Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

23Co/149/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Bundzelová a sudkýň: JUDr. Iveta Jankovičová a JUDr. Daša Kontríková, v právnej veci žalobcu: TELERVIS PLUS a. s., IČO: 35 717 769, Staré Grunty 7, Bratislava, zastúpený: JUDr. Alan Strelák, advokát, Na vŕšku 12, Bratislava, proti žalovanému: R. T., nar. XX.X.XXXX, bytom F. XXXX/X, Q. W. T., o zaplatenie 765 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava, č. k. 14Csp/132/2016-25 zo dňa 01. februára 2018, v časti, v ktorej súd žalobu zamietol, takto

rozhodol:

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti a v závislom výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom, prvým odsekom výroku súd žalovanú zaviazal zaplatiť 591 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 591 eur od 18.11.2015 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Druhým odsekom výroku vo zvyšku súd žalobu zamietol a tretím odsekom výroku žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 54,50 %. Súd prvej inštancie rozsudok po citácii § 52 ods. 1, § 53 ods. 1 až 5, § 53 ods. 9, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), § 1 ods. 2, § 2 písm. d), § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 písm. a) zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len ZoSÚ), § 497, § 499 Obchodného zákonníka, vecne odôvodnil tým, že vychádzajúc zo skutkových zistení mal z listinných dôkazov za preukázané, že žalobca ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzavreli dňa 27.4.2015 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. K220151079 na čiastku 600 eur za úrok vo výške 120 eur a za poplatok vo výške 54 eur. Zmluvou sa žalovaný zaviazal celkovú čiastku 774 eur uhradiť v 13 mesačných splátkach, a to v prvých 3 mesačných splátkach vo výške 3 eur a ďalej v pravidelných 10 mesačných splátkach vo výške 76,50 eur. Odplata za poskytnutie úveru predstavovala úrok vo výške 20 % a servisný poplatok vo výške 9 % z úverovej sumy, t. j. sumu 120 eur, a sumu 54 eur. Priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver ku dňu podpisu zmluvy predstavovala 34,42 %. Žalovaný ku dňu spísania žaloby uhradil 9 eur, následne sa dostal do omeškania. Ďalšie splátky už v stanovenej lehote ich splatnosti nezaplatil, a od tej doby je žalovaný v omeškaní so splácaním úveru. Predžalobnou upomienkou zo dňa 14.10.2015 upozornil žalobca žalovaného na to, že ak nevykoná bezodkladnú úhradu dlhu, uplatní si právo po uplynutí 15 dňovej lehoty a v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka bude žiadať o zaplatenie celej pohľadávky. Nakoľko k úhrade dlžnej sumy v stanovenom čase nedošlo, žalobca zaslal žalovanému Oznámenie o zosplatnení záväzku zo dňa 18.11.2015, v ktorom oboznámil žalovaného s tým, že záväzok z predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere bol zosplatnený ku dňu 17.11.2015. Dlžná čiastka, ktorú si žalobca uplatňuje, je vo výške 765 eur a predstavuje rozdiel medzi poskytnutým úverom spolu s odplatou vo výške 774 eur a čiastkou vo výške 9 eur, ktorá bola uhradená žalovaným.

2. Z vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne len v časti. Strany sporu uzavreli Zmluvu o úvere, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému spotrebiteľský úver v sume 600 eur za odplatu v celkovej sume 174 eur a žalovaný sa zaviazal vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Nakoľko zmluva o úvere uzavretá medzi stranami má charakter spotrebiteľského úveru podľa ustanovenia § 1 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, musí obsahovať náležitosti ustanovené zákonom pre zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Pristupujúc ku skúmaniu jednotlivých obsahových náležitostí zmluvy, súd zistil, že zmluva neobsahuje v rozpore s ustanovením § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluve sa uvádza len výška splátky 76,50 eur (resp. 3 eur pri prvých troch splátkach) bez bližšej špecifikácie, t.j. nie je uvedená výška splátky istiny, úroku a poplatkov vyjadrená v platnej mene. Zákonom stanovené členenie a uvedenie jednotlivých čiastok úveru predstavuje prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke, a aby zároveň nebolo možné, aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval aj nároky, na ktoré nemá právo. Ďalej zmluva neobsahuje základnú obsahovú náležitosť v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch, a to ročnú percentuálnu mieru nákladov, nakoľko táto nie je uvedená v časti, ktorá upravuje náklady spojené s čerpaním úveru a cenu úveru (v tejto časti zmluvy je uvedený iba údaj o priemernej RPMN), ale iba v obchodných podmienkach, preto súd údaj o RPMN považoval za v zmluve neuvedený. Rovnako chýba v zmluve aj obsahová náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch, a síce termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. V takomto prípade sa spotrebiteľský úver poskytnutý žalobcom žalovanému považuje v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) zákona spotrebiteľských úveroch za bezúročný a bez poplatkov. Žalobca tak nemá nárok na zaplatenie úroku z úveru a odplaty za poskytnutie úveru v celkovej výške 174 eur.

3. Žalovaný doposiaľ zaplatil z poskytnutého úveru vo výške 600 eur len časť vo výške 9 eur, a preto mu súd uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi zvyšnú časť poskytnutých peňažných prostriedkov v sume 591 eur (600 eur mínus 9 eur). Žalovaný sa dostal do omeškania so zaplatením peňažného dlhu dňa 18.11.2015, keďže k zosplatneniu úveru došlo dňa 17.11.2015, a preto má žalobca nárok na zaplatenie úroku z omeškania s poukazom na ustanovenie § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. vo výške o 5 percentuálnych bodov viac ako je základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Ku dňu omeškania žalovaného s plnením peňažného dlhu bola výška základnej úrokovej sadzby 0,05 %. Žalobca tak má popri dlžnej istine i nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5,05 % ročne z dlžnej sumy odo dňa omeškania žalovaného s plnením peňažného dlhu.

4. Vzhľadom na vyššie prezentovaný názor súdu, podľa ktorého žalobca nemá nárok na zaplatenie úrokov a odplaty, súd mu priznal len zvyšnú časť poskytnutých peňažných prostriedkov, a žalobu v presahujúcej časti zamietol ako nedôvodnú.

5. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 2 CSP, keď žalobcovi bola zo sumy 765 eur s príslušenstvom priznaná suma 591 eur s príslušenstvom, z čoho vyplýva hrubý úspech žalobcu 77,25 % a hrubý úspech žalovaného 22,75 %, a teda konečný čistý úspech žalobcu je 54,50 % (77,25 % - 22,75 %). To v konečnom dôsledku znamená nárok žalobcu voči žalovanému na náhradu účelne vynaložených trov celého konania v rozsahu 54,50 % trov konania, o čom súd rozhodol vo výroku III. rozsudku. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté v zmysle § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti, v ktorej súd žalobu zamietol podal odvolanie žalobca prostredníctvom právneho zástupcu podľa § 365 ods. 1 písm. d) a h) Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP). Žalobca sa nemôže stotožniť s názorom súdu prvej inštancie, že by posudzovaná Zmluva nemala obsahovať náležitosti termín konečnej splatnosti a rozčlenenie splátok, pričom argumentáciu súdu prvého stupňa uvedenú v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, t.j. v bode 25. a nasl. považuje žalobca za rozpornú s právnym poriadok Slovenskej republiky, ako aj s komunitárnym právom. Termín konečnej splatnosti je pri Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. K220151079 uvedený v článku III. bod 2, kde je uvedené, že "Termín poslednej splátky úveru, t.j. konečná splatnosť úveru je 380. deň po uzatvorení zmluvy, pričom doba trvania tejto zmluvy je od uzatvorenia zmluvy do termínu konečnej splatnosti úveru, t. j. 380 kalendárnych dní.". Podľa jeho názoru, predmetná Zmluva obsahuje danú náležitosť. V tejto veci je nutné uviesť, že vnútroštátna právna Úprava jednoznačne neustanovuje, akým spôsobom má byť termín konečnej splatnosti špecifikovaný, teda neobstojí ani požiadavka špecifikovať termín konečnej splatnosti výhradne konkrétnym dátumom. Má za to, že špecifikácia termínu konečnej splatnosti ,,380. dňom po uzatvorení zmluvy“ je presný, dostatočný a nemenný, nakoľko jeho určenie nie je závislé od žiadnych závislostí, či iných náhodilostí, ale len odo dňa uzavretia Zmluvy.

7. Rovnako považuje za nutné uviesť, že vnútroštátna právna úprava taktiež nevyhovuje požiadavke Článku 10 Smernice Európskeho parlamentu a rady 2008/48jES z 23.04.2008, ktorý stanovuje požiadavky na náležitosti zmluvy o úvere, keďže takúto náležitosť zmluvy nepozná a hlavne nezakotvuje. Nakoľko požiadavka zakotvená v Smernici 2008/48 na náležitostí zmluvy o úvere, nestanovila povinnosť uvádzania údaju "konečnej splatnosti úveru“ má za to, že vnútroštátna právna úprava nemala stanoviť, či vyžadovať údaj o konečnej splatnosti uvádzať v zmluvách o spotrebiteľských úveroch. Na druhej strane, však má za to, že aj keď vnútroštátna úprava tejto náležitosti nie je v súlade s komunitárnym právom tak, žalobca tejto požiadavke vyhovel, keďže termín konečnej splatnosti uviedol ako konkrétny deň od uzatvorenia zmluvy, čo je jasne a presne vypočítateľné, čo sa dá považovať za splnenie podmienky, nakoľko aj Súdny dvor Európske únie uviedol, že stačí uviesť podmienky, ktoré umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkosti a s istom identifikovať dátumy.

8. V uvedenej právnej veci zastáva taktiež názor, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil neexistujúcu absenciu náležitosti v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z., keďže predmetné ustanovenie nie je v súlade s Článkom 10 ods. 2 písm. h) Smernice Európskeho parlamentu a rady č. 2008/48/ES z 23 04 2008. Zjavný rozpor vidíme v tom, že Smernica v Článku 10 ods. 2 písm. h) vyžaduje, aby v zmluve o úvere poskytovateľ stručne uviedol, „výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia“, pričom vnútroštátne úprava § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z. uvádza, že „výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia“. Má jednoznačne za to, že vnútroštátna právna úprava prekročila, či neustále porušuje (článok 22 ods. 1 Smernice, ktorý určil povinnosť ako Harmonizovať predmetnú smernicu do vnútroštátneho poriadku. Vnútroštátny poriadok, t.j. hlavne zákon č. 129/2010 Z. z., § 9 ods. 2 písm. 1) ukladá poskytovateľom, resp. veriteľom povinnosť do zmlúv o úvere zakotvovať aj rozdelenie jednotlivých splátok na istinu, úroky a iné poplatky, čo nezodpovedá účelu Smernice. K uvedenej problematike sa vyjadril Súdny dvor Európskej únie, dňa 09.11.2016 vo veci Home Credit cla Klára Biróová, sp. zn. C-42/15. Žalobca dáva do pozornosti, že nie je potrebné y Zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzal', termín, resp. dátum každej jednotlivej splátky úveru, a to s poukazom na záver v bode 50 odôvodnenia Rozsudku Súdneho dvora Európskej únie, zo dna 09.11.2016 vo veci Home Credit c/a Klára Bíróová, sp. zn. C-42/15: "Za týchto okolností je potrebné odpovedať na tretiu a štvrtú otázku tak, že článok 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi, bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok."

9. Navyše, vnútroštátna úprava sama o sebe taktiež neuvádza, akým spôsobom majú byť jednotlivé zložky splátok vyčíslené. K uvedenému žalobca uvádza, že aj nad požiadavku základných náležitostí definovaných Smernicou č. 2008/48, ktorá je nadradená vnútroštátnej právnej úprave, uviesť len „výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa...“, uvádza v Zmluve o spotrebiteľskom úvere percentuálne rozloženie jednotlivých časti splátok. S poukazom na uvedené skutočnosti, má za to, že posudzovaná zmluva jednoznačne spĺňa zákonnú náležitosť § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z., a to s poukazom na výklad Smernice č. 2008/48 ustanovenia článku 10 ods. 2 v spojení s výkladom článku 22 Smernice 2008/48 obsiahnutom v Rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie, sp. zn. C-42/15 zo dňa 09.11.2016. Do pozornosti dáva bod 17. dokumentu ,,Informácie odboru ochrany finančných spotrebiteľov Národnej banky Slovenska z 18. apríla 2017 k aplikačným dôsledkom rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-45/15 Home Credit Slovakia a.s. proti Kláre Biróovej“, ktorý je voľne dostupný na adrese Q..

10. Taktiež dáva do pozornosti právny názor Krajského súdu v Trnave, v konaní vedenom pod sp, zn. 24Co/795/2014 zo dňa 26.08.2015, kde je uvedené: "V zmluve o spotrebiteľskom úvere nemusí byť nutne uvedený iba konkrétny dátum konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, keď konečná splatnosť môže byť v jednoznačne určiteľný - vypočítateľný dátum splatnosti poslednej mesačnej splátky.“ Obdobne dáva do pozornosti právny názor Krajského súdu v Žiline, v konaní vedenom pod sp. zn. 11Co/31/2014 zo dna 21.02.2017, Uznesenie Krajského súdu v Prešove, č. k. 4Co/95/2016-37 zo dna 19.10.2017. Vzhľadom na uvedené skutočnosti v tejto časti odvolania, žalobca zastáva názor, že Zmluva o spotrebiteľskom úvere spĺňa obsahovú požiadavku na uvedenie zákonnej náležitosti v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z.

11. Rovnaký názor ako má žalobca má aj zákonodarca, nakoľko zákonom č. 279/2017 Z. z., ktorým novelizoval zákon č. 129/2010 Z. z, o spotrebiteľských úveroch, dospel k zmenám, že zmluva o spotrebiteľskom Úvere musí obsahovať, podľa § 9 ods. 2:

- písm. d) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere,

- písm. i) výšku, počet, frekvenciu splátok a prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Zákonodarca odôvodnil predmetné zmeny v dôvodovej správe k zákonu č. 279/2017 Z. z.. Vo vzťahu k vyššie uvedenému názoru o priamej aplikácii Smernice č. 2008/48/ES, resp. prednostnej aplikácii Smernice č. 2008/48/ES pred vnútroštátnym právom, keďže vnútroštátne právo nie je v súlade s komunitárnym právom, čo je zrejmé z už uvedeného a citovaného Rozsudku Súdneho dvora Európskej únie, zo dňa 09.11.2016 vo veci Home Credit cla Klára Bíróová, sp. zn. C-42/15, ale hlavne aj z citovanej Dôvodovej správy, kde uvedenú skutočnosť uviedol sám Zákonodarca.

12. Obdobný právny názor vyslovil aj Ústavný súd Slovenskej republiky, a to v Náleze sp. zn. PL- ÚS 3/09-378 zo dna 26.01.2011. V tejto časti žalobca dáva do pozornosti zistenie súdu prvej inštancie (opäť bod. 25 odôvodnenia), kde je uvedený záver, že ,,Ďalej zmluva neobsahuje základnú obsahovú náležitosť v zmysle ustanovenie § 9 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch a to ročnú percentuálnu mieru nákladov, nakoľko táto nie je uvedená v časti, ktorá upravuje náklad spojený s čerpaním úveru a cenu úveru (v tejto časti zmluvy je uvedený iba údaj o priemernej RPMN), ale iba v obchodných podmienkach...“. Žalobca hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov uviedol v článku 1. Zmluvy, kde sú uvedené všetky náklady spojené s poskytnutím spotrebiteľského úveru, a to fixná úroková sadzba a výška servisného poplatku. Z uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie nesprávne zistil skutkový stav preštudovaním posudzovanej Zmluvy o spotrebiteľskom úvere, nakoľko hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov sa jednak nenachádza v obchodných podmienkach, ktoré žalobca vôbec pri tejto Zmluve nevyužíval, a jednak by súd prvej inštancie zistil, že predmetná hodnota je uvedená v časti, kde sú uvedené aj náklady na úver. Ďalej žalobca uvádza, že hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov vypočítal na základe rovnice podľa zákona č. 129/2010 Z. z., pričom sa jedná o zložitú matematickú rovnicu, ktorá sa vypočítava buď algebrickým spôsobom alebo numerickou aproximáciou. Táto rovnica kladie do rovnováhy na ročnom základe celkovú súčasnú hodnotu čerpaných prostriedkov úveru na jednej strane a celkovú súčasnú hodnotu splátok dlžnej sumy, vrátane úroku a servisného poplatku na strane druhej, s prihliadnutím na rôznu výšku jednotlivých splátok a rovnako s prihliadnutím na splatnosti jednotlivých splátok od poskytnutia spotrebiteľského úveru. Po dosadení uvedených vstupných údajov v zmysle dohodnutých zmluvných podmienok a v súlade s požiadavkou zákona č. 129/2010 Z. z., ohľadom výpočtu RPMN vyplýva, že uvedená RPMN v hodnote 50,22 % je správna. Záverom je nutné zo strany žalobcu vo veci tohto odvolania uviesť, že neboli splnené podmienky na uplatnenie § 11 zákona č. 129/2010 Z. z., t.j. aby bol úver považovaný za bezúročný a bez poplatkov, nakoľko žalobca preukázal, že súd prvej inštancie nesprávne preskúmal samotnú Zmluvu o spotrebiteľskom úvere a jej jednotlivé náležitosti, pričom nesprávne aplikoval právne normy, čím spôsobil protiprávnosť napadnutého rozhodnutia. Žiada odvolací súd, aby po preskúmaní tohto odvolania vydal rozsudok ktorým zmenil Rozsudok Okresného súd Trnava, č. k. 14Csp/132/2016-25 zo dňa 01.02.2018 tak, že vyhovie žalobe aj v zamietnutej časti a prizná žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

13. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou stranou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 CSP), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nebolo dôvodné.

14. Predmetom nároku žalobcu bolo zaplatenie sumy 765 eur a úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 765 eur odo dňa 18.11.2015 do zaplatenia a náhrady trov konania pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku a trov právneho zastúpenia. Súd prvej inštancie žalobe čiastočne vyhovel a zaviazal žalovaného na zaplatenie istiny 591 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 591 eur od 18.11.2015 do zaplatenia a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. S prihliadnutím k rozsahu odvolania žalobcu bola predmetom prieskumu odvolacieho súdu časť výroku prvoinštančného súdu v zamietajúcej časti, v ktorej súd žalobcovi nepriznal žalobou uplatnený nárok v časti istiny, úrokov z omeškania a trov konania z dôvodu, že zmluva neobsahovala zákonom predpísané náležitosti a preto súd považoval úver za bezúročný a bez poplatkov.

15. Podľa § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,

16. Podľa § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až l), s), z) a aa).

17. V danej veci bola medzi žalobcom a žalovaným uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere č. K22015 dňa 27.04.2015, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 600 eur. Úver sa žalovaný zaviazal zaplatiť vo výške 600 eur, úrok vo výške 120 eur, servisný poplatok vo výške 54 eur, pričom celková dlžná čiastka na úhradu je 774 eur.

18. Odvolací súd tak ako aj súd prvej inštancie pristúpil k prieskumu, či zmluva o úvere obsahuje všetky náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch. Výklad a aplikácia ust. § 11 zákona o spotrebiteľských úveroch musí byť v súlade so zmyslom a účelom citovaného zákona. Tým, že zákonné dodržanie iba niektorých obsahových náležitostí zmluvy, ako aj písomnej formy postihuje neplatnosťou, robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné obsahove náležitosti zmluvy. Predpísaná písomná forma musí byť zachovaná vo vzťahu k esenciálnym, teda podstatným obsahovým náležitostiam zo zmluvy vyplývajúcimi jednak z ust. § 497 Obchodného zákonníka a jednak vo vzťahu k tým náležitostiam, ktoré sú vymenované v § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch a zároveň aj v § 11 ods. 1 písm. b) citovaného zákona. Súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že predmetná zmluva neobsahuje základnú obsahovú náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch. V tejto súvislosti odvolací súd dopĺňa, že zmluvu o spotrebiteľskom úvere je možné považovať za platnú a obsahujúcu všetky zákonom predpísané náležitosti v prípade, ak podmienky úverovej zmluvy umožňuje spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou ich identifikovať (zhodný názor vyplýva napr. aj z rozsudku Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-42/15 z 9.11.2016). V zmluvných podmienkach obsiahnutých v predmetnej zmluve v čl. III. bod 2 je uvedené: „Termín poslednej splátky úveru, t. j. konečná splatnosť úveru je 380. deň po uzavretí zmluvy, pričom doba trvania úveru je od uzatvorenia zmluvy o úvere do konečnej splatnosti, t.j. 380 kalendárnych dní. Záväzok vzniknutý zo zmluvy o úvere zaniká splatením celej dlžnej sumy, odstúpením od zmluvy o úvere za podmienok upravených v článku III. bod 6 tejto zmluvy, prípadne dohodou zmluvných strán.“ Obligatórna náležitosť „doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“ v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch obsiahnutá podľa žalobcu v čl. III. 2 zmluvných podmienok (citované vyššie), podľa názoru odvolacieho súdu, požiadavku identifikovateľnosti nespĺňa.

19. V súvislosti s konečnou splatnosťou úveru odvolací súd má za to, že termín (konečnej splatnosti) nie je možné vykladať inak ako dátum ukončenia zmluvy, ktorý má byť podľa odvolacieho súdu zásadne vyjadrený ako deň, mesiac, rok a pod., a že nie je možné ho nahradiť ani výpočtom podľa počtu splátok, resp. uvedením dňa po uzavretí zmluvy. Reagujúc na argumentáciu žalobcu odvolací súd dodáva, že v danom prípade vzhľadom na znenie čl. III zmluvných podmienok (bod 2) by bezpochyby išlo o zložitý a neistý výpočet konečnej splatnosti úveru. Dikcia zákona o spotrebiteľských úveroch vyžaduje, aby termín konečnej splatnosti úveru bol vyjadrený určito, jasne, zrozumiteľne. Faktom je, že priamo v danej zmluve o spotrebiteľskom úvere sa v texte úverovej zmluvy pojem „doba trvania úveru ani konečná splatnosť úveru“ vôbec neuvádza. Čl. II hovorí iba o splátkach úveru, dlžník zaväzuje veriteľovi uhradiť riadne a včas vrátane odplaty v 13-tich mesačných splátkach, a to nasledovne: „v prvých 3 mesačných splátkach vo výške 3 eurá, a ďalej v pravidelných rovnomerných 10 mesačných splátkach vo výške 76,50 eur, pričom prvá splátka je splatná 10. deň po uzatvorení tejto zmluvy, každá ďalšia splátka až do úplného zaplatenia je splatná 30. deň po splatnosti predchádzajúcej splátky. Podľa čl. III. je veriteľ oprávnený žiadať od dlžníka vrátenie celej dlžnej sumy po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením ktorejkoľvek splátky v jej plnej výške, ak sa zmluvné strany nedohodnú písomne inak“. Určenie konečnej splatnosti úveru spotrebiteľom z takto uvedených podmienok je spojené s neprimeranými ťažkosťami a zároveň bez záruky istoty ním „identifikovanej“ konečnej splatnosti, teda či termín konečnej splatnosti úveru, čo je jednou z podstatných náležitostí zmluvy o úvere, ku ktorému spotrebiteľ dospeje svojím vlastným úsudkom, je správny. Správne určenie dňa splatnosti jednotlivých splátok riadiac sa tým, že „prvá splátka je splatná 10. deň po uzatvorení zmluvy a každá ďalšia splátka až do úplného zaplatenia je splatná 30. deň po splatnosti predchádzajúcej splátky“ je neurčité, napr. aj preto, že nakoľko jednotlivé kalendárne mesiace majú rôzny počet kalendárnych dní (30., 31., mesiac február 28., 29.) tak pri takto stanovenom výpočte termínu (dňa) konkrétnej splátky dochádza k rôznym posunom v dátume mesačných splátok.

20. Odvolací súd sa s argumentáciou žalobcu, ktorý sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že úverová zmluva neobsahuje povinnú náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch s poukazom na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 (G. N.) zo dňa 9.11.2015, ako aj na smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS s ohľadom na uvedené v odseku 34 a 35 nestotožnil.

21. Podľa odvolacieho súdu, účelom náležitostí ustanovenej v § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch je, aby spotrebiteľ vedel rozlíšiť, aká časť splátky bude použitá na istinu, úrok a ďalšie poplatky, čo mu tiež umožňuje zorientovať sa v danej situácii, pretože potom nie je dostatočne určité, akú časť istiny zaplatil, ako bude s jeho platbou naložené a akú časť úveru platí na úroky a ďalšie poplatky, teda odplatu žalobcu. Špecifikácia splátky mala byť vyjadrená aspoň pomerným spôsobom (napr. percentuálne). Táto požiadavka vyplýva z obsahu predmetnej zmluvy a to konkrétne v čl. II. a to s obsahom citovaným už odvolacím súdom (v prvých troch mesiacoch vo výške 3 eurá (splátky úroku) a desiatich pravidelných, rovnomerných mesačných splátkach po 76,50 eur (istina vo výške 78,43 %, úrok vo výške 14,51 % a servisný poplatok vo výške 7,06 % z každej jednotlivej splátky). Keďže v zmluve je náležite určené, v akej časti má byť započítaná splátka na istinu, v akej časti na úrok z istiny, alebo poplatku, spotrebiteľ mal vedomosť v akej časti má zaplatenú istinu (v akej časti ju veriteľ započítal na zaplatenie istiny) a v akej časti ostatné poplatky. Ohľadom tejto náležitosti sa odvolací súd stotožnil s odvolacou argumentáciou žalobcu. Pretože predmetná zmluva obsahuje náležitosť uvedenú v § 9 ods. 2 písm. k), nemožno považovať úver z tohto dôvodu za bezúročný a bez poplatkov. Súd prvej inštancie teda pochybil, ak uviedol, že v zmluve absentuje obligatórna náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch (členenie splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov).

22. Pokiaľ ide o argumentáciu súdu prvej inštancie o absencii RPMN, s tým sa odvolací súd taktiež nestotožňuje, nakoľko v zmluve je uvedené RPMN vo výške 50,22 %, avšak vychádzajúc zo záveru odvolacieho súdu, že už len absencia len jednej z náležitostí vymenovaných v § 11 ods. 1 citovaného ustanovenia spôsobuje, že predmetný úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov a keďže v danej veci odvolací súd uzavrel, že predmetná zmluva neobsahuje náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch, je potrebné považovať predmetný úver za bezúročný a bez poplatkov. Okresný súd správne teda priznal žalobcovi sumu 591 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 591 eur od 18.11.2015 do zaplatenia a vo zvyšnej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.

23. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v súlade s § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny v rozsahu napadnutom v odvolaní a v závislom výroku o náhrade trov konania potvrdil.

24. Žalovaný má voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalovaný bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný. Vzhľadom na to, že žalovanému žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli, odvolací súd rozhodol, že žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva podľa čl. 4 ods. 2 CSP.

25. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie 0spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).