Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_5CoE-351-2018.pdf
PDF · 101.77 KB
Case nature
Area
Subarea
5CoE/351/2018
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Mihala a sudcov JUDr. Martina Žovinca a Mgr. Kristíny Ferencziovej, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO:35 807 598, zastúpený: Advocate, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 36 865 141, proti povinnému: I. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XXXX/XX, G., za účasti súdneho exekútora: JUDr. Rudolf Krutý, PhD., Exekútorský úrad so sídlom Záhradnícka 60, Bratislava, o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o vymoženie 1 565,46 s príslušenstvom a trov exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Trnava č. k. 15Er/403/2010-14 zo dňa 15. marca 2017, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením Okresný súd Trnava (ďalej len „súd prvej inštancie“) exekúciu zastavil.
2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil ust. § 39 ods. 4, § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. m), § 243f ods. 1, 2, 3, 4, 5, 6 zákona č. 233/1995 Z. z. súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Exekučný poriadok), § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 4 písm. r), 5, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere, ako aj judikatúrou Súdneho dvora ES v tzv. spotrebiteľských veciach.
3. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že oprávnený spísal dňa 07.01.2010 pred súdnym exekútorom návrh na vykonanie exekúcie, ktorým sa domáhal vymoženia pohľadávky voči povinnému na základe exekučného titulu - rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., sp. zn. SR 17796/2009 zo dňa 18.11.2009. Poverenie na vykonanie exekúcie č.5207*090979 bolo súdnemu exekútorovi udelené dňa 22.07.2010.
4. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že právny vzťah vznikol na základe Zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinnou osobou dňa 16.12.2008 (ďalej len „zmluva o úvere“) a že rozhodcovská doložka bola obsiahnutá vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru (ďalej len „rozhodcovská doložka“). Z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku súd prvej inštancie zistil, že oprávnený sa s žalobou obrátil na Stály rozhodcovský súd zriadený spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., IČO: 35 922761, so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava, ktorého príslušnosť na rozhodnutie o žalobe je daná rozhodcovskou doložkou. Z formy a obsahu zmluvy je zrejmé, že ide o tzv. formulárovú zmluvu, ktorej predtlač bola pripravená oprávneným, ktorý následne dopisoval do uvedenej predtlače konkrétne údaje, týkajúce sa povinného, pričom povinný obsah tejto zmluvy žiadnym podstatným spôsobom nemohol ovplyvniť ani neovplyvnil. Ten istý formulár sa používa na uzatvorenie zmluvy s fyzickou osobou podnikateľom, pričom v časti zmluvy slúžiacej na identifikáciu dlžníka nebolo jednoznačne a zreteľne odlíšené, ktoré údaje má vyplňovať dlžník uzatvárajúci zmluvu ako fyzická osoba, a ktoré má vypĺňať dlžník uzatvárajúci zmluvu ako fyzická osoba podnikateľ, resp. že dlžník fyzická osoba nemá vypĺňať políčka zmluvy určené pre dlžníka podnikateľa a dlžník podnikateľ nemá vypĺňať políčka určené len pre fyzické osoby. Pokiaľ ide o identifikáciu dlžníka zo zmluvy o úvere (povinný), v úverovej zmluve boli vyplnené tak údaje identifikujúce ho ako fyzickú osobu, teda jeho meno, priezvisko, trvalé bydlisko a rodné číslo, ako aj údaje identifikujúce ho ako fyzickú osobu podnikateľa, teda jeho obchodné meno, IČO, miesto podnikania a údaj o príslušnom živnostenskom registri. Predtlač formulára vopred pripraveného oprávneným povinný žiadnym spôsobom nemohol ovplyvniť a ani neovplyvnil.
5. Pri preskúmaní predložených listín súd prvej inštancie dospel k záveru, že Zmluva o úvere č. 2560126 zo dňa 16.12.2008 má povahu spotrebiteľského úveru, na ktorú sa vzťahuje režim zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a subsidiárne aj všeobecná úprava spotrebiteľských zmlúv uvedených v ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Základnou črtou štandardných spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny pred ich uzavretím. Zmluva uzatvorená medzi oprávneným a povinným túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy boli tiež Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré povinný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené už vopred a pre veľký počet spotrebiteľov.
6. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Súd prvej inštancie dospel k záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, pretože spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka je teda v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa v určitých prípadoch neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom a ako taká je v zmysle ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Na základe vyššie uvedených skutočností súd prvej inštancie exekúciu zastavil v zmysle ustanovenia § 57ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku.
7. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal oprávnený v zákonnej lehote odvolanie a žiadal napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V podrobných dôvodoch odvolania uviedol, že razantne odmieta postavenie povinného ako spotrebiteľa, pričom oprávnený poukázal na skutočnosť, že dňa 16.12.2008 uzavrel s povinným zmluvu o úvere č. 2560126, na základe ktorej bol povinnému poskytnutý úver na účel podnikania. Povinný zároveň v tejto zmluve uviedol a aj osobitne podpísal, že poskytované peňažné prostriedky sú na tento účel a svojim podpisom potvrdil, že povinným poskytované informácie sú pravdivé. Podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Povinnému nemožno priznať postavenie spotrebiteľa, a to s prihliadnutím na skutočnosť, že povinný predmetnú zmluvu o úvere uzatvoril za účelom výkonu jeho zamestnania. Oprávnený trvá na tom, že povinný nijako nepreukázal skutočnosť, že v čase podpisu zmluvy o úvere mu patrilo postavenie spotrebiteľa. V prípade postavenia oprávneného treba akceptovať jeho dobrú vieru, s ktorou do právneho vzťahu s povinným vstupoval. Argumentácia oprávneného v tomto smere je napokon v plnom súlade s judikatúrou Európskeho súdneho dvora v oblasti práva na ochranu spotrebiteľa. Pri výklade pojmu spotrebiteľ je potrebné chrániť dobrú vieru druhej strany. Povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, v zmysle ktorých v prípade, ak sa stane splatný celý dlh naraz, zaväzuje sa dlžník zaplatiť veriteľovi i úrok z omeškania vo výške 0,25% z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa, keď sa stal splatný celý dlh, až do dňa jeho uhradenia. Tento úrok má teda sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky, čiže nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve. Povinný svoju povinnosť nesplnil, čo mal preukázané v rámci vykonaného dokazovania tak rozhodcovský súd v rámci rozhodcovského konania ako aj prvostupňový súd pri skúmaní žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška úrokov 0,25% denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru, vzhľadom na podmienky, za ktorých oprávnený poskytol úver povinnému (poskytovanie úveru na adrese trvalého alebo prechodného bydliska povinného) a s ohľadom na ďalšie obchodné riziko oprávneného. Z uvedeného dôvodu ako aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený nežiadal od povinného zabezpečenie úveru, účastníci dohodli úroky z omeškania vo výške 0,25% za každý deň omeškania z dlžnej sumy a takto prejavenú vôľu účastníkov by mal aj súd rešpektovať. Oprávnený by chcel opätovne zdôrazniť, že dohodnutý úrok z omeškania je sankciou a postihuje dlžníka, ak ten poruší svoje povinnosti vyplývajúce mu z dohodnutej zmluvy. Plnenie dohodnutého záväzku je pritom elementárnou zásadou zmluvného práva. Podľa názoru oprávneného sa nemôže na dobré mravy odvolávať ten, kto ich ako prvý svojím konaním porušil. Súd by pri takejto aplikácii moderačného práva vlastne nabádal dlžníka neplniť svoj záväzok, keďže ten by vedel, že sankcie za neplnenie dohodnutého záväzku budú zmiernené či dokonca anulované súdom. Takéto konanie by teda viedlo k značnému oslabovaniu postavenia veriteľa a k nemožnosti uplatnenia princípu zmluvnej slobody (voľnosti) veriteľom pri uzatvorení zmluvy o úvere v časti dohodnutia sankčného postihu pri porušení zmluvnej povinnosti dlžníka. Zároveň chce oprávnený poukázať na skutočnosť, že pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov z omeškania zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Povinný si však svoju povinnosť nesplnil a oprávnený sa domnieva, že za porušenie svojej povinnosti by mal znášať vopred dohodnutú sankciu, s ktorou pri uzatváraní záväzkovo - právneho vzťahu súhlasil. Oprávnený chce opätovne zdôrazniť, že v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy o úvere bol právny vzťah z nej vyplývajúci tzv. „absolútny obchod“, čiže úroky z omeškania bolo možné dohodnúť a následne požadovať bez akýchkoľvek zákonných obmedzení. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti oprávnený navrhuje, aby odvolací súd podľa ustanovenia § 389 C.s.p v platnom znení uznesenie Okresného súdu Trnava, sp. zn. 15Er/403/2010-14 zo dňa 15.03.2017 zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň oprávnený žiada úhradu trov konania, ktorý mu vznikli, vrátane trov odvolacieho konania.
8. Podľa § 9a Exekučného poriadku účinného od 1.7.2016, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.
9. Podľa § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote (§ 359, § 362 ods. 1 C.s.p.) a zistení, že odvolanie spĺňa náležitosti (§ 363 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie byť viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 až § 381 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Preto uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.
11. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
12. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
13. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 až § 381 C.s.p.) po preskúmaní uznesenia v napadnutej časti a tiež predloženého spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Z dôvodu potreby vyporiadania sa s odvolacími námietkami a pre zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia odvolací súd považuje za potrebné však uviesť nasledovné.
14. Z dôvodu potreby vyporiadať sa s odvolacími námietkami a pre zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia odvolací súd uvádza, že podľa § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo vydané v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky a vyšlo najavo, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a nebolo prihliadnuté na 1. neprijateľné zmluvné podmienky, 2. obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, alebo 3. rozpor s dobrými mravmi alebo so zákonom.
15. Podľa § 243f ods. 1, 4, 6 Exekučného poriadku v exekučných konaniach, ktoré sa začali pred účinnosťou tohto zákona a v ktorých sa odo dňa účinnosti tohto zákona vyžadujú pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie náležitosti podľa § 39 ods. 4, je oprávnený povinný doplniť návrh na vykonanie exekúcie podľa § 39 ods. 4 do 30 dní odo dňa účinnosti tohto zákona. Ak sa v konaniach podľa odseku1nepreukáže opak, platí, že sú tu dôvody na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m). Ak oprávnený návrh na vykonanie exekúcie doplní v lehote podľa odseku 1, súd preskúma, či je daný dôvodna zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m), a ak exekúciu nezastaví, rozhodne o pokračovaní exekúcie.
16. Na podklade označených a predložených skutočností a dôkazov vzniká exekučnému súdu povinnosť preskúmať, či je daný dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m/. Túto povinnosť súd prvej inštancie splnil. Opätovne preskúmal uvedené listinné dôkazy a dospel k záveru, že nebolo preukázané, že daný nárok nevznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou. Súd prvej inštancie tak správne vyhodnotil, že predmetná Zmluva o úvere zo dňa 16.12.2008 je zmluvou spotrebiteľskou. V danom prípade zmluvné strany uzavreli dňa 16.12.2008 v rámci Všeobecných obchodných podmienok rozhodcovskú doložku, na základe ktorej bol vydaný rozhodcovský rozsudok. Opak sa zo žiadneho dôkazu nepreukázal. Pre tento prípad zákon ustanovuje domnienku (prezumpciu), podľa ktorej platí, že sú tu dôvody na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m/ Exekučného poriadku (§ 243f ods. 3).Súd prvej inštancie preto správne podľa § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku exekúciu zastavil.
17. Za správny považuje odvolací súd právny názor súdu prvej inštancie, že predmetná zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou, teda že medzi oprávneným a povinným bol založený na jej základe spotrebiteľský vzťah. Odvolací súd poukazuje na to, že predložená zmluva o úvere č. 2560126 zo dňa 16.12.2008 vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom v deň uzatvorenia zmluvy. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné aplikovať ustanovenia § 53 a nasl. Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa a to napriek skutočnosti, že zmluva o úvere je v zmysle príslušných ustanovení Obchodného zákonníka tzv. absolútny obchod. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka sú obchodnoprávne vzťahy len podmnožinou občianskoprávnych vzťahov, a preto ak v čase uzavretia zmluvy medzi účastníkmi neexistovala špeciálna úprava ochrany spotrebiteľa v Obchodnom zákonníku, bolo v zmysle § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka potrebné na právny vzťah účastníkov subsidiárne aplikovať aj ustanovenia o ochrane spotrebiteľa obsiahnuté v Občianskom zákonníku. Preto súd prvej inštancie postupoval správne, ak na vzťah účastníkov aplikoval príslušné právne normy chrániace spotrebiteľa.
18. Za neprimeranú je potrebné považovať rozhodcovskú doložku aj v danej veci, ktorá je súčasťou zmluvy, resp. všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré predkladal oprávnený povinnému na formulári, pričom nebola individuálne dojednaná a jej obsah povinný ani nemohol ovplyvniť. Veriteľ mohol na základe predmetnej rozhodcovskej doložky spor medzi ním a spotrebiteľom predložiť na prejednanie rozhodcovskému súdu, ktorého sám určil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný na rozhodovanie. Spotrebiteľ týmto stratil právo brániť sa voči nárokom veriteľa na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. Výber osoby rozhodcovského súdu pritom uskutočnil jednostranne sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve, resp. všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ktoré tvoria jej neoddeliteľnú súčasť. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej doložky je potom potrebné považovať takúto rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to aj v nadväznosti na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie /C-240/98 až C-244/98, C-40/08, C-473/00, C-243/08, C-168/05/. Na podporu uvedeného právneho záveru odvolací súd dáva do pozornosti aj ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka v znení platnom do 1.1.2015 (ustanovenie bolo zavedené zákonom č. 568/2007 Z. z., účinným od01.01.2008), v zmysle ktorého sa za neprijateľnú podmienku uvedenú v spotrebiteľskej zmluve považuje aj ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
19. Odvolací súd zároveň uvádza, že pokiaľ je zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória i prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nie sú žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky (v danom prípade zamietne žiadosť o udelenie poverenia). Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi (k tomu viď aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. februára 2011, sp. zn. IV. ÚS 55/2011).
20. Tunajší súd taktiež nemôže akceptovať v zmysle § 4 ods. 7 zákona č. 258/2001 Z. z. v prípade, ak veriteľ prijal zmenku od dlžníka, tá smela byť len zabezpečovacia a zmenková suma v čase vyplnenia smela byť maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva, vo výške maximálne 30 % istiny. V danom prípade bola spotrebiteľovi poskytnutá suma 796,65 EUR, ktorú mal splatiť spolu s poplatkom za poskytnutie úveru predstavujúcim viac ako 90 % sumy poskytnutej istiny, čo súd považuje za hrubý rozpor s dobrými mravmi, na čo rozhodcovský súd, ktorý exekučný titul vydal, absolútne neprihliadal. Po preštudovaní listinných dôkazov ale nie je jasné, koľko reálne oprávnený povinnému uhradil a z čoho má pozostávať suma, ktorú oprávnený na blankozmenke vyplnil a to s prihliadnutím na skutočnosť, že vo všeobecných podmienkach pre poskytnutie úveru je uvedené množstvo zmluvných pokút. Celkový dlh povinného tak predstavoval sumu, ktorá prekračuje najvyššiu prípustnú sumu stanovenú zákonom a zároveň navýšenú o ďalší úrok vo výške 0,25 % denne. Z uvedeného dôvodu veriteľ nebol oprávnený prijať od dlžníka takúto zmenku, resp. ju bol povinný dlžníkovi vrátiť. Ďalej v zmysle Zákona zmenkového a šekového, článku I. § 48 ods. 1, majiteľ zmenky môže postihom okrem zmenkovej istiny a dohodnutých úrokov žiadať šesť percentové úroky odo dňa zročnosti. V danom prípade si oprávnený okrem 6 % ročných úrokov uplatnil aj 0,25 % denný úrok, čo predstavuje 91,25% ročne. Uvedené úroky uvedené v zmenke sú v hrubom rozpore so zákonom, pričom aj v tomto prípade, nie len že boli oprávneným uplatnené v rozpore so zákonom ako aj v rozpore s dobrými mravmi, ale zároveň rozhodcovským súdom priznané, čo potvrdzuje názor súdu, že ten rozhodoval neobjektívne a priznával protizákonné nároky v prospech oprávneného.
21. Poukazujúc na vyššie uvedené dôvody odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne rozhodol, keď exekúciu zastavil, a preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne v zmysle § 387 ods. 1 a ods. 2 C.s.p. potvrdil.
22. Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).