Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/246/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Veščičikovej a členiek senátu JUDr. Viery Bodnárovej a JUDr. Dany Popovičovej v spore žalobcu BENCONT COLLECTION, a.s., Bratislava, Vajnorská 100/A, IČO: 47 967 692, zast. Advokátska kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., Bratislava, Martinčekova 13, IČO: 50 361 368, proti žalovanej U. Š., nar. XX. XX. XXXX, N., E. Z. XXXX/XX, o zaplatenie 1.047,50 eur istiny s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku 15Csp/414/2017-79 z 28. 02. 2018 Okresného súdu Trebišov

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku II. o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku III. o náhrade trov konania.

Stranám náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie (ďalej len „súd") rozsudkom I. Uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 30,- eur s 5,25 % ročným úrokom z omeškania od 06. 12. 2014 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. II., v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a III.žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

2. Súd, vychádzajúc z § 497 Obch. zák., § 1 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 4, 5, § 3 ods. 1, § 39, § 41 a § 54 ods. 1 Obč. zák., urobil záver, že na posúdenie úverového vzťahu zo spotrebiteľskej zmluvy je potrebné aplikovať ust. Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie, nepopierajúc pritom povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu. Toto aplikačné pravidlo mal za ustálené aplikačnou praxou súdov (uznesenie NS SR zo dňa 25. 01. 2011 sp. zn. 5MCDo/20/2009, rozsudok KS v Trenčíne zo dňa 23. 11. 2011 sp. zn. 17Co/167/2011, rozsudok KS v Prešove zo dňa 11. 06. 2013 sp. zn. 6Co/219/2012, sp. zn. 6Co/81/2012, ktoré odobril aj Ústavný súd SR v uznesení zo dňa 19. 06. 2013 sp. zn. I.ÚS402/2013-10, v ktorom konštatoval, že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver, ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku, nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa). Vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania, dospel k záveru, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou existoval zmluvný vzťah, na základe ktorého bol žalovanej poskytnutý spotrebiteľský úver

- zmluva o úver - dostupná pôžička č. XXXXXXXXXX zo 7. 4. 2011 vo výške 1.500 eur, ktorý sa žalovaná zaviazala splatiť v 70 mesačných splátkach splatných k 7. dňu v mesiaci po 44,62 eur, počnúc od 7. 5. 2011. Poukázal na to, že niet sporu o tom, že úverová zmluva, ktorej návrh bol predložený žalobcom je zmluvou formulárovou. Z dôvodu podstatného porušenia podmienok uzavretej zmluvy zo strany žalovanej, právny predchodca žalobcu úver zosplatnil ku dňu 28. 11. 2014. Pohľadávka žalobcu sa tak stala splatnou 28. 11. 2014. Vychádzajúc z predloženej úverovej zmluvy, zistil, že dohodnutá výška úroku v zmluve 25,5 % ročne podstatne prevyšuje úroky z úverov, ktoré, poskytovali

banky spotrebiteľom v rozhodnom období. Po preskúmaní predloženej úverovej zmluvy zistil, že táto neobsahuje zákonom stanovené náležitosti. Súd poukázal na štatistiku vedenú Národnou bankou Slovenska (htp://www.nbs.sk/sk/statisticke-udaje/financne/urokove sadzby//priemerne-urokove-miery- z-uverov-obchodnych-bank), v zmysle ktorej priemerná úroková miera z úverov obchodných bánk predstavovala v čase uzavretia zmluvy v apríli 2011 pre spotrebiteľské úvery nad 5 rokov (70 mesiacov) 13,67 %. Poukázal na to, že v zmluve bol úrok z úveru dohodnutý ročnou úrokovou sadzbou 25,5 %, čo je viac než 186 % obvyklej úrokovej miery. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 1MCdo 1/2009 zo dňa 31.07. 2009. Zdôraznil, že pokiaľ žalobca požadoval od žalovanej úrok z úveru vo výške 25,5 %, nepochybne to odporuje zákonu a dobrým mravom. Urobil záver, že úroková miera dohodnutá medzi účastníkmi v zmluve podstatne prevyšuje úroky v prípustnej výške a preto možno vyvodiť neplatnosť takéhoto dojednania pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 Obč. zák. Súd dal do pozornosti, že ani pri zmluvách o úvere, ktoré sú absolútnym obchodom sa právna úprava spotrebiteľských vzťahov obsiahnutá v Občianskom zákonníku a zameraná na ochranu práv spotrebiteľa nemôže vylúčiť a preto sa musí použiť aj v danom prípade. Smernice Európskej únie totiž ukladajú štátu explicitnú povinnosť zabezpečiť, aby sa ochranné opatrenia na ochranu práv spotrebiteľa neobchádzali. Dodal, že navyše len samotné úroky, nie sú celkovou odplatou za poskytnutý úver, že pri poskytnutom úvere vo výške 1.500 eur, čo predstavuje 100 %, bola dohodnutá výška nákladov sumou 1.347,10 eur, teda odplata predstavuje 89 %. Takáto odplata je neprimeraná, treba ju považovať za dojednanú v rozpore s dobrými mravmi. V zmysle § 39 Obč. zák., zmluva o úvere v časti odplaty je teda neplatným právnym úkonom. Z toho dôvodu má žalobca nárok len na vrátenie požičanej istiny (bez úrokov a bez poplatkov). Dôvodil, že žalovaná je povinná vrátiť žalobcovi len to, čo jej žalobca titulom úveru poskytol, t.j. sumu 1.500 eur. Vychádzajúc z uvedených zistení a cit. zák. ust., uložil žalovanej uhradiť pre žalobcu sumu 30 eur, ako rozdiel medzi výškou poskytnutého úveru a sumou, ktorú už žalovaná splatila žalobcovi, resp. jeho právnemu predchodcovi. Súd zistil, že žalovaná už z poskytnutého úveru 1.500 eur zaplatila žalobcovi 1.470 eur (35 splátok po 42 eur). Rozdiel vo výške 30 eur (1.500 eur - 1.470 eur) je žalovaná povinná žalobcovi uhradiť. Citujúc znenie § 517 ods. 2 Obč. zák., § 3 ods. 1 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, vzhľadom k tomu, že žalovaná bola v omeškaní s úhradou svojho peňažného záväzku, priznal žalobcovi aj ním uplatnený úrok z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 30 eur , odo dňa nasledujúceho po doručení výzvy na úhradu zosplatneného úveru, t.j. od 6. 12. 2014 do zaplatenia (výzvu prevzala žalovaná 5. 12. 2014). Výška úroku z omeškania zodpovedá § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol, keď zistil, že napriek tomu, že žalovaná už uhradila sumu 1.470 eur (z celkového úveru 1.500 eur), žalobca sa ešte domáha zaplatenia sumy 1.047,50 eur, ďalších úrokov a poplatkov vo výške 1.012,38 eur (170,34 eur + 807,48 eur + 34,56 eur), ďalších úrokov vo výške 25 % ročne a úrokov z omeškania 5,25 % ročne zo sumy 1.047,50 eur od 1. 6. 2017 do zaplatenia. Žalobca teda žiada ďalších 2.059,88 eur a ďalšie úroky a úroky z omeškania. Vychádzajúc z uvedených zistení a cit. zák. ust., nad priznaný nárok uplatnený žalobcom zamietol ako nedôvodný. Pokiaľ ide žalobcom namietanú účinnosť § 52 ods. 2 Obč. zák., ktorú priniesla novela vykonaná zák. č. 102/2014 Z.z., uviedol, že táto novela definitívne normatívne vyriešila, že na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu mu vyplynulo, že Občiansky zákonník bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, ale aj ďalších úprav napr. ručenia, zmluvnej pokuty, uznania záväzku a pod., aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava Obchodného zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. 4. 2015, predmetné ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj dovtedy platné pravidlo, že na spotrebiteľské vzťahy sa prednostne použije režim Občianskeho zákonníka. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 C.s.p. Uviedol, že úspechom žalobcu zo žalovanej sumy 1.047,50 eur je suma 30 eur, čo je úspech žalobcu 2,86 %, jeho neúspech, ktorý je úspechom žalovanej v rozsahu 97,14 %. Čistý úspech žalovanej je 94,28 %, v ktorom rozsahu by mala nárok na náhradu trov konania. Žalovaná si náhradu trov konania neuplatnila, ani jej zo spisu žiadne preukázateľné trovy nevyplývajú, preto žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

3. Proti rozsudku, a to výroku, ktorým súd žalobu vo zvyšku zamietol, podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z odvolacích dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. a), b), d), f), g) a h) C.s.p., t.j., že neboli splnené procesné podmienky, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že súd dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené a že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

4. Citujúc z bodu 26. napadnutého rozsudku, tvrdil, že nemal možnosť sa v procesnom konaní brániť, keď mu súd svojím procesným postupom znemožnil účasť na konaní a to bez toho, aby ho oboznámil o výsledku posúdenia prejudiciálnej otázky o možnej bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o úver, ktorú žalobu žalobcu o zaplatenie peňažnej sumy zamietol. Vytýkal súdu, že ho nevyzval na vyjadrenie sa k otázke určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti a, že nepostupoval podľa § 129 C.s.p., že súd ho nevyzval ani podľa § 157 C.s.p., aby sa vyjadril k predbežnému právnemu posúdeniu veci o vyhlásení bezúročnosti a bezpoplatkovosit zmluvy o úvere, ktoré viedlo k zamietnutiu žaloby ako celku. Mal za to, že takýto postup súdu nie je v súlade so zásadami účelnosti a hospodárnosti konania a že nastala situácia, kedy jedinou možnosťou procesnej obrany žalobcu je právo podať odvolanie, čím sa de facto prenáša úloha súdu prvej inštancie na súd druhej inštancie, čo nie je žiaduce. Ďalej poukázal na skutočnosť, že úroková sadzba predstavuje cenu, ktorú musí dlžník zaplatiť za požičanie peňazí a táto cena je určená špecificky, nakoľko je pomerom celkového požadovaného poplatku, ktorý musí dlžník zaplatiť veriteľovi, aby úver získal za vopred dohodnutú cenu, k objemu úveru, ktorý je dlžníkovi skutočne k dispozícii. Ďalej poukázal na to, že úrokové sadzby sú ovplyvnené najmä ponukou a dopytom po kapitály, ako aj celým radom ďalších faktorov, napr. inflácia, riziká, úspory, výška úveru, doba splatnosti úveru a iné. To v praxi znamená, že napríklad zvýšenie dopytu po zdrojoch (úveroch) spôsobí zvýšenie úrokových sadzieb. Rovnako zvýšenie úrokovej sadzby spôsobí aj vyššie riziko na strane dlžníka. Zároveň na výšku úrokových sadzieb má vplyv aj inflácia ako jeden z hlavných faktorov, tzn. že pokiaľ veriteľ očakáva, že počas doby splácania úveru dôjde k nárastu inflácie, prispôsobí tomu aj výšku úrokovej sadzby. Zároveň výška odzrkadľuje, nakoľko rizikovým sa banke javí poskytnutie úveru, pričom čím bude dlhšia doba splácania a čím bude nižšia bonita klienta, tým vyššiemu riziku sa banka vystavuje, že úver, ktorý poskytla nebude splatený. Ďalej poukázal na to, že ak by podporne vychádzal z aktuálne platného Nariadenia vlády 87/1995 Z. z., v § 1a (hoci v čase uzavretia zmluvy ešte účinné nebolo), že v ňom zákonodarca jasne definoval najvyššiu prípustnú výšku odplaty, ktorú možno od spotrebiteľa požadovať, a to je dvojnásobok priemernej RPMN bánk za predošlý kalendárny štvrťrok. Ako vyplýva zo zmluvy o úvere, priemerná RPMN na trhu bola v čase uzavretia zmluvy o úvere 26,49 %,dvojnásobok uvedenej sumy dnešná legislatíva stále akceptuje ako najvyššiu prípustnú výšku odplaty, jednoduchým matematickým prepočtom je teda najvyššia prípustná výška odplaty pre posudzovaný prípad 52,98 % (zohľadňujúc úroky, poplatky a iné plnenia, prípadne iné náklady, ktoré sú dohodnuté so spotrebiteľom pri podpise zmluvy), preto úroky vo výške 25,5 % nemožno považovať za neprimerane vysoké, v rozpore s dobrými mravmi, pretože stále nie je prekročená najvyššia prípustná výška odplaty. V tomto poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR 5Cdo/26/2011 z 26. 4 2012 (z odôvodnenia ktorého sčasti citoval). Z uvedeného mu vyplynulo, že neprimeraným zmluvným úrokom by bol taký úrok, ktorý by štvornásobne, až päť až pol násobne prevyšoval obvyklú úrokovú sadzbu, čo ale nie je tento prípad. Ďalej citoval sčasti z odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 5Sž/20/2010. Ďalej namietal, že rozhodnutie súdu je vo svojom odôvodnení nepreskúmateľné, pričom poukázal na obsah základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj na rozhodnutia Ústavného súdu SR (II.ÚS 117/07, III.ÚS 311/01, III.ÚS 107/07 a ďalšie). Ďalej citoval sčasti aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 4Cdo/25/2007, s ohľadom na povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť, ktoré je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa vysporiadava so všetkými právnymi relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami účastníka. Ďalej poukázal aj na judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky ohľadom ochrany spotrebiteľa, ktoré má svoje limity, pričom ochranu spotrebiteľa nemožno ponímať ako ochranu proti ľahkovážnosti a nezodpovednosti (NS ČR sp. zn. 23Cdo/1201/2009). Ďalej poukázal aj na odlišné stanovisko sudcu a zároveň podpredsedu Ústavného súdu SR JUDr. Milana Ľalíka. Žiadal rozsudok v napadnutom výroku zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne žalobe vyhovieť v celom rozsahu a žalovanú zaviazať na náhradu trov konania, vrátane trov právneho zast.).

5. Rozsudok okrem výroku II., ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a III. odvolaním nebol napadnutý, nadobudol právoplatnosť, preto v uvedenom rozsahu v odvolacom konaní nebol preskúmavaný.

6. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. - na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje

dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1, 2 C.s.p. a rozsudok vo výroku II. o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku III. o náhrade trov konania ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p., lebo súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ho právne posúdil a odvolací súd sa s jeho odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, na dôvody, ktoré odkazuje, pretože sú správne, na čom nič nemení ani podané odvolanie žalobcom.

7. Žalobca uplatnil odvolacie dôvody uvedené v § 365 písm. a), b), d), f), g) a h) C.s.p., t.j., že neboli splnené procesné podmienky, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

8. Ani jeden z vyššie uvedených odvolacích dôvodov nie je daný.

9. Žalobca vytýka súdu, že ho nevyzval na vyjadrenie sa k otázke určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti, že nepostupoval podľa § 129 C.s.p. a že ho ani nevyzval podľa § 157 C.s.p., aby sa vyjadril k predbežnému právnemu posúdeniu veci o vyhlásení bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o úvere, ktoré viedlo k zamietnutiu žaloby ako celku a z toho dôvodu jeho procesný postup nie je súlade so zásadami účelnosti a hospodárnosti konania.

10. Uvedené výhrady sú bez právneho významu, keďže možnosť vyjadriť sa k otázke určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, ako aj vyjadriť sa k predbežnému právnemu posúdeniu veci o vyhlásení bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o úvere mohol učiniť žalobca, keby bol prítomný na pojednávaní súdu, ktoré právo z vlastnej viny nevyužil. Súd konal a rozhodol na pojednávaní 28. 2. 2018, na ktoré pojednávanie sa žalobca, ani jeho právna zást. nedostavili, ktorí svoju neúčasť na pojednávaní síce ospravedlnili, podaním, doručeným súdu 28. 02. 2018, avšak nežiadali pojednávanie súdu odročiť. Svojím procesným postupom nevyužili svoje právo zúčastniť sa na pojednávaní, na ktorom súd nemal možnosť vyzvať žalobcu a jeho zást., aby sa vyjadril k otázke určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru podľa § 129 C.s.p. a podľa § 157 C.s.p. vyjadriť sa k predbežnému právnemu posúdeniu veci o vyhlásení bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o úvere.

11. Odvolacia námietka žalobcu o nepreskúmateľnosti rozhodnutia je rovnako nedôvodná.

12. Žalobca, o. i., konkrétne neuvádza, v čom spočíva neodôvodnenosť, nepreskúmateľnosť, resp. arbitrárnosť rozhodnutia vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti. Žalobca iba všeobecne uvádza, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces v dôsledku nepreskúmateľného, resp. neodôvodneného rozhodnutia.

13. Rozhodnutie súdu je preskúmateľné, je dostatočne a zrozumiteľne odôvodnené, nie je arbitrárne a zodpovedá všetkým požiadavkám vyplývajúcim z § 220 ods. 2 C.s.p.

14. K odvolacím dôvodom uvedeným v § 365 ods. 1 písm. d), f) a g) C.s.p. ,je potrebné uviesť, že žalobca opätovne neuvádza konkrétne dôvody, ktoré ho viedli k uplatneniu týchto odvolacích dôvodov vo vzťahu k prejednávanej spornej veci, v odvolaní ich len vymenoval.

15. Žalobca predovšetkým vytýka súdu nesprávne právne posúdenie veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. Tvrdí, že dohodnuté úroky v úverovej zmluve 25,5 % nemožno považovať za neprimerane vysoké a v rozpore s dobrými mravmi, pretože stále nie je prekročená najvyššie prípustná výška odplaty.

16. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že výška dojednaného zmluvného úroku 25,5 % ročne nepochybne odporuje zákonu a dobrým mravom. V prejednávanej veci je nesporné, že právny vzťah medzi stranami sporu je vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy, na ktorý je potrebné aplikovať ust. Občianskeho zákonníka, zamerané aj na ochranu práv spotrebiteľov. Uvedenú právnu úpravu obsiahnutú v Občianskom zákonníku aplikoval aj súd prvej inštancie.

17. Výška úrokov závisí od dohody účastníkov zmluvy o pôžičke a nepodlieha žiadnemu obmedzeniu. Neprimeranou, odporujúcou dobrým mravom je však taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe jej dojednania obvyklú, najmä s prihliadnutím k úrokovým sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytnutí úveru, ako správne ustálil súd prvej inštancie. Výška úroku z úveru 25,5 % ročne je aj podľa názoru odvolacieho súdu v rozpore so zákonom a prieči sa dobrým mravom. Ust. § 39 Obč. zák. je aplikovateľné aj na zmluvu uzavretú medzi stranami sporu, preto dojednanie o zmluvných úrokoch je absolútne neplatné a na takéto dojednanie nie je možné prihliadať z dôvodov bližšie uvedených v napadnutom rozsudku.

18. Z uvedených dôvodov bolo potrebné rozsudok vo výroku II. ako vecne správny potvrdiť, vrátane výroku III. o trovách konania.

19. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení § 255 ods. 1 C.s.p.

20. Žalobca nemal v odvolacom konaní úspech a žalovanej trovy odvolacieho konania nevznikli, preto stranám náhrada trov odvolacieho konania nebola priznaná.

21. Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).