Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/19/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudkýň JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Márie Vrtochovej v spore žalobkyne B. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XXX, M. - F. proti žalovanému PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO 35 792 752, zastúpenému Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, Bratislava, IČO 47 233 516 o určenie neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy a iné, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k. 16C/64/2014-147 zo dňa 25. septembra 2018, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku III. o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni 152,91 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že dohoda o zrážkach zo mzdy č. 8500009577 zo dňa 26.1.2012 uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovaným je neplatná /výrok I./, určil, že dohoda o zrážkach zo mzdy č. 8500009579 zo dňa 26.1.2012 uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovaným je neplatná /výrok II./, žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 152,91 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku /výrok III./, vo zvyšku žalobu žalobkyne zamietol /výrok IV./ a žalobkyni náhradu trov konania nepriznal /výrok V./. Na odôvodnenie tohto rozsudku uviedol, že žalobkyňa sa svojou žalobou domáhala určenia neplatnosti vyššie uvedených dohôd o zrážkach zo mzdy, ďalej zaplatenia 152,91 eur titulom strhnutých prostriedkov a zákazu žalovanému používať dojednania o zrážkach zo mzdy v zmluvách o úvere vypracovaných vo formulárovej podobe. Súd vykonal vo veci dokazovanie. Z písomnosti označenej ako ,,Žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru/ Zmluva o revolvingovom úvere č. 8500009577 uzatvorenej medzi žalobkyňou ako dlžníkom a žalovaným ako veriteľom mal za preukázané, že žalobkyňou v žiadosti je uvádzaný žiadaný úver vo výške 1.500,- eur, ktorý by bola povinná splatiť v 42 mesačných splátkach vo výške 80,37 eur, s celkovou čiastkou k zaplateniu 3.375,54 eur, pri RPMN 70,01 % a úroku 70,01 % ročne, priemernej hodnote RPMN 45,66 %. Podľa žalovaného v časti údaj o schválenom revolvingovom úvere sa úver poskytol vo výške 1.500,- eur, ktorý bola žalobkyňa povinná splatiť v 42 mesačných splátkach vo výške 80,37 eur, s celkovou čiastkou k zaplateniu 3.375,54 eur, pri RPMN 66,63 % a úroku 70,01 % ročne, priemernej hodnote RPMN 45,66 %. Následným oznámením veriteľa zo dňa 26.01.2012 o schválení úveru dlžníkovi - Zmluva o revolvingovom úvere boli stanovené údaje o výške úveru 1.500,- eur, ďalej splatnosť úveru 42 mesačných splátok, výška splátky 80,37 eur, dátum splatnosti prvej splátky 14.03.2012 do splatnosti poslednej splátky 14.08.2015. Ďalej oznámenie obsahovalo údaje o termínoch splatnosti mesačných splátok vždy k 14.dňu v mesiaci, RPMN 66,63%, úrokovej sadzbe 70,01 % a celkovej sume, ktorú sa žalobkyňa zaviazala zaplatiť vo výške 3.375,54 eur. S uzavretím úverovej zmluvy žalobkyňa so žalovaným uzavrela aj dohodu o zrážkach zo mzdy č. 8500009577 podľa ustanovenia § 551 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v

znení neskorších právnych predpisov (ďalej len Občiansky zákonník). Súčasťou dohody je ustanovenie, že spoločnosť (žalovaný) má / bude mať pohľadávku, ktorá vznikne tým, že žalovaný poskytne na základe žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru č. 8500009577 dlžníkovi čiastku vo výške 1.500,- eur. Pohľadávky žalovaného voči žalobkyni zabezpečené touto dohodou sú tvorené úverom, vrátane všetkých prípadných revolvingov poskytnutých žalobkyni, príslušenstvom úveru, prípadne zmluvnými pokutami, nákladmi, ktoré žalovanému preukázateľne vznikli v súvislosti s vymáhaním pohľadávok a ďalšími prípadnými pohľadávkami žalovaného voči žalobkyni, ktoré vyplynú/ vzniknú na základe alebo v súvislosti s uvedenými zmluvami prípadne dodatkami. Dohoda obsahovala ustanovenie, na základe ktorého je zamestnávateľ žalobkyne povinný vykonávať v prospech žalovaného mesačné zrážky zo mzdy žalobkyne v riadnom výplatnom termíne a odvádzať ich na určený bankový účet žalovaného vo výške 80,37 eur mesačne. Dohoda obsahovala ďalej ustanovenie, podľa ktorého, strany výslovne súhlasia s tým, že pokiaľ nebude v ktoromkoľvek mesiaci zrážka zo mzdy vykonaná v dohodnutej výške, alebo bude vo výške nižšej, bude za účelom vyrovnania pohľadávok výška mesačnej zrážky zo mzdy v najbližšom nasledujúcom mesiaci či mesiacoch zvýšená nad dohodnutú výšku a to na najvyššiu prípustnú výšku v zmysle predpisov upravujúcich rozsah zrážok zo mzdy pri výkone rozhodnutie a to až do doby úhrady všetkých pohľadávok v omeškaní. Na samostatnej listine bola uzatvorená rozhodcovská zmluva č. 8500009577. Z písomnosti označenej ako ,,Žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru/ Zmluva o revolvingovom úvere č. 8500009579 uzatvorenej medzi žalobkyňou ako dlžníkom a žalovaným ako veriteľom mal súd ďalej preukázané, že žalobkyňou v žiadosti je uvádzaný žiadaný úver vo výške 300,- eur, ktorý by bola povinná splatiť v 42 mesačných splátkach vo výške 16,08 eur, s celkovou čiastkou k zaplateniu 675,36 eur, pri RPMN 70,06 % a úroku 70,06 % ročne, priemernej hodnote RPMN 45,66 %. Podľa žalovaného v časti údaj o schválenom revolvingovom úvere sa úver poskytol vo výške 300,- eur, ktorý bola žalobkyňa povinná splatiť v 42 mesačných splátkach vo výške 16,08 eur, s celkovou čiastkou k zaplateniu 675,36 eur, pri RPMN 66,68 % a úroku 70,06 % ročne, priemernej hodnote RPMN 45,66 %. Následným oznámením veriteľa zo dňa 26.01.2012 o schválení úveru dlžníkovi - Zmluva o revolvingovom úvere boli stanovené údaje o výške úveru 300,- eur, ďalej splatnosť úveru 42 mesačných splátok, výška splátky 16,08 eur, dátum splatnosti prvej splátky 14.03.2012 do splatnosti poslednej splátky 14.08.2015. Ďalej oznámenie obsahovalo údaje o termínoch splatnosti mesačných splátok vždy k 14.dňu v mesiaci, RPMN 66,68%, úrokovej sadzbe 70,06 % a celkovej sume, ktorú sa žalobkyňa zaviazala zaplatiť vo výške 675,36 eur. S uzavretím úverovej zmluvy žalobkyňa so žalovaným uzavrela aj dohodu o zrážkach zo mzdy, ktorej súčasťou je ustanovenie, že spoločnosť (žalovaný) má / bude mať pohľadávku, ktorá vznikne tým, že žalovaný poskytne na základe žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru č. 8500009579 dlžníkovi čiastku vo výške 300,- eur. Pohľadávky žalovaného voči žalobkyni zabezpečené touto dohodou sú tvorené úverom, vrátane všetkých prípadných revolvingov poskytnutých žalobkyni, príslušenstvom úveru, prípadne zmluvnými pokutami, nákladmi, ktoré žalovanému preukázateľne vznikli v súvislosti s vymáhaním pohľadávok a ďalšími prípadnými pohľadávkami žalovaného voči žalobkyni, ktoré vyplynú/ vzniknú na základe alebo v súvislosti s uvedenými zmluvami prípadne dodatkami. Dohoda obsahovala ustanovenie, na základe ktorého je zamestnávateľ žalobkyne povinný vykonávať v prospech žalovaného mesačné zrážky zo mzdy žalobkyne v riadnom výplatnom termíne a odvádzať ich na určený bankový účet žalovaného vo výške 16,08 eur mesačne. Dohoda obsahovala ďalej ustanovenie, podľa ktorého, strany výslovne súhlasia s tým, že pokiaľ nebude v ktoromkoľvek mesiaci zrážka zo mzdy vykonaná v dohodnutej výške, alebo bude vo výške nižšej, bude za účelom vyrovnania pohľadávok výška mesačnej zrážky zo mzdy v najbližšom nasledujúcom mesiaci či mesiacoch zvýšená nad dohodnutú výšku a to na najvyššiu prípustnú výšku v zmysle predpisov upravujúcich rozsah zrážok zo mzdy pri výkone rozhodnutie a to až do doby úhrady všetkých pohľadávok v omeškaní. Na samostatnej listine bola uzatvorená rozhodcovská zmluva č. 8500009579. Dňa 24.10.2012 adresoval žalovaný zamestnávateľovi žalobkyne žiadosť o vykonávanie zrážok zo mzdy žalobcu k úverovej zmluve č. 8500009579, v ktorom požiadal zamestnávateľa o vykonávanie zrážok vo výške 16,08 eur, pričom dlh žalobkyne vyčíslil na sumu 558,53 eur s tým, že dlh môže byť navýšený z dôvodu prípadného navýšenia úveru alebo sankcií za omeškanie, alebo znížený z dôvodu priamych úhrad od dlžníka. Z potvrdenia zamestnávateľa vyplynulo, že zamestnávateľ žalobkyne pristúpil k vykonaniu zrážok z jeho mzdy na základe žiadosti o vykonanie zrážok zo mzdy (priložená v kópii žiadosť o vykonávanie zrážok zo mzdy č. 8500009579), pričom od októbra 2012 do 31.05.2014 bola zrazená suma 152,91 eur. Z oznámenia žalovaného vyplynulo, že výška zrazených súm zo zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500009577 bola 803,70 eur a výška zrazených súm zo zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500009579 bola 415,37 eur. Z prehľadu platieb k zmluve č. 8500009577 vyplynulo, že celkovo bolo na úhradu úveru z tejto zmluvy uhradené 2.021,44

eur. Z prehľadu platieb k zmluve č. 8500009579 vyplynulo, že celkovo bolo na úhradu úveru z tejto zmluvy uhradené 532,37 eur.

2. Uvedené zistené skutočnosti súd posúdil podľa § 551, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 a 5, § 54 ods. 1, § 451, § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), d), § 9 ods. 1 a 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy). Uviedol, že v prejednávanej veci ide nepochybne o spotrebiteľský vzťah, nakoľko žalobkyňa vystupovala ako fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Na druhej strane žalovaný vystupoval v pozícii dodávateľa, nakoľko poskytovanie úverov a pôžičiek realizoval v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Ďalej súd uviedol, že v danom prípade je daný naliehavý právny záujem žalobkyne na požadovanom určení, keď žalovaný preukázateľne uskutočnil realizáciu zabezpečovacieho prostriedku, čím došlo bez právneho dôvodu (akéhokoľvek rozhodnutia súdu alebo inej inštitúcie) k zásahu do majetkovej sféry žalobkyne, pričom jej zamestnávateľ musel rešpektovať uzatvorené dohody o zrážkach zo mzdy a žalovaný sa tak môže na úkor žalobkyne bezdôvodne obohacovať. Naliehavý právny záujem na určení neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy spotrebiteľa (ktorého špecifické postavenie ako slabšej strany v spore osvedčuje predovšetkým úprava v komunitárnom práve, početná judikatúra súdov európskych spoločenstiev, v nie poslednom rade i domáca právna úprava) je daný, nakoľko bez určenia neplatnosti dohôd by právne postavenie žalobkyne ako dlžníka bolo neisté a súčasne by bolo ohrozené jej právo na disponovanie s vlastnou mzdou. Ďalej súd konštatoval, že pre dohodu zrážkach zo mzdy ako zabezpečovací prostriedok peňažnej pohľadávky platia všeobecné ustanovenia o právnych úkonoch. Dohoda musí obsahovať označenie pohľadávky, o uspokojenie ktorej ide a výšku dohodnutých zrážok. Uvedené náležitosti dohody o zrážkach zo mzdy č. 8500009577 a 8500009579 neobsahovali. Dohody (obe totožného znenia) neobsahovali výšku pohľadávky, ktorá má byť zabezpečená, opisujú len možné spôsoby jej vzniku (existujúce, budúce, podmienené záväzky v neurčitej výške). Vymedzenie zabezpečovacej pohľadávky, ako pohľadávky z úveru, vrátane revolvingov, prípadne zmluvné pokuty a prípadne ďalšie pohľadávky žalovaného voči žalobkyni, ktoré do budúcna vyplynú zo zmluvy a jej prípadných dodatkov, je neurčité, a preto neplatné s poukazom na § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. V čase uzatvárania dohôd o zrážkach zo mzdy musí byť zabezpečovaná pohľadávka presne a úplne konkretizovaná, inak by dlžník nemohol platne prejaviť vôľu, uspokojiť pohľadávku veriteľa prostredníctvom uvedeného zabezpečovacieho prostriedku. Podľa § 2 ods. 2 Občianskeho zákonníka v občiansko-právnych vzťahoch, vrátane zmluvných vzťahoch, majú účastníci rovnaké postavenie. Veriteľ vo vzťahu k spotrebiteľovi nie je vo vzťahu nadriadenosti a neprislúcha mu právo jednostranne určovať, pre ktoré pohľadávky a v akej výške, ktoré v budúcnosti vzniknú, sa budú realizovať zrážky zo mzdy v prospech veriteľa. To je prvý dôvod, pre ktoré je dohoda o zrážkach zo mzdy neakceptovateľná a s poukazom na uvedené neplatná. V žiadnom nie je dostatočné určenie zabezpečovanej pohľadávky vymedzenie titulom jej vzniku, teda, nestačí uviesť, z akého právneho vzťahu zabezpečovaná pohľadávka vznikne. Pri uzatváraní dohody dlžník, musí vedieť druh pohľadávky, ktorú zabezpečuje dohoda o zrážkach zo mzdy. Suma 1.500,- eur v bode I. dohody č. 8500009577, resp. suma 300,- eur v bode I. dohody č. 8500009579, bola uvedená len v súvislosti s označením poskytnutého úveru, táto suma nepredstavuje výšku pohľadávky, ktorá môže byť zrážaná zo mzdy dlžníka (táto v skutočnosti je oveľa vyššia, navýšená o úroky či sankcie). Neurčité je aj zmluvné dojednanie v článku II. dohody týkajúce sa výšky splátok (teda rozsahu uhradzovacej funkcie zabezpečovacieho inštitútu zrážok), podľa ktorého ak nebude v ktoromkoľvek mesiaci zrážka zo mzdy vykonaná v dohodnutej výške, bez ohľadu na dôvod, má byť zrážka v nasledujúcich mesiacoch zvýšená nad dohodnutú sumu. Ide o jednostranné, neprimerané zvýhodnenie zmluvnej strany veriteľa, lebo má byť uspokojený aj nad dohodnutú výšku mesačnej zrážky. Je neprípustné navyšovať zrážky zo mzdy nad dohodnutú výšku, pretože potom to predstavuje obchádzanie náležitosti dohody o zrážkach zo mzdy - teda uvedenie výšky mesačných zrážok. Vykonaným dokazovaním mal súd tiež preukázané, že obe dohody o zrážkach zo mzdy totožného znenia predstavujú formulárovú zmluvu, ktorá nebola individuálne dojednaná, jej obsah žalobkyňa nemala možnosť ovplyvniť, jej obsah sa neprispôsobuje okolnostiam prípadu (aj tu je zrejmé, že pri dvoch úverových prípadoch je znenie dohody úplne identické, ide rovnakú predtlač). Ani sám žalovaný nespochybnil tvrdenie žalobkyne, že nemala možnosť ovplyvniť znenie dohôd, že ich len dostala na podpis, k týmto tvrdeniam sa žalovaný vôbec nevyjadril, neuviedol na svoju obranu žiadne tvrdenia, a preto súd nemal pochybnosti o tom, že naozaj dohody o zrážkach zo mzdy neboli so žalobkyňou osobitne dohodnuté, ich uzatvoreniu nepredchádzalo žiadne vzájomné rokovanie o obsahu

týchto dohôd. Žalovaný nespochybnil tvrdenie žalobkyne o tom, že musela dohody uzavrieť v znení, ako jej boli predložené, pokiaľ úver chcela získať. Z uvedeného možno vyvodiť, že pokiaľ žalobkyňa chcela úver od žalovaného dostať, nemala inú možnosť, ako len pristúpiť na podpísanie dohôd o zrážkach zo mzdy (buď podpíše dohodu a dostane úver, alebo ju nepodpíše a veriteľ úver neposkytne). V deň podpisu zmluvy o revolvingovom úvere žalobkyňa podpísala ku každej z dvoch úverových zmlúv na samostatnej listine aj dohodu o zrážkach zo mzdy, pričom súd nemal pochybnosti o tom, že túto dohodu podpísala žalobkyňa, ktorá na jednej strane síce uvádzala, že dohody nepodpísala, no na druhej strane uvádzala, že jej dohody o zrážkach zo mzdy boli dané na podpis spolu, ale spolu s inými listinami, a ona teda ani nevedela, že podpisuje dohody, pričom potvrdila, že podpis na dohodách je jej. Súd dospel k záveru, že dohody o zrážkach zo mzdy žalobkyňa síce podpísala, ale spôsob, akým jej boli dané listiny na podpis, teda už pripravené vopred spolu s ostatnou zmluvnou dokumentáciou bez bližšieho podrobného zdôvodnenia a upozornenia na dohody, len nasvedčuje tomu, že dohody o zrážkach zo mzdy neboli so žalobkyňou osobitne vyjednávané, že ide o formulárové typové zmluvy, ktorých podmienky neboli individuálne dojednané. Spotrebiteľ takýmto uzatvorením dohody o zrážkach zo mzdy je tak chtiac - nechtiac nútený kedykoľvek počas platnosti zmluvy strpieť vykonávanie zrážok na úhradu pohľadávky veriteľa vyčíslenej zamestnávateľovi bez súdnej kontroly podmienok obsiahnutých v zmluve. Podpisom týchto dohôd sa musela žalobkyňa podrobiť vykonávaniu zrážok bez toho, aby mohla zabrániť ich vykonávaniu v tých prípadoch, ak sú zrážky uplatňované veriteľom napríklad aj z neprijateľných zmluvných klauzúl, resp. z neplatnej časti zmlúv pre rozpor so zákonom alebo dobrými mravmi, resp. z iných dôvodov, napr. pre bezúročnosť a bezpoplatkovosť (ako bude uvedené ďalej). Žalovaný v prejednávanom prípade navyše ani nepreukázal, že by prípadne poskytol žalobkyni inú alternatívu zabezpečenia záväzkov zo zmluvy o úvere, jednoducho, so zmluvou o úvere žalobkyňa musela pristúpiť na takúto formu zabezpečenia záväzku. Žalovaný navyše nepreukázal a ani netvrdil, že žalobkyňu o poučil o následkoch uzavretia dohody o zrážkach zo mzdy, hoci je uvedený postup osobitne dôležitý v prípade spotrebiteľských zmlúv. S poukazom na uvedené dospel k záveru, že obe dohody o zrážkach zo mzdy č. 8500009577 a 8500009579 predstavujú aj neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka a sú neplatné. Preto súd žalobe v tejto časti ako skutkovo a právne dôvodnej vyhovel. Ďalej sa žalobkyňa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 152,91 eur titulom neoprávnene strhnutých zrážok zo mzdy. Tohto plnenia sa žalobkyňa domáhala na podklade potvrdenia svojho zamestnávateľa, ktorý potvrdil, že od októbra 2012 do 31.05.2014 jej na podklade žiadosti o realizáciu zrážok zo mzdy (v kópii predložená žiadosť žalovaného o vykonávanie zrážok zo mzdy zo dňa 24.10.2012 týkajúca sa zmluvy o úvere č. 8500009579) zrazil sumu 152,91 eur. Aj z predloženej platobnej histórie žalovaným pre obe zmluvy vyplýva, že musí ísť o vykonané zrážky pre úverovú zmluvu č. 8500009579, nakoľko v období od októbra 2012 do 31.05.2014 vykonával zamestnávateľ žalobkyne zrážky len na úhradu úveru z úverovej zmluvy č. 8500009579 (jednoznačne to vyplýva z označenia odosielateľa platieb Kaufland Slovensko v.o.s.). Zrážky zo mzdy týkajúce sa úverovej zmluvy č. 8500009577 začal zamestnávateľ žalobkyne vykonávať až 11.09.2017, predtým spol. Kaufland Slovensko v.o.s. žiadne zrážky na túto zmluvu nerealizoval. Preto súd ustálil, že žalobkyňa uplatnila vydanie bezdôvodného obohatenia, ku ktorému na strane žalovaného malo dôjsť z titulu plnenia na úverovú zmluvu č. 8500009579. Samotná dohoda o zrážkach zo mzdy nezakladá právny vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným, na základe ktorého mala žalobkyňa plniť žalovanému. Tento vzťah je primárne založený zmluvou o spotrebiteľskom úvere č. 8500009579 a dohoda o zrážkach zo mzdy fungovala iba ako zabezpečovací inštitút a čiastky, ktoré boli na jej základe žalobkyni zo mzdy zrazené, boli zarátané na dlh žalobkyne, ktorý vyplynul z uvedenej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Neplatnosťou dohody o zrážkach zo mzdy nemusí nevyhnutne vždy dôjsť k bezdôvodnému obohateniu, keďže titulom pre plnenie je zmluva o spotrebiteľskom úvere, a preto je nevyhnutné, aby súd skúmal i samotnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere č 8500009579 z toho pohľadu, či je táto platná, resp. či úver z nej nie je bezúročný a bez poplatkov, keďže aj sama žalobkyňa namietala tieto skutočnosti. Súd dospel k záveru, že zmluva neobsahuje minimálne náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a podľa § 9 ods. 2 písm. k) rovnakého zákona výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluve sa uvádza len toľko, že splátok má byť 42 a že splátky sa platia mesačne k 14.dňu. Nie je však z nej možné vyvodiť, kedy sa stane splatnou posledná splátka, nie je uvedený ani len mesiac a rok, v ktorom nastane splatnosť poslednej splátky. Ustanovenie zmluvy, podľa ktorého namiesto konkrétneho uvedenia dátumu, na ktorý pripadá konečná splatnosť úveru, sa uvádza len toľko, že splátok má byť 42 a tieto majú byť splatné vždy v 14. deň v mesiaci, nemožno mať podľa názoru súdu za konformné so zmyslom a účelom sledovaným takto zakotvenou podstatnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Podľa názoru súdu, spotrebiteľ musí pri danej forme spotrebiteľského úveru už na prvý pohľad bez akýchkoľvek

matematických operácií presne vedieť, kedy dôjde ku konečnej splatnosti jeho spotrebiteľského úveru, t. j. ktorým dňom. Takýto údaj však účastníkmi zmluvy uzavretá zmluva neobsahovala. Nie je zrejmé, dokedy trvá záväzok dlžníka úver splácať, pričom termín konečnej splatnosti úveru sa nedá vyvodiť ani zo spôsobu vymedzenia splatnosti jednotlivých splátok, keďže dlžník by si musel odčítavať 42 mesiacov, pričom však ani nevie, od ktorého mesiaca má začať splácať úver, teda či je prvá splátka úveru splatná v mesiaci nasledujúci po mesiaci uzavretia zmluvy, resp. už v mesiaci uzavretia zmluvy , alebo až v iný neskorší kalendárny mesiac a ťažko si to dokáže dlžník ustáliť už priamo pri podpise zmluvy, keďže to je časovo náročné vyvodiť. Spôsob vymedzenia v zmluve teda neumožňuje dlžníkovi nepochybne zistiť, kedy sa má stať splatnou posledná splátka úveru. Z tohto dôvodu je úver bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z.. Podľa názoru súdu nepostačuje ak by tieto (v zmluve chýbajúce) údaje boli prípadne uvedené len v dodatočne žalovaným vyhotovenom oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi (č.l. 44), ktorý je dlžníkom odosielaný až po vyplnení a podpísaní žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru/zmluvy o revolvingovom úvere. Oznámenie bolo vyhotovené až po tom, čo žalobkyňa podpísala žiadosť/zmluvu o revolvingovom úvere a oznámenie až následne malo byť jej doručené, a to už s údajmi o úvere, ktoré ňou podpísaná žiadosť/zmluva o revolvingovom úvere neobsahovala (tu už je napríklad uvedená aj konečná splatnosť úveru a vymedzená i splatnosť mesačných splátok). Okrem toho aj z čl. 2.2 zmluvných dojednaní žalovaného možno vyvodiť, že toto oznámenie žalovaný posiela dlžníkom dodatočne až po predchádzajúcom vyplnení a podpísaní žiadosti/ zmluvy o revolvingovom úvere. Dlžník sa teda dozvie niektoré z podstatných povinných náležitostí zmluvy o úvere až po tom, čo z jeho strany dôjde k podpisu listiny označenej ako žiadosť o poskytnutie spotrebiteľského úveru revolvingového typu/ zmluva o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu, pričom zákon vyžaduje, aby už pri podpise zmluvy boli zmluvnými stranami dohodnuté a ustálené všetky povinné náležitosti zmluvy, čo v tomto prípade nebolo dodržané. Dlžník sa nemôže dozvedieť niektoré z parametrov úveru až po podpise zmluvy, keďže už v tom čas nemá možnosť prehodnotiť svoje rozhodnutie uzavrieť alebo neuzavrieť zmluvu s konkrétnym dodávateľom. Okrem toho súd konštatoval, že v žiadosti žalobkyne o poskytnutie úveru (bod 5 zmluvy) je uvedená hodnota RPMN v sadzbe 70,06 %, pričom táto žiadosť žalobkyne sa považuje za písomný návrh na uzatvorenie zmluvy, a to podľa § 43a ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy, ktorý je určený jednej alebo viacerým určitým osobám, je návrhom na uzavretie zmluvy (ďalej len "návrh"), ak je dostatočne určitý a vyplýva z neho vôľa navrhovateľa, aby bol viazaný v prípade jeho prijatia. Následne žalovaný úver schválil, ale v časti údaju o RPMN uviedol inú sadzbu (66,68 %), a teda možno konštatovať, že čo sa týka povinnej náležitosti - uvedenia RPMN, vzhľadom na to, že žalobca uviedol inú, než žalobkyňou navrhovanú hodnotu RPMN, nedošlo k riadnemu zakotveniu tohto parametra úveru, a teda medzi účastníkmi zmluvy nebola riadnym spôsobom ani písomne v zmluve ustálená hodnota RPMN. Schválenie úveru žalovaným (bod 6 zmluvy) totiž predstavuje v časti údaja o RPMN prijatie návrhu, ktoré obsahuje zmeny ( § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Takéto prijatie návrhu so zmenou v časti RPMN je podľa § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka odmietnutím návrhu, pretože podľa tohto ustanovenia prijatie návrhu, ktoré obsahuje dodatky, výhrady, obmedzenia alebo iné zmeny, je odmietnutím návrhu a považuje sa za nový návrh. Tým, že žalovaný síce schválil úver, ale so zmenenou hodnotou RPMN, takéto schválenie so zmenou je odmietnutím návrhu v časti RPMN a považuje sa za nový návrh, ktorý opätovne vyžaduje schválenie zo strany dlžníka - žalobkyne. Keďže však k takémuto schváleniu zmenenej hodnoty RPMN zo strany žalobkyne už následne písomne nedošlo, nemožno hovoriť o tom, že by si boli strany písomne ustálili RPMN, a teda súd uzavrel, že tento údaj predložená zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahovala. Keďže teda v zmluve nebola riadne písomne dohodnutá výška RPMN úveru, treba konštatovať, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahovala ani túto povinnú náležitosť zmluvy vyžadovanú v § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z.. Keďže zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 850009579 neobsahuje vyššie uvedené povinné náležitosti, je preto úver bezúročný a bez poplatkov. Žalobkyňa vyčerpala sumu 300,-eur, pričom podľa platobnej histórie uhradila celkovo 532,37 eur, úver preplatila celkovo o sumu 232,37 eur, pričom domáha sa vrátenia len sumy 152,91 eur, Preto pokiaľ jej boli zamestnávateľom strhnuté zrážky zo mzdy v sume 152,91 eur, ide o sumu, na ktorú žalobcovi z dôvodu bezúročnosti a bez poplatkovosti nárok nevznikol, keďže tento mal nárok iba na vrátenie sumy 300,- eur. Pokiaľ žalovaný prijal plnenie nad rámec úverovej istiny, bezdôvodne sa obohatil na úkor žalobkyne, a preto žalobkyňa má nárok na vydanie bezdôvodneho obohatenia v žalovanej výške. Súd preto žalobe i v tejto časti ako dôvodnej vyhovel. Súd konštatoval, že námietka premlčania vznesená žalovaným nebola dôvodná, keďže žaloba bola podaná na súde dňa 03.06.2014, pričom predmetné sumy stŕhané zamestnávateľom žalobkyne začali byť vyplácané žalovanému až dňa 09.11.2012 (a neskôr aj počas tohto konania), a teda ku dňu podania žaloby nemohla uplynúť ani 3 ročná objektívna ani 2 ročná subjektívna premlčacia doba. Nakoniec súd žalobu

vo zvyšku ako nedôvodnú zamietol. Zvyšok predstavuje žalobkyňou navrhované rozhodnutie, ktorým by súd zakázal vykonávanie zrážok žalovanému aj jej zamestnávateľovi (nadväzujúc na petit o určenie neplatnosti dohôd o zrážkach zo mzdy, domáhala sa uvedeného vrámci jedného petitu). Súd poukazuje na to, že zamestnávateľ žalobkyne nie je stranou tohto sporu, a preto nie je možné ukladať mu akékoľvek práva či povinnosti. Pokiaľ sa týka uloženia povinnosti zakázať zrážky zo mzdy žalovanému, takýto výrok je v kontexte určenej neplatnosti oboch dohôd o zrážkach zo mzdy nadbytočný, pretože už len samotné určenie ich neplatnosti znamená, že na podklade týchto dohôd nie je možné platne zrážky zo mzdy vykonávať, a teda že si na podklade týchto dohôd žalovaný nemôže žiadne nároky ani uplatniť a pre seba z nej ani žiadne práva vyvodzovať. Určenie dohôd o zrážkach zo mzdy ako neplatné preto následne spôsobí i samotný zákaz zrážky na ich základe vykonávať, a preto žalobu v tejto časti súd zamietol. Čo sa týka žaloby v časti, v ktorej žalobkyňa chcela, aby súd žalovanému zakázal používať dohodu o zrážkach zo mzdy vo všetkých svojich formulárových úverových zmluvách, ani v tejto časti žaloba nie je dôvodná. Podľa názoru súdu nie je možné zakázať používať žalovanému zabezpečovací inštitút predpokladaný Občianskym zákonníkom vopred paušálne vo všetkých úverových zmluvách bez rozdielu. Je totiž potrebné vždy v každom jednotlivom prípade skúmať individuálne, či takýto inštitút bol v tom- ktorom konkrétnom prípade použitý v súlade s právom, alebo nie, a preto bez poznania individuálnych okolností prípadu nie je možné vyhodnotiť, či by dohoda o zrážkach zo mzdy bola vždy neprípustná v každej úverovej zmluve bez poznania konkrétnych okolností, za akých k jej použitiu došlo. Okrem toho, podľa aktuálne platného § 5a ods. 1 písm. a) zákona č. 250/2007 Z.z. neprípustné je zabezpečenie uspokojenia pohľadávky alebo splnenie záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy dohodou o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov v prospech predávajúceho alebo inej osoby, ibaže táto dohoda bola uzavretá vo forme osobitnej listiny, spotrebiteľ bol poučený o dôsledkoch jej uzavretia a mal možnosť ju odmietnuť. To znamená, že zákonodarca sám už uložil zákaz používania dohody o zrážkach zo mzdy, ale tiež nie paušálne, ale stanovil limity, kedy je použitie tohto inštitútu v poriadku, a kedy nie je jeho použitie prípustné. Preto výrok súdu v navrhovanom znení by v podstate duplicitne zakazoval použitie dohody o zrážkach zo mzdy, a to navyše neprípustne nad rámec zákona ešte prísnejšie, keď by ich použitie vylúčil úplne. Súd preto žalobu i v tejto časti ako nedôvodnú zamietol. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd odôvodnil podľa § 255 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok /ďalej len CSP/. V prejednávanej veci ani jedna zo strán nebola úplne úspešná, keď žalobkyňa bola úspešná v časti o určenie neplatnosti oboch dohôd o zrážkach zo mzdy, a v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia, pričom vo výroku o zákaz použitia dohôd o zrážkach zo mzdy bola žalobkyňa neúspešná, preto žalobkyňa bola v pomere k celku úspešnejšia a mala by nárok na pomernú náhradu trov konania voči žalovanému. Žalobkyňa ale nežiadala priznať náhradu trov konania, keď vo svojich opakovaných písomných podaniach uvádzala, že žiada, aby súd žiadnej zo strán náhradu trov konania nepriznal a na pojednávaní výslovne uviedla, že pre prípad svojho úspechu nežiada priznať náhradu trov konania. Preto jej súd náhradu trov konania nepriznal.

3. Proti tomuto rozsudku podal do výroku III., ktorým mu bolo uložené zaplatiť žalobkyni 152,91 eur, včas odvolanie žalovaný. Podľa neho súd prvej inštancie bez akéhokoľvek odôvodnenia uvádza, že nedošlo k dohode o výške RPMN. Vzhľadom na špecifickosť tohto údaju, spôsob jeho určenia a kogentné pravidlá stanovené zákonom pre jeho výpočet tvrdíme, že takýto formalistický prístup súdu je predčasný. Z povahy niektorých náležitostí uvedených v § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. vyplýva, že nemôžu byť predmetom konsenzu, a zákon takýto konsenzus ani nepredpokladá. Súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal tým, či ide o dohodnuteľný údaj alebo nie, teda či aj RPMN nepatrí medzi údaje, ktoré nie je možné dohodnúť. Podľa názoru žalovaného išlo o základnú otázku, s ktorou sa mal súd vyporiadať. Žalovaný tvrdí, že hodnota RPMN úveru sa medzi stranami úverovej zmluvy nikdy nedojednáva a preto sa účastníci zmluvy na tejto náležitosti dohodnúť ani nemôžu. To, že RPMN sa dohodnúť objektívne nedá (nedá sa teda navrhnúť, akceptovať a pod.) vyplýva v prvom rade z úpravy upravujúcej spôsob určenia tohto údaju. Aj súdna prax dospela k obdobnému záveru. Ak má byť údaj o RPMN určený tak, že je vypočítaný na základe údajov platných v čase uzavretia zmluvy, potom to znamená, že pri jeho určení sa vychádza z údajov jestvujúcich v danom čase. Medzi tieto údaje patrí aj dátum prvého čerpania úveru (ktorý je známy v čase uzavretia zmluvy, nie v čase kedy sa podáva žiadosť o poskytnutie úveru). Zákonná úprava určenia RPMN teda nielen svojím textom (v podobe spojenia „vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere“), ale aj spôsobom jeho určenia (viď údaje, ktoré sú rozhodujúce pre určenie RPMN) vychádza z toho, že nejde o údaj dohodnutý, ale určený presne stanoveným spôsobom. Ak by žalovaný neurčil údaj RPMN schváleného úveru postupom podľa zákona č. 129/2010 Z.z., teda by tento údaj neurčil výpočtom podľa vzorca stanoveného zákonom v čase uzavretia zmluvy, ale by uviedol hodnotu zhodnú s „predpokladanou

RPMN“ uvedenou v bode 5 každej zmluvy, potom by porušil zákona č. 129/2010 Z.z.. Z napádaného rozsudku nie je zrejmé ani to, na základe čoho súdu dospel k záveru o tom, že žalobca vlastne navrhol údaj o RPMN. Žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru žiadny návrh RPMN neobsahuje, uvádza sa v nej len údaj o predpokladanej RPMN. Súd prvej inštancie ďalej podľa žalovaného uviedol, že uzavretá zmluva neobsahovala údaj o konečnej splatnosti úveru. Tu konajúci súd svojím postupom a rozhodnutím nepostupoval v súlade s povinnosťou vykladať vnútroštátne právo v zhode/ v súlade s unijným právom. Podľa rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci Pfeiffer (C-397/01 až C-403/01) body 115 a 116: „Požiadavka výkladu vnútroštátneho práva v súlade s právom Spoločenstva vyplýva zo systému Zmluvy, ktorá tým umožňuje vnútroštátnemu súdu, aby v rámci svojich právomocí zabezpečil plnú účinnosť práva Spoločenstva pri rozhodovaní o spore (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. mája 2003, Mau, C-160/01, Zb. s. I-4791, bod 34). Táto zásada výkladu vnútroštátneho práva v súlade s právom Spoločenstva formulovaná v práve Spoločenstva sa síce v prvom rade týka vnútroštátnych ustanovení prijatých na prebratie smernice, neobmedzuje sa však iba na výklad týchto ustanovení, ale vyžaduje, aby vnútroštátny súd vzal do úvahy vnútroštátne právo ako celok, a posúdil, do akej miery ho možno použiť spôsobom, ktorý nevedie k výsledku, ktorý odporuje smernici (pozri v tomto zmysle rozsudok Carbonari a i., už citovaný, body 49 a 50).“ Žalovaný preto tvrdí, že ak súd prvej inštancie výslovne odmietol pri rozhodovaní svoju povinnosť prihliadať na nepriamy účinok smernice, tak nepostupoval v súlade s únijným právom a článkom 288 Zmluvy o fungovaní európskej únie. Ohľadne uvádzania konečnej splatnosti úveru je takisto podstatné uviesť, že táto náležitosť nemôže a nikdy nemohla byť dôvodom pre bezúročnosť úveru. Súdny dvor EÚ v bode 58 rozsudku vo veci C-42/15 vyslovil, že Uvedené ustanovenie (čl. 10 ods. 2 smernica 2008/48/ES pozn.) by sa však nemalo vykladať tak, že oprávňuje členské štáty, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 uvedenej smernice. Súdny dvor EÚ zároveň v spomenutom rozsudku konštatoval, že (výrok 4) Článok 23 smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Náležitosť „konečná splatnosť úveru“ nepozná únijné právo, čo napokon viedlo k tomu, že došlo k zmene zákona č. 129/2010 Z.z. a táto náležitosť práve z dôvodu dodržiavania únijného práva bola vylúčená. Ak uvádzanie konečnej splatnosti úveru bolo zo zákonnej úpravy vypustené z dôvodu rozporu vnútroštátneho práva s únijným právom, potom pri aplikácii znenia zákona do spomenutej novely je potrebné zachovať požiadavku na eurokonformný výklad zákona. Konkrétne vo vzťahu k uvádzaniu termínu konečnej splatnosti to znamená, že s týmto údajom (náležitosťou) nemôže byť spájaný následok v podobe bezúročnosti, pretože členský štát takúto skutočnosť nemôže upraviť vo vnútroštátnom práve ako dôvod bezúročnosti a ďalej ani preto, lebo údaj o konečnej splatnosti nie je spôsobilý ovplyvniť posúdenie rozsahu záväzku spotrebiteľa. V súvislosti s uvádzaním konečnej splatnosti žalovaný už v konaní pred súdom prvej inštancie poukazoval na to, že zmluva o úvere je tvorená ustanoveniami nachádzajúcimi sa nielen v listine označenej ako žiadosť o poskytnutie spotrebiteľského úveru revolvingového typu/ zmluva o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu, ale aj zmluvnými dojednaniami. Obsah zmluvy tvoria zmluvné dojednania, ktoré sú v zmysle článku 13 sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, ako aj prílohy tvoriace súčasť zmluvy o RÚ (článok 7., ods. 7.1 písm. g) zmluvných dojednaní). Z ustanovenia článku 4., ods. 4.5 zmluvných dojednaní vyplýva Deň splatnosti poslednej splátky úveru, resp. revolvingu podľa posledného splátkového kalendára je dňom konečnej splatnosti úveru. Žalovaný preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok v odvolaním napadnutej časti zmenil tak, že žalobu žalobkyne zamietne.

4. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa. Podľa nej je odvolanie žalovaného zmätočné a chybné. Podľa nej nie je nikde v zmluve uvedené, či úroková sadzba je denná, týždenná, mesačná alebo ročná. Nie je možné zistiť k akému dňu mesiaca sa úver spláca, aká je doba splatnosti úveru a podobne. V zmluve a obchodných podmienkach sú zakotvené povinnosti a nie práva žalobkyne, na rozdiel od žalovaného, čo zakladá nerovnomerný pomer práv a povinností. Žalobkyňa súhlasí so záverom súdu prvej inštancie o absencii zákonom predpísaných náležitostí v zmluve o úvere, v dôsledku čoho je úver bezúročný a bezpoplatkový. Vzhľadom na tieto skutočnosti a realizujúc pozitívnu diskrimináciu spotrebiteľa mala byť zmluva o úvere ako celok posúdená za neplatnú. Navrhla preto rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.

5. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP v rozsahu a z dôvodov odvolania žalobcu, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel

k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti vo výroku III. o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni 152,91 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.

6. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal pri rozhodovaní do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými aj právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni 152,91 eur, v celom rozsahu na ne poukazuje v súvislosti s § 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam žalovaného dodáva nasledovné:

7. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni 152,91 eur na tom právnom závere, že zmluva o spotrebiteľskom o úvere, ktorú strany uzatvorili neobsahuje všetky náležitosti požadované zákonom č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, konkrétne údaj o termíne konečnej splatnosti úveru a údaj o výške, počte a termíne splatnosti splátok istiny, úrokov a iných poplatkov ako aj údaj o RPMN úveru, a preto sa úver na jej základe poskytnutý žalobkyni považuje za bezúročný a bez poplatkov a žalovaného preto zaviazal na zaplatenie sumy, o ktorú žalobkyňa istinu tohto úveru preplatila a to titulom bezdôvodného obohatenia.

8. Žalovaný odvolaním napáda závery súdu prvej inštancie v súvislosti s uvedením, resp. neuvedením údaja o termíne konečnej splatnosti úveru, údaja o výške, počte a termíne splatnosti splátok istiny, úrokov a iných poplatkov ako aj údaja o RPMN úveru a na to nadväzujúci záver o bezúročnosti úveru. 9. Zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia úverovej zmluvy stanovil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka, musí okrem iného obsahovať aj dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru /§ 9 ods. 2 písm. f)/. Pre prípad absencie týchto náležitostí, zákon stanovil, že poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov /§ 11 ods. 1 písm. b)/.

10. Zmluva o úvere, ktorú strany uzatvorili, údaj o termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru neobsahuje. Pokiaľ žalovaný v odvolaní poukazuje na skutočnosť, že takýto údaj obsahujú čl. 4 bod 4.5 zmluvného dojednania, ktoré sú súčasťou zmluvy, toto sa nezakladá na pravde. Samotná zmluva uzatvorená medzi stranami v podstate zahŕňa vždy dve zmluvy, jednak zmluvu o úvere, ktorý sa žalovaný zaviazal žalobkyni poskytnúť úver do sumy 1.500 eur a žalobkyňa sa čerpaný úver zaviazala splácať v 42-splátkach po 80,37 eur, kde sa žiadny údaj o termíne konečnej splatnosti úveru neuvádza. Potom je tu ešte, popri tzv. klasickom úvere, aj ďalšia zmluva o revolvingovom úvere, podľa ktorej sa žalovaný zaviazal poskytnúť žalobkyni revolvingový úver vo výške ďalších 1.500 eur, za splnenia dojednaných podmienok. Z dokazovania vykonaného v spore súdom prvej inštancie potom vyplýva, že medzi stranami sporu došlo len k poskytnutiu a čerpaniu tzv. klasického úveru a nie ďalších revolvingových úverov a bezdôvodné obohatenie, ktoré súd prvej inštancie uložil žalovanému vydať žalobkyni je práve preplatením istiny tohto tzv. klasického úveru. Ustanovenia zmluvných dojednaní, na ktoré žalovaný v odvolaní poukazoval v súvislosti s jeho námietkou, že zmluvy obsahujú termín konečnej splatnosti úveru sa pritom týkajú len revolvingových úverov a aj samotný čl. 4 je nazvaný "Revolving", ktorý ale žalovaný žalobkyni neposkytol a žalobkyňa ho nečerpala. Tieto ustanovenia zmluvných dojednaní teda nič nemenia na závere, že zmluva o úvere 1.500 eur neobsahuje termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

11. Súd prvej inštancie preto správne, v súlade s vykonaným dokazovaním, uzavrel, že zmluva o úvere uzatvorená stranami sporu neobsahuje údaj o termíne konečnej splatnosti úveru. Túto skutočnosť potom súd prvej inštancie správne právne posúdil a dospel k správnemu záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru čerpaného žalobkyňou od žalovaného.

12. Pokiaľ ide o posúdenie uvedenej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere eurokonformným výkladom príslušného ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. v zmysle rozhodnutia Súdneho dvora EÚ z 9.11.2016 vo veci C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Biroóvej,

tu odvolací súd uvádza, že ani eurokonformným výkladom Smernice č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, ktorý poskytol vo svojom rozhodnutí Súdny dvor, nemožno prelomiť výklad predmetného zákonného ustanovenia, ktorý vychádza z úplne jasnej jazykovej formulácie daného zákonného ustanovenia. Zákonodarca v tomto ustanovení jasne deklaroval požiadavku na uvedenie údaja o termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru v zmluve o spotrebiteľskom úvere a odvolací súd nevidí dôvod na odklon od vnútroštátneho predpisu, ktorý bol v čase uzatvorenia zmluvy stranami sporu platný a účinný. Aj z predmetného rozhodnutia Súdneho dvora je zrejmé, že Smernica č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere zakotvuje tzv. úplnú harmonizáciu a Slovenská republika pri implementácii Smernice do zákona č. 129/2010 Z.z. povinnosť tzv. úplnej harmonizácie porušila, pretože nesmela zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto Smernice. Uvedený konflikt medzi Smernicou č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a zákonom č. 129/2010 Z.z. však nie je možné riešiť priamou aplikáciou predmetnej smernice. Jednalo by sa o tzv. priamy účinok smernice. Otázka priameho účinku smerníc, konkrétne podmienok, za ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva Únie aplikovať priamo, bezprostredne, na prípad, ktorý riešia je riešený v ustálenej judikatúre Súdneho dvora EÚ. V zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci a priamy účinok smerníc je tak v zásade možný len v spore medzi jednotlivcom a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo smernice priamo voči štátu ako subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice. Uvedené právne závery Súdny dvor EÚ potvrdil vo viacerých svojich rozhodnutiach /napríklad rozsudok z 26. februára 1986 vo veci Marshall, rozsudok zo dňa 05. októbra 2004 vo veci Pfeiffer, C-397/01 až C-403/01/. V danom prípade tak priama aplikácia dotknutej smernice na vzťah medzi žalobcom a žalovaným nie je možná.

13. Ďalšou otázkou je tzv. nepriamy účinok smerníc, ktorý spočíva v eurokonformnom výklade dotknutého vnútroštátneho práva, ktorý sleduje dosiahnutie účelu, cieľa smernice. Nepriamy účinok smerníc má však vždy svoj rozsah a svoje medze, ktoré sa nachádzajú v rozsahu a medziach vnútroštátnych metód výkladu práva. Súdny dvor EÚ potom ešte sám stanovil medze, ktoré súladný výklad má, hoci by sa opieral o uznanú vnútroštátnu metódu. V rozhodnutí vo veci Adeneler, C-212/04 / rozsudok Súdneho dvora EÚ zo 4. júla 2006/ uviedol, že "povinnosť vnútroštátneho sudcu odvolávať sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená všeobecnými zásadami práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity, a nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra legem vnútroštátneho práva (pozri analogicky rozsudok zo 16. júna 2005, Pupino, C-105/03, Zb. s. I-5285, body 44 a 47)". Vzhľadom na explicitné znenie zákona č. 129/2010 Z.z. v časti požiadavky uvádzať v zmluve údaj o termíne konečnejs platnosti spotrebiteľského úveru, nie je výklad týchto zákonných ustanovení podľa záverov rozhodnutia Súdneho dvora EÚ z 9.11.2016 vo veci C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Biroóvej možný. Takýto výklad by bol výkladom práva contra legem a v podstate by viedol k nahradeniu vnútroštátneho práva predmetnou Smernicou. V konečnom dôsledku by sa tak jednalo o výklad porušujúci všeobecné právne zásady, najmä zásadu právnej istoty.

14. Z dôvodu, že odvolací súd považoval za správny záver súdu prvej inštancie o tom, že zmluva o úvere uzatvorená stranami sporu neobsahuje údaj o termíne konečnej splatnosti úveru a úver čerpaný žalobkyňou je preto bezúročný a bezpoplatkový, nebol dôvod bližšie sa zaoberať námietkami žalovaného proti ďalším záverom súdu prvej inštancie o absencii údajov o výške, počte a termíne splatnosti splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a o RPMN úveru, ktorá skutočnosť by rovnako mala za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru.

15. Odvolací súd na základe týchto záverov rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku III. o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni 152,91 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku potvrdil ako vecne správny.

16. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní úspešná a preto jej odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100%.

17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).