Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/3/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar Cabadajovej a členov senátu JUDr. Miroslava Jamricha a JUDr. Gabriely Veselovej, v právnej veci žalobcu: C. G., nar. X.XX.XXXX, bytom N. W. XXXX/XX, C. N. M., právne zastúpenému Advokátska kancelária STEHURA & partners, v.o.s., Dolný val 574/7, Žilina, IČO: 47 246 863, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpenému Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková s.r.o., so sídlom Kubániho 16, Bratislava, IČO: 47 233 516, o zaplatenie 1.855,31 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 17Csp/218/2017-48 zo dňa 1. októbra 2018, takto

rozhodol:

Krajský súd rozsudok okresného súdu v časti výroku napadnutého odvolaním I., III., potvrdzuje.

Rozsudok okresného súdu v časti výroku nenapadnutého odvolaním ponecháva nedotknutý.

Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd ako súd prvej inštancie o žalobe žalobcu rozhodol nasledovne: I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1.855,31 eur spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.855,31 eur od 12.12.2017 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. II. Vo zvyšnej časti uplatneného úroku z omeškania za obdobie od 2.11.2017 do 11.12.2017 súd žalobný návrh zamieta. III. Žalobca m á proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu trov konania. V dôvodoch svojho rozhodnutia poukazom na ust. § 52, § 53, § 451 a § 456 Občianskeho zákonníka, § 9, § 11 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách, v znení účinnom v čase uzatvárania sporných zmlúv konštatoval nasledovné skutkové a právne závery: Zo skutkových zistení je nesporné, že strany sporu uzavreli dňa 26.8.2014 a dňa 30.3.2015 Zmluvy a ide o formulárové zmluvy o spotrebiteľskom úvere formou predtlače, ktorou žalovaný ako veriteľ poskytol žalobcovi ako dlžníkovi revolvingový úver vo výške špecifikovanej v zmluve a ktorý mal žalobca splácať v 36 mesačných splátkach v učenej výške sumy splátky. Znenie zmluvy bolo vopred pripravené žalovaným, vpisoval sa doň len údaj týkajúci sa dlžníka, údaj o požadovanom úvere a údaje o schválenom úvere. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý žalobcovi na základe uzavretých štyroch formulárových zmlúv túto charakteristiku spĺňa.

Súd v nadväznosti na skutočnosti uvádzané žalobcom čo do bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmlúv s poukazom na ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. podrobil predmetné zmluvy preskúmaniu. Súd prihliadal na okolnosti, za akých bol žalobcovi úver poskytnutý, kedy pre revolvingový úver je typické, že dlžníkovi je poskytnutý určitý úverový rámec, v rámci ktorého môže dlžník čerpať peňažné prostriedky, ale aj nemusí (a to až do výšky dohodnutého úverového rámca), veriteľ tento úver vždy dopĺňa do dohodnutej výšky a úverový vzťah tak môže fungovať na dobu neurčitú. V danom prípade bol poskytnutý klasický spotrebiteľský úver, kedy žalobcovi bol poskytnutý úver jednorazovo a v konkrétnej výške, ktorú mal žalobca splácať pravidelnými 36 mesačnými splátkami, pričom začiatok splácania nebol v zmluve jednoznačne určený, v dôsledku čoho nemožno zo zmluvy vyvodiť ani konečnú splatnosť úveru. Je potrebné zo strany vysloviť aj neprijateľnosť postupu žalovaného, ktorý už pri podpise zmluvy, resp. poskytnutí úveru spotrebiteľovi neposkytne celú v zmluve deklarovanú sumu úveru, ale od nej si odpočítava poplatky za poskytovanie úveru, a teda údaj týkajúci sa poskytnutej výšky úveru je nepravdivým, čo v konečnom dôsledku je nutné vyhodnotiť ako jeho nevymedzenie v zmluve vôbec. V danom prípade súd dospel k záveru, že tieto posudzované zmluvy o úveroch nespĺňajú zákonom požadované náležitosti, a to uvedené v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. písm. f) a k) - termín konečnej splatnosti, kedy konkrétny dátum splatnosti poslednej splátky nie je v zmluve uvedený a jednoznačne ho nemožno určiť ani odkazom na jednotlivé mesačné splátky, kedy spotrebiteľ mal podľa zmlúv zaplatiť 36 splátok, pričom začiatok splácania nebol v zmluve jednoznačne určený, v dôsledku čoho nemožno zo zmluvy vyvodiť ani konečnú splatnosť úveru. Žalobca v danej veci namietal i nesprávnosť uvedenia RPMN, nakoľko do celkových nákladov spotrebiteľa a do výpočtu RPMN nezahrnie všetky poplatky spojené s poskytnutým úverom (v danom prípade poplatky podľa dohôd o poskytovaní služieb) ktorú musí, resp. musel žalobca ako spotrebiteľ uhradiť. Žalovaný si uplatnil poplatky za poskytnutie služby a je zrejmé, že o poskytnutie takejto služby žalobca ku dňu podpisu zmluvy reálne ani nepožiadal a nemohol mať v čase podpisu zmluvy vedomosť, či sa tak v rámci doby splácania reálne stane a či takúto možnosť využije. Je potrebné konštatovať, že žalovaným vopred pripravená Dohoda o poskytnutí služby nepriniesla pre žalobcu ako dlžníka viac práv a výhod ako by mal, pokiaľ by takúto dohodu neuzavrel. V danom prípade je celkom nelogické aby žalobca z vlastnej vôle a dobrovoľne pristupoval a požadoval uzavretie Dohody o poskytnutí služby, čím sa predražil jeho úver, nakoľko musel zaplatiť ešte aj odmenu za poskytovanie služieb. Dohody o poskytnutí služby je potrebné považovať za nekalú praktiku žalovaného, na podklade čoho je potom nutné konštatovať, že ročná percentuálna miera nákladov ustálená žalovaným je uvedená v nesprávnej výške, čo v zmysle zákona znamená ako keby uvedená v zmluve ani nebola. Pokiaľ žalovaný argumentoval, že splátkový kalendár bol súčasťou zmluvy, zo žiadneho listinného dôkazu táto skutočnosť nevyplýva, a pokiaľ by aj splátkový kalendár bol predložený, súd je toho názoru, že dlžník, v danom prípade žalobca, sa nemôže dozvedieť niektoré z parametrov úveru až po podpise zmluvy a tieto nemôže určiť sám veriteľ jednostranne bez spoluúčasti dlžníka. V nadväznosti na absenciu vyššie uvedených zákonných náležitostí zmluvy súd vyhodnotil poskytnuté úvery ako bezúročný a bez poplatkov (§ 11 zákona č. 129/2010 Z. z.). Žalovaný celkom na poskytnuté úvery po odpočítaní poplatkov za poskytnutie úverov vyplatil celkovo sumu 4.259 eur. Žalobca postupnými platbami vrátil sumu 6.114,31 eur (výšku zaplatených splátok žalovaný nenamietal) a súd považoval za nesporné, že žalobca k úveru č. 8500077213 zaplatil sumu 2.023,68 eur, k úveru č. 8500077214 zaplatil sumu 903,60 eur, k úveru č. 8500109288 zaplatil sumu 1.923,57 eur a k úveru č. 8500109472 zaplatil sumu 1.263,46 eur a teda bez právneho základu žalovanému zaplatil o sumu 1.855,31 eur viac. Nakoľko žalovaný vôbec nespochybňoval skutočnosti ohľadom výšky platieb vykonaných žalobcom, súd konštatuje, že povinnosť žalobcu zaplatiť žalovanému len istinu úverov 4.259 eur, resp. o neexistencii právneho základu na strane žalovaného na prijatie platieb nad rámec istiny t.j. v danom prípade ide o bezdôvodné obohatenie vo výške 1.855,31 eur. Táto suma predstavuje rozsah bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného získaný plnením bez právneho dôvodu, ktorý je žalovaný povinný podľa § 451 Občianskeho zákonníka žalobcovi vydať. Podľa § 517 ods. 1 veta prvá a ods. 2 Občianskeho zákonníka, dlžník ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní je v omeškaní. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. Podľa § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. (s účinnosťou od 1.2.2013), výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

Žalobca popri istine uplatňoval i úrok z omeškania vo výške 5 % ročne z dlžnej sumy odo dňa podania návrhu na súd, t.j. od 2.11.2017. Úroky z omeškania výlučne súvisia s peňažnými záväzkami. Z pojmového vymedzenia tohto sankčného mechanizmu vyplýva, že veriteľ ich môže od dlžníka požadovať v prípade, ak dlžník poruší svoju povinnosť plniť riadne a včas a dostane sa do omeškania s plnením peňažného záväzku. Omeškania dlžníka je právnou skutočnosťou, ktorá spôsobuje zmenu v obsahu záväzkového vzťahu a ktorej korešponduje hmotnoprávne oprávnenie veriteľa v občianskoprávnych vzťahoch požadovať popri peňažnom dlhu aj úroky z omeškania, pričom právnu relevanciu má, v ktorých momentoch sa dostáva dlžník do omeškania. Súd pri posudzovaní nároku na úroky z omeškania mal zato, že úroky z omeškania možno priznať iba od toho času, keď sa dlžník dostal do omeškania. Keďže v Občianskom zákonníku pri nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je ustanovený čas plnenia, je treba podľa ustanovenia § 563 Občianskeho zákonníka (ak čas plnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal) vychádzať z toho, že dlžník je povinný vydať bezdôvodné obohatenie prvý deň po tom, čo ho veriteľ požiadal o splnenie a za kvalifikované požiadanie o plnenie treba v danom prípade považovať žalobu; zročnosť pohľadávky nastala deň po doručení (11.12.2017) tejto žaloby žalovanému. Z povahy ustanovení § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. vyplýva, že kogentne je stanovená iba horná hranica úrokov z omeškania, ktorej prekročenie nie je prípustné. Základná úroková sadzba ECB k 12.12.2017 bola 5 %. Preto súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi popri istine 1.855,31 eur aj úrok z omeškania 5 % ročne zo sumy 1.855,31 eur od 12.12.2017 do zaplatenia. Vo zvyšnej časti uplatneného úroku z omeškania (od podania návrhu t.j. od 2.11.2017 do 11.12.2017) žalobný návrh zamietol. O trovách konania súd rozhodol s poukazom na ustanovenie 262 ods. 1 (o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí ) v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobca v danej veci bol v celom rozsahu úspešný a preto súd priznal žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. O samotnej výške tejto náhrady trov konania súd prvej inštancie rozhodne podľa § 262 ods. 2 po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

2. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku okresného súdu v časti výroku I., III. podal odvolanie žalovaný prostredníctvom svojej právnej zástupkyne. Navrhoval odvolaciemu súdu rozsudok okresného súdu v napadnutej časti zmeniť, a to tak, že žalobu zamietne a žalovanému prizná právo na plnú náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov v odvolacom konaní. Vo svojom odvolaní poukazoval na to, že okresný súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a záverom a nesprávne vec právne posúdil. Ako základnú skutočnosť a odvolací dôvod žalovaný tvrdil, že konajúci súd svojim postupom a rozhodnutím porušil povinnosť súdu slovenského štátu vykladať vnútroštátne právo v zhode/v súlade s unijným právom. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR a rozhodnutie Súdneho dvora EÚ. Okresný súd pokiaľ ide o členenie jednotlivých splátok postupoval striktne formalisticky, pričom poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 22. februára 2018, 3Cdo 146/2017. Ohľadne uvádzania konečnej splatnosti úveru uviedol, že táto náležitosť nemôže a nikdy nemohla byť dôvodom pre bezúročnosť úveru. V tejto súvislosti poukázal na Smernicu EÚ č. 2008/48 a rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15. V súvislosti s údajom o výške splátky a nerozčlenení tohto údaju uviedol, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho výkladu zákona. Tvrdil, že súdom uvádzané odôvodnenie nemá oporu v žiadnom úmysle zákonodarcu. Poukázal na novelu zák. č. 129/2010 Z.z. V ďalšom poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, Smernicu č. 2008/48/ES.

3. K odvolaniu žalovaného proti rozsudku okresného súdu podal písomné vyjadrenie žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Navrhoval odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdiť ako vecne správny a súčasne zaviazať žalovaného na náhradu trov odvolacieho konania. Vo svojom vyjadrení uviedol, že považuje odvolanie podané žalovaným za nedôvodné, nakoľko súd vec správne právne posúdil a jeho rozhodnutie je vecne správne. Okresný súd v napadnutom

rozhodnutí správne konštatoval, že zmluvy o spotrebiteľskom úvere neobsahujú všetky povinné náležitosti v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch a absenciu predmetných náležitostí zákon sankcionuje tým, že poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Zmluvy sú svojou povahou a podstatou zmluvami s jednoznačným spotrebiteľským účelovým určením a pre ich kvalifikáciu a právny režim sú smerodajné ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce spotrebiteľské zmluvy ako aj ustanovenia zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje, aby všetky náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere boli súčasťou zmluvných rokovaní účastníkov, boli presne uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere, ktorá musí mať písomnú formu. Predmetné zmluvy neobsahujú termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru (§ 9 ods. 2 písm. f/ Zákona o spotrebiteľských úveroch). Obsahujú nesprávne údaje o RPMN a o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť (§ 9 ods. 2 písm. j/ Zákona o spotrebiteľských úveroch). Neobsahujú údaje o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. k/ Zákona o spotrebiteľských úveroch). Podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť musí byť vyjadrená ako súčasť celkovej výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, pričom do celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom sa zarátajú všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu ako aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere. V ďalšom poukázal na to, že v konaní žalovaného pri poskytovaní úveru vzhliadol nekalé obchodné praktiky, ktoré rozpísal vo svojom vyjadrení.

4. Krajský súd, ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané oprávneným subjektom, ktorým je žalovaný, v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok okresného súdu v časti výroku napadnutého odvolaním v súlade s ust. § 387 ods. 1,2 CSP potvrdil z dôvodu jeho vecnej správnosti. Rozsudok okresného súdu v časti výroku nenapadnutého odvolaním ponechal nedotknutý.

5. V zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

6. V zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. V zmysle ust. § 387 ods. 3 CSP, odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

8. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, prislúchajúceho spisového materiálu, vyhodnotení toho, čo uviedli v rámci odvolacieho konania strany konania konštatuje, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 191 a nasl. CSP a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na citované ust. § 387 ods. 2 CSP, keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil.

9. S rozhodnutím okresného súdu, právnym posúdením veci, ako aj zdôvodnením rozsudku sa odvolací súd plne stotožnil a v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP na tento poukazuje. Odvolateľ k veci samotnej neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé

inak vyhodnotiť skutkový stav následne prijaté právne závery. Keďže súd prvej inštancie sa vyporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré boli uvedené v podanom odvolaní a na ktoré poukazoval žalovaný aj v priebehu prvostupňového konania, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné.

10. Pre zdôraznenie správnosti rozhodnutia okresného súdu odvolací súd uvádza nasledovné:

11. Z odvolania žalovaného vyplýva, že namieta odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ako aj v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, t.j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

12. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistení skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

13. Ďalší uplatnený odvolací dôvod v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t.j. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočným) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti.

14. Odvolací súd dospel k záveru, že oba uplatnené odvolacie dôvody nie sú naplnené. Súd prvej inštancie vykonal vo veci náležité dokazovanie, z neho získané dôkazy vyhodnotil podľa zákonných kritérií v zmysle ust. § 191 ods. 1 CSP a na základe toho ustálil správny skutkový stav, z ktorého pri rozhodovaní vychádzal.

15. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že súd prvej inštancie správne posúdil zmluvný vzťah založený zmluvami ako spotrebiteľský, pretože bol uzavretý medzi osobou, ktorá v rámci svojej podnikateľskej činnosti v čase uzavretia zmluvy poskytovala úvery (žalovaný) a fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý úver mimo rámca akejkoľvek obchodnej či inej podnikateľskej činnosti (žalobca). Žalobca mal v zmysle ustanovení zákona v danom právnom vzťahu postavenie spotrebiteľa a z titulu tohto postavenia požíval zákonom poskytnutú všeobecnú ochranu (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka).

16. Tiež správne vyhodnotil súd prvej inštancie, že zmluvy uzatvorené medzi stranami sporu, a to medzi žalobcom ako spotrebiteľom a žalovaným ako dodávateľom neobsahovala jednu z obligatórnych náležitostí v zmysle ust. § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvárania zmlúv a síce termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, následkom čoho je potrebné vzniknutý zmluvný vzťah považovať v zmysle ust. § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. za bezúročný a bez poplatkov. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že zák. č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmlúv o úvere v ust. § 9 ods. 2 taxatívnym spôsobom uvádzal náležitosti, ktoré musí zmluva o spotrebiteľskom úvere bezvýhradne obsahovať - následkom absencie čo i len jednej v tomto zákonom ustanovení uvedenej náležitostí je bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru v zmysle § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. Jednou z obligatórnych náležitostí spotrebiteľskej zmluvy bol v zmysle § 9 ods. 2 písm. f/ cit. zákona účinného v čase jej uzatvorenia aj údaj o dobe trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Tento údaj aj podľa názoru odvolacieho súdu nemožno odvodzovať od termínov jednotlivých splátok, od počtu dní, od uzatvorenej zmluvy a počtu splátok, ale spotrebiteľ musí už na prvý pohľad bez akýchkoľvek matematických operácii presne vedieť, kedy, ktorým dňom, dôjde ku konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru (napr. rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/1546/2014 zo dňa 22.10.2015, sp. zn. 17Co/151/2012 zo dňa 19. septembra 2012, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10Co/465/2015 zo dňa 29.01.2016,

sp. zn. 6Co/140/2018 zo dňa 27.06.2018, sp. zn. 11Co/160/2018 zo dňa 31.07.2018). Zmluvy o úvere uzatvorené medzi stranami sporu uvedenú obligatórnu náležitosť neobsahovali. Na uvedenom právnom závere nič nemení ani tvrdenie žalovaného produkované v konaní pred súdom prvej inštancie a zopakované v podanom odvolaní o tom, že zmluva o úvere je tvorená ustanoveniami nachádzajúcimi sa nielen v listine označenej ako žiadosť o poskytnutie spotrebiteľského úveru, zmluva o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu, ale aj zmluvnými dojednaniami. Obsah zmluvy tvoria zmluvné dojednania, ktoré sú v zmysle čl. 13 neoddeliteľnou súčasťou zmluvy ako aj prílohy tvoriace súčasť zmluvy o RÚ. Údaje určujúce základné parametre poskytnutého spotrebiteľského úveru požadované kogentnými ustanoveniami zák. č. 129/2010 Z.z. musia byť uvedené v zmluve a pokiaľ v zmluve neboli uvedené nejednalo sa o dvojstranný právny úkon. Vzniku zmluvy predchádza ponuka, následná akceptácia znamená uzavretie zmluvy. Ak však táto akceptácia obsahovala nové podmienky, treba ju považovať za nový návrh na uzavretie zmluvy (§ 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka), pretože predstavuje nový jednostranný prejav vôle účastníka zmluvy.

17. Absencia údaju o termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. f/ zák. č. 129/2010 Z.z. je sama o sebe dôvodom posudzovania zmluvného vzťahu uzatvoreného medzi sporovými stranami ako bezúročného a bezpoplatkového v zmysle § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. následkom čoho bolo potrebné považovať ostatné odvolacie námietky žalovaného vo vzťahu k nesprávnemu právnemu záveru súdu prvej inštancie o absencii ďalších obligatórnych náležitostí zmluvy o úvere za bezpredmetné.

18. Dôvod bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru podľa súdu prvej inštancie v zmysle § 9 ods. 2 písm. k/ cit. zákona - nerozčlenenie splátky úveru na istinu a úroky - k uvedenej otázke už zaujal stanovisko Najvyšší súd SR vo svojich viacerých rozhodnutiach - aj v rozhodnutí, na ktoré poukazoval odvolateľ.

19. Na podporu už uvedenej argumentácie odvolací súd poukazuje aj na ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší, ide o základné výkladové pravidlo, v zmysle ktorého v prípade, ak vzniknú pochybnosti bude platiť priaznivejší výklad obsahu zmluvy v prospech spotrebiteľa. Priaznivejším výkladom zmluvy je v tomto prípade to, že termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru je konkrétne vopred pevne stanovený deň, pričom tento nemožno odvodzovať od termínov jednotlivých splátok, od počtu dní, od uzatvorenia zmluvy a počtu splátok. Tento deň nemôže byť ani súčasťou oznámenia veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, keďže sa jedná o jednostranný právny úkon veriteľa. Spotrebiteľ musí už pri uzatváraní zmluvy presne vedieť, teda bez akýchkoľvek matematických operácií, kedy, ktorým konkrétnym dňom je určený termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

20. Napadnutý rozsudok okresného súdu je potrebné považovať za vecne správny. Odvolací súd súhlasí aj s právnym záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný uviedol RPMN v nesprávnej výške. Význam RPMN súvisí s jednoduchším orientovaním sa spotrebiteľov pri výbere úverového produktu. V jednom číselnom vyjadrení má totiž spotrebiteľ vyjadrené celkové náklady spotrebiteľa na úvere reflektujúce nielen úroky ale aj poplatky, a to so zreteľom na dobu splácania a výšku splátok.

21. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd považuje rozsudok okresného súdu v časti výroku napadnutého odvolaním za vecne správny a preto neuznal opodstatnenosť argumentácií, na ktorých založil odvolateľ svoje odvolacie dôvody.

22. S prihliadnutím na uvedené a ďalej z dôvodu, že odvolací súd nezistil nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré prihliada z úradnej povinnosti, rozsudok okresného súdu v časti výroku napadnutého odvolaním potvrdil ako vecne správny v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP, a to aj od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách prvoinštančného konania, ktorý plne zodpovedá úspechu žalobcu v spore a zákonným ustanoveniam v ňom uvedeným.

23. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd aplikoval ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. V tomto odvolacom konaní mala plný úspech strana žalobcu, a preto odvolací súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O samotnej výške náhrady trov rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím, ktoré vydá súdny úradník.

24. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)