Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_19Co-98-2018.pdf
PDF · 101.26 KB
Case nature
Area
Subarea
19Co/98/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beáty Čupkovej a sudcov JUDr. Márie Vrtochovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD., v spore žalobcu W. A. B., a.s., so sídlom S. XX, D., J. XX XXX XXX, proti žalovanému Z. M., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. II XX/XX, F. nad M., o zaplatenie X.XXX,XX eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k. 20Csp/89/2016-95 zo dňa 1. decembra 2017, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch, ktorými bola žaloba vo zvyšku zamietnutá a bolo rozhodnuté o trovách konania, p o t v r d z u j e .
Žalovaný m á proti žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1.1 Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 26,19 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 1,07 eur a vo výške 5% ročne zo sumy 26,19 eur od 23.09.2016 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.) a žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 95,02% (výrok III.). Rozhodnutie zdôvodnil skutkovým zistením, že dňa 22.10.2013 uzavreli účastníci úverovú zmluvu č. 81576, na základe ktorej sa žalobca zaviazal poskytnúť žalovanému bezúčelový úver vo výške 2.500,- eur a žalovaný sa zaviazal zaplatiť banke jednorazový poplatok za poskytnutie úveru v deň poskytnutia úveru vo výške 125 eur a splatiť úver a úroky v pravidelných 48 mesačných anuitných splátkach po 73,52 eur. Listom zo dňa 20.07.2016 vyzval žalobca žalovaného na úhradu omeškaných splátok úveru v sume 107,37 eur najneskôr do 25.07.2016 s upozornením, že inak žalobca vyhlási predčasnú splatnosť celého zostatku úveru. Keďže žalovaný ostal v omeškaní s úhradou splátok úveru, žalobca listom zo dňa 22.09.2016 oznámil žalovanému, že vyhlásil predčasnú splatnosť úveru a vyzval žalovaného uhradiť celý dlh vo výške 1.152,62 eur s príslušenstvom najneskôr do 02.10.2016.
1.2 Právne súd prvej inštancie zdôvodnil rozhodnutie ustanoveniami § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), d), § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, § 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4 Občianskeho zákonníka, § 2 písm. a), b) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, § 497 Obchodného zákonníka. V zmysle citovaných ustanovení považoval zmluvu o úvere z 22.10.2013 za spotrebiteľskú zmluvu a zároveň za zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Žalobca pri predčasnom zosplatňovaní úveru podstupoval v súlade s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. V predmetnej zmluve o úvere však bola uvedená iba výška, počet a termíny anuitnej splátky, čo je nedostatočný údaj, pretože nie je zrejmé, koľko z každej splátky sa započítava na istinu, koľko na úrok, koľko na poplatok. Ďalej súd prvej inštancie zistil, že zmluva neobsahuje údaj o dobe trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, Zákon rozlišuje medzi dobou trvania zmluvy a termínom konečnej splatnosti úveru, pričom obidve náležitosti musia byť v zmluve uvedené. Súd prvej inštancie
k tomu uviedol, že mu je známy rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 sp. zn. C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia, a.s., proti Kláre Biroovej, avšak je zrejmé, že povinné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere sú inak upravené v smernici č. 2008/48/ES (ktorú v citovanom rozsudku vykladal Súdny dvor) a inak v zákone č. 129/2010 Z. z., pričom v tomto súdnom konaní neprichádza do úvahy priamy účinok smernice a ani eurokonformný výklad smernice, keďže akýkoľvek eurokonformný výklad predmetných zákonných ustanovení by bol v priamom rozpore so zákonom, nahrádzal by výslovné znenie zákona, čo je neprípustné, pretože by sa jednalo o výklad contra legem. Takýto výklad by bol zároveň v rozpore aj s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít. V predmetnej zmluve nie sú výslovne uvedené ani všetky predpoklady použité na výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN). Zároveň súd prvej inštancie zistil, že zmluva o úvere obsahuje nesprávny údaj o celkovej výške úveru 2.500 eur. Z výpisu z úverového účtu totiž vyplýva, že dňa 22.10.2013 bol na osobný účet žalovaného poukázaný úver v sume 2.375 eur. Žalobca v podaní zo dňa 13.11.2017 uviedol, že od úveru bol odpočítaný poplatok za poskytnutie úveru v sume 125 eur, ktorý bol žalovaný povinný uhradiť žalobcovi v zmysle čl. 1 bod 1.2. zmluvy o úvere. Celkovou výškou spotrebiteľského úveru sa v zmysle § 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z. rozumie maximálna výška alebo súčet všetkých finančných prostriedkov poskytnutých na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Z uvedeného vyplýva, že žalovanému neboli v skutočnosti poskytnuté peňažné prostriedky v sume 2.500 eur, ale len v sume 2.375 eur. Uvedenie tejto náležitosti v zmluve v nesprávnej výške má za následok, ako keby uvedená vôbec nebola. Súd prvej inštancie poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-377/14 zo dňa 21.04.2016, podľa ktorého sa celkovou výškou úveru v zmluve o spotrebiteľskom úvere myslí suma, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené.
1.3 Vzhľadom na vyššie uvedené považoval súd prvej inštancie úver poskytnutý na základe predmetnej zmluvy o úvere z 22.10.2013 za bezúročný a bez poplatkov. Žalobca tvrdil, že žalovaný uhradil sumu 2.348,81 eur, žalovaný tvrdil, že žalobcovi titulom úveru vrátil sumu 2.520 eur, avšak toto tvrdenie nepreukázal. Z výpisov z osobného účtu žalovaného bolo preukázané, že žalovaný žalobcovi uhradil titulom úveru celkovú sumu 2.348,81 eur. Keďže žalovanému boli poskytnuté peňažné prostriedky vo výške 2.375 eur, žalovaný má nesplnenú zmluvnú povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 26,19 eur (2.375 eur - 2.348,81 eur).
1.4 Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie s odkazom na § 255 ods. 1, ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) tým, že žalobca sa žalobou domáhal spolu zaplatenia sumy 1.092,62 eur (istina 1.042,81 eur + úrok 48,74 eur, + úrok z omeškania 1,07 eur), súd jeho žalobe vyhovel v časti o zaplatenie sumy 27,26 eur (istina 26,19 eur + úrok z omeškania 1,07 eur), preto úspech žalobcu predstavuje 2,49%, úspech žalovaného (časť, v ktorej súd žalobu zamietol) 97,51%. Prevažne úspešný žalovaný má preto právo proti žalobcovi na náhradu trov konania v rozsahu čistého úspechu 95,02% (97,51% - 2,49%) z celkových trov konania.
2. Proti uvedenému rozsudku vo výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšnej časti zamietnutá, a vo výroku o trovách konania podal včas odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu a prizná žalobcovi náhradu trov konania vrátane trov odvolacieho konania. Odvolanie zdôvodnil tým, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec, keď dospel k právnemu názoru o bezúročnosti úveru. Žalobca uviedol, že niektoré z náležitostí, ktoré má v zmysle právnych predpisov zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať, sú v samotnom texte zmluvy o úvere a ďalšie náležitosti sú vo všeobecných obchodných podmienkach. Upozornil na rozsudok Súdneho dvora vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia proti Kláre Bíróovej, v zmysle ktorého zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny (teda povinnou náležitosťou úverovej zmluvy nie je podrobný rozpis výšku, počtu a termínov každej zo splátok na čas pripadajúcu na istinu, úroky a iné poplatky a zároveň štát ani nemôže zákonom upraviť povinnosť pre veriteľov takýto presný rozpis v zmluve uvádzať) a nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok s odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Podľa žalobcu uvedenie termínu splatnosti splátky spôsobom „mesačne v 20. deň kalendárneho mesiaca“ spĺňa požiadavku smernice a napĺňa jej cieľ. Dobu trvania zmluvy podľa žalobcu obsahuje čl. 5 bod 5.1 úverovej zmluvy: „Zmluva je platná a účinná dňom jej podpisu všetkými zmluvnými stranami a je uzatvorená na dobu určitú - do splatenia všetkých záväzkov klienta voči banke, vyplývajúcich z úverovej zmluvy.“ Všetky
predpoklady použité na výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov sú takisto v zmluve uvedené, pričom zákon nepožadoval a ani v súčasnosti nepožaduje, aby boli tieto predpoklady špeciálne v zmluve označené ako predpoklady pre výpočet RPMN. Zákon stanovuje, že sa majú tieto predpoklady v zmluve uviesť, čo žalobca splnil. Vynásobením počtu splátok a ich výšky (48 x 73,52 eur) a pripočítaním poplatku za poskytnutie úveru 125 eur je možné zistiť celkovú čiastku, ktorú žalovaný mal zo zmluvy zaplatiť, a to 3.653,96 eur. Táto suma je uvedená aj v zmluve ako celková čiastka, ktorú musí klient zaplatiť. Uvedená suma je v zmluve správna a je vyplnená v súlade so zákonom. K opodstatnenosti poplatku za poskytnutie úveru žalobca v odvolaní uviedol, že pri určení výšky poplatku za poskytnutie úveru postupoval v súlade s právnymi predpismi a má nárok na zaplatenie poplatku za poskytnutie úveru v celom rozsahu, pričom tento je súčasťou žalovanej istiny. Ide o zmluvnú podmienku, ktorá sa týka hlavného predmetu plnenia a ceny, preto nemôže byť predmetom preskúmania jej neprijateľnosti. Odkázal aj na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 43Co/19/2017-103, kde odvolací súd nesúhlasil s postupom súdu prvej inštancie, ktorý od sumy v zmluve dohodnutej výšky úveru odpočítal poplatok za poskytnutie úveru s odôvodnením, že započítanie tohto poplatku oproti výške poskytnutého úveru považoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku a že za tento poplatok banka neposkytla skutočné protiplnenie.
3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že žiadne všeobecné obchodné podmienky s úverovou zmluvou nedostal. Z úveru 2.500 eur prevzal 2.250 eur a zostatok 250 eur zostal žalobcovi. V úverovej zmluve bola dohodnutá mesačná splátka 73,52 eur, avšak žalobcovi musel mesačne splácať viac, spolu žalobcovi vrátil 2.520 eur. Žalobca si mesačne strhával poplatky za vedenie inkasného účtu, čo v úverovej zmluve dohodnuté nebolo, a tým zvýšil jeho náklady na úver, čo nezodpovedá ročnej percentuálnej miere nákladov na úver. Žalobca mu podal zavádzajúce informácie, keď v úverovej zmluve neuviedol poplatok za vedenie inkasného účtu, ale uviedol iba poplatok za správu úverového účtu 0 eur. Inkasný účet nie je jeho osobný účet, nedisponuje s ním, žalobcu mu ho zriadil v súvislosti s poskytnutím úveru.
4. Žalobca v ďalšom písomnom podaní uviedol, že má za to, že použitie časti poskytnutej sumy žalovaným na úhradu poplatku dohodnutého priamo v úverovej zmluve nijako nespochybňuje výšku sumy úveru poskytnutej žalovanému a ani neznižuje istinu dlhu žalovaného. Podmienka úhrady poplatku za poskytnutie úveru sa týka hlavného predmetu plnenia a bola v zmluve vyjadrená určito, jasne a zrozumiteľne. Pokiaľ žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu rozporoval poplatky za vedenie inkasného účtu, žalobca uviedol, že mesačné poplatky za vedenie osobného účtu nie sú predmetom prejednávanej veci a žalobca si ich v konaní ani neuplatňuje.
5. Žalovaný v ďalšom písomnom podaní zopakoval, že z úveru 2 .500 eur prevzal 2.250 eur a zostatok zostal žalobcovi. Splátky úveru boli v zmluve dohodnuté vo výške 73,52 eur, ale nebolo dohodnuté, že v skutočnosti bude musieť platiť viac, pretože žalobca mu v súvislosti s úverom zriadil inkasný účet, o zriedenie ktorého on nežiadal, ani ho nepotreboval. To navýšilo jeho náklady na úver, o čom nebol pri podpise úverovej zmluvy informovaný a nebolo to ani započítané do RPMN.
6. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací na základe odvolania žalobcu preskúmal vec v napadnutej časti podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej zamietajúcej časti (výrok II.) potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP. Pokiaľ ide o výrok I. (povinnosť žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 26,19 eur s úrokom z omeškania vo výške 1,07 eur a vo výške 5% ročne zo sumy 26,19 eur od 23.09.2016 do zaplatenia), v tejto časti rozsudok nebol napadnutý odvolaním, preto odvolací súd vecnú správnosť tohto výroku nepreskúmaval.
7. Je možné dať žalobcovi čiastočne za pravdu v tom, že rozsudok Súdneho dvora zo dňa 09.11.2016 v právnej veci C-42/15 Home Credit Slovakia c/a Klára Bíróová záväzne interpretuje príslušné ustanovenia smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere (ktorá bola do slovenského právneho poriadku implementovaná zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch) tak, že ustanovenia čl. 10 ods. 2 v spojení s čl. 22 ods. 1 smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil vo svojej vnútroštátnej právnej úprave povinnosť vo forme amortizačnej tabuľky priamo v zmluve o spotrebiteľskom úvere spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie istiny. V súlade so zásadou eurokonformného výkladu vnútroštátnej právnej úpravy je potom potrebné ustanovenie § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z. (v znení účinnom od 01.04.2015 do 30.04.2018; v čase uzavretia predmetnej zmluvy išlo o ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/) vykladať tak, že sa v tomto
ustanovení nepožaduje, aby každá splátka bola rozčlenená na časti, ktoré budú započítané na istinu, na úroky a na poplatky, ale že sa tu požaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala výšku, počet a termíny splátok, pričom v splátkach má byť započítaná nielen istina, ale aj úroky a poplatky (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 146/2017).
8. K dobe trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere žalobca v odvolaní uviedol, že tento údaj sa nachádzal v bode 5.1 úverovej zmluvy v znení: „Zmluva je uzatvorená na dobu určitú - do splatenia všetkých záväzkov klienta voči banke“. Takúto formuláciu považuje odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie za nejasnú. Na druhej strane je však táto formulácia spresnená údajom o splatnosti úveru (presný dátum 18.10.2017, uvedený v tabuľke v bode 1.2 úverovej zmluvy). Aj keď zákon (v znení účinnom do 30.04.2018) výslovne vyžadoval obidva údaje (dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere aj termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru), pri úvere poskytnutom formou jednorazového čerpania je možné považovať obidva tieto údaje za zhodné, a teda nie je potrebné trvať na uvedení každého z nich osobitne.
9. Podobne je možné dať žalobcovi za pravdu v tom, že zákon nevyžadoval a ani nevyžaduje, aby boli údaje, ktoré vchádzajú do výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN), výslovne v zmluve označené ako „predpoklady použité na výpočet RPMN“; postačuje, že tieto údaje sú v zmluve uvedené.
10. Absencia rozdelenia splátok na istinu, úroky a poplatky, absencia údaja o dobe trvania zmluvy a neoznačenie predpokladov použitých na výpočet RPMN však neboli jedinými dôvodmi, pre ktoré súd prvej inštancie považoval predmetný spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov.
11. Súd prvej inštancie zdôvodnil bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru aj tým, že zmluva o úvere obsahuje nesprávny údaj o celkovej výške úveru 2.500 eur (pričom ide o údaj, ktorý musí byť v zmluve podľa § 9 ods. 2 písm. g/ zákona č. 129/2010 Z. z. obligatórne uvedený), keďže v skutočnosti bol na účet žalovaného poukázaný úver len v sume 2.375 eur. Samotný žalobca v písomnom podaní zo dňa 13.11.2017 potvrdil, že žalovanému dal k dispozícii na účet 2.375 eur, keďže od úveru bol odpočítaný poplatok za poskytnutie úveru v sume 125 eur, ktorý bol žalovaný povinný uhradiť žalobcovi v zmysle čl. 1 bod 1.2. zmluvy o úvere. V tejto súvislosti žalobca v odvolaní argumentoval tým, že ide o zmluvnú podmienku, ktorá sa týka hlavného predmetu plnenia (ceny za poskytnutie úveru), a teda v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemá byť predmetom preskúmavania prípadnej neprijateľnosti. Odvolací súd s tým súhlasí, avšak zdôrazňuje, že je potrebné rozlišovať medzi preskúmavaním prijateľnosti tejto zmluvnej podmienky a určením celkovej výšky poskytnutého úveru.
12. Súd prvej inštancie neuviedol, že považuje túto zmluvnú podmienku (poplatok za poskytnutie úveru vo výške 125 eur) za neprijateľnú. Uviedol len, že v zmluve bola nesprávne uvedená celková výška úveru, pretože žalobca hneď pri poskytnutí úveru vykonal započítanie tohto poplatku za poskytnutie úveru proti nároku spotrebiteľa na poskytnutie istiny úveru. Takéto započítanie (bez toho, aby sa to premietlo do údaja o celkovej výške poskytnutého úveru) považuje za neprijateľné aj odvolací súd. Podľa § 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z. sa celkovou výškou spotrebiteľského úveru rozumie maximálna výška alebo súčet všetkých finančných prostriedkov poskytnutých na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere. To znamená, že do celkovej výšky úveru môže veriteľ započítať len skutočne poskytnuté finančné prostriedky, nie tie, ktoré si započítal na poplatok za poskytnutie úveru, a teda v skutočnosti ich spotrebiteľovi ani neposkytol (bez ohľadu na to, či takéto započítanie je výsledkom jednostranného postupu veriteľa alebo dohody so spotrebiteľom). Poskytovanie úveru za stavu, že si z neho veriteľ ešte pred jeho poskytnutím zinkasuje (odpočíta) nejakú jeho časť je v rozpore s ratio legis právnej úpravy úveru a aj v rozpore s podstatou úveru, ktorou je práve poskytnutie určitých peňažných prostriedkov na určitý čas za odplatu (ktorou môže byť úrok ale aj poplatok za poskytnutie úveru). Inak povedané, súd nespochybňuje samotný nárok veriteľa na poplatok za poskytnutie úveru (pokiaľ je tento poplatok jasne uvedený v zmluve), avšak veriteľ si nemôže tento poplatok „stiahnuť“ z istiny poskytovanej spotrebiteľovi ešte pred jej poskytnutím. To vyplýva aj z výroku rozsudku Súdneho dvora vo veci C-377/14 zo dňa 21.04.2016, ako ho citoval už súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku. V skutočnosti takýmto postupom žalobca poskytol žalovanému úver nižší ako uvedený v zmluve, teda nie vo výške 2.500 eur, ale vo výške 2.375 eur (či to bolo vo výške 2.375 eur, ako uviedol žalobca vo výpise z úverového účtu alebo vo výške 2.250 eur, ako uviedol žalovaný, je pre toto právne posúdenie nepodstatné a keďže žalovaný nepodal odvolanie, odvolací súd nepreskúmaval, či výška skutočne poskytnutej istiny nebola nižšia resp. či celková výška úhrad žalovaného nebola vyššia než
ustálil súd prvej inštancie). Nesprávne uvedenie výšky poskytnutého úveru v zmluve v neprospech spotrebiteľa má rovnaké dôsledky, ako keby tento údaj v zmluve vôbec nebol uvedený, preto odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne aplikoval ustanovenie § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. a úver považoval za poskytnutý bez úrokov a poplatkov.
13. Odvolací súd teda dospel zhodne so súdom prvej inštancie k záveru, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere, ktorú uzavrel žalobca so žalovaným, bol nesprávne uvedený údaj o celkovej výške spotrebiteľského úveru, čo malo podľa § 11 ods. 1 písm. b) v spojení s § 9 ods. 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy) za následok, že poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
14. Vzhľadom k tomu, že pre vyhlásenie úveru za bezúročný a bez poplatkov postačuje naplnenie jednej z podmienok podľa § 11 ods. 1 písm. b) v spojení s § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z., nebolo potrebné preskúmavať ďalšie prípadné dôvody bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Napriek tomu odvolací súd považuje za potrebné dodať, že žalovaný už v konaní pred súdom prvej inštancie (a opätovne vo vyjadreniach k odvolaniu žalobcu) poukazoval na to, že žalobca mu v súvislosti s poskytnutím predmetného spotrebiteľského úveru zriadil tzv. inkasný (osobný) účet, o ktorý žalovaný nežiadal ani ho nepotreboval, a za vedenie tohto inkasného účtu účtoval mesačné poplatky. Tomuto tvrdeniu žalovaného zodpovedá aj znenie bodu 3.3 úverovej zmluvy, podľa ktorého sa klient zaväzuje, že počas trvania jeho záväzkov z tejto úverovej zmluvy nevypovie zmluvu o vedení inkasného účtu v banke bez súhlasu banky. Je teda zrejmé, že inkasný účet bol priamo spojený s predmetným úverom, a preto poplatok za jeho vedenie mal byť považovaný za súčasť celkových nákladov spotrebiteľa a mal byť premietnutý aj do výpočtu RPMN. Ak tomu tak nebolo, bol by to ďalší dôvod považovať poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov.
15. Pokiaľ ide o trovy konania pred súdom prvej inštancie, žalobca v petite odvolania žiadal priznanie náhrady trov v celom rozsahu (z čoho možno vyvodiť, že odvolanie smerovalo aj proti výroku o trovách), avšak neuviedol konkrétny odvolací dôvod a ani svoje odvolanie v tejto časti nijako nezdôvodnil. Odvolací súd výrok o trovách ako súvisiaci výrok preskúmal a dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a správne aplikoval ustanovenia § 262 ods. 1 a § 255 ods. 2 CSP. Správne dospel k záveru, že žalobca mal v konaní úspech v rozsahu 2,49% a neúspech v rozsahu 97,51%, teda žalovanému patrí nárok na náhradu trov konania v rozsahu jeho čistého úspechu (pomer úspechu a neúspechu) 95,02%.
16. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v oboch napadnutých výrokoch ako vecne správny potvrdil.
17. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, preto má v súlade s ustanoveniami § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP proti neúspešnému odvolateľovi (žalobcovi) nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne (rovnako ako o výške náhrady trov konania pred súdom prvej inštancie) podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.
18. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednomyseľne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).