Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_4Co-40-2019.pdf
PDF · 114.71 KB
Case nature
Area
Subarea
4Co/40/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Anderlovej a sudkýň JUDr. Oľgy Lichnerovej a JUDr. Alice Beňovej v spore žalobkyne H., proti žalovanému T., o zaplatenie 5.349,29 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 26. novembra 2018, č. k. 13C/18/2018-231, takto
rozhodol:
Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
Žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 5.349,29 eur s 5% ročným úrokom z omeškania od 06.07.2018 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. súd žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V odôvodnení uviedol, žalobkyňa sa žalobou podanou voči žalovanému domáhala zaplatenia sumy celkom 5.349,29 eur spolu s 5% ročným úrokom z omeškania od 06.07.2018 do zaplatenia a uplatnila si nárok na náhradu trov konania. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že dňa 18.03.2015 dvomi písomnými žiadosťami (zmluvy č. XXXXXXXXXX a č. XXXXXXXXXX) žalovaná požiadala žalobcu o poskytnutie spotrebiteľského úveru revolvingového typu, pričom v každej žiadosti v bode 5. uviedla, že požaduje úver vo výške 1.500,- eur, so splatnosťou v 36 mesačných splátkach. V oboch žiadostiach/zmluvách sa ďalej v bode 6. nachádzajú údaje o schválenom úvere, a to poskytnutá čiastka úveru 1.500,- eur, výška mesačnej platby (t.j. mesačná splátka s platbou podľa dohody o poskytovaní služieb) a ďalšie údaje. V prípade zmluvy č. XXXXXXXXXX je ako účel poskytnutia úveru uvedené „zariadenie domácnosti“, v prípade zmluvy č. XXXXXXXXXX je to „kúpa/oprava auta. Žalobkyňa zároveň v uvedený deň, t.j. 18.03.2015 podpísala ku každej žiadosti/ zmluve aj dohodu o poskytovaní služieb podľa § 51 Občianskeho zákonníka. Predmetom dohôd je úprava podmienok poskytovania dohodnutých služieb k uzavretej zmluve o revolvingovom úvere s rovnakým číslom ako je číslo dohody s tým, že služby sa poskytujú za dohodnutú odplatu vo výške 2,53% mesačne zo sumy schváleného úveru zníženej o sumu poplatku za poskytnutie úveru. Zo strany žalovanej boli dohody aj zmluvy podpísané dňa 19.03.2015. Dňa 19.03.2015 žalovaný písomne spracoval oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi - zmluva o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX a č. XXXXXXXXXX. Následne dňa 11.08.2015 žalobkyňa opäť požiadala dvomi žiadosťami (zmluva č. XXXXXXXXXX a XXXXXXXXXX) žalovaného o poskytnutie spotrebiteľského úveru revolvingového typu, pričom rovnako, ako v predchádzajúcom prípade v každej žiadosti v bode 5. uviedla, že požaduje úver vo výške 1.500,- eur, so splatnosťou v 36 mesačných splátkach. V oboch žiadostiach/zmluvách sa ďalej v bode 6. nachádzajú údaje o schválenom úvere. Žalobkyňa zároveň v uvedený deň, t.j. 11.8.2015 podpísala ku každej žiadosti/zmluve aj dohodu o poskytovaní služieb podľa § 51 Občianskeho zákonníka. Súčasne v rovnaký deň ku každej žiadosti/zmluve o
úvere žalovaná podpísala aj dohodu o zrážkach zo mzdy a tiež rozhodcovskú zmluvu, podľa ktorej akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky medzi zmluvnými stranami vyplývajúce alebo súvisiace s ustanoveniami zmluvy o revolvingovom úvere alebo dohody budú riešené cestou príslušného súdu v súdnom konaní alebo v rozhodcovskom konaní pred niektorým v rozhodcovskej zmluve uvedených stálych rozhodcovských súdov. Zo strany žalovaného boli dohody aj zmluvy podpísané dňa 12.08.2015. Dňa 12.08.2015 žalovaný písomne spracoval oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi - zmluva o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX a č. XXXXXXXXXX. dokladov o platbách, ktoré žalobkyňa v konaní predložila, vyplýva, že žalobkyňa žalovanému uhradila v súvislosti so zmluvou č. XXXXXXXXXX sumu 2.724,22 eur a v súvislosti so zmluvou č. XXXXXXXXXX sumu 2.724,19 eur. Právne vec súd prvej inštancie posúdil podľa § 43c ods. 1, § 44 ods. 1, ods. 2, § 46 ods. 1, § 52 ods. 1, 3, 4, § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka; § 1 ods. 2, § 2 písm. d), § 9 ods. 2 písm. f) a k), § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení platnom v čase uzavretia zmluvy. Po zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že nárok žalobkyne je dôvodný. Žalobkyňa sa voči žalovanému domáha vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo na strane žalovaného z titulu prijatia plnenia v súvislosti so zmluvou o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 19.03.2015 vo výške 1.321,14 eur, v súvislosti so zmluvou o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 19.03.2015 vo výške 1.279,74 eur, v súvislosti so zmluvou o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 12.08.2015 vo výške 1.374,22 eur a v súvislosti so zmluvou o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 12.08.2015 vo výške 1.374,19 eur. Vzhľadom k tomu, že všetky zmluvy majú takmer rovnaký obsah (až na drobné odchýlky v údajoch o ročnej úrokovej sadzbe, RPMN, priemernej hodnote RPMN a výške splátok), súd uviedol svoje posúdenie pre všetky predmetné zmluvy. Vo veci ide o zmluvné vzťahy zo spotrebiteľských zmlúv, bolo potrebné skúmať, či uzavreté zmluvy o úvere spĺňajú obligatórne náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Súd zistil, že v bode 5. zmlúv sú uvedené údaje zo strany žalobkyne v súvislosti s požadovaným úverom a v bode 6. zmluvy sú údaje o schválenom spotrebiteľskom úvere. Zo strany žalobkyne bola zmluva podpísaná dňa 18.03.2015, resp. 11.08.2015 a žalovaný ju podpísal dňa 19.03.2015, resp. 12.08.2015. Vzhľadom k tomu, že údaje v bodoch 5. a 6. všetkých zmlúv sú zhodné (okrem údaja o výške RPMN, ktorý však nie je vecou dohody, ale výška RPMN vyplýva z ostatných dohodnutých parametrov zmluvy), je potrebné uviesť, že žalovaný návrh na uzavretie zmluvy žalobkyne akceptoval, a teda medzi sporovými stranami došlo k uzavretiu zmlúv, podľa ktorých sa žalovaný zaviazal poskytnúť žalobkyni finančné prostriedky vo výške po 1.500,- eur a žalobkyňa sa zaviazala úver žalobcovi splácať v 36-tich mesačných splátkach po 53,08 eur, resp. 52,55 eur (v prípade zmlúv č. XXXXXXXXXX a XXXXXXXXXX) s tým, že spolu s platbou podľa Dohody o poskytovaní služieb mala byť výška mesačnej platby vo výške 87,24 eur, resp. 87,11 eur. V konaní bolo preukázané, že oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi - zmluva o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX a č. XXXXXXXXXX bolo žalovaným jednostranne vystavené dňa 19.03.2015 a oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi - zmluva o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX a č. XXXXXXXXXX dňa 12.8.2015. Vo všetkých týchto oznámeniach sa, okrem obsahových náležitostí uvedených v bode 6. zmluvy o úvere, uvádzajú aj ďalšie údaje, ako je dátum splatnosti jednotlivých splátok, dátum splatnosti prvej splátky úveru, ako aj dátum konečnej splatnosti úveru. Údaje o termínoch splátok úveru a konečnej splatnosti úveru sú obligatórnymi náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.. Tieto údaje však neboli súčasťou návrhu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, žalovaný ich uviedol len do oznámenia veriteľa o schválení úveru dlžníkovi zo dňa 19.03.2015 a dňa 12.08.2015, preto toto oznámenie je podľa § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka potrebné považovať za nový návrh zmluvy. Vzhľadom k tomu, že zo strany žalobkyne k akceptácii tohto oznámenia nedošlo, súd toto oznámenie nepovažuje za súčasť zmluvy o úvere. Z uvedeného potom vyplýva, že všetky predmetné zmluvy o úvere nemajú všetky obligatórne náležitosti vyžadované ust. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., nakoľko v nich absentuje údaj o dátume splatnosti splátok úveru, ako aj dátum o konečnej splatnosti úveru. Vzhľadom k tomuto nedostatku považoval zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy. Keďže úvery sú bezúročné a bez poplatkov, žalovaný mal nárok len na vrátenie istiny úveru, ktorá bola žalobkyni poskytnutá, nie na úroky a poplatky. V konaní nebolo medzi stranami sporné, že žalovaný reálne poskytol žalobkyni len sumu 1.350,- eur v prípade každej zmluvy. Rovnako nebolo sporné (a vyplýva to aj z dokladov o úhradách predložených žalobkyňou), že žalobkyňa v súvislosti so zmluvou č. XXXXXXXXXX žalovanému uhradila sumu 2.804,22 eur, v súvislosti so zmluvou č. XXXXXXXXXX sumu 2.629,74 eur, v súvislosti so zmluvou č. XXXXXXXXXX sumu 2.724,22 eur a v súvislosti so zmluvou č. XXXXXXXXXX sumu 2.724,19 eur. Pokiaľ ide o Dohody o poskytovaní služieb, ktoré boli uzavreté spolu s každou z úverových zmlúv, súd zastával názor, že tieto dohody boli žalovaným iba umelo vytvorené ako samostatné zmluvy, v skutočnosti sa žalovaný len snažil obísť ustanovenia o najvyššej prípustnej odplate
za spotrebiteľský úver. Uvedené dohody sú typickou formulárovou zmluvou vypracovanou žalovaným, pričom text týchto dohôd je vo všetkých prípadoch rovnaký, dopĺňali sa v nich len údaje týkajúce sa čísla dohody, ktoré sú zhodné so zmluvou o úvere, v súvislosti s ktorou boli uzavreté, údaje o spotrebiteľovi a percentuálne vyjadrenie výšky odplaty (bod 7.1. dohody). Predmetné dohody o poskytovaní služieb možno považovať za rozporné s dobrými mravmi, keďže žalobkyňa ako spotrebiteľ mala za služby v nich uvedené zaplatiť odplatu vo výške predstavujúcej asi 82%, resp. 83% z celkovej sumy úveru, ktorá bola predmetom zmluvy o úvere (t.j. 1.500,- eur). Ako už bolo uvedené, žiadna zo služieb uvedených v predmetných dohodách však žalobkyni ani poskytnutá nebola. Za uvedených okolností súd považoval Dohody o poskytovaní služieb za absolútne neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor s dobrými mravmi. Z týchto dohôd preto žalovanému voči žalobkyni nevzniká žiaden nárok. Z vyššie uvedených skutočností teda vyplýva, že žalovanému vznikol voči žalobkyni iba nárok na plnenie z úverových zmlúv, a to vo výške po 1.350,- eur v prípade každej zmluvy. Žalobkyňa teda v prípade zmluvy č. XXXXXXXXXX uhradila naviac sumu 1.454,22 eur (2.804,22 eur - 1.350,- eur), v prípade zmluvy č. XXXXXXXXXX sumu naviac 1.279,74 eur (2629,74 eur - 1.350,- eur), v prípade zmluvy č. XXXXXXXXXX sumu naviac 1.374,22 eur (2.724,22 eur - 1.350,- eur) a v prípade zmluvy č. XXXXXXXXXX sumu naviac 1.374,19 eur ( 2.724,19 eur - 1.350,- eur). Žalobkyňa si vrátenie uhradeného preplatku voči žalovanému aj uplatnila (v prípade zmluvy č. XXXXXXXXXX len vo výške 1.321,14 eur) tým, že listom zo dňa 26.6.2018 žalovaného vyzvala na zaplatenie sumy 5.349,29 eur v lehote 7 dní od doručenia výzvy. Žalovaný na výzvu žalobkyne nereagoval, čím sa s plnením dostal do omeškania odo dňa nasledujúceho po uplynutí doby, ktorú žalobkyňa žalovanému poskytla na dobrovoľné plnenie, a žalobkyni vznikol aj nárok na zaplatenie úroku z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 3 nar. vlády č. 87/1995 Z.z., t.j. vo výške o päť percentuálnych bodov vyššej ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky, platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Na základe všetkých uvedených skutočností súd teda vo veci rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 5.349,29 eur (1.321,14 eur + 1.279,74 eur + 1.374,22 eur + 1.374,19 eur) s 5% ročným úrokom z omeškania od 6.7.2018 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s ust. § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku. V konaní mala žalobkyňa úspech v celom rozsahu, preto jej súd priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. O výške trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Žalovaný poukazoval na to, že v zmysle výkladu Súdneho dvora EÚ vo veci C - 42/15 bráni únijné právo takému výkladu vnútroštátneho práva, v zmysle ktorého je bezúročnosť úveru možné spájať s náležitosťou, ktorú únijné právo neurčuje ako povinnú náležitosť zmluvy. Údaj o konečnej splatnosti všetky uzavreté zmluvy obsahujú, a hoci na túto skutočnosť žalovaný vo svojom vyjadrení poukázal, konajúci súd v napádanom rozsudku podľa žalovaného viedol len všeobecné, šablónovité vyjadrenie bez toho, aby sa argumentom žalovaného vôbec zaoberal. Súdna prax ohľadne uvádzania konečnej splatnosti nie je jednotná a je preto podľa žalovaného neprípustné, aby nejednoznačný a sporný výklad zákona bol na ťarchu sporovej strany, pričom zmena zákona č. 129/2010 Z.z., ktorá je účinná od 01.05. 2018 a ktorá bola prijatá z dôvodu odstránenia nepresností implementácie smernice potvrdzuje fakt, že s „konečnou splatnosťou“ nie je možné spájať žiadny následok. Súdny dvor EÚ v bode 58 rozsudku vo veci C-42/15 vyslovil, že ustanovenie čl. 10 ods. 2 smernica 2008/48/ES by sa však nemalo vykladať tak, že oprávňuje členské štáty, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 uvedenej smernice. Náležitosť „konečná splatnosť úveru“ alebo „termín splatnosti splátky“ nepozná únijné právo, čo napokon viedlo k tomu, že došlo k zmene zákona č. 129/2010 Z.z. a tieto náležitosti práve z dôvodu dodržiavania únijného práva boli vylúčené. Stalo sa tak novelou č. 279/2017 Z.z. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súd SR sp. zn. 3Cdo/146/2017 ktoré sa týkalo práve výkladu ustanovení zákona č. 129/2010 Z.z. v kontexte únijného práva. Poukázal tiež na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci Pfeiffer. Žalovaný namieta aj skutkové závery sudu o tom, že uzavreté zmluvy neobsahujú uvedenie konečnej splatnosti úveru. Požiadavka uvedenia termínu konečnej splatnosti úveru bola v posudzovanom zmluvnom vzťahu splnená viacerými spôsobmi, a to určením podľa dátumu splatnosti splátok v jednotlivých mesiacoch a poctu mesačných splátok, spôsobom vyplývajúcim z článku 4., ods. 4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle ktorých dátum splatnosti poslednej splátky uvedený v oznámení o schválení úveru je zároveň termínom konečnej splatnosti. Zmluva o revolvingovom úvere požadované informácie obsahovala, a to spôsobom vyplývajúcim z obsahu jednotlivých dokumentov, ktoré podľa vôle zmluvných strán predstavovali jej neoddeliteľnú súčasť. súvislosti s zvádzaním termínu splatnosti splátky poukazujeme na to, že každá
z uzavretých zmlúv uvedený údaj resp. spôsob jeho určenia obsahuje. Podľa rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 nie je potrebné, aby zmluva uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Žalovaný tiež namieta procesný postúp konajúceho sudu, a to z dôvodu, že vyjadrením žalovaného sa zaoberal povrchne, jednostranne a na argumenty žalovaného vôbec neprihliadal a ani neuviedol skutočnosti, ktoré by tieto argumenty žalovaného popreli. Aj keď povinnosťou sudu nie je dať odpoveď na všetky tvrdenia sporových strán, podľa súdnej praxe sa vyžaduje, aby sa súd vyporiadal so špecifickými a k veci sa vzťahujúcimi tvrdeniami. Žalovaný napáda aj závery sudu ohľadne dohody o poskytovaní služieb. Závery sudu nemajú oporu v dokazovaní. Ak súd prvej inštancie uvádza, že dohody boli uzavreté z dôvodu obchádzania regulácie o maximálnej výške odplaty, potom tomuto záveru odporuje to, že ani žalobca svojou výpoveďou nepotvrdil skutočnosti o nutnosti zavrieť takúto dohodu. Navyše, žalobca potvrdil svoju činnosť ako finančný agent pre iný nebankový subjekt, čo znamená, že mu z jeho vlastnej praxe musel byť známym viac ako základný rozsah znalostí a vedomostí spadajúcich do problematický spotreb. úverov, doplnkových služieb a pod. Mimo pozornosť súdu podľa žalovaného zostalo, že súčasťou vzdelávania finančného agenta je zo zákona aj rozsah základných znalostí pre problematiku spotrebiteľských úverov. Táto skutočnosť mala ten význam, že ú žalobcu teda určíte išlo o osobou znalú problematiky do takej miery, že určite vedela a musela vedieť, že dohodu uzatvára dobrovoľne a nie ako podmienku úveru. Na základe toho potom súd nesprávne konštatoval, že dohoda by mala predstavovať spôsob obchádzania regulácie o výške odplaty, ak jej uzavretie nebolo podmienkou pre získanie úveru. Žalovaný v nadväznosti na uvedené navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v celom rozsahu a tiež náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Alternatívne žalovaný navrhuje, aby odvolací súd rozsudok v napádanej časti zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na nové konanie.
3. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za vecne správne, zákonné a dostatočne odôvodnené. Zo samotných úverových zmlúv, ktoré boli v konaní predložené podľa žalobkyne vyplýva, že v týchto nemožno bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy jednotlivých splátok spotrebiteľských úverov. Vzhľadom na skutočnosť, že termín splatnosti splátky tej-ktorej spotrebiteľskej úverovej zmluvy bol uvedený výlučne v oznámení veriteľa, zaslanom spotrebiteľovi vždy až po uzatvorení tej-ktorej spotrebiteľskej úverovej zmluvy, ktoré nemožno považovať za súčasť zmluvy z dôvodu absencie prejavu súhlasu spotrebiteľa s týmto oznámením a v ňom uvedenými podmienkami, nemal spotrebiteľ v čase uzatvorenia zmluvy možnosť bez pochybností určiť splatnosť jednotlivých splátok úverov ako ani termín konečnej splatnosti úverov. Oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi bolo v každom jednom prípade vyhotovené a zaslané žalobkyni až po tom, ako došlo z jej strany k podpisu tej-ktorej spotrebiteľskej úverovej zmluvy, z čoho je nepochybné, že žalobkyňa ako spotrebiteľ nemohla poznať obsah tohto oznámenia, ktoré je navyše len jednostranným právnym úkonom žalovaného. Žalobkyňa v tejto súvislosti poukázala na judikatúru viacerých súdov. Ďalej vo vzťahu k žalovaným v odvolaní citovanom čl. 2, bod 2.1 zmluvných dojednaní, uviedla, že podľa tohto mechanizmu bude splatnosť 1. splátky (ako aj každej nasledujúcej splátky) závisieť od dňa poskytnutia úveru, pričom deň splatnosti splátky (aj konečnej splatnosti úveru) sa tak určí na niektorý deň medzi 1. až 15. dňom (nasledujúceho mesiaca) v mesiaci za splnenia kumulatívnej podmienky, že medzi takýmto dňom a dňom poskytnutia úveru bude doba nie kratšia ako 32 dní a nie dlhšia ako 48 za sebou idúcich kalendárnych dní. Takéto absolútne neurčité dojednanie má spotrebiteľovi v čase podpisu zmluvy, kedy nepozná termín poskytnutia úveru, pretože zmluvu podpisuje ako prvý, umožniť bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy splátok úveru. Tvrdenie žalovaného o tom, že súdna prax nie je jednotná, v tomto konkrétnom prípade podľa žalobkyne nie je namieste, pretože v prípade výkladu zákona k náležitosti konečnej splatnosti úveru je rozhodovacia prax súdov pomerne ustálená. K námietke žalovaného, že je neprípustné, aby nejednoznačný a sporný výklad zákona bol na ťarchu sporovej strany, najmä na ťarchu žalovaného, poukázala na ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého pri pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. K žalovaným uvádzanej potrebe eurokonformného výkladu zákona o spotrebiteľských úveroch vo svetle rozhodnutia C-42/15 ako aj s ohľadom na závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Cdo/146/2017 žalobkyňa uviedla, že sa s takýmto výkladom nestotožňuje. V prípade ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch a smernice je tu zrejmý konflikt, čo však neznamená, že sa má bez ďalšieho automaticky uplatniť pred vnútroštátnym právom smernica. Zákon o spotrebiteľských úveroch jednoznačne určuje náležitosti spotrebiteľskej zmluvy a v prípade absencie čo i len jednej z nich, tak ako to ustanovuje § 11 tohto zákona, je úver potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Vo
vzťahu k dohodám o poskytovaní služieb zotrváva na argumentácii uvedenej v skorších podaniach má za to, že súd prvej inštancie zrozumiteľným a dostatočným spôsobom vysvetlil a právne zdôvodnil, prečo tieto zmluvy považoval za neplatné z dôvodu rozporu s dobrými mravmi, a síce z dôvodu neprimeraného plnenia poskytovaného spotrebiteľom veriteľovi za služby, ktoré mu nie sú ani dodané, sledujúc zvýšenie zisku z toho-ktorého spotrebiteľského úveru pri formálnom dodržaní úrokového stropu. Aj v prípade, ak by súd prvej inštancie neposúdil predmetné dohody ako neplatné z dôvodu rozporu s dobrými mravmi, posúdil by ich ako neplatné z dôvodu neprijateľnej zmluvnej podmienky, tak ako to urobili iné súdy v rámci svojich rozhodnutí, pretože je povinnosťou súdu zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol viazaný neprijateľnými zmluvnými podmienkami, najmä takými, ktoré už boli označené ako neprijateľné zmluvné podmienky vo výroku iného súdneho rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, žalobkyňa je toho názoru, že žalovaným podané odvolanie nie je dôvodné, a preto navrhuje, aby odvolací súd toto odvolanie zamietol a rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil a priznal žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania a trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní.
4. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec podľa § 379, § 380 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keď nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.
5. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 18.03.2015 žalobkyňa písomnými žiadosťami označenými číslom XXXXXXXXXX a číslom XXXXXXXXXX požiadala žalobcu o poskytnutie spotrebiteľského úveru revolvingového typu. Dňa 19.3.2015 žalovaný schválil vyššie uvedené žiadosti žalobkyne oznámeniami veriteľa o schválení úveru, a to pre zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX a č. XXXXXXXXXX. Dňa 19.03.2015 žalobkyňa ku každej vyššie uvedenej zmluve uzatvorila so žalovaným aj dohodu o poskytovaní služieb, predmetom ktorej bola úprava podmienok poskytovania dohodnutých služieb za dohodnutú odplatu vo výške 2,53 % mesačne zo sumy schváleného úveru zníženej o sumu poplatku za poskytnutie úveru. Následne dňa 11.08.2015 žalobkyňa opäť požiadala žiadosťami označenými číslom XXXXXXXXXX a číslom XXXXXXXXXX žalovaného o poskytnutie spotrebiteľského úveru revolvingového typu, pričom dňa 12.08.2015 žalovaný aj pre tieto žiadosti vypracoval oznámenia veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, a to pre zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX a č. XXXXXXXXXX. Žalobkyňa aj k týmto zmluvám uzatvorila dohodu o poskytovaní služieb predmetom ktorých je úprava podmienok poskytovania dohodnutých služieb za dohodnutú odplatu vo výške 2,56 % mesačne zo sumy schváleného úveru zníženej o sumu poplatku za poskytnutie úveru.
6. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že predmetné zmluvy sú zmluvami spotrebiteľskými, pričom zároveň aj zmluvami na ktoré sa vzťahuje zákon č. 129/2010 Z. z o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“). Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že predmetné zmluvy (č. XXXXXXXXXX; č. XXXXXXXXXX; č. XXXXXXXXXX; č. XXXXXXXXXX) neobsahujú náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 písm. f), zákona o spotrebiteľských úveroch účinnom v čase uzatvorenia zmlúv, a síce dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru z dôvodu ktorého je v zmysle § 11 uvedeného zákona potrebné zmluvy považovať za bezúročné a bez poplatkov.
7. V predmetných zmluvách o úvere revolvingového typu žalobkyňa požiadala o úver s údajmi uvedenými v bodoch 5, pričom v bodoch 6 týchto zmlúv sú uvedené údaje o schválenom úvere vyplnené veriteľom, ktoré sa líšia len v údaje o výške RPMN ako uviedol aj súd prvej inštancie. V bodoch 6 (a ani na inom mieste) predmetných zmlúv však nie je údaj o dobe trvania úveru, resp. o termíne konečnej splatnosti úveru a tieto údaje nie je možné zistiť ani jednoduchým výpočtom spotrebiteľa. Údaj o splatnosti úveru a údaj o dátume splatnosti poslednej splátky bol síce uvedený v oznámeniach veriteľa o schválení úveru dlžníkovi k jednotlivým zmluvám, avšak žalovaný nepreukázal, že v čase, kedy žalobkyňa zmluvy podpisovala, žalobkyňa mala vedomosť o tom, ako je stanovená splatnosť poslednej splátky úveru, teda aká je doba trvania úveru, keďže tieto údaje neboli uvedené v zmluvách, ale len v oznámeniach o schválení úveru dlžníkovi, čo je jednostranný právny úkon žalovaného, ktoré žalobkyňa nepodpisovala.
8. Ako uvádza aj žalobca v odvolaní, Národná rada Slovenskej republiky dňa 12.10.2017 prijala zákon č. 279/2017 Z.z., ktorým bol novelizovaný zákon o spotrebiteľských úveroch, v zmysle ktorého sa v § 9 ods. 2 písm. d/ (v čase uzatvorenia zmlúv písm. f/), vypustili slová „a termín konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru“, čo je však podľa názoru odvolacieho súdu bez dopadu na správnosť záveru o absencii obligatórnej náležitosti v daných zmluvách danej cit. ustanovením. Údaj o dni splatnosti poslednej splátky, je nielen údajom o konečnej splatnosti úveru, ale jeho uvedenie spĺňa aj požiadavku uvedenia doby trvania úveru (ktorá náležitosť zostala zachovaná aj po uvedenej novele).
9. Aj námietka žalovaného, že zákonná požiadavka uvedenia termínu konečnej splatnosti úveru bola v posudzovanom zmluvnom vzťahu splnená viacerými spôsobmi, a to určením podľa dátumu splatnosti splátok v jednotlivých mesiacoch a počtu mesačných splátok, spôsobom vyplývajúcim z článku 4., ods. 4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle ktorých dátum splatnosti poslednej splátky uvedený v oznámení o schválení úveru je zároveň termínom konečnej splatnosti je nedôvodná. Za splnenie povinnosti uviesť údaj o dobe trvania úveru (predtým tiež konečnej splatnosti úveru), je možné považovať len prípad, kedy má spotrebiteľ vedomosť o údajoch uvedených v ust. § 9 ods. 2 zákone o spotrebiteľských úveroch v čase, kedy zmluvu na znak súhlasu podpisuje a vyjadruje vôľu byť ňou viazaný, pričom žalovaný túto skutočnosť v predmetnej veci nepreukázal. Za daného stavu je správny záver súdu prvej inštancie o absencii náležitosti predpísanej podľa § 9 ods. 2 písm. f/ zákona o spotrebiteľských úveroch účinnom v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy, čo má s poukazom na ust. § 11 ods. 1 písm. a) uvedeného zákona za následok, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
10. K námietke žalovaného, že vzhľadom na rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-42/15 je potrebné vykladať ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch eurokonformne v súlade so smernicou 2008/48 v tom zmysle, že táto nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku, je potrebné uviesť, že i v tomto rozhodnutí Európsky súdny dvor konštatuje, že smernica Rady 2008/48/ES nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej úprave stanovil na jednej strane, že zmluva o úvere patrí do pôsobnosti tejto smernice a musí byť podpísaná zmluvnými stranami a na druhej strane, že táto požiadavka podpísania sa vzťahuje na všetky náležitosti tejto zmluvy. Je potrebné v tomto smere poukázať i na to, že zákon o spotrebiteľských úveroch v ustanovení § 9 presne špecifikuje podstatné náležitosti zmluvy, z čoho vyplýva, že tieto náležitosti musia byť i účastníkmi zmluvy dojednané, t.j. musia podpísaním vyjadriť vôľu byť takýmito ustanoveniami zmluvy viazaní. Teda v prípade, že by tieto náležitosti zmluvy boli obsiahnuté v obchodných podmienkach veriteľa, minimálne je potrebné, aby tieto boli účastníkmi zmluvy i podpísané. V tomto smere žalovaný neuniesol dôkazné bremeno.
11. Keďže absencia čo i len jednej z podstatných (obligatórnych) náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere predpísaných v § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. je postačujúca preto, aby bol predmetný úver považovaný za bezúročný a bez poplatkov. Pokiaľ teda žalobkyňa uhradila navyše od istiny, na ktorú mal nárok žalovaný, pre zmluvu č. XXXXXXXXXX sumu 1454,22 eur, pre zmluvu č. XXXXXXXXXX sumu 1279,74 eur, pre zmluvu č. XXXXXXXXXX sumu 1374,22 eur a pre zmluvu č. XXXXXXXXXX sumu 1374,19 eur, a žalovaná si uplatnila nárok na zaplatenie sumy 5349,29 eur, je nárok na zaplatenie tejto sumy dôvodný, vrátane nároku na úrok z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. od 06.07.2018, kedy uplynula lehota na zaplatenie tejto sumy žalovaným v zmysle výzvy žalobkyne zo dňa 26.06.2018, od ktorého okamihu bol žalovaný v omeškaní.
12. Čo sa týka dohôd o poskytovaní služieb, ktoré boli uzatvorené s každou vyššie uvedenou predmetnou zmluvou o úvere, odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, že tieto dohody o poskytovaní služieb sú absolútne neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor s dobrými mravmi, a to jednak z hľadiska výšky odplaty za služby ponúkané veriteľom, ktorá je v nepomere vo vzťahu k celkovej sume úveru, ako aj pre nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán na úkor spotrebiteľa, keďže ide plnenie vo výške neadekvátnej k službe, za ktorú mali byť poskytnuté. Zároveň je potrebné uviesť, že dohody o poskytovaní služieb majú povahu formulára obdobného tomu, ktorého prostredníctvom zmluvné strany uzavreli samotné zmluvy o revolvingovom úvere. Nie je zrejmé, či žalobkyňa pochopila význam a zmysel dohody o poskytovaní služieb, služieb, ktoré úzko a bezprostredne súvisia so zmluvou o revolvingovom úvere, či jej boli poskytnuté jasné a zrozumiteľné informácie o jej obsahu. Žalobkyňa ako spotrebiteľ a ako slabšia strana sporu nemala možnosť participovať na vytvorení formulárovej dohody o poskytovaní služieb a nepochybne bola z hľadiska informovanosti a vyjednávacej pozície slabšou stranou.
13. Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
14. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1CSP v spojení s § 255 ods.1, § 262 ods. 1CSP. V odvolacom konaní bola úspešná žalobkyňa. Odvolací súd preto priznal žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
15. Toto rozhodnutie bolo senátom krajského súdu prijaté jednomyseľne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).