 49911/2013, NCRIs 50700/2013 zo dňa 06.12.2013. Strany sporu sa dohodli, že žalovaný ako povinná osoba sa zaväzuje zaplatiť dlžnú čiastku 183 438,- Eur ako istinu, zmluvný úrok vo výške aktuálnej úrokovej sadzby O. banky, a.s. počnúc dňom 10.07.2014 a sankčný úrok vo výške 2 % mesačne počnúc dňom 10.01.2015 do 10.05.2015, čo predstavuje 14.675,- Eur v prospech veriteľa a oprávnenej osoby, pričom posledným dňom splatnosti celého dlhu je 10.05.2015 na účet veriteľa. Na skutkový a právny stav súd prvej inštancie aplikoval ust. § 365 ods. 1 Obch. zák., § 369 ods. 1, 2 Obch. zák., § 1 ods. 1, 2, 3 nariadenia Vlády SR č. 21/2013 Z.z., § 516 Obč. zák., § 266 ods. 1, 2 Obch. zák. V odôvodnení uviedol, že úrok z omeškania je sankciou za to, že dlžník mešká so splnením peňažného záväzku, dôsledkom čoho je, že veriteľ nemôže disponovať svojimi peňažnými prostriedkami a dlžník ich zasa neoprávnene, bez súhlasu veriteľa, využíva vo svoj prospech. Povinnosť platiť úroky z omeškania vzniká pri omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti. Zmluvné strany si úrok z omeškania nemusia dohodnúť v zmluve. Nárok na úrok z omeškania vznikne aj v takomto prípade priamo zo zákona. Omeškanie dlžníka trvá až do doby riadneho splnenia záväzku. Výšku úrokov z omeškania a spôsob ich výpočtu upravuje § 369 ods. 1, 2 Obch. zák.. Ustanovenie § 369 ods. 1 Obch. zák. upravuje základné pravidlo, ktoré sa vzťahuje na výšku úrokov z omeškania, a to, že výška úrokov z omeškania sa spravuje predovšetkým dohodou strán. Len ak výška úrokov z omeškania nie je zmluvne dohodnutá, nastupuje v zmysle § 369 ods. 2 Obch. zák. výška úrokov z omeškania ustanovená právnym predpisom, a to nariadením Vlády SR č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka. Strany si môžu dohodnúť aj inú (vyššiu alebo nižšiu) výšku úrokov z omeškania, ako podporne ustanovuje právny predpis. V notárskej zápisnici zo dňa 06.12.2013 žalovaný uznal svoj dlh voči žalobcovi v sume 183.438,- Eur, ktorý sa zaviazal zaplatiť do 10.01.2015. Žalovaný ku dňu 10.01.2015 istinu 183.438,- Eur žalobcovi neuhradil. V predmetnej notárskej zápisnici zo dňa 06.12.2013 si zmluvné strany nedohodli úrok z omeškania pre prípad omeškania žalovaného so zaplatením istiny 183.438,- Eur. V konaní tiež nebola preukázaná dohoda strán sporu o úrokoch z omeškania v zmluve o dielo, ktorou bol založený zmluvný vzťah strán sporu, v rámci ktorého žalovaný uznal dlh v sume 183.438,- Eur vo forme notárskej zápisnice zo dňa 06.12.2013. Vzhľadom k tomu mal súd za to, že strany sporu si v notárskej zápisnici zo dňa 06.12.2013 nedohodli pre prípad omeškania žalovaného so zaplatením ceny diela výšku úrokov z omeškania. Dňa 12.02.2015, kedy záväzok žalovaného zaplatiť žalobcovi predmetnú istinu 183.438,- Eur stále existoval a bol po lehote jeho splatnosti, sa strany sporu v súlade s § 516 Obč. zák. písomne dohodli v Dodatku č. 1 k dohode zo dňa 06.12.2013 na novej lehote splatnosti istiny 183.438,- Eur, a to do 10.05.2015. Zároveň sa pre obdobie od 10.01.2015 do 10.05.2015, po ktoré bol žalovaný ako dlžník s úhradou istiny 183.438,- Eur v omeškaní, strany sporu dohodli na výške úroku z omeškania (označeného v Dodatku č. 1 ako sankčný úrok) 2 % mesačne zo sumy 183.438,- Eur od 10.01.2015 do 10.05.2015 v sume 14.675,- Eur. Z uvedeného mal súd prvej inštancie za preukázané, že v Dodatku č. 1 si zmluvné strany dohodli výšku úrokov z omeškania pre obdobie 10.01.2015 - 10.05.2015. Taktiež medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalovaný bol v uvedenom období s úhradou istiny 183.438,- Eur v omeškaní. Vzhľadom k tomu súd prvej inštancie v zmysle § 369 ods. 1 Obch. zák. zaviazal žalovaného na zaplatenie zmluvne dohodnutých 2 % mesačných úrokov z omeškania

zo sumy 183.438,- Eur od 10.01.2015 do 10.05.2015 v sume 14.675,- Eur. Žalovaný sa v Dodatku č. 1 zaviazal na zaplatenie istiny, zmluvného úroku a sankčného úroku. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný sa na základe dohody strán sporu, okrem istiny a zmluvného úroku (ako príjmu plynúceho z určitého kapitálu, resp. výnosu z kapitálu), zaviazal zaplatiť aj sankciu za omeškanie s úhradou istiny, a to „sankčný úrok“. Sankčný úrok výslovne upravuje zák. č. 563/2009 Z.z. (Daňový poriadok), a ako pojem je charakteristický pre sféru verejného práva. Z vyjadrení strán sporu, ani z písomného vyhotovenia Dodatku č. 1 prvoinštančný súd nemal za preukázané, a to ani za použitia výkladového pravidla obsiahnutého v § 266 ods. 1 Obch. zák., že by si strany sporu použitím pojmu „sankčný úrok“ mienili dohodnúť sankčný úrok tak, ako upravený v daňovom poriadku. Uvedená dohoda o „sankčnom úroku“ nemá ani náležitosti inštitútu zmluvnej pokuty v zmysle § 544 ods. 1, 2 Obč. zák., keďže absentuje dohoda zmluvných strán o povinnosti, porušenie ktorej by sankcionovala. Vzhľadom k tomu v konaní nebola preukázaná možnosť výkladu prejavu vôle pri dohode o sankčnom úroku podľa úmyslu konajúcich osôb v zmysle § 266 ods. 1 Obch. zák.. Z písomných vyjadrení žalobcu v spore však vyplýva, že žalobca posúdil pojem „sankčný úrok“ ako úrok z omeškania. Taktiež v právnej praxi sa úrok z omeškania považuje za sankciu za to, že dlžník mešká so splnením peňažného záväzku. Žalovaný ako dlžník si musel byť pri podpisovaní Dodatku č. 1 svojho omeškania s úhradou istiny vedomý, a preto vedel, že v dôsledku tohto omeškania zo zákona vzniká žalobcovi ako veriteľovi právo na zaplatenie úrokov z omeškania. Vzhľadom k tomu, že v Dodatku č. 1 nebola dohodnutá pre prípad omeškania iná sankcia, za použitia ust. § 266 ods. 2 Obch. zák. mal súd prvej inštancie zato, že strany sporu si v Dodatku č. 1 pre obdobie 10.01.2015 - 10.05.2015 dohodli výšku úroku z omeškania, pre ktorý použili výraz sankčný úrok. Takýto význam sa výrazu „sankčný úrok“ obvykle prikladá aj v obchodnom styku. Okrem toho, v konaní taktiež nebolo preukázané, že by ako prvý použil výraz „sankčný úrok“ žalobca, a teda že by sa v zmysle § 266 ods. 4 Obch. zák. tento výraz mal vykladať na ťarchu žalobcu. Takéto tvrdenie žalovaného nevyplýva ani z emailovej korešpondencie strán sporu, ani z písomného vyhotovenia Dodatku č. 1, ktorý mal, podľa vyjadrenia strán sporu, vyhotoviť notár, ktorý vyhotovil aj notársku zápisnicu zo dňa 06.12.2013. Z Dodatku č. 1 vyplýva, že strany sporu si v ňom dohodli lehotu splatnosti istiny, zmluvného úroku, ako aj sankčného úroku v sume 14.675,- Eur, ktorej posledný deň bol 10.05.2015. Žalovaný ani v takto dohodnutej lehote splatnosti istinu 183.438,- Eur žalobcovi neuhradil. K jej úhrade došlo až dňa 26.06.2015 v sume 20.000,- Eur a dňa 22.10.2015 v sume 163.438,- Eur. Žalovaný sa v dôsledku toho, že istinu 183.438,- Eur neuhradil ani v dohodnutej lehote splatnosti do 10.05.2015, dostal dňom 11.05.2015 opätovne do omeškania, pričom v konaní nebola preukázaná dohoda strán o sporu o výške úrokov z omeškania pre prípad, ak by žalovaný neuhradil istinu ani v dohodnutej lehote splatnosti do 10.05.2015. Vzhľadom k tomu v zmysle § 369 ods. 2 Obch. zák. a § 1 ods. 1 nariadenia Vlády SR č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka, zaviazal súd prvej inštancie žalovaného za obdobie od 11.05.2015 na zaplatenie úrokov z omeškania v zákonnej výške 8,05 % ročne (základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky 0,5 % platná k 11.05.2015 zvýšená o 8 percentuálnych bodov), a to zo sumy 183.438,- Eur od 11.05.2015 do 26.06.2015 a zo sumy 163.438,- Eur od 27.06.2015 do 22.10.2015. Tvrdenie žalovaného o tom, že strany sporu si v Dodatku č. 1 dohodli pre prípad omeškania s úhradou istiny 183.438,- Eur úrok z omeškania pod pojmom „zmluvný úrok“ súd prvej inštancie nemal v spore za preukázané. Pojem „zmluvný úrok“ je jednoznačne upravený ako v Obchodnom zákonníku, tak i v Občianskom zákonníku a nepredstavuje sankciu za omeškanie dlžníka, ale odmenu veriteľa za to, že v určitom období poskytol dlžníkovi peňažné prostriedky. Predstavuje teda cenu peňazí za poskytnutie peňažných prostriedkov v určitom období. Okrem toho, zmluvné strany v Dodatku č. 1 jednoznačne rozlišujú zmluvný úrok a sankčný úrok, pričom sankciu pre prípad omeškania predstavuje úrok z omeškania, z čoho tiež možno vyvodiť záver, že úrok z omeškania si strany sporu v Dodatku č. 1 dohodli ako sankčný úrok, a nie výrazom „zmluvný úrok“. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie nemal za preukázané, že by Dodatok č. 1 zo dňa 12.02.2015 predstavoval dodatok k predmetnej notárskej zápisnici zo dňa 06.12.2013 ako forme právneho úkonu, príp. exekučného titulu. Z textu písomného vyhotovenia Dodatku č. 1 je zrejmé, že ide o Dodatok č. 1 k Dohode povinnej osoby (žalovaného) a oprávnenej osoby (žalobcu) o uznaní záväzku a vyhlásení povinnej osoby (žalovaného) o uznaní dlhu a súhlase s vykonateľnosťou notárskej zápisnice podľa § 41 ods. 2 Ex. por., ktorá bola spísaná vo forme notárskej zápisnice N 773/2013, Nz 49911/2013, NCRIs 50700/2013 zo dňa 06.12.2013. Dodatok č. 1 teda nie je súčasťou exekučného titulu, ktorý predstavuje notárska zápisnica zo dňa 06.12.2013. Dodatok č. 1 predstavuje v zmysle § 517 Obč. zák. dohodu strán sporu o zmene splatnosti predmetného záväzku žalovaného a o výške

úroku z omeškania pre obdobie 10.01.2015 - 10.05.2015, teda o zmene práv a povinností strán sporu, vyplývajúcich im zo záväzku, ktorý bol nimi upravený vo forme notárskej zápisnice. Ustanovenie § 43 ods. 1, 2 Obch. zák. nevylučuje dohodu strán sporu o zmene dohody (záväzku) spísanej vo forme notárskej zápisnice, vzťahuje sa iba na zmenu obsahu notárskej zápisnice ako formy právneho úkonu, ktorá v tomto spore nebola preukázaná. V konaní nebola preukázaná neplatnosť Dodatku č. 1 v zmysle § 37 ods. 1 Obč. zák. pre jeho neurčitosť. Práva a povinnosti strán sporu v Dodatku č. 1 sú upravene určito a zrozumiteľne, i keď pre výklad prejavu vôle zmluvných strán, obsiahnutého v Dodatku č. 1 prvoinštančný súd použil výkladové pravidlá upravené v § 266 Obch. zák.. Je potrebné prihliadnuť na to, že v predmetnom exekučnom konaní súd bol povinný posúdiť Dodatok č. 1 z hľadiska zákonom stanovených náležitostí exekučného titulu, pričom pri posudzovaní Dodatku č. 1 v tomto konaní súd prihliadal na zmluvnú voľnosť strán sporu a posudzoval ho z hľadiska úmyslu prejavu vôle zmluvných strán za použitia zákonom stanovených výkladových pravidiel, vychádzajúc z právnej zásady, podľa ktorej zmluvy sa majú dodržiavať „pacta sunt servanda“. Okrem toho, žalovaný pri svojej interpretácii neurčitosti Dodatku č. 1 vychádzal z odôvodnenia predmetných rozhodnutí, vydaných v exekučnom konaní, ktoré nie sú pre tieto spor právne záväzné. Súdnym rozhodnutím nebola určená neplatnosť Dodatku č. 1. a v konaní nebol zistený ani rozpor Dodatku č. 1 s § 45 ods. 3 Ex. por. Žalobca mal vo veci plný úspech, preto mu súd prvej inštancie v zmysle § 255 ods. 1 CSP priznal náhradu 100% trov konania. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný a odvolaciemu navrhol napadnutý rozsudok zmeniť, žalobu zamietnuť a žalovanému priznať náhradu trov konania vo výške 100 %. V odvolaní namietal, že rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čím je daný odvolací dôvod uvedený v ustanovení § 365 ods. 1 písm. h) CSP a že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, čím je daný odvolací dôvod uvedený v ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) CSP. S poukazom na § 216 CSP dôvodil, že napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi bližšie nešpecifikovanú sumu 14.675,- Eur. Suma priznaná súdom žalobcovi je totožná so žalobou, avšak v rozsudku absentuje bližšie označenie tejto sumy. Žalobca sa po zmene žaloby domáhal od žalovaného zaplatiť spolu tri úroky z omeškania, z ktorých jedným je aj úrok z omeškania vo výške 2,00 % mesačne zo sumy 183.438,- Eur od 10.01.2015 do 10.05.2015, predstavujúci sumu vo výške 14.675,- Eur, pričom súd prvej inštancie vo svojom výroku zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 14.675,- Eur a nie žalobcom požadovaných úrokov z omeškania vo výške 2,00 % mesačne zo sumy 183.438,- Eur od 10.01.2015 do 10.05.2015, vo výške 14.675,- Eur, čo nezodpovedá žalobnému návrhu žalobcu. Žalovaný má na základe vyššie uvedeného tvrdil, že súd sa pri svojom rozhodovaní svojim výrokom nerozhodol o plnení požadovanom žalobcom v petite jeho žaloby. Žalovaný súčasne samotnú oprávnenosť tejto sumy, t.j. žalobcom požadovaného úroku z omeškania vo výške 2,00 % mesačne zo sumy 183.438,- Eur od 10.01.2015 do 10.05.2015, počas konania na súde prvej inštancie opakovane namietal a spochybňoval. Žalovaný trval na tom, že medzi žalobcom a žalovaným bol tak preukázateľne vzájomne dohodnutý zmluvný úrok z omeškania. Ust. § 369 ods. 2 Obch. zák. sa aplikuje výhradne a výlučne v prípade, ak sa strany vzájomne v zmluve osobitne nedohodnú na zmluvných úrokoch z omeškania. Keďže v tomto prípade sa žalobca a žalovaný preukázateľne dohodli na zmluvnom úroku z omeškania (vo výške aktuálnej úrokovej sadzby banky O. banka, a.s., počnúc 10.07.2014 do zaplatenia dlhu), ako je uvedené vyššie, aplikácia ustanovenia § 369 ods. 2 Obch. zák. je na vzťah žalobcu a žalovaného vylúčená. S ohľadom na vyššie uvedené sú súdom priznané úroky vo výške 8,05 % ročne v rozpore s dohodou žalobcu a žalovaného a ustanovením § 369 Obch. zák., keďže tieto úroky z omeškania boli súdom určené na základe základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky a nie na základe aktuálnej úrokovej sadzby banky O. banka, a.s., ako to bolo nepochybne a nesporne dohodnuté medzi stranami. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení nepridržiaval zákonného ustanovenia § 220 ods. 2 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie považoval za nesprávny, nejasný, zmätočný a nezrozumiteľný.

3. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril žalobca a odvolaciemu súdu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Žalobca mal za to, že v uvedenom prípade prvoinštančný súd po vyhodnotení listinných dôkazov, písomných vyjadrení strán na zistenie rozhodujúcich skutočností dospel

k správnym skutkovým zisteniam a jeho rozsudok vychádza aj zo správneho právneho posúdenia veci. Žalovaný poukazoval na to, že súd prvej inštancie žalovaného zaviazal zaplatiť bližšie nešpecifikovanú sumu 14.675,00 Eur; a že v rozsudku absentuje bližšie označenie tejto sumy. Žalovaný týmito tvrdeniami zavádza keďže súd prvej inštancie v bode 4. odôvodnenia rozsudku špecifikuje predmetnú sumu, poukazuje na to, kedy a ktorým uznesením pripustil zmenu žaloby v súlade s návrhom žalobcu zo dňa 22.06.2017, ďalej v bode 3. odôvodnenia rozsudku poukazuje na to, že žalobca si uplatnil o.i. úrok z omeškania v takej výške, ktorá vypočítaná výška úroku zodpovedá tejto sume a ktorá suma bola presne určená už v Dodatku č. 1 k notárskej zápisnici. Nakoľko takýto úrok z omeškania má podľa dohody strán presne stanovený začiatok a koniec plynutia a takisto je známa suma /pôvodná pohľadávka žalobcu/, z ktorej bol vypočítaný, jeho výška je nemenným spôsobom vyjadriteľná v peniazoch. Táto konkrétna suma úroku bola určená stranami sporu, preto vo výroku rozsudku súd prvej inštancie nemal povinnosť uviesť postup kalkulácie tohto konečného úroku z omeškania v súlade s petitom žalobcu. Žalovaný sa v odvolaní opakovane vrátil k dohodnutému úroku z omeškania v súlade s notárskou zápisnicou, vo výške aktuálnej úrokovej sadzby banky O. banka, a.s., to počnúc dňom 10.07.2014 do zaplatenia dlhu, ktorú nijako nepreukázal. V predmetnom konaní žalobca opakovane uvádzal, že v tomto konaní si žalobca takto dojednaný zmluvný úrok z omeškania neuplatňoval, z ktorého dôvodu sa žalobca k určeniu a výške uvedeného úroku z omeškania ďalej odmietal vyjadriť. V súvislosti s uplatňovaním zákonného úroku z omeškania naďalej platí, že úrok z omeškania v tejto časti a výške žalobca požadoval bez toho, aby nárok naň bol súčasťou dohody strán. Žalovaný bol v omeškaní s plnením peňažného záväzku aj v zmysle Dodatku, pre ktorý prípad resp. časť omeškania má žalobca od 11.05.2015 do zaplatenia istiny nárok na úrok z omeškania v zákonnej výške, to v súlade s § 369, ods. 2 Obchodného zákonníka, pretože ak výška úrokov z omeškania od 11.05.2015 nebola zmluvne dohodnutá, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením. Úroky z omeškania sa platia popri samotnom dlžnom plnení stanoveným percentom z tej časti dlhu, z ktorej je dlžník v omeškaní, teda ktorú ešte nezaplatil. Sadzba zákonných úrokov z omeškania stanovená podľa § 369 ods. 2 a § 369a Obchodného zákonníka v znení zákona č. 9/2013 Z. z. v spojení s § 1 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z. z. bola v čase omeškania žalovaného od 11.05.2015 a od 27.06.2015 vo výške 8,05 %. S ohľadom na vyššie uvedené žalobca súdom prvej inštancie priznané zákonné úroky z omeškania považoval za správne a dôvodné. Rozsudok súdu prvej inštancie považoval za správny a odôvodnenie rozsudku presvedčivé.

4. Žalovaný v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu k podanému odvolaniu zotrval na svojich predchádzajúcich vyjadreniach a opätovne poukázal na to, že žalobcom uplatnený nárok ide nad rámec vzájomných dohôd žalobcu a žalovaného a súčasne je v rozpore s hmotným právom. Žalobca nie je oprávnený požadovať od žalovaného zaplatenie tzv. zákonného úroku z omeškania (t.j. úroky z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením), nakoľko zmluvná dohoda žalobcu a žalovaného o stanovení zmluvného úroku z omeškania má prednosť pred zákonnou úpravou úroku z omeškania.

5. Po preskúmaní odvolania odvolací súd dospel k záveru, že podané odvolanie spĺňa základné náležitosti odvolania a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania v zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP, keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

6. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom, dostatočne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán sporu, dôkazy vyhodnotil správne v súlade so zásadami v § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, keď s poukazom na ním citované ustanovenia žalobe vyhovel. Svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s požiadavkami § 220 ods. 2 CSP . Odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie.

7. Posúdením vyjadrení strán sporu v odvolacom konaní ako aj v konaní pred súdom prvej inštancie odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie sa vysporiadal s podstatnými tvrdeniami strán, a preto nie je dôvod na postup odvolacieho súdu podľa § 387 ods. 3 prvá veta CSP.

8. Za podstatné odvolacie námietky žalovaného, považoval odvolací súd jeho tvrdenia, že súd prvej inštancie priznal žalobcovi napriek výroku, ktorým pripustil zmenu žaloby bližšie nešpecifikovanú sumu 14.675 Eur, pričom v rozsudku absentuje bližšie označenie tejto sumy, strany sporu mali zmluvne dohodnutý úrok z omeškania vo výške aktuálnej úrokovej sadzby O. banky a.s. a to počnúc dňom 10.7.2014 do zaplatenia, že pre súdom prvej inštancie vôbec v nebola preukázaná úroková sadzba O. banky a.s., že si žalobca uplatňuje duplicitne úroky z omeškania a že rozsudok súdu prvej inštancie je zmätočný a nezrozumiteľný. Uvedené odvolacie námietky považuje odvolací súd za nedôvodné.

9. K jednotlivým odvolacím námietkam uvádza odvolací súd nasledovné. Súd prvej inštancie vo výroku rozsudku priznal žalobcovi voči žalovanému okrem iného aj sumu 14.675 Eur. V odôvodnení napadnutého rozsudku jednoznačne uvedenú sumu špecifikoval, keď uviedol že mal za preukázané, že v Dodatku č. 1 zo dňa 12.02.2015 si zmluvné strany písomne dohodli výšku úrokov z omeškania vo výške 2 % mesačne pre obdobie 10.01.2015 - 10.05.2015, po ktoré bol žalovaný ako dlžník s úhradou istiny 183.438,- Eur v omeškaní. Takto dohodnutý úrok z omeškania strany sporu označili ako sankčný úrok. Zároveň konštatoval, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalovaný bol v uvedenom období s úhradou istiny 183.438,- Eur v omeškaní. Prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku jednoznačne uviedol, že zmysle ust. § 369 ods. 1 Obch. zák. zaviazal žalovaného na zaplatenie zmluvne dohodnutých 2 % mesačných úrokov z omeškania zo sumy 183.438,- Eur od 10.01.2015 do 10.05.2015 v sume 14.675,- Eur. Z tohto dôvodu je priznanie sumy 14.675 Eur dostatočne jasne konkrétne a zrozumiteľne špecifikované, tak aby nemohol byť sporný dôvod ani výška priznaného nároku. Skutočnosť, že súd prvej inštancie sa vo výroku striktne nedržal doslovného znenia textu pripustenej zmeny žaloby a priznal uvedenú sumu bez označenia výšky úroku z omeškania a obdobia za ktoré bola priznaná, neznamená porušenie ust. § 216 CSP. Zároveň sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že strany sporu mali v Dohode zo dňa 12.02.2015 (označený ako Dodatok č. 1) dohodnutý úrok z omeškania vo výške 2 % mesačne zo sumy 183 438,- Eur od 10.01.2015 do 10.05.2015 v sume 14.675,- Eur, ktorý označili ako sankčný úrok. Za správny považoval odvolací súd záver súdu prvej inštancie, že strany sporu nemali zmluvne dohodnutý úrok z omeškania pre prípad omeškania s plnením žalovaného po 10.05.2015. Notárska zápisnica zo dňa 06.12.2013 predpokladá najneskoršie splatenie dlhu v lehote do 10.10.2015, Dohoda zo dňa 12.02.2015 predpokladá najneskoršie splatenie dlhu do 10.05.2015. Žalobca po zmene žaloby jednoznačne uvádza, že si úrok vo výške aktuálnej sadzby O. banky vôbec v žalobe neuplatňuje. Súd prvej inštancie v priebehu konania pri predbežnom prejednaní sporu, aj v napadnutom rozsudku dostatočným a jasným spôsobom vysvetlil rozdiel medzi úrokom, úrokom z omeškania, zmluvnou pokutou ako aj dôvody, pre ktoré označenie sankčný úrok posúdil ako úrok z omeškania. Rovnako dostatočným a zrozumiteľným spôsobom odôvodnil svoje rozhodnutie v časti priznania zákonného úroku z omeškania v období po 10.05.2015 do zaplatenia. S odôvodnením súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje. Z tohto dôvodu uzavrel, že v konaní nebolo potrebné v konaní preukazovať výšku úrokovej sadzby O. banky a.s.. Rovnako nebola dôvodná odvolacia námietka žalovaného, že si žalobca uplatňuje úrok z omeškania duplicitne, pretože súd prvej inštancie priznal žalobcovi zmluvne dohodnutý úrok z omeškania vo výške 2 % mesačne za obdobie 10.01.2015 - 10.05.2015 a zákonný úrok z omeškania od 11.05.2015 do zaplatenia dlhu.

10. Súd prvej inštancie nárok žalobcu riadne preskúmal a svoje rozhodnutie podrobne a zrozumiteľne odôvodnil. Odvolací súd po dôslednom preskúmaní obsahu spisu a v rozsahu podaného odvolania dospel k rovnakým záverom ako prvoinštančný súd. Zároveň odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany sporu na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutočnosť, že odvolateľ sa nestotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie vysloveným v napadnutom rozsudku, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti toho názoru. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu súdom prvej inštancie by bolo možné uvažovať v prípade, ak by sa ten natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku podrobne vysporiadal s argumentáciou sporových strán uvedených pred súdom prvej inštancie. Preto, z titulu aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP nie je potrebné, aby odvolací

súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zopakoval tie skutkové a právne závery, ktoré sú obsiahnuté v napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie. Pri posudzovaní vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie je nevyhnutné len zdôrazniť okolnosti podstatné a rozhodné, ktoré súvisia s odvolacími dôvodmi. Tento postup krajského súdu ako odvolacieho je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp.zn. IV. ÚS 350/09 zo dňa 08. októbra 2009, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvoinštančného súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 170/05, v zmysle ktorého pokiaľ v odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie, tak odvolací súd sa v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

11. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku o náhrade trov konania.

12. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny a táto vecná správnosť predstavuje správnu aplikáciu a interpretáciu právnych noriem na základe správne a dostatočne zisteného skutkového stavu. Odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie a na jeho právne posúdenie. Žalovaný v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie v konaní nezaoberal a ktoré by neboli predmetom jeho posudzovania.

13. Žalovaným uplatnené podstatné odvolacie tvrdenia nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a v právnom posúdení veci súdom prvej inštancie, a preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, ako vecne správny v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP.

14. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 a § 262 ods. 1 CSP a žalobcovi ako úspešnej strane sporu priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

15. Odvolací súd zároveň dáva do pozornosti súdu prvej inštancie nesprávnosť záhlavia napadnutého rozsudku, v ktorom je nesprávne uvedený predmet konania, teda suma, ktorej priznania sa žalobca pôvodne domáhal pred zmenou žaloby. Túto nesprávnosť bude súd prvej inštancie povinný napraviť postupom podľa § 224 CSP <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/> a spolu s rozhodnutím odvolacieho súdu doručí stranám sporu aj opravné uznesenie. Vzhľadom na procesnú ekonómiu (zásadu hospodárnosti konania) a vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia, nebolo pred prejednaním odvolania a pred rozhodnutím odvolacieho súdu potrebné riešiť uvedenú zrejmú nesprávnosť záhlavia napadnutého rozhodnutia. Rozhodnutie odvolacieho súdu vo vzťahu k stranám sporu nevyvoláva žiadne zmenené právne účinky ani zmenu ich právnej pozície.

16. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP):

- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)

- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)

- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP)

- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP)

- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)

- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).