Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11Co-359-2018.pdf
PDF · 197.02 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/359/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov JUDr. Martina Kolesára a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobcu: I. Q., nar. XX.X.XXXX, bytom P.O. N. XX/XX, A. I., zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom Kuzmányho 29, Košice, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom Kubániho 16, Bratislava, o určenie neexistencie práva a o iné, o odvolaní žalobcu a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Michalovce z 24. septembra 2018, č. k. 19Csp/225/2017-247
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok vo všetkých vyhovujúcich výrokoch.
M e n í rozsudok v zamietavom výroku tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1.244,16 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne od 15.2.2018 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
M e n í rozsudok vo výroku trovách konania tak, že žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi 100% trov konania pred súdom prvej inštancie.
Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi 100 % trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Michalovce (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým rozsudkom určil, že žalovaný nemá právo na výkon zrážok zo mzdy žalobcu z Dohody o zrážkach zo mzdy č. 8500110660 zo dňa 15.4.2015 (I), z Dohody o zrážkach zo mzdy č. 8500110662 zo dňa 15.4.2015 (II) a z Dohody o zrážkach zo mzdy č. 8500110663 zo dňa 15.4.2015 (III), uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.180,20 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne od 15.2.2018 do zaplatenia (IV.1), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (IV.2) a napokon rozhodol tiež o trovách konania tak, že priznal žalobcovi nárok na ich náhradu v rozsahu 75%.
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa po pripustení jej zmeny žalobca v konečnom dôsledku domáhal určenia neexistencie práva žalovaného na výkon zrážok zo mzdy žalobcu z troch dohôd o zrážkach uzavretých dňa 15.4.2015 pod č. 8500110660, č. 8500110662 a č. 8500110663 a uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 2.424,36 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 5% ročne od 15.2.2018 do zaplatenia. Žalobca žalobu skutkovo odôvodnil tvrdením, že dňa 15.4.2015 sa obrátil na žalovaného so žiadosťou o poskytnutie úveru vo výške 3.000,- Eur, a že v nadväznosti na to toho istého dňa uzavrel so žalovaným 3 samostatné úverové zmluvy. Na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 850010660 (ďalej tiež len „úverová zmluva 850010660 “) žalovaný poskytol žalobcovi peňažné prostriedky v sume 999,- Eur (po odpočítaní poplatku za poskytnutie úveru v sume 111,- Eur od dohodnutej úverovej sumy 1.110,- Eur), ktoré sa žalobca zaviazal vrátiť spolu s dohodnutými úrokmi
vo výške 17,75 % ročne a s poplatkami pri ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN) 25,98% v 36 mesačných splátkach po 39,27 Eur. V súvislosti s touto úverovou zmluvou strany uzavreli dňa 15.4.2015 tiež osobitnú Dohodu o poskytovaní služieb č. 850110660, na základe ktorej bol žalobca povinný platiť žalovanému odplatu za využívanie dohodnutých služieb v percentuálnej výške 2,53% z úverovej sumy po znížení o poplatok za poskytnutie úveru, čo v peňažnom vyjadrení predstavovalo sumu 25,27 Eur. Mesačnými úhradami v celkovej výške 64,54 Eur žalobca na splnenie záväzkov z úverovej zmluvy č. 850010660 a zo súvisiacej dohody o poskytovaní služieb zaplatil žalovanému spolu sumu 1.807,12 Eur. Na základe ďalšej Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 850010662 (ďalej tiež len „úverová zmluva 850010662 “) žalovaný poskytol žalobcovi peňažné prostriedky v sume 999,- Eur (po odpočítaní poplatku za poskytnutie úveru v sume 111,- Eur od dohodnutej úverovej sumy 1.110,- Eur), ktoré sa žalobca zaviazal vrátiť spolu s dohodnutými úrokmi vo výške 17,75 % ročne a s poplatkami pri RPMN 25,98% v 36 mesačných splátkach po 39,27 Eur. V súvislosti s touto úverovou zmluvou strany uzavreli dňa 15.4.2015 tiež osobitnú Dohodu o poskytovaní služieb č. 850110662, na základe ktorej bol žalobca povinný platiť žalovanému odplatu za využívanie dohodnutých služieb v percentuálnej výške 2,53% z úverovej sumy po znížení o poplatok za poskytnutie úveru, čo v peňažnom vyjadrení predstavovalo sumu 25,27 Eur. Mesačnými úhradami v celkovej výške 64,54 Eur žalobca na splnenie záväzkov z úverovej zmluvy č. 850010662 a zo súvisiacej dohody o poskytovaní služieb zaplatil žalovanému spolu sumu 1.807,12 Eur. Napokon na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 850010663 (ďalej tiež len „úverová zmluva 850010663 “) žalovaný poskytol žalobcovi peňažné prostriedky v sume 999,- Eur (po odpočítaní poplatku za poskytnutie úveru v sume 111,- Eur od dohodnutej úverovej sumy 1.110,- Eur), ktoré sa žalobca zaviazal vrátiť spolu s dohodnutými úrokmi vo výške 17,75 % ročne a s poplatkami pri RPMN 25,98% v 36 mesačných splátkach po 39,27 Eur. I v súvislosti s touto úverovou zmluvou strany uzavreli dňa 15.4.2015 osobitnú Dohodu o poskytovaní služieb č. 850110663, na základe ktorej bol žalobca povinný platiť žalovanému odplatu za využívanie dohodnutých služieb v percentuálnej výške 2,53% z úverovej sumy po znížení o poplatok za poskytnutie úveru, čo v peňažnom vyjadrení predstavovalo sumu 25,27 Eur. Mesačnými úhradami v celkovej výške 64,54 Eur žalobca na splnenie záväzkov z úverovej zmluvy č. 850010660 a zo súvisiacej dohody o poskytovaní služieb zaplatil žalovanému spolu sumu 1.807,12 Eur. Záväzky každej z úverových zmlúv boli zabezpečené osobitnou dohodou o zrážkach zo mzdy (č. 8500110660, č. 8500110662 a č. 8500110663). Podľa argumentácie žalobcu sú dohody o zrážkach zo mzdy neplatné z dôvodu ich spotrebiteľskej neprijateľnosti a tiež aj z dôvodu neurčitosti vymedzenia zabezpečenej pohľadávky. Žalobca zároveň dôvodil, že každý z úverov je bezúročný a bezpoplatkový preto, že v nich absentujú údaje o výške úveru a podmienkach jeho čerpania, o konečnej splatnosti úveru a o skladbe mesačnej splátky a tiež preto, že obsahujú nesprávny údaj o RPMN, keďže v ňom nebolo premietnuté tiež plnenie na základe dohôd o službách, na ktoré žalobca tvrdil, že musel pristúpiť, pokiaľ chcel od žalovaného dostať úver, a to i napriek tomu, že o takto dojednané služby nemal záujem a prakticky ich nevyužíval. Podľa žalobcu je neplatnou tiež dohoda o úroku v úverovej zmluve, nakoľko značne prevyšuje odplatu obvykle požadovanú za obdobné úvery na finančnom trhu. Na tomto základe sa žalobca popri určení neexistencie práva žalovaného z dohôd o zrážkach zo mzdy, domáhal tiež vrátenia časti žalovanému poskytnutých plnení na úhradu záväzkov z úverových zmlúv a zo súvisiacich dohôd o poskytovaní služieb, prevyšujúcej skutočne mu poskytnuté peniaze (1.807,12 x 3 - 999 x 3 = 2.424,36 Eur).
3. Súd prvej inštancie posúdil žalobu v jej určovacej časti za procesne prípustnú podľa ust. § 137 písm. c) C.s.p., majúc za to, že deklarovaním neexistencie práva žalovaného z dohôd o zrážkach zo mzdy dôjde k odstráneniu stavu právnej neistoty žalobcu v otázke oprávnenosti ďalšieho vykonávania zrážok z jeho mzdy vzhľadom na spornosť výšky úverových pohľadávok žalovaného.
4. Prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku skutkovo vyšiel zo zistení zodpovedajúcich v podstatnom tvrdeniam žalobcu o uzavretí úverových zmlúv a dohôd o poskytnutí služieb, o úverových podmienkach a o zabezpečení záväzkov z úverových zmlúv dohodami o zrážkach zo mzdy. Naviac tiež zistil, že podľa dohôd o poskytnutí služieb mal žalovaný poskytovať žalobcovi služby podávania informácií o zostávajúcich záväzkoch, odkladu splátok, informovania pred splatnosťou splátky, informovania o prijatí platby, vyhotovenia a zaslania kópie dokumentácie, ďalej službu zmeny zmluvy na podnet klienta, prepárovania platieb na príslušnú zmluvu, tiež službu „druhá upomienka zdarma“, podpory call centra a službu osobného stretnutia s finančným agentom. Dohody o poskytovaní služieb obsahovali podľa zistenia prvoinštančného súdu ustanovenie, v ktorom bol deklarovaný len doplnkový charakter týchto služieb a zároveň výslovne konštatované, že tieto nepredstavujú podmienku alebo predpoklad na
uzavretie akéhokoľvek zmluvného vzťahu medzi stranami, napríklad tiež i na získanie spotrebiteľského úveru alebo na získanie úveru za ponúkaných podmienok.
5. Na takto zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ust. § 497, § 499 a § 502 zák. č. 513/1991 Zb., Obchodný zákonník, v znení neskorších zmien a doplnkov, § 9 ods. 1 a 2 a § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z., o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších zmien a doplnkov, § 39, § 53 ods. 6, § 451 ods. 1 a 2 a § 456 a zák. č. 40/1964 Z. z., Občiansky zákonník, v znení neskorších zmien a doplnkov, § 5a zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, v znení neskorších zmien a doplnkov a § 1 ods. 4 a § 1a ods. 1 nar. vl. č. 87/1995 Z .z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení neskorších zmien a doplnkov. Právne posúdil vzťah strán ako záväzkový zo spotrebiteľskej úverovej zmluvy, pri zakladaní ktorého boli podľa jeho záveru v úverovej zmluve (vo všetkých obsahovo zhodných úverových zmluvách) vyjadrené všetky zákonom požadované náležitosti, včítane údajov o termíne konečnej splatnosti úveru a o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Vo svojich úvahách vedúcich k tomuto záveru súd prvej inštancie vyšiel z interpretácie rozhodujúcej vnútroštátnej úpravy, zodpovedajúcej cieľom a zmyslu smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere (ďalej tiež len „smernica 2008/48/ES“) v intenciách výkladových záverov formulovaných Súdnym dvorom Európskej únie (ESD) vo veci C42/15 zo dňa 9.11.2016 Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej. Súd prvej inštancie pripustil, že údaj o výške úveru v úverovej zmluve (1.110,- Eur) nezodpovedá skutočnosti, keďže žalobcovi bola reálne vyplatená len suma 999,- Eur. Poukázal v tejto súvislosti na záver ESD vo veci C-377/14, podľa ktorého celková výška úveru a výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom, a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené. I napriek tomuto nedostatku súd prvej inštancie nepovažoval úver za bezúročný a bezpoplatkový, majúc s argumentačnou oporou v rozhodnutí ESD C-42/15 za to, že to, že táto okolnosť nemohla ovplyvniť posúdenie rozsah záväzku žalobcom. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti v odôvodnení napadnutého rozsudku skonštatoval, že žalobca vedel, aká suma úveru mu bola poukázaná, že mal vedomosť tiež o výške (39,27 Eur) a počte úverových splátok (36), ktorých súčinom mohol jednoducho odvodiť celkový rozsah svojho úverového záväzku (1.413,72 Eur). Súd prvej inštancie vo svojich právnych záveroch odmietol tiež argumentáciu žalobcu o neprimeranej výške úroku s odkazom na úpravu úrokového (nákladového) stropu v ust. § 1a ods. 1 nar. vl. č. 87/1995 Z. z., v aktuálnom znení. Uzavrel v tejto súvislosti, že pri priemernej štatisticky vykazovanej hodnote RPMN za 4. štvrťrok 2014 (13,95%) celková úverová odplata 25,98% zákonný nákladový limit vo výške dvojnásobku priemeru RPMN neprekročila. Podľa ďalšieho zo záverov súdu prvej inštancie údaj o RPMN v úverových zmluvách vo výške 25,98% zodpovedá rozsahu skutočných nákladov žalobcu. Prvoinštančný súd pri prepočte tohto údaja vyšiel z výšky úveru 999,- Eur, z počtu úverových splátok 36 a z ich výšky 39,27%. Pri výpočte nevzal do úvahy poplatok za úver v sume 111,- Eur majúc za to, že sa jednalo o poplatok fiktívny, ktorý v skutočnosti nebol žalobcom zaplatený. Prepočtom podľa týchto parametrov súd prvej inštancie vyvodil hodnotu RPMN úverov 25,95 %. Súd prvej inštancie dospel tiež k záveru že dohody o poskytovaní služieb, uzavreté popri každej z úverových zmlúv sú neplatné pre rozpor s dobrými mravmi. V úvahách vedúcich k tomuto záveru súd prvej inštancie vyšiel z toho, že obsah poskytovaných služieb a finančné plnenie za ne sú v značnej nerovnováhe a skonštatoval, že žalovaný podľa týchto dohôd platil za služby, ktoré nevyužíval, ktoré preňho neznamenali žiaden prakticky prínos a neboli nevyhnutné na plnenie jeho záväzku z úverovej zmluvy. Za také považoval súd prvej inštancie tiež služby poskytovania informácií o zostávajúcich záväzkoch, informácií pred splatnosťou splátky a informácií o prijatí platby, ktoré žalovaný tvrdil, že žalobcovi poskytoval, nakoľko podľa jeho názoru žalovaný poskytoval žalobcovi len tie informácie, ktoré mu boli zrejmé. Súd prvej inštancie napokon v tejto súvislosti vyzdvihol fakt, že za služby takejto povahy mal žalobca zaplatiť sumu zodpovedajúcu bezmála výške poskytnutých peňazí (909,72 Eur). Na podklade všetkých týchto dielčich záverov súd prvej inštancie vyvodil, že žalovaný na záväzky z úverových zmlúv plnil v celom rozsahu po práve a že len v rozsahu v akom plnil na základe neplatných dohôd o poskytnutí služieb, sa žalovaný na jeho úkor bezdôvodne obohatil. V tomto rozsahu, v peňažnom vyjadrení v sume 1.180,20 Eur (žalovaným zaplatených 5.421,36 Eur - 3 x 1.413,72 Eur, ktorú mal žalovaný zaplatiť podľa úverových zmlúv) súd prvej inštancie žalobe v časti o plnenie peňažnej povinnosti vyhovel a v prevyšujúcom rozsahu žalobu zamietol. Za omeškanie žalovaného so zaplatením peňažnej sumy 1.180,20 Eur súd prvej inštancie priznal žalobcovi tiež úroky z omeškania s použitím ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v percentuálnej výške vyplývajúcej z ust. § 3 ods. 1 nar. vlády č. 87/1995
Z. z. V otázke splatnosti peňažného záväzku žalovaného pritom súd prvej inštancie s použitím ust. § 563 Občianskeho zákonníka vyšiel z toho, že žalobca vyzval žalovaného na plnenie listom zo dňa 9.2.2018 a určil mu lehotu na plnenie do 14.2.2018. Nasledujúceho dňa sa preto podľa záveru súdu prvej inštancie žalovaný s plnením priznanej peňažnej sumy dostal do omeškania. Vo svojich úvahách vedúcich k záveru o neexistencii práva žalovaného z dohôd o zrážkach zo mzdy vyšiel súd prvej inštancie naproti argumentácii žalobcu z toho, že dohody o zrážkach zo mzdy sú platnými právnymi úkonmi. Súd prvej inštancie odmietol názor žalobcu o inštitucionálnej neprípustnosti zabezpečenia spotrebiteľských záväzkov dohodami o zrážkach zo mzdy a dôvodil v tomto smere, že dohoda o zrážkach zo mzdy je riadny inštitút občianskeho práva, ktorým sa zabezpečujú pohľadávky veriteľa zo záväzkového právneho vzťahu, a preto nemôže byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Žiadna právna úprava ani v súčasnej dobe ani v čase uzavretia úverových zmlúv nezakazovala zabezpečenie záväzkov zo spotrebiteľských zmlúv prostredníctvom dohody o zrážkach zo mzdy. Dohoda však musí obsahovať náležitosti vyžadované ustanovením § 5a ods. 1 zák. č. 250/2007 Z. z., to znamená, že dohoda musí byť uzavretá vo forme osobitnej listiny, spotrebiteľ bol poučený o dôsledkoch jej uzavretia a mal možnosť dohodu odmietnuť. Predložené dohody podľa záveru prvoinštančného súdu všetky tieto náležitosti spĺňajú, keďže text dohody obsahuje aj upozornenie výrazným textom, aby si jej text spotrebiteľ pozorne prečítal, obsahuje poučenie o dôsledkoch uzavretia dohody o zrážkach zo mzdy ako aj poučenie o tom, že jej uzavretie môže spotrebiteľ odmietnuť a nie je podmienkou pre uzavretie zmluvy o úvere. Dohody o zrážkach zo mzdy podľa záveru prvoinštančného súdu netrpia ani neurčitosťou. Vo svojich úvahách pritom súd prvej inštancie vyšiel vo všeobecnosti z toho, že dohoda o zrážkach zo mzdy musí okrem označenia veriteľa, dlžníka a platiteľa mzdy obsahovať aj označenie pohľadávky, o uspokojenie ktorej ide a výšku dohodnutých zrážok. Z obsahu posudzovaných dohôd o zrážkach zo mzdy podľa jeho zistenia je zrejmé, aký záväzok zabezpečujú, keďže obsahujú údaj o čísle úverovej zmluvy, o výške úveru a tiež o výške mesačnej zrážky. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že ak chcel získať úver, musel pristúpiť k dohode o zrážkach zo mzdy, toto podľa záveru súdu prvej inštancie zostalo zo strany žalobcu nepreukázané a je v rozpore s obsahom dohody o zrážkach zo mzdy, z ktorej podľa jeho zistenia výslovne vyplýva, že uzavretie dohody nie je podmienkou poskytnutia úveru. I napriek záveru o platnosti dohôd o zrážkach zo mzdy súd prvej inštancie uzavrel, že žalovaný už nemá na ich základe právo uspokojovať svoje úverové pohľadávky zrážkami zo mzdy žalobcu preto, že tieto zanikli splnením. Z tohto dôvodu určovacím žalobným návrhom žalobcu v celom rozsahu vyhovel. Rozhodnutie o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil s poukazom na ust. § 255 ods. 2 C.s.p. čiastočným procesným úspechom oboch strán v spore s prevahou žalobcu, mieru ktorej premietol v pomerne priznanom rozsahu nároku na náhradu trov konania.
6. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie obe strany.
7. Žalobca odvolaním napadol zamietavý výrok rozsudku s návrhom, aby ho odvolací súd v tejto časti zmenil tak, že prizná žalobcovi celý uplatnený peňažný nárok a v plnom rozsahu tiež nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie. Žalobca v odvolaní ťažiskovo nesúhlasil so spôsobom právneho posúdenia veci. Vytkol v tomto smere súdu prvej inštancie nesprávnosť, ktorej sa mal dopustiť pri aplikácii ust. 9 ods. 2 písm. f) (doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru), g) (celková výška spotrebiteľského úveru) a l) (výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia) zák. č. 129/2010 Z. z., v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy. Argumentoval v tomto smere v podstatnom tým, že súdom prvej inštancie zvolený spôsob interpretácie týchto noriem, vystavaný v podstatnom na výklade smernice 2008/48/ES, podanom ESD najmä v prípade C42/15 ( Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej) je nesprávny, pretože nezohľadňuje absenciu priameho účinku smernice, v úvahách o nepriamom účinku smernice neprípustne odporuje explicitne vyjadrenému zákonnému textu a napokon tiež neprípustne fakticky priznáva rozhodnutiu ESD záväznosť pre toto konanie. Žalobca v odvolaní nesúhlasil ani so spôsobom akým sa súd prvej inštancie vysporiadal s ním nastolenou otázkou správnosti údaja o RPMN v úverových zmluvách. Podľa žalobcu súd prvej inštancie v tomto smere pochybil, pokiaľ pri výpočte RPMN vychádzal s výšky mesačnej splátky 39,27 Eur, vyplývajúcej z úverovej zmluvy a nezohľadnil zároveň i fakt, že mesačne platil žalovanému tiež odplatu na základe dohody o poskytovaní služieb vo výške 25,27 Eur, z čoho v konečnom dôsledku vyplýva, že mesačná splátka činila v danom prípade sumu 64,54 Eur. Pri takejto výške splátky a pri počte splátok 36 predstavuje podľa názoru žalobcu RPMN 90,77 Eur. Z toho je podľa žalobcu zrejmé, že údaj o RPMN v úverovej zmluve 25,98% je v úverových zmluvách uvedený nesprávne v neprospech spotrebiteľa, a
preto je potrebné podľa jeho presvedčenia úvery považovať za bezúročné a bezpoplatkové v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. b) zák. č. 129/2010 Z. z. Žalobca v odvolaní prezentoval tiež názor, že k platnému uzavretiu úverových zmlúv medzi stranami v danom prípade vôbec nedošlo, preto, že podľa jeho názoru návrhy úverových zmlúv žalobcu, za ktoré považoval vyplnenie zmluvného formuláru v bodoch 2 a 5 s podpisom žalobcu, žalovaný neprijal, keďže v akceptácii, ktorý podľa jeho úvahy spočíval vo vyplnení bodu 6 zmluvného formuláru a jeho podpísaní žalovaným a tiež v doručení písomného oznámenia o prijatí návrhu žalobcovi, žalovaný uviedol iný údaj o RPNM úveru a o predpokladanej RPNM úveru po poskytnutí revolvingu, čo žalobca považoval za prijatie návrhu s výhradami a vyhodnotil ho podľa ust. § 44 ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka ako odmietnutie návrhu žalobcu a nový návrh žalovaného, ktorý však už v prepísanej písomnej forme žalobcom akceptovaný nebol. Žalobca v odvolaní napokon vytkol napadnutému rozsudku tiež nedostatky odôvodnenia s poukazom na to, že sa v ňom súd prvej inštancie nevysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami, z ktorých konkrétne označil len už zmienenú otázku vzniku úverových vzťahov strán vzhľadom na odlišný údaj o RPMN v bode 2 úverovej zmluvy oproti bodu 6 úverovej zmluvy a písomnému oznámeniu o prijatí návrhu žalobcovi. Svojimi odvolacími námietkami, poukazujúcimi na nesprávnosť procesného postupu súdu prvej inštancie pri odôvodňovaní napadnutého rozsudku, a tiež na vady pri právnom posúdení veci žalobca uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. 365 ods. 1 písm. b) a h) C.s.p. V odvolaní žalobcom formálne označené, a tiež aj citované odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) a f) C.s.p. neboli podopreté konkrétnymi odvolacími námietkami a výhradami, ktoré by poukazovali na prítomnosť inej vady, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo na nesprávnosť skutkových zistení na podklade vykonaných dôkazov, a tak podľa posúdenia odvolacieho súdu neboli tieto ďalšie odvolacie dôvody žalobcom materiálne, a preto ani procesne účinne uplatnené. Odvolací súd v tejto súvislosti pre úplnosť poznamenáva, že výhrady žalobcu k záveru súdu prvej inštancie o výške RPMN úverov vo svojej podstate nesmerovali voči správnosti skutkových zistení, na podklade ktorých došlo k vypočítaniu tohto ukazovateľa, ale k spôsobu, akým súd prvej inštancie na podklade inak nesporných skutočností tento prepočet vykonal.
8. Žalovaný odvolaním napadol všetky vyhovujúce výroky rozsudku s návrhom aby ho odvolací súd v tejto časti zmenil tak, že v nej žalobu zamietne, eventuálne rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Vo vzťahu k určovacím výrokom žalovaný v odvolaní namietal, že na ich prejednanie a rozhodnutie nebola naplnená podmienka procesnej prípustnosti podľa ust. § 137 písm. c) C.s.p., dôvodiac, že na požadovanom určení žalobca nemal naliehavý právny záujem. Prezentoval zároveň názor, že súd prvej inštancie nemohol žalobe smerujúcej k určeniu neexistencie práva vyhovieť tiež preto, že táto formulácia nevyjadruje deklaratórny charakter určení. Podľa jeho presvedčenia by preto bolo možné určiť neexistenciu práva len do minula („..že žalovaný právo na výkon zrážok zo mzdy nemal...“), čo by však podľa žalovaného nezodpovedalo záveru súdu prvej inštancie, že práva z týchto dohôd žalovanému platne vznikli. V ďalšom rade žalovaný v odvolaní nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie o neplatnosti dohôd o poskytovaní služieb. Namietal v tejto súvislosti, že súd prvej inštancie neposudzoval celý obsah týchto dohôd, a že vo svojich úvahách tak opomenul zohľadniť tiež i ustanovenie, v ktorom strany vyhlásili, že dohodu o poskytovaní služieb uzavreli dobrovoľne. Žalovaný zároveň argumentoval, že so zreteľom na fakultatívnosť dohody o poskytovaní služieb a teda fakt, že k jej uzavretiu popri úverovej zmluve nemuselo dôjsť, je potrebné ju vnímať ako individuálne vyjednanú, čo podľa jeho názoru vylučuje možnosť posudzovať rovnováhu práv a povinností ňou založených obom zmluvným stranám, a tým aj prípadný záver o jej spotrebiteľskej neprijateľnosti. Žalovaný v odvolaní odmietol úvahu súdu prvej inštancie pripisujúcu význam skutočnosti, či a v akej miere žalobca využíval služby podľa dohody o poskytovaní služieb a upriamil pozornosť na iné právne vzťahy (napríklad i nájomný), v ktorých povinnosť platiť vzniká bez ohľadu na to, či subjekt službu využíva. Podľa jeho názoru je potrebné i v okolnostiach tohto prípadu povinnosť žalobcu platiť za služby ponímať ako ekvivalent príležitosti využívať služby. Akcentoval zároveň, že takúto príležitosť žalobca mal a pokiaľ by ju využil, bola by mu požadovaná služba poskytnutá. Napokon sa žalovaný v odvolaní nestotožnil ani so záverom súdu prvej inštancie o amorálnosti dohôd o poskytovaní služieb s námietkou, že tento je v odôvodnení napadnutého rozsudku vysvetlený len paušálnymi úvahami bez konkrétneho vyjadrenia, v čom rozpor dohôd s dobrými mravmi spočíva. Svojimi odvolacími námietkami, poukazujúcimi na nesprávnosť procesného postupu súdu prvej inštancie pri odôvodňovaní napadnutého rozsudku, na nesprávnosť skutkových zistení na podklade vykonaných dôkazov a tiež na vady pri právnom posúdení veci žalovaný uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. 365 ods. 1 písm. b), f) a h) C.s.p. V odvolaní žalovaným formálne označený odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) C.s.p. nebol podopretý konkrétnymi odvolacími námietkami a výhradami, ktoré by poukazovali na prítomnosť inej vady, ktorá by
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a tak podľa posúdenia odvolacieho súdu nebol tento ďalší odvolací dôvod žalovaným materiálne a preto ani procesne účinne uplatnený.
9. Žalobca sa vo svojom vyjadrení k odvolaniu stotožnil so spôsobom posúdenia procesnej prípustnosti jeho určovacích nárokov súdom prvej inštancie a na zvýraznenie správnosti jeho úvah poukázal na to, že má na určení neexistencie práv žalovaného z dohôd o zrážkach zo mzdy naliehavý právny záujem tiež preto, že žalovaný tieto práva vykonáva i napriek zániku zabezpečenej pohľadávky splnením, naviac v neprimeranom rozsahu, a tým vážne zasahuje do jeho práv. Podľa názoru žalobcu len určenie neexistencie práva môže žalovanému v ďalšom protiprávnom konaní zamedziť. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu odmietol tvrdenie žalovaného o dobrovoľnosti uzavretia dohôd o poskytnutí služieb vo význame reálnej možnosti nepristúpiť na ne a dôvodil, že hoc je v dohodách formálne deklarovaná ich fakultatívnosť, v procese uzatvárania úverovej zmluvy sa to reálne neprejavilo. Podľa žalobcu je prax žalovaného taká, že jeho pracovník (agent) predkladá na podpis spotrebiteľovi celú úverovú dokumentáciu s tým, že spôsob vedenia rokovania o uzavretí zmluvy, rozsah informovania spotrebiteľa o jeho právach a obsah jednotlivých písomností spotrebiteľovi reálne neumožňujú uvedomiť si alebo spoznať, že zmluvný text formálne umožňuje niektoré časti úverovej dokumentácie neprijať. Žalobca v tejto súvislosti akcentoval evidentnú ekonomickú nevýhodnosť dohody o službách pre spotrebiteľa a vyjadril presvedčenie, že žalovaný týmito dohodami nesledoval poskytnúť spotrebiteľom nejaké pre nich prospešné služby, ale získať pre seba ďalší finančný prospech. Takéto konanie žalovaného žalobca vo vyjadrení k odvolaniu označil za nekalú praktiku.
10. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu polemizoval s názorom žalobcu, že k uzavretiu úverových zmlúv v danom prípade vlastne ani nedošlo a argumentoval, že jediným údajom, ktorý je v zmluvnej dokumentácii uvedený odlišne je údaj o RPMN, ktorý predstavuje len matematické vyjadrenie iných parametrov, a preto sa na ňom technicky vzaté zmluvné strany nedohadujú. Z tohto dôvodu podľa názoru žalovaného nedostatky pri vyjadrení tohto údaja v kontraktačnom procese nemôžu mať vplyv na vznik zmluvy. Žalovaný sa vo vyjadrení k odvolaniu stotožnil so spôsobom, akým sa súd prvej inštancie vysporiadal s argumentáciou žalobcu o neúplnosti úverových zmlúv z hľadiska údajov o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, o celkovej výške spotrebiteľského úveru a o skladbe úverových splátok a akcentoval jeho obsahový súlad so zásadou absolútnej interpretačnej prednosti eurokonformného výkladu vnútroštátnej úpravy, podliehajúcej harmonizácii s európskym právom, uplatňovanou v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu SR i Ústavného súdu Slovenskej republiky a procedurálnu konzistentnosť s ESD judikovaným nepriamym účinkom smerníc cestou eurokonformného výkladu vnútroštátnej úpravy. Žalovaný napokon odmietol tiež argumentáciu žalobcu o nesprávnosti údaja o RPMN v úverových zmluvách a poukázal na to, že žalobca ním prezentovaný prepočet exaktne nevysvetlil a dôvodil v tejto súvislosti, že len odkaz na použitie internetovej kalkulačky bez poznania všetkých zákonných parametrov, nemôže obstáť.
11. Žalobca vo svojej odvolacej replike odmietol argumentáciu žalovaného, podľa ktorej sa o údaji o RPMN v spotrebiteľskej úverovej zmluve strany technicky nemôžu dohodnúť a svoj opačný názor argumentačne vystaval na skutočnosti, že údaj o RPMN predstavuje podľa zák. č. 129/2010 Z. z. obligatórnu náležitosť spotrebiteľskej úverovej zmluvy. V ďalšej časti svojej odvolacej repliky žalobca už len zopakoval svoje argumenty v otázke úplnosti úverovej zmluvy z hľadiska údajov o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, o celkovej výške spotrebiteľského úveru a o skladbe úverových splátok, obsiahnuté už v jeho odvolaní.
12. Žalovaný vo svojej odvolacej replike nesúhlasil s názorom žalobcu, že uzatváranie dohôd o poskytovaní služieb so spotrebiteľmi predstavuje nekalú obchodnú praktiku a vo svojej argumentácii v tomto smere už len zopakoval skutočnosti uvedené v jeho odvolaní, majúce poukazovať na samostatný a dobrovoľný charakter dohôd o poskytovaní služieb.
13. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolania oboch strán ako podané včas (§ 362 C.s.p.), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§§ 355 až 358 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C.s.p.), v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p., z hľadísk odvolaniami uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) C.s.p. a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach
dňa 15.5.2019 po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu a pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p.
14. Obe procesné strany svojimi odvolacími námietkami poukazujúcimi na nedostat-ky odôvodnenia napadnutého rozsudku nastolili predmetom odvolacieho prieskumu tiež správnosť procesného postupu prvoinštančného súdu z hľadiska rešpektovania ich práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia (§ 365 ods. 1 písm. b) C.s.p.)
15. Podľa ust. § 220 ods. 2 C.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
16. Vo všeobecnosti odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. V citovanom ustanovení preto zákon určuje konkrétne požiadavky na obsah odôvodnenia rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť. Zákon vyžaduje, aby súd v odôvodnení rozhodnutia vymedzil tiež, ktoré skutočnosti boli pre jeho rozhodnutie zásadné, ktoré z nich boli medzi stranami nesporné a aké skutkové závery a na podklade ktorých dôkazov urobil vo vzťahu k skutočnostiam sporným. V odôvodnení rozsudku súd vysvetlí, aké skutkové zistenie odôvodnilo aplikáciu zvolenej právnej normy, podá jej interpretáciu na konkrétne okolnosti prípadu a vyvodí z nej závery o spornom práve či povinnosti. Povinnosťou súdu je v odôvodnení sa vysporiadať tiež s rozhodujúcimi argumentmi strán; z odôvodnenia má pritom podľa právnej praxe vyplývať dôvod, pre ktorý súd prijal či odmietol rozhodujúce argumenty, pričom len konštatovanie nesprávnosti či irelevantnosti argumentácie bez náležitého zdôvodnenia, požiadavku riadneho odôvodnenia nespĺňa.
17. Už skoršia judikatúra Najvyššieho súdu SR (R111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania; nepreskúma-teľnosť bola považovaná len za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada konania, majúca za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.). S tým názorom sa stotožnil aj Ústavný súd SR (por. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016). Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu SR č. R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov, podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v procesnej úprave, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne. I naďalej teda z pohľadu odvolacích dôvodov nepreskúmateľnosť rozhodnutia predstavuje nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. (z hľadiska podmienok prípustnosti dovolania podľa ust. § 420 písm. f) C.s.p.; do 30.6.2016 ust. § 237 ods. 1 písm. f) O.s.p.) len v celkom ojedinelých (extrémnych) prípadoch, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (por. Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Za procesnú vadu konania podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p (§ 420 písm. f) C.s.p.) teda nemožno považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa (por. uznesenie NS SR sp. zn. 5 Cdo 84/2017 zo dňa 25.10.2017). I Ústavný súd SR v zmysle svojej judikatúry považuje za protiústavné a aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
18. Súd prvej inštancie podľa zistenia odvolacieho súdu v rozsiahlom odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, čoho sa žalobca domáhal i aké bolo procesné stanovisko žalovaného k žalobe; z ich tvrdení a argumentácie výstižne vyselektoval podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty a vo vzťahu k rozhodujúcim sporným skutočnostiam podrobne ozrejmil tiež aké zistenia vyplynuli z toho
- ktorého z vykonaných dôkazov. Zistené skutočnosti následne zrozumiteľne a v súlade so zásadami formálnej logiky premietol do rozhodujúcich skutkových záverov a z nich právnymi úvahami zdôvodnil výber právnych noriem, ktoré aplikoval, a tiež aj konkrétne následky, ktoré z nich za daného skutkového stavu vyvodil. Vo svetle východísk uvedených v predchádzajúcom bode, podľa posúdenia odvolacieho súdu nemožno odôvodnenie napadnutého rozsudku, a to i napriek viacerým ďalej konštatovaným nesprávnostiam, ktorých sa súd prvej inštancie pri právnom posudzovaní veci dopustil, v žiadnom prípade považovať ani za arbitrárne ani za úplne odchylné od veci samej a ani za extrémne nelogické, a preto odvolaciu námietku žalobcu a žalovaného proti odôvodneniu napadnutého rozsudku odvolací súd posúdil len ako nespokojnosť odvolateľov so závermi prezentovanými v odôvodnení, ktorá ako už bolo zmienené, nezakladá nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva, a teda dôvodnosť odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p.
19. Žalobca svojimi odvolacími námietkami proti zamietavému výroku a žalovaný svojimi výhradami proti vyhovujúcim výrokom napadnutého rozsudku v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p., nastolili predmetom odvolacieho prieskumu správnosť právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie. So zreteľom na dôvody, na podklade ktorých prvoinštančný súd dospel k rozhodujúcim záverom možno konštatovať, že pre posúdenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku v odvolacom konaní boli kľúčovými právne otázky vzniku a úplnosti úverovej zmluvy, povahy odplaty, ktorú mal žalovaný žalobcovi platiť na základe dohôd o poskytovaní služieb a jej vzťah k úverovým nákladom, ďalej otázka platnosti dohôd o zrážkach zo mzdy a napokon tiež aj otázka procesnej prípustnosti žaloby o určenie neexistencie práva žalovaného z týchto dohôd. Vo všeobecnosti právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou konkrétnej právnej normy na zistený skutkový stav vyvodzuje zo skutkových zistení aké práva a povinnosti majú subjekty konania podľa hmotného práva. Nesprávnym právnym posúdením je potom potrebné rozumieť omyl v tomto postupek, a teda nesprávnosť pri aplikácii práva na skutkové zistenia. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd neaplikoval právnu normu vôbec, alebo ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo ak aj aplikoval správny predpis, ktorý tiež správne interpretoval avšak právnu normu nesprávne na zistený skutkový stav použil, teda v skutkových okolnostiach z právnej normy vodil nesprávne závery o právach a povinnostiach strán.
20. Súd prvej inštancie, i keď to v odôvodnení napadnutého rozsudku v kontexte argumentácie žalobcu opomenul bližšie vysvetliť, správne vychádzal z toho, že k vzniku úverových vzťahov medzi stranami došlo. Opačný právny názor žalobcu je vystavaný na úvahe, že k uzavretiu úverovej zmluvy medzi stranami vôbec nedošlo, preto, že zjednodušene povedané, v písomnej akceptácii návrhu úverovej zmluvy žalovaným bol uvedený iný údaj o RPMN vzťahujúcej sa na poskytnutý úver, a tiež iný údaj o RPMN, ktorý sa mal vzťahovať na prípadný ďalší úver poskytnutý žalobcovi. Na tomto mieste sa žiada vysvetliť, že druhý zo spomenutých údajov sa bezprostredne netýkal úveru poskytnutého žalobcovi, ale ďalších prípadných úverov, na poskytnutie ktorých mu mal za podmienok vyplývajúcich tiež zo všeobecných zmluvných dojednaní (predovšetkým jej časti 4) vzniknúť automatický nárok v prípade riadneho splácania úveru. V ďalšom slede sa odvolaciemu súdu žiada ozrejmiť, že vysvetlenie prečo žalovaný v súvislosti s akceptáciou návrhu úverovej zmluvy dopĺňal do nej údaje už raz vnesené zreteľne podáva bod 2.1 časti 2 všeobecných zmluvných dojednaní, ktorým si žalovaný vymienil právo v nadväznosti na posúdenie schopnosti splácať úver dlžníkom výšku požadovaného úveru znížiť a odsúhlasiť tým vyvolané iné parametre úveru s tým však, že úroková sadzba a RPMN nemohli byť schválené vo väčších sadzbách ako boli uvedené v návrhu. Z uvedeného vyplýva, že žalovaným zvolený postup a ním sledovaný zámer, spočívajúci v možnosti zníženia úveru, pokiaľ to bude opodstatnené výsledkom posúdenia schopnosti dlžníka splácať úver v ním požadovanej výške, bez ďalšieho nemožno považovať za nepoctivý, pričom v okolnostiach prípadu ani z rozhodovacej činnosti odvolaciemu súdu známe, aby žalovaný toto prehodnocovanie výšky úveru, v praktickej rovine duplicitné vypĺňanie údajov v úverovej zmluve, na ťarchu spotrebiteľov akokoľvek zneužíval. Túto skutočnosť nemožno ponechať bez povšimnutia ani pri posudzovaní účinkov právneho konania účastníkov občianskoprávnych vzťahov, pretože v dobrej viere a s poctivým zámerom prejavenej vôli je potrebné prisúdiť účinky, pokiaľ len to je možné. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 5/2014, v ktorom tento konštatoval, že prílišný právny formalizmus a prehnané nároky na formuláciu zmluvy nemožno z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať, lebo evidentne zasahujú do zmluvnej slobody
občana, vyplývajúcej z princípu zmluvnej voľnosti (autonómie vôle) podľa čl. 2 ods. 3 ústavy. Ústavný súd v tomto rozhodnutí zároveň zdôraznil, že jedným zo základných princípov výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý vedie k platnosti zmluvy, pred takým výkladom, ktorý vedie k neplatnosti, ak do úvahy prichádzajú obidva výklady. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou a nie zásadou. Taká prax, keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom nezakladajúcim jej neplatnosť, preto nie je ústavne konformná a je v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcimi z čl. 1 ústavy. Obsahovo výstižnými a inšpiratívnymi k prejednávanej veci sú tiež závery Ústavného súdu ČR v jeho rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 340/2012, podľa ktorých preferencia výkladu uchovávajúceho právny úkon v platnosti kladie vysoké nároky na odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktorým sa právny úkon vyhlasuje za neplatný. Z takého rozhodnutia musí byť najmä dostatočne zrejmé, z akého právneho dôvodu má neplatnosť právneho úkonu vyplývať, či porušenie danej právnej normy vedie k neplatnosti právneho úkonu alebo k inému právnemu následku (náhrada škody, povinnosť vyzvať na odstránenie procesných nedostatkov) a aké skutkové zistenia preukazujú naplnenie predpokladov právnej normy, z ktorej vyplýva neplatnosť právneho úkonu. Z ústavného hľadiska požiadavky právnej istoty a preferencie platnosti právnych úkonov je nevyhnutné, aby o neplatnosti právneho úkonu nerozhodovali okolnosti, ktoré zákon neuvádza ako dôvody neplatnosti. Zároveň majú súdy pri posudzovaní neplatnosti právnych úkonov zohľadniť aj zmysel a účel právnej úpravy, ktorá s určitým nedostatkom právneho úkonu spája právny následok v podobe jeho neplatnosti. Tieto závery boli síce prijaté pri riešení otázok, týkajúcich sa spôsobu posudzovania vôle z hľadiska platnosti právnych úkonov, niet však podľa odvolacieho súdu rozumného dôvodu posudzovať prejavy vôle z hľadiska vzniku právnych úkonov podľa odlišných kritérií. To potom znamená, že prílišný právny formalizmus a prehnané nároky na formuláciu nemôžu mať priestor ani pri posudzovaní prejavov vôle urobených účastníkmi v súvislosti so vznikom právnych úkonov, v prípade nejasností je potrebné uprednostniť ich výklad, vedúci k zachovaniu sledovaných účinkov a prípadný záver, že tieto prejavy do právneho úkonu nevyústili, by mal byť celkom krajným spôsobom posúdenia, ktorý je potrebné zvlášť presvedčivo zdôvodniť.
21. V bode 5 úverová zmluva podľa jeho označenia obsahovala údaje o požadovanom úvere a v bode 6 údaje o schválenom úvere. V konaní nebolo medzi stranami sporným, že po vyplnení údajov o úvere v bode 5 podpísal úverovú zmluvu (jej koncept) žalobca, že v takejto podobe bol tento návrh úverovej zmluvy predložený žalovanému, ktorý v úverovej zmluve vyplnil údaje podľa pretlače v bode 6, návrh zmluvy podpísal a v takejto podobe prijatie úverovej zmluvy došlo žalobcovi. RPMN úveru je v bode 5 vyjadrená údajom 27,01 a v bode 6 úverovej zmluvy údajom 25,98. Ostatné údaje o úvere, včítane objemu poskytnutých peňazí, výšky úroku, počtu a frekvencie splátok a celkovej sumy, ktorú mal žalobca žalovanému zaplatiť boli, v oboch týchto častiach úverovej zmluvy uvedené rovnako. Ostávalo teda posúdiť otázku, či za týchto okolností pre túto disproporciu došlo alebo nie k stretu prejavov vôli strán, potrebnej pre vznik úverovej zmluvy.
22. Negatívna odpoveď žalobcu na túto otázku vychádzala z úvahy, že uvedenie iného údaja o RPMN v akceptácii oproti návrhu zmluvy predstavuje modifikáciu obsahu parametrov úveru. Prijatie návrhu s touto zmenou preto nevyhnutne považoval s použitím ust. § 44 ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka za odmietnutie návrhu ako celku. Odvolací súd sa s týmto spôsobom právneho posúdenia povahy a následkov uvedenia rôzneho údaja o RPMN v akceptačnom úkone žalovaného nestotožňuje. Bez potreby hlbšej analýzy totiž možno podľa názoru odvolacieho súdu objektívne vzaté vylúčiť, aby uvedením iného údaja o RPMN v bode 6 úverovej zmluvy žalovaný vzniesol proti návrhu výhrady alebo návrhy smerujúce k rozšíreniu alebo k obmedzeniu dojednaných práv a povinností. Faktom totiž je, že úverová zmluva má formulárovú podobu, ktorú žalovaný sám pripravil a i v časti 5 sám vyplnil (poverenou osobou), pričom žalobca je v hmotnoprávnej pozícii navrhovateľa tohto právneho úkonu len preto, že si žalovaný v rámci rokovaní o uzavretí zmluvy vymienil ešte posúdiť schopnosť žalobcu splácať úver v žiadanej výške a skrz toho podpísať zmluvu až druhý v poradí. Za tohto stavu je teda nelogické, aby žalovaný nesúhlasil s vlastnými zmluvnými podmienkami, alebo aby z vlastnej vôle chcel do formulára zmluvy doplniť alebo z nej vypustiť niektoré jej ustanovenie. Preto z pohľadu znenia ust. § 44 ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka možno podľa posúdenia odvolacieho súdu úvahy o povahe a následkoch uvedenia iného údaja o RPMN v návrhu zmluvy a v jeho prijatí sústrediť do otázky, či túto disproporciu možno považovať za zmenu zmluvných podmienok oproti návrhu zmluvy. Podľa názoru odvolacieho súdu tak tomu nie je preto, že ako správne argumentoval žalovaný, údaj o RPMN napriek tomu, že podľa zákona v zmluve o spotrebiteľských úveroch musí byť uvedený, nie je výsledkom dohody strán, ale matematickým vyjadrením parametrov (úverovej odplaty a nákladov), na ktorých sa účastníci
spotrebiteľskej zmluvy dohodli. Pokiaľ preto pri tom istom okruhu zmluvných podmienok s rovnakými parametrami akceptácia oproti návrhu obsahuje iný údaj o RPMN, jedná sa podľa úvahy odvolacieho súdu nad akúkoľvek pochybnosť buď o omyl alebo o opravu nesprávne vypočítaného a dosadeného údaja a nie jeho zmenu. Takáto oprava či zrejmá nedôslednosť nepredstavujú výhradu, doplnenie a ani zmenu návrhu zmluvy, a preto ju nemožno považovať za jeho odmietnutie. Z týchto dôvodov záver súdu prvej inštancie (i keď výslovne v odôvodnení nevyjadrený), že k uzavretiu úverovej zmluvy medzi stranami došlo, možno považovať za správny.
23. Mylným je tiež názor žalobcu, že úverové zmluvy postrádajú niektoré z obsahových náležitostí podľa zák. č. 129/2010 Z. z., ktorý je vo svojej podstate vystavaný na nesprávnej rigoróznej interpretácii rozhodujúcich ustanovení tohto právneho predpisu a odmietnutí ich eurokonformného výkladu. Žalovaný sa v priebehu konania pred súdom prvej inštancie na ustanovenia smernice 2008/48/ES výslovne odvolával, ale i bez toho bolo povinnosťou prvoinštančného súdu posúdiť ich zhodu s rozhodujúcimi vnútroštátnymi ustanoveniami, aby preveril, či smernica bola transponovaná správne, a či nie je namieste použiť jej nepriamy alebo priamy účinok. Ustanovenia smernice totiž v záujme požiadavky harmonizácie právnych systémov členských štátov EÚ musia byť transponované do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou, s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia jej cieľa. Odvolací súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na záver formulovaný Ústavným súdom SR (ÚS SR) v uznesení sp. zn. III. ÚS 666/2016 zo dňa 11.10.2016, v zmysle ktorého je povinnosťou slovenského vnútroštátneho sudu, ktorá je inkorporovaná aj v základnom práve na súdnu ochranu, nie len ústavne konformná, ale aj eurokonformná interpretácia zákonov. Nezastupiteľným zdrojom poznania a aplikácie práva EÚ je tiež judikatúra ESD, ktorá je jedinou inštitúciou EÚ, oprávnenou podávať jej záväzný výklad. Odvolací súd v tejto súvislosti na margo argumentácie žalobcu pripomína, že prejudiciálny rozsudok je spolu s výkladom alebo posúdením platnosti práva EÚ, ktoré sa v ňom nachádzajú, síce priamo záväzný len pre vnútroštátny súd, ktorý formuloval prejudiciálnu otázku (Benedetti, 52/76, 3.2.1977, Zb. s.163, bod 26), ako aj pre súdy, ktoré budú rozhodovať v tej istej veci o opravných prostriedkoch (Milch, Fett a Eierkontor, 29/68, 24.6.1969, Zb. s.165, bod 2), avšak nemožno prehliadať, že judikatúra ESD má najmä zabezpečovať jednotný výklad práva EÚ a cez to jeho rovnaké uplatňovanie v jednotlivých členských štátoch. Preto v prípadoch, kedy ESD podáva právny výklad ustanovení európskeho práva, či už v jednotlivých rozhodnutiach, alebo na žiadosť súdov členských štátov či iných orgánov a inštitúcií EÚ, má judikatúra ESD všeobecnú záväznosť. To znamená, že týmto výkladom ESD sa musí riadiť nielen súd, ktorý o výklad požiadal, či štát alebo inštitúcia EÚ, ktorej je rozhodnutie určené, ale všetky členské štáty, ich orgány a obyvateľstvo, ako aj samotné orgány EÚ. Možno preto konštatovať, že judikatúra ESD má povahu prameňa európskeho práva. Zároveň platí, že ESD výkladom úniového ustanovenia objasňuje zmysel a pôsobnosť vykladaného ustanovenia už od okamihu, kedy toto ustanovenie nadobudlo účinnosť. ESD interpretované ustanovenie musia vnútroštátne súdy aplikovať aj na právne vzťahy, ktoré vznikli alebo boli založené pred vynesením prejudiciálneho rozsudku. Prejudiciálny rozsudok totiž nemá konštitutívny, ale deklaratórny charakter (Kempter, C-2/06, 12.2.2008, Zb. s. I-411, bod 35; KühneaHeitz, C-453/00, 13.1.2004, Zb. s. I-837, bod 21; Blaizot, 24/86, 2.2.1988, Zb. s.379, bod 27). Z pohľadu týchto všeobecných východísk odvolací súd konštatuje, že žalovaný sa v rámci svojej obrany v priebehu konania pred súdom prvej inštancie dôvodne dovolával nielen eurokonformného výkladu rozhodujúcej vnútroštátnej úpravy, zodpovedajúceho cieľom smernice, ale v jeho intenciách tiež použitia interpretačných záverov, vyplývajúcich z rozhodnutia ESD vo veci C42/15 zo dňa 9.11.2016 Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej. Žalovaný v tejto súvislosti výstižne poukázal na to, že v tomto rozhodnutí ESD medzi iným podal tiež výklad článku 10 ods. 2 písm. h) smernice z pohľadu potreby vymedzenia v úverovej zmluve tiež štruktúry mesačných splátok v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú, stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami, nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tento záver premietol vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 146/2017 zo dňa 22.2.2018 NS SR, v ktorom k spôsobu aplikácie ust. § 9 ods. 2 písm. l) zák. č. 129/2010 Z. z., v znení účinnom do 30.4.2018, skonštatoval potrebu interpretácie tohto ustanovenia v tom zmysle, že nevyžaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky, a že pokiaľ predmetné ustanovenie hovorí o výške, počte, termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je potrebné ho eurokonformne vykladať tak, že sa tým neustanovuje povinnosť uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t.j. istine, úrokom a iným poplatkom) osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky (por. uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 146/2017 zo dňa 22.2.2018). Žiada sa pre úplnosť doplniť, že k záverom formulovaným v tomto rozhodnutí sa NS SR prihlásil aj vo svojom neskoršom uznesení sp.
zn. 3Cdo 56/2018 zo dňa 17.4.2018 a opakovane tak urobil tiež v ďalšom svojom rozhodnutí - uznesení sp. zn. 7 Cdo 98/2018 zo dňa 30.1.2019. Pokiaľ ide o zákonnú požiadavku uviesť v spotrebiteľskej úverovej zmluve tiež údaj o konečnej splatnosti úveru, žalobca vo svojej argumentácii nereflektuje, že táto úprava nebola samoúčelná, ale jej skutočným zmyslom bolo vytvorenie právnej garancie toho, aby spotrebiteľ mohol jednoducho posúdiť výhodnosť podmienok poskytnutého úveru a následne bezproblémovo realizovať práva a povinnosti, ktoré preňho z úverovej zmluvy vyplývajú. To v úvahách o spôsobe interpretácie ust. § 9 ods. 2 písm. f) zák. č. 129/2010 Z. z. na posudzovaný prípad nevyhnutne musí viesť k otázke, či vymedzenie konečnej splatnosti úveru vyjadrením počtu splátok a ich splatnosti môže objektívne viesť k sťaženiu rozhodovania spotrebiteľa. Podľa názoru odvolacieho súdu tak tomu nie je, pretože údaje o počte splátok a o ich splatnosti umožňujú spotrebiteľovi bez potreby špeciálnych znalostí či zručností a bez osobitej pozornosti či vynaloženia neprimeraného úsilia len jednoduchým úsudkom termín konečnej splatnosti, pokiaľ by aj bol popri údajoch o počte splátok a ich splatnosti preňho vôbec dôležitý, odvodiť. Odvolaciemu súdu sa v tejto súvislosti žiada poznamenať, že potreba vyjadrenia exaktného údaja o konečnej splatnosti úveru bude opodstatnená len v prípadoch, keď sa spôsob splácania úveru alebo i ďalšie úverové podmienky vyznačujú takými zvláštnosťami, ktoré jednoduchú určiteľnosť konečnej splatnosti neprimerane sťažujú. Možno bez výhrad súhlasiť s argumentáciou žalovaného, že ani pri hľadaní účelu a zmyslu posudzovaného zákonného ustanovenia, rovnako ako v prípade údaja o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, nemožno prehliadať ciele smernice 2008/48/ES a v tejto súvislosti tiež interpretačné závery ESD, formulované vo vzťahu k určitosti vyjadrenia časových aspektov realizácie úverovej zmluvy a k následkom absencie niektorých jej náležitostí. ESD v tejto súvislosti v už niekoľkokrát zmienenom rozhodnutí C42/15 formuloval tiež, že z pohľadu smernice 2008/48/ES nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Zároveň tu ESD skonštatoval, že zmyslu a cieľu smernice zodpovedá predpoklad takej vnútroštátnej úpravy a jej výklad vnútroštátnymi orgánmi, ktoré za bezúročný a bezpoplatkový považujú úver pri absencii niektorej z náležitostí uvedených v článku 10 ods. 2 smernice len pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Z týchto dôvodov, pre ktoré koniec koncov zákonodarca sám v zák. č. 129/2010 Z. z. napravil transpozičné nedostatky okrem iného tiež i zrušením sporných ustanovení podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, že zákonnú požiadavku vyjadrenia údaja o konečnej splatnosti úveru a o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, nemožno interpretovať tak rigorózne ako to urobil žalobca.
24. Naproti tomu sa však odvolací súd nemohol stotožniť so spôsobom, akým súd prvej inštancie zodpovedal žalobcom nastolenú otázku správnosti údaja o RPMN v úverových zmluvách. Súd prvej inštancie napriek tomu, že jeho uvažovanie o podstate dohôd o poskytovaní služieb bolo v zásade správne a výstižným bol tiež i jeho záver, že tieto dohody, ktoré žalovaný pravidelne uzatváral so spotrebiteľmi „skrytým spôsobom predražujú poskytnutý úver, na ktorý je poskytovaná služba viazaná“ celkom nepochopiteľne oddelil odplatu platenú žalobcom na základe dohôd o poskytovaní služieb od úverových nákladov. Pritom podľa jeho vlastného úsudku boli služby viazané na úver a odplata za služby úver predražovala. Tieto úvahy súdu prvej inštancie sa s jeho záverom o výške RPMN logicky vylučovali. Do celkových nákladov úveru, ročným vyjadrením ktorých je údaj o RPMN, je totiž potrebné podľa ust. § 2 písm. g) zák. č. 129/2010 Z. z. zahrnúť všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere s tým, že osobitne do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok. Žalovaný vo svojej odvolacej argumentácii s oporou v záverečnej časti zmieňovanej normy zahrnutie odplaty z dohody o poskytnutí služieb do celkových nákladov spojených s úverom vylúčil práve s argumentáciou, že na doplnkové služby pristúpil žalobca dobrovoľne, a že poskytnutie úveru nimi nebolo podmienené. Svoje tvrdenia v tomto smere žalovaný opiera o obsah písomnej dohody o poskytovaní služieb, v ktorej je táto skutočnosť výslovne deklarovaná. Vzhľadom na medzeru odôvodnenia možno s ohľadom na spôsob posúdenia obdobnej otázky v prípade dohody o zrážkach zo mzdy (bod 29 odôvodnenia napadnutého rozsudku) len dedukovať, že súd prvej inštancie bol vo svojom závere, že odplata za doplnkové služby do celkových nákladov súvisiacich s úverom nepatrí, ovplyvnený práve týmto názorom žalovaného, ktorý je ale podľa posúdenia odvolacieho súdu rozhodne nesprávny.
25. Podľa ust. § 53 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").
26. Podľa ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
27. Citované ustanovenia zakazujú pod následkom neplatnosti v spotrebiteľských zmluvách uvádzať tiež ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Inak povedané, zmluvná voľnosť účastníkov spotrebiteľskej zmluvy je obmedzená tiež tým, že nedovoleným a teda neplatným je tiež i dojednanie spôsobujúce značnú nerovnováhu v ich právnom postavení. Obvyklá argumentácia dodávateľov (tiež i žalovaného v tomto konaní), že spotrebiteľ sa oboznámil so zmluvou, že si prečítal aj všeobecné obchodné podmienky, že podpisom s nimi vyjadril súhlas a že súhlasil s každým takto upraveným inštitútom, povinnosťami na ňom viaznucimi, alebo jednoducho len preceňujúca význam v zmluve prejavenej vôle či formálnu oddelenosť niektorého z dojednaní, opomína podľa odvolacieho súdu samotnú podstatu spotrebiteľskej ochrany, spočívajúcu na premise, že spotrebiteľovi neprijateľné podmienky predovšetkým nemožno predkladať, a pokiaľ tak dodávateľ urobí, koná nepoctivo a musí byť uzrozumený s tým, že na takéto neprijateľné podmienky súd neprihliadne bez ohľadu na to, či a do akej miery sa spotrebiteľ tou ktorou podmienkou zaoberal. Takto je podľa názoru odvolacieho súdu potrebné nazerať aj na zmluvnú podmienku dohody o poskytovaní služieb. Táto nepochybne predstavuje nad primeranú mieru výrazný zásah do právneho postavenia spotrebiteľa, pretože nezanedbateľne, dokonca ako správne zistil súd prvej inštancie viac ako samotné úroky, zvyšuje jeho náklady spojené s úverom bez adekvátnej protihodnoty. Nemožno preto racionálne pripustiť, aby náležite informovaný spotrebiteľ, dobrovoľne a bez vplyvu na možnosť dohodnutia zmluvného vzťahu, i bez pre neho nevýhodnej podmienky, takúto nevýhodnú podmienku prijal; na strane druhej je notorietou, že dodávatelia predkladajú spotrebiteľom formulárové návrhy zmlúv, ktoré vzhľadom na svoj rozsah, formu, štruktúru a použité výrazové prostriedky, nie sú spotrebitelia schopní v rámci predzmluvného rokovania komplexne poznať a v takomto rozpoložení obyčajne podpisujú písomnosti tak, ako sú im predkladané alebo nemajú reálne na výber a v záujme poskytnutia úveru neraz v ťaživých životných situáciách pristúpia na akékoľvek úverové podmienky. Ani v posudzovanej veci nebola tvrdená a ani dokazovaním zistená skutočnosť, ktorá by túto inak paušálne sa vyskytujúcu situáciu pri uzatváraní spotrebiteľských zmlúv v akomkoľvek smere pozmenila. I tu nemožno inak ako skonštatovať, že žalobca rozhodne nemal objektívne vzaté ekonomický, právny, praktický ani iný dôvod, pokiaľ by o dohode o poskytovaní služieb bolo jednané, a to korektne natoľko, aby tomu i porozumel, a pokiaľ by i mal reálne na výber, aby na túto podmienku pristúpil. Takúto, pre spotrebiteľa na prvý pohľad zásadne nevýhodnú zmluvnú podmienku nestačí podľa úvahy odvolacieho súdu kompenzovať len tým, že na ňu spotrebiteľ pristúpi na osobitnom formulári, a v ktorom naviac vyhlási, že na ňu pristúpil dobrovoľne. Dostatočné vyváženie nerovnováhy totiž rozumne predpokladá dojednanie adekvátnej protihodnoty tejto nevýhody pre spotrebiteľa za súčasnej úpravy primeraných záruk jeho ochrany, imanentnou súčasťou ktorej sú tiež jasne, určito a zrozumiteľne formulované zmluvné podmienky, a tiež ekonomicky prijateľné bremená kladené na spotrebiteľa. V opačnom prípade je predstava, že náležite informovaný a poučený spotrebiteľ si z alternatív úver so službou, majúcou vo svojej podstate len informatívnu povahu a ten istý úver bez tejto služby avšak viac ako o polovicu lacnejšie vyberie tú prvú, napriek tomu, že preňho nemá jasný a konkrétny hodnotový význam a len zvyšuje jeho náklady, absolútne nemysliteľná.
28. Súd prvej inštancie teda v otázke rozsahu celkových nákladov spojených s úverom vo vzťahu ku každej z úverových zmlúv dospel síce k správnym skutkovým zisteniam o výške úveru 999,- Eur, o výške mesačnej splátky 39,27 Eur, o výške mesačnej odplaty z dohody o poskytnutí služieb 25,27 Eur a o počte splátok 36, vyvodil z nich však nesprávny právny záver, že RPMN úverov predstavuje 26,03%. Podľa prepočtu odvolacieho súdu činí RPMN úverov v danom prípade žalobcom správne uvádzaných 90,77%. Riadiac sa týmito úvahami dospel odvolací súd k záveru, že z dôvodu skreslenia podmienok poskytnutia úveru v neprospech spotrebiteľa, vyjadrením čoho je v úverovej zmluve v podstatne nižšej výške vyjadrený údaj o RPMN, je potrebné úver, považovať za bezúročný a bez poplatkový, v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. d) zák. č. 129/2010 Z. z. Vzhľadom na domnienku o bezúročnosti a o bezpoplatkovosti úveru bol žalobca povinný žalovanému plniť v rozsahu len poskytnutých peňažných prostriedkov v sume 2.997,- Eur (3 x 999,- Eur), a nakoľko v skutočnosti žalobcovi nesporne zaplatil sumu 5.421,36 Eur (3 x 1.807,12 Eur), čo do sumy 2.424,36 Eur, ktorú si žalobca správne uplatnil žalobou, sa žalovaný na jeho
úkor bezdôvodne obohatil podľa ust. § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a je preto povinný žalobcovi túto sumu vrátiť v zmysle ust. § 457 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd z týchto dôvodov, majúc na zreteli zvlášť požiadavku jednotnosti a komplexnosti civilného sporového konania, výrazom ktorej je tiež právnou praxou aprobovaná prípustnosť korekcie prípadných nesprávností, ktorých sa dopustil súd prvej inštancie v odvolacom konaní (por. napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Adolf proti Rakúsku), s použitím ust. § 387 ods. 1 C.s.p ako vecne správny potvrdil zaväzujúcu časť vyhovujúceho výroku napadnutého rozsudku (fakticky žalobu čo do sumy 1180,20 Eur s príslušenstvom) a nakoľko procesné podmienky konania boli inak splnené, nesprávnosť rozhodnutia o peňažnej povinnosti spočívala vo svojej podstate len na právnej vade a pre rozhodnutie bol daný dostatočný skutkový podklad, odvolací súd pristúpil v súlade s ust. § 388 C.s.p. k zmene vecne nesprávneho zamietavého rozhodnutia tak, že vyhovel žalobe i v jej ostávajúcej časti - teda čo do sumy 1.244,16 Eur, včítane uplatnených úrokov z omeškania na tom istom skutkovom a právnom základe, z ktorého správne vyšiel súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku.
29. Pokiaľ ide o určovaciu časť žaloby, navzdory námietke žalovaného odvolací súd považuje záver súdu prvej inštancie o procesnej prípustnosti požadovaných určení za správny a bez výhrad sa stotožňuje aj s úvahami, ktoré ho podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku k nemu viedli. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalovaného, vystavanú na pripisovaní konštitutívnych účinkov určovaciemu rozhodnutiu len z dôvodu použitia prítomného času pri formulovaní deklarovanej skutočnosti, odvolaciemu súdu nie je celkom zrejmé či správne pochopil túto myšlienkovú konštrukciu odvolateľa; pokiaľ ale spočíva na predstave, že určovací výrok by mal znieť v čase minulom, naráža na v našom právnom systéme dá sa povedať doktrinálne pravidlo, že na určení práva do minulosti zásadne (nie však bezvýnimočne) nemožno mať naliehavý právny záujem.
30. Napriek správnemu záveru o procesnej prípustnosti určovacích žalôb a v konečnom dôsledku i správnemu rozhodnutiu o nich súdom prvej inštancie, sa odvolací súd ani pri vynaložení značného úsilia nemohol stotožniť so spôsobom jeho odôvodnenia, založenom na závere, že dohody o zrážkach zo mzdy boli z pohľadu ust. § 5a ods. 1 písm. a) zák. č. 250/2007 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnkov, uzavreté dobrovoľne a bez vplyvu na dostupnosť úveru len preto, že to je v nich deklarované. Dôvody, pre ktoré podľa názoru odvolacieho súdu takéto nazeranie na význam zmluvného textu v spotrebiteľských právnych vzťahoch jednoducho nemôže obstáť, odvolací súd podrobne vyjadril už v bode 26 tohto odôvodnenia. Len na zvýraznenie samotnej podstaty tejto argumentácie odvolací súd považuje za účelné i na tomto mieste znova akcentovať, že pokiaľ dodávateľ nevysvetlí a hodnoverne nepreukáže, že spotrebiteľ pristúpil na preňho na prvý pohľad nevýhodnú podmienku s konkrétnou racionálnou, právnou, ekonomickou alebo i inou pohnútkou, je predstava, že náležite informovaný a poučený spotrebiteľ si z alternatív úver s nevýhodnou zmluvnou podmienkou a ten istý úver bez nej dobrovoľne vyberie tú prvú, absolútne nemysliteľná. Z toho v konečnom dôsledku podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, že požiadavku slobodnej voľby v zmysle ust. § 5a ods. 1 písm. a) zák. č. 250/2007 Z.z. v znení neskorších zmien a doplnkov je potrebné ponímať v materiálnom význame a nie len podľa jej formálneho premietnutia v zmluve, ktoré ako už bolo uvedené, v spotrebiteľských formulárových zmluvách nemožno preceňovať a práve v tom spočíva samotná podstata ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami vo formulárových zmluvách. Nakoľko v okolnostiach prípadu nevyšli najavo skutočnosti umožňujúce prijať jednoznačný záver o reálnom slobodnom výbere žalobcu medzi viacerými úverovými alternatívami (so zabezpečením a bez neho), naplnenie zákonnej podmienky možnosti odmietnuť dohodu o zrážkach zo mzdy nebola zo strany žalovaného ako dodávateľa preukázaná, a preto v tejto konštelácii je podľa záveru odvolacieho súdu potrebné dohody o zrážkach zo mzdy považovať za neplatné pre rozpor so zákonom podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na ust. § 5a ods. 1 písm. a) zák. č. 250/2007 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnkov.
31. Nesprávne sa podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie vysporiadal tiež so žalobcom otvorenou otázkou určitosti vyjadrenia zabezpečenej pohľadávky v dohodách o zrážkach zo mzdy. Na úvod možno skonštatovať, že zákon, ako v čase uzavretia dohody o zrážkach zo mzdy tak i v súčasnosti pre dohodu o zrážkach zo mzdy, rovnako ako pre každý iný právny úkon vyžaduje pod sankciou neplatnosti splnenie tiež formálnych obsahových náležitostí, mimo iných predpisuje pre neho tiež požiadavku určitosti. Tento zákonný predpoklad platnosti posudzovaná dohoda o zrážkach zo mzdy podľa názoru odvolacieho súdu, nespĺňa. Dohody o zrážkach zo mzdy, ktorých existencia a obsah nie sú medzi stranami sporné (§ 204 C.s.p.) vymedzovali zabezpečovanú pohľadávku vo svojej časti IV takto: „Spoločnosť(žalovaný) bude mať (má) voči Dlžníkovi (žalobkyňa) pohľadávku, ktorá vznikne tým, že Spoločnosť poskytne
Dlžníkovi na základe Žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru/Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500110660 (8500110662, 8500110663) čiastku vo výške 1.100 EUR. V zmysle Zmluvy/dodatku k Zmluve má dlžník právo, aby mu v prípade riadneho splácania úveru bol poskytnutý ďalší úver v rámci tzv. revolvingu(ov) (ďalej len „Revolving(y)“). Pohľadávky Spoločnosti voči Dlžníkovi, zabezpečované touto Dohodou sú tvorené úverom, vrátane prípadných všetkých revolvingov poskytnutých Dlžníkovi, príslušenstvom úveru (Revolvingu/ov), prípadne uplatnenými zmluvnými pokutami, nákladmi, ktoré Spoločnosti preukázateľne vznikli v súvislosti s vymáhaním uvedených pohľadávok voči Dlžníkovi a ďalšími prípadnými pohľadávkami Spoločnosti voči Dlžníkovi, ktoré vyplynú/vzniknú na základe alebo v súvislosti so Zmluvou a jej prípadných dodatkov (ďalej len „Pohľadávky“)“. Za týmto vymedzením zabezpečenej pohľadávky v časti V. dohody o zrážkach zo mzdy upravovali, že “Strany dojednávajú v zmysle ust. § 551 Občianskeho zákonníka k zabezpečeniu Pohľadávok spoločnosti uvedených v čl. IV tejto Dohody, dohodu o zrážkach zo mzdy, prípadne iných príjmov, s ktorými sa pri výkone rozhodnutia nakladá ako so mzdou (ďalej len „zrážky zo mzdy“), ktorú Dlžník poberá od svojho zamestnávateľa (respektíve platiteľa príjmu). Na základe tejto Dohody je zamestnávateľ Dlžníka povinný vykonávať v prospech Spoločnosti mesačné zrážky zo mzdy Dlžníka vždy v riadnom výplatnom termíne Dlžníka a odvádzať ich na bankový účet č. 4019296401/7500 pod variabilným symbolom č. 8500110660 (8500110662, 8500110663) vo výške 64,54 EUR mesačne“. V časti VII. dohody o zrážkach zo mzdy sa strany dohodli na trvaní vykonávania zrážok zamestnávateľom do doby, kedy žalovaný zamestnávateľovi písomne oznámi, že všetky jeho pohľadávky, ktoré vznikli na základe alebo v súvislosti s úverovou zmluvou a jej prípadných dodatkov, sú splatené. Vo všeobecnosti požiadavka určitosti právneho úkonu smeruje k poznateľnosti obsahu dojednania, teda aby stranám bolo jasné a i objektívne poznateľné čo je jeho predmetom. V prípade zabezpečovacích úkonov sa požiadavka určitosti spája s potrebou určenia či objektívnej určiteľnosti zabezpečenej pohľadávky, bez ohľadu na to, či je predmetom zabezpečenia existujúca alebo budúca pohľadávka, pričom požiadavka určitého, teda jasne vyjadreného alebo objektívne zistiteľného údaja o zabezpečenej pohľadávke je v prípade dohody o zrážkach zo mzdy naviac umocnená vylúčením potreby priameho súdneho prieskumu pre uplatnenie uhradzovacej funkcie tohto zabezpečovacieho inštitútu. Pre bezproblémovú realizáciu práv a povinností z dohody o zrážkach zo mzdy je tak dôležité, aby vyjadrenie zabezpečenej pohľadávky predstavovalo jasný a objektívne preskúmateľný podklad pre plnenie záväzku prostredníctvom zrážok a nie nekonkrétny, kvalitatívne a kvantitatívne neuzavretý výpočet do úvahy prichádzajúcich zmluvných a zákonných nárokov a ich príslušenstva a už vôbec nie z iných zmluvných vzťahov, ktoré ešte nevznikli a ktorých obsah vôbec nie je známy a pohľadávok z týchto vzťahov. Pokiaľ je preto v danom prípade zabezpečená pohľadávka vymedzená aj bližšie neurčenými a objektívne neurčiteľnými „prípadnými všetkými revolvingami poskytnutými Dlžníkovi“ či „ ďalšími prípadnými pohľadávkami Spoločnosti voči Dlžníkovi, ktoré vyplynú/vzniknú na základe alebo v súvislosti so Zmluvou a jej prípadných dodatkov“, pričom stanovenie konečnej výšky pohľadávky je ponechané výlučne na žalovanom, keďže on je oprávnený podľa dohody o zrážkach zo mzdy oznámiť zamestnávateľovi, že pohľadávky boli splnené, tento spôsob vymedzenia pohľadávky podľa názoru odvolacieho súdu požiadavku určitosti, zvlášť v spotrebiteľskom právnom vzťahu, rozhodne nespĺňa. Riadiac sa týmito úvahami odvolací súd uzavrel, že dohody o zrážkach zo mzdy sú neplatné tiež pre nedostatok v určitosti podľa ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
32. Neplatné dohody o zrážkach zo mzdy nevyvolali stranami zamýšľané následky v podobe tiež vzniku práva žalovaného uspokojiť svoje pohľadávky prostredníctvom zrážok zo mzdy žalobcu. Deklarovanie neexistencie tohto práva určovacími výrokmi napadnutého rozsudku, preto podľa záveru odvolacieho súdu zodpovedá právnemu stavu, i keď z iných dôvodov než z ktorých súd prvej inštancie určovacej žalobe vyhovel. Odvolací súd dôvodmi tohto rozhodnutia nesprávnosť v tomto smere napravil, a to mu v konečnom dôsledku umožnilo s použitím ust. § 387 ods. 1 C.s.p napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť tiež vo vyhovujúcich určovacích výrokoch.
33. Vzhľadom na zmenu napadnutého rozsudku rozhodol odvolací súd v súlade s ust. § 396 ods. 2 C.s.p. tiež o trovách konania pred súdom prvej inštancie.
34. Podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p., súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
35. V konečnom dôsledku mal žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie plný procesný úspech, a preto mu v súlade s citovaným zákonným ustanovením vzniklo právo na plnú náhradu trov konania proti žalovanému, ktorý bol v konaní pred súdom prvej inštancie neúspešný.
36. Podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p., ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
37. V súlade s citovaným ustanovením zákona odvolací súd priznal v odvolacom konaní plne procesne úspešnému žalobcovi s použitím ust. § 255 ods. 1 C.s.p. nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania.
38. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.). Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.)