Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_19Cb-91-2015.pdf
PDF · 107.23 KB
Case nature
Area
Subarea
19Cb/91/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Žilina v konaní pred sudkyňou Mgr. Antóniou Ďuranovou, v právnej veci žalobcu: RYBÁRSTVO KLÁŠTOR, s.r.o., Rybníky 331, 038 43 Kláštor pod Znievom, IČO: 36 410 101, zastúpeného: AKSK, s.r.o., Nám. SNP 15, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 859 711, proti žalovanému: Stredoslovenská distribučná, a.s., so sídlom Pri Rajčianke 2927/8, 010 47 Žilina, IČO: 36 442 151, zastúpenému: CONSULTA v.o.s., so sídlom Šafárikovo námestie 4, 811 02 Bratislava, IČO: 31 318 495, o určenie, že žalobca má nárok na podporu podľa zákona č. 309/2009 Z. z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov, takto
rozhodol:
Súd žalobu z a m i e t a.
Žalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
1. Žalobou doručenou súdu dňa 20.02.2015 sa žalobca domáhal, aby súd určil, že žalobca si mohol na elektrinu vyrobenú v zariadení nachádzajúcom sa v obci O., XXX XX T. G. X., názov zdroja: V. T.P. G. X. XX,XX T., v roku 2015 uplatniť právo podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písm. b) a c) zákona č. 309/2009 Z. z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o podpore“).
2. Na odôvodnenie podanej žaloby uviedol, že je výrobcom elektrickej energie, ktorú získava z obnoviteľného zdroja energie - slnečnej energie. Je vlastníkom energetického zariadenia umiestneného na D. B., súp. č. XXX, nachádzajúcej sa v katastrálnom území T. G. X. na pozemku parc. č. XXX/X, názov zdroja: V. T. G. X. XX,XX T. (ďalej len „zdroj“), ktorý bol uvedený do prevádzky 26.06.2013. Žalobca vyrába v zdroji elektrinu s právom na podporu podľa Zákona o podpore, ktorá spočíva v doplatku a v odbere elektriny prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej je zdroj pripojený, za cenu elektriny na straty. Podpora trvá do roku 2028. Podpora je žalobcovi poskytovaná prostredníctvom žalovaného, s ktorým žalobca na každý kalendárny rok uzatvára zmluvu o doplatku a zmluvu o výkupe elektriny na krytie strát. Prílohou uvedených zmlúv je vždy aj rozhodnutie Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len „ÚRSO“), ktorým je stanovená cena elektriny, za ktorú sa má od žalobcu vykupovať (rozhodnutie ÚRSO č. XXXX/XXXX/E-M. zo dňa 15.07.2014 (ďalej len „cenové rozhodnutie“)). Z tohto cenového rozhodnutia vyplýva predpokladané množstvo elektriny vyrobené zo zdroja žalobcu v roku 2015, ako aj v nasledujúcich rokoch, teda v rokoch 2016 až 2028. Cenové rozhodnutie bolo vydané na základe žiadosti žalobcu, súčasťou ktorej bolo aj predpokladané množstvo vyrobenej elektriny v období rokov 2014 až 2028.
Listom zo dňa 17.12.2014 oznámil žalovaný žalobcovi, že nemá nárok na podporu podľa Zákona o podpore na rok 2015 z dôvodu, že porušil v § 4 ods. 2 Zákona o podpore uložené povinnosti. Žalobca sa domnieva, že si svoje povinnosti podľa § 4 ods. 2 Zákona o podpore splnil. Konkrétne notifikačnú povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore si žalobca voči ÚRSO-u splnil pri podávaní žiadosti o vydanie cenového rozhodnutia, nakoľko súčasťou žiadosti o cenové rozhodnutie bolo aj predpokladané množstvo vyrobenej elektriny v rokoch 2014-2028, a voči žalovanému si túto povinnosť splnil tým, že mu pri uzatváraní zmlúv poskytol doklady, z ktorých tieto informácie vyplývali, vrátane cenového rozhodnutia. Žalobca má za to, že žalovaný ani nie je osobou oprávnenou rozhodnúť o tom, či žalobcovi podpora podľa Zákona o podpore patrí alebo nie. Novelou Zákona o podpore účinnou od 01.01.2014 došlo k zmene ustanovenia § 4 ods. 3, do ktorého bola doplnená sankcia straty možnosti uplatniť si na elektrinu vyrobenú z obnoviteľného zdroja energie právo na odber elektriny a právo na doplatok na obdobie nasledujúceho kalendárneho roka. Zároveň však bolo touto novelou do Zákona o podpore doplnené ustanovenie § 18e ods. 1, v zmysle ktorého platí, že podmienky podpory pri zariadení výrobcu, ktoré bolo uvedené do prevádzky pred 01.01.2014, zostávajú zachované podľa doterajších predpisov. Nakoľko žalobca uviedol svoj zdroj do prevádzky pred 01.01.2014, strata podpory podľa 4 ods. 3 Zákona o podpore sa v znení účinnom od 01.01.2014 na neho nevzťahuje. Podľa žalobcu Zákon o podpore nešpecifikuje žiadnu konkrétnu formu splnenia si oznamovacej povinnosti, ani bližšie neohraničuje lehotu, v ktorej je možné túto povinnosť najskôr splniť.
3. Na odôvodnenie existencie naliehavého právneho záujmu na určení žalobca uviedol, že v súvislosti so vzniknutým stavom, kedy žalovaný spochybnil oprávnenie žalobcu na poskytovanie podpory podľa Zákona o podpore, bez ktorej je jeho podnikanie nemožné, sa postavenie žalobcu stalo neistým v tom, či nárok na podporu má. Minimálne túto skutočnosť spochybňuje žalovaný, prostredníctvom ktorého sa samotná podpora poskytuje. Bez rozhodnutia súdu o navrhovanej otázke nie je možné dať spoľahlivú odpoveď na uvedený problém. Keďže žalobca má za to, že nárok na podporu má aj v roku 2015, avšak žalovaný to spochybňuje, je potrebné, aby o tejto otázke rozhodol súd.
4. Spolu so žalobou predložil žalobca tieto listinné dôkazné prostriedky:
- Rozhodnutie ÚRSO č. XXXX/XXXX/E-M. zo dňa 15.07.2014, ktorým ÚRSO žalobcovi schválil na obdobie od roku 2014 do 25.06.2028 pevnú cenu elektriny pre stanovenie doplatku vo výške 119,11 €/ MWh
- Zmluvu o doplatku č. XXX/XXXX/D zo dňa 24.11.2014
- Zmluvu o výkupe elektriny na krytie strát č. XXX/XXXX zo dňa 24.11.2014
- návrh ceny výrobcu elektriny z obnoviteľných zdrojov energie pre roky 2014 až 2028.
5. Žalovaný sa k podanej žalobe vyjadril podaním doručeným súdu dňa 24.08.2015 (č. l. 110 spisu), v ktorom uviedol, že na základe Zákona o podpore mu bola určená povinnosť poskytovať podporu výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov formou doplatku a formou výkupu elektriny na straty. Na to, aby mal žalovaný na poskytnutie podpory finančné zdroje, určil ÚRSO osobitnú tarifu (nový poplatok) - tarifa za prevádzkovanie systému (TPS). Žalovaný účtuje odberateľom pripojeným k distribučnej sústave popri distribučných poplatkoch aj TPS tarifu, ktorú určuje ÚRSO na kalendárny rok ako pevnú cenu, a to v závislosti od toho, koľko výrobcov elektriny a v akom množstve si bude uplatňovať nárok na podporu. Pre správne určenie TPS, a teda vytvorenie dostatočných finančných zdrojov pre žalovaného na poskytovanie podpory výrobcom elektriny, je potrebná a nevyhnutná súčinnosť zo strany výrobcov elektriny spočívajúca v splnení oznamovacej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore. Žalovaný teda účtovaním TPS vyzbiera od odberateľov finančné prostriedky, ktoré následne uhradí výrobcom elektriny z titulu poskytnutia podpory. Poskytovanie podpory vo forme doplatku znamená, že za všetku elektrinu, ktorú výrobca s právom na podporu vyrobí, mu prináleží platba vo forme doplatku. Podpora vo forme výkupu elektriny na straty spočíva v tom, že za elektrinu, ktorú výrobca reálne dodá žalovanému do distribučnej sústavy, mu prináleží pevná cena, ktorú určí svojím rozhodnutím ÚRSO. Základný rozpor medzi žalobcom a žalovaným spočíva v splnení, resp. nesplnení oznamovacej povinnosti žalobcu stanovenej mu v § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore. Žalobca v žalobe tvrdí, že si notifikačnú povinnosť splnil jednak pred vydaním cenového rozhodnutia tým, že ešte pred týmto rozhodnutím predložil doklady o predpokladanej výrobe v nasledujúcich rokoch a tiež tým, že žalovanému poskytol požadované doklady pri uzavretí zmluvy o doplatku a zmluvy o výkupe elektriny na krytie strát na rok 2014. Podľa žalovaného týmito úkonmi v žiadnom prípade nebola notifikačná povinnosť žalobcu splnená, nakoľko z ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore jednoznačne
vyplýva, že túto povinnosť musí výrobca plniť každoročne k 15-temu augustu príslušného kalendárneho roka. Cenové rozhodnutie ÚRSO je cenovým konaním medzi žalobcom a ÚRSO-m, žalovaný v tomto konaní vôbec nevystupuje a toto rozhodnutie si nemožno zamieňať s oznamovacou povinnosťou podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore, a preto odovzdaním požadovaných listín pred vydaním cenového rozhodnutia nebola notifikačná povinnosť splnená. Notifikačná povinnosť nemohla byť splnená ani tým, že predpokladané množstvo vyrobenej elektriny vyplýva z iných písomností, ktoré predložil žalobca, t. j. z príloh k zmluve o podpore na rok 2014. Žalovaný poukázal na to, že žalobca si povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore nesplnil nielen voči nemu, ale ani voči ÚRSO. Z tohto dôvodu nebolo možné zaradiť výrobné zariadenie žalobcu v kalendárnom roku 2015 do systému podpory. K tvrdeniu žalobcu, že sankčný mechanizmus osobitnej oznamovacej povinnosti zavedený novelou ustanovenia § 4 ods. 3 Zákona o podpore sa na neho s poukazom na § 18e Zákona o podpore nevzťahuje, žalovaný uviedol, že novelou Zákona o podpore, ktorá nadobudla účinnosť 01.01.2014, sa do zákona zaviedlo, že v prípade nesplnenia povinnosti výrobcu elektriny si tento nemôže uplatniť právo na podporu na nasledujúci kalendárny rok. Ustanovenie § 18e ods. 1 Zákona o podpore hovorí o podmienkach podpory výroby elektriny, ktoré upravuje § 3 Zákona o podpore. Naproti tomu § 4 Zákona o podpore upravuje práva a povinnosti výrobcov elektriny. Podľa žalovaného teda § 4 Zákona o podpore obsahujúci notifikačnú povinnosť výrobcu elektriny a sankčný následok jej nesplnenia nemožno zahrnúť pod podmienky podpory upravené v § 3 a v § 3a Zákona o podpore. Teda na notifikačnú povinnosť, ktorá nie je podmienkou podpory, ale povinnosťou výrobcu elektriny, sa nemôže vzťahovať prechodné ustanovenie § 18e ods. 1 Zákona o podpore. Pokiaľ by zákonodarca mal v úmysle, aby sa notifikačná povinnosť a sankčný následok jej nesplnenia vzťahoval len na výrobcov elektriny, ktorých výrobné zariadenie bolo uvedené do prevádzky po 01.01.2014, obsahovalo by ustanovenie § 18e Zákona o podpore aj skutočnosť, že práva a povinnosti výrobcov elektriny (a nielen podmienky podpory), ktorých výrobné zariadenie bolo uvedené do prevádzky pred 01.01.2014, zostávajú zachované podľa doterajších predpisov. Toto by však podľa žalovaného nedávalo logiku, nakoľko prevažná väčšina výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov uviedla svoje výrobné zariadenie do prevádzky pred 01.01.2014 a účelom novely bolo prinútiť výrobcov elektriny, aby si svoju oznamovaciu povinnosť splnili včas, nakoľko toto bolo v minulosti z ich strany často porušované.
6. Žalovaný k svojmu vyjadreniu priložil list zo dňa 17.12.2014, v ktorom žalobcovi oznámil, že jeho zariadenie nie je možné v roku 2015 zaradiť do systému podpory a prehľad výrobcov elektriny a ich zariadení s označením či si splnili alebo nesplnili povinnosti podľa § 4 ods. 2 Zákona o podpore voči žalovanému a voči ÚRSO.
7. Uznesením č. k. 19Cb/91/2015 - 128 zo dňa 28.06.2016 súd konanie prerušil do právoplatného skončenia konania na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. PL ÚS 50/2015. Po rozhodnutí Ústavného súdu SR vo veci nálezom zo dňa 22.03.2015 súd v konaní pokračoval.
8. K vyjadreniu žalovaného sa žalobca vyjadril podaním zo dňa 30.10.2017 (č. l. 148), v ktorom sa bližšie zaoberal systémom poskytovania podpory. K splneniu notifikačnej povinnosti uviedol, že žalovaný mal k 15.08. preukázateľnú vedomosť o tom, že žalobca si uplatňuje právo na podporu pre rok 2015 a vo vzťahu k akému predpokladanému množstvu ním dodanej elektriny. Vedomosť o množstve žalobcom vyrobenej elektrickej energie v roku 2015 mal žalovaný k dispozícii aj prostredníctvom štátnej spoločnosti OKTE, a.s., ktorá bola založená práve na účely spravodlivého prerozdeľovania informácii a peňazí získaných pri predaji elektriny a ktorá prevádzkuje špecializovaný informačný systém, do ktorého výrobcovia i žalobca vkladajú požadované informácie. Žalobca uviedol, že pre rok 2015 sa sadzby distribučných poplatkov a tarify za prevádzkovanie systému (TPS), z ktorej je predmetná podpora financovaná, takmer nezmenili. Do systému pritom nepribudli výrobcovia s právom na podporu, resp. ich počet bol nepatrný. Žalovaný má podľa žalobcu teda potrebné prostriedky na to, aby mohol splniť svoju zákonnú povinnosť. Žalobca opätovne uviedol, že Zákon o podpore nestanovuje konkrétnu záväznú formu požadovaného splnenia oznamovacej povinnosti a tiež, že nie je stanovená ani najskoršia doba, v ktorej je možné oznamovaciu povinnosť splniť. K názoru žalovaného, ktorý za splnenie oznamovacej povinnosti pokladá výlučne listinu takto označenú chýba podľa žalobcu akýkoľvek zákonný podklad a je účelovým výkladom zákona. K § 18e ods. 1 Zákona o podpore žalobca uviedol, že sa nestotožňuje so zužujúcim výkladom pojmu podmienky poskytovania podpory použitý žalovaným. Podmienkami podpory výroby elektriny sú všetky podmienky rozhodujúce pre vznik, obsah a trvanie/zachovanie nároku na podporu. Sú nimi
ako podmienky vzniku nároku na podporu, tak aj podmienky formulujúce obsah práva na podporu a podmienky zániku práva na podporu, a to aj dočasného. Podmienky uvádzané v § 3 a v § 3a Zákona o podpore sú len jedným druhom podmienok, a to podmienkami pre získanie práva/nároku na uplatnenie podpory. Toto dokladá aj ustanovenie § 4 ods. 1 Zákona o podpore, kde sa uvádza, že „výrobca elektriny, ktorý spĺňa podmienky na získanie podpory podľa § 3, má právo na ...“ Toto ustanovenie tak definuje pojem výrobca elektriny s právom na podporu, t. j. výrobcu, ktorý splnil prvotné podmienky potrebné pre jej získanie a ktorý musí splniť ďalšie zákonom stanovené podmienky, aby si získané právo udržal. Z uvedenej definície predmetného pojmu použitého aj v ustanovení § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore vyplýva, že podmienky podľa § 3, resp. § 3a Zákona o podpore nie sú jedinými podmienkami podpory podľa Zákona o podpore. Keby tomu tak bolo, nebolo by v predmetnom ustanovení § 4 ods. 1 Zákona o podpore potrebné uviesť na čo má výrobca, ktorý splnil podmienky na získanie podpory podľa § 3 Zákona o podpore nárok. Vtedy by stačilo, keby bolo v predmetnom ustanovení uvedené len „výrobca elektriny, ktorý spĺňa podmienky podpory“ a nie „výrobca elektriny, ktorý spĺňa podmienky na získanie podpory podľa § 3“. Podľa žalobcu tak medzi podmienky podpory výroby elektriny, ktoré spomína § 18e ods. 1 Zákona o podpore, jednoznačne patrí aj splnenie oznamovacej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore.
9. K svojmu vyjadreniu žalobca predložil stručné vysvetlenie sieťových poplatkov a tarify za prevádzkovanie systémov (TPS), článok s názvom „V. D. - D. E. D. X. X,X C.. eur.“ a základné informácie o obchodnej spoločnosti OKTE, a.s..
10. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu vyjadril v podaní zo dňa 04.01.2018 (č. l. 171 spisu), v ktorom zotrval na tom, že podaná žaloba je nedôvodná a uviedol, že notifikačná povinnosť nemohla byť splnená ani zaslaním údajov tretiemu subjektu, a to spoločnosti OKTE a.s., a že v dokumentoch, na ktoré odkazuje žalobca vo svojich podaniach nie je žiadnym spôsobom prejavená vôľa žalobcu smerovaná voči žalovanému, ktorá by indikovala, že žalobca si uplatňuje podporu na rok 2015. Žalovaný taktiež v podaní zhrnul závery, ku ktorým dospel vo svojom náleze Ústavný súd SR, a to, že § 4 ods. 3 Zákona o podpore je v súlade s Ústavou SR a Dodatkovým protokolom, že vzťah vyplácania podpory v súlade so Zákonom o podpore medzi žalovaným a výrobcami elektriny z obnoviteľných zdrojov energie je súkromnoprávnej povahy, že novelizácia Zákona o podpore zákonom č. 382/2013 Z. z. zakladá nepravú retroaktivitu, ktorá je v danom prípade žiaduca a že spôsob, ktorým žalovaný žalobcovi oznámil nemožnosť uplatnenia si podpory na rok 2015 je dostatočný.
11. Na nariadenom pojednávaní právni zástupcovia strán sporu zotrvali na svojich doterajších vyjadreniach a stanoviskách. Právny zástupca žalovaného poukázal na skutočnosť, že vzhľadom na uplynutie času sa preventívny charakter podanej určovacej žaloby stráca a že žalovaný nemá naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Právny zástupca žalobcu k otázke naliehavého právneho záujmu uviedol, že keby bolo určené tak, ako požaduje v žalobe, s ohľadom na doteraz prezentovaný postoj žalovaného, že ten si plní svoje zákonné povinnosti, tento by si svoju povinnosť na podklade rozhodnutia súdu splnil.
12. Podľa § 137 písm. c) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (CSP), žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.
13. Podľa § 470 ods. 1, ods. 2 veta prvá CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
14. Podľa § 80 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (OSP), návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.
15. Podanou žalobou sa žalobca domáha určenia, že si v roku 2015 mohol na elektrinu vyrobenú vo svojom zariadení uplatniť právo na poskytnutie podpory podľa príslušných ustanovení Zákona o podpore. Medzi stranami sporu je sporná skutočnosť, či si žalobca ako výrobca elektriny s právom na podporu splnil voči žalovanému ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy
povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore. Žalobca tvrdí, že si uvedenú povinnosť splnil voči žalovanému tým, že pri uzatváraní zmlúv na rok 2014 mu predložil ako prílohy k zmluvám listiny, z ktorých potrebné údaje vyplývali, vrátane cenového rozhodnutia a tiež, že potrebné údaje mal žalovaný k dispozícii prostredníctvom štátnej spoločnosti OKTE, a.s.. Voči ÚRSO-u si žalobca svoju povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore splnil listinami poskytnutými mu v rámci žiadosti o vydanie cenového rozhodnutia. Žalobca taktiež argumentoval, že sankcia v podobe straty nároku na podporu sa s poukazom na § 18e ods. 1 Zákona o podpore na neho nevzťahuje.
16. Vychádzajúc z petitu podanej žaloby súd konštatuje, že ide o určovaciu žalobu. Žaloba bola podaná za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku. Ten v § 80 písm. c), rovnako ako aktuálne účinný CSP v § 137 písm. c), pripúšťal žalobu o určenie, či tu právo je alebo nie je za predpokladu preukázania naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Naliehavý právny záujem podľa § 137 písm. c) CSP nie je potrebné preukazovať iba v prípade, ak tento vyplýva z osobitného predpisu. V prejednávanej veci nejde o takýto prípad. Preto žalobca musí tvrdiť i preukázať existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Existenciu naliehavého právneho záujmu súd skúma primárne. Naliehavý právny záujem na určovacej žalobe je daný vtedy, ak sa ňou vytvára pevný základ pre strany sporu a tým sa predíde prípadným ďalším žalobám na plnenie. Existenciu naliehavého právneho záujmu musí žalobca preukázať nielen ku dňu začatia konania, ale aj k momentu meritórneho rozhodnutia vo veci. Akonáhle došlo k dokonaniu porušenia subjektívneho práva, možno žalovať priamo na plnenie, resp. reparáciu škodlivých právnych následkov iným prostriedkom obrany. Súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Obo/16/2009 zo dňa 26.11.2009, ktorého právne závery možno aplikovať aj v pomeroch CSP: „... podľa § 80 písm. c) OSP návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Určovacou žalobou sa žalobca domáha vydania autoritatívneho výroku súdu, že určitý vzťah alebo právo tu je alebo nie je. Takéhoto určenia sa však žalobca môže domáhať iba vtedy, ak je na tom naliehavý právny záujem, ktorý spočíva v tom, že právne postavenie žalobcu je bez takéhoto určenia ohrozené alebo neisté. Výrok súdu o určení potom ohrozenie, neistotu alebo neurčitosť v právnom postavení žalobcu odstraňuje bez toho, aby ukladalo splnenie nejakej povinnosti. Z uvedeného vyplýva, že naliehavý právny záujem na určení je daný vtedy, ak je tu aktuálny stav právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho právneho postavenia a ktorý možno týmto právnym prostriedkom odstrániť. Ak však k porušeniu práva už došlo, a je teda možné žalovať o splnenie povinnosti, ktorá z porušenia vyplýva (§ 80 písm. b/ O.s.p.), nemá preventívna ochrana poskytovaná podľa § 80 písm. c/ O.s.p. význam.“
17. Žalobca v žalobe ohľadom existencie naliehavého právneho záujmu uviedol, že jeho podnikanie sa v dôsledku spochybnenia jeho práva na poskytovanie podpory zo strany žalovaného stalo neistým. Bez rozhodnutia súdu nie je možné dať na túto otázku spoľahlivú odpoveď.
18. Ako bolo uvedené, žalobca sa domáha určenia, že v roku 2015 si mohol na elektrinu vyrobenú v jeho zariadení uplatniť právo na podporu podľa § 4 ods. 1 písm. b) a c) Zákona o podpore. K porušeniu tvrdeného práva žalobcu teda došlo v roku 2015. Ku dňu meritórneho rozhodnutia súdu, t. j. ku dňu 17.05.2019 už na strane žalobcu neexistuje naliehavý právny záujem na požadovanom určení, nakoľko žalobca môže dosiahnuť reparáciu škodlivých následkov neoprávneného neposkytnutia podpory zo strany žalovaného v roku 2015 prostredníctvom žaloby na plnenie. Podaná žaloba tak v čase meritórneho rozhodnutia súdu už nemôže naplniť svoju preventívnu funkciu. V súvislosti s potrebou súdu skúmať naliehavý právny záujem ako primárnu podmienku úspešnosti žaloby poukazuje súd na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 06.10.2017 sp. zn. II. ÚS 590/2017, podľa ktorého: „Ak všeobecné súdy postupuje tak, že rozhodnú o vecnej opodstatnenosti určovacej žaloby bez toho, aby dospeli k záveru o existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu, porušia tým základné právo na súdnu ochranu ďalšieho účastníka konania“. Súd taktiež poukazuje uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 11/2008 zo dňa 30. júna 2009, aplikovateľné aj v podmienkach CSP, podľa ktorého: „Rešpektujúc zásadu hospodárnosti konania sa súd musí zaoberať otázkou existencie naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe už po začatí konania, pričom naliehavý právny záujem na požadovanom určení musí byť daný aj v čase rozhodovania. Súd zamieta určovaciu žalobu pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, je vylúčené, aby súčasne žalobu preskúmal po vecnej stránke.“ Vo vzťahu k argumentácii žalobcu, že žalovaný by na základe určovacieho výroku súdu žalobcovi určite plnil, súd uvádza, že ide iba o domnienku žalobcu na základe ktorej nemožno existenciu naliehavého právneho záujmu vyhodnotiť inak a tiež, že nie je vylúčené, že by medzi stranami v prípade určujúceho
výroku súdu došlo k rozporu ohľadne výšky nároku, a teda by nastala presne taká situácia, ktorej sa zákonodarca stanovením podmienky existencie naliehavého záujmu na určení snažil predísť.
19. Nakoľko súd nemal preukázaný naliehavý právny záujem žalobcu na požadovanom určení, podanú žalobu zamietol a po vecnej stránke ju už neskúmal.
20. Vo výroku o nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalovaný bol v konaní v celom rozsahu úspešný, preto mu súd priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu t. j. 100% s tým, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde v Žiline.
Odvolanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil (§ 125 Civilného sporového poriadku). V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (363 Civilného sporového poriadku).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. (§ 365 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).