Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_17Co-242-2018.pdf
PDF · 133.3 KB
Case nature
Area
Subarea
17Co/242/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity Nagypálovej a sudcov Mgr. Dušana Ďuriana a JUDr. Ľubomíra Šablu, v spore žalobcu Prima banka Slovensko, a. s., so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému B. L., nar. XX. XX. XXXX, bytom I. XX/XX, XXX XX M., v konaní o zaplatenie 6 547,59 € s príslušenstvom o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k 14Csp/132/2017 zo dňa 23. mája 2018, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie v I. výroku v časti, ktorou súd povolil splácanie sumy 5 978,89 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 02. 06. 2017 až do zaplatenia a úroku z omeškania vo výške 2,85 € v pravidelných mesačných splátkach vo výške 70,- € po právoplatnosti rozhodnutia až do úplného zaplatenia dlhu pod hrozbou straty výhody splátok v prípade nezaplatenia čo i len jednej splátky mení tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 5 978,89 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 02. 06. 2017 až do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 2,85 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
II. Rozsudok súdu prvej inštancie v II. výroku, ktorým žalobu v prevyšujúcej časti zamietol mení tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 568,70 € (na istinu) spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z tejto sumy od 02.06.2017 do zaplatenia, sumu 2 981,58 € (na úroky) spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 237,32 € od 02.06.2017 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu o zaplatenie úrokov z úveru zamieta.
III. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.
odôvodnenie:
1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5 978,89 € s úrokom z omeškania 5 % ročne od 02. 06. 2017 až do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 2,85 € a to všetko v pravidelných mesačných splátkach vo výške 70,- €, splatných vždy k 20. dňu v mesiaci počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti tohto rozhodnutia až do úplného zaplatenia dlhu pod hrozbou straty výhody splátok v prípade nezaplatenia čo i len jednej splátky na účet žalobcu vedený v Prima banke Slovensko, a.s., č. účtu: IBAN O XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX (prvý výrok); v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (druhý výrok) a vyslovil, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 82,62 % (tretí výrok). 1.2 Z obsahu spisu a odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že dňa 10.05.2016 uzavreli žalobca ako veriteľ a žalovaný ako dlžník zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 309443 - Pôžička (ďalej len „zmluva o úvere“). Súd prvej inštancie vyhodnotil predmetnú zmluvu ako spotrebiteľskú z dôvodu, že ide o typickú tzv. formulárovú zmluvu a preto je potrebné pre jej posúdenie okrem zákona č. 513/1991 Zb. -
Obchodného zákonníka (ďalej aj „ Obchodný zákonník“) aplikovať aj ust. § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. - Občianskeho zákonníka (ďalej aj „O. z.“) a ustanovenia zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy (ďalej aj „zákon č. 129/2010 Z. z.“). Súd prvej inštancie vyslovil názor, že zmluvu o úvere je nutné považovať v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) a d) zákona č. 129/2010 Z. z. za bezúročnú a bez poplatkov kvôli absencii náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z., t.j., že zmluva o úvere neobsahuje údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (poznámka odvolacieho súdu - chyba v písaní, ku dňu uzavretia zmluvy o úvere je uvedená náležitosť vedená v § 9 ods. 2 pod písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z.). Vzhľadom k tomu, že žalovanému bol poskytnutý úver vo výške 7 000,- € (z ktorého uhradil sumu 1 021,11 €) a súd prvej inštancie posúdil predmetný úver ako bezúročný a bez poplatkov, zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 5 978,89 € (7 000,- € - 1 021,11 €), nakoľko v tejto časti považoval žalobu za dôvodnú. Zamietnutie žaloby v časti zmluvného úroku vo výške 10,90 % ročne z nezaplatenej istiny od 02.06.2017 do zaplatenia zdôvodnil tak, že zmluvné úroky sú vždy splatné spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky, t.j. spolu s istinou. Doba splatnosti úrokov za poskytnutie peňazí sa tak zhoduje s dobou splatnosti úveru. Žalobca ako veriteľ, preto nemohol oprávnene požadovať od žalovaného, ako dlžníka zmluvné úroky aj „do splatnosti“ úverovej istiny. Úrok z omeškania z nezaplatených úrokov súd prvej inštancie žalobcovi nepriznal, s odôvodnením, že žalobcovi úrok z omeškania z úroku neprislúcha, pretože tým, že dlžník včas nesplatí úroky z istiny, dostáva sa do omeškania s plnením príslušenstva, nie do omeškania s plnením vlastného dlhu (istiny). Právo požadovať od dlžníka príslušenstvo z príslušenstva (úroky z omeškania z dojednaných úrokov) potom veriteľ nemá, pretože ani Občiansky zákonník a ani Obchodný zákonník mu túto možnosť nepriznávajú, teda nestanovujú majetkové sankcie pre prípad omeškania s platením príslušenstva pohľadávky. Aj zmluvné dojednanie o platení úrokov z omeškania z dohodnutých (zmluvných) úrokov je podľa § 39 O. z. neplatné pre rozpor so zákonom. S poukazom na nepriaznivú finančnú situáciu a osobné a majetkové pomery, súd prvej inštancie v zmysle § 232 C. s. p. povolil žalovanému splácať dlžnú istinu s príslušenstvom v splátkach po 70,- € mesačne. 1.3 O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 C. s. p. podľa pomeru úspechu vo veci. Žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy 6 547,59 €, súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 5 978,89 € a preto priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 82,62 %
2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie (proti prvému výroku v časti, ktorou súd prvej inštancie povolil žalovanému splácať dlh v splátkach, druhému výroku, v ktorom bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá a tretiemu výroku o náhrade trov konania) podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Rozhodnutie súdu prvej inštancie označil za nesprávne z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), písm. h) a písm. f) C. s. p., t. j., že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 2.1 Žalobca má za to, že nárok na zaplatenie úroku z úveru trvá od poskytnutia peňažných prostriedkov až po ich vrátenie, teda aj po predčasnom zosplatnení. Z ustanovení § 497, § 502, § 503 a § 506 Obchodného zákonníka je možné vyvodiť, že žalobca má nárok na úroky z úveru až do zaplatenia celého úveru. Dôvodnosť nároku žalobcu na zaplatenie zmluvných úrokov až do zaplatenia dlhu potvrdzuje aj skutočnosť, že navrhovaná zmena ustanovenia § 53 ods. 9 O. z. v znení: „úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi len do uplatnenia práva podľa § 565“ nikdy prijatá nebola. 2.2 K zamietnutiu žaloby v časti požadovaného úroku z omeškania z nezaplatených kvantifikovaných zmluvných úrokov žalobca uvádza, že zmluvné úroky boli vyčíslené pevnou sumou ako zmluvný úrok naakumulovaný z istiny odo dňa zosplatnenia a tento sa ďalej nenavyšuje. Práve z toho dôvodu nejde o rozpor so zákazom anatocizmu, ktorá má zamedziť neodôvodnenému navyšovaniu nárokov veriteľov. Žalobca v odvolaní cituje viacero rozhodnutí krajských súdov, v ktorých súdy priznali sporovej strane aj nárok na úroky z omeškania z nezaplatených úrokov. 2.3 Súd prvej inštancie umožnil žalovanému splácať dlh v splátkach po 70,- € mesačne, pričom neuviedol akým spôsobom posúdil komplexné pomery žalovaného, ktoré by odôvodňovali umožniť mu splácať istinu s príslušenstvom splátkach a žalovaný nepredložil žiadny dôkaz, ktorý by odôvodňoval možnosť pripustenia splátok. Rozsudok v tejto časti nie je dostatočne odôvodnený. Súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav a nebola splnená podmienka, podľa ktorej môže súd v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu na plnenie a rozhodol nad zákonom dovolený rozsah.
2.4 Na základe vyššie uvedeného žalobca navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil, vyhovel žalobe v plnom rozsahu a zaviazal žalovaného uhradiť dlžnú sumu do troch dní od právoplatnosti rozsudku, zároveň žalobcovi priznal náhradu trov konania vo výške zaplatených súdnych poplatkov.
3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.
4. Krajský súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalobcu podľa § 34 C. s. p. v rámci odvolacieho konania vyžiadal od žalobcu výpis z úverového účtu vo forme amortizačnej tabuľky v zmysle § 9 ods. 3 a 5 zákona č. 129/2010 Z. z., ktorú doručil na oboznámenie aj žalovanému a obom stranám sporu uviedol, aké rozhodujúce skutočnosti mieni z tohto listinného dôkazu vyvodiť: výšku istiny, úroku a poplatkov rozvrhnutých do jednotlivých splátok v čase uzavretia úverovej zmluvy, t. j. v prípade riadneho splácania úveru, celkovú výšku úroku a poplatkov, ktorú mal dlžník zaplatiť podľa úverovej zmluvy a započítanie jednotlivých úhrad dlžníka na istinu, úrok, poplatky a úrok z omeškania. V tomto prípade nebolo podľa názoru odvolacieho súdu potrebné za účelom doplnenia dokazovania pred odvolacím súdom napriek doslovnej dikcii ustanovenia § 385 ods. 1 C. s. p. nariadiť pojednávanie, pretože podľa § 204 C. s. p. dôkaz listinou sa vykoná tak, že súd listinu alebo jej časť prečíta alebo oboznámi jej obsah; to neplatí, ak ide o listinu, ktorej odpis bol strane sporu v priebehu konania doručený a ak listina alebo jej obsah neboli protistranou spochybnené. 4.1 Odvolací súd po preskúmaní veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C. s. p. v celom rozsahu z dôvodov vymedzených v odvolaniach strán sporu podľa § 380 ods. 1 C. s. p. a v rozsahu vád týkajúcich sa procesných podmienok v zmysle § 380 ods. 2 C. s. p., ktoré vady nezistil, po zohľadnení skutkového zistenia vyvodeného z doplneného dokazovania pred odvolacím súdom v zmysle § 383 C. s. p. dospel k názoru, že rozsudok súdu prvej inštancie (prvý výrok v časti, v ktorej súd prvej inštancie priznal žalovanému možnosť splácať dlh v splátkach a druhý výrok) je potrebné podľa § 388 C. s. p. zmeniť, pretože v tejto časti nie sú splnené podmienky na potvrdenie ani zrušenie rozsudku a o treťom výroku rozhodol podľa § 396 ods. 1 a 2 C. s. p.
5. Zmluva o úvere v kópii je založená na č. l. 135. V tejto zmluve o úvere sa jej účastníci Prima banka Slovensko, a. s. ako veriteľ a B. L. ako dlžník dohodli, že banka poskytne klientovi úver vo výške 7 000,- € bez určenia účelu úveru s dohodnutou úrokovou sadzbou fixnou do splatnosti vo výške 10,9 % p. a. V zmluve bol dohodnutý aj konkrétny spôsob splácania úveru bezhotovostne vždy k 25. dňu kalendárneho mesiaca počnúc dňom 25. mája 2016. Výška anuitnej splátky bola určená na 109,71 € a ich počet určený na 96. Žalovaný bol podľa zmluvy povinný zaplatiť aj poplatok za poskytnutie úveru vo výške 350,- € a využil aj možnosť poistiť schopnosť splácať úver za dohodnuté poistné 2,69 € mesačne. Na pojednávaní konanom sa dňa 02.05.2018 žalovaný nárok žalobcu uznal v plnom rozsahu a požiadal o možnosť splácať dlh v splátkach.
6. Odvolanie žalobcu je dôvodné. Čiastočné zamietnutie žaloby v časti istiny vo výške 568,70 € odôvodnil súd prvej inštancie s poukazom na to, že zmluva o úvere je bezúročná a bezpoplatková v dôsledku absencie podstatnej náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. (poznámka odvolacieho súdu - písm. l/) a z toho dôvodu všetky žalovaným zaplatené platby (452,41 € + 549,87 € + 18,83 € = 1021,11 €) započítal na istinu (7000,- €) a žalobcovi priznal sumu 5 978,89 € (7000,- € - 1021,11 €). Tento právny záver súdu prvej inštancie nie je správny. Ako vyplýva z Uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 146/2017 zo dňa 22. februára 2018: „Pokiaľ ide o to, či zmluva o spotrebiteľskom úvere, ktorú uzatvorili strany sporu, obsahuje výšku, počet a termíny splátok úrokov a iných poplatkov, je potrebné mať na zreteli, že eurokonformný výklad § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. umožňuje dospieť k záveru, že toto ustanovenie nevyžaduje, aby zmluva o úvere obsahovala presné vymedzenie vnútornej skladby jednotlivých splátok, to znamená určenie, aká časť každej jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky. Účelom predmetného ustanovenia nebolo, aby mal spotrebiteľ už pri uzatvorení zmluvy k dispozícii v číselnom vyjadrení informáciu, aká časť bude v tej ktorej anuitnej splátke (výška ktorej je konštantná) pripadať na istinu, úverový úrok a iné platby. Dovolací súd v súvislosti s tým poznamenáva, že aj v zmysle Rozsudku (C-42/15) zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie istiny (viď bod 53 Rozsudku). Podrobné informácie o vnútornej skladbe anuitnej splátky podáva veriteľ na žiadosť spotrebiteľa, a to bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy a vo forme amortizačnej tabuľky (bod 53 Rozsudku). Vychádzajúc z účelu Smernice, právnych záverov vyjadrených v Rozsudku,
účelu § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. a čiastkových právnych záverov vyjadrených vyššie dovolací súd uzatvára, že predmetné ustanovenie je potrebné interpretovať tak, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. Pokiaľ predmetné ustanovenie zákona č. 129/2010 Z .z. hovorí o výške, počte, termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je potrebné ho eurokonformne vykladať tak, že sa tým neustanovuje povinnosť uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t.j. istine, úrokom a iným poplatkom) osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky.“ (porovnaj aj 3 Cdo 45/2018, 4Cdo 211/2018, 7Cdo/98/2018). S poukazom na ustálenú prax najvyšších súdnych autorít Slovenskej republiky odvolací súd uvádza, že nemožno od dodávateľov v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z. z. žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že nie je možné určiť úver za bezúročný a bezpoplatkový len s poukazom na absenciu náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. l/ (do 31.03.2015 pod písm. k/) zákona č. 129/2010 Z. z. Žalovaný v zmysle listinného dôkazu - Prehľad splácania do predčasného zosplatnenia uhradil na istinu 452,41 €, na úrok 549,87 €, na poistné 18,83 €. Z Prehľadu splácania po predčasnom zosplatnení vyplýva, že žalovaný po zosplatnení úveru už neuhradil žiadnu splátku. Na istine tak žalovaný dlží žalobcovi sumu 6 547,59 € (7000,- € - 452,41 €). Nakoľko súd prvej inštancie priznal žalobcovi sumu 5 978,89 €, odvolací súd priznal už len rozdiel z tejto sumy 568,70 € (6 547,59 € - 5 978,89 €) spolu s 5 % úrokom z omeškania od 02.06.2017 do zaplatenia.
7. Čiastočné zamietnutie žaloby v časti úrokov z úveru za obdobie po zosplatnení úveru odôvodnil súd prvej inštancie aj s poukazom na to, že zmluvné úroky sú vždy splatné spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky, t.j. spolu s istinou. Doba splatnosti úrokov za poskytnutie peňazí sa tak zhoduje s dobou splatnosti úveru. Celková suma úrokov však musí byť zaplatená najneskôr do splatnosti dlžného zostatku úveru a teda žalobca ako veriteľ nemohol oprávnene požadovať od žalovaného, ako dlžníka zmluvné úroky aj „do splatnosti úverovej istiny,“ (poznámka odvolacieho súdu - vzhľadom na obsah odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie v bode 29 je zrejmé, že v poslednej vete bodu 29 rozsudku sa jedná o zrejmú chybu v písaní, pričom správne má byť uvedené „po splatnosti úverovej istiny“). 7.1 Súd prvej inštancie neuviedol zákonné ustanovenie, od ktorého svoj záver o zániku nároku žalobcu na zmluvné úroky po zosplatnení úveru vyvodil. Odvolaciemu súdu sú z jeho rozhodovacej činnosti známe rozhodnutia súdov prvej a druhej inštancie vychádzajúce z názoru, že úroky z úveru prináležia veriteľovi len za čas do splatnosti dlhu (napríklad rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25Co/400/2014 z 29. 07. 2015, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/4/2017 zo 16. 02. 2017, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/296/2016), ale aj opačné rozhodnutia obsahujúce názor, že povinnosť platiť úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov v spotrebiteľských vzťahoch trvá aj po splatnosti pohľadávky až do vrátenia úveru (napríklad uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 14Co/41/2014, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/432/2015, uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 14Co/108/2014), prax súdov pri rozhodovaní o nároku na zmluvné úroky z úveru po jeho zosplatnení nie je teda ustálená. 7.2 Podstatnými náležitosťami zmluvy o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka je určenie zmluvných strán, výšky úveru a záväzok veriteľa poskytnúť na požiadanie dlžníka peňažné prostriedky v dohodnutej výške, ako aj záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté prostriedky a zaplatiť úroky. Obchodný zákonník nemá priamu úpravu, z ktorej by vyplývalo, či veriteľovi patria zmluvné úroky v prípade predčasného zosplatnenia úveru iba do okamihu tohto zosplatnenia alebo mu tieto úroky patria až do doby konečného vrátenia peňažných prostriedkov dlžníkom. Takáto úprava absentuje aj pri zmluve o pôžičke podľa § 657 Občianskeho zákonníka alebo v zákone č. 129/2010 Z. z. Snahou zákonodarcu o úpravu tejto otázky priamo v Občianskom zákonníku bola navrhovaná zmena ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka zákonom č. 106/2014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov tak, že sa na konci tohto ustanovenia mala pripojiť veta: „úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi len do uplatnenia práva podľa § 565“. Navrhovanú zmenu odôvodňovala dôvodová správa nasledovne: „V súvislosti s úpravou režimu straty výhody splátok sa zavádza nové pravidlo, podľa ktorého úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi len do uplatnenia práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na nejednoznačnosť výkladu a neprimerané postupy niektorých veriteľov sa jednoznačne zakotvuje, že tzv. odplatné úroky budú veriteľovi patriť výhradne len do okamihu uplatnenia práva na jednorazové zosplatnenie úveru alebo pôžičky poskytnutej spotrebiteľovi v súlade s § 53 ods. 9 OZ. Z uvedeného plynie, že veriteľ si nebude môcť po jednorazovom zosplatnení uplatniť úroky za čas, ktorý by mala úverová zmluva ešte trvať bez výhody postupného splácania dlhu
spotrebiteľom v splátkach. Povedané inak, ak bol úver dojednaný na dobu 10 rokov, v 3. roku došlo k jeho jednorazovému zosplatneniu podľa § 53 ods. 9 OZ, za obdobie zvyšných 7 rokov už veriteľovi nebudú patriť odplatné úroky. V týchto prípadoch bude mať po jednorazovom zosplatnení veriteľ nárok len na úroky z omeškania, ktorými sa bude úročiť celá výška dlhu spotrebiteľa, ktorá sa ustálila v dôsledku uplatnenia práva na jednorazové zosplatnenie úveru“. Navrhovaná zmena sa do zákona č. 106/2014 Z. z. nepremietla v dôsledku pozmeňujúceho návrhu Ústavnoprávneho výboru Národnej rady Slovenskej republiky, ktorý uznesením z 18. marca 2014 č. 392a navrhol v článku I. vypustiť bod 5 v znení: „V § 53 ods. 9 sa na konci pripája táto veta: Úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi len do uplatnenia práva podľa § 565“ z dôvodu možného spôsobenia problémov v aplikačnej praxi. 7.3 Podstatnou otázkou pre rozhodnutie o odvolaní žalobcu je, či je možný súbeh úrokov z úveru aj úrokov z omeškania alebo sa navzájom vylučujú. Z ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka tento moment nevyplýva. Z ust. § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva, len odkedy je dlžník povinný platiť úroky. Ustanovenie § 503 Obchodného zákonníka neupravuje dobu, dokedy je dlžník povinný platiť úroky z úveru, iba splatnosť úrokov a odsek 3 posledná veta tohto ustanovenia upravuje zmenu v obsahu záväzku platiť úrok v tom smere, že pri predčasnom vrátení poskytnutých peňažných prostriedkov zo strany dlžníka, je tento povinný zaplatiť úrok len za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných prostriedkov, t.j. povinnosť dlžníka zaplatiť úroky len za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných prostriedkov v prípade vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov dlžníkom pred dobou určenou v zmluve. Taktiež ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch (§ 13 ods. 3 a § 16 ods. 1) sa týkajú odstúpenia od zmluvy o úvere zo strany spotrebiteľa do 14 dní od jej uzavretia bez uvedenia dôvodu, resp. predčasnej splatnosti úveru. V tomto spore sa však nejedná o tento prípad. Zo žiadneho ustanovenia Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka, či zákona č. 129/2010 Z. z. nevyplýva zákaz dohody účastníkov úverovej zmluvy o povinnosti dlžníka platiť úroky z úveru až do úplného splatenia úveru. Prípustnosť dohody účastníkov zmluvy o úvere o povinnosti dlžníka platiť úroky z úveru až do vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov vo všeobecnosti vyplýva aj z judikatúry Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorá je do určitej miery aplikovateľná v Slovenskej republike vzhľadom na v minulosti totožnú a v súčasnosti príbuznú právnu úpravu úverov poskytnutých spotrebiteľom. V rozhodnutí sp. zn. 33Odo/657/2005 z 27. 06. 2017 Najvyšší súd Českej republiky vyslovil záver, že nie je možné vylúčiť, aby si zmluvné strany pri peňažnej pôžičke dohodli úroky aj za dobu, počas ktorej bude istina dlžníkom skutočne užívaná (do jej faktického vrátenia veriteľovi) teda aj za dobu, počas ktorej je dlžník v omeškaní so splnením svojho záväzku z dôvodu, že istinu v dohodnutej dobe splatnosti veriteľovi nevráti. Najvyšší súd v tomto rozhodnutí výslovne uviedol, že zmluvné úroky sú odmenou za užívanie istiny, úrok z omeškania predstavuje zákonnú sankciu za omeškanie zo zaplatením istiny a oba nároky môžu existovať vedľa seba. Z hľadiska posúdenia doby, za ktorú boli pri peňažnej pôžičke dohodnuté úroky, bude preto vždy určujúci obsah zmluvy podľa dohody zmluvných strán. O možnom súbehu dohodnutých úrokov a úrokov z omeškania pri pôžičke je rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky z 24. 07. 2014 sp. zn. 33Cdo/1401/2014. Najvyšší súd tu zdôraznil, že oba úroky môžu byť veriteľom požadované vedľa seba bez ohľadu na skutočnosť, či sa jedná alebo nejedná o občianskoprávny vzťah. S odkazom na ďalšie svoje rozhodnutia (sp. zn. 33Odo/518/2003 z 25. 09. 2003, sp. zn. 33Odo/657/2005 z 27. 06. 2007, sp. zn. 33Cdo/1401/2014 z 24. 07. 2014) Najvyšší súd Českej republiky v rozhodnutí z 21. 08. 2014 sp. zn. 33Cdo/212/2014 dal jednoznačnú odpoveď, že „dohodnuté úroky z úveru predstavujú odmenu za požičanie peňazí a úroky z omeškania sú sankciou za porušenie povinností, t. j. za nezaplatenie dlhu riadne a včas. Kým povinnosť dlžníka zaplatiť veriteľovi dohodnuté úroky vzniká zo záväzku v zmluve, povinnosť platiť úroky z omeškania vyplýva bez ďalšieho zo zákona ako dôsledok omeškania so splnením dlhu. Aj keď dlžník nie je v omeškaní so splnením dlhu, môže veriteľ požadovať dohodnuté úroky a úroky z omeškania môže požadovať pri omeškaní dlžníka aj u bezúročnej (bezodplatnej) pôžičky. Dohodnuté úroky a úroky z omeškania sú príslušenstvom pohľadávky (§ 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka), majú však iný právny dôvod a veriteľ ich môže požadovať vedľa seba. Z uvedeného výkladu vyplýva záver, že pre posúdenie primeranosti výšky úrokového zaťaženia nie je možné obe sadzby úrokov sčítať a že zákonné úroky z omeškania nenahradzajú od splatnosti pohľadávky úroky, ktoré si strany dohodli“. 7.4 Odvolaciemu súdu je známe aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 476/2012 z 18. septembra 2012, ktorým bola odmietnutá sťažnosť sťažovateľa proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 29C/131/2011-127 z 23. novembra 2011 a rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 1Co/30/2012-145 z 30. mája 2012, v ktorých s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo/143/98 neboli žalobcovi v súdnom spore priznané zmluvné úroky z poskytnutých peňažných prostriedkov na základe zmluvy o úvere po splatnosti dlhu z dôvodu, že namietané rozhodnutie krajského súdu nie je možné považovať za svojvoľné alebo zjavne
neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu, keď krajský súd stotožňujúc sa s rozhodnutím okresného súdu s poukazom na štandardnú obchodnoprávnu judikatúru v oblasti úrokov z úveru potvrdil rozhodnutie okresného súdu po rozšírení vecnej argumentácie na podporu správnosti odôvodnenia rozsudku okresného súdu. V predmetnom uznesení teda ústavný súd preskúmal rozhodnutie krajského súdu z hľadiska, či výkladom zákona a právnym názorom krajského súdu nedošlo k zásahu do ústavou garantovaného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, t.j. ústavný súd podrobil rozhodnutie krajského súdu testu ústavnosti, či tento názor nie je arbitrárny, svojvoľný či zjavne neodôvodnený. Nevyjadroval sa však k vecnej správnosti právneho názoru krajského súdu o tom, či úroky patria len do zosplatnenia úveru, nakoľko pokiaľ právny názor všeobecného súdu nie je zjavne svojvoľný, neprekročí teda medze ústavnosti, nie je kompetenciou ústavného súdu posudzovať jeho vecnú správnosť. To je úlohou všeobecného súdnictva (odvolacieho a dovolacieho súdu). 7.5 Z amortizačnej tabuľky odvolací súd zistil, že ak by bol žalovaný zaplatil dohodnuté anuitné splátky vo výške 109,71 € v počte 96 v období od 25. mája 2016 do 25. apríla 2024, bol by zaplatil na úrokoch z úveru dohodnutého sadzbou 10,90 % p. a. celkom 3 531,45 €. Z prehľadu splácania úveru do predčasného zosplatenia bolo zistené, že zo splátok úveru poskytnutých žalovaným bolo na úrok započítaných 549,87 €. Rozdiel medzi sumou, na ktorú by žalobcovi vznikol nárok z titulu úrokov z úveru pri riadnom plnení dohodnutých zmluvných podmienok splácania úveru a sumou, ktorú zo splátok úveru si žalobca na zmluvné úroky započítal, je 2 981,58 € K tejto sume dospel odvolací súd tak, že od dohodnutých úrokov z úveru 3 531,45 € odpočítal úroky zaplatené žalovaným dobrovoľne splátkami úveru vo výške 549,87 €. 7.6 V zmysle § 493 Občianskeho zákonníka v platnom znení obsah dojednaného záväzku (ak je v súlade so zákonom) možno meniť len právnou úpravou (ako je to v prípade § 503 od. 3 Obchodného zákonníka) alebo dohodou zmluvných strán. V zmluve o spotrebiteľskom úvere bola dojednaná celková čiastka úveru, ktorá pozostáva z poskytnutej istiny úveru, úroku a poplatkov. Obchodný zákonník, ani Občiansky zákonník nemodifikuje moment trvania záväzku platiť úrok, ani jeho výšku v prípade omeškania dlžníka s platením úveru ani v prospech dlžníka, ani v prospech veriteľa. Preto podľa odvolacieho súdu zostáva záväzok platiť úrok rovnaký, ako v čase jeho dojednania, t.j. patrí v rovnakej výške a za rovnaké obdobie, bez ohľadu na to, či k omeškaniu dlžníka s platením úveru došlo alebo nedošlo. Aj keď sú vyššie citované ustanovenia Obchodného zákonníka dispozitívneho charakteru (okrem základného ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka), ich prípadná zmena dohodou zmluvných strán, ktorá by viedla k zhoršeniu zmluvného postavenia spotrebiteľa oproti zákonu (napr. dojednanie, že veriteľovi patria v prípade omeškania dlžníka úroky až do skutočného vrátenia istiny úveru) v prípade, ak by mal spotrebiteľ ako dlžník zaplatiť úroky z úveru vo vyššej výške ako v rozsahu zahrnutom do celkovej čiastky spotrebiteľského úveru by bola v zmysle § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka neplatná, a preto vyššie uvedená česká judikatúra ohľadne možnosti takéhoto dojednania v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky týkajúceho sa spotrebiteľských zmlúv o úvere nie je použiteľná. Podľa názoru odvolacieho súdu vzhľadom na neplatnosť daného dojednania sa spotrebiteľský úver v prípade využitia práva podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka (na rozdiel od nespotrebiteľských úverov, kde vyššie uvedené dojednanie prichádza do úvahy) stáva predčasne splatným ako celok, t.j. vrátane úrokov a prípadných poplatkov, veriteľ si nemôže vyberať, ktorú časť úveru zosplatní aj s poukazom na ust. § 503 ods. 1 posledná veta ObZ, podľa ktorého v čase, keď sa má vrátiť zvyšok poskytnutých peňažných prostriedkov, sú splatné aj úroky, ktoré sa ho týkajú a od ktorého sa v prípade spotrebiteľských zmlúv nemožno odchýliť v neprospech spotrebiteľa. Dojednanie umožňujúce zaplatenie istiny predčasne (do jej zaplatenia) v prípade tzv. živých úverov, kde by posledná splátka úveru nebola ešte splatná v prípade, že by nedošlo k jeho zosplatneniu, je nadbytočné, pretože na takýto variant myslí ust. § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka, ktoré je výhodné pre spotrebiteľa, nakoľko tým, že zaplatí istinu skôr, ušetrí na úrokoch. Avšak v prípade omeškania spotrebiteľa s platením úveru, navyše ak dôjde v dôsledku toho k jeho zosplatneniu, je pre neho nevýhodné, aby platil úroky až do zaplatenia istiny. Po zosplatnení úveru neprichádza do úvahy možnosť spotrebiteľa splatiť istinu úveru predčasne v zmysle § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka, pretože istina je už (aj keď predčasne) splatná a splatné sú aj úroky k nej prináležiace v zmysle § 503 ods. 1 posledná veta ObZ, preto nemá význam uvažovať o tom, akú sumu úroku by ušetril v prípade, ak by k zosplatneniu úveru nedošlo a splátky by boli splatné v pôvodne dohodnutých termínoch. Tento názor odvolacieho súdu v spleti rôznych názorov na danú problematiku uvedených vo vyššie citovaných rozhodnutiach sa vzťahuje len na prípady vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru, kedy možno porovnať výšku úroku úveru zahrnutú do celkovej čiastky úveru a odvodenú z amortizačnej tabuľky s výškou úroku, ktorú by mal spotrebiteľ zaplatiť do faktického vrátenia istiny úveru. V tomto posudzovanom prípade sa totiž jedná o spotrebiteľský úver, kde je výška úroku odvodená od celkovej čiastky určená.
7.7 Z dôvodu, že rozhodnutie najvyšších súdnych autorít Slovenskej republiky k otázke, dokedy prináleží veriteľovi úrok z istiny po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru neexistuje, odvolací súd rešpektujúc zmluvne dohodnuté podmienky úveru medzi účastníkmi úverovej zmluvy o výške úveru a výške úroku vyhovel žalobe v časti o zaplatenie zmluvných úrokov z úveru po predčasnom zosplatnení úveru len čiastočne do výšky, akú by pri riadnom plnení povinností žalovaný na úrokoch zaplatil a vo zvyšku (pokiaľ sa domáhal žalobca zaplatenia úrokov z úveru až do zaplatenia istiny) žalobu zamietol. Odvolací súd prijal uvedené rozhodnutie majúc za to, že zabezpečí spravodlivú ochranu práv a záujmov oboch sporových strán v zmysle článku 2 ods. 1 Civilného sporového poriadku.
8. Súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 237,32 € s odôvodnením, že zmluvné dojednanie o platení úrokov z omeškania z dohodnutých (zmluvných) úrokov je podľa § 39 O. z. neplatné pre rozpor so zákonom. Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 4 Obo 143/1998 zo dňa 01. 07. 2000 uviedol, že „Žalovaný je podľa zmluvy povinný platiť z poskytnutých prostriedkov úroky. Úroky sú splatné mesačne. Úroky sú peňažným plnením a dôsledkom omeškania s ich platením je povinnosť platiť úroky z omeškania. Je to zákonný dôsledok vyplývajúci z ustanovenia § 369 ods. 1 bez toho, že by to museli účastníci právneho vzťahu dohodnúť. Úroky z omeškania patria za celú dobu, po ktorú je dlžník s platením úrokov v omeškaní. Platí to však len pre omeškanie s platením úrokov z poskytnutých prostriedkov nie o úrokoch z omeškania. Keďže povinnosť platiť úroky z omeškania je už dôsledkom omeškania, za omeškanie s ich platením už ďalšie úroky z omeškania nepatria“. Odvolací súd uvádza, že s poskytnutím peňažných prostriedkov sa viaže aj povinnosť platiť úroky z úveru (§ 497 Obchodného zákonníka). Úroky v tomto prípade sú osobitnou peňažnou náhradou, súvisiacou s poskytnutím finančných prostriedkov. S omeškaním s úhradou úroku je možné požadovať platenie úrokov z omeškania z nezaplatených úrokov ( § 369 v spojení s § 502 Obchodného zákonníka). Ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku ( § 369 ods.1 Obchodného zákonníka), je povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania. Pri úrokoch z poskytnutého úveru je možné pri omeškaní požadovať z týchto zmeškaných úrokov úroky z omeškania a preto je aj v tejto časti odvolanie žalobcu dôvodné. Odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobcovi priznal aj úrok z omeškania vo výške 5 % ročne z nezaplatených úrokov 237,32 Eur od 02.06.2017 do zaplatenia. 8.1 Súd prvej inštancie svoj záver o nenárokovateľných úrokoch z omeškania z dospelých (kapitalizovaných) úrokov oprel o rozhodnutia všeobecných súdov prvej a druhej inštancie, ktoré nie je možné považovať za najvyššie súdne autority v zmysle čl. 2 ods. 2 C. s. p. Za najvyššie súdne autority podľa čl. 2 ods. 2 C. s. p. je potrebné považovať Ústavný súd Slovenskej republiky, Európsky súd pre ľudské práva, Súdny dvor Európskej únie a Najvyšší súd Slovenskej republiky. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v bode 30 je skoro zhodné s dôvodmi rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 35 Odo/101/2002 zo dňa 24.03.2004 o nemožnosti požadovať od dlžníka príslušenstvo z príslušenstva (úroky z omeškania z dohodnutých úrokov). Odvolací súd si pojem „anatocizmus“ vysvetľuje odlišne, ako „sankciu zo sankcie“. Úroky z úveru nie sú sankciou, ale odmenou za požičané peniaze. Povinnosť platiť úrok z úveru predstavuje (samostatný) peňažný záväzok, s omeškaním ktorého v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo/143/1998 zo dňa 01. 07. 2000 vzniká povinnosť platiť úrok z omeškania a v tomto prípade nemôže ísť o neprípustný anatocizmus. (porovnaj aj uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33 Cdo/5793/2017 zo dňa 28.11.2018)
9. Odvolací súd dospel k záveru, že je dôvodná aj námietka žalobcu, že súd prvej inštancie rozsudok nedostatočne zdôvodnil v časti, v ktorej umožnil žalovanému splácať dlžnú sumu v pravidelných mesačných splátkach vo výške 70,- € až do úplného zaplatenia dlhu. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že s poukazom na nepriaznivú finančnú situáciu a osobné a majetkové pomery priznanú sumu s príslušenstvom povolil žalovanému splácať v splátkach v zmysle § 232 C. s. p., pričom svoje rozhodnutie založil len na tvrdeniach žalovaného. S týmto záverom sa odvolací súd nestotožňuje. Uvedené skutočnosti nie sú podložené žiadnymi listinnými dôkazmi, ktoré by potvrdzovali a odôvodňovali možnosť pripustenia splátok tak ako to učinil súd prvej inštancie. Pokiaľ súd prvej inštancie povolil plnenie v splátkach, mal tento výrok náležite odôvodniť. Hľadiskami pre úvahu súdu, či má žalovanému, ktorého platobnú povinnosť určil, priznať výhodu splátok, bude najmä výška priznaného plnenia, platobná schopnosť žalovaného, aj v konaní prejavená snaha o plnenie záväzku, možnosť žalobcu domáhať sa plnenia jednotlivých splátok v prípade ich nedodržania a skutočnosť, či by prípadné zdržanie v plnení súdom ustanovenej povinnosti nedodržaním jednotlivých splátok nebolo v riešenom prípade vzhľadom na osobné pomery žalobcu príliš ťaživé. Z obsahu spisu, ale ani z odôvodnenia nevyplynulo, že by platobná neschopnosť žalovaného bola preukázaná, nakoľko súd prvej inštancie vychádzal iba z jeho tvrdení a vôbec neprihliadol na výšku priznaného plnenia, z ktorého vyplýva, že len istinu by žalovaný
splácal neprimerane dlho (viac ako sedem rokov) a to dokonca nižšími splátkami (70,- €) ako boli medzi žalobcom a žalovaným dohodnuté v zmysle zmluvy o úvere (109,71 €). Z obsahu spisu vyplýva aj to, že žalovaný v súčasnosti podniká za základe živnostenského oprávnenia (s príjmom 500,- € až 700,- € mesačne podľa vlastného neprevereného tvrdenia), pričom výška jeho príjmu nie je ničím obmedzená; je závislá len na jeho snahe a šikovnosti zarobiť. Z týchto dôvodov odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti tak, ako je uvedené vo výroku rozhodnutia.
10. Odvolací súd nedokáže vyčísliť, v akej časti bola zamietnutá žaloba žalobcu o zaplatenie úrokov nad priznanú sumu zmeňujúcim rozhodnutím odvolacieho súdu z dôvodu, že chýbajú vstupné údaje pre tento výpočet, najmä kedy žalovaný zaplatí dlžnú istinu a koľko by činili úroky z úveru podľa žaloby - od 02.06.2017 zo sumy 6 547,59 € sadzbou 10,90 % ročne do zaplatenia. Rozhodnutie o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu trov celého konania podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku vydané podľa § 396 ods. 2 C. s. p. neodporuje rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. apríla 2004 sp. zn. 1MCdo/1/2004 uverejnené v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR pod publikačným číslom 34/2005, v zmysle ktorého procesný úspech žalobcu v časti týkajúcej sa celej žalovanej pohľadávky a jeho neúspech iba v príslušenstve žalovanej pohľadávky (v úrokoch z omeškania) nemožno v odôvodnených prípadoch (pri rozhodovaní o náhrade trov konania) považovať za „neúspech v pomerne nepatrnej časti“ podľa ustanovenia § 142 ods. 3 O. s. p., ale za „čiastočný úspech“ v zmysle ustanovenia § 142 ods. 2 O. s. p. (v súčasnosti ustanovením § 255 C. s. p.), pretože žalobcovi bolo vyhovené nielen ohľadne nároku na zaplatenie istiny, ale aj väčšiny príslušenstva pohľadávky vo forme úrokov, úrokov z omeškania a žaloba bola zamietnutá len v časti úrokov v prevyšujúcich dohodnuté úroky v zmluve o úvere, ktoré nie sú vyčísliteľné konkrétnou sumou. 10.1 Ak žalobca uspel s nárokom na istinu a celé príslušenstvo pohľadávky vo forme úrokov a úrokov z omeškania okrem časti úrokov z istiny, ktorých výška ku dňu rozhodnutia odvolacieho súdu vyčísliteľná nie je, bolo podľa názoru odvolacieho súdu odôvodnené považovať žalobcu za úspešnú stranu v spore v celom rozsahu a priznať mu plnú náhradu trov konania.
11. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C. s. p. (§ 421 ods. 2 C. s. p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C. s. p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).
Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C .s p.)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C. s. p.).