Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25Co/256/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudkýň: JUDr. Martina Valentová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: R Collectors, s.r.o., so sídlom Bratislava, Dvořákovo nábrežie 8A, IČO: 50 094 297, zastúpeného splnomocnencom: AK RELEVANS s.r.o., so sídlom Bratislava, Dvořákovo nábrežie 8A, IČO: 47 232 471, proti žalovanej: M. C., nar. XX.XX.XXXX, adresa U. F. XXX, o zaplatenie 1.947,52 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda, č.k. 9Csp/211/2017-83 zo dňa 8.6.2018 - v zamietajúcej časti výroku II. a vo výroku III. o náhrade trov konania, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti výroku II. m e n í tak, že žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi 1.370,64 Eur, do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku a vo zvyšku zamietajúci výrok II. p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanej nárok na náhradu trov konania (prvoinštančného a odvolacieho) v rozsahu 80,22%.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol vo výroku nasledovne: I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 1 947,52 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,5% ročne zo sumy 1 947,52 eur od 8.6.2017 až do zaplatenia s tým, že súd povoľuje žalovanej svoj dlh zaplatiť v mesačných splátkach po 50 eur, počnúc mesiacom nasledovným po právoplatnosti tohto rozsudku, vždy k 20. dňu toho ktorého mesiaca, pod stratou výhody splátok. II. Súd vo zvyšku žalobu zamieta. III. Súd priznáva žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanej vo výške 17,38%.

2. Súd prvej inštancie pri rozhodnutí vychádzal zo skutkových zistení, že dňa 26.4.2011 (správne uvádza aj 2010) uzatvoril právny predchodca žalobcu (Poštová banka a.s.) ako veriteľ so žalovanou ako dlžníkom zmluvu o úvere, na základe ktorej sa veriteľ zaviazal poskytnúť žalovanej úver vo výške 2.750,- Eur s počtom mesačných splátok 70, dátumom prvej splátky 15.5.2010, s konečnou splatnosťou úveru k 15.2.2016, RPMN 21,70%, priemerná RPMN 19,11%, úrokovou sadzbou 19,50%, výškou mesačnej úhrady 72,27 Eur, celkovou výškou nákladov 1.865,63 Eur, s dátumom ďalšej platby k 15. dňu v mesiaci. Podľa aktuálneho stavu úveru žalovaná čerpala úver dňa 26.04.2017 vo výške 2 750 eur a na splátkach za obdobie od 17.05.2010 do 15.05.2017 zaplatila sumu celkom vo výške 802,48 eur.

3. Na základe takto ustáleného skutkového stavu súd vec právne posúdil podľa ust. § 497, § 502 ods. 1, § 503 ods. 1 Obchodného zákonníka, keďže predmetná úverová zmluva je zmluvou spotrebiteľskou, vychádzal aj z ust. zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, z § 2 písm. a), b), § 4 ods. 1, 2, 3,

4, 5, § 5, ako i ust. § 52 ods. 1, 2, 3, § 53 ods. 1 až 3 a 5, § 54 ods. 1 a 2, § 559, § 517 ods. 2, § 536 Občianskeho zákonníka (zák. č. 40/1964 Zb. - ďalej len OZ).

4. Následne súd s poukazom na závery súdneho dvora EÚ vo veci Océano Grupo Editorial SA (spojené prípady C-240/98 až C-244/98) z úradnej moci preskúmal opodstatnenosť uplatneného nároku z hľadiska jeho súladu s ustanoveniami o ochrane spotrebiteľa a dospel k záveru, že nárok je dôvodný v rozsahu uplatnenej istiny, v časti úrokov z omeškania a poplatku za poistenie schopnosti splácať úver.

5. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žaloba čo do zaplatenia predmetnej istiny vo výške 1.947,52 Eur a vyčísleného príslušenstva vo výške 1.370,64 Eur, z titulu zmluvného úroku do zosplatnenia k 7.6.2017 je dôvodná, pretože na základe zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru uzatvorenej dňa 26.4.2010 žalobca poskytol žalovanej úver vo výške 2.750,- Eur s dohodnutou výškou celkových nákladov 1.865,63 Eur, ktorý úver sa žalovaná zaviazala splácať v mesačných splátkach v počte 70 po 72,27 Eur, ktorú povinnosť si žalovaná riadne neplnila a dohodnuté mesačné anuitné splátky riadne a včas žalobcovi neuhrádzala. Žalobca vyzval dňa 24.6.2014 žalovanú na predčasné splatenie zostatku úveru s príslušenstvom v celkovej výške 703,73 Eur, táto suma pozostáva z omeškanej splátky vo výške 661,50 Eur, z poplatkov 35,96 Eur a poistného 6,27 Eur (čl. 21 v spise), z poplatkov za upomienky 4,65 Eur, spolu 703,73 Eur, ktorú sumu žalobca žiadal uhradiť do 15 dní od doručenia tejto výzvy. Ďalšia výzva zo dňa 11.7.2014 bola doručená žalovanej dňa 16.7.2014 na úhradu dlžnej sumy 2.285,18 Eur, pohľadávka bola vypočítaná ku dňu 11.7.2014 (čl. 24 v spise) a pozostáva z dlžnej istiny: 1.947,52 Eur, úroku: 292,11 Eur, poplatkov za upomienky: 39,28 Eur a poistného: 6,27 Eur. Žalovaná mala uhradiť dlžnú sumu do 10 dní od doručenia výzvy, teda ku dňu 26.7.2014.

6. O úroku z omeškania rozhodol súd v zmysle citovaného zákonného ustanovenia § 517 OZ a § 3 Nariadenia vlády, keď si žalobca uplatnil úrok z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 1.947,52 Eur odo dňa 8.6.2017 až do zaplatenia.

7. Z § 502 a § 503 Obchodného zákonníka vyplýva, že dlžník je povinný na základe zmluvy o úvere platiť úroky v dojednanej výške od doby poskytnutia peňažných prostriedkov až do doby určenej zmluvou ako lehota splatnosti úveru. V čase, keď sa má vrátiť zvyšok poskytnutých peňažných prostriedkov, sú splatné aj úroky, ktoré sa ho týkajú.

8. Súd dospel k záveru, že žaloba žalobcu vo zvyšnej časti nie je dôvodná a nie je listinnými dôkazmi preukázaná. Je nepochybné, že žalovaná uzavrela so žalobcom úverovú spotrebiteľskú zmluvu, pričom svoju povinnosť riadne a včas platiť splátky úveru neplnila. Doručením oznámenia o splatnosti úveru jej preto vznikla povinnosť zaplatiť žalobcovi zostatok nesplateného úveru. Týmto fakticky došlo zo strany žalobcu k ukončeniu zmluvného vzťahu so žalovanou. Z tohto dôvodu si potom žalobca už nemôže voči žalovanej uplatňovať ďalšie nároky z úverovej zmluvy - úrok vo výške 1.370,64 Eur, úrok vo výške 19,50% p.a. zo sumy 1.947,52 Eur od 8.6.2017 do zaplatenia, pretože zmluvný vzťah medzi stranami skončil vyčísleným zostatku úveru, ktorý je predmetom tohto konania. Nie je možné priznať úroky z úveru v čase po splatnosti celého úveru, pokiaľ tu nastupuje režim platenia úrokov z omeškania. Dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu. Súd odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 143/98, ktorý skonštatoval, že keďže povinnosť platiť úroky z omeškania je dôsledkom omeškania, za omeškanie s ich platením už ďalšie úroky nepatria. Na podporu svojho názoru súd prvej inštancie poukázal tiež na rozhodnutia Krajského súdu Prešov sp. zn. 6Co/190/2014 a 6Co/182/2011.

9. Žalovaná svoj záväzok platiť úver riadne a včas nesplnila, v dôsledku čoho bol žalobca nútený od zmluvy odstúpiť, čím sa žalovaná dostala s plnením peňažného dlhu do omeškania. Zosplatnenie ako jednostranný právny úkon veriteľa zásadne mení pôvodne dohodnutý úverový/zmluvný vzťah. Priznaním žalobcom uplatneného úroku vo výške 19,50% ročne, by došlo k hrubej nadvláde veriteľa a k vzniku právneho stavu, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k tejto zmene záväzku nedošlo. Keď už spotrebiteľ nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V danej veci uplatňuje žalobca svoj nárok na úrok vo výške 19,50% ročne v súlade s úverovou zmluvou. Je pravdou, že úroky predstavujú odplatu alebo cenu plnenia, avšak povinnosť platiť úroky z úveru má svoje limity v tom zmysle, že táto zásada platí až do zosplatnenia úveru, pretože po zosplatnení úveru nastupujú sankčné

úroky z omeškania. Kumulácia úrokov z úveru ako aj úrokov z omeškania by predstavovala neúmernú a neprijateľnú záťaž pre žalovanú ako spotrebiteľa.

10. Preto vo zvyšku, čo do úroku vo výške 19,50% ročne zo sumy 1.947,52 Eur od 8.6.2017 do zaplatenia, ako aj v časti vyčísleného úroku k 7.6.2017 v sume 1.370,64 Eur, súd prvej inštancie žalobu zamietol ako nedôvodnú. Čo sa týka poplatkov za upomienky a poistenie tieto žalobca súdu nepreukázal, že boli so spotrebiteľom individuálne dohodnuté (§ 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka), navyše tieto poplatky ani nie sú uvedené v zmluve (35,96 Eur).

11. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 256 ods. 1 CSP a § 255 ods. 2 CSP, podľa ktorého ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí. O nároku na náhradu trov konania rozhodne súd aj bez návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Preto súd žalobcovi priznal náhradu trov konania vo výške 17,38 % (z hodnoty sporu 3 318,16 eur - uplatnená istina s vyčísleným príslušenstvom), a to podľa pomeru úspechu v spore (58,69% : 41,31%). V súlade s § 262 ods. 1 CSP súd rozhodoval len o nároku na náhradu trov konania, o ich výške podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

12. Proti tomuto rozsudku výslovne proti výroku II. a III. s použitím odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, § 365 ods. 1 písm. h) CSP, že súd vec nesprávne právne posúdil a § 365 ods. 1 písm. d), že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec vrátil na nové prejednanie súdu prvej inštancie, alternatívne, aby rozsudok zmenil v napadnutej časti tak, že žalobe v plnom rozsahu vyhovie a zaviaže žalovaného na náhradu trov aj odvolacieho konania v rozsahu 100%.

13. V prvej časti odvolania sa žalobca venoval zmluvnému úroku po zosplatnení. Podľa jeho názoru tvrdenie súdu, že žalobcovi nepatrí zmluvný úrok po zosplatnení, odporuje zákonu a protiprávne zvýhodňuje protiprávne konanie spotrebiteľa a popiera všetky zásady civilného konania, predovšetkým rovnosť strán. Žalobca má nárok na zmluvné úroky. V tejto súvislosti odkázal na rozhodnutie NS ČR, sp. zn. 29Cdp 2906/2000, podľa ktorého povinnosť dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky s odstúpením od zmluvy nezaniká. Odstúpením sa menia výlučne len podmienky, za ktorých je dlžník uvedenú povinnosť splniť; dlžník naďalej nie je povinný splniť dlh v lehotách a za podmienkach stanovených v zmluve, ale len na požiadanie veriteľa v plnom rozsahu (celú dlžnú čiastku s úrokmi). Zosplatenenie podľa odvolateľa spôsobuje len jedinú zmenu v záväzku a to v lehote konečnej splatnosti a strate práva platiť v splátkach. S odkazom na znenie ust. § 565 vyslovil právny záver, že predčasné vyhlásenie splatnosti úveru sa týka len zmeny v lehote splatnosti úveru a straty výhody splátok, nie však ostatných dojednaných podmienok, nejde tak o privatívnu nováciu celého záväzku. Z rozsudku NS ČR sp. zn. 33Odo 399/2005 zdôraznil, že zmena obsahu záväzku dohodou strán v zmysle § 516 kumulatívna novácia, na rozdiel od tzv. privatívnej novácie v zmysle § 570 OZ, pri ktorej doterajší záväzok zaniká a je nahradený novým sa pri kumulatívnej novácii jedná o zmenu za trvania existujúceho právneho vzťahu spočívajúceho v zániku určitých doterajších vzájomných práv a povinností a v ich nahradení novodohodnutými vedľa už existujúcich doterajších záväzkov, záväzkový vzťah teda nezaniká. Nová dohoda zmluvných strán o termíne splatnosti znamená síce zánik povinnosti dlžníka splniť dlh tak, ako bolo pôvodne dohodnuté, nie však zánik jeho povinnosti plniť. V tejto súvislosti odkázal na rozhodnutie Krajského súdu Žilina sp. zn. 13CoKR/15/2015, z ktorého zdôraznil, že vôľa strán pri privatívnej novácii musí smerovať jednak k zrušeniu pôvodného záväzku, jednak k zriadeniu záväzku nového, ktorý záväzok pôvodný nahrádza. Tento charakteristický rys privatívnej novácie určuje jej dve základné časti - privatívna novácia v sebe spojuje prvok zrušenia pôvodného záväzku a prvok založenia záväzku nového. Vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru veriteľom je prejavom vôle veriteľa smerujúcim k zániku povinnosti dlžníka splatiť svoj dlh v splátkach a vzniku novej povinnosti zaplatiť celý dlh jednorazovo v stanovený termín. Z tohto prejavu vôle žiadnym spôsobom nevyplýva, že veriteľ mení záväzok dlžníka v ostatných jeho právach a povinnostiach. Je účelovo viazaný výlučne na termín splatenia a spôsob splatenia úveru. Akýkoľvek iný výklad než ten, že veriteľ zmenil záväzok, čo do termínu splatnosti, nie však čo do ostatných podmienok úveru, je nesprávny. Súdom prezentovaná koncepcia je priam absurdná a veriteľa stavia do obzvlášť nevýhodného postavenia. Nielenže veriteľ nemá k dispozícii vlastné finančné prostriedky z úveru, nakoľko ich dlžník zatiaľ nezaplatil, ale ani za toto obmedzenie nemôže poberať dohodnutý zákonný úrok. Ani ust. § 497 Obchodného zákonníka

neuvádza, že dlžník je povinný platiť úroky len do času splatnosti, ako si mylne vykladá súd. Obdobne tak nie je ani v § 2 písm. d) zák. č. 129/2010 Z.z. Podľa ust. § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka, ktorým sa zmluva o úvere riadi platí, že veriteľ má nárok na úroky z úveru až do času riadnej úhrady poskytnutého úveru. Z tohto ustanovenia nie je možné dospieť k záveru, že veriteľ nemá v prípade zosplatnenia úveru nárok na zmluvný úrok. Podobne záver súdu nevyplýva ani z ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, ani § 565 OZ. Zosplatnenie úveru je právom veriteľa jednostranne zmeniť termín splatnosti úveru z dôvodu, že dlžník porušil svoju povinnosť. Zosplatnenie úveru je tak následkom porušenia povinnosti dlžníka riadne a včas uhradiť splatnú časť úveru, čím dochádza k strate výhody úhrady úveru v splátkach a dlžník je povinný uhradiť celú výšku úveru jednorazovo. Pokiaľ platí, že dlžník je povinný platiť zmluvný úrok vo vzťahu k jednotlivej splátke až do času jej riadneho splatenia, nie je dôvodný taký výklad, že v prípade zmeny splatnosti jednotlivej splátky (zosplatnenie úveru) povinnosť platiť zmluvný úrok až do času riadnej úhrady dlžnej sumy zanikla. Výklad, ktorý odbremeňuje dlžníka od platenia zmluvného úroku by bol až absurdný, keďže privodenie stavu predčasného zosplatnenia úveru z dôvodu porušenia povinnosti dlžníka, by sa jeho postavenie zvýhodnilo v porovnaní s jeho postavením v prípade, ak by povinnosť neporušil. Takýto výklad nie je prípustný. Nepoctivý dlžník by tak bol viazaný iba na platenie výhodnejších úrokov z omeškania. Odvolateľ poukázal na to, že súd pri rozhodovaní nevzal do úvahy tú skutočnosť, že vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru sa týka len istiny úveru. Zmluvný úrok nebol kapitalizovaný do celkovej dlžnej sumy. Súd tak de facto napriek uzatvorenej platnej zmluve o úvere rozhodol o zániku zmluvnej podmienky v rozpore s platnou právnou úpravou, čím žalobcu bezdôvodne ukrátil o časť zmluvnej odmeny za poskytnutie úveru. Ani sankčný úrok nie je kompenzáciou veriteľa za poskytnutie úveru. Zmluvný úrok je totiž odplatou (cenou) za poskytnutie finančných prostriedkov a tvorí tak ekonomickú podstatu poskytovania finančných prostriedkov ako podnikateľskej činnosti veriteľa. Pokiaľ pred časom vyhlásenia predčasného splatenia úveru v prípade omeškania dlžníka s úhradou je možné od neho požadovať tak zmluvný úrok, ako i úrok z omeškania, vzniká otázka z akého dôvodu po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru sa zrazu súdu javí vzťah medzi dvoma úrokmi zmluvným a zákonným z omeškania iný. Ide o totožné právne i skutkové situácie, ktoré nemožno posudzovať rozdielne. Navyše súd odmietnutím priznania zmluvného úroku konal v rozpore s právnou zásadou, že nikto nemôže mať prospech z vlastného protiprávneho konania. Žalobca poukázal na prístup NS ČR, ktorý nárok na zmluvný úrok po zosplatnení úveru veriteľom priznáva. Poukázal tiež na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43Co/1/2018, ktorý skonštatoval, že úrok z úveru je v podstate cena za používanie poskytnutých finančných prostriedkov, preto má podľa názoru odvolacieho súdu dlžník zásadne povinnosť platiť tento úrok za skutočnú dobu ich užívania, t.j. až do doby skutočného vrátenia úveru veriteľovi, pokiaľ si strany v zmluve nedohodli niečo iné. Obdobne poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/122/2017, ktorý skonštatoval, že zo žiadneho ustanovenia Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka, či zák. č. 129/2010 Z.z. nevyplýva zákaz dohody účastníkov úverovej zmluvy o povinnosti dlžníka platiť úroky z úveru až do úplného splatenia úveru. Prípustnosť dohody vyplýva aj z judikatúry NS ČR napr. 33Odo 657/2005.

14. V ďalšej časti odvolania žalobca namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia - úroky do zosplatnenia. V tejto súvislosti poukázal na to, že podľa názoru súdu v odôvodnení v bode 24. je nárok na príslušenstvo vyčísleného úroku vo výške 1.370,64 Eur ku dňu zosplatnenia 11.7.2014 (nie 7.6.2017 ako súd uvádza) dôvodný a súd mal za preukázaný tento nárok, avšak v petite rozhodnutia tento nárok zamietol a žalobcovi ho nepriznal. Následne v bode 27. odôvodnenia uviedol, že nárok vo výške 1.370,64 Eur si žalobca nemôže nárokovať, nakoľko ide o plnenie po zosplatnení úveru, čo sa však nezakladá na pravde. Suma vyčísleného príslušenstva vo výške 1.370,64 Eur predstavuje nárok do dátumu zosplatnenia pohľadávky ku dňu 11.7.2014. Konajúci súd neurčil pohľadávku za bezúročnú a bez poplatkov a preto mal priznať aj zmluvné úroky ako úroky z omeškania do času zosplatnenia pohľadávky. Žalobca sa domnieva, že rozsudok je nepreskúmateľný a to z dôvodu nedostatku odôvodnenia.

15. Žalovaná odvolanie nepodala. Vo svojom písomnom vyjadrení k doručenému odvolaniu žalobcu uviedla výlučne, že nesúhlasí s odvolaním žalobcu a stotožňuje sa s rozhodnutím Okresného súdu Dunajská Streda.

16. Ďalšie podania v odvolacom konaní strany do spisu nedoručili.

17. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku

- ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom

- stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie v napadnutej zamietajúcej časti vydané (§ 359 CSP),

proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), po preskúmaní zákonnosti a vecnej správnosti rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania dospel k záveru, že rozsudok v napadnutej zamietajúcej časti výroku II. je potrebné zmeniť (§ 388 CSP) tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 1.370,64 Eur, do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku a vo zvyšku zamietajúci výrok II. potvrdiť (§ 387 CSP).

18. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným uplatnenou odvolacou argumentáciou žalobcu bolo posúdiť správnosť skutkových a právnych úsudkov súdu prvej inštancie vedúcich k záveru, že žalobu je nevyhnutné v časti o zaplatenie úrokov z istiny vyčíslených vo výške 1.370,64 Eur, ako aj zmluvného úroku vo výške 19,50% ročne zo sumy 1.947,52 Eur od 8.6.2017 do zaplatenia, ako nedôvodnú výrokom II. zamietnuť v podstate s argumentáciou, že nebolo možné priznať úroky z úveru v čase po splatnosti úveru, včítane rozhodnutia o náhrade trov konania. Rozsudok v rozsahu vyhovujúceho výroku I. nebol odvolaním dotknutý, nadobudol právoplatnosť a nepodliehal odvolaciemu prieskumu.

19. Žalobca si podanou žalobou voči žalovanej uplatňoval zaplatenie dlžnej istiny z úveru vo výške 1.947,52 Eur aj spolu so zákonným úrokom z omeškania vo výške 5,25% ročne od 8.6.2017 do zaplatenia, v tomto rozsahu bolo žalobe už právoplatným výrokom I. preskúmavaného rozsudku aj vyhovené. Okrem toho si žalobou žalobca uplatňoval dlžné úroky z istiny vo výške 1.370,64 Eur, pričom v žalobe uviedol, že ide o úroky za čas do 7.6.2017, v rozpore s tým v doručenom listinnom dôkaze - vyjadrení žalobcu k výzve súdu založenom na č.l. 55 a nasl. spisu, sa uvádza, že ide o zmluvné úroky z dlžnej istiny vyčíslené za čas do 11.7.2014. Okrem toho si žalobca voči žalovanej uplatňoval zmluvný úrok vo výške 19,50% ročne zo sumy 1.947,52 Eur od 8.6.2017 do zaplatenia. Podľa obsahu žaloby si žalobca neuplatňoval poplatky za upomienky a poistenie, ktoré súd spomína v bode 30. odôvodnenia preskúmavaného rozsudku, ktorých nepriznanie napokon odvolateľ ani nenamieta. Z obsahu spisu je tiež zrejmé, že listom zo dňa 11.7.2014, ktorý bol podľa pripojenej doručenky doručený žalovanej do vlastných rúk dňa 29.7.2014 právny predchodca žalobcu vyhlásil predčasnú splatnosť predmetného úveru v celom rozsahu a vyzval žalovanú na úhradu dlžnej sumy v lehote 10 dní od doručenia výzvy. Je nesporné, že žalovaná na výzvu nezareagovala a žalobcovi žiadnu časť dlžnej sumy nezaplatila.

20. Pokiaľ ide o úrok z úveru za čas po jeho zosplatnení, odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, že tento úrok veriteľovi prináleží iba na čas do zosplatnenia úveru, resp. do splatnosti dlhu a následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania.

21. Odvolací súd sa pritom obdobne ako prvoinštančný, opiera o judikatúru vyšších súdov, od ktorej nebol dôvod odkloniť sa v danom prípade. Závery Najvyššieho súdu SR obsiahnuté v rozhodnutí pod č. R 59/1998 (sp. zn. 4 Cdo 143/98) boli prijaté i v potvrdzujúcom rozhodnutí Krajského súdu Prešov č.k. 29C/131/2011-127 z 23.11.2011, ktoré úsudky súdov napokon akceptoval i Ústavný súd SR vo veci sp. zn. IV.ÚS 476/2012 z 18.9.2012. K záveru súdov, že „...pokiaľ veriteľ pristúpi k tomu, že považuje celý dlh za splatný (tzv. zosplatnenie úveru), potom nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a nie úrokov z úveru“, Ústavný súd SR nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, keď krajský súd sa stotožnil s podrobne odôvodneným právnym názorom okresného súdu, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo objasnil rozdiel, resp. vzťah medzi úrokmi z úveru a úrokmi z omeškania ako aj otázku, prečo zmluvný úrok patrí sťažovateľke iba do splatnosti dlhu.

22. Odvolací súd je toho názoru, že v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti ako tomu bolo aj v danom prípade, zmluva o úvere zaniká podľa § 565 OZ a zánikom zmluvy zanikajú práva a povinnosti strán v nej uvedené, teda aj povinnosť platiť úroky. Podľa § 503 Obchodného zákonníka je záväzok platiť úroky splatný spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky. Teda úroky sa môžu účtovať

len do splatnosti záväzku vrátiť peniaze. Úrok predstavuje cenu peňazí v zmysle straty príležitosti veriteľa disponovať s istinou a produkovať prostredníctvom nej zisk. V prípade mimoriadnej splatnosti ale veriteľ navodzuje situáciu, v ktorej má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou a tým aj obmedzenie obchodovania s peniazmi. Veriteľ by preto nemal mať právo na úroky ako odplatu za užívanie istiny, keďže dlžník ju už užívať nemôže. Odvolací súd si je pritom vedomý, že súdna prax v otázke nároku na úroky z úveru za čas po jeho predčasnom zosplatnení nie je jednotná, o čom svedčia i žalobcom v odvolaní poukázané rozhodnutia krajských súdov, avšak v tejto otázke sa odvolací súd s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu prikláňa k opačnému názoru, že veriteľovi patria úroky z úveru len za čas do splatnosti dlhu.

23. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd potom považoval za správny záver súdu prvej inštancie o potrebe zamietnutia žaloby v časti uplatnenia úrokov z úveru za čas po jeho zosplatnení, teda po 11.7.2014 a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v tomto rozsahu výroku II. bolo dôvodné ako vecne správny s použitím § 387 CSP potvrdiť.

24. Následne odvolací súd skúmal opodstatnenosť nároku žalobcu na zaplatenie dlžných úrokov vyčíslených sumou 1.370,64 Eur, v ktorej časti bola žaloba súdom prvej inštancie zamietnutá v podstate s odôvodnením, že ide o úroky za čas po splatnosti dlhu, ktoré nebolo možné priznať. Hoci v žalobe žalobca uvádza, že suma dlžných úrokov z istiny 1.370,64 Eur je vyčíslená za čas do 7.6.2017, z podrobnej špecifikácie výpočtu sumy žalovaných vyčíslených úrokov (č.l. 56) je nesporné, že tak zmluvný úrok v celkovej sume 2.974,71 Eur ako aj úrok z omeškania v celkovej sume 314,39 Eur, spolu vo výške 3.289,10 Eur sú vyčíslené výlučne do 11.7.2014, teda do dátumu zosplatnenia pohľadávky. Voči tejto sume boli započítané úhrady žalovanej v sume 1.917,62 Eur, z toho neuhradené úroky predstavujú 1.371,48 Eur, uplatnené žalobou v sume 1.370,64 Eur. Z uvedeného potom vyplýva, že záver súdu prvej inštancie, že úroky uplatnené žalobou vo výške 1.370,64 Eur boli uplatnené za obdobie po splatnosti predmetného dlhu, nie je správny, je nepodložený, neodôvodnený, mylný a nemá oporu v obsahu spisu.

25. Preto bolo dôvodným, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku II. v rozsahu úrokov a úrokov z omeškania uplatnených fixne vyčíslenou sumou 1.370,64 Eur výlučne za čas do splatnosti dlhu (do 11.7.2014) žalobcovi priznal. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v časti zamietajúceho výroku II. s použitím ust. § 388 CSP zmenil tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi aj sumu 1.370,64 Eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku (§ 232 ods. 3 CSP).

26. V zmysle § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. Podľa ods. 2 ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie.

27. V zmysle § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci, ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

28. V zmysle § 262 ods. 1 o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, podľa ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

29. Ak nejde o prípad, kedy bolo žalobe celkom vyhovené, musí byť v zmysle citovaného ustanovenia § 255 CSP náhrada trov pomerne rozdelená. To vyžaduje určiť pomer úspechu oboch strán vo veci a od úspechu strany (víťaznej) odčítať jeho neúspech (t.j. mieru úspechu druhej strany). Vo výške rozdielu má strana právo, aby mu druhá strana nahradila pomernú časť trov, ktoré vynaložila pri účelnom uplatňovaní alebo bránení práva. Výška trov, ktoré v konaní vznikli druhej strane, je tu nerozhodná. Ak je pomer úspechu a neúspechu u oboch strán rovnaký alebo približne rovnaký, súd vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

30. Teda úspešnejšiemu žalovanému vznikol zásadne nárok na náhradu trov konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP), o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné

konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

31. V predmetnom konaní na základe tohto rozhodnutia odvolacieho súdu bol v konečnom dôsledku úspešnejší žalobca, ktorému vznikol nárok na náhradu trov konania, o ktorom musí rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konania končí, pričom o výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia. 32. Žalobca sa predmetnou žalobou domáhal zaplatenia sumy celkom 3.801,49 Eur, pozostávajúcej z istiny 1.947,52 Eur a z úrokov ku dňu vyhlásenia rozsudku, t.j. úrokov z omeškania z 1.947,52 Eur vo výške 5,25% ročne od 8.6.2017 do 8.6.2018 (t.j. 102,52 Eur), úrokov z istiny v sume 1.370,64 Eur, zmluvného úroku vo výške 19,50% ročne zo sumy 1.947,52 Eur od 8.6.2017 do 21.5.2019 (t.j. 380,81 Eur). Týmto rozsudkom v spojení s právoplatnou časťou prvoinštančného rozsudku bol napokon žalobca úspešný v rozsahu 3.425,57 Eur (v istine 1.947,52 Eur, v úrokoch z omeškania z 1.947,52 Eur vo výške 5,5 % ročne od 8.6.2017 do 8.6.2018 t.j. 107,41 Eur, v úroku 1.370,64), čo predstavuje 90,11 % a žalovaná naopak úspešná v rozsahu 375,92 Eur, čo predstavuje 9,89 %. Čistý úspech žalobcu potom predstavuje 80,22 %. Žalobcovi bol preto voči žalovanej priznaný nárok na náhradu trov celého konania (prvoinštančného aj odvolacieho) v rozsahu 80,22 %.

33. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 . Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 . Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 . Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .