Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_16Csp-41-2016.pdf
PDF · 116.67 KB
Case nature
Area
Subarea
16Csp/41/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava III, v konaní pred sudkyňou Mgr. Ivanou Fekete, v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., IČO: 31 575 951, so sídlom Hodžova 11, Žilina, proti žalovanému: T. P., nar. XX.XX.XXXX, s pobytom P. XXXX/XX, X., o zaplatenie 4 718,36 euro s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1.799,66 euro spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne:
- zo sumy 2 997,16 eura od 19.01.2016 do 07.03.2016,
- zo sumy 2 499,66 eura od 08.03.2016 do 28.11.2016 a
- zo sumy 1 799,66 eura od 29.11.2016 do zaplatenia, a to všetko v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Súd vo zvyšnej časti žalobu zamieta.
III. Súd žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Žalobou zo dňa 20.06.2016 sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 5 915,86 eura spolu s úrokom v sume 275,28 eura, úrokom z omeškania v sume 4,16 eura a úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 5 915,86 eura od 19.01.2016 do zaplatenia a zo sumy 275,28 eura od 19.01.2016 do zaplatenia.
2. Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že dňa 11.10.2012 uzatvoril so žalovaným úverovú zmluvu, na základe ktorej poskytol žalovanému peňažné prostriedky v sume 7 000,- eur, pričom neoddeliteľnou súčasťou zmluvy boli aj obchodné podmienky žalobcu. Náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z.z. bola upravená v bode 1.2 zmluvy v spojení s bodom 2.5.3. obchodných podmienok, z ktorých vyplývalo anuitné splácanie úveru. Bonita žalovaného bola zo strany žalobcu overená pred poskytnutím úveru a žalovaný sa zaviazal splácať úver v pravidelných mesačných splátkach. Po vyčerpaní poskytnutého úveru žalovaný prerušil svoje zmluvné povinnosti a preto žalobca na základe výzvy zo dňa 18.01.2016 podľa § 565 Občianskeho zákonníka, v súlade s úverovou zmluvou a obchodnými podmienkami rozhodol o predčasnej splatnosti úveru. Pohľadávka žalobcu ku dňu predčasného splatenia úveru pozostávala z istiny v sume 5 915,86 eura, úrokov v sume 275,28 eura, úrokov z omeškania v sume 4,16 eura, poplatkov v sume 60,- eur, ktoré si žalobca neuplatnil, pričom po zosplatnení úveru žalovaný nevykonal žiadnu úhradu.
3. Žalobca podaním zo dňa 02.01.2017, ešte pred doručením žaloby žalovanému, zobral žalobu v časti uplatnenej istiny v sume 1 197,50 eura späť z dôvodu, že dňa 07.03.2016 vykonal žalovaný úhradu v sume 497,50 eura a dňa 15.06.2016 v sume 700 eur.
4. Po čiastočnom späťvzatí žalobca požadoval zaviazal žalovaného na zaplatenie istiny v sume 4 718,36 eura, úroku v sume 275,28 eura, úroku z omeškania v sume 4,16 eura, úroku z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 519,86 eura od 19.01.2016 do 07.03.2016, zo sumy 5 418,36 eura od 08.03.2016 do 28.11.2016 a zo sumy 4 718,36 eura od 29.11.2016 do zaplatenia.
5. Podľa § 144 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“) žalobca môže vziať žalobu späť. Podľa § 145 ods. 3 C.s.p. ak je žaloba vzatá späť sčasti pred jej doručením žalovanému, koná súd o zvyšku nároku bez rozhodovania o zastavení konania v tejto časti.
6. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca vzal svoju žalobu v časti späť ešte pred jej doručením žalovanému, súd podľa § 145 ods. 3 C.s.p. o čiastočnom zastavení konania nerozhodoval a konal už len o zvyšku žalobcom uplatneného nároku (odsek 4 rozsudku).
7. Súd v rámci postupu po začatí konania podľa § 167 ods. 1 a 2 C.s.p. v spojení s § 292 C.s.p. doručoval žalobu spolu s prílohami, poučením a výzvou na vyjadrenie sa k žalobe žalovanému na adresu trvalého pobytu podľa § 106 ods. 1 písm. a) C.s.p. a to prostredníctvom poštového podniku a príslušného útvaru policajného zboru ako doručujúcimi orgánmi podľa § 107 a 108 C.s.p., avšak s negatívnym výsledkom. Následne súd podľa § 116 ods. 1 C.s.p. zisťoval skutočný pobyt žalovaného prostredníctvom sociálnej poisťovne, zdravotnej poisťovne a telekomunikačných operátorov. Keďže sa žalovanému nepodarilo doručiť žalobu s prílohami, poučením a výzvou na vyjadrenie sa k nej ani na adresu zistenú podľa § 116 ods. 1 C.s.p., súd podľa 116 ods. 2 C.s.p. zverejnil dňa 21.09.2017 oznámenie o podanej žalobe na úradnej tabuli a príslušnej stránke súdu, pričom po 15 dňoch od zverejnenia oznámenia sa žaloba považovala za doručenú.
8. Súd nariadil na prejdananie sporu na deň 21.05.2019 pojednávanie, na ktoré mali strany sporu doručenie predvolania vykázané riadne a včas. Nakoľko sa žalovaný na pojednávanie bez ospravedlnenia nedostavil a žalobca súhlasil s prejednaním a rozhodnutím veci bez jeho prítomnosti, súd podľa § 180 C.s.p. pojednával v neprítomnosti strán sporu. Nakoľko strany sporu nemali na pojednávaní ďalšie návrhy na dokazovanie, súd podľa § 182 C.s.p. vyhlásil dokazovanie za skončené a podľa § 219 ods. 2 prvej vety C.s.p. vyhlásil tento rozsudok.
9. Súd vykonal dokazovanie prečítaním listinných dôkazov a to: úverovej zmluvy, druhej upomienky, výzvy na predčasne splatenie, prehľadu splácania do zosplatnenia úveru a po zosplatnení úveru, prepočtu zmluvných úrokov, prepočtom zmluvných úrkov do 18.01.2016, prepočtom úrokov z omeškania, všeobecných obchodných podmienok, sadzobníku poplatkov, čím vykonal všetky stranami sporu označené a navrhnuté dôkazy, z ktorých následne vychádzal pri zistení doleuvedeného skutkového stavu.
10. Žalobca ako právnická osoba - podnikateľ, podnikajúci v oblasti poskytovania úverov a žalovaný ako fyzická osoba - nepodnikateľ, uzatvorili dňa 11.10.2012 v písomnej forme úverovú zmluvu č. XXXXXXXXXXXXXXXX (ďalej len „zmluva o úvere“), predmetom ktorej bol záväzok žalobcu poskytnúť žalovanému peňažné prostriedky formou bezúčelového úveru za podmienok uvedených v zmluve o úvere a všeobecných obchodných podmienkach a to na účet určený žalovaným a záväzok žalovaného riadne a včas splácať úver a platiť žalobcovi poplatky.
11. Z úverovej zmluvy vyplývalo, že:
- výška úveru predstavovala sumu 7 000 euro;
- účel úveru bol určený ako bezúčelový úver/splatenie záväzkov klienta;
- poplatok za správu úverového účtu bol 1,99/ mesačne (nebol súčasťou anuitnej splátky úveru)
- celková čiastka, ktorú musí dlžník splatiť bola uvedená suma 13.875,60 euro, ako súčet výšky úveru a ostatných nákladov úveru ( zodpovedala súčtu 120 anuitných mesačných splátok + 120 mesačných poplatkov za správu úverového účtu)
- úroková sadzba bola uvedená vo výške 14,90 % ročne;
- termín splatnosti 1. anuitnej splátky bol dohodnutý na deň 15.11.2012,
- termín splatnosti úveru bol dohodnutý na dňa 17.10.2022
- výška RPMN bola uvedená 16,74 %;
- priemerná RPMN ku dňu podpisu zmluvy bola uvedená 12,55 %,
- zmluvné strany si dohodli úrok z omeškania vo výške 8 % ročne z nesplatenej anuitnej splátky až do jej zaplatenia.
12. Žalobca bol podľa bodu 4.2.1 zmluvy o úvere v spojení s bodom I.1 písma) obchodných podmienok žalobcu oprávnený žiadať predčasné splatenie úveru s príslušenstvom, ak bol žalovaný v omeškaní s úhradou čo i len jednej splátky po dobu aspoň troch mesiacov.
13. Dňa 19.08.2015 žalobca vyzval žalovaného na úhradu dlžných splátok v sume 239,48 eura v lehote do 24.08.2015 a zároveň ho upozornil aj na možnosť zosplatnenia celého úveru.
14. Žalobca dňa 18.01.2016 zosplatnil úver a vyzval žalovaného na zaplatenie sumy 6.255,30 eur s príslušenstvom.
15. Z predložených listín ohľadom splácania úveru žalovaným vyplývalo, že žalovaný do dňa 16.09.2015 uhradil na úverový účet žalobcovi sumu 3.977,40 € zodpovedajúcu 36. úverovým splátkam, namiesto 4.091,04 euro (36 x 113,64 €).
16. Následne do zosplatnenia úveru k 18.01.2016 žalovaný uhradil žalobcovi ďalšími splátkami sumu 296,27 €, tzn. celkovú 4.273,67 euro, namiesto 4.545,60 € (40 spl. x 113,64 €).
17. Po zosplatnení úveru (po 18.01.2016) žalovaný uhradil žalobcovi dňa 07.03.2016 splátku v sume 497,50 € a po podaní žaloby (dňa 20.06.2016), zaplatil žalovaný žalobcovi dňa 26.11.2016 sumu 700 €. Tzn. že žalovaný zaplatil žalobcovi do dňa 28.11.2016 (zodpovedá 48 splátkam), celkovú sumu 5.471,17 € (namiesto 5.454,72 € (48 spl. x 113,64 €)).
18. Podľa § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon. Podľa § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka touto časťou zákona sa spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkové vzťahy zmluvy o úvere (§ 497).
19. Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
20. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012 (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z.z.“) tento zákon upravuje práva a povinnosti súvisiace s poskytovaním spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.
21. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.
22. Podľa § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1, b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y), c) zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie alebo do troch mesiacov, neobsahuje náležitosti podľa § 10 ods. 1 alebo d) v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa, e) veriteľ spotrebiteľský úver poskytne finančnými prostriedkami v hotovosti. Podľa § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez nahliadnutia do príslušnej databázy údajov o spotrebiteľoch na účely posudzovania ich schopnosti splácania úverov.
23. Podľa § 19 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. na účely výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov sa použijú celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom s výnimkou poplatkov, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť za nedodržanie akýchkoľvek záväzkov ustanovených v zmluve o spotrebiteľskom úvere, a iných poplatkov okrem kúpnej ceny, ktorú je spotrebiteľ povinný zaplatiť za kúpu tovaru alebo uskutočnenie služieb bez ohľadu na to, či sa operácia vykoná v hotovosti alebo na úver. Náklady na vedenie účtu, na ktorom sa zaznamenávajú platobné transakcie a čerpania, náklady na používanie platobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpania a ostatné náklady na platobné transakcie sa zahrnú do celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom, ak otvorenie účtu nie je dobrovoľné a náklady na účet neboli zrozumiteľne a samostatne uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere alebo v akejkoľvek inej zmluve uzavretej so spotrebiteľom. Podľa § 19 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z. pri výpočte ročnej percentuálnej miery nákladov sa vychádza z predpokladu, že zmluva o spotrebiteľskom úvere zostane platná dohodnutý čas a že veriteľ a spotrebiteľ si budú plniť svoje povinnosti za podmienok a v lehotách ustanovených v zmluve o spotrebiteľskom úvere.
24. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.03.2015 ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti Podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
25. Podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.
26. V zmysle citovaných zákonných ustanovení musí mať zmluva o úvere, uzatvorená medzi veriteľom a žalovanou písomnú formu (§ 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z.) a musí okrem všeobecných náležitosti (tzn. v tomto prípade všeobecných náležitostí zmluvy o úvere podľa Obchodného zákonníka), obsahovať aj náležitosti vymedzené v § 9 ods. 2 tohto zákona a správne určenú RPMN. Nedostatok písomnej formy zmluvy o spotrebiteľskom úver a absencia niektorých osobitných náležitostí (konkrétne náležitosti uvedené pod písm. a) až k), r) a y) v § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.) v neprospech spotrebiteľa, má podľa § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. za následok taký právny stav, podľa ktorého sa veriteľom poskytnutý úver musí považovať za bezúročný a bezpoplatkov. Potom sa veriteľ môže v súdnom konaní
úspešne domáhať len vrátenia nesplatenej istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru a zákonných úrokov z omeškania z nesplatenej sumy.
27. Podľa najnovšej ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR (napr. 3Cdo 146/2017, 3Cdo/56/2018, 4Cdo/211/2017), ako jednej z najvyšších súdnych autorít treba uvedené zákonné ustanovenie vykladať tak, že „v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z.z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky)“, pričom tento svoj názor Najvyšší súd SR založil na potrebe „eurokonformného“ výkladu tohto zákonného ustanovenia tak, aby bolo súladné so smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len „smernica“), ktorá takéto členenie splátky spotrebiteľského úveru nevyžaduje.
28. Jednou zo základných zásad civilného sporového konania je legitímne očakávanie strany sporu, že jej spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, teda v súlade s vyššie uvedenými rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR. Uvedená požiadavka však neznamená, že súd rozhodujúci o skutkovo a právne obdobnej, resp. rovnakej veci, musí mechanicky vyriešiť spor spôsobom vyjadreným najvyššími súdnymi autoritami. V takom prípade je však takýto „odklon“ od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít podmienený náležitým a dôkladným odôvodnením, inak by súd porušil princíp právnej istoty vyplývajúci zo základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 1 ods. 1 Ústavy SR (Nález Ústavného súdu SR z 15. júna 2016, č. k. II. ÚS 19/2016-40).
29. K uvedenej aktuálnej rozhodovacej praxi navyšších súdnych autorít, preto považuje súd za potrebné uviesť, že takýto záver je pri rozhodovacej činnosti všeobecného súdu neaplikovateľný z nasledovných dôvodov. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ, v spore medzi jednotlivcami, tzn. aj spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom, v zásade platí zákaz priameho účinku smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len „Smernica“). Priamy účinok Smernice je možný len v spore medzi jednotlivcami a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo Smernice priamo voči štátu (vec Marshall C-152/84 zo dňa 26.02.1986, Faccini Dori C-91/92 zo dňa 14.07.1994 alebo Seda Kűcűkdeveci C-555/07). V konkrétnom prípade však súd rozhodoval spor medzi jednotlivcami a preto nebolo možné Smernici priznať priamy účinok a do úvahy pripadal jej nepriamy účinok. Tzn., že súd musel skúmať, či vnútroštátny zákon č. 129/2010 Z.z. možno vykladať „eurokonformne“, s použitím výkladových metód uznaných vnútroštátnym právom (jazyková, systematická, logická, teleologická, historická a komparatívna,...) a pokúsiť sa dospieť k výsledku požadovaného Smernicou. Z jazykového (gramatického) výkladu § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. jednoznačne vyplýva požiadavka členenia splátok úveru na istinu, úroky a poplatky. Pri použití komparatívnej výkladovej metódy, musí súd dospieť k záveru, že zákon č. 129/2010 Z.z. nepoužíva rovnakú terminológiu ako Smernica a ide o požiadavku presahujúcu rámec Smernice, ktorá vyžadovala úplnú harmonizáciu, resp. úplný súlad zákona so smernicou. To znamená, že zákon č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy o úvere i keď rozpore so Smernicou, ale jednoznačne vyžadoval, aby v zmluvách o spotrebiteľských úveroch bola splátka úveru členená na istinu, úrok a iné poplatky. Ak by súd pri výklade tohto zákonného ustanovenia priznal Smernici nepriamy účinok, došiel by k výkladu, ktorý by bol v rozpore s vnútroštátnym právom a doslova by zlomil vnútroštátne právo a nahradil ho Smernicou. Súd pri aplikácii a výklade vnútroštátnej normy nemôže narušiť princípy právneho štátu, hlavne princíp právnej istoty, teda stav, v ktorom môže každý môže očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou prax. V tomto prípade pred spomínaným rozhodnutím Súdneho dvora vo veci „Home Credit Slovakia, a.s., proti W. X.“, bolo množstvo súdnych rozhodnutí súdov oboch inštancií, ktoré toto zákonné ustanovenie vykladali tak, že splátka úveru musí obsahovať členenie na splátku istiny, úroku a iných poplatkov. Zmena nastala až potom, ako mnohé súdy, pod vplyvom uvedeného rozhodnutia Súdneho dvora EÚ začali spomínané zákonné ustanovenie vykladať „eurokonformne“. Takýto „eurkonformný“ výklad je však v rozpore s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora EÚ, podľa ktorej nemožno vnútroštátne právo, aj keď je v rozpore so Smernicou, pretože nebola správne transponovaná, vykladať „eurokonformne“, teda nahradiť výslovné znenie vnútroštátneho zákona znením Smernice a dospieť tak výkladu vnútroštátneho práva, ktoré je contra legem. Potom takýto odklon od ustálenej súdnej praxe súdov prvej a druhej inštancie a Najvyššieho súdu SR, na ktoré následne mnohé nižšie súdy odkazovali, bol rozporný so zaužívanou rozhodovacou praxou Súdneho
dvora EÚ a teda takýto výklad zákonného ustanovenia nemôže obstáť. Súd nemôže pochybenie zákonodarcu nahradiť priamym, resp. nepriamym účinkom Smernice. Navyše, uvedené pochybenie zákonodarcu, ktorým nezabezpečil úplnú harmonizáciu Smernice, sledovalo v konečnom dôsledku len posilnenie postavenia spotrebiteľa a jeho zvýšenú ochranu. Aj podľa Občianskeho zákonníka platí (§ 54), že zmluvné podmienky uvedené v spotrebiteľských zmluvách sa nesmú odchýliť od zákona v neprospech spotrebiteľa, rovnako sa spotrebiteľ nemôže dopredu vzdať svojich práv, ktorému zákon priznáva a navyše, vždy v prípade pochybností o výklade zmluvy, súd musí použiť výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Súd dáva do pozornosti, že požiadavka o členení splátok úveru, aj keď vychádzajúca z nesprávnej transpozície Smernice, bola súčasťou zákona č. 129/2010 Z.z. od počiatku jeho účinnosti až do 31.08.2018, avšak mnoho subjektov poskytujúcich úvery, či už nebankovým alebo bankovým spôsobom, tieto požiadavky, ktorých jediným účelom bolo poskytnúť spotrebiteľom zvýšenú ochranu, nerešpektovali, porušovali tým zákon a pri uzatváraní a plnení zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere postupovali v rozpore so zákonom č. 129/2010 Z.z., a konali v neprospech spotrebiteľa. Takéto protiprávne konanie veriteľov z minulosti, sa v zmysle týchto najnovších rozhodnutí vyšších súdnych autorít Slovenskej republiky legitimizuje, práve použitím výkladu v rozpore s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora EÚ a princípmi obsiahnutými v § 54 Občianskeho zákonníka. Pointa rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci „Home Credit c/a X.“ spočívala v upozornení na nesúlad Smernice s vnútroštátnym právom a nie v požiadavke vykladať vnútroštátne právo contra legem, resp. nahradenia znenia vnútroštátneho zákona, znením smernice EP. Spomínaný nesúlad bol novelizáciou zákona č. 129/2010 Z.z. s účinnosťou odo dňa 01.09.2018 odstránený, čo znamená, že na zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzatvorené od 01.09.2018 sa nebude požiadavka členenia splátok úveru na istinu, úroky a iné poplatky už vzťahovať. Na podporu týchto záverov súd poukazuje na rozhodnutie súdneho dvora EÚ vo veci „Adeneler, C-212/04“, v ktorom sa konštatuje, že „...povinnosť vnútroštátneho sudcu odvolávať sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená všeobecnými zásadami práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity, a nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra legem vnútroštátneho práva.“
30. Na základe zisteného skutkového stavu považoval súd za nesporné, že medzi žalobcom a žalovaným došlo dňa 11.10.2012 uzatvorením zmluvy o úvere v písomnej forme k vzniku obchodno- právneho záväzku, keďže zmluva obsahovala podstatné znaky zmluvy o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka (určenie zmluvných strán, určenie výšky peňažných prostriedkov, záväzok veriteľa poskytnúť peniaze v prospech dlžníka na jeho požiadanie a záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky), ktorá predstavuje podľa § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka absolútny obchodno-záväzkový vzťah, na ktorý sa bez ohľadu na povahu účastníkov pri jej uzatváraní použil právny režim Obchodného zákonníka, okrem tých práv a povinností, ktoré Obchodný zákonníka neupravuje a na ktoré sa v zmysle § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka použil právny režim, resp. právna úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku (napr. právna úprava spotrebiteľských zmlúv). Vzhľadom na povahu zmluvných strán pri uzatváraní tejto zmluvy, keďže žalobca vystupoval ako dodávateľ podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka a žalovaný ako spotrebiteľ podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, išlo podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka o spotrebiteľskú zmluvu, uzatvorenú podľa osobitného zákona č. 129/2010 Z.z., upravujúceho zmluvy o spotrebiteľskom úvere, účinného v čase jej uzatvorenia.
31. Ako bolo uvedené, je takou náležitosťou, ktorej absencia má za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, údaj o výške, počte a termínoch splátky istiny, úrokov a iných poplatkov ako aj správny údaj o výške ročnej percentuálnej miery nákladov (ďalej len „RPMN“), vypočítaný podľa § 19 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý predstavuje pre spotrebiteľa jeden z najdôležitejších indikátorov ceny úveru. Údaj o RPMN umožňuje porovnanie výhodnosti úverov/pôžičiek z pohľadu vynaložených nákladov spotrebiteľa na ich splácanie a v tomto smere je pre spotrebiteľa významnejšou informáciou ako údaj o výške úrokov. Preto nesprávne uvedenie RPMN v zmluve je rovnako sankcionované následkom straty práva veriteľa na úroky a akékoľvek iné poplatky z úveru (§ 9 ods. 2 písm. j), k), § 11 ods. 1, písm. b), d) zákona č. 129/2010 Z.z.).
32. Vychádzajúc z uvedeného právneho názoru (odsek 28., 29. a 31. rozsudku), súd v predmetnej veci dospel k záveru, že zmluva o úvere uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným neobsahovala informácie o tom a akej výške dlžník pri každej splátke splatnej 15. dňa v mesiaci zaplatí na istinu úveru, na úroky a ďalšie poplatky dohodnuté v zmluve, konkrétne napr. za vedenie úverového účtu (1,99 €), ktorý podľa zmluvy nebol súčasťou splátky, avšak bol splatný mesačne po dobu celého trvania úverového vzťahu (Čl. 5 zmluvy, do úplného splatenia všetkých záväzkov). Zo zmluvy takýto údaj nevyplýval vôbec
a dojednanie o možnosti požiadať veriteľa o výpis formou amortizačnej tabuľky, s ohľadom na vyššie uvedené závery, túto zákonnú požiadavku nemôže nahradiť. Žalobca poskytol žalovanému len údaj o celkovej mesačnej splátke, ktorá nekonkretizovala, v akom poradí, výške a termínoch ju bude priraďovať k nesplatenému zostatku istiny úveru, úrokov, prípadne iných poplatkov. Z prehľadu splácania úveru žalobcom pritom vyplývalo, že niektoré splátky boli evidované v rôznych dňoch a sumách, vyjadrených až eurocentami (napr. dňa 15.04.2013 suma 1,99 € a 16.04.2013 suma 111,65 €, ,,,,,dňa 15.08.2013 suma 14,60 € a dňa 21.11.2013 suma 99,04 €, ,,,), resp. dvomi sumami v jeden deň, z čoho nie je zrejmé, či takýmto spôsobom splácal úver žalovaný, alebo si ich zúčtovával žalobca sám (nap. z účtu žalovaného) a priraďoval zúčtované sumy splátky na záväzky žalovaného, vrátane úrokov z omeškania z takto zúčtovaných splátok. Súd však vzhľadom na ďalej konštatovanú bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru v tomto smere už nepovažoval za potrebné vykonávať ďalšie dokazovanie.
33. Okrem toho v danom prípade súd pri prepočte RPMN podľa zákona o spotrebiteľských úveroch (s použitím kalkulačky RPMN pri zadaní výšky úveru, výšky splátky a počtu splátok) zistil, že tá bola nesprávne uvedená v neprospech spotrebiteľa. V zmluve bol uvedený údaj o RPMN vo výške 16,74 %, avšak mal byť správne uvedený údaj vo výške 16,79 %. Navyše údaj o RPMN bol v zmluve uvedený iba v skratke, čo nie je pre bežného spotrebiteľa dostatočne zrozumiteľným údajom a často unikne pozornosti a spotrebiteľ si ho môže vysvetliť iným spôsobom. Preto podľa názoru súdu aj z tohto dôvodu nebola naplnená vyžadovaná informačná povinnosť poskytovateľa úveru. Na základe toho súd konštatoval, že v zmluve o úvere bola v neprospech spotrebiteľa nesprávne uvedená ročná percentuálna miera nákladov (RPMN), z ktorého dôvodu sa zmluva podľa § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 129/2010 Z.z. rovnako považuje za bezúročnú a bez poplatkov.
34. Podľa § 365 prvá veta Obchodného zákonníka dlžník je v omeškaní, ak nesplní riadne a včas svoj záväzok, a to až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok nezanikne iným spôsobom. Podľa § 369 ods. 1 prvá a druhá veta Obchodného zákonníka ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, je povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania dohodnuté v zmluve. Ak úroky z omeškania neboli dohodnuté, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania podľa predpisov občianskeho práva.
35. Vzhľadom k tomu, že žalobcom poskytnutý úver treba považovať podľa § 11 ods. 1, písm. b), d) zákona č. 129/2010 Z. z. za bezúročný a bez poplatkov, žalobca sa mohol úspešne domáhať len vrátenia nesplatenej istiny úveru (bez úrokov a iných poplatkov) a zákonných úrokov z omeškania z dlžnej istiny úveru, tzn. len rozdielu vo výške 1.799,66 euro, medzi poskytnutým úverom 7.000 euro a sumou, ktorú žalovaný žalobcovi uhradil splátkami spolu vo výške 5.200,34 euro. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný sa s platením peňažného záväzku žalobcovi dostal do omeškania, vznikla mu podľa § 369 ods. 1 prvej vety Obchodného zákonníka povinnosť platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania a to v zmluvne dohodnutej výške 8 % ročne. Súd preto priznal žalobcovi právo na úroky z omeškania:
- zo sumy 2 997,16 eura (t.j. z istiny úveru po odpočítaní úhrad žalovaného v sume 4 005,74 eura, ktoré realizoval do zosplatnenia úveru) od 19.01.2016 do 07.03.2016,
- zo sumy 2 499,66 eura (t.j. po odpočítaní ďalšej úhrady žalovaného v sume 497,50 eura zo dňa 07.03.2016 ) od 08.03.2016 do 28.11.2016 a
- zo sumy 1 799,66 eura (t.j. po odpočítaní ďalšej úhrady žalovaného v sume 700,- eur eura zo dňa 28.11.2016) od 29.11.2016 do zaplatenia.
36. Preto súd žalobe (odsek 4. až 6. rozsudku) vyhovel len v časti o zaplatenie 1.799,66 euro spolu s úrokmi z omeškania (odsek 35. rozsudku), a vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol.
37. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 262 ods. 1 C.s.p. o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
38. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v súlade s princípom úspechu v konaní podľa § 255 ods. 1 C.s.p. Nakoľko však žalovanému ako úspešnej strane sporu v rozsahu 23,72 % (vypočítaný ako rozdiel medzi úspechom žalovaného a neúspechom žalobcu, tzn. 61,18 % - 38,14 %), žiadne trovy konania nevznikli, súd podľa § 262 ods. 1 C.s.p., žalovanému nárok na náhradu trov nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré môže strana sporu podať v lehote 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutie na súde, proti ktorému rozhodnutie smeruje (§ 355 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 362 C.s.p.).
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 C.s.p.).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na súdny výkon rozhodnutia alebo návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.