Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11Co-197-2018.pdf
PDF · 202.57 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/197/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov JUDr. Martina Kolesára a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobcu: Z. W., nar. X.X.XXXX, bytom Z. 6, Košice, zastúpený JUDr. Richardom Kovalčíkom, advokátom, so sídlom Rázusova 1, Košice, proti žalovaným: 1/ Profesionálna dražobná spoločnosť, s.r.o., so sídlom Masarykova 21, Košice, IČO: 36 583 936, 2/ Československá obchodná banka, a.s., so sídlom Žižkova 11, Bratislava, IČO: 36 854 140, 3/ T., žalovaní v 1., 3. a 4. rade zastúpení JUDr. Dušanom Pavčíkom, advokátom, so sídlom Kuzmányho 57, Košice, o neplatnosť dražby, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I z 19. decembra 2017, č. k. 24C/113/2014-379
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalobca je p o v i n n ý nahradiť žalovaným v 1., 3. a 4. rade 100 % trov odvolacieho konania.
Vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným 2. rade stranám nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice I (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia neplatnosti dražby uskutočnenej dňa 27.12.2013, ktorú na základe návrhu žalovaného v 2. rade v hmotnoprávnom postavení záložného veriteľa zorganizoval ako dražobník žalovaný v 1. rade (ďalej tiež len „dražba“), a na ktorej žalovaní v 3. a 4. rade vydražili nehnuteľnosti - byt č. XX v bytovom dome č. súpis. XXX na parc. č. XXX/X na Z. X v C., spoluvlastnícky podiel o veľkosti XXX/XXXXX na spoločných častiach a na spoločných zariadeniach tohto bytového domu a rovnaký spoluvlastnícky podiel na pozemkoch registra „C“ parc. č. XXX/X - J. plochy a nádvoria o výmere XXXX m2, parc. č. XXX/X - J. plochy o výmere XXX m2, parc. č. XXX/X - J. plochy a nádvoria o výmere XXX mX a parc. č. XXX/X - J. plochy a nádvoria o výmere 160 m2 (ďalej tiež aj „nehnuteľnosti“, „záloh“ alebo „predmet dražby“) dovtedy patriace žalobcovi. Žalobca dôvody neplatnosti dražby prezentoval v dvoch argumentačných líniách. V tej prvej sa sústredil na otázky majúce význam pre posúdenie právnej dovolenosti dražby ako takej. Tvrdil v tejto súvislosti, že vykonanie dražby navrhol žalovaný v 2. rade pre pohľadávku zo Zmluvy o poskytnutí úveru č. XXXXXX zo dňa 27.4.2010, zabezpečenú záložným právom na nehnuteľnostiach. Podľa žalobcu je výkon záložného práva predajom zálohu na dobrovoľnej dražbe v danom prípade vylúčený už len spotrebiteľským charakterom právneho vzťahu strán, ktorý podľa jeho názoru vzhľadom na ciele Smernice rady 93/13 EHS predpokladá vždy súdny prieskum spotrebiteľských podmienok. Spotrebiteľsky neprijateľným z dôvodu značnej nerovnováhy je podľa presvedčenia žalobcu tiež ustanovenie Všeobecných obchodných podmienok žalovaného v 2. rade, upravujúce povinnosť spotrebiteľa podriadiť sa dobrovoľnej dražbe. V rámci tejto skupiny dôvodov neplatnosti dražby žalobca argumentoval tiež neplatnosťou záložnej zmluvy v dôsledku neplatnosti úverovej zmluvy, spôsobenej podľa jeho názoru prítomnosťou neprijateľných spotrebiteľských podmienok (napríklad rozhodcovskej doložky), a tiež aj na podklade právnej domnienky o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru vyvolanej podľa žalobcu absenciou osobitných obsahových požiadaviek podľa zák. č. 258/2001 Z. z. (v prípade prvej z úverových zmlúv) a podľa zák. č. 129/2010 Z. z. (v prípade druhej z úverových zmlúv). Poukázal v tomto smere na to, že v úverovej zmluve nie je vyjadrený údaj o skladbe mesačnej splátky, teda aká suma sa z tejto splátky započítava na splátku istiny, aká na splátky úrokov a aká na splátky poplatkov. I v samotnej záložnej zmluve sú podľa žalobcu obsiahnuté viaceré neprijateľné zmluvné podmienky (napríklad dohoda o možnosti odpredaja zálohu za 70 % jeho hodnoty), pričom jej neplatnosť naviac vyvodzoval tiež z neurčitosti vyjadrenia príslušenstva zabezpečenej pohľadávky. V ďalšej skupine dôvodov žalobca vytýkal pochybenia, ku ktorým podľa jeho názoru došlo z pohľadu zák. č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov, v znení neskorších zmien a doplnkov (ďalej tiež len „ZDD“), pri organizovaní dražby i pri dražbe samotnej. Namietal v tomto smere, že ust. § 11 ZDD, ukladajúce dražobníkovi určiť miesto a čas začatia dražby tak, aby nebola obmedzená možnosť účasti na dražbe, bolo v danom prípade porušené tým, že dražobník systematicky určoval šibeničné termíny (najprv vyhlásil konanie dražby dňa 11.4.2013; od tejto dražby ale dňa 7.3.2013 upustil, následne oznámením zo 15.7.2017 vyhlásil konanie dražby dňa 13.8.2013, s tým, že na ohliadku určil termíny 25. a 26.7.2013; táto dražba bola zmarená z dôvodu doručenia oznámenia o nej žalobcovi až v deň, kedy sa mala uskutočniť, potom oznámením o dražbe zo dňa 16.8.2013 žalovaný v 1. rade vyhlásil konanie dražby dňa 10.9.2013 s tým, že na ohliadku určil termíny 2. a 3.9.2013; táto dražba bola zmarená z dôvodu doručenia oznámenia o nej žalobcovi po dni, kedy sa mala uskutočniť, následne oznámením o dražbe zo dňa 19.9.2013 žalovaný v 1. rade vyhlásil konanie dražby dňa 9.10.2013, s tým, že na ohliadku určil termíny 26. a 27.9.2013; oznámenie o tejto dražbe bolo žalobcovi doručené po dňoch určených na ohliadku nehnuteľností a dražba bola zmarená až napokon oznámením zo 3.12.2013 žalovaný v 1. rade vyhlásil konanie spornej dražby dňa 27.12.2013 s tým, že na ohliadku určil termíny 12. a 13.12.2013) a účelovo väčšinu z nich situoval do obdobia letných prázdnin a útlmu obchodnej činnosti (9.7., 13.8. a 10.9.2013) a spornú dražbu dokonca stanovil na obdobie medzi vianočnými sviatkami a novým rokom, čím podľa presvedčenia žalobcu došlo k obmedzeniu možnosti účasti na dražbe. Žalobca tvrdil tiež, že v rozpore s ust. § 11 ods. 4 ZDD, nebolo oznámenie o spornej dražbe najmenej 15 dní pred jej konaním zverejnené na úradnej tabuli obce, na území ktorej sa predmet dražby nachádzal a v periodickej tlači s pôsobnosťou minimálne pre obec, na ktorej území sa predmet dražby nachádzal, základné údaje o čase, mieste, predmete a najnižšom podaní dražby; ďalej že v rozpore s ust. § 11 ods. 5 ZDD nebola na predmete dražby (nehnuteľnostiach) umiestnená najmenej 15 dní pred konaním dražby označovacia páska podľa prílohy tohto zákona a ani oznámenie o dražbe, že v rozpore s ust. § 17 ods. 3 ZDD dražobník najmenej 30 dní pred začatím dražby neuverejnil oznámenie o dražbe v registri dražieb a bez zbytočného odkladu ho nezaslal Ministerstvu spravodlivosti SR na zverejnenie v obchodnom vestníku; ďalej že v rozpore s ust. § 17 ods. 5 písm. c) v spojení s ust. § 17 ods. 6 ZDD dražobník nedoručil oznámenie o dražbe podielovým spoluvlastníkom v bytovom dome, a že v rozpore s ust. § 17 ods. 5 písm. c) a f) ZDD žalovaný v 1. rade nedoručil oznámenie o dražbe na zapísanie poznámky v katastri nehnuteľností príslušnému okresnému úradu a tiež správcovi dane, v obvode ktorého sa nehnuteľnosti nachádzajú. Žalobca namietal tiež, že nebol účastníkom zmluvy o vykonaní dražby, a že nemal možnosť sa k nej vyjadriť. Tvrdil zároveň, že v Zmluve o výkone dražby zo dňa 31.1.2013 absentuje údaj o najnižšom podaní, predstavujúci jej základnú obsahovú náležitosť podľa ust. § 16 ods. 2 ZDD. Z tohto dôvodu je podľa argumentácie žalobcu potrebné považovať zmluvu o výkone dražby za neplatnú v zmysle ust. § 16 ods. 10 ZDD. Žalobca v tejto súvislosti vytkol postupu žalovaného v 1. rade tiež, že spornú opakovanú dražbu vykonal na základe Zmluvy o vykonaní dražby zo dňa 31.1.2013 a nie na základe osobitnej zmluvy, tak, ako to predpisuje ust. § 22 ods. 1 ZDD. Na podklade tejto argumentácie žalobca prezentoval názor, že podkladom pre výkon spornej dražby nebola žiadna zmluva o vykonaní dražby poťažne ním bola zmluva neplatná. Neexistuje tak právny titul, na základe ktorého mohlo dôjsť k realizácii dražby. Žalobca taktiež namietal, že v dražobnom spise absentujú pri jednotlivých dražbách doklady o zložení dražobnej zábezpeky. Napokon pri organizovaní dražby žalovaný v 1. rade podľa presvedčenia žalobcu pochybil i v tom, že napriek tomu že podľa ust. § 12 ods. 1 ZDD znalecký posudok na určenie ceny predmetu dražby nesmie byť v deň konania dražby starší ako šesť mesiacov, v danom prípade bol podkladom pre spornú dražbu znalecký posudok vypracovaný ešte dňa 1.4.2013. Žalobca v tejto súvislosti poukázal i na to, že pre účely výkonu záložného práva bola znalecky stanovená všeobecná cena nehnuteľnosti na 133.000,- Eur, pritom ešte v roku 2009 boli nehnuteľnosti znalcom ohodnotené na sumu 200.000,- Eur; na spornej dražbe bol udelený príklep na najvyššie podanie v sume 99.008,- Eur, z čoho je podľa žalobcu evidentné, že na v dražbe došlo k výraznému podhodnoteniu nehnuteľností.
2. Prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku skutkovo vyšiel z nespornej existencie úverových vzťahov žalobcu ako dlžníka a žalovaného v 2. rade v hmotnoprávnom postavení veriteľa, záväzky z ktorých boli zabezpečené zriadením záložného práva na nehnuteľnostiach. Na základe Zmluvy o poskytnutí úveru č. 142336 zo dňa 27.4.2010 žalovaný v 2. rade poskytol žalobcovi peňažné prostriedky v sume 127.000,- Eur určené na zakúpenie nehnuteľností, ktoré sa zaviazal vrátiť s dohodnutými úrokmi vo výške 5,15% ročne a s poplatkami v 195 mesačných splátkach (16 rokov a 3 mesiace) po 962,70 Eur. Na zabezpečenie záväzkov z tejto úverovej zmluvy žalobca a žalovaný v 2. rade uzavreli dňa 27.4.2010 Zmluvu o zriadení záložného práva č. 142336/Zal/1, v ktorej podľa zistenia súdu prvej inštancie bola určito vyjadrená istina zabezpečenej pohľadávky, a tiež založené nehnuteľnosti. Na základe inej Zmluvy o poskytnutí úveru č. XXXXXX zo dňa 22.9.2010 žalovaný v 2. rade poskytol žalobcovi peňažné prostriedky v sume 15.600,- Eur, určené na rekonštrukciu nehnuteľností, ktoré sa zaviazal vrátiť s dohodnutými úrokmi vo výške 5,11% a s poplatkami v 189 mesačných splátkach (15 rokov a 9 mesiacov) po 120,33 Eur. Na zabezpečenie záväzkov z tejto úverovej zmluvy žalobca a žalovaný v 2. rade uzavreli v ten istý deň Zmluvu o zriadení záložného práva č. 166048/Zal/1, v ktorej podľa zistenia súdu prvej inštancie bola určito vyjadrená istina zabezpečenej pohľadávky, a tiež založené nehnuteľnosti. V oboch úverových zmluvách sa podľa zistenia súdu prvej inštancie strany dohodli, že žalovaný v 2. rade môže vykonať záložné právo k nehnuteľnostiam priamym predajom, dobrovoľnou dražbou alebo vyhlásením verejnej obchodnej súťaže. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalovaný v 2. rade z dôvodu neplnenia úverových záväzkov žalobcom uplatnil právo na okamžité zosplatnenie oboch úverov, zostatok ktorých ku dňu 18.1.2013 prestavoval spolu sumu 152.835,19 Eur (z toho zo Zmluvy o úvere č. XXXXXX 137.671,10 Eur a z druhej z úverových zmlúv 16.955,82 Eur). Na uspokojenie týchto úverových pohľadávok voči žalobcovi žalovaný v 2. rade po predchádzajúcej márnej výzve na ich dobrovoľné splnenie pristúpil k výkonu záložného práva na nehnuteľnostiach ich predajom na dobrovoľnej dražbe, organizovaním ktorej poveril žalovaného v 1. rade. Predmet dražby bol ohodnotený znaleckým posudkom č. 41/2013 Ing. B. M. zo dňa 1.4.2013 na sumu 133.000 Eur. Po neúspešnej dražbe dňa 9.7.2013 a rovnako neúspešných ďalších troch opakovaných dražbách (13.8.2013, 10.9.2013 a 9.10.2013) žalovaný v 1. rade a žalovaný v 2. rade uzavreli dňa 17.10.2013 Zmluvu o vykonaní štvrtej opakovanej dražby, v ktorej sa podľa zistenia súdu prvej inštancie dohodli na vykonaní ďalšej opakovanej dražby s tým, že oproti predchádzajúcim zmluvám o vykonaní dražby v nej došlo k úprave najnižšieho podania v rozsahu 75 % ohodnotenia predmetu dražby znaleckým posudkom Ing. Juraja Miškoviča zo dňa 1.4.2013, čo zodpovedalo sume 99.750,- Eur. Žalovaný v 1. rade vyhlásil štvrtú opakovanú dražbu nehnuteľností na deň 27.12.2013. Na opakovanej 4. dražbe došlo podľa skutkového záveru prvoinštančného súdu k udeleniu príklepu žalovaným v 3. a 4. rade , ktorí na nehnuteľnosti urobili najvyššie podanie v sume 99.750,- Eur.
3. Na takto zistený skutkový stav prvoinštančný súd aplikoval ust. § 52, § 53 ods. 10, § 151a, § 151b ods. 1 a 2, § 151e ods. 1 a 2, § 151j ods. 1, § 151l ods. 1 a § 151m ods. 4, zák. č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník, v znení neskorších zmien a doplnkov, § 11 ods. 1 a 4 až 6, § 12 ods. 1, § 13 ods. 1 a 2, § 17 ods. 3, 5 a 6, § 16 ods. 1 až 4 a § 21 ods. 2 a 4 zák. č. 527/2002 Z. z., o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov, v znení neskorších zmien a doplnkov, § 1 ods. 2 písm. e) zák. č. 258/2001 Z. z., o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, v znení neskorších zmien a doplnkov a § 1 ods. 3 zák. č. 129/2010 Z. z., o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších zmien a doplnkov a z nich vyvodil v jednotlivých žalobcom nastolených skutkových a právnych otázkach dielčie závery, ktoré podľa jeho posúdenia určenie neplatnosti dražby neodôvodňovali. Súd prvej inštancie vo svojich úvahách pri formovaní napadnutého rozsudku v prvom rade odmietol argument žalobcu o inštitucionálnej nezlučiteľnosti záložného práva ako takého a zvlášť jeho výkonu predajom zálohu na dobrovoľnej dražbe so spotrebiteľskými záväzkami. Skonštatoval v tejto súvislosti, že záložné právo na nehnuteľnostiach v prospech žalovaného v 2. rade vzniklo na základe záložných zmlúv, v ktorých sa zmluvné strany výslovne dohodli, že žalovaný v 2. rade môže realizovať výkon záložného práva priamym predajom, dobrovoľnou dražbou alebo vyhlásením verejnej obchodnej súťaže. I ak by tu takejto dohody nebolo, podľa úvahy súdu prvej inštancie spôsob výkonu záložného práva predajom veci na dobrovoľnej dražbe vyplýva priamo z ust. § 151j ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie usúdil, že pre rozhodnutie vo veci je bez právneho významu žalobcom nastolená otázka spotrebiteľskej prijateľnosti a cez to platnosti dohody strán o možnosti výkonu záložného práva predajom zálohu na dobrovoľnej dražbe, keďže tento spôsob výkonu záložného práva vyplýva priamo zo zákona. Súd prvej inštancie v širších úvahách o platnosti záložných zmlúv akcentoval, že žalobca na ne nesporne pristúpil slobodne, a že tento druh zabezpečenia je v prípadoch tak vysokých bankových úverov štandardom. Zvlášť vo vzťahu k spotrebiteľskej ochrane, ktorej sa žalobca dovolával, súd prvej inštancie skonštatoval, že relevantná súdna prax dospela k záveru, že samotná právna úprava dobrovoľných dražieb, resp. možnosť vymoženia plnení zo spotrebiteľských zmlúv touto formou, sám o sebe nie je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ani s ochranou spotrebiteľa vyplývajúcou z práva únie. Upriamil pritom pozornosť na to, že takýto záver vyplýva z rozhodovacej praxe Súdneho dvora Európskej únie (napr. rozsudok zn. C-43/2013 Monika C. proti SMART Capital, a.s., zo dňa 10.09.2014), ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky (uznesenie sp. zn. PL.ÚS 23/2014 zo dňa 24.09.2014). V ďalšom rade sa súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku vysporiadal s argumentáciou žalobcu, poukazujúcou na obsahové nedostatky úverových a záložných zmlúv. Poukázal v tomto zmysle na to, že úverovú zmluvu zo dňa 27.4.2010 v zmysle ust. § 1 ods. 2 písm. e) zák. č. 258/2001 Z. z. a úverovú zmluvu podľa ust. § 1 ods. 3 zák. č. 129/2010 Z. z. nemožno pokladať za spotrebiteľský úver, čo podľa jeho názoru vylučuje možnosť klásť na obe úverové zmluvy obsahové požiadavky vyžadované týmito predpismi pre spotrebiteľské úverové zmluvy. I ak by tomu takto nebolo, obe úverové zmluvy podľa záveru súdu prvej inštancie, žalobcom vytýkané obsahové náležitosti majú. Prvoinštančný súd na podporu tohto svojho záveru poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 zo dňa 9.11.2016 (Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíroová). V tejto veci sa Súdny dvor EÚ zaoberal otázkou obligatórnych náležitostí zmlúv o úvere z hľadiska súladu so Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a tiež s bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úverov. Podľa tejto Smernice má zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne okrem iného uvádzať výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami na účely splatenia, ako aj ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané v čase uzavretia zmluvy. Zároveň, zmluva by mala zrozumiteľným a stručným spôsobom poskytovať všetky potrebné informácie, aby sa mohol spotrebiteľ oboznámiť so svojimi právami a povinnosťami, ktoré mu z nej vyplývajú. V súlade s týmto výkladom Smernice 2008/48/ES Súdnym dvorom EÚ teda nie je nevyhnutné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere uvádzala resp. spresňovala, aká časť každej splátky bude započítaná na istinu a aká časť na úroky, ani aby spresňovala, z čoho pozostáva celková čiastka, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť. Nejde totiž o okolnosť, ktorej neuvedenie v zmluve o úvere by mohlo spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Podľa zistenia súdu prvej inštancie je v oboch úverových zmluvách určito a zrozumiteľne určená celková výška poskytnutého úveru, výška úrokovej sadzby, výška splátky, jej frekvencia (mesačne), lehota splatnosti jednotlivých splátok, doba trvania úveru, resp. lehota na úplné splatenie úveru, ročná percentuálna miera nákladov, ako aj presná výška celkovej sumy, ktorú mal žalobca na každý z úverov zaplatiť. Takto stanovené zmluvné podmienky podľa jeho úvahy bez ťažkostí a s istotou umožňovali žalobcovi poznať všetky podmienky pre budúce plnenie zmluvy a identifikovať rozsah svojho záväzku, predovšetkým výšku splátky, jej frekvenciu, deň splatnosti každej splátky a lehotu na splatenie celého úveru. Praktickým dôkazom toho je podľa jeho vysvetlenia už len fakt, že žalobca nikdy (ani v priebehu trvania záväzkového vzťahu zo zmluvy o úvere, ani po oznámení o začatí výkonu záložného práva, ani v priebehu dobrovoľnej dražby) vyššie uvedené námietky neuplatnil a nikdy nespochybňoval ani výšku pohľadávky, ktorá bola predmetom výkonu záložného práva. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti zároveň poznamenal, že samotná výška úverovej istiny (poskytnuté peniaze bez úrokov a úrokov z omeškania) predstavuje sumu 136.621,25 Eur. Vzhľadom na trhovú cenu nehnuteľnosti, stanovenú znaleckým posudkom (133.000 Eur) je teda zrejmé, že výška pohľadávky záložného veriteľa len čo do dlžnej úverovej istiny, nebola v zjavnom nepomere k trhovej hodnote predmetu dražby. Súd prvej inštancie v úverových zmluvách ani v záložných zmluvách nezistil ustanovenia spôsobujúce značnú nerovnováhu v neprospech žalobcu až na žalobcom namietanú rozhodcovskú doložku, ktorá však neplatnosť úverových zmlúv ako celku, preto ani záložných zmlúv a cez to neplatnosť dražby nespôsobuje. Súd prvej inštancie odmietol tiež argumentáciu žalobcu ohľadne neurčitosti vymedzenia zabezpečovanej pohľadávky v záložných zmluvách. Vo svojich úvahách v tomto smere súd prvej inštancie vyšiel z toho, že v oboch úverových zmluvách je výslovne uvedené, že zabezpečeným je záväzok žalobcu vrátiť poskytnutú úverovú sumu na základe konkrétne vymedzenej úverovej zmluvy (127.000,- Eur v prípade záložnej zmluvy č. 142336/Zal/1 a 15.600,- Eur v prípade záložnej zmluvy č. 166048/Zal/1) spolu s príslušenstvom. Poznamenal, že takto v zmluve konkrétne nevyjadrené príslušenstvo je pochopiteľné, nakoľko v čase jej uzavretia ešte nie sú známe východiská pre jeho exaktné určenie. Na podporu správnosti tejto svojej úvahy súd prvej inštancie upriamil pozornosť na ust. § 151mb ods.1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa záložné právo k pohľadávke výslovne vzťahuje aj na dlžné úroky a ostatné jej príslušenstvo, ktorým sú v zmysle ust. § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením. Pokiaľ žalobca vo svojej argumentácii postrádal v záložných zmluvách tiež údaj o hodnote zabezpečovanej pohľadávky, súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku interpretáciou ust. § 151b ods. 3 Občianskeho zákonníka vyvodil, že vyjadrenie hodnoty zabezpečovanej pohľadávky v záložnej zmluve bude opodstatnené len v prípadoch, kedy nebude zabezpečovaný celý dlh; v opačnom prípade podľa záveru prvoinštančného súdu platí, že záložným právom je zabezpečovaná celá pohľadávka včítane jej príslušenstva a vtedy tento údaj (hodnota zabezpečenej pohľadávky) logicky zodpovedá hodnote pohľadávky. Súd prvej inštancie odmietol tiež argumentáciu žalobcu o spotrebiteľskej neprijateľnosti zmluvných podmienok v záložných zmluvách a o ich dopade na platnosť týchto úkonov. Čo do dohody o cene, za ktorú môžu byť založené nehnuteľnosti predané (článok 4 záložných zmlúv) súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku skonštatoval, že táto sa vôbec netýkala posudzovaného spôsobu výkonu záložného práva (predajom na dražbe), ale priameho predaja zálohu ako alternatívneho spôsobu realizácie záložného práva. Súd prvej inštancie zároveň akcentoval, že ani táto, ale ani iná zmluvná podmienka za predpokladu prípadnej spotrebiteľskej neprijateľnosti, nemá za následok neplatnosť záložnej zmluvy a cez to neplatnosť dražby. Takto súd prvej inštancie v konkrétnej rovine uvažoval tiež o žalobcom namietanej zmluvnej pokute, ktorá podľa záveru súdu prvej inštancie naviac ani nebola v pohľadávke uspokojovanej žalovaným v 2. rade cestou výkonu záložného práva premietnutá. V nadväznosti na tieto úvahy, vyúsťujúce do záveru o platnosti záložnej zmluvy, sa súd prvej inštancie v dôvodoch napadnutého rozhodnutia ďalej vysporiadal so žalobcom namietanými nedostatkami pri organizovaní dražby. Vo svojich úvahách vyšiel z toho, že žalovaný 2. rade ako navrhovateľ dražby (osoba, ktorá vykonáva záložné právo - záložný veriteľ) a žalovaný v 1. rade ako dražobník (osoba organizujúca dražbu) uzavreli dňa 31.1.2013 písomnú zmluvu o vykonaní dražby, ktorá podľa jeho zistenia obsahovala všetky náležitosti, vyžadované zákonom, vrátane príloh - písomného vyhlásenia záložného veriteľa o pravosti, výške a splatnosti pohľadávky, pre ktorú sa navrhuje výkon záložného práva a o tom, že predmet dražby je možné dražiť. Vo vzťahu k obsahovej úplnosti zmluvy o vykonaní dražby súd prvej inštancie naproti názoru žalobcu uzavrel, že táto obsahuje tiež údaj o najnižšom podaní. Vysvetlil v tejto súvislosti, že zmluvný odkaz na znalecký posudok predstavuje dostatočne určitý spôsob vymedzenia najnižšieho podania a prakticky zodpovedá obmedzeným informáciám o hodnote predmetu dražby, ktorými dražobník a navrhovateľ dražby disponujú v čase uzavretia zmluvy o výkone dražby. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti v odôvodnení napadnutého rozsudku vyjadril, že žalovaný v 1. rade zaistil ohodnotenie predmetu dražby v zmysle ust. § 12 ZDD znaleckým posudkom č. 41/2013 Ing. B. M. zo dňa 1.4.2013, ktorým boli nehnuteľnosti po predchádzajúcej ohliadke znalcom ohodnotené na sumu 133.000,- Eur. Znalecký posudok bol žalobcovi doručený do vlastných rúk dňa 15.4.2013 a ten podľa súdu prvej inštancie cenu zistenú znaleckým posudkom nikdy nespochybňoval. Súd prvej inštancie po preskúmaní oznámení o dražbe a o opakovaných dražbách konštatoval ich obsahovú úplnosť, včítane žalobcom namietaného údaja o termínoch ohliadky predmetu dražby. Odmietol v tejto súvislosti tiež argumentáciu žalobcu o účelovosti žalovaným v 1. rade určovaných termínov dražieb a ohliadok predmetu dražby. Poukázal pritom na ust. § 11 ods. 1 ZDD a konštatoval, že vo svojom znení neviaže dátum začatia dražby na konkrétne dátumy alebo obdobia v roku, kedy by sa mala alebo naopak nemala dražba realizovať. Základnou podmienkou pre určenie termínu dražby je, aby nebola obmedzená možnosť účasti na dražbe. Podľa názoru prvoinštančného súdu dátumy konania dražieb nemali žiaden vplyv na účasť potenciálnych záujemcov na dražbe; časový odstup jednotlivých dražobných kôl bol dostatočný a dražby sa konali vždy v pracovné dni. Podporne súd prvej inštancie poukázal na to, že okrem úspešnej dražby konanej dňa 27.12.2013 sa v letnom prázdninovom období dražby konanej dňa 9.7.2013 zúčastnil jeden účastník a dražby konanej dňa 13.8.2013 dvaja účastníci, ktorí zložili dražobnú zábezpeku, preto podľa jeho názoru neobstojí tvrdenie žalobcu, že šlo o obdobie útlmu záujmu o kúpu nehnuteľností, nakoľko paradoxne práve v obdobiach, kedy o útlme záujmu nemožno uvažovať ani len v hypotetickej rovine, t.j. na dražbe konanej po prázdninách dňa 10.9.2013 a 9.10.2013 sa žiaden záujemca nezúčastnil. I z logiky veci vyplýva podľa úvahy prvoinštančného súdu, že bolo nielen v záujme žalobcu ako vlastníka predmetu dražby, aby bol záloh predaný za čo najvyššiu cenu, ale v tomto prípade nepochybne najmä v záujme žalovaného v 2. rade ako záložného veriteľa, pretože jeho neuspokojená pohľadávka predstavovala sumu vyššiu, ako trhová hodnota zálohu. Sám žalovaný v 2. rade ako záložný veriteľ, ktorý mal eminentný záujem na uspokojení svojej pohľadávky, vyslovil súhlas s takto stanovenými termínmi dražby. Za takejto situácie podľa názoru súdu prvej inštancie nie je namieste hodnotiť konanie dražobníka ako účelové konanie vedené snahou znížiť dražobnú cenu nehnuteľnosti. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poznamenal, že spornej dražbe predchádzali 4 neúspešné kolá, a že z výťažku z dražby bola uspokojená jeho pohľadávka len čiastočne, a to nielen v dôsledku neúspešných predchádzajúcich kôl dražby a postupného zníženia najnižšieho podania, ale aj v dôsledku ďalšieho dlhu žalobcu. Z výťažku z dražby bola totiž uspokojená aj pohľadávka ďalšieho (zákonného) záložného veriteľa - Spoločenstva vlastníkov bytov Vodná 6. Súd prvej inštancie posúdil ako neopodstatnené výhrady žalobcu k splneniu informačných povinností dražobníka pred spornou dražbou s konštatovaním, že podľa jeho zistení oznámenie o vykonaní 4. opakovanej dražby bolo žalobcovi doručené do vlastných rúk dňa 20.12.2013; Mestskej časti Košice - Staré mesto bolo doručené dňa 4.12.2013, s tým, že podľa potvrdenia tejto mestskej časti bolo oznámenie vyvesené na úradnej tabuli obce dňa 4.12.2013 a zvesené dňa 30.12.2013. V denníku Korzár bolo oznámenie uverejnené dňa 6.12.2013. Magistrátu mesta Košice bolo oznámenie doručené dňa 6.12.2013, Správe katastra Košice dňa 4.12.2013, notárskemu úradu dňa 4.12.2013, daňovému úradu dňa 4.12.2013 a Spoločenstvu vlastníkov bytov Vodná 6, Košice dňa 4.12.2013. Oznámenie o vykonaní 4. opakovanej dražby bolo zaslané aj súdnym exekútorom JUDr. Jozefovi Karasovi a JUDr. Lenke Borovskej ako subjektom, ktoré k predmetu dražby zriadili exekučné záložné právo. Dražobník požiadal dňa 4.12.2013 o registráciu údajov a uverejnenie oznámenia v Notárskom centrálnom registri dražieb, pričom k registrácii a zverejneniu došlo dňa 4.12.2013. V rovnaký deň bolo oznámenie zverejnené aj v Obchodnom vestníku. Oznámenie o dražbe dražobník expedoval vo vzťahu k všetkým subjektom, vrátane žalobcu, ešte v deň vydania oznámenia o dražbe. Žalovaný v 1. rade si teda podľa záveru prvoinštančného súdu splnil informačnú povinnosť v plnom rozsahu. K námietke žalobcu, že mu bolo oznámenie (i predchádzajúce) doručené neskoro súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uzavrel, že z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že dražobník riadne a včas vyexpedoval oznámenia o dražbe, ako aj ostatné písomnosti vo vzťahu k všetkým zákonom určeným adresátom, ktorí si ich včas aj prevzali. Žalobca bol jediným subjektom, ktorý si zásielky včas neprebral, pritom nikdy nespochybnil, netvrdil a ani nepreukázal, že by sa v čase doručovania nezdržiaval v mieste doručenia a teda, že nemal možnosť zásielku prevziať resp. vyzdvihnúť. Podľa úvahy súdu prvej inštancie z hľadiska dodržania princípu verejnosti dražby resp. z hľadiska priebehu a výsledku dražby je zásadným predovšetkým to, aby bolo oznámenie o dražbe zaslané práve ostatným subjektom - záložným veriteľom, osobám s iným právom zapísaným v katastri nehnuteľností, katastrálnemu úradu, osobám s predkupným právom, správcovi dane, Centrálnemu notárskemu registru, Obchodnému vestníku, spoločenstvu vlastníkov bytov resp. správcovi bytového domu, obci a periodickej tlači. Súd prvej inštancie odmietol tiež argumentáciu žalobcu, že spôsobom stanovovania termínov dražieb bola znemožnená záujemcom o nehnuteľnosti ich ohliadka. Podľa jeho úvahy v tomto smere dražobník postupoval v súlade s ust. § 13 ods. 1 a 2 ZDD, keď v každom z oznámení o dražbe určil dva rôzne termíny obhliadky ešte pred začatím dražby. Žalobca sa podľa názoru prvoinštančného súdu mylne domnieval, že skutočnosť, že sa sám o termíne obhliadok nedozvedel včas, vedie automaticky k záveru, že záujemcom nebola obhliadka umožnená. Skutočnosť, že oznámenie o dražbe si žalobca prevzal až po určených termínoch obhliadky, je bez relevantného významu, pretože nijak neovplyvnila možnosť prípadných záujemcov obhliadnuť predmet dražby. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti uzavrel, že okrem žalovaných v 3. a 4. rade, ktorí obhliadku absolvovali, nikto, a to ani dvaja reálni účastníci dražieb konaných dňa 9.7.2013 a 13.8.2013 možnosť obhliadky nehnuteľností nevyužil, nie však z dôvodu, že žalobca sa o termínoch obhliadky dozvedel až neskôr, ale jednoducho preto, že o obhliadku nemal záujem. Na podklade týchto úvah súd prvej inštancie dospel k záveru, že ustanovenia zákona o dobrovoľných dražbách neboli v danom prípade porušené tak, že by tým bol žalobca dotknutý na svojich právach.
4. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tiež o trovách konania tak, že každému zo žalovaných priznal nárok na ich plnú náhradu. Toto rozhodnutie prvoinštančný súd odôvodnil s poukazom na ust. § 255 ods. 1 C.s.p. výlučným procesným úspechom žalovaných v spore.
5. Proti tomuto rozsudku, podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd zmenil tak, že žalobe vyhovie a prizná mu tiež nárok na plnú náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie, eventuálne zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Žalobca v odvolaní namietal nedostatky napadnutého rozsudku v dvoch relatívne samostatných argumentačných rovinách. V tej prvej žalobca poukázal na otázky, ktoré napriek tomu, že v priebehu konania pred súdom prvej inštancie nastolil, neboli v odôvodnení napadnutého rozsudku prvoinštančným súdom zodpovedané. Žalobca v tomto smere v odvolaní namietal, že bez povšimnutia prvoinštančným súdom zostalo jeho tvrdenie, že dražobník si riadne nesplnil povinnosť umiestniť na predmete dražby označenie podľa prílohy a oznámenie o dražbe ( § 11 ods. 5 ZDD) a tiež i povinnosť vyvesiť oznámenie o dražbe tiež na mieste obvyklom v spoločných priestoroch bytového domu (§ 17 ods. 6 ZDD). Žalobca v tejto súvislosti poukázal na to, že žalovaný v 1. rade na preukázanie skutočnosti, že na predmete dražby bolo umiestnené označenie podľa prílohy a oznámenie o dražbe predložil v prílohe podania zo dňa 12.5.2017 dve fotografie; z týchto však podľa jeho názoru nevyplýva, kde a kedy boli vyhotovené, akej dražby sa týkajú a ani čo je obsahom listín, ktoré sú na nich zachytené. Súd prvej inštancie sa podľa odvolateľa v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal ani s jeho tvrdením, že žalovaný v 1. rade sa žalovanými v 3. a 4. rade už pred spornou dražbou dohodli, že nehnuteľnosti získajú. Odvolateľ v tejto súvislosti poukázal na písomnú Dohodu o podaní na dražbe zo dňa 28.11.2013 a argumentoval, že uzatváranie takýchto dohôd medzi dražobníkom a záujemcami nemožno považovať za bežnú záležitosť. Podľa jeho názoru účelom tejto dohody bolo nastaviť podmienky dražby tak, aby boli žalovaní v 3. a 4. rade oproti ostatným záujemcom zvýhodnení, a aby im v konečnom dôsledku bol udelený príklep za čo najnižšie podanie. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie sa touto nedôslednosťou zároveň dopustil pochybenia pri hodnotení dôkazov, a tiež procesnej nesprávnosti pri odôvodňovaní napadnutého rozhodnutia. Ostatnými odvolacími námietkami žalobca polemizoval so správnosťou záverov súdu prvej inštancie v ním nastolených otázkach, majúcich význam pre posúdenie platnosti záložnej zmluvy i zákonnosti postupu pri organizovaní dražby. V prvom rade nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že žiaden z určených termínov pre uskutočnenie dražby nemožno pokladať za nevhodný a poukázal na to, že 3 z celkovo 5 dražieb vyhlásil dražobník na obdobie letných prázdnin (9.7., 13.8. a 10.9), kedy väčšina prípadných záujemcov trávi dovolenku v zahraničí a spornú dražbu vyhlásil na obdobie vianočných sviatkov, kedy potenciálni záujemcovia trávia čas v kruhu rodinných príslušníkov, často krát mimo miesta svojho bydliska. Preto žalobca považoval za plne opodstatnený svoj názor, že v žalovaným určených termínoch dražieb bol záujem o kúpu nehnuteľností v útlme. To bol podľa odvolateľa dôvod, pre ktorý sa na vyhlásených dražbách nezúčastnil vôbec nikto alebo len jeden, poťažne dvaja záujemcovia, ktorí i tak o kúpu nehnuteľností reálny záujem neprejavili. Podľa názoru žalobcu, i keď právna úprava na vykonanie dražby priamo nezakazuje konkrétne dni v roku, zákonná požiadavka (§ 11 ods. 1 ZDD) určiť termín dražby tak, aby nebola obmedzená možnosť účasti na dražbe, vo svojej podstate vylučuje aby sa dražba uskutočnila v útlmových obdobiach. V porušení tohto obmedzenia odvolateľ vzhliadol zámer dosiahnuť cestou obmedzeného záujmu o nehnuteľnosti zníženie najnižšieho podania v prospech žalovaných v 3. a 4. rade. S týmto predpokladom je podľa odvolateľa v logickom rozpore záver súdu prvej inštancie, že úspešnosť spornej dražby je sama o sebe dôkazom, že bola vyhlásená na správny čas. O účelovosti tohto termínu dražby svedči podľa názoru žalobcu tiež už zmienená dohoda o podaní na dražbe, uzavretá medzi dražobníkom a žalovanými v 3. a 4. rade. Žalobca sa nestotožnil ani so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný v 1. rade umožnil záujemcom vykonať ohliadku nehnuteľností, a že bez významu na realizáciu tejto možnosti bol fakt, že žalobca sa o čase ohliadky dozvedel z oznámení o dražbe, ktoré mu boli doručené až po týchto termínoch. Žalobca argumentoval, že pokiaľ nevedel o termínoch ohliadky v čase, kedy k nim malo dôjsť, objektívne vzaté nemohol umožniť prípadným záujemcom ohliadku vykonať. Akcentoval, že jedine on mal od nehnuteľností kľúče, a preto bez jeho súčinnosti k ich ohliadke nemohlo dôjsť. Preto podľa jeho názoru žalovaný v 1. rade nevytvoril skutočné predpoklady pre ohliadku nehnuteľností prípadnými záujemcami o ne a vyslovil v tomto zmysle predpoklad, že dražobník stanovoval termíny dražieb v krátkych časových predstihoch a pred uplynutím odbernej lehoty na prevzatie oznámenia o dražbe zámerne s cieľom, aby k ohliadke nehnuteľností prípadnými záujemcami nedošlo. I to v konečnom dôsledku malo podľa odvolateľa zabezpečiť žalovaným v 3. a 4. rade výhodné podmienky pre vydraženie nehnuteľností. Žalobca v tejto súvislosti prezentoval názor, že využitie odbernej lehoty na prevzatie zásielky doručovanej prostredníctvom pošty nemôže byť považované za nepreberanie zásielok ani za účelové predlžovanie procesu dražby, ako nenáležite skonštatoval súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku. Žalobca tvrdil, že je právom adresáta prevziať si zásielku uloženú na pošte v odbernej lehote a výkon tohto práva nemôže byť na jeho ujmu. Žalobca v odvolaní odmietol tiež názor súdu prvej inštancie, že pod údajom o najnižšom podaní v zmluve o výkone dražby v zmysle ust. § 16 ods. 2 ZDD možno rozumieť tiež i vyjadrenie spôsobu určenia tejto hodnoty. Odvolateľ zastával názor, že výška najnižšieho podania musí byť v zmluve o vykonaní dražby vyjadrená konkrétnym údajom, a že nepostačuje len odkaz na znalecký posudok, zvlášť pokiaľ v čase uzavretia zmluvy ešte nie je ani vypracovaný. Súd prvej inštancie podľa odvolateľa pochybil tiež v závere o úplnosti úverovej zmluvy z hľadiska požiadaviek osobitných obsahových náležitostí podľa zák. č. 258/2001 Z. z. respektíve podľa zák. č. 129/2010 Z. z. Nesúhlasil s úvahou súdu prvej inštancie, že pre poznanie úverového zaťaženia nie je údaj o skladbe úverovej splátky pre spotrebiteľa zásadný a odmietol tiež jeho názor, že interpretácia rozhodujúcej vnútroštátnej úpravy má zodpovedať zámeru a cieľom Smernice 2008/48/ES podľa ich výkladu podaného Súdnym dvorom Európskej únie tiež vo veci C-42/15. Akcentoval pritom, že vnútroštátna úprava stanovila požiadavky spotrebiteľských úverov nad rámec tejto smernice, a preto smernici nemožno v posudzovanom právnom vzťahu priznať priamy ani nepriamy účinok. Naproti názoru súdu prvej inštancie zastával žalobca názor, že prítomnosť neprijateľných podmienok v úverových zmluvách, za ktoré považoval aj nedostatočné štruktúrovanie splátok, má za následok ich neplatnosť. Napokon žalobca v odvolaní vytkol súdu prvej inštancie i nesprávnosť posúdenia otázky určitosti vyjadrenia zabezpečovanej pohľadávky v záložných zmluvách. Odvolateľ zastával názor, že pre určité vyjadrenie zabezpečovanej pohľadávky nepostačuje v záložnej zmluve uviesť, že zabezpečenie sa vzťahuje aj na jej príslušenstvo, ale je nevyhnutné konkrétne vymedziť, z čoho zabezpečované príslušenstvo pozostáva. Tento nedostatok pri vymedzení príslušenstva zabezpečovanej pohľadávky spôsobuje podľa odvolateľa neplatnosť záložných zmlúv a nemožno ho preto podľa jeho presvedčenia prehliadnuť len konštatovaním, že samotná istina zabezpečenej pohľadávky prevyšuje hodnotu zálohu, ako to nesprávne urobil súd prvej inštancie. Svojimi odvolacími námietkami, poukazujúcimi na nesprávnosť procesného postupu súdu prvej inštancie pri odôvodňovaní napadnutého rozsudku, napádajúcimi nesprávnosť skutkových zistení na podklade vykonaných dôkazov a vytýkajúcimi tiež právne vady napadnutého rozsudku žalobca podľa úvahy odvolacieho súdu uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. 365 ods. 1 písm. b), f) a h) C.s.p. V odvolaní žalobcom formálne označené, a tiež citované odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) a e) C.s.p. neboli podopreté konkrétnymi odvolacími námietkami a výhradami, ktoré by poukazovali na prítomnosť inej vady konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a na nesprávnosť skutkových zistení z dôvodu neúplnosti vykonaného dokazovania, a tak podľa posúdenia odvolacieho súdu neboli tieto ďalšie odvolacie dôvody žalobcom materiálne, a preto ani procesne účinne uplatnené.
6. Žalovaný v 1. rade sa vo vyjadrení k odvolaniu bez výhrad stotožnil so skutkovými zisteniami, a tiež so spôsobom právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie a akcentoval, že so všetkými odvolacími námietkami žalobcu sa súd prvej inštancie dôsledne vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku. Žalovaný v 1. rade osobitne prisvedčil tiež správnosti záveru prvoinštančného súdu, že si pri organizovaní dražby si v plnej miere splnil informačnú povinnosť a poznamenal v tejto súvislosti, že pochybnosti žalobcu o výpovednej hodnote ním predložených fotografií boli rozptýlené obsahom dražobného spisu, ktorý mal súd prvej inštancie k dispozícii, a tiež i výpoveďou žalovanej v 3. rade, ktorá vyvesenie oznámenia „na tabuli“ v spoločných priestoroch bytového domu výslovne potvrdila. Žalovaný v 1. rade vo vyjadrení kategoricky odmietol tvrdenie žalobcu o existencii dohody so žalovanými v 3. a 4. rade majúcej im zabezpečiť výhodu pri dražbe nehnuteľností a poukázal na racionálne vysvetlenie okolností predchádzajúcich dražbe žalovanou v 3. rade. Žalovaný v 1. rade poukázal tiež na to, že ZDD nepozná obdobie záujmového útlmu, tak ako ho vo svojej argumentácii prezentuje žalobca a vyslovil presvedčenie, že ním stanovené termíny dražieb nemali žiaden vplyv na účasť potenciálnych záujemcov na dražbe.
7. Žalovaní v 2., 3. a 4. rade sa vo svojom vyjadrení k odvolaniu obmedzili len na všeobecné konštatovanie vecnej správnosti napadnutého rozsudku z hľadiska všetkých odvolateľom uplatnených odvolacích dôvodov a vyjadrenie ich presvedčenia, že sporná dražba sa uskutočnila v plnom súlade so zákonom.
8. Žalobca vo svojej odvolacej replike už len odkázal na obsah svojho odvolania a na zvýraznenie dôležitosti zopakoval tú časť svojej odvolacej argumentácie, ktorou mienil poukázať na skutočnosti svedčiace podľa jeho názoru o tom, že žalobca v 1. rade realizoval úkony pri organizovaní dražby tak, aby sa jej zúčastnilo čo najmenej záujemcov a aby osoby, ktoré o dražbu i prejavia záujem nemohli vykonať ohliadku predmetu dražby. Akcentoval v tomto smere predovšetkým skutočnosť, že žalovaný v 1. rade vyhlásil jednotlivé kolá dražby a stanovil termíny ohliadky vždy tak, aby sa o nich žalobca včas nedozvedel, respektíve nemusel s určitosťou dozvedieť, keďže odberná lehota na prevzatie zásielky obsahujúcej oznámenie o dražbe mala v každom prípade uplynúť po termínoch určených na ohliadku.
9. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas (§ 362 C.s.p.), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§§ 355 až 358 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C.s.p.), v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p., z hľadísk odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) C.s.p. a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p a dospel k záveru, že súd prvej inštancie vo svojom procesnom postupe nepochybil a vo svojom rozhodnutí sa nedopustil ani takej skutkovej alebo právnej vady, ktorá by mala za následok vecnú nesprávnosť jeho rozhodnutia; preto odvolanie žalobcu z hľadiska ním uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 22.5.2019 po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu a pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p.
10. Žalobca svojimi odvolacími námietkami, poukazujúcimi na nedostatky odôvodnenia napadnutého rozsudku, nastolil predmetom odvolacieho prieskumu tiež správnosť procesného postupu prvoinštančného súdu z hľadiska rešpektovania jeho práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia (§ 365 ods. 1 písm. b) C.s.p.)
11. Podľa ust. § 220 ods. 2 C.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
12. Vo všeobecnosti odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. V citovanom ustanovení preto zákon určuje konkrétne požiadavky na obsah odôvodnenia rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť. Zákon vyžaduje, aby súd v odôvodnení rozhodnutia vymedzil tiež, ktoré skutočnosti boli pre jeho rozhodnutie zásadné, ktoré z nich boli medzi stranami nesporné a aké skutkové závery, a na podklade ktorých dôkazov urobil vo vzťahu k skutočnostiam sporným. V odôvodnení rozsudku súd vysvetlí, aké skutkové zistenie odôvodnilo aplikáciu zvolenej právnej normy, podá jej interpretáciu na konkrétne okolnosti prípadu a vyvodí z nej závery o spornom práve či povinnosti. Povinnosťou súdu je v odôvodnení sa vysporiadať tiež s rozhodujúcimi argumentmi strán; z odôvodnenia má pritom podľa právnej praxe vyplývať dôvod, pre ktorý súd prijal či odmietol rozhodujúce argumenty, pričom len konštatovanie nesprávnosti či irelevantnosti argumentácie bez náležitého zdôvodnenia, požiadavku riadneho odôvodnenia nespĺňa.
13. Už skoršia judikatúra Najvyššieho súdu SR (R111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania; nepreskúma-teľnosť bola považovaná len za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada konania, majúca za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.). S tým názorom sa stotožnil aj Ústavný súd SR (por. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016). Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu SR č. R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov, podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v procesnej úprave, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne. I naďalej teda z pohľadu odvolacích dôvodov nepreskúmateľnosť rozhodnutia predstavuje nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. (z hľadiska podmienok prípustnosti dovolania podľa ust. § 420 písm. f) C.s.p.; do 30.6.2016 ust. § 237 ods. 1 písm. f) O.s.p.) len v celkom ojedinelých (extrémnych) prípadoch, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (por. Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Za procesnú vadu konania podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p (§ 420 písm. f) C.s.p.) teda nemožno považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa (por. uznesenie NS SR sp. zn. 5 Cdo 84/2017 zo dňa 25.10.2017). I Ústavný súd SR v zmysle svojej judikatúry považuje za protiústavné a aj arbitrárne len tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
14. Súd prvej inštancie podľa zistenia odvolacieho súdu v rozsiahlom odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, čoho sa žalobca domáhal i aké bolo procesné stanovisko žalovaných k žalobe; z ich tvrdení a argumentácie výstižne vyselektoval podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty a vo vzťahu k rozhodujúcim sporným skutočnostiam podrobne ozrejmil tiež, aké zistenia vyplynuli z toho
- ktorého z vykonaných dôkazov. Zistené skutočnosti následne zrozumiteľne a v súlade so zásadami formálnej logiky premietol do rozhodujúcich skutkových záverov a z nich právnymi úvahami zdôvodnil výber právnych noriem, ktoré aplikoval, a tiež aj konkrétne následky, ktoré z nich za daného skutkového stavu vyvodil. Vo svetle východísk uvedených v predchádzajúcom bode, podľa posúdenia odvolacieho súdu nemožno odôvodnenie napadnutého rozsudku v žiadnom prípade považovať ani za arbitrárne ani za úplne odchylné od veci samej a ani za extrémne nelogické, a preto odvolaciu námietku žalobcov proti odôvodneniu napadnutého rozsudku odvolací súd posúdil len ako nespokojnosť odvolateľa so závermi prezentovanými v odôvodnení, ktorá ako už bolo zmienené, nezakladá nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva, a teda dôvodnosť odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. Odvolací súd pre úplnosť poznamenáva, že vo vzťahu k obsahovým požiadavkám odôvodnenia rozhodnutia, vyplývajúcim z ústavného práva na spravodlivé súdne konanie Ústavný súd Slovenskej republiky formuloval, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania (stranami), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu, uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
15. Z obsahu odvolania zreteľne vyplýva, že podstata odvolacích námietok, ktorými žalobca vytýkal nedostatky odôvodnenia napadnutého rozsudku, ale ktoré boli odvolateľom nastolené aj v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p., pramení z jeho nespokojnosti so spôsobom, akým sa súd prvej inštancie vysporiadal s ním nastolenými otázkami, ktoré, až na skutkové okolnosti umiestnenia na predmete dražby označenia podľa prílohy a oznámenia o dražbe a vyvesenia oznámenia o dražbe tiež na mieste obvyklom v spoločných priestoroch bytového domu, mali povahu výlučne otázok právnych.
16. Pokiaľ ide o právne závery súdu prvej inštancie, odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto sa v nich v súlade s ust. § 387 ods. 2 C.s.p. v odôvodnení obmedzil len na skonštatovanie, správnosti dôvodov, na ktorých podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku spočíva rozhodnutie súdu prvej inštancie, (§ 387 ods. 1 C.s.p.) a tiež úplnosti z hľadiska všetkých kľúčových otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie oboma procesnými stranami (§ 387 ods. 3 veta prvá C.s.p.). Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, reagujúc tým zároveň na podstatné tvrdenia žalobcu v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá C.s.p.), odvolací súd dodáva:
17. Názor žalobcu o neplatnosti záložnej zmluvy, vystavaný výlučne na inštitucionálnom odmietnutí právnej možnosti výkonu (zrejme aj zriadenia) záložného práva v spotrebiteľských právnych vzťahoch odvolací súd zhodne so záverom súdu prvej inštancie nepovažuje za správny. Žalobcom prezentované skutočnosti nenasvedčujú tomu, aby práva a povinnosti z úverových zmlúv boli medzi stranami sporné, ani aby záložný veriteľ pristúpil k výkonu záložného práva v rozpore so záložnou zmluvou alebo so zákonom a rovnako ani, aby došlo k porušeniu zákona v samotnom priebehu realizácie výkonu záložného práva. Z toho je podľa názoru odvolacieho súdu evidentné, že v okolnostiach prípadu predstavuje žaloba len prostriedok následnej ochrany pred realizáciou záložného práva speňažením nehnuteľností na dobrovoľnej dražbe, ktorý postup záložného veriteľa však nad akúkoľvek pochybnosť vyvolal vlastnou platobnou nedisciplinovanosťou žalobca a nie prípadná prítomnosť neprijateľných podmienok v zmluvnej dokumentácií. Argument o neprijateľných zmluvných podmienkach žalobcu tak nevyhnutne v okolnostiach prípadu nemožno vnímať inak ako len prostriedok ochrany pred následkami porušenia zmluvných povinností, ktoré by inak z hľadiska spotrebiteľskej ochrany neboli nijak pozoruhodné. V konaní sa to naplno prejavilo v tom, že žalobca netvrdil, aby príčina nesplácania úverového záväzku alebo jeho stavu spočívala v nerovnovážnej podmienke alebo aby mala pôvod v nekalej praktike dodávateľa. Spotrebiteľské argumenty žalobcu sa týkali výlučne vedľajších dojednaní, ktoré ani v prípade, ak by sa žalobcovi dalo za pravdu, nemohli privodiť neplatnosť úverových zmlúv a ani zmlúv záložných, pretože pri rešpektovaní priority výkladu právnych úkonov vedúceho k ich platnosti ich nad akúkoľvek pochybnosť bolo možné oddeliť od ostatného obsahu týchto právnych úkonov. Z tohto pohľadu je mylnou argumentácia žalobcu, v ktorej odvíjal neplatnosť úverových zmlúv alebo záložných zmlúv od prítomnosti spotrebiteľsky neprijateľných dojednaní v nich. Odvolací súd v tomto smere upriamuje pozornosť na nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 5/2014, v ktorom tento konštatoval, že prílišný právny formalizmus a prehnané nároky na formuláciu zmluvy nemožno z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať, lebo evidentne zasahujú do zmluvnej slobody občana, vyplývajúcej z princípu zmluvnej voľnosti (autonómie vôle) podľa čl. 2 ods. 3 ústavy. Ústavný súd v tomto rozhodnutí zároveň zdôraznil, že jedným zo základných princípov výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý vedie k platnosti zmluvy, pred takým výkladom, ktorý vedie k neplatnosti, ak do úvahy prichádzajú obidva výklady. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou a nie zásadou. Taká prax, keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom nezakladajúcim jej neplatnosť, preto nie je ústavne konformná a je v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcimi z čl. 1 ústavy. Súd prvej inštancie správne poukázal na záver súdnej praxe, podľa ktorého právna úprava dobrovoľných dražieb, respektíve možnosť vymáhania plnení zo spotrebiteľských zmlúv takouto formou, nie je v rozpore s ochranou spotrebiteľa, ktorá vyplýva z práva Európskej únie, za predpokladu, že príslušná právna úprava umožňuje zabezpečenie ochrany práv spotrebiteľa, respektíve ju aspoň prakticky neznemožňuje alebo nadmerne nezaťažuje. Výstižne v tomto zmysle v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal tiež na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie ( ESD) vo veci Kušiová c/a SMART Capital, a.s. (C-34/13). Odvolací súd len na doplnenie právnej argumentácie prvoinštančného súdu v tomto smere poznamenáva, že na rovnakých myšlienkových premisách sú vystavané napríklad tiež uznesenie NS SR sp. zn. 8 Cdo 147/2017 zo dňa 29.1.2019 a uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo 113/2017 z 25.4.2019.
18. Celkom mylnou bola tiež argumentácia žalobcu odvíjajúca neplatnosť dražby, cez neplatnosť záložných zmlúv od absencie údaja o skladbe úverovej splátky v úverových zmluvách. Žalobca si i v prípade tohto inštrumentu spotrebiteľskej ochrany neuvedomil, že ani prípadná domnienka bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru nastupujúca v dôsledku nevyjadrenia niektorého z obligatórnych údajov v spotrebiteľskej úverovej zmluve, nemá za následok neplatnosť úverovej zmluvy. Nesprávnym bolo tiež i nazeranie žalobcu na spôsob interpretácie rozhodujúcej úpravy, abstrahujúce od celkového kontextu harmonizácie spotrebiteľského práva v rámci členských štátov Európskej únie. Tá v sebe nevyhnutne obnáša i povinnosť súdu posúdiť zhodu smerníc s rozhodujúcimi vnútroštátnymi ustanoveniami, aby preveril, či zodpovedajúca smernica bola transponovaná do vnútroštátneho poriadku správne, a či nie je namieste použiť jej nepriamy alebo priamy účinok. Ustanovenia smernice totiž v záujme požiadavky harmonizácie právnych systémov členských štátov EÚ musia byť transponované do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia jej cieľa. Odvolací súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na záver formulovaný Ústavným súdom SR (ÚS SR) v uznesení sp. zn. III. ÚS 666/2016 zo dňa 11.10.2016, v zmysle ktorého povinnosťou slovenského vnútroštátneho súdu, ktorá je inkorporovaná aj v základnom práve na súdnu ochranu, nie je len ústavne konformná, ale aj eurokonformná interpretácia zákonov. Nezastupiteľným zdrojom poznania a aplikácie práva EÚ je tiež judikatúra ESD, ktorá je jedinou inštitúciou EÚ, oprávnenou podávať jej záväzný výklad. Odvolací súd v tejto súvislosti pripomína, že prejudiciálny rozsudok je spolu s výkladom alebo posúdením platnosti práva EÚ, ktoré sa v ňom nachádzajú, síce priamo záväzný len pre vnútroštátny súd, ktorý formuloval prejudiciálnu otázku (Benedetti, 52/76, 3.2.1977, Zb. s.163, bod 26), ako aj pre súdy, ktoré budú rozhodovať v tej istej veci o opravných prostriedkoch (Milch, Fett a Eierkontor, 29/68, 24.6.1969, Zb. s.165, bod 2), avšak nemožno prehliadať, že judikatúra ESD má najmä zabezpečovať jednotný výklad práva EÚ a cez to jeho rovnaké uplatňovanie v jednotlivých členských štátoch. Preto v prípadoch, kedy ESD podáva právny výklad ustanovení európskeho práva, či už v jednotlivých rozhodnutiach, alebo na žiadosť súdov členských štátov či iných orgánov a inštitúcií EÚ, má judikatúra ESD všeobecnú záväznosť. To znamená, že týmto výkladom ESD sa musí riadiť nielen súd, ktorý o výklad požiadal či štát alebo inštitúcia EÚ, ktorej je rozhodnutie určené, ale všetky členské štáty, ich orgány a obyvateľstvo, ako aj samotné orgány EÚ. Možno preto konštatovať, že judikatúra ESD má povahu prameňa európskeho práva. Zároveň platí, že ESD výkladom úniového ustanovenia objasňuje zmysel a pôsobnosť vykladaného ustanovenia už od okamihu, kedy toto ustanovenie nadobudlo účinnosť. ESD interpretované ustanovenie musia vnútroštátne súdy aplikovať aj na právne vzťahy, ktoré vznikli alebo boli založené pred vynesením prejudiciálneho rozsudku. Prejudiciálny rozsudok totiž nemá konštitutívny, ale deklaratórny charakter (Kempter, C-2/06, 12.2.2008, Zb. s. I-411, bod 35; KühneaHeitz, C-453/00, 13.1.2004, Zb. s. I-837, bod 21; Blaizot, 24/86, 2.2.1988, Zb. s.379, bod 27). Z pohľadu týchto všeobecných východísk odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne zvolil eurokonformný výklad rozhodujúcej vnútroštátnej úpravy, zodpovedajúci cieľom smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere (ďalej tiež len „smernica 2008/48/ES“) a v jeho intenciách správne použil tiež interpretačné závery, vyplývajúce z rozhodnutia ESD vo veci C-42/15 zo dňa 9.11.2016 Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej. Súd prvej inštancie výstižne poukázal na to, že v tomto rozhodnutí ESD medzi iným podal tiež výklad článku 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48/ES z pohľadu potreby vymedzenia v úverovej zmluve tiež štruktúry mesačných splátok v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú, stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami, nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Odvolací súd k tomu dodáva, že tento záver premietol vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 146/2017 zo dňa 22.2.2018 NS SR, v ktorom k spôsobu aplikácie ust. § 9 ods. 2 písm. l) zák. č. 129/2010 Z. z., v znení účinnom do 30.4.2018, skonštatoval potrebu interpretácie tohto ustanovenia v tom zmysle, že nevyžaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky, a že pokiaľ predmetné ustanovenie hovorí o výške, počte, termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je potrebné ho eurokonformne vykladať tak, že sa tým neustanovuje povinnosť uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t.j. istine, úrokom a iným poplatkom) osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky. Odvolací súd pre úplnosť poznamenáva, že k záverom formulovaným v tomto rozhodnutí sa NS SR prihlásil aj vo svojom neskoršom uznesení sp. zn. 3Cdo 56/2018 zo dňa 17.4.2018 a opakovane tak urobil tiež v ďalšom svojom rozhodnutí - uznesení sp. zn. 7 Cdo 98/2018 zo dňa 30.1.2019.
19. Odvolací súd na tomto mieste považuje za potrebné na margo spotrebiteľského apelu žalobcu zdôrazniť, že procesné ohľady, ktorých sa spotrebiteľovi v sporovom konaní dostáva (§ 290 a nasl. C.s.p.) v žiadnom prípade neznamenajú úplné vylúčenie základných atribútov kontradiktórneho konania, a tiež že procesná ochrana spotrebiteľa musí vždy nadväzovať na podstatu spotrebiteľského hmotného práva, ktorým je ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami, nekalými obchodnými praktikami a závadnými výrobkami. Aj v spotrebiteľských sporoch musí rozhodnutie súdu smerovať k spravodlivému a vyváženému usporiadaniu pomerov strán, tak aby sa spotrebiteľovi v okolnostiach prípadu dostalo primeranej spotrebiteľskej ochrany za súčasného rešpektovania poctivo nadobudnutých práv dodávateľa. Z tohto pohľadu je predstava žalobcu, rovnako ako aj iných spotrebiteľov v obdobnej procesnej situácii, že uplatnené právo dodávateľa tu nie je alebo je oslabené alebo pred jeho výkonom súd poskytne ochranu len preto, že na druhej procesnej strane je spotrebiteľ, jednoducho neudržateľná.
20. Odvolací súd sa nemohol stotožniť ani s argumentáciou žalobcu, majúcou za cieľ presvedčiť o účelovosti postupu žalovaných pri organizovaní dražby. Názor žalobcu, že tým žalovaní sledovali dosiahnuť pre žalovaných v 3. a 4. rade výhodu pri dražbe je podľa úvahy odvolacieho súdu v logickom rozpore s ekonomickými záujmami žalovaného v 2. rade, ktorý rozhodne nemal rozumný dôvod pôsobiť na znižovanie výťažku z predaja zálohu na dražbe, preto, že v tom čase už jeho pohľadávka presahovala všeobecnú cenu nehnuteľností určenú znalcom a na nehnuteľnostiach naviac viazlo záložné právo so skorším poradím, z ktorého dôvodu z výťažku z dražby musela byť a reálne aj bola uspokojená pohľadávka Spoločenstva vlastníkov bytov a nebytových priestorov Vodná 6 vo výške 2.654,37 Eur. Akákoľvek výhoda, ktorá by sa cieleným postupom dosiahla na dražbe v prospech žalovaných v 3. a 4. rade by nevyhnutne predstavovala pre žalovaného v 2. rade prehlbovanie už tak nemalej finančnej straty, a preto z pohľadu odvolacieho súdu mal žalovaný v 2. rade minimálne taký záujem na dosiahnutí čo najväčšieho dražobného výťažku ako žalobca. Pokiaľ za tohto stavu žalovaný v 2. rade ako navrhovateľ dražby priamo participoval na určení času uskutočnenia jednotlivých kôl dražieb a najnižšieho podania, nemožno podľa názoru odvolacieho súdu v týchto okolnostiach zámer ekonomického prospechu žalovaných v 3. a 4. rade v žiadnom prípade vzhliadnuť. Presvedčenie žalobcu o opaku z veľkej časti pramení z jeho názoru, že žalovaný v 1. rade vyhlasoval dražby a stanovoval termíny ohliadok schválne tak, aby sa o nich nedozvedel. Žalobca k nemu zjednodušene povedané dospel na podklade úvahy, že žalovaný v 1. rade určil termíny ohliadok bez zohľadnenia plynutia úložnej doby, počas ktorej si žalobca mohol prevziať doručované oznámenie o dražbe na pošte. Podľa názoru odvolacieho súdu takáto myšlienková konštrukcia žalobcu nezodpovedá pravidlám formálnej logiky, nakoľko je vystavaná na ničím neopodstatnenom predpoklade, že dražobník pri určení termínov ohliadok s liknavosťou žalobcu rátal. Takéto uvažovanie, ale nepochybne aj jeho praktická realizácia žalobcom rozhodne svedčí podľa úvahy odvolacieho súdu viac o účelovosti jeho správania sa, než žalovaného v 1. rade. Žalobca vo svojej argumentácii bez zodpovedajúceho podkladu v skutočnej postupnosti faktov dal do kvantitatívnej spojitosti tiež vlastnú vedomosť o termíne ohliadky so záujmom širokej verejnosti o ňu. Jeho názor, že z dôvodu oznámenia termínu ohliadky až po ňom sa ohliadky neuskutočnili je neadekvátny už len preto, že fundamentálnym predpokladom toho, aby k ohliadke mohlo dôjsť je, aby o ňu vôbec niekto prejavil záujem. Až v prípade, ak sa tak stalo, by prípadné neskoré informovanie vlastníka draženej veci mohlo byť prekážkou pre uskutočnenie ohliadky, čo však ale nie je tento prípad, nakoľko podľa odvolateľom nerozporovaného zistenia súdu prvej inštancie, o ohliadku neprejavil záujem nik okrem žalovaných v 3. a 4. rade, ktorí paradoxne ohliadku absolvovali aj napriek tomu, že k doručeniu oznámenia o dražbe žalobcovi došlo až neskôr. I z toho evidentne vyplýva, že úvaha žalobcu že záujemcovia boli obmedzení v možnosti vykonania ohliadky nehnuteľností má čisto len hypotetický ráz bez konkrétneho reálneho presahu v okolnostiach prípadu. Na tomto mieste považuje odvolací súd za žiaduce poznamenať, že okolnosti, za ktorých boli nehnuteľnosti vydražené umožňujú prijať záver o vysokom stupni jej publicity. Možno súhlasiť so žalobcom v tom, že medzi vyhláseniami dražby a ich termínmi neboli veľké časové odstupy, na strane druhej ale žalobca prehliada, že v dôsledku celkovo 5 dražieb sa tento proces natiahol na viac ako 8 mesiacov, v priebehu ktorých bola dražba opakovane zverejňovaná v periodickej tlači, v obchodnom vestníku, v notárskom registri dražieb, na úradnej tabuli príslušnej mestskej časti i v spoločných priestoroch bytového domu. I z pohľadu tohto faktu názor žalobcu, že nízky záujem o nehnuteľnosti bol umelo vyvolaný, či už spôsobom určovania termínov dražieb alebo ohliadok nehnuteľností, podľa úsudku odvolacieho súdu jednoducho nemôže obstáť. Pokiaľ žalobca namietal prítomnosť akejsi synchronizácie postupu dražobníka s vydražiteľmi, zhmotnením ktorej mala byť ich dohoda o podaní na dražbe, podľa názoru odvolacieho súdu účelom takejto koordinácie nebolo dosiahnutie výhody pre žalovaných v 3. a 4. rade, ktoré ako už bolo zmienené sa cez úpravu podmienok dražby ani nemohlo udiať bez účasti žalovaného v 2. rade, ale zabezpečenie úspešnosti v poradí už 5. dražby. V tomto svetle je potrebné podľa posúdenia odvolacieho súdu vnímať tiež zvýšenie dražobnej zábezpeky, ktorá mala žalovaných v 3. a 4. rade motivovať k účasti na dražbe, a tiež dohodu o zmluvnej pokute, ktorá ich mala stimulovať k urobeniu hoc najnižšieho podania na dražbe. Čo je podstatné z pohľadu argumentácie žalobcu, dohoda medzi dražobníkom a záujemcami negarantovala najvyššie podanie na dražbe, a preto vo svojej podstate nemohla výsledok dražby nijak ovplyvniť. Naproti tomu treba zdôrazniť, že ochranu vlastných ekonomických záujmov mohol realizovať i sám žalobca v priebehu 8 mesiacov trvajúceho procesu dražby. Pokiaľ je totiž presvedčený, že nehnuteľnosti boli predajné za výhodnejších podmienok, čo predstavuje ústredný motív jeho argumentácie v spore, nič mu nebránilo ponúknuť takúto alternatívu riešenia záložnému veriteľovi, eventuálne mohol zabezpečiť účasť takého záujemcu na niektorej z dražieb.
21. Sčasti opodstatnene žalobca v odvolaní vytýkal súdu prvej inštancie len, že sa náležite nevysporiadal s otázkou doručenia oznámenia o spornej dražbe podielovým spoluvlastníkom v bytovom dome, a tiež s otázkou umiestnenia na predmete dražby oznámenia o dražbe a označenia podľa prílohy ZDD. Majúc na zreteli požiadavku jednotnosti a komplexnosti civilného sporového konania, výrazom ktorej je tiež právnou praxou aprobovaná prípustnosť korekcie prípadných nesprávností, ktorých sa dopustil súd prvej inštancie v odvolacom konaní (por. napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Adolf proti Rakúsku), odvolací súd v týchto otázkach pristúpil k doplneniu dôvodov napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie v bode 116 odôvodnenia konštatoval, že oznámenie o dražbe bolo doručené Spoločenstvu vlastníkov bytov Vodná 6, Košice dňa 4.12.2013 pričom zároveň v bode 111 odôvodnenia citoval ust. § 17 ods. 6 ZDD, v zmysle ktorého ak sa má doručiť oznámenie o dražbe podielovým spoluvlastníkom v bytovom dome, dražobník môže oznámenie o dražbe doručiť aj vyvesením oznámenia o dražbe na obvyklom mieste v spoločných priestoroch bytového domu s tým, že na žiadosť dražobníka je spoločenstvo alebo správca povinné bezodkladne oznámenie vyvesiť. Nad rámec týchto skutočností je potrebné tiež uviesť, že z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný v 1. rade v podaní zo dňa 12.5.2017 na svoju obranu v spore tvrdil, že oznámenie o dražbe a dražobná páska boli umiestnené na predmete dražby, a že oznámenie o dražbe bolo umiestnené tiež na vývesnej tabuli v spoločných priestoroch bytového domu. Na preukázanie týchto svojich tvrdení žalovaný v 1. rade predložil fotografiu vyobrazujúcu vstupné dvere bytu, na ktorých sú evidentne umiestnené ako oznámenie o dražbe tak aj dražobná páska (čl. 220) a fotografiu vyobrazujúcu vývesnú tabuľu s rovnakými písomnosťami (čl. 236). Žalobca v nastávajúcom priebehu konania pred súdom prvej inštancie spochybnil (v podaní zo dňa 13.7.2017) len výpovednú hodnotu fotografií s odôvodnením, že z týchto nevyplýva, kde a kedy boli vyhotovené, akej dražby sa týkajú, ani čo je obsahom listín, ktoré sú na fotografiách zachytené, avšak bez toho, aby zároveň kvalifikovane poprel tvrdenia žalovaného v 1. rade v tomto smere. Z ust. § 150 ods. 2 C.s.p. v tejto súvislosti vyplýva, že pre kvalifikované popretie skutkových tvrdení, týkajúcich sa skutočností, ktoré strana vnímala je pod následkom neúčinnosti popretia nevyhnutne potrebné tiež uvedenie vlastných tvrdení o predmetných skutkových okolnostiach. V danom prípade tak popretie skutkových tvrdení žalovaného v 1. rade ohľadne umiestnenia dražobnej pásky a oznámenia o dražbe na vstupných dverách do draženého bytu, keďže žalobca pred 4. opakovanou dražbou v byte nad akúkoľvek pochybnosť bol už len v súvislosti s ohliadkou bytu žalovanými v 3. a 4. rade, a preto tvrdené skutočnosti s určitosťou vnímal, nevyhnutne predpokladalo jasné odmietnutie skutočnosti, že na fotografii vyobrazené dvere sú vstupnými dverami draženého bytu, a/alebo skutočnosti, že v čase pred spornou dražbou na dverách boli umiestnené písomnosti tak ako sú zachytené na fotografii a/alebo toho, že obsah týchto písomností bol iný než tvrdil žalovaný v 1. rade. Žalobca však takéto skutočnosti neuviedol a svojou polemikou len o výpovednej hodnote tohto dôkazu poťažne všeobecným konštatovaním, že nemá vedomosť o tom, aby si dražobník splnil i túto povinnosť, rozhodne kvalifikovane predmetné tvrdenia žalovaného v 1. rade nepoprel. Uvedené sa bezozvyšku vzťahuje tiež na tvrdenie žalobcu o splnení povinnosti doručiť oznámenie podielovým spoluvlastníkom v bytovom dome. Za tohto stavu je podľa názoru odvolacieho súdu nutné výjsť z toho, že obe žalobcom namietané skutkové otázky sú z pohľadu ust. § 151 ods. 1 C.s.p. nespornými. Odvolací súd na podporu správnosti svojich úvah v tomto smere poukazuje na to, že podľa právnej teórie má strana povinnosť predložiť iné skutkové tvrdenie o daných okolnostiach vtedy, ak sú tieto predmetom jej vlastného konania (to čo urobil) alebo vnímania (to čo videl alebo počul). „Účelom právnej úpravy (§ 151 ods. 2) je vylúčiť dve neželané situácie. Po prvé, aby nedochádzalo k popretiam skutkových tvrdení protistrany en bloc, teda čisto formálne, napr. vyhlásením, že nič z toho, čo tvrdí protistrana nie je pravda. Po druhé, aby strana, ktorá popiera nemohla prezentovať svoj postoj tak, že si už na pravdivé udalosti nepamätá, ale že protistrana pravdu nemá“ ( Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1540s, str. 574). Do druhej z týchto skupín neželaných popretí podľa názoru odvolacieho súdu spadá i vyjadrenie žalobcu, že nemá vedomosť o tom, aby si dražobník splnil zmieňované povinnosti. Pokiaľ by sa spornosť týchto otázok i pripustila, z obsahu sprievodného listu zo dňa 3.12.2013 (čl. 235), ktorým žalovaný v 1. rade doručoval Spoločenstvu vlastníkov bytov Vodná 6, Košice oznámenie o 4. opakovanej dražbe vyplýva, že ním žalovaný v 1. rade zároveň výslovne požiadal spoločenstvo o vyvesenie oznámenia o štvrtej opakovanej dražbe v spoločných priestoroch bytového domu, čím si dražobník so zreteľom na úpravu ust. § 17 ods. 6 ZDD podľa názoru odvolacieho súdu bezo zvyšku splnil povinnosť doručiť oznámenie podielovým spoluvlastníkom v bytovom dome. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že existencia ani obsah sprievodného listu zo dňa 3.12.2013 nebol spochybnený žiadnou zo sporových strán, čo mu v súlade s ust. § 204 C.s.p. v nadväznosti na ust. 383 C.s.p. umožnilo vyvodiť z neho skutkové zistenie nad rámec súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu aj bez potreby formálneho vykonania tohto listinného dôkazu. Táto skutočnosť zároveň dopĺňa komplex nepriamych dôkazov (fotografie, oznámenie o 4. opakovanej dražbe, chronologické vyskladanie písomností v dražobnom spise, označenie predmetu dražby pri predchádzajúcich kolách dražby s umiestnením oznámenia o dražbe), ktoré podľa názoru odvolacieho súdu umožňujú vyvodiť záver, že na nehnuteľnostiach oznámenie o 4. opakovanom kole dražby umiestnené bolo a predmet dražby bol tiež označený dražobnou páskou). Odvolací súd pri hodnotení týchto skutočností vyšiel z úvahy, že na základe nepriamych dôkazov je možné urobiť skutkový záver v prípade, ak vzájomne súvisia a podporujú sa, sú navzájom súladné a v tejto vzájomnej previazanosti nepripúšťajú iný logický priebeh udalostí. Za skutkovú variantu k nepriamymi dôkazmi preukazovanej skutočnosti nemožno považovať taký skutkový dej, ktorý predstavuje nelogický spôsob priebehu udalostí, ktorý zakladá rozumné pochybnosti, že k nemu došlo alebo ho nemožno v okolnostiach prípadu považovať za vierohodný. To potom znamená, že pokiaľ výsledky hodnotenia nepriamych dôkazov síce vytvárajú podmienky len pre úsudok, že je možné, že dokazovaná skutočnosť sa stala, a teda zároveň pripúšťajú aj možnosť, že sa dokazovaná skutočnosť naopak nestala, pokiaľ možnosť, že sa dokazovaná skutočnosť nestala je nelogická, rozumovo pochybná alebo nevierohodná, je potrebné takúto skutočnosť považovať za preukázanú.
22. Napokon ani námietky žalobcu spochybňujúce zákonnosť výšky výťažku dražby v kontexte jeho predstavy o skutočnej hodnote nehnuteľností neboli spôsobilé privodiť mu priaznivejší výsledok v spore. Pokiaľ ide o ohodnotenie predmetu dražby, výhrady žalobcu by podľa úvahy odvolacieho súdu mohli mať z pohľadu ust. § 12 ods. 4 zák. č. 527/2002 Z. z. relevanciu len vtedy, ak by sa žalobca nemohol k znaleckému posudku vyjadriť, alebo v prípade, ak by v určenej lehote vzniesol u dražobníka námietky proti ohodnoteniu a ten by sa s nimi nevysporiadal vôbec alebo pre žalobcu neuspokojivým spôsobom.
Žalobca však žiadnu z týchto skutočností netvrdili, a preto podľa názoru odvolacieho súdu dodatočne už niet priestoru na preverovanie správnosti ohodnotenia nehnuteľností pre účely dražby a pre hľadanie hodnotovej disproporcie oproti inému znaleckému posudku alebo oproti subjektívnemu presvedčeniu žalobcu. Čo je ešte podstatnejšie už vôbec nemožno z toho dôvodu konštatovať neplatnosť dražby (por. uznesenie NS SR sp. zn. 3 Cdo 233/2010 zo dňa 3.10.2013) a rovnako ako nemožno dôvod neplatnosti vzhliadnuť len vo výsledku dražby, v ktorom je vždy premietnutý skutočný záujem o predmet dražby (por. uznesenie NS ČR sp. zn. 20 Cdo 1083/2005 zo dňa 17.8.2005).
23. Odvolací súd z týchto dôvodov ako vecne správny potvrdil napadnutý rozsudok ako vo vyhovujúcom výroku, tak aj v závislom výroku o trovách konania, majúcom správny základ v plnom procesnom úspechu žalovaných v spore.
24. Podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p., ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
25. Podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
26. Žalovaní boli v odvolacom konaní plne procesne úspešní, a preto im v súlade s ust. § 255 ods. 1 C.s.p. vzniklo právo na náhradu trov konania proti žalobcovi, ktorý v odvolacom konaní úspešný ani len sčasti nebol. Preto v súlade s citovanými ustanoveniami zákona odvolací súd priznal žalovaným v 1., 3. a 4. rade nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania. Nakoľko podľa obsahu spisu žalovanému v 2. rade v odvolacom konaní trovy nevznikli a ich vynaloženie nemožno ani rozumne predpokladať, vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade rozhodol odvolací súd o trovách odvolacieho konania tak, že žiadnemu z nich nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
27. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.). Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.)