Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/14/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar Cabadajovej a členov senátu JUDr. Miroslava Jamricha a JUDr. Gabriely Veselovej, v právnej veci žalobkyne: I. N., nar. X. XX. XXXX, bytom G. XXX/XX, XXX XX Q., zastúpená: JUDr. Vladimír Sidor, advokát, so sídlom Železničná 4/A, 920 01 Hlohovec, IČO: 42 256 593, proti žalovanému: Pohotovosť, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený JUDr. Katarína Hegedüšová, advokátka, so sídlom v Bratislave, ul. Majerníkova 3/A, IČO: 42 185 190, o zaplatenie 288,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Čadca č.k. 7C/57/2017-86 zo dňa 05.04.2018, takto

rozhodol:

Krajský súd rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd ako súd prvej inštancie v predmetnom spore rozhodol nasledovne: I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 288,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 288,- eur, od 07.04.2017 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. II. Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pričom o výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením. V dôvodoch svojho rozhodnutia poukazom na ust. § 451, § 454, § 52 - § 54 Občianskeho zákonníka, ust. zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, konštatoval nasledovné skutkové a právne závery: Na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že žaloba je v celom rozsahu dôvodná. Predmetom žaloby je nárok žalobcu o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 288,- eur spolu s príslušenstvom, a to na základe toho, že žalobca ako dlžník uzavrel so žalovaným ako veriteľom dňa 28. 11. 2014 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Predmetná zmluva je štandardnou spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, pretože bola uzavretá medzi žalovaným ako právnickou osobou konajúcou v rámci predmetu svojho podnikania a žalobkyňou ako fyzickou osobou

- spotrebiteľom, ktorá pri jej uzatváraní nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, resp. v rámci výkonu svojho zamestnania alebo povolania. Základnou črtou každej spotrebiteľskej zmluvy je, že sa na ňu subsidiárne vzťahuje Občiansky zákonník bez ohľadu na to, či bola spotrebiteľská zmluva pôvodne uzavretá podľa Obchodného zákonníka alebo Občianskeho zákonníka. Na túto zmluvu sa ako špeciálny právny predpis vzťahuje aj Zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Súd preskúmaval, či zmluva o úvere má zákonom stanovené náležitosti podľa § 9 ods. 2 Zákona č. 129/2010 Z. z. V zmluve je uvedená RPMN 30 %, avšak táto výška RPMN uvedená v zmluve nezodpovedá skutočnosti. Podľa interaktívnej kalkulačky na výpočet RPMN uverejnenej na internetovej stránke www.fininfo.sk <http://www.fininfo.sk>, pri zohľadnení výšky poskytnutého úveru 400,- eur, celkovej čiastky splatnej spotrebiteľom 688,- eur, doby splácania 1 rok, predstavuje hodnota RPMN 71,49 %, čo je viac ako dvojnásobok údaju uvedeného v zmluve. Výška úroku uvedená v zmluve je 42 %, keďže však úrok predstavuje jednu zo zložiek, ktoré v úhrne tvoria RPMN, nie je možné, aby výška úroku uvedená v zmluve 42 %, bola vyššia ako hodnota RPMN uvedená v zmluve 30 %. Žalobkyňa so žalovaným súčasne s uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzatvorili aj dohodu o plnení v splátkach, podľa ktorej sa dohodli, že žalobkyňa uhradí žalovanému celkovú čiastku 688,- € v 8 pravidelných mesačných splátkach vo výške 86,- eur počnúc dňom 25. 12. 2014. V takomto prípade, pri zohľadnení výšky poskytnutého úveru 400,- eur, výšky mesačnej splátky 86,- eur a počtu splátok 8, je výsledná hodnota RPMN až 366,82 %. V zmysle § 11 ods. 1, písm. d) Zákona č. 129/2010 Z. z. sa poskytnutý spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa. Vzhľadom k tomu, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere je nesprávne uvedená RPMN v neprospech spotrebiteľa, považuje sa poskytnutý spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov. Žalobkyňa zároveň poukazovala na to, že výška úrokovej sadzby uvedená v zmluve, nezodpovedá výške priemernej úrokovej miery z úverov peňažných ústavov v čase uzavretia predmetnej zmluvy. Podľa Tabuľky priemerných úrokových mier z úverov obchodných bánk uverejnenej na internetovej stránke Národnej banky Slovenska, bola priemerná hodnota ročnej úrokovej sadzby 10,73 % pre podobné typy úverov so začiatočnou fixáciou úrokovej sadzby v mesiaci november 2014. V zmysle zmluvy je dohodnutá ročná úroková sadzba úveru 42 %. Vzhľadom na uvedené dospel súd k záveru, že je zmluva o spotrebiteľskom úvere neplatný právny úkon v časti uvedenia výšky úrokovej sadzby, ktorá takmer štvornásobne prevyšuje mieru z úverov obchodných bánk v čase uzavretia predmetných zmlúv, nakoľko výška úrokov je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Nakoľko ide o neplatné zmluvné dojednanie ohľadom výšky úrokovej sadzby, má sa za to, že zmluva o spotrebiteľskom úvere údaj o úrokovej sadzbe neobsahuje. Keďže údaj o úrokovej sadzbe je obligatórna náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere a v zmluve táto náležitosť absentuje, nakoľko uvedená výška úrokovej sadzby 42 % je pre rozpor s dobrými mravmi neplatná a aj z tohto dôvodu sa považuje poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1, písm. b) Zákona č. 129/2010 Z. z. Predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje ani ďalšiu povinnú náležitosť, a to adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť v zmysle § 9 ods. 2, písm. c) Zákona č. 129/2010 Z. z., v dôsledku čoho sa poskytnutý spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1, písm. b) Zákona č. 129/2010 Z. z. Nakoľko podľa vyššie uvedených záverov nemá žalovaný nárok na prijatie plnenia spočívajúceho v úrokoch a poplatkoch, každé prijaté plnenie z jeho strany nad skutočne poskytnutý úver vo výške 400,- eur, je plnením bez právneho dôvodu, a teda na strane žalovaného ide o bezdôvodné obohatenie, ktoré musí žalobkyni vydať. Z predložených poštových poukážok mal súd preukázané, že žalobkyňa uhradila celkovo 688,- eur. Vzhľadom na uvedené je plnenie žalobkyne voči žalovanému vo výške 288,- eur plnením bez právneho dôvodu, a teda ide o bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného, ktoré musí žalovaný vydať, preto súd žalobe vyhovel. Žalobkyňa má zároveň nárok na zaplatenie úroku z omeškania v zmysle § 517 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia Vlády č. 87/1995 Z. z. vo výške 5 % ročne. Listom zo dňa 07.03.2017 (čl. 9) žiadala žalovaného o návrh ďalšieho postupu vo veci, a to podpis dohody o urovnaní z dôvodu, že zmluva obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré sú v rozpore s právnymi predpismi a spôsobujú bezúročnosť a bezpoplatkovosť zmluvy s tým, že ak nebude zo strany žalovaného navrhnutý iný akceptovateľný postup riešenia uvedenej situácie do 14 dní od doručenia tejto predsporovej výzvy, je pripravená podať návrh na príslušný súd. Súd priznal žalobkyni úroky z omeškania počnúc dňom 07.04.2017 (uplynutím 1 mesiaca odo dňa vyhotovenia výzvy) tak, ako si ich uplatnila žalobkyňa, nakoľko žalovaný uplatnené úroky z omeškania žiadnym spôsobom nerozporoval a ich uplatnenie odo dňa 17.04.2017 nenamietal. Nakoľko žalovaný v priebehu konania vzniesol námietku premlčania žalobou uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, súd sa musel touto námietkou zaoberať. V konaní bolo preukázané a medzi stranami nebolo sporné, že v období od 01. 12. 2014 do 21. 07. 2015 zaplatila žalobkyňa žalovanému v splátkach spolu sumu 688,- eur. Žaloba bola podaná na súd dňa 20. 09. 2017, teda v objektívnej 3-ročnej premlčacej dobe (ktorá začala plynúť uhradením poslednej splátky dňa 21. 07. 2015). Za rozhodujúci pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby pre uplatnenie práva

na vydanie bezdôvodného obohatenia je potrebné považovať deň, kedy sa oprávnený skutočne dozvie o tom, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto ho získal. Nie je pritom rozhodujúce, že oprávnený mal možnosť dozvedieť sa podrobné skutočnosti už skôr. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia sa vyžaduje skutočná preukázaná, nie len predpokladaná vedomosť oprávneného (Najvyšší súd SR vo veciach 3Cdo/145/2004, 1Cdo/67/2011, Er25/1986). V prípade plnenia bez právneho dôvodu je začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby viazaný na ten moment, kedy sa oprávnený dozvedel, že právny dôvod na plnenie nebol od začiatku daný. Žalobkyňa uviedla, že začiatok plynutia subjektívnej lehoty je možné najskôr spájať so skutočnosťou, kedy právny zástupca žalobkyne tejto oznámil, že zmluva vykazuje také nedostatky, ktorými zákon spája sankciu - bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Takýmto dňom je deň udelenia plnomocenstva právnemu zástupcovi, a to dňa 18. 05. 2017. Súd má za to, že až týmto dňom možno hovoriť o vedomosti žalobkyne o vzniku bezdôvodného obohatenia a až od tohto dňa tak mohla najskôr začať plynúť subjektívna 2-ročná premlčacia doba na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia. Vzhľadom na uvedené, právo žalobkyne nie je premlčané ani v subjektívnej 2-ročnej lehote. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP a žalobkyni, ktorá mala v spore úspech v plnom rozsahu, priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pričom o výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku, ktoré vydá súdny úradník.

2. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalovaný prostredníctvom svojej právnej zástupkyne. Navrhoval odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok okresného súdu zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, resp. zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie tak, že sa žaloba v celom rozsahu zamieta. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania. Vo svojom odvolaní poukazoval na to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a rozhodnutie súdu prvej inštancie je nedostatočne odôvodnené, čím došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom strane žalovaného. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nespĺňa podmienky stanovené zákonom pre riadne odôvodnenie rozhodnutia. V odôvodnení rozhodnutia súd musí stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil. V tejto súvislosti poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, nálezy Ústavného súdu SR. Žalovaný má za to, že k bezdôvodnému obohateniu nedošlo a akýkoľvek nárok na jeho vydanie podlieha zákonnej objektívnej a subjektívnej premlčacej lehote. Na premlčanie súd prihliadne len na námietku osoby, ktorá má bezdôvodné obohatenie vydať. Ak sa teda takáto osoba premlčania dovolá, nemožno premlčané právo priznať. Účinné vznesenie námietky premlčania práva znamená, že súd oprávnenej osobe nemôže premlčané právo priznať, keďže vznesením námietky premlčania zaniká nárok na autoritatívnu vynútiteľnosť uplatneného práva. Vydania bezdôvodného obohatenia sa žalobca v zmysle ust. OZ môže domáhať v subjektívnej 2-ročnej lehote, najneskôr však do uplynutia 3-ročnej objektívnej premlčacej lehoty. Ich začiatok je upravený odlišne. Tieto dve premlčacie doby začínajú plynúť, plynú a končia sa nezávisle od seba. Ich vzájomný vzťah je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že poškodenému ešte plynie druhá premlčacia doba. Poukázal na to, že požadovaný nárok žalobcu zo zmluvy o úvere sa stal premlčaný v subjektívnej premlčacej lehote v celom rozsahu dňa 21.07.2017. Nakoľko posledná splátka premlčaná v subjektívnej premlčacej lehote bola uhradená dňa 21.07.2015. Žalovaný má za to, že žalobcovi zo zmluvy o úvere subjektívna premlčacia lehota začala plynúť odo dňa 21.04.2015. Vzhľadom k skutočnosti, že od 21.04.2015 (uhradením istiny vo výške 400,- eur) mal žalobca vedomosť o bezdôvodnom obohatení, nakoľko žalovanému uhrádzal sumy nad rámec istiny, ktorými sa hradili úroky a poplatky. Rovnako sú premlčané v subjektívnej premlčacej lehote aj ostatné splátky. Žalobca svoj návrh na súde uplatnil až dňa 20.09.2017, čo nie je sporná. Skutočná vedomosť žalobcu o tom, kto na jeho úkor získal majetkový prospech a v akej výške predstavuje vedomosť o rozhodujúcich skutkových okolnostiach. Vedomosť o tom, že zmluva neobsahuje požadované údaje je potrebné na strane žalobcu viazať k okamihu podpisu zmluvy. Podpis predstavuje prejav súhlasu s písomným právnym úkonom. Ako prejav súhlasu logicky zahŕňa aj prejav znalosti obsahu. Zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch bol vyhlásený v Zbierke zákonov a dňom jeho uverejnenia platí domnienka, že sa stal známym pre každého, koho sa týka. V prípade tvrdenia žalobcu, že sa o bezdôvodnom obohatení dozvedel až po vysvetlení, ktoré mu podal právny zástupca, je účelové. Žalobca sa reálne dozvedel, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu v dňoch, v ktorom zaplatil sumu nad rámec istiny. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/67/2011 a 5 Cdo 121/2009. Žalobca od svojho právneho zástupcu získal iba vedomosť o právnom posúdení veci, čo však nemožno stotožniť s dozvedením sa o rozhodujúcich skutkových okolnostiach pre účely zistenia vzniku bezdôvodného obohatenia. Na základe tejto skutočnosti začala plynúť subjektívna lehota zaplatením príslušnej splátky úveru nad rámec zákonom ustanovenej povinnosti. V ďalšom poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR a všeobecných súdov.

3. K odvolaniu žalovaného proti rozsudku okresného súdu podala písomné vyjadrenie žalobkyňa, prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Navrhovala napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správne. Zároveň si uplatnila nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Vo svojom vyjadrení uviedla, že rozsudok súdu prvej inštancie považuje za správny, dostatočne odôvodnený, sledujúci prevládajúcu názorovú líniu všeobecných súdov Slovenskej republiky. K nesprávnemu právnemu posúdeniu námietky premlčania tvrdenému odvolateľom uviedla, že sa súd prvej inštancie týmito námietkami zaoberal a dal dostatočnú odpoveď na prostriedky procesnej obrany. Pokiaľ žalovaný vo svojom odvolaní cituje viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, tieto rozhodnutia vychádzali z úplne iných skutkových okolností a skutkových podstát bezdôvodného obohatenia. Žalovaný nepredložil jediný dôkaz o tom, že v ním tvrdený deň by mal mať spotrebiteľ skutočnú vedomosť o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa obohatil, hoci na túto skutočnosť žalobca už v priebehu konania pred súdom prvej inštancie upozorňoval. V prípade subjektívnej premlčacej doby je začiatok viazaný na skutočnú vedomosť žalobcu o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o osobe, ktorá sa na jeho úkor obohatila. Rozsah požadovanej skutočnej vedomosti žalobcu vyplýva priamo z právnej úpravy a rozdeľuje sa na dve základné časti, ktorými sú vedomosť o osobe, ktorá sa obohatila a vedomosť o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu. Ak žalobca mal získať skutočnú, nielen predpokladu vedomosť o bezdôvodnom obohatení, musel poznať nasledovné skutočnosti: existencia uzatvorenej zmluvy, rozsah povinností vyplývajúcich mu zo zmluvy (obsah zmluvy) a samotné plnenie zo zmluvy na účet žalovaného a skutočnosť, že jeho zmluva o úvere je vadná, v rozpore so zákonom, a preto sa na ňu vzťahuje zákonná fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti. Ani samotná vedomosť o skutočnostiach o existencii zmluvy a o rozsahu povinností vyplývajúcich zo zmluvy by ešte sama o sebe neznamenala aj skutočnú vedomosť žalobcu o tom, že vzniklo bezdôvodné obohatenie. Na to, aby bezdôvodné obohatenie vzniklo je totiž zo zákona potrebné, aby sa uplatnila fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a na uplatnenie tejto fikcie je zase potrebné, aby boli splnené predpoklady presne špecifikované v Zákone o spotrebiteľských úveroch (vadnosť zmluvy). Teda na to, aby sa žalobca skutočne dozvedel o bezdôvodnom obohatení musel by skutočne vedieť, že na zmluvu o úvere sa vzťahuje fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti vyplývajúca zo zákona. V tomto prípade je nadobudnutie skutočnej vedomosti spotrebiteľa o vadnosti jeho zmluvy o úvere jednou z podstatných okolností, o ktorých sa musí dozvedieť, aby bola naplnená subjektívna stránka jeho vedomosti o bezdôvodnom obohatení; následne už právna kvalifikácia plnenie na účet tretej osoby (žalovaného) nie je žiadnym spôsobom významná, a to aj v prípade, ak by spotrebiteľ nevedel o tom, že takéto plnenie je možné považovať za bezdôvodné obohatenie. V tejto súvislosti poukázal na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu ČR a Najvyššieho súdu SR, ktoré v prípade neplatného právneho úkonu konštatovali rovnaký záver. Dôvodom, prečo v prípade zmluvy o spotrebiteľskom úvere prichádza k bezdôvodnému obohateniu na strane poskytovateľa úveru je práve a výlučne to, že Zákon o spotrebiteľských úveroch upravuje v presne špecifikovaných prípadoch fikciu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Teda bez toho, aby ktokoľvek (či už žalobca alebo hoci aj sudca Ústavného súdu SR) vedel, že na zmluvu o úvere sa vzťahuje táto fikcia, by nebolo možné v žiadnom prípade hovoriť o skutočnej vedomosti o bezdôvodnom obohatení (vedomosť by mohla byť len prezumovaná). V prípade, ak žalobca (alebo ktokoľvek iný vrátane sudcu ÚS SR) informáciu o uplatnení fikcie bezúročnosti a bezpoplatkovosti na zmluvu o úvere nemá, potom sa jeho skutočná vedomosť obmedzuje na vedomosť o existencii zmluvy o úvere, v ktorej boli dohodnuté zmluvné podmienky, ktoré by mali byť dodržiavané, t.j. najmä plniť splátky v presne určenej výške, v lehotách na účet veriteľa. Z judikatúry niektorých súdov vyplýva, že pri požiadavke na skutočnú vedomosť o bezdôvodnom obohatení sa nemá na mysli znalosť právnej kvalifikácie. Teda tvrdenie, že právna kvalifikácia nie je podstatná žiadnym spôsobom nepopiera zásadu nevyhnutnej existencie skutočnej vedomosti oprávneného subjektu o bezdôvodnom obohatení, ale sa uplatní len ako podporné výkladové pravidlo. Pri posúdení plynutia subjektívnej premlčacej doby nie je bez významu ani určenie toho, či v konkrétnom prípade ide o plnenie získané bez právneho dôvodu alebo o plnenie získané z neplatného právneho úkonu. V tomto prípade jednoznačne na začiatku existoval právny dôvod plnenia, ktorým je samotná písomná zmluva o úvere uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným, na základe ktorej žalobca plnil svoje povinnosti ako mu vyplývajú zo zmluvy. Vzhľadom na uvedené, teda nemožno hovoriť o bezdôvodnom obohatení získanom bez právneho dôvodu, keďže právny dôvod existuje a je ním zmluva. Keďže v danom prípade existuje písomná zmluva, na základe ktorej zmluvné strany plnili, potom bezdôvodné obohatenie získané plnením žalobcu z úverovej zmluvy, na ktorú sa vzťahuje fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti bolo získané plnením z neplatného právneho úkonu. V prípade plnenia z neplatného právneho úkonu, právna skutočnosť, ktorou je v tomto prípade právny úkon, síce nastala, ale právny úkon je postihnutý neplatnosťou. To znamená, že právny úkon nemal za následok vznik práva ani povinnosti na poskytnuté plnenie. V prípade bezdôvodného obohatenia získaného z neplatného právneho úkonu je absolútnou nevyhnutnosťou a štandardným postupom tvrdeným zo strany najvyšších súdnych autorít posudzovanie momentu, kedy sa oprávnený subjekt (žalobca) reálne o vadnosti úkonu ako o skutočnosti rozhodnej pre vznik bezdôvodného obohatenia, dozvedel. Zdôraznil na nutnosť prihliadania na spotrebiteľský charakter získaného bezdôvodného obohatenia. V rámci spotrebiteľských vzťahov sa niektoré právne zásady uplatňujú odlišným spôsobom. Uvádzal, že žalovaným nedošlo k uneseniu dôkazného bremena. Je na žalovanom, aby v spore preukázal, že žalobca už v čase podpísania zmluvy, resp. zaplatenia poslednej splátky, vedel, že zmluva je v rozpore so zákonom, pričom túto skutočnosť sám žalovaný vyvracia, keď považuje zmluvu za súladnú so zákonom, preukázal, že žalobca mal už od 03.02.2015 vedomosť o bezdôvodnom obohatení. Tieto tvrdenia žalovaného popiera a v súlade s ust. § 151 CSP uvádza, že v žalovaným deklarovaným čase nemal vedomosť o bezúročnosti zmluvy z nasledujúcich dôvodov: Sám žalovaný neuznáva argumentáciu žalobcu, že by mal byť úver bezúročný a bez poplatkov, preto neexistuje racionálny argument, prečo by mal spotrebiteľ mať o bezúročnosti vedomosť, je v rozpore so zdravým uvažovaním, aby akákoľvek osoba vstupovala a plnila v právnom vzťahu, o ktorom vie, že je v rozpore so zákonom a v tomto zotrvala do splatenia všetkých záväzkov, čím by dobrovoľne znižovala svoj životný štandard. Tým, že žalobca plnil svoje povinnosti zo zmluvy a uhradil všetky splátky znamená, že považoval zmluvu za súladnú so zákonom a o vzniku bezdôvodného obohatenia nemal vedomosť. Tvrdil, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania skutočnosti, ktoré sú mu na prospech (premlčanie nároku). Námietka premlčania je tak len formálna, žalovaný nepredložil jediný dôkaz o vedomosti žalobcu o vzniku bezdôvodného obohatenia, práve naopak, zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že túto vedomosť nemal a dokonca ani len neoznačil žiadny dôkaz na podporu svojich tvrdení. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia všeobecných súdov a Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho súdu ČR. Žalovaný argumentuje tým, že právny predpisy sú každému známe dňom ich účinnosti, pričom túto domnienku nemožno vyvrátiť. Následne tvrdí, že spotrebiteľ už v čase podpisu vedel, že uzatvára nezákonnú zmluvu. Už v čase podpisu zmluvy vedel, že zmluva je v rozpore s právom. Z toho potom vyplýva, že aj žalovaný v čase, kedy zmluvu vyhodnotil a predložil ju spotrebiteľovi na podpis vedel, že predmetná zmluva je v rozpore so zákonom, teda vedome uzatvoril so spotrebiteľom nezákonnú zmluvu, z ktorej mu nepatrí odplata. Žalovaný predložil žalobcovi vedome a úmyselne na uzatvorenie zmluvu, ktorá je nezákonná a na základe ktorej sa nechcel nedovolene obohatiť. Je výkon práva - vznesenie námietky premlčania potrebné považovať za odporujúci dobrým mravom.

4. K vyjadreniu žalobkyne k odvolaniu žalovaného proti rozsudku okresného súdu podal žalovaný písomné vyjadrenie prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Vo svojom vyjadrení uviedol, že naďalej trvá na svojich podaniach v sporovom konaní v celom rozsahu a s tvrdeniami žalobcu nesúhlasí. Je naďalej toho názoru, že zo zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje zákon. Žalobca plnil na základe platne uzatvorenej zmluvy o úvere, ktorá nebola nikdy právoplatne vyhlásená za neplatnú, rovnako tak právny dôvod na plnenie tejto zmluvy o úvere .... odpadol a majetkový prospech získal žalovaný z poctivých zdrojov. Poukázal na to, že požadovaný nárok žalobcu zo zmluvy o úvere sa stal premlčaný v subjektívnej premlčacej lehote v celom rozsahu dňa 21.07.2017, t.j. po uplynutí subjektívnej lehoty, ktorá začala plynúť dňa 21.07.2015, kedy žalobca poukázal na účet žalovaného poslednú splátku nad rámec sumy istiny. Žalobca si svoju žalobu uplatnil na súde až dňa 20.09.2017. Má za to, že subjektívna premlčacia lehota začala v prípade zmluvy o úvere plynúť najneskôr nasledujúcim dňom odo dňa 21.07.2015, vzhľadom k skutočnosti, že od tohto dňa mal žalobca vedomosť o úhrade, nakoľko žalovanému sumu uhradil dobrovoľne. Poukázal na rozhodnutia všeobecných súdov. Pokiaľ žalobca vo svojom vyjadrení tvrdí, že zo strany žalovaného ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie tak s tým sa nestotožňuje. Na preukázanie úmyslu konajúcej osoby získať bezdôvodné obohatenie stačia všeobecné tvrdenia o zaužívanej praxi žalovaného pri uzatváraní zmlúv o úvere, ale bolo by nutné v každom jednotlivom prípade s poukazom na okolnosti uzatvorenia úverovej zmluvy preukázať, že žalovaný v čase uzatvorenia zmluvy a prijatia plnenia na základe tejto zmluvy skutočne vedel alebo aspoň bol uzrozumený s tým, že sa bezdôvodne obohacuje.

5. K vyjadreniu žalovaného podala písomné vyjadrenie žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Vo svojom vyjadrení uviedla, že sa naďalej stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, nakoľko tieto sú jasné a zrozumiteľné, dostatočne odôvodnené aj s poukazom na rozhodovaciu prax súdov. Uviedol, že žalovaný bez akéhokoľvek relevantného dôkazu tvrdí, že žalobca mal vedomosť o vzniku bezdôvodného obohatenia už dňa 21.07.2015, teda spojil začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby s objektívnou skutočnosťou, ktorou je samotný vznik bezdôvodného obohatenia, a od ktorého okamihu začína plynúť objektívne premlčacia doba. Pokiaľ by mali uznať tento argument žalovaného znamenalo by to, že vo veci by vždy plynula iba 2-ročná subjektívna premlčacia doba, čím by sa stratil akýkoľvek význam objektívnej premlčacej doby. Žalovaný iba predpokladá takúto vedomosť žalobcu, ale nevie ju bez pochybnosti preukázať. Jeho úvahy vyvracia aj rozhodnutie Krajského súdu Prešov, ktoré som vo vyjadrení cituje, keď súd považoval za podmienky plynutia premlčacej subjektívnej doby tieto skutočnosti: vedomosť spotrebiteľa o obsahu práva, vedomosť o tom, že zmluva neobsahuje niektoré údaje zák. č. 129/2010 Z.z., vedomosť o tom, že zo strany žalobcu došlo k plneniu nad rámec istiny. Z vyššie uvedených okolností žalovaný však v tomto konaní preukázal iba poslednú, teda že žalobca vedel, že plní nad rámec istiny. Žalovaný nepreukázal, že žalobca mal vedomosť o tom, aké náležitosti musí zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať ani vedomosť žalobcu o tom, že skutočne zmluva tieto náležitosti obsahuje. Už len s poukazom na to, že ani súdna prax nie je jednotná vo výklade niektorých ustanovení zák. č. 129/2010 Z.z. nie je možné spravodlivo od spotrebiteľa požadovať, aby v konkrétnom prípade mala vedomosť o náležitostiach zmluvy vyplývajúcich zo zákona, keď posúdenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyžaduje právne vedomosti a skúsenosti. V danom prípade jednoznačne na začiatku existoval právny dôvod plnenia, ktorým je samotná písomná zmluva o úvere uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným, na základe ktorej žalobca plnil svoje povinnosti ako mu vyplývajú zo zmluvy. Vzhľadom na uvedené teda nemožno hovoriť o bezdôvodnom obohatení získanom bez právneho dôvodu (keďže právny dôvod existuje a je ním zmluva). Ak sa berie do úvahy povaha jednotlivých dôvodov vzniku bezdôvodného obohatenia, a to plnenia z neplatného právneho úkonu, napr. zmluvy, ktorá je absolútne neplatná z dôvodu jej rozporu so zákonom a plnenia z dôvodu uplatnenia fikcie bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o úvere, ktorá (fikcia) sa uplatňuje z dôvodu rozporu zmluvy o úvere so zákonom, pričom zároveň platí, že v oboch prípadoch existuje písomná zmluva, na základe ktorej zmluvné strany plnili, potom by sa na bezdôvodné obohatenie získané plnením žalobcu z úverovej zmluvy (na ktorú sa vzťahuje fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti) malo nazerať ako na bezdôvodné obohatenie získané plnením z neplatného právneho úkonu. V prípade bezdôvodného obohatenia získaného z neplatného právneho úkonu je absolútnou nevyhnutnosťou a štandardným postupom tvrdeným zo strany najvyšších súdnych autorít posudzovanie momentu, kedy sa oprávnený subjekt (žalobca) reálne o vadnosti úkonu (ako skutočnosti rozhodnej pre vznik bezdôvodného obohatenia) dozvedel. Túto skutočnosť žalovaný ignoruje a snaží sa na prípad aplikovať rozhodnutia, ktoré vychádzali z úplne inej podstaty veci. Pokiaľ ide o domnienku znalosti právnych predpisov, k tejto sa žalobca vyjadril už v predchádzajúcom vyjadrení, pričom zotrváva na tom, že zo strany žalovaného ide o účelové a formálne vykladanie práva, nakoľko mu je predmetná skutočnosť na prospech. Ak žalovaný poukazuje na domnienku znalosti právnych predpisov, niet pochybnosti o tom, že táto sa vzťahuje potom aj na samotného žalovaného. Možno potom uzavrieť, že žalovaný od začiatku vedel, že ním vyhotovená formulárová zmluva, ktorú používal aj v tisíckach ďalších prípadov nemá obligatórne náležitosti vyžadované zákonom a že obsahuje neprijateľné podmienky alebo že obsahuje neplatné dojednania. Napriek tomu, že vedel o nezákonnosti vlastnej zmluvy, ktorú používal ako formulárovú aj v iných právnych vzťahoch, jednoznačne teda vedel, že jeho nárok na odmenu neexistuje. Vedomosť a vôľa žalovaného (o právnej úprave a nezákonnom obohatení sa)je tak nespochybniteľná. Keďže žalovaný vzhľadom na nevyvrátiteľnú domnienku znalosti právnych predpisov od počiatku vedel o nezákonnosti zmluvy, nie je možné prijať iný záver ako ten, že sa obohacoval na úkor žalobcu vedome a úmyselne. Pokiaľ je potom konanie žalovaného úmyselne zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia, ním vznesená námietka nemôže obstáť ani z hľadiska dobrých mravov, pretože subjekt, ktorý sám vedome konal protizákonne a v rozpore s právom, získal od žalobcu plnenia sa domáha toho, aby tieto nemuseli byť vrátené.

6. Krajský súd ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávneným subjektom, ktorým je žalovaný v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v súlade s ust. § 387 ods. 1,2 CSP potvrdil z dôvodu jeho vecnej správnosti.

7. V zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 8. V zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

9. V zmysle ust. § 387 ods. 3 CSP, odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

10. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, prislúchajúceho spisového materiálu, vyhodnotení toho, čo uviedli v rámci odvolacieho konania strany konania konštatuje, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 191 a nasl. CSP a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na citované ust. § 387 ods. 2 CSP, keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil.

11. S rozhodnutím okresného súdu, právnym posúdením veci, ako aj zdôvodnením rozsudku sa odvolací súd plne stotožnil a v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP na tento poukazuje. Odvolateľ k veci samotnej neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav následne prijaté právne závery. Keďže súd prvej inštancie sa vyporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré boli uvedené v podanom odvolaní a na ktoré poukazoval žalovaný aj v priebehu prvostupňového konania, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné.

12. Pre zdôraznenie správnosti rozhodnutia odvolací súd ďalej uvádza nasledovné:

13. Odvolací súd zdôrazňuje, že výklad zák. č. 129/2010 Z.z. nemôže narúšať všeobecné právne zásady, najmä zásadu právnej istoty. Pojem právnej istoty v slovenskom Civilnom sporovom poriadku vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ako „stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo“. Ustálená judikatúra slovenských súdov podala a podáva stabilný výklad k ust. zákona ohľadom potreby náležitosti spotrebiteľského úveru a na jej prelomenie niet žiadneho dôvodu.

14. Žalobkyňa namietala vo svojom návrhu absenciu RPMN. Ročná percentuálna miera nákladov (RPMN), ktorá má byť obligatórnou náležitosťou spotrebiteľskej úverovej zmluvy predstavuje celkové náklady spotrebiteľa na úver (t.j. všetky náklady vrátane úrokov a poplatkov, ktoré sú spojené s poskytnutím spotrebiteľského úveru) vyjadrené ako ročné percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru. Údaj o RPMN má slúžiť spotrebiteľovi na porovnanie úverov alebo pôžičiek s rovnakou dobou splatnosti a s rovnakou výškou spotrebiteľského úveru a vybrať si cenovo najvýhodnejší úver s čo najnižšou RPMN. Ročná percentuálna miera nákladov sa dá určiť na začiatku úverového vzťahu, pretože v tomto období výška úveru, úroky, poplatky a obdobie úverového vzťahu vychádza z počtu splátok, ktoré sú vlastne v tom čase zistiteľné.

15. Ako vyplýva z rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co 215/2012 zo dňa 10.10.2012, cit: „Uvedený zákon (§ 4 ods. 2 písm. g) Zákona o spotrebiteľských úveroch) v rámci prístupového procesu do Európskej Únie zaviedol tzv. spotrebiteľský úver v súlade so smernicou Európskej rady č. 87/102/EHS za účelom prehĺbenia slobody služieb a sprehľadnenia finančných služieb - k čomu slúži aj informačná povinnosť vo vzťahu k spotrebiteľovi ohľadom ročnej percentuálnej miery nákladov, úrokov či iných poplatkov. Tento zákon (v súčasnosti zrušený neskorším zákonom č.129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov) upravoval podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa, pričom pokiaľ v § 4 ods. 2 písm. g) určil ako zákonnú náležitosť stanovenie RPMN (bez rozlíšenia, či ide o revolving, resp. iný druh úveru) akcentujúc jej dôležitosť zákonným znením, že ak nie je RPMN uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, navrhovateľ ako dodávateľ finančnej služby a profesionál na finančnom trhu nemôže túto skutočnosť opomínať, resp. zanedbávať“.

16. Funkcia obchodných podmienok v spotrebiteľských zmluvách je predovšetkým tá, aby nebolo potrebné do každej zmluvy prepisovať dojednania, ktoré majú technický a vysvetľujúci charakter. Nesmú však slúžiť k tomu, aby do nich v často neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom písanej forme skryl dodávateľ dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné, a o ktorých predpokladá, že zrejme uniknú pozornosti spotrebiteľa (napr. úroková sadzba, rozhodcovská doložka, dojednanie o zmluvnej pokute). Pokiaľ tak aj napriek tomu dodávateľ urobí, nespráva sa poctivo a takémuto dojednaniu nemožno priznať právnu ochranu. K uvedenému záveru dospel aj Ústavný súd ČR v náleze sp. zn. I. ÚS 3512/11 zo dňa 11.11.2013, podľa ktorého náležitosti so závažnými dôsledkami pre spotrebiteľa nemôžu byť súčasťou všeobecných obchodných podmienok, ale musia byť priamo súčasťou spotrebiteľskej zmluvy (listiny, na ktorej spotrebiteľ pripája teda svoj podpis).

17. Vzhľadom na uvedený nedostatok spotrebiteľskej zmluvy tak ako uvádzal aj okresný súd bolo potrebné predmetnú spotrebiteľskú zmluvu vyhlásiť za bezúročnú a bez poplatkov. Žalobkyňa preplatila poskytnutý úver o sumu 288,- eur čo predstavuje jej nárok, ktorý má voči žalovanému titulom vydania bezdôvodného obohatenia.

18. Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania uplatneného nároku zo strany žalovaného, tak odvolací súd sa stotožnil so záverom okresného súdu uvedeným v odôvodnení svojho rozhodnutia.

19. Ustanovenie § 101 upravuje všeobecnú dĺžku premlčacej doby, ktorá platí vo všetkých prípadoch, keď zákon pre jednotlivé práva neráta s osobitnou (kratšou či dlhšou) premlčacou dobou. Všeobecná premlčacia doba je ustanovená v dĺžke 3 rokov. Vzhľadom na kogentný charakter ustanovení § 101 až 110 OZ treba usúdiť, že zákonnú premlčaciu dobu nemožno jednostranne, ale ani dohodou medzi účastníkmi občiansko-právneho vzťahu predĺžiť ani skrátiť. Námietky premlčania sa nemožno ani vopred vzdať (§ 574 ods. 2 OZ). Všeobecná premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo - objektívne posudzované - vykonať (uplatniť) po prvý raz. Týmto dňom je zásadne deň, keď právo bolo možné odôvodnene vykonať podaním návrhu (žaloby) na súde, teda keď je actio nata. Preto nie je rozhodujúce z akého dôvodu, t.j. či subjektívneho alebo objektívneho tak oprávnený subjekt neurobil (napr. preto že o svojom práve nevedel, že mu vo vykonaní práva bránila určitá prekážka akou je choroba a pod.).

20. V prípade práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia zákon ustanovuje 2-ročnú subjektívnu a 3-ročnú, resp. 10-ročnú objektívnu premlčaciu dobu. Ich vzájomný vzťah je taký, že pokiaľ skončí plynutie jednej z nich a dôjde k vzneseniu námietky premlčania, premlčané právo nemožno oprávnenému priznať. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Objektívna premlčacia doba začína plynúť od okamihu, keď k bezdôvodnému obohateniu skutočne fakticky došlo.

21. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého žalobu žalobkyňa podala v rámci objektívnej ako aj subjektívnej premlčacej lehoty. Začiatok plynutia subjektívnej lehoty je možné spájať so skutočnosťou, kedy právny zástupca žalobkyne tejto oznámil, že zmluva vykazuje také nedostatky, s ktorými zákon spája sankciu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Vedomosť o vzniku bezdôvodného obohatenia musí byť určitá a nielen domnelá a túto vedomosť spotrebiteľ získal až po porade so svojim právnym zástupcom. Okrem toho odvolací súd má za to, že spotrebiteľ nemusí preukazovať začiatok plynutia subjektívnej lehoty, lebo v zásade ho nemá ani ako inak dokázať. Naopak protistrana, ak namieta uplynutie subjektívnej premlčacej lehoty, potom by mala preukázať, že spotrebiteľ vedel o bezdôvodnom obohatení skôr, a teda preukázať, kedy táto lehota začala plynúť. Z uvedeného vyplýva, že dôkazné bremeno spočíva na strane žalovaného.

22. S poukazom na vyššie uvedené závery odvolací súd neuznal opodstatnenosť argumentácii odvolateľa, na ktorých založil svoje odvolacie dôvody, a preto napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny.

23. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov odvolacieho konania, odvolací súd aplikoval ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. V predmetnom odvolacom konaní mala plný úspech strana žalobkyne, a preto odvolací súd priznal žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím, ktoré vydá súdny úradník.

24. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)