Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/9/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Straku a členov senátu JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Viery Kandrikovej v spore žalobcu: F.. Z. P., nar. XX.X.XXXX, bytom Y. XX, G. G., právne zastúpený: JUDr. Ing. Miroslavom Ďurajom, advokátom, so sídlom K. Jarunkovej 2, Banská Bystrica, proti žalovanému v 1.rade: Slovenská záručná a rozvojová banka, a.s., IČO: 00 682 420, so sídlom Štefánikova 27, Bratislava, žalovanému v 2.rade: CRYSTAL SKI Poprad, spol. s r.o. v likvidácii, IČO: 31 664 164, so sídlom Nám. sv. Egídia 64/24, Poprad, v konaní o určenie neplatnosti právneho úkonu, o odvolaní žalovaného v 1.rade proti rozsudku Okresného súdu Poprad zo dňa 4.7.2018, č. k. 9C/31/2006- 833, takto jednohlasne

rozhodol:

I. Potvrdzuje sa rozsudok.

II. Žalobcovi sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, ktorých výška bude uvedená v osobitnom uznesení súdu prvej inštancie.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol, cit: „I. Návrh na zmenu petitu zamieta. II. Určuje, že vyhlásenie o ručiteľskom záväzku číslo W.-XXXX-XXXX zo dňa XX.XX.XXXX, spísaného medzi žalovaným v 1/ rade ako veriteľom, žalovaným v 2/ rade ako dlžníkom a žalobcom ako ručiteľom, pojaté do notárskej zápisnice N XXXX/XXXX, Nz XXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX, vyhotovenej notárkou Z.. L. G. v G. G. ako aj zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam číslom W. XXXX- XXXX zo dňa XX.XX.XXXX uzavretá medzi žalovaným v 1/rade ako záložným veriteľom a žalobcom ako záložcom, sú neplatné. III. Priznáva žalobcovi voči žalovaným v 1. a 2.rade spoločne a nerozdielne trovy konania v rozsahu 100%, ktoré budú vyčíslené samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

2. Okresný súd Poprad (ďalej aj ,,súd prvej inštancie“) na základe vykonaného dokazovania mal za preukázaný nasledovný skutkový stav: Z notárskej zápisnice spísanej na J. úrade S.. L. G. J NZ XXXX/ XXXX zo dňa XX.XX.XXXX súd zistil, že uvedeného dňa sa k notárke dostavili žalovaný v 2.rade ako dlžník (osoba povinná č.1) a žalobca ako ručiteľ (osoba povinná č.2) a požiadali, aby notárka urobila do notárskej zápisnice právny záväzok povinných osôb voči osobe oprávnenej podľa § 41 ods. 2 zákona č. 223/1995, spočívajúci v tom, že žalovaný v 2.rade uzatvoril so žalovaným v 1.rade ako veriteľom úverovú zmluvu č. W.-XXXX-XXXX, na základe ktorej sa žalovaný v 1.rade (osoba oprávnená) zaviazal poskytnúť žalovanému v 2.rade investičný úver za účelom nákupu a montáže lyžiarskeho dopravného zariadenia od výrobcu Y.- H. vo výške 7.000.000,- Sk pri úrokovej sadzbe 10,8% ročne a žalovaný v 2.rade sa zaviazal tento úver splatiť spolu s príslušenstvom za podmienok uvedených v úverovej zmluve podľa splátkového kalendára v čl. 4 úverovej zmluvy s tým, že konečná splatnosť úveru je dohodnutá

na 21.10.2007. Ďalej do predmetnej notárskej zápisnice žalobca vyhlásil, že ručí osobným majetkom za včasné a úplné zaplatenie pohľadávky žalovaného v 1.rade v zmysle úverovej zmluvy a že sa zaväzuje uhradiť do 30 dní odo dňa splatnosti túto pohľadávku, ak ju v deň splatnosti neuhradí žalovaný v 2.rade z vlastných prostriedkov s tým, že žalovaný v 1.rade môže požadovať od žalobcu aj úroky z omeškania v zmysle úverovej zmluvy a žalobca preberá záväzok ručenia aj za tieto úroky z omeškania. Z článku 2 predmetnej notárskej zápisnice súd zistil, že žalovaný v 2.rade a žalobca sa solidárne zaviazali zaplatiť žalovanému v 1.rade nesplatenú časť úveru s príslušenstvom do 21.10.2007 s tým, že plnením žalovaného v 2.rade zaniká v rozsahu vykonaného plnenia povinnosť žalobcu voči žalovanému v 1.rade a plnením žalobcu zaniká v rozsahu vykonaného plnenia povinnosť žalovaného v 2.rade voči žalovanému v 1.rade. Zároveň žalovaný v 2. Rade, ako aj žalobca vyhlásili, že súhlasia s tým, že v prípade nesplnenia ich záväzku splatiť nesplatenú časť úveru poskytnutého na základe úverovej zmluvy spolu s príslušenstvom ku dňu konečnej splatnosti úveru, je táto notárska zápisnica vykonateľným exekučným titulom. Z vyhlásenia o ručiteľskom záväzku (ručiteľská listina) č. W.-XXXX-XXXX zo dňa XX.XX.XXXX súd zistil, že na zabezpečenie pohľadávky žalovaného v 1.rade a jej príslušenstva, ktorá vznikla na základe úverovej zmluvy č. W.XXXX-XXXX z 10.12.2002, preberá žalobca ručenie celým majetkom za včasné a úplné zaplatenie pohľadávky žalovaného v 1.rade v zmysle úverovej zmluvy. Zároveň sa žalobca zaviazal uhradiť do 30 dní odo dňa splatnosti pohľadávku, ak ju v deň splatnosti neuhradí žalovaný v 2.rade z vlastných prostriedkov, a to vrátane príslušenstva tejto pohľadávky. Žalobca prijal tento ručiteľský záväzok na dobu neurčitú až do jeho úplného vyrovnania žalovanému v 1.rade. Zo zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti č. W.-XXXX-XXXX zo dňa 10.12.2002 súd zistil, že žalobca dal žalovanému v 1.rade ako záložnému veriteľovi do zálohu nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX, nachádzajúce sa v obci G. G., a to pozemky s parc. č. XXXX/XX, č. XXXX/X, č. XXXX/XX, stavbu súp. č. XXXX na parcele č. XXXX/XX na zabezpečenie pohľadávky vo výške 7.000.000,- Sk s príslušenstvom, ktorá vznikla z titulu poskytnutia úveru s tým, že záložný veriteľ vyhlásil, že záložné právo prijíma. Žalobca ako záložca prehlásil, že svojim podpisom tejto zmluvy dáva súhlas k tomu, aby v prípade, že dlžník svoj dlh nesplní riadne a včas uspokojil záložný veriteľ svoju pohľadávku vrátane príslušenstva. Z úverovej zmluvy č. W.XXXX-XXXX zo dňa 10.12.2002 a z vyhlásenia osôb dotknutých poskytnutím úveru zo dňa 10.12.2002 súd zistil, že žalovaný v 1.rade a žalovaný v 2.rade uzatvorili úverovú zmluvu, ktorej predmetom bolo poskytnutie úveru žalovanému v 2.rade vo výške 7.000.000,- Sk s 10,8% ročným úrokom za účelom nákupu a montáže lyžiarskeho dopravného zariadenia od Y.- H. s tým, že žalobca ako osoba dotknutá súhlasí s obsahom tejto úverovej zmluvy, bol s ňou riadne oboznámený a porozumel jej a s jej obsahom vyslovil úplný a neodvolateľný súhlas.

3. Na základe takto zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie vec právne uzavrel tak, že vzhľadom na uznesenie Krajského súdu v Prešove č.k. 6Co/54/2016-788 zo dňa 31.5.2017, v ktorom odvolací súd vyslovil právny názor, ktorým je súd prvej inštancie viazaný, má za to, že žaloba je dôvodná. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR (ďalej len "NSSR") sp.zn. 3Obdo/11/2018 zo dňa 18.6.2009, v ktorom NSSR konštatoval, že obchodník nesmie prekročiť medze, ktoré vyplývajú zo zásad poctivého obchodné styku pri presadzovaní svojich záujmov, nesmie zneužívať práva, ktoré mu podľa zákona vznikli. Pôsobenie zásady poctivého obchodného styku má ochraňovať zmluvných partnerov pred šikanóznymi tendenciami a praktikami v obchodovaní. Korektív zásad poctivého obchodného styku má byť poslednou možnosťou (ultima ratio) ako vo výnimočných prípadoch zmierniť či odstrániť prílišnú tvrdosť zákona v situácií, v ktorej by sa priznanie uplatneného nároku javilo krajne nespravodlivým. Ustanovenie § 265 Obchodného zákonníka je tak treba vnímať ako príkaz sudcovi, aby rozhodoval v súlade so zásadou ekvity, pričom oproti dobrým mravom dovoľujú zásady poctivého obchodného styku zobrať do úvahy osobitosti profesionálnych vzťahov podnikateľského prostredia a jeho špecifickej etiky. Vzhľadom na uvedené mal súd za preukázané, že žalovaný v 2.rade sledoval nečestný záujem voči žalobcovi, pretože z obsahu spisu je zrejmé, že konanie žalovaného v 2.rade bolo voči žalobcovi účelové, keďže sa snažil získať úver za výhodnú úrokovú sadzbu, ktorej poskytnutie bolo časovo obmedzené a podmienené podpisom ručenia v prospech žalobcu podpísaním zmluvy o záložnom práve.

4. O náhrade trov konania súd rozhodol v súlade s ustanovením § 255 ods. 1 CSP a priznal úspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% voči neúspešným žalovaným.

5. V zákonnom stanovenej lehote podal voči napadnutému rozsudku odvolanie žalovaný v 1.rade, v ktorom namietal porušenie práva na spravodlivý súdny proces, nesprávne skutkové zistenia, ku ktorým súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania a nesprávne právne posúdenie veci. Porušenie práva na spravodlivý súdny proces žalovaný v 1.rade videl v absentujúcom odôvodnení

napadnutého rozhodnutia, keďže mal za to, že súd sa nevysporiadal s jednotlivými tvrdeniami sporových strán. Z rozhodnutia nie je zrejmé, čo súd považuje za relevantné tvrdenia strán sporu, nie sú zrejme dôvody aplikácie príslušných procesných predpisov a ani nie sú zrejmé úvahy súdu, ktorým sa spravoval pri rozhodnutí o veci samej. Na základe uvedeného mal za to, že súd prvej inštancie nepostupoval podľa § 220 ods. 2 CSP, a preto je rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Nedostatočné zdôvodnenie rozsudku bez odpovede na podstatné otázky je podľa žalovaného v 1.rade potrebné hodnotiť ako nesprávny postup súdu, ktorým mu bolo znemožnené, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a teda uvedené nedostatky sú dôvodom na zrušenie napadnutého rozsudku. Žalovaný v 1.rade namietal, že súd prvej inštancie aplikoval na vec ustanovenie § 265 Obchodného zákonníka, ktoré poskytuje ochranu pred zneužívajúcim, resp. neprimeraným uplatnením práva, ktoré inak zákonne alebo zmluvne prináleží druhému účastníkovi obchodného styku, čím sa má zabrániť šikanóznym praktikám v obchodovaní. Na základe uvedeného mal za to, že aplikácia uvedeného zákonného ustanovenia je možná len v záväzkovom vzťahu, z ktorého sa jeden účastník voči druhému domáha šikanózneho výkonu práva. Právne úkony, ktorých neplatnosti sa žalobca dovoláva, teda záložná zmluva a ručenie, sú dvojstrannými právnymi úkonmi medzi žalobcom a žalovaný v 1.rade, preto mal súd skúmať vzájomné vzťahy týchto osôb a naplnenie zákonných podmienok pre prípadnú neplatnosť týchto úkonov primárne s poukazom na ich vzájomný vzťah. Žalovaný v 1.rade nesúhlasil so záverom súdu, ktorým tento odôvodňuje neplatnosť právnych úkonov výhradne nepoctivým konaním tretej osoby. Mal za to, že z vykonaného dokazovania nie je zrejmé, že by konanie žalovaného v 1.rade bolo v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku. Výkon záložného práva ani uzatvorenie záložnej zmluvy nemožno považovať za konanie v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Žalovaný v 1.rade nesúhlasil s tvrdením odvolacieho súdu o možnosti žalovaného odhaliť nepoctivé konanie žalovaného v 2.rade voči žalobcovi pri vynaložení primeranej dávky obozretnosti a považuje toto tvrdenie za neodôvodnené a nepreukázané. Žalovaný v 1.rade nebol povinný skúmať motiváciu osôb poskytujúcich zabezpečenie zaplatenia jeho pohľadávok. Zdôraznil, že zo strany žalobcu ako aj žalovaného v 2.rade išlo o súladné konanie voči žalovanému v 1.rade, motivované na strane žalobcu dosiahnutím odplaty vo forme fiktívneho nájomného vo výške 600.000,-Sk, preto je zrejmé, že žalobca konal v súlade so zámermi žalovaného v 2.rade. Žalovaný v 1.rade poukázal na to, že motív konania a pohnútka žalobcu, s ktorou vstupoval do záväzkového vzťahu nemôže byť na ťarchu žalovaného. Na tieseň žalobcu nemal žalovaný v 1.rade žiaden vplyv a ani túto nevyužil. Poukázal na svoju dobromyseľnosť. K možnému omylu, v ktorom mal podľa vyjadrení žalobcu, tento konať, nebol vyvolaný konaním žalovaného 1.rade, preto tento omyl nemôže byť dôvodom pre vyhlásenie neplatnosti právnych úkonov voči žalovanému v 1.rade. Nedostatočne preštudovanie zmluvnej dokumentácie žalobcom, nemôže byť na ťarchu žalovaného v 1.rade. K možnej aplikácií ustanovení o ochrane spotrebiteľa žalovaný v 1.rade uviedol, že žalobca v zmluve o zriadení záložného práva ako aj v ručiteľskom vyhlásení bol označený ako fyzická osoba podnikateľ, preto tieto ustanovenia nemožno aplikovať. Zároveň podnikateľskou činnosťou žalobcu bol zisk na nájomnom. Vzhľadom na uvedené navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

6. Z vyjadrenia žalobcu zo dňa 20.11.2018 vyplýva, že žalovaný v 1.rade neakceptuje rozhodnutie odvolacieho súdu č.k. 6Co/54/2016-788 z 31.5.2017, v ktorom odvolací súd vyslovil právny názor, ktorým bol súd prvej inštancie viazaný. Žalobca uviedol, že argumentácia žalovaného v 1.rade je založená na separovaní sa od konania žalovaného v 2.rade, pričom odvolací súd v bode 42 uvedeného rozhodnutia konštatoval, že je viac ako nepravdepodobné, že by sa v prípade žalobcu jednalo len o zvláštnu zhodu náhod. Na základe uvedeného je teda potrebné hodnotiť výkon všetkých práv oboch žalovaných voči žalobcovi. Žalobca uviedol, že nakoľko všetky vzťahy medzi žalobcom a žalovaným v 1.rade sú vzťahmi zabezpečovacími, akcesorickými, zdieľajú tieto právne vzťahy osud hlavných záväzkov, a teda aj dôsledky vadnosti hlavných záväzkových vzťahov. Pokiaľ teda z textu ručiteľského záväzku č. W.- XXXX-XXXX zo dňa 10.12.2002 vyplýva, že tento jednostranný právny úkon žalobcu vzali na vedomie dlžník CRYSTAL SKI Poprad, spol. s r.o., t.j. žalovaný v 2. rade a žalovaný v 1. rade je zrejmé, že uvedený jednostranný právny úkon bol žalobcom určený primárne žalovanému v 2. rade a následne avšak nedielne aj žalovanému v 1.rade. Dôsledky jednotlivých úkonov žalobcu nie je možné separovať a hodnotiť odlišne od vzťahu k jednotlivým žalovaným, najmä pokiaľ jedna z osôb, ktorej bol právny úkon určený, omyl žalobcu vyvolala alebo o ňom minimálne v dôsledku konania konateľov spoločnosti musela vedieť.

7. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) preskúmal napadnutý rozsudok spolu

s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s ust. § 379 a § 380 CSP v spojení s ust. § 470 ods. 1 a 2 CSP bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného 1. rade nie je dôvodné.

8. Odvolací súd považuje napadnuté rozhodnutie v jeho výrokovej časti za správne. Čo sa týka nedostatočného odôvodnenia, uvedené odstráni odôvodnením predmetného rozhodnutia, nakoľko v zmysle § 390 CSP po zrušení veci odvolacím súdom a pri opätovnom rozhodovaní o odvolaní voči novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie, je odvolací súd povinný vo veci sám rozhodnúť.

9. Keďže žalovaný v 1.rade namietal nesprávne skutkové zistenia, ku ktorým súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania, avšak nenamietal nedostatočné zistenie skutkového stavu, vychádzal odvolací súd zo spisového materiálu a z dôkazov vykonaných súdom prvej inštancie.

10. Odvolací súd má zo spisového materiálu za preukázané, že z notárskej zápisnice J J z 11.12.2002 vyplýva, že žalobca a žalovaný v 2.rade sa dostavili na J. úrad S.. L. G. za účelom spísania notárskej zápisnice ako vykonateľného exekučného titulu. Z tejto zápisnice vyplýva, že žalovaný v 2.rade uzatvoril so žalobcom úverovú zmluvu č. W.-XXXX-XXXX dňa 10.12.2002, na základe ktorej sa žalovaný v 1.rade zaviazal poskytnúť žalovanému v 2.rade účelový úver vo výške 7.000.000,- Sk pri úrokovej sadzbe 10,8% ročne a žalovaný v 2.rade sa zaviazal tento úver splatiť spolu s príslušenstvom za podmienok uvedených v úverovej zmluve a podľa splátkového kalendára uvedeného v čl. IV úverovej zmluvy, pričom konečná lehota splatnosti úveru bola dohodnutá na 21.10.2007. Zároveň z uvedenej zápisnice vyplýva, že žalobca dňa 10.12.2002 vo vyhlásení o ručiteľskom záväzku č. W.- XXXX-XXXX vyhlásil, že ručí osobným majetkom za včasné a úplné zaplatenie pohľadávky žalovanému v 1.rade v zmysle úverovej zmluvy a že sa zaväzuje uhradiť do 30 dní odo dňa splatnosti túto pohľadávku, ak ju v deň splatnosti neuhradí žalovaný v 2.rade z vlastných prostriedkov. Z vyhlásenia o ručiteľskom záväzku č. W.-XXXX-XXXX (ručiteľská listina) je zrejmé, že na zabezpečenie pohľadávky žalovaného v 1.rade a jej príslušenstva voči žalovanému v 2.rade prebral ručiteľ- žalobca ručenie celým majetkom za včasné a úplne zaplatenie pohľadávky žalovaného v 1.rade, v zmysle úverovej zmluvy č. W.-XXXX- XXXX zo dňa 10.12.2002. V zmysle zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti č. W.-XXXX- XXXX zo dňa 10.12.2002 záložca (žalobca) ako výlučný vlastník pozemkov, zapísaných na LV č. XXXX, nachádzajúcich sa v obci G. G., okres G. G., katastrálne územie G. G., parc. č. XXXX/XX, zastavené plochy o výmere 326 m2, parc. č. XXXX/XX, zastavené plochy o výmere 456 m2 a parc. č. XXXX/ XX, zastavené plochy o výmere 723 m2 a stavby súp. č. XXXX nachádzajúcej sa na parcele č. XXXX/ XX, dal tieto nehnuteľnosti do zálohu žalovanému v 1.rade titulom zabezpečenia pohľadávky vo výške 7.000.000,- Sk s príslušenstvom, ktorá vznikla na základe úveru č. W.-XXXX-XXXX zo dňa 10.12.2002. Uvedená zmluva bola podľa čl. VII bod 2 uzatvorená na dobu určitú, t.j. do splatenia pohľadávky s príslušenstvom. Z úverovej zmluvy č. W.-XXXX-XXXX zo dňa 10.12.2002 z čl. II vyplýva, že návratnosť úveru je zabezpečená zmluvou o zriadení záložného práva na nehnuteľný majetok vyššie špecifikovaný vo výlučnom vlastníctve žalobcu. Podmienkou čerpania úveru bolo predloženie listu vlastníctva č. XXXX s právoplatným vyznačením povolenia vkladu záložného práva na nehnuteľnosť v prospech žalovaného v 1.rade, podpísanie zmlúv pri iných druhoch zabezpečenia úveru a ich predloženie žalovanému v 1.rade. Žalovaný v 2.rade sa pred čerpaním úveru zaviazal predložiť žalovanému v 1.rade neodvolateľnú notársku zápisnicu, v ktorej okrem ustanovení v zmysle § 46 zákona č. 323/1992 Zb. a § 41 zákona č. 233/1995 Z.z. je uvedený súhlas s exekúciou na celý majetok žalovaného v 2.rade pre prípad nesplnenia záväzkov z tejto zmluvy. Prílohou zmluvy o úvere bola aj zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti č. W.-XXXX-XXXX a zmluva o inkase č. W.-XXXX-XXXX. Predmetná zmluva bola podpísaná členmi predstavenstva žalovaného v 1.rade a konateľmi žalovaného v 2.rade. Na osobitnej strane označenej č. 9 bolo vyhlásenie dotknutých osôb poskytnutím úveru o tom, že boli s obsahom úverovej zmluvy riadne oboznámení, porozumeli jej a s obsahom vyslovili súhlas tak, aby medzi nimi a účastníkmi zmluvy nedošlo k rozporom, ktoré bolo podpísané dňa 10.12.2002 ručiteľom, teda žalobcom. Z dohody o zriadení záložného práva zo dňa 25.11.2002 (čl. 101) medzi žalobcom ako záložcom a žalovaným v 2.rade ako dlžníkom vyplýva, že žalobca na zabezpečenie peňažnej pohľadávky záložného veriteľa (žalovaný v 2.rade) dáva nehnuteľnosti žalobcu špecifikované v bode III. predmetnej dohody do zálohu na dobu 3 rokov a súhlasí s tým, aby v katastri nehnuteľnosti bolo zriadené k predmetným nehnuteľnostiam záložné právo v prospech záložného veriteľa. Zmluvou o nájme nebytových priestorov zo dňa 1.10.2002 sa žalobca ako prenajímateľ a žalovaný v 2.rade ako nájomca dohodli, že prenajímateľ odovzdáva nájomcovi nebytové priestory v budove súp. č. XX na ulici N. v G. G. za účelom skladových priestorov, a to na dobu určitú od 1.10.2002 do 1.10.2005. Nájomné bolo dohodnuté tak, že žalovaný v 2.rade vyplatí žalobcovi za rok 2002 sumu 100.000,- Sk do 31.12.2002, za rok 2003 sumu 400.000,-

Sk do 31.12.2003, za rok 2004 sumu 400.000,- Sk do 31.12.2004 a za rok 2005 sumu 300.000,- Sk do 30.9.2005. Z výdavkového bloku z 27.12.2002 je zrejmé, že žalovaný v 2.rade vyplatil žalobcovi sumu 500.000,- Sk titulom zálohy na nájomné za rok 2002 a 2003. Zo zmluvy o dielo č. XX-XXX zo dňa 30.9.1999 je zrejmé, že spoločnosť Y. a.s. ako zhotoviteľ a žalovaný v 2.rade ako objednávateľ uzatvorili zmluvu, na základe ktorej sa zhotoviteľ zaviazal, že dodá predmet zmluvy za podmienok uvedených v tejto zmluve a objednávateľ sa zaviazal, že predmet zmluvy prevezme za podmienok uvedených v zmluve. Predmetom zmluvy bola dodávka a montáž lyžiarskeho vleku na kľúč, vrátane spodnej stavby v lokalite H. v rozsahu podľa spracovaného technického projektu- špecifikácia technológie: príloha č.1. Realizácia spodnej stavby sa mala uskutočniť do 30 dní od predloženia stavebného povolenia na výstavbu lyžiarskeho vleku E.-XXX a samotná dodávka a montáž lyžiarskeho vleku sa mala uskutočniť do 9 týždňov od predloženia stavebného povolenia s predpokladom do 15.12.1999 za podmienky, že objednávateľ predloží stavebné povolenie do 31.10.1999. Z hlavných údajov o lyžiarskom vleku typ E.- XXX (čl.572) vyplýva, že zhotoviteľ vyrobil vlek v roku 2001 a do prevádzky bol uvedený dňa 13.2.2003.

11. Z výsluchu svedkyne M. A. z 16.9.2010 vyplýva, že dňa 11.12.2002 žalobca odišiel s nejakými osobami autom podpísať notársku zápisnicu, pričom do 25 minút sa vrátil s tým, že mu notárka dala do ruky zápisnicu, že ju treba podpísať hneď lebo všetci sa ponáhľajú (páni z K., ako aj notárka), pričom žalobca si túto nestihol ani prečítať. Samotná cesta z budovy na ulici N. XX do centra mesta trvá 8 až 9 minút. Čo sa týka podpísania iných listín ako notárskej zápisnice, svedkyňa uviedla, že deň predtým bol žalobca s uvedenými pánmi z K. v G. v banke, kde mal podpísať nejakú zmluvu rýchlo a na chodbe, pričom jej obsah si ani nestihol prečítať, lebo ho všetci plašili. Žalobca svedkyňu bezprostredne po návrate z G. od žalovaného v 1.rade informoval, že všetky dokumenty podpisoval v časovom strese a žiadne kópie dokumentov, ktoré podpísal, mu neboli dané.

12. Svedok F.. X. N. na pojednávaní dňa 28.2.2011 uviedol, že štandardný postup pri uzatváraní úverových zmlúv bol taký, že po odsúhlasení pôžičky generálnym riaditeľom, správca prípadu pripravil všetku dokumentáciu, a to úverovú zmluvu, záložnú zmluvu, prípadne aj vyhlásenie o ručiteľskom záväzku alebo zmenku, v podstate boli právne dokumenty v štandardizovaných tlačivách žalovaného v 1.rade podpísané a pripravené. Svedok uviedol, že všetky dokumenty týkajúce sa úveru podpisoval ako prvý, a to sám v kancelárií, potom čo mu ich doručil právny odbor a po ňom ich podpisoval generálny riaditeľ a následne ich podpisoval klient, resp. ručiteľ. Osobne prítomný však svedok už nebol pri tom ako žalobca dokumenty podpisoval a ani nevedel uviesť, kde tieto dokumenty boli podpísané. Uviedol, že obvyklá prax bola taká, že klient banky mal vzor úverovej zmluvy vopred k dispozícií a po naštudovaní sa mohol rozhodnúť, či zmluvu alebo ručenie podpíše alebo nie. V prípade, ak by žalobca žiadal o obmedzenie záložné práva iba na dobu 3 rokov, v takom prípade by podľa svedka nedošlo k podpisu úverovej a záložnej zmluvy a vrátilo by sa to právnemu oddeleniu, či ten rozsah ručenia je dostatočný.

13. Z výsluchu svedka F.. I. E. v trestnom konaní sp.zn. P.: Q.-XXX/ODV-PV-XXXX zo dňa 20.11.2006 (na čl. 296) vyplýva, že v čase, keď žalobca ponúkol ručenie za úver svojou budovou, bol v nejakej tiesni a tú riešil tým, že budovu, ktorou ručil prenajal žalovanému v 2.rade na dobu 3 rokov a za prenájom bolo žalobcovi za celé obdobie vyplatená sumu 600.000,- Sk, iný zisk podľa vyjadrení tohto svedka žalobca z obchodu nemal. Žalovaným v 1.rade poskytnutý úver svedok využil na postavenie lyžiarskeho vleku, osvetlenie, zasnežovanie a podobne, avšak pri prevádzkovaní bolo zistené, že objem vody v danej lokalite nepostačuje na zasnežovanie, nebolo možné z dôvodu nedostatku financií uvedený úver splácať. Tento svedok zároveň na pojednávaní dňa 4.4.2011 potvrdil, že k osobe žalobcu sa dostal prostredníctvom F.. T. a Z.. I.. Taktiež potvrdil, že bez ručenia žalobcu, by žalovaný v 2.rade úver nedostal. K rokovaniam so žalobcom uviedol, že tieto boli korektné z oboch strán, nátlak na žalobcu vyvíjaný nebol. Žalobcovi boli vysvetlené okolností úveru a ako protihodnota mu bola poskytnutá finančná odmena, ktorá sa vykazovala v účtovníctve vo forme prenájmu žalobcovej nehnuteľností. Poukázal na to, že lyžiarsky vlek bol riadne zrealizovaný, dokonca sa spustila aj zimná sezóna a následne sa zistilo, že podzemný zdroj vody je nedostatočný na umele zasnežovanie. K dôvodu, pre ktorý sa stal žalobca ručiteľom, svedok uviedol, že žalobca potreboval peniaze, preto súhlasil s ponukou žalovaného v 2.rade. Čo sa týka podpisovania dokumentov dňa 10.12.2002 svedok uviedol, že žalovaný v 1.rade konateľom žalovaného v 2.rade nič vopred neposielal, zmluvy im dal prečítať v daný deň a následne ich aj podpísali. Svedok nemal vedomosť o tom, že by pri podpise niektorého z dokladov bol prítomný aj žalobca. Pokiaľ sú na niektorých listinách podpisy aj žalobcu, k uvedenému uviedol, že si nepamätá, že by ich tento podpisoval spolu so svedkom.

14. Svedok F.. Z. K. uviedol, že na poskytnutie úveru od žalovaného v 1.rade bolo nevyhnutné zabezpečiť úver založením nehnuteľnosti, pričom on ani F.. E. nemali dostatočný majetok na zabezpečenie. Prostredníctvom Z.. I. sa dostali k žalobcovi, ktorý vlastnil nehnuteľnosť v G. G. a bolo im oznámené, že so žalobcom by sa malo dať dohodnúť na ručení. Na základe uvedenej informácie od Z.. I. začali prebiehať osobné rokovania so žalobcom, pričom ich výsledkom bolo zistenie, že žalobca potreboval finančné prostriedky vo výške 500.000,- Sk až 600.000,-Sk, pričom konatelia žalovaného v 2.rade súhlasili s vyplatením týchto prostriedkov za podmienky, že žalobca bude touto nehnuteľnosťou ručiť za ich úver. Z vyjadrenia svedka je zrejmé, že žalobca bol s ním a p. E. v G. zrejme až pri podpise zmluvy a nie už pri rokovaniach s bankou. Následne boli všetky dokumenty prostredníctvom p. T. predložené notárke za účelom spísania notárskej zápisnice. Pri spisovaní notárskej zápisnice svedok nebol, boli tam iba p. T. a žalobca. Až následne spísanú notársku zápisnicu dopravili k žalovanému v 1.rade, na základe ktorej im bol vyplatený úver. Následne vyplatili žalobcu. Podnikateľský projekt - prevádzky lyžiarskeho vleku padol pre nedostatok vodného zdroja.

15. Z výsluchu svedkyne Z.. G. zo dňa 18.8.2011 vyplýva, že spísanie notárskej zápisnice za predpokladu, že sú jej doručené všetky podklady vopred trvá približne hodinu, pričom pri jej spisovaní nie je prítomná žiadna tretia osoba a až pri jej podpisovaní, kedy sa notárska zápisnica prečíta a vysvetlí jej obsah, sú prítomní účastníci zápisnice. Samotné prečítanie notárskej zápisnice účastníkom nemôže trvať viac ako 30 minút. Zdôraznila, že v jej praxi sa nestalo, že by notársku zápisnicu nahlas neprečítala a nevysvetlila jej obsah.

16. Z výsluchu svedka K. K., zamestnanca notárskeho úradu, zo dňa 30.9.2011 vyplýva, že v bežnej praxi príchod účastníkov, prečítanie, resp. vysvetlenie obsahu notárskej zápisnice a jej podpísanie trvalo takú polhodinu až hodinu, avšak nejedná sa o úkony, ktoré je možné vykonať v 5-10 minútach.

17. Z výsluchu svedkyne Z.. I. dňa 5.9.2011 vyplýva, že táto nebola prítomná pri podpisovaní notárskej zápisnice ani nepozná jej obsah. K okolnostiam ručiteľského záväzku svedkyňa uviedla, že žalobca bol v jednaní so žalovaným v 2.rade, ktorému mal byť poskytnutý úver, pričom sa spoločne aj so svedkyňou dohodli, že vzhľadom na finančné problémy žalobcu, týkajúce sa zaplatenia kúpnej ceny za nehnuteľnosť na N. ulici mestu G. G., pokiaľ prevezme ručenie za žalovaného v 2.rade, bude mu vyplatená suma na vyriešenie uvedeného problému. Zároveň žalobcovi navrhla, aby si uvedené ručenie zabezpečil zmenkami, z ktorých by boli samotní konatelia žalovaného v 2.rade povinní zaplatiť žalobcovi v prípade, ak by úver neuhrádzali. Uviedla, že žalobca sa následne prestal so svedkyňou kontaktovať, v dôsledku čoho mu táto vypovedala plnú moc. Vzhľadom na uvedené svedkyňa nevedela uviesť, čo žalobca podpísal.

18. Z oznámenia Okresného riaditeľstva PZ v G. G. zo dňa 29.11.2006 je zrejmé, že žalobca podal trestné oznámenie vo veci spáchania trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., ktorého sa mali dopustiť neznámi páchatelia vystupujúci ako konatelia spoločnosti U. N. K., spol. s.r.o.. Uvedené podanie bolo odmietnuté dňa 16.5.2006 podľa § 197 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku, nakoľko nebol dôvod na začatie treného stíhania alebo na postup podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku. Sťažnosť žalobcu voči predmetnému uzneseniu bola zamietnutá podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodná.

19. Žalobca vo svojich vyjadreniach uviedol, že bol Z.. I. presvedčený, aby využil priestory v budove, ktorú vlastní na ulici N. XX v G. G. s tým, že tieto prenajme žalovanému v 2.rade, ktorý mu za ne bude platiť nájomné, avšak podmienkou prenájmu bolo, že žalobca mu poskytne ručenie pre žalovaného v 1.rade. Žalobca podpísal so žalovaným zmluvu o nájme nebytových priestorov, avšak nájomné mu mal žalovaný v 2.rade zaplatiť až po tom, keď žalobca v jeho prospech podpíše ručiteľský záväzok. Žalobca spísal so žalovaným v 2.rade dohodu o zriadení záložného práva k jeho nehnuteľnostiam dňa 25.11.2002. Uvedená zmluva bola spísaná Z.. I. a v čl. III tejto zmluvy bolo dohodnuté, že záložná zmluva bude trvať iba po dobu 3 rokov. V G. pri uzatváraní zmluvy o úvere mu bola predložená na podpis zmluva o zriadení záložného práva s odlišným obsahom ako bol v dohode o zriadení záložného práva. Zároveň mu bolo predložené na podpis aj vyhlásenie o ručiteľskom záväzku a vyhlásenie osoby dotknutej poskytnutím úveru k úverovej zmluve. Poukázal na skutočnosť, že tieto dokumenty boli pripravené bankou a žalobcovi neboli ani prečítané, pri podpisovaní vyhlásenia bol len ubezpečený F.. E., F.. K. a Z.. I., že jeho obsahom je to isté, čo v článku III. Dohody o zriadení záložného práva zo dňa 25.11.2002. Uvedenú listinu žalobca podpísal na chodbe pri podpisovaní ďalších listín, kedy mu

nebolo umožnené ju prečítať a bol iba ubezpečený o jej obsahu. Vzhľadom na uvedené namietal, že jeho vôľa nebola slobodná, nakoľko nevedel čo podpisuje a že uvedené vyhlásenie sa odlišuje od dohody o zriadení záložného práva z 25.11.2002. Žalovaný v 2.rade po tom, čo získal úver, zaplatil žalobcovi sumu 500.000,- Sk titulom nájmu. Prenajaté priestory žalovaný v 2.rade nevyužíval, svojim konaním iba presvedčil žalobcu, aby mu podpísal ručenie na sumu 7.000.000,- Sk. Žalobca poukazoval na to, že bol uvedený do omylu vzhľadom k obsahu predmetnej dohody o zriadení záložného práva, ktoré malo trvať iba po dobu 3 rokov, pričom žalovaný v 2.rade dohodol so žalovaným v 1.rade obsah záložnej zmluvy, kde nebolo dohodnuté obmedzenie trvania záložného práva. Žalobca považoval jeho právny úkon urobený v notárskej zápisnici za neplatný z dôvodu, že z notárskej zápisnice vyplýva, že žalobca bol dlžníkom žalovaného v 1.rade a bol povinný zaplatiť žalovanému v 1.rade nesplatenú časť úveru.

20. Žalovaný v 1.rade vo svojich vyjadreniach poukazoval na to, že žalobca urobil úkony slobodne, vážne, zrozumiteľne a tieto spĺňajú náležitosti platného právneho úkonu. Poukázal na to, že vyhlásenie o ručiteľskom záväzku a zmluva o zriadení záložného práva boli podpísané všetkými stranami dňa 10.12.2002, pričom notárska zápisnica bola spísaná dňa 11.12.2002, teda žalobca mal čas na to, aby sa s obsahov dokladov oboznámil. Žalovaný v 1.rade poukázal na to, že zmluvy boli uzatvárané podľa Obchodného zákonníka, teda je vylúčená možnosť domáhať sa neplatnosti zmluvy z dôvodu, že bola uzatvorená v dôsledku tiesne. Uviedol, že už zo samotného grafického znázornenia listín je zrejmé, že sa jedná o ručenie, pričom obsah ručiteľského vyhlásenia je zhrnutý iba do pár riadkov, a teda žalobcovi muselo byť zrejmé, čo podpisuje a mal s obsahom týchto listín oboznámiť, preto nemožno konštatovať, že žalovaný v 1.rade uviedol žalobcu do omylu a ani o omyle žalobcu nevedel. Porušenie povinnosti žalobca oboznámiť sa s obsahom záložnej zmluvy pred jej podpisom nemožno považovať za uvedenie žalobcu do omylu žalovaným v 1.rade. Žalovaný v 1.rade uviedol, že zo záznamu z rokovania zo dňa 18.5.2004 žiadnym spôsobom nevyplýva, že žalovaný v 1.rade mal mať vedomosť o dohode o zriadení záložného práva a jej obsahových náležitostiach. K námietke žalobcu týkajúcej sa zneužitia úveru a jeho čerpania na iný účel ako bol v úverovej zmluve, žalovaný v 1.rade uviedol, že uvedená skutočnosť nemá vplyv na platnosť vyhlásenia o ručiteľskom záväzku č. W.-XXXX-XXXX ani zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľností.

21. Odvolací súd vzhľadom na uvedené vec právne posúdil:

22. Podľa § 49a Občianskeho zákonníka, právny úkon je neplatný, ak ho konajúca osoba urobila v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca a osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť. Právny úkon je takisto neplatný, ak omyl táto osoba vyvolala úmyselne. Omyl v pohnútke nerobí právny úkon neplatným.

23. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

24. Podľa § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka, právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon.

25. Podľa § 265 Obchodného zákonníka, výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu.

26. Podľa § 261 ods. 7 Obchodného zákonníka, touto časťou zákona sa spravujú aj vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení plnenia záväzkov v záväzkových vzťahoch, ktoré sa spravujú touto časťou zákona podľa predchádzajúcich odsekov, ako aj záložné právo k nehnuteľnostiam pri zabezpečení práv spojených s dlhopismi a záložné právo k cenným papierom v rozsahu ustanovenom osobitným zákonom.

27. Podľa § 303 Obchodného zákonníka, kto veriteľovi písomne vyhlási, že ho uspokojí, ak dlžník voči nemu nesplnil určitý záväzok, stáva sa dlžníkovým ručiteľom.

28. Odvolací súd poukazuje na to, že vzhľadom na potrebu korigovať tvrdosť zákona a nevykonávať právo len prísne formálne, doslovne a striktne, boli do zákonov zakotvené inštitúty, ktorých účelom je zabezpečiť realizáciu práva v súlade s výrokom „ius est ars boni et aequi“ (právo je umenie

dobrého a spravodlivého). Inštitúty dobrých mravov, zásady poctivého obchodného styku ako aj zákaz zneužitia práva predstavujú pravidlá napomáhajúce humanizácií realizácie práva. Uvedené inštitúty majú napomôcť optimalizácii súladu záujmov rôznych subjektov a tým dosiahnuť cieľ súkromného práva, ktorým je udržanie a zabezpečenie rovnováhy zúčastnených spoločenských záujmov pri plnej sebarealizácii a spoločenskej emancipácii jednotlivca. Vzhľadom na uvedené je úlohou súdov, aby v rámci svojej rozhodovacej činnosti zabezpečili, aby výkon práva viedol k spoločensky únosným výsledkom.

29. Inštitút poctivého obchodného styku predstavuje konkretizáciu všeobecnejších morálnych pravidiel, ktoré sú obsiahnuté v pojme dobré mravy. Zásady poctivého obchodného styku teda predstavujú súbor zásad správania sa subjektov práva, ktorých dodržiavanie v obchodnom styku tento styk kvalifikuje ako poctivý. V rozpore so zásadami poctivého obchodného styku je aj zneužitie práva, ak konaním jednej zmluvnej strany došlo k porušenie dobromyseľnosti iného účastníka zmluvného vzťahu. V zmysle nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I.ÚS 457/2010 je ustanovenie § 265 Obchodného zákonníka potrebné chápať ako výraz určitej flexibility v obchodných vzťahoch, s cieľom pripustiť výnimky z pozitívneho práva v záujme toho, aby nedochádzalo jeho formalistickým uplatňovaním k zjavnej nespravodlivosti. Ústavný súd zároveň podotkol, že pozitívne právo nesmie nikdy urážať nepochybný, nepopierateľný a všeobecne uznávaný príkaz praktickej morálky. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Obdo/5/2012 vyplýva, že zásada poctivého obchodného styku má ochraňovať zmluvných partnerov pred šikanóznymi tendenciami a praktikami v obchodovaní. Uplatňovanie zásady poctivého obchodného styku v obchodnej praxi spočíva v rešpektovaní tejto zásad už pri uzatváraní obchodných zmlúv ako aj v priebehu ich plnenia.

30. Vzhľadom na vyššie uvedenú zásadu ekvity platnú aj v obchodnoprávnych záväzkoch, odvolací súd v prejednávanom prípade vzhliadol v konaní žalovaného v 1.rade porušenie zásady poctivého obchodného styku, a to v tom, že žalovaný v 1.rade predložil žalobcovi na podpis záložnú zmluvu, ako aj vyhlásenie o ručení za záväzok žalovaného v 2.rade bez toho, aby bol žalobca prítomný na rokovaní zmluvných strán o uzatvorení zmluvy o úvere, pričom z výpovedi jednotlivých svedkov je zrejmé, že bez ručenia majetkom žalobcu by žalovaný v 1.rade neposkytol úver žalovanému v 2.rade. Vzhľadom na uvedené bolo potrebné, aby žalobca bol informovaný o podmienkach poskytnutia a splácania úveru, nakoľko práve za jeho splatenie ručil svojim majetkom a za predpokladu, že by za žalovaného v 2.rade uhradil jeho dlh, vstúpil by žalobca do práv veriteľa. Uvedené vyplýva aj zo znenia ustanovenia § 306 ods. 2 Obchodného zákonníka, nakoľko ručiteľ je voči veriteľovi oprávnený uplatniť všetky námietky, na ktorých uplatnenie je oprávnený dlžník, teda nie len tie, ktoré mu dlžník oznámi ale aj všetky, ktoré sú mu známe ako ručiteľovi. Vzhľadom na uvedenú zákonnú úpravu je v súlade so zásadami poctivého obchodného styku, aby ručiteľovi bolo zrejmé, čo je predmetom ručenia a teda, aby bol prítomný pri kontraktačnom procese. V uvedenom prípade mal odvolací súd za to, že žalobca mal byť pri podpise dojednávaní zmluvných podmienok medzi žalovaným v 1.rade a žalovaným v 2.rade, pričom z vykonaného dokazovania je zrejmé, že títo samostatne rokovali a žalobca bol prítomný v sídle žalovaného v 1.rade až v deň podpisu zmluvy o úvere dňa 10.12.2002, avšak ani pri jej podpise nebol prítomný, jemu boli dokumenty predložené na podpis len v chodbe bez toho, že by žalovaný v 1.rade uviedol, čo vlastne predložil žalobcovi na podpis, teda uvedené nemožno považovať za postup pri uzatváraní zmluvy (záložná zmluva ako aj ručiteľské vyhlásenie), ktorý by zodpovedal zásade poctivého obchodného styku. Vzhľadom na uvedené a v zmysle ustanovenia § 265 Obchodného zákonníka by výkon práva žalovaného v 1.rade nepožíval právnu ochranu.

31. Odvolací súd však poukazuje na to, že kým výkon práva v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku by nepožíval právnu ochranu, je nevyhnutné poukázať na skutočnosť, že porušenie zásady poctivého obchodného styku predstavuje integrálnu súčasť inštitútu dobrých mravov a je jeho podmnožinou. Z toho vyplýva, že každé porušenie zásad poctivého obchodného styku je zároveň v rozpore s dobrými mravmi, avšak nie každý rozpor s dobrými mravmi je zároveň aj porušením zásad poctivého obchodného styku. V prejednávanom prípade, odvolací súd dospel k záveru, že zo strany žalovaného v 1.rade došlo pri konaní so žalobcom k porušeniu zásady poctivého obchodného styku, a to v spôsobe akým došlo k uzatvoreniu záložnej zmluvy a podpísaniu ručiteľského vyhlásenia. Odvolací súd však konanie žalovaného v 1.rade posúdil nie len za konanie v rozpore s poctivým obchodným stykom ale aj za konanie v rozpore s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka.

32. Právny úkon sa v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Cdo/137/2017 z 21.6.2018 prieči dobrým mravom, ak sa jeho obsah ocitne v rozpore s dobrými mravmi, t.j. so všeobecne uznávanou mienkou rozhodujúcej časti spoločnosti, ktorá vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi, resp. subjektmi práva určuje, aký má byť obsah právneho úkonu (resp. aký má byť výkon práva urobený vo forme právneho úkonu), aby bol v súlade so základnými a všeobecne rešpektovanými zásadami mravného poriadku demokratickej spoločnosti (napr. so zásadou slušnosti, poctivosti, čestnosti, férovosti, tolerancie, vzájomnej úcty a dôvery). Zásadám slušnosti a poctivosti konania subjektov práva odporuje konanie žalovaného v 2.rade, ktorý uviedol žalobcu do omylu, čo sa týka dĺžky trvania záložného práva, keďže medzi žalobcom a žalovaným v 2.rade došlo k dohode o trvaní záložného práva v rozsahu 3 rokov, pričom žalovaný v 2.rade deklaroval, resp. súhlasil s podmienkami žalovaného v 1.rade, ktorý určil zriadenie záložného práva na majetok žalobcu na neobmedzený čas, pričom uvedenú skutočnosť žalobcovi neuviedol. Za danej situácie nemôže byť takéto konanie žalovaného v 2.rade prijímané a uznané ako slušné a poctivé, keďže porušuje „zlaté“ pravidlo správania sa, ktoré v negatívnej podobe je v mnohých náboženských systémoch a vo filozofiách morálky formulované slovami: „Nejednaj s druhými tak, ako nechceš, aby oni jednali s tebou.“ Alebo v pozitívnej podobe slovami: „Čo chcete, aby ľudia robili vám, to všetko aj vy robte im.“ (por. Hanuš, L. Právní argumentace nebo svévole. Úvahy o právu, spravedlnosti a etice. Praha: C. H. Beck, 2008, s.200) Ak niekto koná voči inému poctivo, s dôverou očakáva, že i druhá strana bude voči nemu konať rovnako poctivo. (obdobne rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Cdo/137/2017 z 21.6.2018) Vzhľadom na uvedené, nemožno považovať konanie žalovaného v 2.rade, ktorý porušil vzájomnú dohodu medzi ním a žalobcom za konanie v súlade s uvedenými pravidlami správania sa a zároveň využil dobromyseľnosť žalobcu, keď mu neuviedol k akej zmene oproti ich vzájomnej dohode došlo na základe rokovaní medzi žalovaným v 1.rade a žalovaným v 2.rade.

33. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Obo/161/2007 vyplýva, že obchádzanie zákona obsahom alebo účelom urobeného právneho úkonu spravidla znamená, že právny úkon neodporuje síce výslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby zákon dodržaný nebol. O nedovolenosť a teda aj o absolútnu neplatnosť právneho úkonu, ide tiež v prípade, keď sa tento prieči dobrým mravom. Obchádzanie zákona spočíva i v zámernom použití prostriedkov, ktoré sami o sebe nie sú zákonom zakázané a v dôsledku čoho vzniknutý stav z hľadiska pozitívneho práva sa javí ako nenapadnuteľný. Konanie „in. fraudem legis“ predstavuje postup, keď sa niekto správa podľa práva, ale tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou normou nepredvídaný a nežiaduci.

34. Rozpor s dobrými mravmi v konaní žalovaného v 1.rade, odvolací súd konštatoval v spôsobe akým došlo k uzatváraniu právnych úkonov medzi žalovaným v 1.rade a žalobcom. Odvolací súd poukazuje na znenie ustanovenia § 303 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého ručiteľ písomne vyhlási veriteľovi, že ho uspokojí, ak dlžník voči nemu nesplnil určitý záväzok. V predmetnom prípade mal odvolací súd za preukázané, že ručiteľské vyhlásenie formuloval samotný veriteľ a ručiteľovi bolo dané iba na podpis bez toho, aby bol tento oboznámený čo je obsahom zmluvy o úvere. Vzhľadom na význam tohto právneho úkonu je nevyhnutné konštatovať, že samotné vyhlásenie ručiteľa musí obsahovať isté formálne náležitosti, a to, že tento musí byť v písomnej forme a pre zabezpečenie jeho určitosti musí byť zabezpečovaný záväzok špecifikovaný čo do rozsahu (výšky pohľadávky), obsahu (stanovenie konkrétnych práv a povinností zmluvných strán), ako aj právneho titulu (napr. úver). Z účelu predmetného vyhlásenia vyplýva aj nutnosť presnej identifikácie jednotlivých subjektov, teda veriteľa, dlžníka a ručiteľa a zo znenia § 303 Obchodného zákonníka možno vyvodiť aj nutnosť dodržania obsahovej stránky vyhlásenia - záväzok uspokojiť veriteľa v prípade nesplnenia určitého záväzku dlžníkom. Na základe uvedeného je nevyhnutné, aby bol ručiteľovi známy obsah záväzku, pričom vzhľadom na okolností konkrétneho prípadu, žalobca ako ručiteľ o obsahu záväzku nevedel, nebol s ním oboznámený a zo samotného znenia vyhlásenia ani tento obsah nevyplýva. Taktiež je nevyhnutné upriamiť pozornosť na skutočnosť, že kým ustanovenie § 303 Obchodného zákonníka hovorí o ručiteľovom vyhlásení, v prejednávanom prípade nebolo dokazovaním preukázané, že by ručiteľské vyhlásenie bolo iniciatívou samotného žalobcu, práve naopak odvolaciemu sudu je zrejmé, že samotný žalovaný v 1.rade toto formuloval a jeho podpisom podmienil poskytnutie úveru žalovanému v 2.rade. Odvolací súd poukazuje aj na okolnosti, za ktorých k podpisu vyhlásenia a záložnej zmluvy došlo. Svedok F.. X. N. vo svojom výsluchu opísal bežnú prax žalovaného v 1.rade pri uzatváraní zmlúv, a to, že sa jednalo o formulárové zmluvy pripravené právnym oddelením, ktoré po schválení generálnym riaditeľom, svedok podpísal a následne boli predkladané klientom. Z výsluchu svedkov F.. E., F.. K. ako aj svedkyne A. vyplýva, že

žalobca sa dostavil do sídla žalovaného v prvom rade prvýkrát až dňa 10.12.2002, pričom s ním žalovaný v 1.rade nekonal a jediný úkon spočíval v predložení dokladov na podpis, a to napriek tej skutočnosti, že žalobca bol účastníkom záložnej zmluvy a taktiež urobil voči žalovanému v 1.rade ručiteľské vyhlásenie, ktoré predstavuje jednostranný právny úkon, ktorým sa medzi žalobcom a žalovaným v 1.rade vytvoril právny vzťah titulom ručenia. Za daných okolností nemôže byť takéto konanie žalovaného v 1.rade prijímané a uznané ako slušné a poctivé s tým, aby bola medzi zmluvnými stranami zabezpečená rovnosť spočívajúca v rovnakých podmienkach.

35. Z bodu 20 a 21 rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Obo 17-18/2015 z 29. marca 2017 (R86/2018) vyplýva, že posúdeniu, či je právny úkon v súlade s dobrými mravmi, nebráni skutočnosť, že právny úkon bol výsledkom zmluvnej voľnosti strán v rámci ich profesionálneho podnikania, prípadne rizika spojeného s týmto podnikaním. Súlad právnych úkonov s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka je potrebné skúmať pred aplikáciou § 265 Obchodného zákonníka podľa individuálnych okolností jednotlivého prípadu. Dobré mravy pôsobia ako korektív aj v situáciách, ak zmluvu uzatvára osoba v strete záujmov, kedy sú práva a povinnosti účastníkov právneho vzťahu v zjavnej nerovnováhe. Odvolací súd zdôrazňuje, že v porovnaní s § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý zakazuje výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, v prípade ustanovenia § 265 Obchodného zákonníka ide o konkretizáciu a prispôsobenie tohto pojmu na oblasť obchodných vzťahov. Posudzovanie ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka o neplatnosti právnych úkonov pre rozpor s dobrými mravmi sa skúma prv ako § 265 Obchodného zákonníka a platí aj pre obchodné záväzkové vzťahy. To znamená, že aj v rámci obchodných vzťahov je neplatný právny úkon, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi.

36. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací sú posúdil predmetné úkony ako neplatné pre rozpor s dobrými mravmi, teda sa jedná o absolútnu neplatnosť právnych úkonov, bližšie sa nezaoberal námietkami strán sporu, že právne úkony boli neplatné z dôvodu, že boli vykonané v omyle podľa § 49a Občianskeho zákonníka. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04).

37. Pred súdom stala teda otázka, či je v demokratickej spoločnosti nevynímajúc ani obchodnoprávne vzťahy akceptovateľný taký právny úkon, akým je predmetné ručenie a záložná zmluva. Berúc do úvahy také okolnosti, akými sú, že (i) pri elementárnej dávke opatrnosti musel žalovaný v 2. rade dobre vedieť, že pri nedostatku vody je celý projekt lyžiarskeho strediska zjavne nerentabilný, (ii) pritom práve z prevádzky vleku sa mal úver splácať, že dlžník (iii) zjavne musel vopred dobre vedieť, že bremeno nesplácania negatívne dopadne na žalobcu, že (iiii) súčasne žalobca konal v časovej a finančnej tiesni (sám splácal kúpu založených nehnuteľnosti), že (iiiii) žalobca v extrémnom nepomere poskytol zabezpečenie na krytie cca 7milionov korún oproti prijatému nájomnému 500.000 korún (viac ako desaťnásobok), že (il) žalobca sledoval a s dlžníkom písomne dohodol zabezpečenie len na dobu nájmu (cca 3 roky), že (il) na tento kľúčový aspekt dohody medzi žalobcom a žalovaným banka neprihliadala aj napriek jeho zásadnému významu pre (ne)poskytnutie úveru, (ill) išlo o formulárovú agendu a banka bez rokovania so žalobcom (na chodbe) dáva na podpis kľúčové formuláre.

38. Zdá sa, že žalovaná banka sa sústredila výlučne na bonitu zabezpečenia a javí sa, že viac ako podpisy pre banku nemalo nič iné relevanciu. Takmer nulovú starostlivosť vyvinula banka vo vzťahu k (ne)rentabilite financovaného projektu, aj keď prvky ohrozujúce rentabilitu boli zjavné (nedostatok vodného zdroja). Ak by sa touto otázkou zaoberala, nemožno sa zbaviť pocitu, že banka by úver poskytla len a len z dôvodu jeho krytia žalobcom. Kauza úverových vzťahov však nespočíva v tom, aby sa prostredníctvom úveru postihovali nehnuteľnosti záložcov, ktorí nie sú dlžníkmi. Zmysel a cieľ (ratio legis ) úverového právneho úkonu má svoje princípy.

39. O práve banky sa nedá pochybovať. No o nič menej nie je významná povinnosť zohľadniť imperatív dobrých mravov, ktorý umožňuje odmietnuť ochranu práva, ak jeho výkon škodí iným a odporuje morálke (§3 OZ). Predmetný úverový vzťah je typicky nulovým záujmom banky o dôležité aspekty úveru (okolností na strane záložcu a zároveň ručiteľa). Rozhodne sa nedá konštatovať konanie banky, že by

bolo s odbornou starostlivosťou. Dotknuté zabezpečovacie právne úkony síce na strane banky právo vytvorili, no na zjavnú škodu pre žalobcu a v rozpore s morálkou. Samotná banka sa vyjadrila, že ak by vedela o dohode medzi dlžníkom a žalobcom, tak že by minimálne bola úverová vec vrátená úverovému oddeleniu na prehodnotenie. Lenže banka sa o zistenie okolností prípadu ani len nepokúsila. Úverovanie je podnikaním s mimoriadne závažnými následkami v prípade krízy vo vzťahu a je dôležité aby úveroví podnikatelia pristupovali mimoriadne dôsledne k zisteniu úverových podmienok.

40. Odvolací súd sa stotožňuje s obranou banky, že podnikanie žalobcu v oblasti prenájmu nehnuteľnosti je prekážkou pre to, aby sa na vec dal použiť prípad pred súdnym dvorom Európskej únie C-74/15, ECLI:EU:C:2015:772, podľa ktorého aj pri podnikateľskom úvere prichádza do úvahy ochrana podľa smernice Rady 93/13 ES o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, a to vo vzťahu k ručiteľovi, ktorý je bez funkčného vzťahu s podnikateľom. Na druhej strane však odvolací súd chce zdôrazniť právnu osobitosť formulárových produktov. Aj v predmetnej veci sa ukázalo, že predmetom vzťahu boli formulárové listiny a žalobca nemal na výber. Už len veľmi málo stačilo, aby aj na takýto prípad bola aktivovaná súdna kontrola nekalých klauzúl pri formulárových produktoch. To však neznamená, že formulárová podstata napadnutých právnych úkonov nemá byť aspoň jednou z viacerých okolností majúcich význam pre vec samu (bod 37.ill). Osoba, ktorá formulár zmluvy nepripravuje, a tou bol aj žalobca, má len iluzórnu možnosť diktovať zmluvné podmienky (aspekt tu ,,podpíšte“; v danom prípade na chodbe). Isteže v obchodných vzťahoch použitie smernice Rady 93/13 je obmedzené, no formulár ako jedna z viacerých okolnosti prípadu relevanciu má.

41. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd sa stotožnil s výrokom napadnutého rozhodnutia ako s vecne správnym a na preukázanie jeho správnosti doplnil odôvodnenie napadnutého rozhodnutia o skutočnosti, pre ktoré považuje vyhlásenie o ručiteľskom záväzku č. W.-XXXX-XXXX zo dňa 10.12.2002, ako aj zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam č. W.-XXXX-XXXX zo dňa 10.12.2002 uzavretú medzi žalovaným v 1.rade ako záložným veriteľom a žalobcom ako záložcom, za neplatné. Správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny výrok o trovách konania. Za daného stavu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej v súvisiacom výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 .

42. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní vo veci samej bol úspešný žalobca, preto mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu voči neúspešným žalovaným.

43. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .