Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/44/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a členiek senátu Mgr. Stanislavy Kollárovej a JUDr. Ivety Sopkovej v spore žalobkyne: R. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. C., P.O.U. XX/XX, zastúpenej: Podhorský & Partners, s.r.o., so sídlom Bratislava, Zámocká 36, IČO: 46 962 000, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 792 752, zastúpenému: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Bratislava, Kubániho 16, IČO: 47 233 516, o zaplatenie 1 854,62 s prísl. a iné, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k. 18Csp/143/2017-76 zo dňa 06. decembra 2018, takto

rozhodol:

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku I. p o t v r d z u j e .

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku III. m e n í tak, že žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov konania.

III. Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 1 854,62 eur do troch dní (výrok I.) a vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II.). Žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozshau 41,2 % (výrok III.)

2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa sa v konaní po zmene žaloby, ktorú súd pripustil uznesením č.k. 18Csp/143/2017-67 zo dňa 01.10.2018, domáha od žalovaného vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 1.854,62 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.854,62 eur od 24.07.2017 do zaplatenia, primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 2 340,- eur a náhrady trov konania. Svoju žalobu odôvodnila tým, so žalovaným uzavrela dňa 12.03.2008 zmluvu o revolvingovom úvere. Na Okresnom súde Trenčín sa pod sp. zn. 16C/221/2014 viedlo konanie, v ktorom ju žalovaný žaloval na zaplatenie sumy 2.036,16 eur s prísl., no súd žalobu zamietol v celom rozsahu z dôvodu, že považoval predmetnú zmluvu o úvere za bezúročnú a bezpoplatkovú vzhľadom na absenciu obsahových náležitostí podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. V konaní sp.zn. 16C/221/2014 bolo preukázané, že žalovaný jej poskytol a vyplatil úver vo výške 1.748,66 eur, ona mu vrátila sumu 3.603,28 eur. Zmluva o revolvingovom úvere tiež obsahovala neprimerane vysoké úroky a poplatky za poskytnutie úveru, preto boli tieto nároky absolútne neplatné. Presahujúce peňažné plnenie v sume 1.854,62 eur, ktoré žalovaný od nej prijal, je plnením bez právneho dôvodu, a teda ide o bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného, ktoré musí vydať. Konanie žalovaného, ako podnikateľa poskytujúceho úvery a pôžičky, nebolo konaním s odbornou starostlivosťou. Závery ohľadom úmyslu žalovaného obohatiť sa potvrdilo aj Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,

ktoré prostredníctvom Odboru ochrany spotrebiteľa posudzovalo množstvo spotrebiteľských zmlúv žalovaného a dospelo k záveru, že: viaceré zmluvné podmienky zakomponované v zmluvách žalovaného sú neprijateľné; spoločnosť využíva finančnú situáciu spotrebiteľov; je potrebné podať podnet združeniam na ochranu spotrebiteľov na zváženie podania žaloby proti žalovanému na súd. K plynutiu premlčacej doby sa vyjadrila tak, že začiatok plynutia premlčacích dôb je určený okamihom, keď došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia. V prípade žalovaného sa má aplikovať ust. § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nakoľko žalovaný konal v úmysle bezdôvodne sa obohatiť na jej úkor a je potrebné aplikovať desaťročnú objektívnu premlčaciu lehotu. Taktiež namietla výkon práva žalovaného, ktorým vzniesol námietku premlčania, pretože takýto výkon práva je v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 odsek 1 Občianskeho zákonníka. Vznesenie námietky premlčania žalovaným je v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť a v prvom rade vzniesol námietku premlčania nároku žalobkyne. O tom, že by mohlo dôjsť k vzniku bezdôvodného obohatenia sa žalobkyňa preukázateľne dozvedela dňom vyhlásenia rozsudku Okresného súdu v Trenčíne, č. k. 16C/221/2014, a to dňa 06.03.2015. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 23.04.2015. Od vydania uvedeného rozsudku i od nadobudnutia jeho právoplatnosti uplynulo ku dňu podania žaloby viac ako dva roky. Poukázal na to, že v čase uzavretia zmluvy bolo aj na základe kontrol vykonávaných Slovenskou obchodnou inšpekciou overené, že zmluvy ním uzatvárané majú všetky zákonné náležitosti a dôvodne vychádzal pri svojej praxi z toho, že jeho postup je správnym a zákonným. Nebolo mu žiadnym rozhodnutím vytknuté alebo spochybnené, že by zmluva s rovnakým, či porovnateľným obsahom bola pre rozpor s dobrými mravmi neplatná. Tvrdenia žalobkyne o úmyselne získanom bezdôvodnom obohatení nemajú reálny skutkový a ani vecný dôvod. Pokiaľ žalobkyňa odkazuje na listy Ministerstva spravodlivosti SR, tak tieto neboli vydané ani v rámci rozhodovacej právomoci, ani v rámci kontrolnej či dozorovej právomoci štátneho orgánu a zároveň vôbec bez toho, aby bol dopytovaný vo veci tam označených zmlúv a bola mu vôbec daná možnosť vyjadrenia. K nároku na primerané finančné zadosťučinenie žalovaný uviedol, že z podaní žalobkyne nevyplýva, v čom podanie žaloby v konaní sp. zn. 16C/221/2014 napĺňa predpoklady § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. Podanie žaloby nie je protiprávnym postupom, ale zákonom upraveným spôsobom pre uplatnenie nároku. To, či v konečnom dôsledku je alebo nie je nárok dôvodný, rozhoduje súd. Posledná veta ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. nie je právnou normou samou o sebe, ale predstavuje súčasť určitého normatívneho celku. Len na jej základe nie je možné zakladať žiadny nárok, pretože podmienka - úspešné uplatnenie porušenia práva - musí súvisieť s konkrétnym súdnym rozhodnutím o tom, že konkrétne právo spotrebiteľa porušené bolo. Takéto rozhodnutie vydané nebolo, pretože vyššie označený rozsudok sp.zn. 16C/221/2014 nie je rozhodnutím o úspešnom uplatnení porušenia práva.

3. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil nasledujúce skutkové okolnosti: Rozsudkom Okresného súdu Trenčín č. k. 16C/221/2014-41 zo dňa 06.03.2015, právoplatným dňa 23.04.2015, zamietol súd žalobu žalobcu ( PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o.) proti Viere Bernátovej na tom skutkovom základe, že žalobca (v tomto konaní v postavení žalovaného) poskytol žalovanej (v tomto konaní v postavení žalobkyne) na základe zmluvy o revolvingovom úvere č. 8400007221 úver vo výške 1.460,53 eur, ktorý sa žalobkyňa zaviazala splácať v 42 mesačných splátkach po 84,84 eur. Po preskúmaní predmetnej zmluvy súd dospel k záveru, že zmluva neobsahuje podstatné náležitosti tak, ako to ustanovuje zákon, keď absentuje údaj o konečnej splatnosti úveru a o priemernej RPMN. Ďalej zistil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere nebola uzavretá v písomnej forme a z toho dôvodu je neplatná.

4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 451 ods. 1,2, § 107 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a uviedol, že žaloba je čiastočne dôvodná. Žalobkyňa si v konaní uplatnila jednak nárok z titulu vydania bezdôvodného obohatenia a jednak nárok na primerané finančné zadosťučinenie. Vo vzťahu k nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia vzniesol žalovaný námietku premlčania, preto sa súd najprv zaoberal otázkou premlčania. Zákonodarca pri práve na vydanie bezdôvodného obohatenia stanovil v § 107 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka dvojitú kombinovanú premlčaciu dobu, a to subjektívnu a objektívnu. Ich začiatok je stanovený odlišne; objektívna premlčacia doba plynie od vzniku bezdôvodného obohatenia; subjektívna odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil. Vzájomný vzťah subjektívnej a objektívnej premlčacej doby je taký, že sú na sebe nezávislé čo do svojho priebehu, jeho začiatku i konca, a ak sa skončí priebeh jednej z nich, právo sa premlčí bez ohľadu na druhú premlčaciu dobu. V danom prípade sa žalobkyňa dozvedela o vzniku bezdôvodného obohatenia najneskôr právoplatnosťou rozsudku č. k. 16C/221/2014-41 zo dňa 06.03.2015, t. j. dňa 23.04.2015. Od nasledujúceho dňa, čiže od 24.04.2015 začala plynúť dvojročná subjektívna premlčacia doba a

uplynula dňa 24.04.2017. Žalobkyňa si však dotknuté právo uplatnila na súde až dňa 25.07.2017, kedy bola žaloba doručená súdu. Z uvedeného vyplýva, že žalobkyňa si uplatnila svoje právo žalobou na súde až po uplynutí subjektívnej dvojročnej premlčacej doby, t. j. oneskorene. Keďže žalobkyni uplynula subjektívne premlčacia doba, nezaoberal sa súd ďalej otázkou (u)plynutia objektívnej premlčacej doby a v tejto časti žalobu zamietol. Pokiaľ sa žalobkyňa bránila tým, že vznesená námietka premlčania je ako výkon práva žalovaného v rozpore s dobrými mravmi, súd v tejto súvislosti poznamenáva, že vznesenie námietky premlčania zásadne dobrým mravom neodporuje. Môžu ale nastať situácie, keď uplatnenie tejto námietky je výrazom zneužitia práva na úkor strany, ktorá márne uplynutie premlčacej doby nezavinila a voči ktorej by za takejto situácie zánik nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ňou uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnila. V danej veci žalobkyňa netvrdila dôvody, pre ktoré svoje právo včas neuplatnila a ktoré by boli spôsobilé primäť súd k záveru, že vznesená námietka premlčania je v rozpore s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie potom nezistil žiadne dôvody, pre ktoré by bolo možné prikloniť sa k záveru, že vznesenie námietky premlčania je v danom prípade výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi.

5. Ďalej sa súd prvej inštancie zaoberal dôvodnosťou nároku žalobkyne na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia. Nárok na primerané finančné zadosťučinenie vznikne spotrebiteľovi vtedy, ak na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Jediným predpokladom pre uplatnenie tohto práva je teda porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Zákon teda nevyžaduje pre vznik tohto práva, aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma. Postačuje, ak k takémuto porušeniu práva alebo povinnosti dôjde. V danom prípade má súd za to, že žalobkyňa v konaní vedenom na súde pod sp. zn. 16C/221/2014 úspešne uplatnila porušenie svojich práv, keď súd žalobu žalovaného (tam žalobcu) zamietol pre nedostatok zákonom predpísanej písomnej formy. Okrem toho poukázal aj na nedostatok zákonom predpísaných podstatných náležitostí zmluvy v zmysle § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Na základe uvedeného možno konštatovať, že žalovaný porušil práva spotrebiteľa (žalobkyne), keď zmluvu o revolvingovom úvere neuzavrel v zákonom predpísanej forme a navyše do nej nezahrnul všetky predpísané náležitosti, následkom čoho bolo zamietnutie jeho žaloby voči žalobkyni, v ktorej sa domáhal ďalšieho plnenia od žalobkyne, čím bola žalobkyňa v konaní úspešná. Na základe uvedeného je dôvodné prijať záver, že sú splnené zákonné podmienky pre úspešné uplatnenie práva žalobkyne na primerané finančné zadosťučinenie. Čo sa týka výšky primeraného finančného zadosťučinenia, je správne a spravodlivé, aby táto bola odvodená od výšky sumy, ktorú žalobkyňa žalovanému preplatila, teda od ujmy, ktorá žalobkyni vznikla. Týmto spôsobom sa naplní odradzovacia funkcia uvedeného satisfakčného prostriedku. Súd preto priznal žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.854,62 eur, ktorá suma predstavuje sumu, o ktorú žalobkyňa poskytnutý úver preplatila, a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni vyššie uvedenú sumu, pričom vo zvyšku žalobu v tejto časti ako nedôvodnú zamietol.

6. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 2 CSP. V predmetnej veci mala každá strana úspech čiastočný (žalobkyňa bola čiastočne úspešná v časti primeraného finančného zadosťučinenia; žalovaný bol úspešný v časti vydania bezdôvodného obohatenia a čiastočne v časti primeraného finančného zadosťučinenia). Pomer úspechu predstavuje 41,2 % v prospech žalovaného, a preto mu súd prvej inštancie priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 41,2 %, o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku (§ 262 ods. 2 CSP)

7. Proti rozsudku v časti vo výroku I. a v súvisiacom výroku III. o trovách konania podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný a žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu zamietne. V odvolaní namietal odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP. Uviedol, že zo systematického jazykového výkladu § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa vyplýva, že právo na primerané finančné zadosťučinenie možno spotrebiteľovi priznať, ak si ako žalobca úspešne uplatnil nárok z porušenia práva a povinnosti, pričom toto úspešné uplatnenie práva musí vyplývať z právoplatného rozhodnutia. To znamená, že spotrebiteľ aktívne ako žalobca musí uplatniť svoje právo na súde a musí byť úspešný. Kým tieto podmienky naplnené nie sú, žiadne právo na primerané finančné zadosťučinenie spotrebiteľ nemá. Uvedený záver vyplýva z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo/389/2015. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie nie je zrejmé, v čom je splnený predpoklad, že rozsudok sp.zn. 16C/221/2014 zo dňa 06.03.2015 je rozhodnutím vydaným na základe toho, že spotrebiteľ úspešne uplatnil porušenie práv a

povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa. V tomto konaní žalobkyňa netvrdila a neuplatňovala porušenie žiadneho práva a ani nenavrhla zamietnuť žalobu z dôvodu nedodržanie písomnej formy zmluvy. Podľa odôvodnenia predmetného rozsudku súd nedospel k žiadnemu záveru o nedostatku náležitostí zmluvy a ak to uvádza súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku, ide o nepreskúmateľný záver. Ďalej poukázal na to, že výšku zadosťučinenia zákon nespája a neformuluje ako náhradu ujmy spotrebiteľa. Právny poriadok pozná rôzne formy náhrady ujmy v nemajetkovej oblasti. Žalobkyňou požadovaná suma dosahuje napríklad sumu bolestného v prípade niekoľkých stredne ťažkých úrazov či poškodení zdravia v zmysle zákona č. 437/2004 Z.z. alebo sumu náhrady za približne 74 dní väzobného stíhania v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.. Z tohto hľadiska je výška priznanej sumy finančného zadosťučinenia zjavne neprimeraná.

8. Proti výroku III. rozsudku súdu prvej inštancie podala včas odvolanie aj žalobkyňa a namietala, že súd prvej inštancie nesprávne matematicky vypočítal pomer úspechu a neúspechu strán. Žalobkyňa si uplatňovala nárok na zaplatenie sumy 1854,62 eur titulom bezdôvodného obohatenia a sumy 2334,47 eur titulom primeraného finančného zadosťučinenia. V konaní bola úspešná v časti o zaplatenie sumy 1854,62 eur a neúspešná v časti o zaplatenie sumy 2334,47 eur. Pomer úspechu a neúspechu žalovaného je potom zhruba 12 %. Žiadala, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie napadnutej časti tak, že žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania neprizná podľa § 255 ods. 2 CSP.

9. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného písomne vyjadrila tak, že s ním nesúhlasí a žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. V rozsudku súdu prvej inštancie sa jasne uvádza, na základe akých dôvodov mal súd za preukázané, že žalobca má nárok na primerané finančné zadosťučinenie. Poukázala na to, že v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. postačuje možnosť vzniku ujmy spotrebiteľa, nie je potrebné, aby spotrebiteľovi ujma vôbec vznikla. Žaloba o primerané finančné zadosťučinenie je nadstavbou základného konania, v ktorom bol žalobca ako spotrebiteľ úspešný (v tomto prípade konanie sp.zn. 16C/221/2014). Ak je spotrebiteľ úspešný v základnom konaní, nemôže byť neúspešný v nadväzujúcom konaní, čo vyplýva z definície implikácie vo výrokovej logiky a zo zmyslu a cieľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z.. Podmienkou práva spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie nie je porušenie ustanovení spotrebiteľskej zmluvy, ale konkrétne súdne konanie, v ktorom bol spotrebiteľ úspešný. Poukázala na rozhodnutia súdov v obdobných veciach. Výšku priznanej nemajetkovej ujmy nie je možné posudzovať podľa iných zákonov, ako uvádza žalovaný. Výška primeraného finančného zadosťučinenia sa odvíja od toho, že zadosťučinenie má plniť jednak funkcie satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú tak, aby odradila dodávateľa od nekalého konania, ktorého sa dopustil voči úspešnému spotrebiteľovi. Treba ho chápať aj ako odmenu za to, že spotrebiteľ sa pustil do sporu s nepochybne ekonomické a právne silnejším dodávateľom a svojim úspechom priniesol benefit aj pre ostatných spotrebiteľov. V danej veci je logické a spravodlivé, aby výška priznaného finančného zadosťučinenia vychádzala z ujmy, ktorá žalobkyňa hrozila v súvislosti s bezdôvodným obohatením žalovaného.

10. Ďalšie písomné vyjadrenia vo veci podané neboli.

11. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v intenciách ustanovení § 379 a § 380 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), t. j. v medziach podaného odvolania a jeho dôvodov.

12. Podľa § 385 ods. 1 CSP nebolo potrebné na prejednanie odvolaní žalobkyne a žalovaného nariaďovať pojednávanie.

13. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutej časti vo výroku I. vecne správny, a preto je potrebné tento potvrdiť podľa § 387 ods. 1,2 CSP. V napadnutej časti vo výroku III. bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť podľa § 388 CSP.

14. V zmysle § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

15. Odvolací súd je v zásade viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP).

16. Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní (§ 383 CSP).

17. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

18. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

19. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

20. Žalovaný deklaroval vo svojom odvolaní odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP. Z hľadiska obsahu odvolania žalovaného (§ 124 ods. 1 CSP), s prihliadnutím na to, že žalovaný neuvádza, akým konkrétnym procesným postupom súd prvej inštancie znemožnil stranám, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP), akú inú vadu, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie súdu prvej inštancie, vykazuje konanie, (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP), je zrejmé, že žalovaný v odvolaní namieta nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie a nesprávne právne posúdenie veci (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP). Žalobkyňa v odvolaní, smerujúcom len do výroku súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania, namieta nesprávne skutkové závery súdu prvej inštancie vo vzťahu k výške pomeru úspechu strán v konaní.

21. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkov logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

22. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

23. Pokiaľ ide o napadnutý výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie, na základe preskúmania jeho správnosti odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na správne zistenie skutkového stavu veci, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a vec správne právne posúdil. Súd prvej inštancie sa riadne vysporiadal so všetkými podstatnými skutkovými tvrdeniami a argumentami účastníkov, v odôvodnení rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých vychádzal a ako ich vyhodnotil a ako vec právne posúdil. Prijaté právne závery náležite vysvetlil spôsobom, z ktorého je zrejmé, akými úvahami sa riadil. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými závermi, ako aj s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie tak, ako sú uvedené v napadnutom rozsudku a podľa 387 ods. 2 CSP na ne v plnom rozsahu poukazuje.

24. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd udáva nasledovné:

25. Odvolací súd považuje za správny právny záver súdu prvej inštancie, že nárok žalobkyne na primerané finančné zadosťučinenie je potrebné posudzovať podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, v zmysle ktorého proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto

zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Jediným predpokladom pre uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie je porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Zákon teda nevyžaduje pre vznik tohto práva, aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma. Postačuje, ak k takémuto porušeniu práva alebo povinnosti dôjde.

26. Vo veci, vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp.zn. 16C/221/2014 sa žalovaný ako žalobca domáhal od žalovanej zaplatenia 2 036,16 eur s príslušenstvom titulom nesplateného revolvingového úveru, poskytnutého žalobkyni na základe zmluvy zo dňa 12.03.2008. Súd vyhlásil dňa 06.03.2015 rozsudok, ktorým žalobu zamietol a konštatoval, že medzi stranami nedošlo k riadnemu uzavretiu zmluvy v písomnej forme podľa § 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v spojení s § 44 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na obligatórne písomnú formu zmluvy o spotrebiteľskom úvere bolo nutné, aby žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru vyplnená žalovanou bola ohľadom podstatných náležitostí zmluvy zhodná s písomným prejavom žalobcu a obsahovala všetky náležitosti uvedené v § 4 ods. 2 zákona, pričom týmto písomným prejavom by sa žalobca zaviazal poskytnúť žalovanej spotrebiteľský úver za podmienok, ako uviedla žalovaná vo svojej žiadosti. Tým, že žalobca vo svojom akceptačnom prejave určil iný termín splatnosti splátok a určil inú výšku RPMN z úveru, nedošlo k platnému uzavretiu zmluvy, žalobca týmto prejavom navrhol žalovanej uzavretie novej zmluvy o spotrebiteľskom úvere za ním stanovených podmienok. Nakoľko v konaní nebolo preukázané, že by žalovaná s týmto novým ponúknutým návrhom na uzavretie zmluvy vyjadrila písomný súhlas, je zmluva o spotrebiteľskom úvere neplatná. V tomto konaní bolo zistené, že žalobca poskytol žalovanej dňa 12.03.2008 peňažné prostriedky vo výške 913,80 eur a dňa 30.03.2010 peňažné prostriedky vo výške 834,86 eur. Ďalej medzi stranami nebolo sporné, že žalovaná zaplatila žalobcovi 42 splátok po 84,84 eur, teda spolu sumu 3563,28 eur. Ďalej dňa 18.02.2014 zaplatila žalobcovi sumu 40,- eur, celkovo teda titulom predmetného úveru zaplatila žalobcovi sumu 3 603,28 eur. Žalovaná potom žalobcovi plnenie, ktoré od neho bezdôvodne získala, vrátila v celej výške (dokonca vo vyššej sume o 1854,62 eur), a preto nie je žalobcovi z tohto právneho vzťahu povinná vrátiť žiadne plnenie.

27. Odvolací súd zdôrazňuje, že to bol samotný žalovaný, ktorý ako dodávateľ, ktorý by mal byť v rámci výkonu svojho podnikania odborne zdatný, na základe žiadosti žalobkyne neposkytol jej úver za ňou navrhnutých podmienok, ale predložil jej podmienky nové (nový návrh na uzavretie zmluvy o úvere) a bez toho, aby mu žalobkyňa potvrdila prijatie týchto nových podmienok, poskytol jej peňažné prostriedky. Bol to pritom práve a len žalovaný, ktorý sa napriek tomu, že zmluva o úvere nebola uzavretá v zákonom predpísanej písomnej forme ( o čom ako odborne spôsobilý dodávateľ mal a mohol vedieť), domáhal zaplatenia úrokov a iných nárokov od žalobkyne, dovodzujúc ich z neplatnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Takéto konanie žalovaného bolo nepochybne spôsobilé privodiť ujmu žalobkyni ( a napokon i spôsobilo preplatenie žalovaným poskytnutej sumy žalobkyňou) a odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný takýmto postupom porušil práva spotrebiteľa (žalobkyne). Žalobkyňa bola v právoplatne skončenom súdnom konaní ako spotrebiteľ úspešná a následkom týchto okolností jej vzniklo právo na primerané finančné zadosťučinenie. Čo sa týka žalovaným namietanej výšky primeraného finančného zadosťučinenia i podľa názoru odvolacieho súdu je len logické a spravodlivé, aby táto okrem iného vychádzala z ujmy vzniknutej žalobkyni v súvislosti so žalovaným uplatňovaným nárokom, keď medzi stranami ani nebolo sporné, že žalobkyňa poskytnutú sumu žalovanému preplatila o 1 854,62 eur.

28. Z vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutej časti vo výroku I. vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1,2 CSP potvrdil.

29. Pokiaľ ide o výrok III. rozsudku súd prvej inštancie, týkajúci sa nároku na náhradu trov konania, odvolací súd zhodne s názorom žalobkyne dospel k záveru, že súd prvej inštancie nesprávne určil pomer úspechu strán v konaní.

30. Podľa § 255 ods. 2 CSP ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

31. V sporových konaniach sa ohľadom náhrady trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu, t.j. strane, ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov proti neúspešnej strane. Úspech vo veci

sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. U žalobcu ide o plný úspech vo veci vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, t.j. ak sa jeho žalobe vyhovelo v plnom rozsahu. Ak strana nemá plný úspech vo veci, vždy má čiastočný úspech vo veci, t.j. každá strana je sčasti úspešná a sčasti neúspešná. Vo všeobecnosti platí, že ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí. Iba v prípade, ak je pomer úspechu obidvoch strán zhruba rovnaký, súd rozhodne, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Zároveň platí, že v prípade, ak súd prejednáva v spoločnom konaní viacero právnych vecí, považuje sa pre účely rozhodnutia o náhrade trov konania každá z týchto vecí za samostatnú (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 M Cdo 11/2011 zo dňa 11.11.2012). Ďalej, Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie obdobné k § 142 ods. 3 OSP, účinného do 30.06.2016, a teda zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku a nemožno ho preto zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku konania na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Žalobca má v takom prípade právo na plnú náhradu trov konania, avšak výlučne iba z prisúdenej sumy, nie zo sumy žalovanej. Priznanie plnej náhrady trov konania z prisúdenej sumy je odôvodnené interpretáciou pojmom úspech vo veci, keďže ten sa musí skúmať čo do právneho základu a nie čo do výšky priznaného nároku.

32. V súdenej veci si žalobkyňa uplatnila voči žalovanému nárok na zaplatenie sumy 1 854,62 eur s prísl. titulom bezdôvodného obohatenia a nárok na zaplatenie sumy 2 334,47 eur titulom primeraného finančného zadosťučinenia. Napriek tomu, že sú uplatnené v jednom súdnom konaní, ide o dva samostatné nároky, z čoho treba vychádzať i pri rozhodovaní o trovách konania tak, ako to v zásade učinil i súd prvej inštancie. V tomto smere je nedôvodná odvolacia námietka žalobkyne, ktorá sa domáha sčítania oboch nárokov, z ktorej sumy potom odvodzuje pomer úspechu a neúspechu strán v konaní. V časti o zaplatenie bezdôvodného obohatenia 1 854,62 eur s príl. bola žalobkyňa v celom rozsahu neúspešná (pretože žaloba bola v tejto časti zamietnutá), a plne úspešný bol žalovaný. V časti o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia 2 334,47 eur, bola síce žalobkyni priznaná len suma 1 854,62 eur a vo zvyšku (o zaplatenie 479,85 eur) bola žaloba zamietnutá, avšak vzhľadom na skutočnosť, že výška priznaného plnenia závisela od úvahy súdu, bola s poukazom na vyššie uvedené (bod 30) žalobkyňa čo do právneho základu veci úspešná v celom rozsahu. Z týchto dôvodov, keď čo do prvého nároku bol plne úspešný žalovaný a čo do druhého nároku bola plne úspešná žalobkyňa, je namieste záver, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania podľa § 255 ods. 2 CSP a odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti vo výroku III. zmenil podľa § 388 CSP tak, ako je uvedené vo výroku II. tohto rozsudku.

33. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že priznal nárok na ich náhradu žalobkyni, ktorá bola v odvolacom konaní úspešná v celom rozsahu.

34. O výške náhrady trov odvolacieho konania žalobkyne rozhodne v súlade s § 262 ods. 2 v nadväznosti na § 251 CSP súd prvej inštancie.

35. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).