Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/31/2019

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a členiek Mgr. Stanislavy Kollárovej a JUDr. Ivety Sopkovej v právnej veci žalobcu: C. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XXX, proti žalovanej: I. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XXX, o zaplatenie sumy 470,28 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 11. októbra 2018, č. k. 16C/51/2017-55 takto

rozhodol:

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, výroku I. o splatnosti istiny s príslušenstvom v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku a súvisiacom výroku III. o náhrade trov konania, p o t v r d z u j e .

II. Žalobca n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 470,28 € s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z tejto sumy od 18.5.2018 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku súd žalobu zamietol . Žalovanej súd nárok na náhradu trov konania nepriznal. Na vec aplikoval ust. § 489, § 420 ods. 1, § 442 ods.1, § 563 , § 517 ods. 1 veta prvá a ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.. V odôvodnení uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 06.10.2017 v znení jej doplnenia sa žalobca domáhal, aby súd žalovanú zaviazal na zaplatenie sumy 470,28 eur so zákonným úrokom z omeškania z tejto sumy od 06.10.2017 do zaplatenia. Následne žalobca zmenil žalobu v časti požadovaných úrokov z omeškania tak, že si vyčíslil úroky z omeškania na 800,- eur, pričom malo ísť o úroky z omeškania zo žalovanej sumy za obdobie od 29.03.2016. Uvedenú úpravu žaloby súd posúdil ako zmenu žaloby, ktorú pripustil uznesením č. k. 16C/51/2017-50 zo dňa 10.09.2018. Žalobca žalobu skutkovo odôvodnil tým, že žalovanú sumu si nárokuje ako náhradu škody, resp. z dôvodu bezdôvodného obohatenia, nakoľko žalovaná používala telefón a sim kartu paušálu, ktorý bol zobratý na žalobcu, pričom žalovaná sa používaním telefónu bezdôvodne obohatila a sumu 470,28 eur musel uhradiť žalobca.

2. Súd prvej inštancie mal v konaní za preukázané, že dňa 29.03.2016 uzatvoril žalobca so spol. Slovak Telekom, a.s., IČO: 35 763 469 zmluvu o poskytovaní verejných služieb. Predmetom zmluvy bolo poskytovanie komunikačných, elektronických služieb v programe služieb Happy XL naj, vrátane doplnkových služieb v rozsahu dátové služby - neobmedzený internet v mobile, služba happy mobilný telefón, clip, roaming, euro roaming, povolenie medzinárodných hovorov. Služby boli využívané mobilným telefónom LG G4c s priradeným telefónnym číslom 0901704436 a SIM kartou s číslom uvedeným v zmluve. Ako účastník na zmluve bol uvedený žalobca, ktorý potvrdil, že túto zmluvu uzatváral, podpisoval on. Faktúry mali byť podľa zmluvy doručované na meno a adresu žalovanej. Ďalej mal súd zistené, že spol. Slovak Telekom, a.s. písomnosťou zo dňa 22.09.2017 adresovanou žalobcovi odstúpil od zmluvy o poskytovaní verejných služieb z dôvodu, že ani v lehote 45 dní po splatnosti žalobca neuhradil splatné faktúry za užívanie verejných elektronických komunikačných služieb poskytovaných prostredníctvom mobilnej siete spol. Slovak Telekom, a.s.. Z tohto dôvodu došlo zo strany tejto spoločnosti k odstúpeniu od zmluvy s účinnosťou od 02.10.2017 Žalobca bol vyzvaný na úhradu dlžnej sumy opakovane, a to predloženými výzvami zo dňa 17.01.2017, 06.02.2017, 05.05.2017, 22.05.2017 a 14.06.2017. Podľa predloženého pokladničného dokladu k úhrade dlžnej sumy vo výške 470,28 eur došlo dňa 05.10.2017 v prospech spol. Slovak Telekom, a.s., pričom nebolo sporné, že úhradu vykonal žalobca. Žalobca uzatvoril dňa 29.03.2016 so spol. Slovak Telekom, a.s. zmluvu o poskytovaní verejných služieb, čo v konaní nebolo sporné. Ďalej v konaní nebolo sporné, že SIM kartu a telefón so službami, poskytnutými na základe takto uzatvorenej zmluvy, používala výlučne žalovaná, ktorá mala tento telefón pre seba k dispozícii, keď žalovaná potvrdila, že telefón využívala na hovory, sms a iné služby a súčasne nepoprela tvrdenia žalobcu, že v rozhodnom období telefón žalobca vôbec nevyužíval. Žalobca tvrdil, že telefón žalovaná užívala bez akejkoľvek dohody, že sa ho žalovaná zmocnila neoprávnene. Žalovaná toto namietala a uviedla svoje tvrdenia tak, že sa so žalobcom ústne dohodli, že žalobca od operátora vezme telefón, ktorý bude ona užívať a faktúry za služby ňou využívané bude uhrádzať ona. Žalobca na pojednávaní potvrdil že žalovaná mu sľúbila, že faktúry za služby bude platiť ona, že jeho nedostane do dlhu voči operátorovi, čím vlastne potvrdil verziu žalovanej o dohode o spôsobe úhrady faktúr za telefón a služby žalovanou využívané. Týmto tvrdeniam žalovanej o vzájomnej dohode o užívaní mobilného telefónu žalovanou a o dohode o tom, že žalovaná bude platiť faktúry za služby ňou spotrebované, nasvedčuje aj obsah zmluvy uzatvorenej žalobcom, kde bol ako adresát faktúr uvedená žalovaná a nie žalobca, z čoho vyplýva, že tieto s vedomím žalobcu (ktorý zmluvu s takýmto obsahom podpísal) mali byť posielané priamo žalovanej, ktorá žalobcovi sľúbila, že ich bude platiť, na čom sa zhodli obe strany sporu. V prejednávanej veci tak vyšlo najavo, že žalobca mal vedomosť o tom, že žalovaná bude užívať odovzdaný mobilný telefón, činila tak s jeho vedomím a súhlasom (žalobca ani netvrdil, že by sa domáhal niekedy, aby mu žalovaná vrátila telefón). Napokon tvrdenia žalovanej o tom, aký bol obsah ich vzájomnej dohody (že žalovaná bude uhrádzať mobilný telefón žalobcu a súčasne platiť faktúry za služby) žalobca na pojednávaní následne už vôbec ani nespochybňoval. V konaní nebolo sporné ani to, prečo došlo k takejto dohode medzi stranami, keď žalovaná potvrdila, že ona nemohla byť zmluvnou stranou zmluvy uzatvorenej s mobilným operátorom, keďže mala voči nemu neuhradené dlhy. Ani túto skutočnosť žalobca nespochybnil. Z týchto skutočností teda vyplynulo, že žalobca umožnil žalovanej využívať služby mobilného operátora prostredníctvom predmetného telefónu a SIM karty s tým, že žalovaná služby bude aj pravidelne uhrádzať. V konaní tiež nebolo sporné, že žalovaná využila služby, za ktoré bola vyfakturovaná suma 470,28 eur, ktorú sumu žalovaná nepopierala a tiež nebolo sporné, že túto sumu neuhradila žalovaná, ale že ju uhradil v celom rozsahu žalobca podľa predloženého dokladu o úhrade. Žalovaná teda nerozporovala ani to, že po dohode so žalobcom služby poskytnuté na základe predmetnej zmluvy o poskytovaní verejných služieb využívala výlučne ona, ani to, že služby v tvrdenom rozsahu spotrebovala, a nerozporovala ani tvrdenie, že žalovanú sumu 470,28 eur ona neuhradila a po opakovaných urgenciách mobilného operátora a pod hrozbou súdneho vymáhania dlžné faktúry uhradil nakoniec sám žalobca. Z konania vyplynulo, že žalobca telefón nevyužíval, dlh vznikol na základe užívania žalovanej, ktorá mala telefón i sim kartu výlučne k dispozícii na využívanie dojednaných služieb podľa zmluvy. V danom vzťahu žalobcu a žalovanej pritom vôbec nie je rozhodujúci vzťah žalobcu k mobilnému operátorovi, ktorý je daný, avšak je potrebné vysporiadať sa so vzťahom žalobcu a žalovanej, medzi ktorými bola uzatvorená ústna dohoda o užívaní mobilného telefónu žalovanou a úhrade faktúr za služby prostredníctvom mobilného telefónu spotrebované rovnako žalovanou. Žalovaná nenamietala nič proti dôvodnosti žaloby, len uviedla, že faktúry, na úhradu ktorých sa zaviazala, prestala platiť vtedy, keď sa so žalobcom nepohodli ohľadom súčinnosti pri vybavovaní iných záležitostí s mobilným operátorom. Táto okolnosť je však bez významu vo vzťahu k povinnosti, ku ktorej sa žalovaná dohodou so žalobcom zaviazala a nemôže zbaviť žalovanú povinnosti, ktorú na seba dobrovoľne prevzala. Žalovaná nesplnila svoju povinnosť podľa dohody so žalobcom, keď faktúry v sume 470, 28 eur za služby ňou spotrebované uhradil nakoniec žalobca. Na strane žalobcu došlo k vzniku škody preukázateľne vo výške 470,28 eur, ktorú tento uhradil zo svojich prostriedkov, a teda o túto sumu sa jej uhradením majetkový stav žalobcu znížil. Prvý predpoklad tak je splnený. Rovnako tak je splnený aj ďalší predpoklad, a síce porušenie povinnosti, keď k vzniku škody na strane žalobcu došlo z dôvodu porušenia povinnosti žalovanej uhradiť faktúry za spotrebované služby v uvedenej výške, pričom ide o povinnosť, ku ktorej sa sama dobrovoľne zaviazala. Porušenie povinnosti založenej zmluvou (a to aj nepomenovanou) rovnako ako postup v rozpore so zmluvou predstavuje porušenie právnej povinnosti v zmysle ustanovenia § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Škoda pritom vznikla v príčinnej súvislosti s porušením zmluvy zo strany žalovanej. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak vznikla konkrétna majetková ujma následkom konkrétneho protiprávneho úkonu škodcu, teda ak je jeho konanie a škoda vo vzájomnom pomere príčiny a následku. Príčinou škody môže byť len také protiprávne konanie, bez ktorého by škodný následok nevznikol. Pokiaľ by žalovaná dodržala svoj zmluvný záväzok dohodnutý so žalobcom, a síce, pokiaľ by žalovaná faktúry za ňou spotrebované služby sama uhradila tak, ako sa na tom so žalobcom dohodla, k zníženiu majetkových hodnôt na strane žalobcu by nebolo bývalo došlo, pretože ten by nemusel uhradiť tieto prostriedky z vlastných zdrojov. Aj tento predpoklad tak bol splnený. Keďže zavinenie sa predpokladá, a teda nakoľko bol splnený aj posledný predpoklad pre vznik nároku na náhradu škody, súd konštatuje, že žalobe v časti žalovanej istiny vo výške 470,28 eur ako dôvodnej vyhovel. Žalobca si ďalej uplatnil úroky z omeškania vo výške 800,- eur, pričom tieto uplatnil ako úroky z omeškania zo žalovanej sumy 470,28 eur za obdobie od 29.03.2016. Nárok na úroky z omeškania s plnením peňažného dlhu vzniká bez ohľadu na to, čo spôsobilo omeškanie. Úroky z omeškania možno priznať iba od toho času, keď sa dlžník dostal do omeškania. Základným predpokladom vzniku nároku na úroky z omeškania je teda existencia omeškania s plnením peňažného dlhu a základným predpokladom takéhoto omeškania je existencia pohľadávky, t.j. práva na peňažné plnenie a jej zročnosť. Výšku úrokov z omeškania v občianskom práve nemožno dojednať nad rámec ustanovený zákonom a z povahy ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. vyplýva, že kogentne je stanovená horná hranica úrokov z omeškania, ktorej prekročenie nie je prípustné. Súd konštatuje, že úroky z omeškania neboli uplatnené správne. Úroky z omeškania možno priznať iba od toho času, keď sa dlžník dostal do omeškania. Žalovaná sa pritom nedostala do omeškania dňom 29.03.2016. V tento deň dlh vo výške 470,28 eur ešte nebol splatný, keďže deň 29.03.2016 je dňom uzavretia zmluvy s mobilným operátorom a v tento deň ešte ani neboli vystavené faktúry, ktoré neskôr ako faktúry po lehote splatnosti žalobca uhradil. V prejednávanej veci pritom nebola doba splnenia (splatnosť) náhrady škody dohovorená (ani výslovne, ani mlčky) žalobcom a žalovanou, ďalej nevyplýva ani z povahy záväzku a ani ju neustanovuje právny predpis, ani rozhodnutie súdu. V takom prípade má právo určiť čas splnenia dlhu veriteľ ako žalobca. Potom podľa § 563 Občianskeho zákonníka len čo veriteľ požiada dlžníka o plnenie, dlžník je povinný dlh splniť nasledujúci deň po oznámení, ktoré obsahuje výzvu (upomienku) na plnenie. V konaní však nebolo preukázané, že by žalobca takúto výzvu pred podaním žaloby žalovanej adresoval. Oznámenie veriteľa sa však môže uskutočniť i podaním žaloby. Ak veriteľ namiesto výzvy (jej adresovanie žalovanej v konaní nevyšlo najavo) podá žalobu na plnenie, považuje sa za deň oznámenia dlžníkovi ten deň, kedy mu bol doručená žaloba veriteľa. V takom prípade je dlžník povinný plniť nasledujúci deň. Žaloba bola žalovanej doručená dňa 16.05.2018, v zmysle § 563 Občianskeho zákonníka bola žalovaná povinná zaplatiť žalobcovi dlžnú sumu na druhý deň, teda dňa 17.05.2018, a pokiaľ tak žalovaná neučinila, dňa 18.05.2018 sa dostala do omeškania. Preto súd mohol úroky z dlžnej sumy priznať žalobcovi až od 18.05.2018. K tomuto dňu úroky z omeškania podľa § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. predstavovali 5% ročne (súčet základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky - 0% + 5%), a preto bolo možné žalobcovi priznať úroky z omeškania najviac v tejto výške, keďže takto stanovenú hranicu prekročiť nemožno. Úroky z omeškania uplatnené žalobcom tak boli uplatnené v nesprávnej (vyššej než prípustnej) výške a aj od nesprávneho dňa, a preto súd úroky z omeškania priznal tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku a vo zvyšku žiadaných úrokov z omeškania žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP. V prejednávanej veci sa žalobca domáhal celkovo priznania sumy 470,28 eur a úrokov z omeškania 800,- eur, a teda 100%ným úspechom žalobcu by bolo priznanie sumy 1.270,28 eur. Žalobca bol len čiastočne úspešný, keď mu súd priznal sumu 470,28 eur a úroky z omeškania, ktoré boli ku dňu vyhlásenia rozsudku vyčíslené na sumu 9,41 eur, a teda celkovo bol úspešný v časti o zaplatenie 479,69 eur. Z uvedeného je zrejmé, že v konaní úspešnejšia bola žalovaná, a tá by mala voči žalobcovi nárok na pomernú náhradu trov konania. Žalovanej však z obsahu spisu žiadne trovy konania nevyplývajú (žiadne hotové výdavky, ani trovy právneho zastúpenia), a preto jej súd náhradu trov konania nepriznal.

3. Proti tomuto rozsudku, výroku I. o určení lehoty splatnosti dlžnej sumy, podala žalovaná v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Uviedla, že je nezamestnaná a nemá žiaden príjem. Navrhla mesačné splátky vo výške 50,- - 100,- eur.

4. Žalobca nevyužil svoje právo a písomne sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

5. Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len "CSP") bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. a súvisiacom výroku III. o trovách konania je potrebné podľa § 387 CSP ako vecne správny potvrdiť.

6. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie v časti určenia lehoty splatnosti dlžnej sumy.

7. Podľa § 232 ods. 2, 3, 4 CPS, ak súd uložil v rozsudku povinnosť plniť, rozsudok je vykonateľný márnym uplynutím lehoty na plnenie, ak nie je ustanovené inak. Lehota na plnenie je 3 dní a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu. Ak súd uložil povinnosť plniť opakujúce sa a v budúcnosti splatné dávky a splátky, vykonateľnosť týchto dávok a splátok sa spravuje poradím ich splatnosti, ak súd nerozhodne inak. Súd môže rozhodnúť, že omeškanie s plnením jednej dávky alebo splátky má za následok splatnosť celého plnenia.

8. Citované ustanovenie upravuje všeobecnú lehotu na plnenie 3 dní, ktorá začína plynúť od právoplatnosti rozsudku. Súd môže tiež povoliť plnenie v splátkach, ktorých výšku a podmienky zročnosti určí, pričom hľadiskami pre úvahu súdu či má žalovanému, ktorého platobnú povinnosť určil, priznať výhodu splátok, bude najmä výška priznaného plnenia, platobná schopnosť žalovaného aj v konaní prejavená snaha o plnenie záväzku, možnosť žalobcu domáhať sa plnenia jednotlivých splátok v prípade ich nedodržania a skutočnosť, či by prípadne zdržanie v plnení súdom ustanovenej povinnosti nedodržaním jednotlivých splátok nebolo v riešenom prípade, vzhľadom na osobné pomery žalobcu, príliš ťaživé.

9. V danej veci bola žalovaná zaviazaná zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 470,28 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 470,28 eur do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Z dikcie ust. § 232 ods. 4 CSP vyplýva, že súd môže povoliť plnenie v splátkach, ktorých výšku a podmienky zročnosti určí, pričom hľadiskami pre úvahu súdu, či má žalovanej , ktorej platobnú povinnosť určil, priznať výhodu splátok sú najmä, aby nedošlo k neprimeranému znevýhodňovaniu žalobcu, platobná schopnosť žalovanej, výška priznaného plnenia.

10. V odvolaní žalovaná uviedla, že je nezamestnaná a je schopná splácať dlžnú sumu po 50- 100,- eur mesačne, pričom na preukázanie svojich tvrdení nepredložila listinný dôkaz o svojich majetkových a zárobkových možnostiach. Žalobca sa k tomuto návrhu žalovaného ani k odvolaniu nevyjadril.

11. Odvolací súd v zmysle uvedeného dospel k záveru, že v danej veci nezistil okolnosti, ktoré by odôvodňovali povoliť žalovanej zaplatenie priznanej istiny s úrokmi z omeškania v mesačných splátkach. Žalovaná, aj keď v odvolaní uvádza, že je v zlej finančnej a životnej situácii, nakoľko je nezamestnaná, okrem tohto tvrdenia nepredložila žiadny dôkaz, ktorým by túto zlú finančnú situáciu preukázala. Preto odvolací súd nepovažoval odvolanie žalovanej za dôvodné.

12. Súd prvej inštancie správne rozhodol aj o náhrade trov konania, teda podľa úspechu v konaní, ktorú skutočnosť odvolací súd konštatuje aj napriek tomu, že konkrétnymi dôvodmi výrok o náhrade trov konania nebol odvolaním napadnutý, avšak ide v zmysle § 367 ods. 2 CSP o výrok závislý.

13. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, výroku I. a súvisiacom výroku III., ako vecne správne potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

14. Úspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal v zmysle § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, nakoľko mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

15. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).