Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25Co/7/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudkýň: JUDr. Martina Valentová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpenému splnomocnencom: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti žalovaným: 1. Z. V., nar. XX.X.XXXX, adresa C., I. XXX, 2. V. A., nar. XX.X.XXXX, adresa A., I. XXX, o zaplatenie 3.546,- Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Skalica, č.k. 7C/832/2014-129 zo dňa 7.9.2017 - v zamietajúcej časti, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v závislom výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

II. Žalovaným 1 a 2 náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvou výrokovou vetou zastavil konanie v časti istiny vo výške 945,60 Eur a v časti vyčísleného úroku z omeškania vo výške 209,65 Eur, druhou výrokovou vetou žalobu zamietol a napokon treťou výrokovou vetou vyslovil, že žalovanej v 1. a 2. rade náhradu trov konania nepriznáva.

2. Súd prvej inštancie pri rozhodnutí vychádzal zo skutkového stavu ako ho ustálil z vykonaného dokazovania, že SLSP a.s. ako právnická osoba uzatvoril s žalovanou v 1. rade dňa 29.3.2006 zmluvu o splátkovom úvere v zmysle § 497 až 507 Obchodného zákonníka a poskytol žalovanej v 1. rade spotrebný bezúčelový úver 150.000,- Sk (4.979,09 Eur). V zmluve je uvedená konečná splatnosť úveru 20.3.2014, premenlivá úroková sadzba 10,50 % ročne, poplatok za poskytnutie úveru 3.000,- Sk, poplatok za správu úveru 50,- Sk mesačne, počet 96 splátok, výška mesačnej splátky 2.374,- Sk (78,80 Eur), RPMN 5,54%. SLSP, a.s. uzatvorila so žalovanou v 2. rade Dohodu o ručení v zmysle § 303-312 Obchodného zákonníka dňa 29.3.2016. Žalovaná v 1. rade ako dlžníčka ani žalovaná v 2. rade ako ručiteľka si neplnili platobné povinnosti, dostali sa do omeškania so splácaním.

3. Na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorenej dňa 15.10.2009 medzi postupcom Slovenská sporiteľňa, a.s., Tomášikova 48, Bratislava, IČO: 00 151 653 (ďalej len „SLSP, a.s.“) a žalobcom ako postupníkom bola na žalobcu postúpená okrem iného i pohľadávka voči žalovaným. Z obsahu špecifikácie odovzdanej pohľadávky súd zistil, že suma istiny bola ku dňu postúpenia vo výške 8.674,42 Eur. SLSP, a.s. oznámila žalovaným postúpenie pohľadávky v sume 8.674,42 Eur listom zo dňa 28.10.2009. Žalobca vyzval žalovaných listom z 17.6.2014 k úhrade celkovej sumy 12.411,08 Eur v lehote do 20.6.2014. Žalovaní neuhradili pohľadávku v určenej lehote, dostali sa do omeškania. Z obsahu oznámenia SLSP, a.s. o postúpení pohľadávky z 28.10.2009 mal súd preukázané, že v oznámení sa

uvádza ako číslo účtu, kam majú žalovaní splatiť sumu: 0634180664/0900. Predmetné číslo účtu uvádzal aj žalobca v písomnom pokuse o zmier v súvislosti s výzvou na zaplatenie dlžnej sumy.

4. Žalobca v písomnom vyjadrení uviedol, že istina predstavuje súčet položiek: bezhotovostné čerpanie úveru (4.979,09 Eur), poplatok s kapitalizáciou (99,57 Eur), riadne úroky s kapitalizáciou (2.448,87 Eur). Od súčtu týchto súm odpočítal 3,89 Eur a dostal sumu 7.523,64 Eur. Podľa žalobcu splátky splatné od 20.4.2013 do 20.3.2014 sa stali splatnými 14.4.2013, kedy žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru. Žalobca oznámil listom z 26.3.2013 žalovaným vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru k 26.3.2013 a vyzval žalované zaplatiť mu sumu 8.674,42 Eur do 15 dní odo dňa doručenia tohto oznámenia.

5. Súd skonštatoval, že žalobca v konaní nepredložil listinu preukazujúci doručovanie výzvy žalovaným na splatenie dlžnej sumy v čase 90 dní pred postúpením pohľadávky na žalobcu.

6. Právne súd vec posúdil podľa hmotnoprávnych ust. § 497 Obchodného zákonníka, § 2 písm. a), b) zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch..., § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 524 ods. 1, 2, § 39 Občianskeho zákonníka, ako i ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách...

7. Čiastočné zastavenie konania súd prvej inštancie odôvodnil s použitím ust. § 144, § 145 ods. 1 a § 146 ods. 1 CSP tým, že žalobca zobral svoju žalobu späť v časti istiny 945,60 Eur a v časti vyčísleného úroku z omeškania vo výške 209,65 Eur účinne pred prvým pojednávaním; súd preto konanie v tejto časti zastavil.

8. Následne súd prvej inštancie skonštatoval, že predmetom konania bolo po čiastočnom späťvzatí zaplatenie 2.600,40 Eur spolu s úrokom z omeškania 9,75% ročne zo sumy 2.600,40 Eur od 15.4.2013 do zaplatenia, úrok z omeškania 144,74 Eur (zo splátok za obdobie od 21.7.2011 do 14.4.2013) z titulu nesplateného úveru.

9. Zo skutkových zistení v prejednávanej veci súdu vyplynulo, že obchodná spoločnosť SLSP, a.s. poskytla žalovanej v 1. rade úver na základe zmluvy o splátkovom úvere z 29.3.2006 vo výške 150.000,- Sk (4.979,09 Eur) a so žalovanou v 2. rade uzavrela dňa 29.3.2003 dohodu o ručení. Dňa 15.10.2009 uzavreli obchodná spoločnosť SLSP, a.s. ako postupca a žalobca ako postupník Zmluvu o postúpení pohľadávok, predmetom ktorej bolo mimo iného i postúpenie peňažnej pohľadávky vo výške 8.674,42 Eur voči žalovaným. Posudzovaný právny vzťah medzi účastníkmi založený zmluvou o splátkovom úvere a sekundárne dohodou o ručení je od svojho vzniku právnym vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou a je nevyhnutné posudzovať ho podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka (§ 497 a nasl.) a právnych predpisov, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru (§ 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, zákona č. 281/2001 Z.z.), keďže SLSP, a.s. vystupovala ako veriteľ s poukazom na predmet podnikania a žalovaní vystupovali ako spotrebiteľ, pretože pri uzatváraní zmluvy nekonali v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti.

10. V obsahu samotnej žaloby žalobca uvádza len postúpenie pohľadávky, ale nie skutočnosť, či SLSP, a. s. odstúpil od zmluvy. Súd sa ako s predbežnou otázkou vyporiadal s tým, či je žalobca aktívne vecne legitimovaný v konaní, lebo obchodná spoločnosť SLSP, a.s. nemôže postúpiť žalobcovi tzv. živý úver. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno v tom, či SLSP, a.s. pred postúpením pohľadávky vyzval žalované na zaplatenie dlžnej sumy podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách.

11. Po vykonanom dokazovaní dospel súd k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie. Vecná legitimácia predstavuje hmotnoprávny vzťah účastníka konania k prejednávanej veci a má ju iba ten, kto je subjektom hmotnoprávneho vzťahu, o ktorom sa v konaní rozhoduje. Súd návrhu vyhovie len vtedy, ak žalobca preukáže, že má subjektívne právo na plnenie od odporcu uplatnené v konaní. Ak sa to v konaní nedokáže, súd žalobu zamietne so záverom o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu bez ohľadu na prípadné zistenie, že nositeľom aktívnej vecnej legitimácie je iný subjekt, ktorý ale v konaní nevystupuje ako žalobca. O takýto prípad išlo aj v prejednávanej veci, keď súd dospel k záveru, že postúpenie pohľadávky uplatnenej žalobou bolo neplatné. Práve nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu mal vecný dopad na výsledok sporu v podobe vydania meritórneho rozhodnutia, ktorým súd žalobu voči žalovaným zamietol.

12. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania súd vychádzal z § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP. Úspešným žalovaným nepriznal náhradu trov konania, lebo si žiadnu neuplatnili.

13. Proti uvedenému rozsudku v časti zamietnutia žaloby podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie žalobca s použitím odvolacieho dôvodu, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, pričom sa domáhal, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu v zmysle § 388 CSP zmenil tak, že vyhovie žalobe žalobcu resp. v zmysle § 389 ods. 1 CSP ho zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pričom si zároveň vyčíslil uplatnenú náhradu trov odvolacieho konania.

14. V prvej časti odvolania pod písm. a) sa odvolateľ vyjadril k postúpeniu nesplatenej časti peňažného záväzku a ust. § 92 ods. 8 ZoB. Podľa odvolateľa súd vec nesprávne právne posúdil, ak posúdil, že pohľadávka zodpovedajúca peňažnému záväzku predstavuje len splatné splátky úveru a len tieto tvoria pohľadávku zodpovedajúcu nesplácanému dlhu žalovaného 1 zo Zmluvy o úvere. Zdôraznil, že považuje za nesporné, že peňažný záväzok žalovaného 1 vznikol už splnením záväzku postupcu t.j. peňažný záväzok vznikol už poskytnutím dohodnutej sumy peňažných prostriedkov v prospech žalovaného 1. Dohoda zmluvných strán o vrátení poskytnutých peňažných prostriedkov s úrokmi v pravidelných mesačných splátkach nemá žiadny vplyv na výšku alebo existenciu záväzku dlžníka, týka sa výlučne spôsobu zaplatenia jeho záväzku a závisí výlučne od vôle veriteľa. Žalobca považuje za absurdné, ak súd pod pojmom pohľadávka zodpovedajúca peňažnému záväzku rozumie len tie mesačné splátky úveru, ktoré sa už stali splatnými. Naopak táto pohľadávka predstavuje zostatok dlhu žalovaného 1, t.j. takúto pohľadávku tvoria nielen nezaplatené a splatné splátky úveru, ale aj nezaplatené a dosiaľ nesplatné splátky úveru. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru postupcom nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. Pokiaľ by predmetné ustanovenie malo na mysli postúpenie len časti peňažného záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní, bolo by to v ustanovení výslovne uvedené. Ak by zákonodarca mienil upraviť oprávnenie banky postúpiť na inú osobu len peňažný záväzok, ktorý je už splatný, potom by druhá veta ust. § 92 ods. 8 ZoB bola v praxi neaplikovateľná a nadbytočná, nakoľko ak by dlžník pred postúpením pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane príslušenstva, tak by už banka nemala čo postupovať, a teda banka by nemala aké právo uplatňovať. V tejto súvislosti odkázal na rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/73/2016, Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/228/2016.

15. V časti odvolania pod písm. b) sa odvolateľ vyjadril k súhlasu žalovaného 1 s postúpením pohľadávok. V tejto súvislosti poukázal na bod 19.16 VOP, podľa ktorého klient výslovne súhlasí s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky... Z ust. § 89 ods. 1 ZoB vyplýva, že banka alebo pobočka zahraničnej banky si so svojím klientom môže zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov odchylne od zákona alebo osobitného predpisu, ak to zákon alebo osobitný predpis výslovne nezakazuje, alebo ak z povahy ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemôže odchýliť, nakoľko ust. § 89 ods. 1 ZoB pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchýlne od ustanovení ZoB, pričom ust. § 92 ods. 8 ZoB nevylučuje odchýlnu úpravu vzájomných vzťahov, zmluvné strany si dohodli otázku postúpenia odchýlne od predmetného zákona a to v bode 19.16 VOP. Takáto dohoda je podľa § 89 ods. 1 ZoB prípustná. Na podporu týchto svojich tvrdení žalobca odkázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10Co/76/2016, 11Co/206/2015 a 11Co/11/20015.

16. V ďalšej časti odvolania pod bodom c) oznámenie o postúpení pohľadávky poukázal na to, že v konaní predložil relevantné oznámenia postupcu žalovaným o postúpení pohľadávky, ktoré bez ďalšieho zakladajú aktívnu legitimáciu žalobcu a súd má povinnosť z týchto oznámení vychádzať s poukazom na rozsudok NS SR sp. zn. 4Obo/210/2001.

17. Pod písm. d) sa odvolateľ zameral na platnosť postúpenia pohľadávky a ust. § 92 ods. 8 ZoB, pričom zdôraznil, že toto ustanovenie nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Zo systematického zaradenia tohto ustanovenia je zrejmé, že jeho účelom je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Ak by zákonodarca mienil v § 92 ods. 8 ZoB upraviť podmienky, ktorých splnenie je potrené na platné postúpenie pohľadávky veriteľa, tak by to zároveň premietol do poznámky pod

čiarou k ust. § 4 ods. 6 ZoSU a to jednoznačným odkazom na ust. § 92 ods. 8 ZoB, čo zákonodarca neurobil. Norma obsiahnutá v § 92 ods. 8 ZoB nezakladá občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky, ale administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska podľa § 50 ods. 1 ZoB. V tejto súvislosti odkázal na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove č.k. 5Co/122/2016, 9Co/15/2016 a 5Co/398/2015. Zdôraznil, že s nedoručením takejto výzvy teda nemôže byť spojená sankcia v podobe neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok, ale len sankcie vyplývajúce zo ZoB, konkrétne zodpovednosť banky zmysle § 50 ods. 1 ZoB. Vzhľadom k uvedenému ust. § 92 ods. 8 ZoB nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. V ďalšom odvolateľ upriamil pozornosť súdu na skutočnosť, že žalovaný bol ku dňu postúpenia pohľadávky v omeškaní po dobu 1.265 dní, teda súčet všetkých omeškaní žalovaného 1 so splnením čo len časti toho istého záväzku voči banke presiahol 1 rok. Následne poukázal na rozhodnutia Krajského súdu Prešov sp. zn. 12Co/223/2015, 19Co/2/2016, Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29Odo/1613/2005.

18. Vzhľadom na uvedené žalobca v závere odvolania vyslovil názor, že mu vznikol nárok na úhradu uplatnených splátok, spolu s príslušným úrokom z omeškania. Pokiaľ ide o otázku aktívnej legitimácie žalobcu, predmetnú skutočnosť žalobca preukázal predloženými oznámeniami o postúpení pohľadávky zo strany postupcu ako aj zmluvou o postúpení pohľadávok. Splnenie podmienok v zmysle § 92 ods. 8 ZoB preukázal prílohou č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok a platobnou históriou úveru. Preukázanie splnenia týchto podmienok nebolo navyše potrebné, keďže žalobca preukázal, že zmluvné strany si vzájomné práva a povinnosti upravili v súdenom prípade odchýlne od ust. § 92 ods. 8 ZoB.

19. Žalované odvolanie nepodali, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadrili.

20. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku

- ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom

- stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo napadnutom zamietajúcom aj v závislom výroku o trovách vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 CSP.

21. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu žalobcu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že žalobca v konaní nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu, pretože neboli preukázané podmienky platného postúpenia predmetnej pohľadávky na žalobcu v zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, v dôsledku čoho mal byť daný dôvod na zamietnutie žaloby. Rozsudok v časti prvej výrokovej vety o zastavení konania nebol odvolaním napadnutý, nadobudol tak právoplatnosť a nepodliehal odvolaciemu prieskumu.

22. Žalobca v odvolaní predovšetkým namietal, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil ak s ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách spájal aktívnu legitimáciu žalobcu ako postupníka pohľadávky, keďže jeho účelom podľa žalobcu je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nie platnosti postúpenia pohľadávok.

23. Odvolací súd sa týmto názorom žalobcu nestotožnil, nakoľko má za to, že pre platnosť postúpenia pohľadávky banky z bankového úveru na nebankový subjekt, musia byť okrem všeobecných podmienok upravených v § 524 ods. 1 OZ, splnené aj podmienky v zmysle z. č. 483/2001 Z. z. o bankách. Vzhľadom na to, že žalobca sa domáha zaplatenia pohľadávky, ktorú mal nadobudnúť ako postupník pôvodného veriteľa (Slovenská sporiteľňa, a.s.) zo zmluvy, ktorú tento uzavrel so žalovanými 1. a 2., bolo potrebné, aby v prvom rade preukázal svoju aktívnu legitimáciu, teda legitímne nadobudnutie v žalobe uplatnených práv od pôvodného veriteľa. Zo spisu vyplýva, že na preukázanie svojej aktívnej legitimácie súdu prvej

inštancie predložil kópiu Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 10.12.2009 uzavretú medzi Slovenská sporiteľňa, a.s., a spoločnosťou EOS KSI Slovensko, a.s. teda žalobcom, spolu s prílohou č. 1, ako aj Oznámenia o postúpení pohľadávky adresované žalovaným 1., 2. a 3. zo dňa 29.12.2009, spolu s kópiami doručeniek.

24. Stranou v spore sa niekto môže stať bez toho, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého sa vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna strana subjektom práva a strana na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť stranou určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či stranou objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno- právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (por. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004).

25. Podľa § 524 Občianskeho zákonníka, veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému (ods. 1). S postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené (ods. 2).

26. Podľa § 526 ods. 1 Občianskeho zákonníka, postúpenie pohľadávky je povinný postupca bez zbytočného odkladu oznámiť dlžníkovi. Dokiaľ postúpenie pohľadávky nie je oznámené dlžníkovi alebo dokiaľ postupník postúpenie pohľadávky dlžníkovi nepreukáže, zbaví sa dlžník záväzku plnením postupcovi. Ak postúpenie pohľadávky oznámi dlžníkovi postupca, nie je dlžník oprávnený sa dožadovať preukázania zmluvy o postúpení (ods. 2).

27. Podľa § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 o bankách v znení účinnom ku dňu postúpenia pohľadávky, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

28. Citované ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých podmienok. V zmysle daného ustanovenia predpokladom postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané), potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi.

29. Uvedený právny názor podporuje aj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24.4.2018, sp. zn. 1 Cdo/147/2017, v ktorom Najvyšší súd v predmetnej otázke dospel k záveru, že: „Ak by neboli splnené podmienky podľa § 92 ods. 8 prvá veta zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách, pri postúpení bankovej pohľadávky na nebankový subjekt, jednalo by sa o postúpenie v rozpore so zákonom (v tomto prípade

so zákonom o bankách), kedy je postúpenie pohľadávky v zmysle § 525 ods. 2 OZ vylúčené/zakázané. Išlo by teda o neplatný úkon v zmysle § 39 OZ.“

30. Podľa § 132 ods. 1 CSP, v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh.

31. Podľa § 149 CSP, prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

32. Podľa § 150 ods. 1 CSP, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.

33. Podľa § 185 ods. 1 a 2 CSP, súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná (ods. 1). Súd môže aj bez návrhu vykonať dôkaz, ktorý vyplýva z verejných registrov a zoznamov, ak tieto registre alebo zoznamy nasvedčujú, že skutkové tvrdenia strán sú v rozpore so skutočnosťou; iné dôkazy bez návrhu nevykoná, ak tento zákon neustanovuje inak (ods. 2).

34. Citované ustanovenia zakotvujú dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, teda povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na sporových stranách. Strana, ktorá neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.

35. Vychádzajúc z uvedeného, ak je pre platnosť postúpenia potrebné splniť určité podmienky, ako napr. tie uvedené v cit. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, je postupca v súdnom konaní, v ktorom takto postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný v zmysle § 132 ods. 1 a § 150 ods. 1 CSP tvrdiť a dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. Postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností vedie k záveru o neplatnosti úkonu postúpenia pohľadávky, čo má za následok nepreukázanie aktívnej legitimácie postupníka.

36. Interpretácia, resp. výklad právnej normy je nevyhnutnou súčasťou tak právnej teórie, ako aj právnej praxe. Právny výklad je integrálnou súčasťou procesu aplikácie práva, čo sa najzreteľnejšie prejavuje v súdnej aplikácii práva. Úlohou výkladu je konkretizácia zákona v danom prípade, teda úloha aplikácie práva. Predstavuje predovšetkým proces objasňovania zmyslu, obsahu a významu textov prameňov práva ako nosičov právnych pravidiel. Cieľom interpretácie právnych noriem je zisťovať a objasňovať ich obsah, často aj nad rámec gramatického výkladu. Nemožno lipnúť na formalistickom výklade bez prihliadnutia na právne princípy, ktoré sú výrazom hodnôt. Samotný výklad v niektorých prípadoch značne presahuje rozsah textu prameňov práva a je výsledkom právno kreatívnej činnosti sudcov. Právny výklad je racionálna činnosť, ktorá dáva zmysel právnemu textu, pričom požiadavka racionality je kľúčová. Teleologický výklad právnej normy postihuje zmysel resp. cieľ právnej normy v súvislosti s najvšeobecnejšími podmienkami, v ktorých sa má norma realizovať. Ide o hľadanie účelu zákonného ustanovenia a to v kontexte spoločenských podmienok v okamžiku interpretácie. Pre výklad právneho predpisu je rozhodujúca v ňom vyjadrená vôľa zákonodarcu, ktorú možno objektivizovať tak, ako to vyplýva zo znenia zákonného ustanovenia a významových súvislostí, do ktorých je zaradené. Sudca sa pritom nemusí zastaviť u doslovného znenia normy. Viazanosť zákonom neznamená viazanosť písmenami spolu s nutnosťou doslovného výkladu, ale väzbu na zmysel a účel zákona.

37. Odvolací súd je toho názoru, že napriek systematickému zaradeniu citovaného ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávok, v rámci ustanovenia upravujúceho výnimky z bankového tajomstva, nie je možné výklad tohto ustanovenia zužovať len na výklad systematický spôsobom, ako ho poníma žalobca s tým, že sa ním upravujú iba prípady prelomenia bankového tajomstva, pričom nie sú ním upravené zákonné podmienky pre platné postúpenie pohľadávky. Naopak, v citovanom ustanovení, vychádzajúc najmä z jeho gramatického znenia, je nesporne zrejmé, že stanovuje banke podmienky pre účinné postúpenie bankovej pohľadávky, ktorých naplnenie v danom prípade preukázané nebolo. Navyše Zákon o bankách bol v tomto smere novelizovaný, pričom s účinnosťou od 8.6.2013 došlo aj k zmene označenia marginálnej rubriky nad § 89 zákona na „Ochrana klientov a bankové tajomstvo,“ čo znamená, že zákonodarca vyjadril vôľu, že cieľom ustanovení § 89 a nasl. Zákona o bankách, a teda aj § 92 ods. 8 zákona (ktoré po tejto novele zostalo v nezmenenom znení), je nielen ochrana bankového tajomstva, ale aj klientov bánk, teda so zreteľom na znenie § 92 ods. 8 zákona, potom aj v súvislosti s potupovaním pohľadávok bánk z bankových úverov na iné (aj nebankové) subjekty. Uvedený záver korešponduje aj s právnou vetou prijatou občianskoprávnym kolégiom Najvyššieho súdu SR na zasadnutí dňa 9.10.2018 (uznesenie č. 1), podľa ktorej: „ Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách neupravuje len ochranu bankového tajomstva, ale tiež práv klienta v súvislosti s postúpením pohľadávky. Postúpenie pohľadávky banky, ku ktorému došlo v rozpore s týmto ustanovením, je neplatný právny úkon.“ Aj podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2018, sp. zn. 7 Cdo 26/2017, podmienky podľa § 92 ods. 8 vety prvej zákona o bankách, za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci podmienkami, bez splnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané). Nerešpektovanie takejto úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom (§ 39 O. z.).

38. Pokiaľ žalobca poukazoval na znenie ustanovenia § 4 ods. 6 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, v zmysle ktorého veriteľ môže postúpiť pohľadávku, len ak to pripúšťa osobitný predpis, s tým, že v poznámke pod čiarou k tomuto ustanoveniu je odkaz len na ust. § 524 OZ, odvolací súd uvádza, že poznámky pod čiarou v zákonoch majú iba informatívny charakter, nemajú normatívnu povahu a nemožno nimi normatívnym spôsobom určiť práva a povinnosti v rozpore s právnou úpravou, ktorej sa poznámka pod čiarou týka (uznesenie ÚS SR IV. ÚS 240/09). Skutočnosť, že poznámka k ust. § 4 ods. 5 zák. č. 258/2001 Z. z. obsahuje iba odkaz na ust. § 524 neznamená, že otázku platnosti postúpenia pohľadávky v prípade spotrebiteľských úverov nemožno posudzovať aj s ohľadom na ďalšie osobitné predpisy, akým je napr. aj zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách.

39. K argumentácii odvolateľa, že relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky s poukazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Obo/210/2001, odvolací súd poukazuje na to, že rozpor právneho úkonu so zákonom zakladá jeho absolútnu neplatnosť, na ktorú musí súd prihliadať z úradnej povinnosti ex offo aj bez toho, aby ju niektorá zo strán namietala (§ 39 Občianskeho zákonníka). Oznámenie banky o postúpení pohľadávky žalobcovi adresované žalovanému bolo splnením povinnosti pôvodného veriteľa ako postupcu v zmysle § 526 ods. 1 OZ. Takéto oznámenie má len tie právne účinky, že kým nie je postúpenie pohľadávky oznámené dlžníkovi, môže plniť aj pôvodnému veriteľovi (postupcovi), ktorý je povinný prijať takto poskytnuté plnenie. Ustanovenie § 526 ods. 1 OZ teda slúži na ochranu dlžníka, ktorý splnil svoj záväzok osobe, ktorá v dobe plnenia podľa hmotného práva nebola veriteľom pohľadávky, napr. preto, že zmluva o jej postúpení bola neplatná. Oznámenie podľa § 526 ods. 1 OZ teda predstavuje právnu skutočnosť, na základe ktorej vzniká povinnosť dlžníka plniť pohľadávku postupníkovi, nekonvaliduje sama o sebe neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávok. Toto oznámenie rozhodne nemožno stotožňovať ani zamieňať so splnením podmienky bankou v zmysle cit. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z., keďže ani podľa formy, ani podľa obsahu nie je výzvou banky adresovanou dlžníkovi na splnenie dlhu, s ktorým je dlžník v omeškaní.

40. Uvedený záver podporuje aj stanovisko vyjadrené v už citovanom uznesení Najvyššieho súdu SR z 24.4.2018, sp. zn. 1Cdo/147/2017, kedy najvyšší súd v bode 24. odôvodnenia uviedol, že: „ ... právna veta z rozhodnutia NS SR sp. zn. 4 Obo 210/01 predstavuje judikát v obchodnoprávnom spore staršieho dáta, ktorého závery v súčasnosti nie je možné aplikovať v oblasti spotrebiteľského práva, ktoré spočíva na diametrálne odlišných (až protichodných) princípoch ako právo obchodné... uvedený judikát nevylučuje (a ani nemôže) možnosť súdneho prieskumu platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, najmä v prípade, keď samotná úprava postúpenia pohľadávky podľa OZ obsahuje ustanovenia o zákaze

postúpenia (§ 525 OZ). Je preto logické, že ak bola postúpená pohľadávka v rozpore so zákonom, nemožno uvedené konvalidovať ani včasným a riadnym oznámením o postúpení pohľadávky dlžníkovi.“

41. Žalobca tiež tvrdil, že ust. § 89 ods. 1 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách v spojení s dohodou zmluvných strán umožňovalo zmluvným stranám, aby si upravili práva a povinnosti odchylne od Zákona o bankách. Poukazoval potom na ust. bodu 19.16 Všeobecných obchodných podmienok, podľa ktorého: „Klient výslovne súhlasí s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky...“

42. Podľa § 89 ods. 1 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o splátkovom úvere (29.3.2006), banka a pobočka zahraničnej banky sú povinné pri každom obchode požadovať preukázanie totožnosti klienta okrem obchodov uvedených v odseku 4; pri každom obchode je klient povinný vyhovieť každej takejto žiadosti banky alebo pobočky zahraničnej banky. Vykonávanie obchodu so zachovaním anonymity klienta banka a pobočka zahraničnej banky sú povinné odmietnuť.

43. Podľa § 89 ods. 1 posledná veta zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách účinného až od 10.6.2013, banka alebo pobočka zahraničnej banky si so svojím klientom môžu zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov odchylne od zákona alebo osobitného predpisu, ak to zákon ani osobitný predpis výslovne nezakazuje alebo ak z povahy ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť; takáto zmluva musí mať formu a podobu vyžadovanú zákonom alebo dohodu účastníkov, pričom banka a pobočka zahraničnej banky zodpovedá za jej preukázateľné vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu najneskôr pri uzavretí obchodu a za jej uchovávanie a ochranu podľa § 42 ods. 1.

44. Právna úprava ust. § 89 ods. 1 Zákona o bankách, na ktorú sa žalobca v podanom odvolaní odvoláva, nebola účinná v čase uzatvorenia zmluvy o úvere zo dňa 29.3.2006. Preto ani účastníci zmluvy o splátkovom úvere nemali možnosť upraviť si postupovanie pohľadávok (súčasných i budúcich) odchýlne od vtedy účinného znenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách.

45. Napokon k argumentácii žalobcu, že ku dňu postúpenia pohľadávky boli žalovaní 1. a 2. v omeškaní po dobu 1.265 dní, teda vzhľadom na ust. § 92 ods. 8 veta druhá Zákona o bankách ich omeškanie trvalo nepochybne viac ako rok, preto by postupca konal v súlade s ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách aj vtedy, ak by písomnú výzvu žalovaným nezasielal, odvolací súd uvádza, že pokiaľ ide o výklad ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách veta druhá za bodkočiarkou, toto sa vzťahuje na prvú časť druhej vety pred bodkočiarkou a nie na vetu prvú ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Veta druhá ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách vo svojej prvej časti pred bodkočiarkou upravuje, že právo postúpiť pohľadávku (za splnenia podmienok prvej vety) nemôže banka (alebo pobočka zahraničnej banky) uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke (alebo pobočke zahraničnej banky) omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva. Za bodkočiarkou, je potom v tejto druhej vete upravená výnimka z nemožnosti postúpenia pohľadávky podľa úvodnej časti druhej vety, a to v prípadoch, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke (alebo pobočke zahraničnej banky) presiahol jeden rok, teda táto časť sa nevzťahuje sa na pravidlo upravené v prvej vete ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách.

46. V danom prípade teda podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní, žalobca nedokázal, že by v čase, kedy mala byť pohľadávka Slovenskej sporiteľne, a.s., voči žalovaným 1 a 2 naňho postúpená, boli podmienky postúpenia podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách splnené. Cit. ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách vyžaduje, aby boli žalovaní na splnenie svojho záväzku zo zmluvy o úvere najskôr vyzvaní.

47. Vzhľadom na vyššie uvedené Slovenská sporiteľňa, a.s. bola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku voči žalovaným (ktorá je predmetom tohto sporu) žalobcovi len po tom, ak boli žalovaní napriek písomnej výzve nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke a to aj bez súhlasu žalovaného. V prípade, že takéto predpoklady splnené neboli, bolo potrebné na takúto pohľadávku hľadieť ako na nepostúpiteľnú, teda pohľadávku ktorej postúpenie by bolo v priamom rozpore so zákonom (§ 39 OZ). Z tohto dôvodu by potom samotná zmluva o postúpení pohľadávky v časti týkajúcej sa takejto pohľadávky bola absolútne neplatným právnym úkonom, na ktorú neplatnosť bol povinný súd v konaní ex offo aj bez námietky prihliadať.

48. Žalobca teda neuniesol svoje dôkazné bremeno, keď nepreukázal existenciu a doručenie žalovaným 1 a 2 výzvy banky na splnenie omeškaného dlhu. V spise sa taký dôkaz nenachádza a žalovaný jeho existenciu ani v odvolaní netvrdil. Žalobca teda nedokázal, že pohľadávka voči žalovaným bola v čase jej postúpenia na žalobcu spôsobilá na postúpenie v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách. V dôsledku toho nemožno považovať za dokázané, že toto postúpenie je platné (aj keby zmluva o postúpení bola účinná, aj keby bolo žalovaným doručené oznámenie postupcu o postúpení pohľadávky). Je treba uzavrieť, že žalobca nepreukázal, že sa platne a účinne stal veriteľom uplatňovanej pohľadávky, teda nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu na jej uplatňovanie pred súdom, a preto bolo dôvodné jeho žalobu zamietnuť, tak ako to už správne uzavrel súd prvej inštancie.

49. Nakoľko už samotný vyššie uvedený záver o neunesení dôkazného bremena žalobcom na preukázanie splnenia zákonnom vyžadovaných podmienok pre postúpenie predmetnej pohľadávky, postačuje pre záver o dôvodnosti zamietnutia jeho žaloby, nebolo potrebné, vzhľadom na zásadu procesnej ekonómie (čl. 17 CSP), sa potom už ďalšou, vzhľadom na prijaté závery, nadbytočnou a irelevantnou odvolacou argumentáciou žalobcu zaoberať.

50. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorú nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porov. napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/2004, III.ÚS 209/2004, II.ÚS 200/2009 a pod.). Preto na ostatnú argumentáciu žalobcu zaoberajúcu sa ďalšími okolnosťami prejednávanej veci, avšak s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

51. Zhrnúc uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom v nezastavenej časti zamietol žalobu žalobcu, rozhodol vo výroku vecne správne, a preto odvolací súd po vysporiadaní sa s podstatnou odvolacou argumentáciou odvolateľa, s použitím § 387 ods. 1 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti, včítane správneho závislého výroku o náhrade trov konania (odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého), potvrdil.

52. V odvolacom konaní fakticky plne úspešným žalovaným vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP), o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

53. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade boli žalovaní 1 a 2 v odvolacom konaní pasívni, nevykonali žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnili, ani nevyčíslili a podľa obsahu spisu im ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

54. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli.

55. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia CSP alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris). Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov žalovaných rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 Základných princípov CSP zakotvujúcich procesnú ekonómiu rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodnutie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.

56. Danou problematikou sa zaoberalo aj občianskoprávne kolégium NS SR pričom v uznesení č. 15 z 9.10.2018 prijalo právnu vetu podľa ktorej, ak podľa obsahu spisu strane v konaní žiadne trovy nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej náhrada trov konania nepriznáva.

57. Odvolací súd potom hoci úspešným žalovaným náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

58. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).