Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_15Co-67-2018.pdf
PDF · 127.98 KB
Case nature
Area
Subarea
15Co/67/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Ilčinovej a členov senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Mareka Kohúta, v právnej veci žalobcu: DPS financial consulting, s. r. o., Tomaškovičova 17/2742, 917 01 Trnava, IČO: 46 713 930, právne zastúpeného: advoconsulting s.r.o., Tamaškovičova 17/2742, 917 01 Trnava, IČO: 47 253 428, proti žalovaným: 1/ K. B., B..V., Y.. X.X.XXXX a 2/ N. B., Y.. XX.XX.XXXX, W. E. XXX XX Y. R. XX, o zaplatenie 8.608,80 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k. XC/XXX/XXXX-XXX zo dňa 21. júna 2018 takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok vo výrokoch o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a o trovách konania.
Priznáva žalovaným spoločne a nerozdielne vo vzťahu k žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol o žalobnom návrhu žalobcu v predmetnom spore takto :
„I. Súd konanie v časti o zaplatenie sumy 939 eur z a s t a v u j e .
II. Žalovaní s ú p o v i n n í zaplatiť žalobcovi, spoločne a nerozdielne, sumu vo výške 2.542,74 eur, a to všetko im p o v o ľ u j e uhradiť v mesačných splátkach po 60 eur splatných vždy každého 20-tého dňa toho ktorého mesiaca k rukám žalobcu, začínajúc právoplatnosťou tohto rozsudku, pod následkami straty výhody splátok.
III. V prevyšujúcej časti súd žalobu žalobcu z a m i e t a .
IV. Žalovaným nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.“
2. Súd prvej inštancie vychádzal v predmetnom konaní zo skutočností, za ktorých medzi žalovanými a právnym predchodcom žalobcu - Slovenská sporiteľňa, a.s. bola dňa 13.3.2007 uzatvorená zmluva o splátkovom úvere na sumu 200.000,- Sk, ktorej nesplácanie sa stalo základom pre uplatnenú pohľadávku žalobcom, ktorý ju ako postupník nadobudol na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27.3.2013 č.XXXX/XXXX/CE. Žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy 8 608,80 EUR, pozostávajúcej z istiny vo výške 6 391,37 EUR, úrokov vo výške 1 414,61 EUR, zmluvných úrokov z omeškania vo výške 341,95 EUR a zákonných úrokov z omeškania vo výške 460,87 EUR. Žalovanú sumu predstavujú úroky v sadzbe 11,35 % ročne z poskytnutých peňažných prostriedkov, zmluvné úroky z omeškania vo výške 8 % ročne z omeškanej sumy za obdobie od uzavretia zmluvy o úvere do 31.1.2013 a vo výške 5 % ročne z omeškanej sumy od 1.2.2013 do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru, ako aj zákonné úroky z omeškania od vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru do postúpenia pohľadávky vo výške 16,35 % ročne z istiny, pričom sadzba pozostáva zo sadzby úroku z úveru vo výške 11,35 % ročne a zo sadzby 5 % ročne a zákonné úroky z omeškania za obdobie od postúpenia pohľadávky do 31.12.2014 vo výške 5 % ročne z istiny.
3. Na základe uvedenej zmluvy o úvere, uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanými dňa 13.3.2007, bol žalovaným poskytnutý úver vo výške 200 000,- Sk (6 638,78 EUR) s úrokovou sadzbou 11,6 %, RPMN 13,57 %, ktorý mal byť splatený v 119 mesačných splátkach vo výške 2 906 Sk (96,46 EUR), so splatnosťou prvej splátky 20.4.2007 a poslednej 20.2.2017, pričom žalovaní uhradili spolu sumu vo výške 4046,04 EUR do podania žaloby. Žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 2.9.2013, pričom vyzval žalovaného na úhradu dlžnej sumy vo výške 8.175,40 EUR do 15 dní. Žalobca v písomnom podaní zo dňa 26.1.2016 uviedol, že žalovaní do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti poskytnutého úveru uhradili v prospech právneho predchodcu žalobcu sumu 4.046,04 EUR, po vyhlásení mimoriadnej splatnosti uhradili dňa 30.12.2013 sumu 50,- EUR.
4. Predmetnému rozsudku v konaní predchádzalo uzavretie zmieru sporovými stranami, ktorý súd prvej inštancie uznesením zo dňa 15.2.2016 č.k. XC/XXX/XXXX-XX v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 31.8.2016, sp.zn. XXCo/XX/XXXX-XX neschválil, poukazujúc na skutočnosť, že prípadným schválením zmieru súdom mohli by byť žalovaní zaviazaní na plnenie povinnosti z prípadných nekalých podmienok a tiež vzhľadom na nejasnosti v súvislosti so žalobcom žiadanými úrokmi, čím by zmier bol v rozpore s právnymi predpismi. Obdobne odvolací súd v konaní o odvolaní žalobcu proti neschválenému zmieru súdom prvej inštancie konštatoval, že zmier uzavretý medzi stranami nie je v súlade s platným právom, keďže zistil viaceré skutočnosti, ktoré by odôvodňovali čiastočné zamietnutie žaloby, napr. otázka existencie všetkých náležitostí podľa zákona č. 258/2001 Z.z., prípadné premlčanie žalovanej pohľadávky, resp. jej časti, ďalej právo na zmluvné úroky tak ako sú uplatnené, skutočná výška žalovanej pohľadávky, prijateľnosť zaúčtovaných poplatkov atď.. Ďalej uviedol, že rovnako ako súd prvej inštancie nepovažuje špecifikáciu žalovanej sumy za dostatočnú, nakoľko z nej nie je jasné, akým spôsobom žalobca vyčíslil jednotlivé položky.
5. Neúspešným bol i pokus sporových strán o mimosúdne vyriešenie sporu, z dôvodu ktorého žiadali o prerušenie konania.
6. Vyhodnotiac predmetnú úverovú zmluvu ako spotrebiteľskú, aplikoval súd prvej inštancie v danom prípade ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v spojení s ustanoveniami zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v platnom znení. V súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov (premlčanie, odstúpenie od zmluvy), na tieto vzťahy aplikoval právnu úpravu o občianskych právach a nie podnikateľské právo. Tento výklad je v súlade aj s komunitárnou úpravou ochrany spotrebiteľa v zmysle smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
7. Súd prvej inštancie vyslovil názor, že ustanovenia bodu 5 Záverečných ustanovení zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 13. 3. 2007 sú v rozpore s § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka a zhoršujú postavenie žalovaného ako spotrebiteľa, keďže výlučnou aplikáciou Obchodného zákonníka sa prakticky vylučuje použitie ustanovenia Občianskeho zákonníka. Paušálne uprednostnenie Obchodného zákonníka by malo na spotrebiteľa nepriaznivé následky hraničiace až s neprístupnosťou k občianskym právam, ktoré priznáva Občiansky zákonník na rozdiel od Obchodného zákonníka.
8. Preskúmaním predloženej zmluvy prvoinštančný súd zistil, že v zmluve absentuje správne uvedenie jej podstatnej náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. j/ zákona o spotrebiteľských úveroch a to celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. V zmluve nie je tento údaj uvedený. Podľa § 2 písm. h/ zákona o spotrebiteľských úveroch je celkovou čiastkou, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť súčet celkovej výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spojených so spotrebiteľským úverom. Ďalej v zmluve o úvere absentuje údaj požadovaný zákonom o spotrebiteľských úveroch v zmysle § 9 ods. 2 písm. k/, a to údaj o termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluve je uvedený iba počet splátok a výška mesačnej splátky. Takéto znenie zmluvy je pre bežného spotrebiteľa nejasné, neurčité a nie je ani v súlade s uvedeným zákonným ustanovením. Opätovne v tejto súvislosti poukázal súd prvej inštancie na už judikované právne názory v rozhodnutiach Krajského súdu v Prešove. Tiež v zmluve uvedená výška RPMN 13,57%, podľa prepočtu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver, platnej k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere je nesprávna. Správna RPMN je 12,91%. Tento údaj v zmluve je teda nesprávny a pre spotrebiteľa zavádzajúci. Poskytnutý spotrebiteľský úver je preto potrebné podľa § 11 ods. 1 písm. a/ zákona o spotrebiteľských úveroch považovať za bezúročný a bez poplatkov.
9. Súd prvej inštancie v prvom výroku v spore rozhodol o zastavení konania v časti o zaplatenie 939,- EUR na základe späťvzatia žaloby v tejto časti žalobcom podľa § 145 ods.2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), nakoľko povinní čiastočne svoj dlh uhradili.
10. Súd prvej inštancie vychádzal z preukázanej skutočnosti, že žalovaný v prospech žalobcu uhradil sumu 4.096,04 EUR, čo nie je sporné, nakoľko tieto úhrady v tejto výške uviedol žalobca vo svojom podaní a žalovaní túto výšku nenamietali. Keďže žalovanému reálne boli poskytnuté finančné prostriedky vo výške 6.638,78 EUR a vzhľadom na skutočnosť, že predmetný úver súd prvej inštancie vyhodnotil ako bezúročný a bez poplatkov, s prihliadnutím na uhradenú sumu 4.096,04 EUR, súd prvej inštancie priznal žalobcovi sumu 2.542,74 EUR a vo zvyšku žalobu zamietol.
11. Podľa § 232 ods. 3 a ods. 4 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, vzhľadom na sociálnu a finančnú situáciu žalovaných, súd prvej inštancie povolil splácanie priznaného nároku žalobcovi v primeraných splátkach v znení výrokovej časti rozsudku.
12. Napokon súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods.1,2 CSP o trovách konania. Vychádzal z pôvodne uplatnenej sumy 8.608,80 EUR s príslušenstvom, z ktorej žalobcovi bolo priznaných 2.542,74 EUR, pričom súd prihliadol aj na späťvzatie žaloby z dôvodu, že žalovaní uhradili časť pohľadávky, čo predstavuje úspech žalobcu. Žalobcov úspech tak predstavoval 33 % a neúspech 67 %. Úspešnejším žalovaným tak po odrátaní úspechu žalobcu od ich úspechu vznikol nárok na náhradu trov konania v rozsahu 34 %. Nakoľko sa žalovaní vzdali nároku na náhradu trov konania, prvoinštančný súd rozhodol tak, že úspešnejším žalovaným nárok na náhradu trov konania nepriznal.
13. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca elektronickým podaním dňa 23.7.2018, a to proti výroku III. o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a proti výroku IV. o nároku na náhradu trov konania. Vyslovil presvedčenie, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, považujúc rozsudok v napadnutej časti za nesprávny v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b/ a h/ zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
14. Poukázal na to, že v konaní na výzvu súdu prvej inštancie zo dňa 4.12.2015 na pojednávaní dňa 28.1.2016 predložil súdu podanie zo dňa 26.1.2016, ktorým reagoval na všetky súdom položené otázky. Pred otvorením pojednávania vo veci samej dňa 28.01.2016 kontaktovala žalovaná v 1. rade žalobcu dňa 14.12.2016 s tým, že prejavila vôľu splácať žalovanú sumu, na čo došlo medzi účastníkmi konania, najmä z dôvodu výrazného zníženia nákladov spojených s uplatňovaním nároku na súde k dohode, ktorou žalovaní navrhli schváliť zmier, ktorým by bolo žalovaným umožnené splácať žalovanú sumu v mesačných splátkach vo výške 100,- EUR. Žalovaní, v súlade s prejavenou vôľou dohodnúť sa na skončení súdneho konania zmierom, začali splácať žalovanú sumu a dňa 29.2.2016 uskutočnili v prospech žalobcu úhradu vo výške 100,- EUR a dňa 31.3.2016 úhradu vo výške 100,- EUR. Dňa 28.4.2016 uskutočnili len úhradu vo výške 60,- EUR, pričom v mesiaci máj a jún neuskutočnili žiadnu úhradu a dňa 6.7.2016 uhradili v prospech žalobcu 60,- EUR, na čo však bola žalovaná v 2. rade žalobcom oboznámená so skutočnosťou, že žalobca pre účely dlhodobého splácania žalovanej sumy nemôže akceptovať splátky nižšie ako 100,- EUR. Vzhľadom na pretrvávajúcu a opakovane prejavenú vôľu žalovaných nepokračovať v súdnom konaní a splácať žalovanú sumu, dospeli strany spoločne k záveru, že žiadajú prerušiť pojednávanie vo veci z dôvodu, že majú záujem vysporiadať vec mimosúdne, pričom žalovaná v 1. rade uviedla, že manžel, žalovaný v 2. rade má počnúc januárom 2017 nastúpiť do nového zamestnania, čím má dôjsť k zlepšeniu finančnej situácie žalovaných a tým aj k možnosti zvýšiť sumu, ktorou by opätovne pravidelne splácali žalovanú sumu žalobcovi. Po prerušení konania však zo strany žalovaných nedošlo k žiadnej úhrade za účelom splácania, na čo žalobca reagoval návrhom zo dňa 19.7.2017 na pokračovanie v konaní a súd prvej inštancie následne vytýčil termín pojednávania na dňa 26.10.2017. Medzičasom však žalovaní opäť uskutočnili úhrady v prospech žalobcu za účelom splácania žalovanej sumy, a to dňa 13.6.2017 vo výške 60,- EUR a dňa 3.7.2017 vo výške 60,- EUR. Následne dňa 30.08.2017 uhradili sumu 49,- EUR, dňa 29.9.2017 uhradili sumu 50,- EUR a dňa 30.10.2017 uhradili v prospech žalobcu sumu 40,- EUR. Z dôvodu pretrvávajúcej vôle strán uzavrieť vec mimosúdne a bez ďalších nákladov, navrhli strany spoločne opäť prerušiť konanie, kedy súd prvej inštancie opätovne nepostupoval v súlade s ustanovením § 163 ods. 1 CSP a neprerušil konanie najmenej na tri mesiace napriek spoločnému návrhu strán na odročenie termínu pojednávania. Žalovaní následne dňa 29.12.2017 uhradili v prospech žalobcu sumu 60,- EUR.
15. Žalobca ďalej namietal, že on, ani jeho právny zástupca nemali žiadnu vedomosť o tom, že sa dňa 17.4.2018 mal uskutočniť termín informatívny výsluch, v súvislosti s ktorým požiadal žalobca o poskytnutie zvukového záznamu z predmetného výsluchu ako aj kópiu zápisnice z tohto výsluchu. Napriek povinnosti súdu vyhotoviť z takéhoto úkonu zvukový záznam a poskytnúť ho na požiadanie strane sporu, súd prvej inštancie túto povinnosť do termínu pojednávania nesplnil a dňa 6.6.2018, teda jeden deň pred pojednávaním vo veci doručil strane zápisnicu z informatívneho výsluchu zo dňa 17.04.2018. Pre podozrenie, že súd prvej inštancie nepostupuje v konaní nestranne, navrhla strana žalobcu na pojednávaní dňa 7.6.2018 odročiť pojednávanie za účelom možnosti oboznámiť sa so zvukovým záznamom z tohto informatívneho výsluchu, avšak súd prvej inštancie tento návrh na odročenie zamietol a otvoril pojednávanie vo veci. Z obavy, že pojednávanie nebude zo strany súdu vedené nestranne, požiadala strana žalobcu o poskytnutie zvukového záznamu aj z pojednávania zo dňa 7.6.2018, avšak napriek registrácii tejto žiadosti súd prvej inštancie túto skutočnosť do zápisnice neuviedol. Nakoľko strana žalobcu považuje okolnosti týkajúce sa informatívneho výsluchu za podstatné pre zistenie zákonnosti postupu súdu prvej inštancie v tomto konaní, právny zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 7.6.2018 prítomnej žalovanej v 1. rade kládol otázky. Sudca súdu prvej inštancie opakovane zasahoval do kladenia otázok stranou žalobcu i do samotnej výpovede žalovanej a do zápisnice sudca upravoval znenie odpovedí žalovanej i záverečný prednes žalobcu. Po tom, ako sa právny zástupca žalobcu zo zápisnice o pojednávaní dozvedel, že jeho žiadosť o poskytnutie zvukového záznamu z pojednávania zo dňa 7.6.2018 nie je v zápisnici uvedená, dňa 12.7.2018 prostredníctvom oficiálnej žiadosti cez portál Ministerstva spravodlivosti SR „Elektronický súdny spis“ požiadal o sprístupnenie zvukového záznamu z tohto pojednávania, avšak do dnešného dňa nebol žalobcovi zvukový záznam z tohto pojednávania sprístupnený, ani nebola strane žalobcu doručená akákoľvek odpoveď konajúceho súdu, ktorá by vysvetľovala jeho nesprístupnenie.
16. Odvolateľ ďalej vyslovil názor, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní v predmetnej veci vo viacerých aspektoch napadnutého rozhodnutia vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. V bode 50. odôvodnenia napadnutého rozsudku uvádza súd prvej inštancie, že dojednanie podľa čl. II. bodu 5. (pozn.: zrejme 4.) Záverečných ustanovení Zmluvy o úvere, je možné považovať aj za priečiace sa dobrým mravom v zmysle § 3 a § 39 Občianskeho zákonníka. Napriek skutočnosti, že súd prvej inštancie výslovne neuvádza následok, ktorý má tento údajný rozpor tohto dojednania Zmluvy o úvere s dobrými mravmi, považuje žalobca takýto záver súdu za nesprávny, citujúc ustanovenie § 52 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007, teda ku dňu podpisu Zmluvy o úvere (13.3.2007), § 261 ods. 6 písm. d) OBZ, účinného v čase podpisu Zmluvy o úvere (ustanovenie v tom čase označené ako § 261 ods. 3 písm. d/ , § 263 ods. 1 Obchodného zákonníka). V čase uzatvorenia Zmluvy o úvere neexistovalo ani ustanovenie § 52 ods. 2 tretia veta, ktoré by uprednostňovalo úpravu podľa Občianskeho zákonníka pred úpravou podľa Obchodného zákonníka i na tzv. absolútne obchody a ktoré nadobudlo účinnosť dňa 1.4.2015 (teda až vyše 8 rokov po uzavretí Zmluvy o úvere), preto uviedol, že to, že nebolo len prostým rozmarom, či dokonca nekalým úmyslom pôvodného veriteľa, že na právne vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere mienil aplikovať Obchodný zákonník ako právny predpis, ktorý sa podľa ustanovení § 261 a 263 Obchodného zákonníka na zmluvný typ zmluvy o úvere vzťahuje výlučne. Záver súdu o tom, že dojednanie upravené v čl. II bode 4. záverečných ustanovení Zmluvy o úvere je v rozpore s dobrými mravmi nemôže byť považovaný za správny, a to najmä preto, že v čase uzavretia Zmluvy o úvere neexistovala žiadna právna úprava, ktorá by zmluvu o úvere akokoľvek vynímala spod výlučnej pôsobnosti Obchodného zákonníka, a takéto dojednanie tak bolo plne v súlade s právnou úpravou vzťahujúcou sa na daný predmet.
17. Podľa odvolateľa sa na právny vzťah založený touto zmluvou majú aplikovať ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch účinné ku dňu 13.03.2007, preto citácia ustanovenia § 9 ods. 2 neskoršieho zákona č. 129/2010 Z.z., ktoré v čase uzavretia zmluvy o úvere neexistovalo, nie je pre predmetné konanie úpravou relevantnou a v prípade, ak súd prvej inštancie na posúdenie náležitostí zmluvy úvere zo dňa 13.3.2007 túto úpravu aplikoval, postupoval v rozpore s právnymi predpismi.
18. Vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu poukázal odvolateľ i na zjavné pochybenie súdu prvej inštancie v právnom posúdení predmetnej veci, ktoré je popísané v bode 53. odôvodnenia napadnutého rozsudku, z ktorého je zrejmé, že súd prvej inštancie posudzoval náležitosti zmluvy o úvere zo dňa 13.03.2007 podľa predpisu, ktorý nadobudol účinnosť dňa 11.6.2010. Takýto postup súdu zakladá stav tzv. pravej retroaktivity, keď súd na právny vzťah, resp. okolnosti jeho vzniku aplikuje neskoršiu právnu normu, o ktorej nemohli mať účastníci tohto právneho vzťahu v čase vstupu doň žiadnu vedomosť, a preto nemohli upraviť svoje správanie tak, aby bolo v súlade s platnou právnou normou. Takýto postup súdu je v demokratickom právnom štáte, za aký sa Slovenská republika istotne mieni považovať, neprípustný, a je preto potrebné ho odmietnuť. Na základe nesprávneho postupu dospel súd prvej inštancie k nesprávnemu záveru o tom, že z dôvodu absencie celkových nákladov spojených s úverom, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť, považoval úver poskytnutý na základe Zmluvy o úvere za úver bez úrokov a bez poplatkov. K uvedenému poukázal na ustanovenie § 4 ods. 2 písm. i/, účinného ku dňu uzavretia zmluvy o úvere. S neuvedením takejto náležitosti právna úprava účinná v čase uzavretia zmluvy o úvere nespája žiadny taký následok, resp. sankciu, na základe ktorej by sa mal úver považovať za úver bez úrokov a bez poplatkov.
19. Ďalej k názoru súdu prvej inštancie o absencii údajov o termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov odvolateľ uviedol, že súd prvej inštancie v súvislosti s problematikou tzv. „rozpisu splátok“ buď nerešpektoval, alebo len nepozná rozhodovaciu činnosť najvyšších súdnych autorít, za ktoré je istotne dôvodné považovať Najvyšší súd Slovenskej republiky, alebo Súdny dvor Európskej únie, keďže obe tieto najvyššie súdne autority vo svojich nedávnych rozhodnutiach konštatovali nesprávnosť výkladu prezentovaného súdom prvej inštancie v predmetnej veci. Poukázal na rozsudok tretej komory Súdneho dvora Európskej únie č. F.-XX/XX vo veci J. F. C., A..C.. I. R. E. (ďalej len „Rozsudok SD EU F.-XX/XX“), uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. X F. XXX/XXXX zo dňa 22.02.2018
20. Vo vzťahu k správnosti údaja o RPMN odvolateľ uviedol, že prísny výklad aplikovaný súdom prvej inštancie na nesprávne uvedený údaj o RPMN v zmluve o úvere nemôže byť považovaný za správny postup, keďže priamo zákonodarca v zákonnej norme upravujúcej totožnú situáciu v neskoršom čase pre takúto situáciu neurčil ako sankciu následok, že poskytnutý úver sa považuje za úver bez úrokov a bez poplatkov. Inak povedané, ak nesprávne uvedený údaj o RPMN v zmluve o úvere smeruje v prospech spotrebiteľa, nie je daný dôvod na považovanie poskytnutého úveru za úver bez úrokov a bez poplatkov. Na podporu tohto záveru poukázal na záver Súdneho dvora Európskej únie formulovaný v rozsudku č. F.-XXX/XX, vo veci K. I. a G. I. proti C..W..C.. X., C.. C. B..W... Z právneho záveru Súdneho dvora je podľa názoru odvolateľa zrejmé, že ani len uvedenie nesprávneho údaja o RPMN v neprospech spotrebiteľa nezakladá záver o klamlivosti, resp. o potrebe sankcionovať takúto nesprávnosť, ale až preukázanie, že takáto nesprávnosť zapríčinila alebo mohla zapríčiniť, že spotrebiteľ urobil rozhodnutie, ktoré by inak neurobil. Namietal, že i v tejto časti súd prvej inštancie vec neposúdil po právnej stránke správne, a preto dospel k nesprávnemu rozhodnutiu.
21. Postup sudcu súdu prvej inštancie v priebehu konania podľa názoru odvolateľa javí známky svojvôle a absencie nestrannosti. Citujúc čl.8 CSP a § 151 ods.1 CSP odvolateľ poukázal na to, že v priebehu konania, až do informatívneho výsluchu zo dňa 17.4.2018 strana žalovaných tvrdila, že má záujem dohodnúť sa so žalobcom na splácaní žalovanej sumy a čiastočne dlžnú sumu i splácala. V žiadnej fáze toho súdneho konania, ani ústne na pojednávaniach, ani písomne v priebehu konania, neuviedla strana žalovaných žiadnu takú skutočnosť, ktorá by popierala skutkové tvrdenia žalobcu a ktorej prípadné preukázanie by malo viesť k zamietnutiu žaloby žalobcu čo i len v časti. Tak isto súd prvej inštancie na žiadnom z pojednávaní, ani vo svojich písomných výzvach adresovaných strane žalobcu nikdy neuviedol, že by za sporné mali byť považované skutočnosti týkajúce sa údaja o RPMN, rozpisu splátok, či údajnej absencie takej náležitosti zmluvy o úvere, ktorá by spôsobovala sankciu voči žalobcovi v podobe čiastočného, či úplného neúspechu v spore. Napriek skutočnosti, že v predmetnej veci ide o spor s tzv. slabšou stranou, tak žiadne z ustanovení CSP neumožňuje súdu plniť povinnosť tvrdenia, formulovanú v ustanovení článku 8 CSP, resp. § 151 ods. 1 CSP za stranu žalovaných. Podporne pri tom poukázal na komentár Števček, M., Ficová, S., Baricová, J. Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, strana 1031. Keďže údajná absencia náležitostí Zmluvy o úvere nie je pojmovo totožná s neprijateľnou zmluvnou podmienkou a súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol také skutočnosti, ktoré počas priebehu konania nenamietala ani strana žalovaných a ani samotný súd ich neoznačil za sporné, pričom však o tieto skutočnosti oprel svoje rozhodnutie vo veci, považoval odvolateľ takýto postup za nesprávny a svojvoľný, čím došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, keďže žalobcovi bolo zo strany súdu prvej inštancie upreté právo vyjadriť sa k takýmto skutočnostiam. I v prípade, že by bolo bývalo išlo o ojedinelé pochybenie v postupe súdu prvej inštancie, je podľa názoru odvolateľa takýto postup súdu v absolútnom rozpore s právom na spravodlivý proces.
22. Vo vzťahu k absencii nestrannosti sudcu súdu prvej inštancie poukázal na to, že zo zápisnice o výsluchu zo dňa 17.4.2018, aj zo zvukového záznamu z tohto výsluchu vyplýva, že súd žiadnym spôsobom neozrejmil skutočnosť, pre ktorú boli žalovaní predvolaní na tento výsluch. Ako je však zo správania žalovaných pred výsluchom a po ňom zrejmé, samotný výsluch mal zásadný vplyv na zmenu ich postoja k uzavretiu dohody, pričom tento zvrat dovtedy nespôsobilo ani neschválenie zmieru medzi účastníkmi, odôvodnenie uznesenia o neschválení zmieru, ani potvrdenie tohto rozhodnutia odvolacím súdom. Postup súdu prvej inštancie vykazuje viacero pochybení, pričom tento postup znemožnil strane žalobcu, aby uskutočňovala jej procesné práva v takej miere, že došlo k hrubému porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces a v konečnom dôsledku majú za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
23. Odvolateľ napokon navrhol odvolaciemu súdu, aby rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou sp.zn. XC/XXX/XXXX zo dňa 21.06.2018, a to v napadnutom III. výroku o zamietnutí časti žaloby a v napadnutom IV. výroku o trovách konania zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
24. K odvolaniu žalobcu sa žalovaní v 1. a v 2. rade nijako nevyjadrili.
25. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal podané odvolanie v zmysle zásad daných aplikáciou ustanovení § 378 a nasl. CSP. Odvolací súd pritom prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania. Vychádzal z aplikácie ustanovenia § 385 ods. 1 CSP, pričom mal za to, že nariadenie pojednávania v predmetnej veci si nevyžadovala potreba zopakovania, či doplnenia dokazovania a ani dôležitý verejný záujem. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 385 ods. 1, § 383 CSP). Termín verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu i na webovej stránke súdu zodpovedajúco ustanoveniu § 219 ods. 3 a § 378 ods. 1 CSP. Odvolací súd pri prieskume napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie bol v zmysle ustanovenia § 379 a § 380 ods. 1 CSP viazaný rozsahom odvolania i uplatnenými odvolacími dôvodmi (s výnimkou v § 380 ods. 2 CSP) tak, ako boli uplatnené v zákonnej odvolacej lehote, pričom dospel k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody nie sú spôsobilé privodiť zrušenie, či zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Pri preskúmavaní odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený preskúmavať rozsudok z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
26. V zmysle ustanovenia § 215 ods. 1, 2 CSP skutkovým základom súdneho rozhodnutia je súhrn skutkových zistení, ku ktorým súd dospel v priebehu konania. K skutkovým zisteniam súd dospieva posúdením, resp. vyhodnotením skutkových poznatkov. Pre úspech v sporovom konaní je nevyhnutné, aby strana sporu uniesla svoje dôkazné bremeno, t.j. dokázala pred súdom pravdivosť svojich tvrdení o relevantných hmotnoprávnych skutočnostiach. Relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalobcu by mali byť obsiahnuté v jeho žalobe, resp. v replike a duplike. Skutkové tvrdenia žalobcu v zmysle ustanovenia § 150 ods. 1 CSP sú prostriedkami procesného útoku. Povinnosť tvrdiť podstatné a rozhodujúce skutočnosti sa v právnej teórii označuje ako povinnosť substancovane tvrdiť, resp. uviesť substancované tvrdenia. V klasickom sporovom konaní súd nevystupuje v pozícii aktívneho vyšetrovateľa, ale v pozícii arbitra, ktorý zistí skutkový stav len z komponentov, ktoré do konania dodali sporové strany. Úlohou súdu teda nie je aktívne vyhľadávať skutkové zistenia a snažiť sa o poznanie „objektívnej“, či „materiálnej“ pravdy, ale zistiť skutkový stav v miere primeranej procesnej aktivite sporových strán.
27. Odvolateľ tvrdí, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav a dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny, resp. náležitý právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne rozhodnutie.
28. V predmetnej sporovej veci bol súdom prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistený skutkový stav na základe listín založených v spise a vyjadrení sporových strán v konaní a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd nadväzuje na prezentované dôvody súdu prvej inštancie, konštatované v napadnutom rozhodnutí a z hľadiska vecnej správnosti a aplikácie správnej zákonnej úpravy dopĺňa:
29. Odvolací súd považuje za potrebné poukázať na skutočnosti, vyplývajúce zo záväzkového vzťahu sporových strán - žalovaných a žalobcu, resp. predchodcu žalobcu Slovenská sporiteľňa a.s., ktorí dňa 13.7.2007 uzatvorili zmluvu o splátkovom úvere, majúcu jednoznačne charakter zmluvy spotrebiteľskej, čo v konaní ani nie je sporné. Spotrebiteľský zmluvný vzťah upravovali ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, účinného v čase uzavretia zmluvy v danom prípade, aj právny poriadok platný v čase jej uzavretia, t.j. § 52 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. decembra 2007. Zákonodarca v zákone č. 258/2001 Z.z. deklaroval následky spojené s absenciou obligatórnych náležitostí zmluvy. Rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/2015, zaoberajúce sa otázkou náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere sa týka výkladu smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere. Smernica 2008/48/ES bola do právneho poriadku SR transponovaná zákonom č. 129/2010 Z.z. (podľa čl. 27 smernice 2008/48/ES členské štáty prijmú a uverejnia do 12. mája 2010 opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s touto smernicou. Bezodkladne o tom informujú Komisiu). Zákon č. 258/2001 Z.z. však vychádza zo smernice Rady 87/102/EHS, ktorá bola zrušená smernicou 2008/48/ES s účinnosťou k 12.05.2010.
30. Podľa § 290 CSP spotrebiteľský spor je spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy, alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou.
31. Podľa § 295 CSP súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz.
32. Podľa § 300 CSP na konanie podľa tohto oddielu sa primerane použijú všeobecné ustanovenia o konaní, ak nie je ustanovené inak.
33. Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromnoprávnych vzťahoch a je základným inštitútom spotrebiteľského práva. Na ochranu spotrebiteľa boli prijaté viaceré osobitné právne normy a za týmto účelom sa viackrát novelizoval Občiansky zákonník (ktorým bola dopĺňaná definícia spotrebiteľskej zmluvy), ako aj Zákon o ochrane spotrebiteľa. Vzhľadom na to, že v praxi dochádzalo k nejednotnému výkladu pri použití § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, tak zákonodarca tento nedostatok odstránil zákonom č. 102/2014 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, keď v § 52 ods. 2 na konci pripojil tretiu vetu, z ktorej vyplýva, že na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mohli použiť normy obchodného práva. V prípadoch aplikácie tohto ustanovenia aj na právne vzťahy vzniknuté pred 1.4.2015 ide o retroaktivitu, ktorá je „nepravá“a ktorú na rozdiel od retroaktivity „pravej“ náš právny poriadok pripúšťa. Nepripojenie osobitných prechodných ustanovení k novele znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom (v zmysle rozsudkov Najvyššieho súdu SR sp. zn. XMCdo XX/XXXX z 21. apríla 2015, XMCdo XX/XXXX z 25.04.2015).
34. Odvolací súd v kontexte uvedeného v predmetnom spore zdôrazňuje, že pre vyhlásenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru postačuje neuvedenie čo i len jednej z náležitostí vyžadovaných ustanovením § 4 ods.2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, účinným v čase uzavretia predmetného úverového vzťahu (aktuálne účinného ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch), a to v zmysle vyjadrenia tohto zákona v ustanovení § 4 ods.3.
35. Podľa § 4 odsek 3 zákona č. 258/2001 Z.z., o spotrebiteľských úveroch pri nesplnení podmienok podľa odseku 2 je zmluva o spotrebiteľskom úvere platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať alebo b) dodaný tovar, alebo poskytnutá služba. Ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa odseku 2 písm. a), b), d)až j), k) a l), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
36. Odvolací súd súhlasí s vyhodnotením predmetnej zmluvy ako bezúročnej a bez poplatkov na základe absencie celkovej čiastky, ktorú majú spotrebitelia zaplatiť v zmysle ustanovenia § 4 ods.2 písm. j/ uvedeného zákona o spotrebiteľských úveroch, účinného v čase uzavretia zmluvy. V zmysle už i pre žalobcu notoricky známych zákonných ustanovení o ochrane spotrebiteľa zo zmluvy o úvere musí byť jednoznačne zrejmá celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, a to vo vyčíslení celkovej výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, pričom je aktuálne potrebné, aby bol v zmluve explicitne vyjadrený aj ich súčet.
37. Podľa ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Podľa čl. 5 Smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách zo dňa 5.4.1993, v prípade zmlúv, v ktorých sú všetky alebo niektoré podmienky ponúkané spotrebiteľovi v písomnej forme, musia byť vždy tieto podmienky vypracované zrozumiteľne. Keď existuje pochybnosť o zmysle podmienky, prednosť má vždy výklad priaznivejší pre spotrebiteľa.
38. Ďalšie odvolacie námietky žalobcu tak napokon nie sú spôsobilé zmeniť právny názor odvolacieho súdu, rovnako ako prvoinštančného súdu o tom, že úver je v danom prípade potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov.
39. Nutnosť aplikácie zákonných ustanovení, upravujúcich ochranu spotrebiteľa v predmetnom spore bola napokon žalobcovi zrejmá už v priebehu konania, poukazujúc na uznesenie Krajského súdu v Prešove č.k. XX F. XX/XXXX-XX zo dňa 31. augusta 2016, čoho dôsledkom bolo i neschválenie zmieru uzavretého sporovými stranami súdom pre rozpor s platným právom.
40. Napokon, postup súdu, na ktorý žalobca v dôvodoch odvolania poukazuje, súvisiaci s neoboznámením ho s termínom a napokon s obsahom výsluchu zo dňa 17.4.2018 včas, ku ktorému súd prvej inštancie pristúpil v zmysle ustanovenia § 108 CSP, nevyhodnotil odvolací súd ako vadu konania, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie súdu v zmysle § 380 CSP a nekonštatoval ani nesprávny procesný postup v rozpore s ustanovením § 98 ods.1 CSP. Súd prvej inštancie pri vykonávaní dôkazu výsluchom žalovaných na odstránenie nejednoznačnosti postupu žalovaných v súvislosti s ich opakovanými návrhmi na prerušenie predmetného súdneho konania postupoval v zmysle uvedených procesných ustanovení a z vykonaného výsluchu vyhotovil zvukový záznam, pričom bezodkladné vydanie kópie zvukového záznamu dožiadajúcej sporovej strane je podmienené technickými a časovými možnosťami súdu.
41. Odvolací súd na základe vyššie uvedeného následne rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil, berúc do úvahy aj to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky sp. zn. Q..Ú. XX/XX).
42. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ustanovením § 255 ods.1 C.s.p., keďže v odvolacom konaní úspešní žalovaní majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
43. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.2 veta druhá Civilného sporového poriadku).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).