Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_4Co-133-2018.pdf
PDF · 113.2 KB
Case nature
Area
Subarea
4Co/133/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a sudcov Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Valérie Kleinovej v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanej: E. F., O. XX.XX.XXXX, V. L. XX, L., o zaplatenie sumy 3367,68 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 24. januára 2018 č.k. 31Csp 132/2017-58 takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti p o t v r d z u j e.
Žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 3.367,68 eur, úroky vo výške 201,76 eur, úroky z omeškania vo výške 1,84 eur, úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 3.368,75 eur od 23.06.2017 do 10.07.2017, úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 3.367,68 eur od 11.07.2017 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5% ročne z nezaplatených úrokov vo výške 201,76 eur od 23.06.2017 do zaplatenia, nezaplatené poplatky za poistenie vo výške 5,25 eur, všetko v lehote 3 dni od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku žalobu zamietol a žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
2. Vychádzal zo žaloby žalobcu, ktorou sa voči žalovanej domáhal zaplatenia istiny 3367,68 eur spolu s nezaplatenými úrokmi vo výške 201,76 eur, úrokmi z omeškania 1,84 eur, úroku 17,90% ročne z nezaplatenej istiny vo výške 3368,75 eur od 23.06.2017 do 10.07.2017, z nezaplatenej istiny vo výške 3367,68 eur od 11.07.2017 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 5% ročne z nezaplatenej istiny vo výške 3368,75 eur od 23.06.2017 do 10.07.2017, z nezaplatenej istiny vo výške 3367,68 eur od 11.07.2017 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 5% ročne z nezaplatených úrokov vo výške 201,76 eur od 23.06.2017 do zaplatenia, nezaplatených poplatkov za poistenie vo výške 5,25eur a náhrady trov konania, skutkovo odôvodnenej tým, že dňa 17.02.2014 uzatvoril so žalovanou Úverovú zmluvu č. XXXXXXXXXXXXXXXX (ďalej len „Zmluva“), na základe ktorej jej poskytol peňažné prostriedky vo výške 4000 eur, keď žalovaná po vyčerpaní poskytnutého úveru porušila svoje zmluvné povinnosti (prestala uhrádzať jednotlivé splátky riadne a včas), preto na základe výzvy na predčasné splatenie úveru sa rozhodol o predčasnej splatnosti úveru dňa 22.06.2017. K špecifikácii žalovanej pohľadávky uviedol, že táto pozostáva z istiny vo výške 3368,75 eur. Žalovanej bol poskytnutý úver vo výške 4000 eur a do dňa zosplatnenia uhradila 631,25 eur. Uplatnený úrok vo výške 201,76 eur predstavuje dohodnutý úrok, ktorý bola povinný splatiť do predčasného zosplatnenia, úroková sadzba bola 17,90% ročne. Úroky z omeškania vo výške 1,84 eur je úrok vo výške 5% ročne z dlžných splátok, poplatky vo výške 60 eur sú poplatky za upomienky, ktoré si žalobca v spore však neuplatňuje a poplatky za poistenie schopnosti splácať úver vo výške 5,25 eur. Súčasne uviedol, že žalovaná po zosplatnení úveru uskutočnila úhrady spolu vo výške 1,07 eur, o ktoré bol znížený jej dlh. K uplatnenému zmluvnému úroku po zosplatnení žalobca argumentoval, že nárok na zaplatenie úroku trvá od poskytnutia peňažných prostriedkov až po ich vrátenie, teda aj po predčasnom zosplatnení. Poukázal na § 502 ods. 1, § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka a na rozsudok Krajského súdu v Žiline č.k. 11Co 12/2017 - 90 zo dňa 31.01.2017, rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky č.k. 33Cdo 212/2014 zo dňa 21.08.2014. Podľa žalobcu obsahom záväzku dlžníka nie je vrátiť len poskytnuté peňažné prostriedky, ale aj úroky, ktoré nemožno stotožňovať s úrokmi z omeškania.
3. Žalovanej bola žaloba riadne doručená do vlastných rúk dňa 20.11.2017 a súčasne bola vyzvaná na vyjadrenie sa k žalobe v lehote do 15 dní. Žalovaná sa k žalobe v stanovenej lehote písomne nevyjadrila. Súd prvej inštancie vo veci vytýčil pojednávanie na deň 24.01.2018, na ktoré sa dostavila žalovaná a nedostavil sa žalobca, pričom svoju neúčasť žalobca ospravedlnil písomným podaním doručeným súdu dňa 05.01.2018 a požiadal konať v jeho neprítomnosti.
4. Žalovaná na pojednávaní uviedla, že pôžičku poctivo splácala, ale jej muž prišiel o prácu. Pracuje v M. a tam im vyplácali výplaty rôzne, výplaty im meškali. Teraz im už výplatu dávajú riadne. Dostala sa do finančných problémov. Je ochotná splácať, ale celú čiastku nevie naraz splatiť. Býva s matkou v staršom rodinnom dome. Prvá pôžička išla na prerobenie strechy a potom si musela vziať dodatočne ešte dve pôžičky. Tie využila na rekonštrukciu rodinného domu. Stará sa o mamu. Mesačne zarába približne 600 eur v čistom a jej manžel má príjem 160 eur. Dom, v ktorom býva, nie je jej vlastníctvom, úspory nemá. Súhlasila, aby jej žalobca zrážal dlžnú sumu formou exekúcie zo mzdy, keďže nemá iný majetok. Netrvá na tom, aby súd povolil splátky.
5. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol právne ju posúdiac podľa ust. § 52 ods. 1 až 4 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 53 ods. 9 OZ, § 54 ods. 2 OZ, § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 2 písm. a), b), d) uvedeného zákona, § 9 ods. 2 uvedeného zákona, § 11 ods. 1 uvedeného zákona, § 497 Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ“), § 517 ods. 2 OZ v spojení s ust. § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Zb., keď z úverovej zmluvy zo dňa 17.02.2014 zistil, že žalobca dohodol so žalovanou poskytnutie úveru vo výške 4000 eur, s úrokovou sadzbou 17,9 %, s výškou mesačnej splátky 71,48 eur, s termínom prvej splatnosti 20.02.2014 a počtom splátok 120 vždy k 20.dňu kalendárneho mesiaca. Výška RPMN bola 21,53 %, priemerná RPMN bola 18,87 %. Celková čiastka, ktorú sa zaviazala žalovaná zaplatiť, bola v sume 8777,60 eur. Z výzvy na predčasné splatenie úveru zo dňa 22.06.2017 zistil, že žalobca oznámil žalovanej, že napriek opakovaným výzvam a upozorneniam neplní svoje zmluvné povinnosti zo zmluvy o úvere zo dňa 17.02.2014, na základe čoho žalobca vyhlásil predčasnú splatnosť úveru a žiadal žalovanú zaplatiť 3637 eur s príslušenstvom najneskôr do 02.07.2017. Z prehľadov splátok ku dňu 22.06.2017, z prepočtu zmluvných úrokov a úrokov z omeškania zistil, že nezaplatená istina predstavovala sumu 3368,75 eur, nezaplatené úroky 201,76 eur, nezaplatené úroky z omeškania 1,84 eur.
6. Právne posúdil, že predmetom konania bol záväzok žalovanej, ktorý vznikol zo zmluvy o úvere. Tiež posúdil, že žalobca bol od uzavretia zmluvy v postavení dodávateľa a dlžník v postavení spotrebiteľa, predmetnú zmluvu o úvere posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu, s tým, že na žalovanú je potrebné hľadieť ako na spotrebiteľa, pretože pri jej uzatváraní nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Na právny vzťah založený zmluvou o úvere považoval za potrebné aplikovať príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. OZ). Uvedený záver vyvodil zo skutočnosti, že tzv. spotrebiteľské zmluvy nepredstavujú osobitný zmluvný typ aplikovateľný len na občianskoprávne vzťahy, ale naopak príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka je potrebné aplikovať na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ bez ohľadu na to, či ide o občianskoprávny alebo obchodnoprávny vzťah.
7. Uzavretú zmluvu súd prvej inštancie podriadil aj pod právny režim zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom ku dňu uzavretia spornej zmluvy, keď spotrebiteľským úverom sa na účely tohto zákona považuje (o.i.) aj dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme úveru. Uzavrel, že žalovaná má s poukazom na § 2 písm. a) citovaného zákona postavenie spotrebiteľa, keďže v konaní nebolo žalobcom tvrdené, a teda ani preukazované, že žalovanej bol úver poskytnutý na výkon zamestnania, povolania resp. podnikania, a žalobca má s poukazom na § 2 písm. b) citovaného zákona postavenie veriteľa, keďže do právneho vzťahu so žalovanou vstupoval ako právnická osoba poskytujúca spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti.
8. Vzhľadom na skutočnosť, že vzťah medzi žalobcom a žalovanou bol posúdený súdom prvej inštancie ako spotrebiteľský a podradený pod režim zákona č. 129/2010 Z.z., podrobil uzavretú zmluvu súdnej kontrole v otázke splnenia zákonných podmienok uzavretia zmluvy v zmysle § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. Dospel k záveru, že zmluva obsahuje všetky podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z.z., keďže má písomnú formu a obsahuje i osobitné náležitosti, t. j. druh úveru, obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, údaj o osobe, ktorá za neho zmluvu uzavrela, adresu trvalého pobytu, meno a priezvisko spotrebiteľa, dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie, úrokovú sadzbu, RPMN a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.
9. Súd prvej inštancie pripomenul, že žalobca úver zosplatnil dňa 22.06.2017 po tom, ako žalovaná bola v omeškaní so splátkami úveru. K splateniu dlžného zostatku ju vyzval v lehote do 02.07.2017. Z textu výzvy zo dňa 22.06.2017 podľa súdu prvej inštancie vyplýva, že ju opakovane vyzýval na plnenie si svojich povinností a upozornil ju na uplatnenie si svojho práva. Vzhľadom na uvedené vyjadril názor, že je žalovaná povinná žalobcovi zaplatiť 3367,68 eur.
10. Žalobcovi priznal aj nárok na zaplatenie vyčíslených zmluvných úrokov a úrokov z omeškania výške 201,76 eur a 1,84 eur, nezaplatených poplatkov za poistenie vo výške 5,25 eur, nakoľko z predloženého výpisu z hlavnej knihy žalobcu vyplývalo, že nezaplatené úroky predstavujú sumu 201,76 eur a úroky z omeškania sumu 1,84 eur.
11. Pokiaľ ide o zmluvný úrok 17,90 % ročne, ktorý uplatnil žalobca z nezaplatenej istiny vo výške 3368,75 eur od 23.06.2017 do 10.07.2017 a z nezaplatenej istiny vo výške 3367,68 eur od 11.07.2017 do zaplatenia, súd prvej inštancie v tejto časti žalobu zamietol. Mal za preukázané, že strany si dojednali zmluvný úrok 17,90 % ako fixný do doby splatnosti úveru. Žalobca však v zmysle zmluvných dojednaní pristúpil k zosplatneniu celého úveru ku dňu 22.06.2017. Vychádzajúc z toho, že ide o plnenie zo spotrebiteľského úveru, zaujal názor, že žalobcovi zmluvný úrok odo dňa účinkov zosplatnenia nepatrí. Vychádzal pritom z uznesenia ÚS IV 476/2012 z 18.09.2012, v zmysle ktorého Ústavný súd SR odobril názor odvolacieho a prvostupňového súdu, podľa ktorého veriteľovi patria úroky len do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania. Veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru s tým, že následne už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, iba právo na úrok z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru ako i úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi stranami sporu. ÚS SR v citovanom odôvodnení konštatuje, že by iné rozhodnutie bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. že by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu. Súd prvej inštancie dodal, že splácanie úveru v splátkach vyvoláva stav, že veriteľ požičanú sumu istiny nemá v svojej dispozícii, pričom sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Stav výhody splátok je obvyklý a teda justifikuje nárok dodávateľa na úroky ako cenu dočasne „obetovaných“ peňazí, ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe kapitalizovanej odplaty získanej za celé obdobie postupného splácania úveru. Iný stav mal však súd prvej inštancie príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde žalobcovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým odpadá obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve tento zásadný rozdiel považoval za ekonomickú podstatu straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľa. Logicky tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu peňažných prostriedkov a právny poriadok mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje viaceré právne prostriedky vymoženia jednorazovo zosplatnenej pohľadávky (úveru). Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet podľa súdu prvej inštancie dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. Vyjadril názor, že v opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval, ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Súd prvej inštancie takýto stav nepripustil, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Poukázal na to, že keďže jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorázovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úveru, tak s týmto stavom sa spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením dlžnej sumy. Naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné plnenia, ktoré sa spájajú len so stavom lege artis, a teda stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy. Ak napriek tomu existuje zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym stavom stotožňuje aj odplatné nároky patriace len v právne súladnom stave, považoval túto právnu úpravu na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylnú od zákona, čo zmluvnú podmienku podľa § 52 ods. 2 OZ, resp. podľa § 53 ods. 1 a 5 OZ robí absolútne neplatnou. Mal za to, že pri protiprávnom stave patria zmluvným stranám len sankcie a na tento účel je kogentným určujúcim pravidlom § 517 ods. 2 OZ v spojení s § 3 a § 3a nar. vl. č. 87/1995 Z.z.. Ak by sa žalobca odplatných plnení napriek vyššie uvedenému výkladu neplatnosti dojednania dovolával aj v čase po jednostrannom mimoriadnom zosplatnení úveru, dospel k záveru, že by neprešli tieto nároky testom citovaných ustanovení OZ a subsidiárne ani testom § 53 ods. 4 písm. k/ OZ (porovnaj aj uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 4Obo 143/98, rozhodnutie Ústavného súdu SR IV.ÚS 476/2012).
12. Vzhľadom na to, že žalovaná je v omeškaní s plnením peňažného dlhu, prisúdil žalobcovi aj úrok z omeškania vo výške 5 % ročne z nezaplatenej istiny vo výške 3368,75 eur od 23.06.2017 do 10.07.2017, z nezaplatenej istiny vo výške 3367,68 eur od 11.07.2017 do zaplatenia, z nezaplatených úrokov vo výške 201,76 eur od 23.06.2017 do zaplatenia. Výšku úrokov z omeškania určil podľa nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.
13. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle zásady úspechu v konaní podľa § 255 ods. 1, 2 CSP, keď pri určovaní pomeru úspechu a neúspechu strán v konaní vychádzal len z uplatnenej istiny, ktorá bola v celom rozsahu žalobcovi priznaná. Konštatoval, že žalobca mal plný úspech vo veci a vznikol mu tak nárok na plnú náhradu trov konania voči žalovanému.
14. Proti tomuto rozsudku v rozsahu jeho zamietajúcej časti podal riadne a včas odvolanie žalobca a žiadal ho v tomto rozsahu zmeniť a jeho žalobe i v tejto časti vyhovieť. Nesúhlasil s vysloveným názorom súdu prvej inštancie o tom, že v konaní došlo k preukázaniu skutočnosti, že strany si dojednali zmluvný úrok 17,90 % ako fixný do splatnosti úveru. Mal za to, že nárok na zaplatenie úroku trvá od poskytnutia peňažných prostriedkov až po ich vrátenie, teda aj po predčasnom zosplatnení. Poukázal na ust. § 502 ods. 1 ObZ, v zmysle ktorého je dlžník od doby poskytnutia peňažných prostriedkov povinný platiť úrok v dojednanej výške. Úrok označil za cenu za poskytnutie peňažných prostriedkov, ktorý je povinný platiť až do ich vrátenia, keď vzhľadom na dispozitívnosť príslušného ustanovenia si strany zmluvného vzťahu môžu vznik a zánik povinnosti platiť úroky upraviť odchylne. Vyjadril názor, že pri omeškaní dlžníka s platením úveru má veriteľ právo na úrok a aj na úrok z omeškania. K uvedenému názoru poukázal na podľa neho podporujúce viaceré výsledky súdnej praxe súdov všetkých stupňov. Konštatoval, že nikdy nedošlo k prijatiu navrhovanej zmeny právnej úpravy, podľa ktorej malo byť zákonne upravené právo na úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov dané dodávateľovi len do uplatnenia práva podľa ust. § 565 ObZ. Súdom prvej inštancie uvedené uznesenie Ústavného súdu SR mal za neaplikovateľné vzhľadom k tomu, že tento sa v danej veci nevyjadril k meritu veci, t. j. k úrokom po zosplatnení, keď len uviedol, že nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu a ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a správne vyvodenie právnych záverov z neho. Konštatoval, že v danej veci sa ÚS SR zaoberal otázkou porušenia základného práva na súdnu ochranu a súdom prvej inštancie spomenuté rozhodnutie sa netýkalo samotného uplatňovania nároku na dohodnutý úrok z poskytnutého úveru po jeho zosplatnení. I rozhodnutie NS SR, ktoré vydaniu uznesenia ÚS SR predchádzalo, neriešilo vec meritórne a nedošlo k vydaniu záväzného právneho názoru pokiaľ ide o nárok veriteľa na úroky z úveru po jeho zosplatnení, ale je len inštrukciou pre súd prvej inštancie pre ďalší postup v konaní.
15. Ďalšie písomné podania v rámci odvolacieho konania podané neboli.
16. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec podľa § 378 ods. 1, § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez pojednávania s poukazom na ust. § 385 ods. 1 CSP a postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP. Dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie správnym smerom a v rozsahu potrebnom pre posúdenie opodstatnenosti žaloby a výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil. Svoje skutkové a právne závery v napadnutom rozhodnutí aj náležite a dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP). Odvolací súd sa s jeho právnym záverom o nedôvodnosti nároku na úroky z úveru po jeho zosplatnení stotožňuje a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP). V odvolaní uvádzané argumenty nie sú spôsobilé privodiť iný než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver o nedôvodnosti tejto časti nároku žalobcu uplatneného žalobou.
17. Vychádzajúc z rozsahu a najmä z dôvodov podaného odvolania žalobcu, úlohou odvolacieho súdu v rámci prieskumu správnosti rozhodnutia vydaného v posudzovanej veci bolo právne posúdenie otázky, či banka ako veriteľ v zmluvnom vzťahu s dlžníkom, ktorému poskytla spotrebiteľský úver za dohodnutý úrok, má na tento úrok nárok aj po využití svojho práva na zosplatnenie úveru z dôvodov porušenia zmluvných povinností dlžníkom, keď zistený skutkový stav súdom prvej inštancie medzi stranami sporný nebol a žalobca jeho ustálenie súdom prvej inštancie v rámci podaného odvolania nenamietal.
18. Vzhľadom na výkladové rozdiely v právoplatných rozhodnutiach senátov Krajského súdu v Bratislave k otázke platenia zmluvných úrokov z úveru po zosplatnení spotrebiteľského úveru Občianskoprávne kolégium Krajského súdu v Bratislave na svojom rokovaní dňa 20.02.2019 v zmysle ust. § 17 ods. 3 písm. a) zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov prijalo Stanovisko č. 1/2019, podľa ktorého v prípade plnenia zo spotrebiteľského úveru, zmluvný úrok odo dňa účinkov zosplatnenia úveru veriteľovi nepatrí. Veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti s tým, že následne už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, vzniká iba právo na úrok z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru, ako i úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi.
19. Občianskoprávne kolégium Krajského súdu v Bratislave pre účely prijatia uvedeného stanoviska vychádzalo z odôvodnenia rozsudku vydaného Krajským súdom v Bratislave dňa 28. marca 2018 vo veci sp. zn. 6Co 56/2018, podľa ktorého sa odvolací súd v danej veci v celom rozsahu stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že za obdobie po zosplatnení úveru žalobcovi (Prima banka Slovensko, a.s.) už zmluvný úrok vo výške 17,90 % z nezaplatenej istiny vo výške 3.044,98 eur neprináleží. V tomto smere odvolací súd v danom konaní poukázal na to, že splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok preto predstavuje jednoducho povedané cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Tento stav tzv. výhody splátok je obvyklý a od nepamäti justifikuje nárok dodávateľa na úroky ako cenu dočasne obetovaných peňazí, ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe kapitalizovanej odplaty získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda výhody splátok. Iný stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto kruciálnom rozdiele spočíva ekonomická podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľa. Logicky tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu peňažných prostriedkov a právny poriadok mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje viaceré právne prostriedky vymoženia jednorazovo zosplatnenej pohľadávky (úveru). Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval, ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Odvolací súd v danom prípade takýto stav v žiadnom prípade nepripustil, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Ak by navyše odvolací súd takúto zmenu justifikoval, podporil by nielen hrubú nadvládu veriteľa, ale zároveň by podporoval aj stav, v ktorom veriteľ nie je nútený vymáhať svoju pohľadávku a odplatné úroky mu majú nahradiť stav jeho potenciálnej nečinnosti, resp. stav nespôsobilosti spotrebiteľa vrátiť požičanú istinu jednorazovo. Takéto konanie veriteľa však neponíma v slovenskom právnom poriadku nijakú právnu ochranu a ani preto niet titulu na inkasovanie odplatných úrokov. Uvedenou úvahou sa odvolací súd prirodzene dostal aj v poradí k ďalšiemu zásadnému záveru, spočívajúcemu v skutočnosti, že keďže jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úveru, tak sa s protiprávnym stavom prirodzene spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením uvedenej sumy. Naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné plnenia, ktoré sa spájajú len so stavom lege artis, a teda stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy. Ak napriek tomu existuje zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym stavom stotožňuje aj odplatné nároky patriace len v právne súladnom stave, je táto právna úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná od zákona, čo zmluvnú podmienku podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp. podľa § 53 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka robí absolútne neplatnou. Povedané inak v protiprávnom stave patria zmluvným stranám len sankcie a na tento účel je kogentným určujúcim pravidlom § 517 ods.2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 a § 3a nar. vl. 87/1995 Z.z. Ak by sa žalobca odplatných plnení napriek vyššie uvedenému výkladu neplatnosti dojednania dovolával aj v čase po jednostrannom mimoriadnom zosplatnení úveru, neprešli by tieto nároky testom citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a nar. vl. alternatívne (podľa povahy zmluvnej úpravy) subsidiárne ani testom § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka (k tomu pozri rozsudok Krajského súdu v Prešove z 30. júna 2015 sp. zn. 6Co/190/2014, IV.ÚS 476/2012).
20. Z obsahu odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Bratislave vo veci so sp. zn. 6Co 56/2018, z ktorého pre účely prijatia svojho stanoviska občianskoprávne kolégium Krajského súdu v Bratislave vychádzalo, je zrejmé, že je založené na zhodnom právnom posúdení otázky nároku veriteľa na zmluvné úroky po zosplatnení úveru so súdom prvej inštancie v preskúmavanej veci. Odvolací súd vo veci so sp. zn. 6Co 56/2018 rovnako ako súd prvej inštancie v preskúmavanej veci poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR (sp. zn. IV. ÚS 476/2012 z 18.9.2012), podľa ktorého veriteľovi patria úroky len do zosplatnenia dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania. V danej veci odvolací súd vyjadril názor, že veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti s tým, že následne už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, iba právo na úrok z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru, ako i úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi ich účastníkmi.
21. Práve pre zhodnosť právnej argumentácie v preskúmavanej veci s právnou argumentáciou uvedenou v rozsudku Krajského súdu v Bratislave vydaného vo veci so sp. zn. 6Co 56/2018, z ktorého pre účely prijatia Stanoviska č. 1/2019 vychádzalo i občianskoprávne kolégium Krajského súdu v Bratislave na svojom rokovaní dňa 20.02.2019, keď i preskúmavanú vec prejednávajúci senát na tomto rokovaná hlasoval za jeho prijatie, niet aktuálne žiadneho rozumného individuálneho dôvodu na odklon od tohto prijatého stanoviska v preskúmavanej veci.
22. So zreteľom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP vzhľadom na plný úspech žalovanej v odvolacom konaní, ktorej však tento nárok nepriznal, keďže jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.
24. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).