Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

22C/40/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava IV v konaní pred sudkyňou JUDr. Janou Matayovou v právnej veci žalobcu: M.. V. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom T. XXX, XXX XX T., zastúpený: Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners s.r.o., so sídlom Prievozská 4/B, 821 09 Bratislava, IČO: 47 239 921, proti žalovanému: M.. O. O., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom H. XX, XXX XX H., zastúpený: Advokátska kancelária Ivan Švec, s.r.o., so sídlom Nám. Martina Benku 15, 811 07 Bratislava, IČO: 36 864 196, o zaplatenie 73.000,- Eur s príslušenstvom, takto

rozhodol:

Súd konanie v časti zaplatenia úrokov z omeškania prevyšujúcich 8 % ročne zo sumy 73.000,- Eur od 01.01.2017 do zaplatenia z a s t a v u j e.

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 73.000,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 73.000,- Eur od 01.01.2017 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100%.

O výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou zo dňa 10.07.2018, doručenou tunajšiemu súdu dňa 11.07.2018 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 73.000,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 73.000,- Eur od 01.01.2017 do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 12.03.2012 uzatvoril so žalovaným zmluvu o pôžičke v ústnej forme, ktorej predmetom bolo poskytnutie bezúročnej peňažnej pôžičky vo výške 1.000,- Eur. Následne dňa 14.03.2012 zaslal žalobca bezhotovostným prevodom na bankový účet žalovaného ďalšiu sumu peňažnej pôžičky vo výške 1.000,- Eur. Takto následne v období od marca 2013 do augusta 2015 prenechal žalobca žalovanému opakovane spočiatku menšie sumy peňazí, neskôr väčšie sumy s tým, že si zmluvné strany dohodli vždy jeden termín splatnosti pre celkovú navýšenú sumu peňažnej pôžičky žalovaného. Nakoľko si žalovaný opakovane žiadal od žalobcu zvýšenie sumy peňažnej pôžičky, pri posledných prenechaniach jednotlivých súm zo strany žalobcu žalovanému trval žalobca na spísaní obsahu predmetného zmluvného záväzku do písomnej formy s presným znením zmluvného dojednania strán o dobe splatnosti konkrétnej navýšenej sumy peňažnej pôžičky. Na základe vyššie uvedených skutočností spísali strany v mieste svojho pracoviska listinu nazvanú ako „Zmluva o pôžičke“ zo dňa 02.01.2014, v ktorej zmluvné strany okrem iného konštatovali prenechanie sumy 68.000,- Eur zo strany žalobcu žalovanému a záväzok žalovaného peniaze k dohodnutému dňu splatnosti vrátiť, konkrétne v danom prípade do 31.07.2014. Na základe výzvy žalovaného o predĺžení doby splatnosti spísali strany dňa 01.08.2014 ďalšiu listinu nazvanú rovnako ako zmluva o pôžičke, v ktorej ponechali obsah zmluvných dojednaní nezmenený okrem doby splatnosti, ktorú podľa vôle žalovaného predĺžili do 31.07.2015.

Následne požiadal žalovaný žalobcu o ďalšie navýšenie sumy peňažnej pôžičky a predĺženie doby splatnosti. Dňa 31.07.2015 spísali strany ďalšiu zmluvu o pôžičke, uzatvorenú dňa 01.08.2015 s rovnako totožným obsahom zmluvných dojednaní ako predtým, okrem zmenenej doby splatnosti do 31.12.2016 a zohľadnenia navýšenia sumy pôžičky 73.000,- Eur. Žalovaný podpísaním každej jednej listiny vlastnoručne potvrdil prevzatie pôžičky v tam uvedenej sume a zaviazal sa vrátiť žalobcovi predmetnú sumu pôžičky do dohodnutého dňa splatnosti. Žalovaný napriek zmluvnému dojednaniu vrátiť peňažný záväzok do 31.12.2016 svoj záväzok voči žalobcovi nesplnil, a to ani čiastočne. Žalobca dňa 23.01.2018 osobne doručil žalovanému v jeho kancelárii č. 402 na pracovisku Z. odbornej školy A. zboru, S. XX v N., dodatok k zmluve o pôžičke z 31.07.2015, ktorá sa týkala okrem iného chyby v písaní, uznania požičanej sumy čo do dôvodu a výšky a ďalšej dojednanej doby splatnosti do 31.07.2018. Jeden výtlačok si žalovaný prevzal a zároveň sa vyjadril, že sa poradí so svojim právnym zástupcom. Od tohto okamihu žalovaný odmieta akúkoľvek komunikáciu so žalobcom a odmieta aj prevzatie akejkoľvek písomnosti. Žalobcom bolo žalovanému oznámené, že návrh na mimosúdne urovnanie mu bude doručený prostredníctvom jeho právneho zástupcu. Z uvedeného dôvodu zaslal žalobca žalovanému predsporovú výzvu zo dňa 20.02.2018 na adresu jeho trvalého bydliska ako aj pracoviska, z ktorých sa zásielka vrátila ako neprevzatá. Z dôvodu neprevzatia zásielky zaslal právny zástupca žalobcu výzvu na e-mail žalovaného. Žalovaný na ani jednu zo snáh na mimosúdne urovnanie nereagoval, hoci sa na pracovisku v dobe doručovania zásielok zdržiaval.

2. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe uviedol, že je pravdou tvrdenie žalobcu, že dňa 02.01.2014 bola podpísaná zmluva o pôžičke, v zmysle ktorej sa žalobca zaviazal poskytnúť žalovanému sumu 68 000,- Eur. Na tomto mieste je však potrebné uviesť, že suma dojednanej pôžičky nebola žalovanému zo strany žalobcu ako veriteľa žalovanému ako dlžníkovi reálne poskytnutá. Po uzavretí uvedenej zmluvy o pôžičke žalobca ako veriteľ ubezpečoval žalovaného, že peňažné prostriedky tomuto reálne poskytne, no z dôvodov na strane žalobcu tento tak neurobil. Vzhľadom k skutočnosti, že žalovaný aj s odstupom času potreboval požičať peňažné prostriedky a vzhľadom na viaceré ubezpečenia žalobcu, že dojednané prostriedky žalovanému reálne poskytne, podpísali žalobca opäť na strane veriteľa a žalovaný na strane dlžníka novú zmluvu o pôžičke, a to dňa 01.08.2014, v zmysle ktorej sa žalobca opätovne zaviazal poskytnúť žalovanému sumu 68 000,- Eur. Žiaľ, aj v tomto prípade došlo iba k podpisu zmluvy, avšak bez reálneho poskytnutia dojednanej sumy pôžičky žalobcom žalovanému. Po tom, čo žalobca napriek opakovaným prísľubom žalovanému neposkytol zmluvne dojednané peňažné prostriedky, žalovaný sa pokúšal svoju situáciu riešiť získaním pôžičky z iných zdrojov, avšak, vzhľadom na majetkové pomery žalovaného a jeho v tom čase aktuálnu „bonitu“, neúspešne. Z uvedeného dôvodu sa žalovaný opäť pokúsil získať pôžičku od žalobcu, ktorý poskytnutie tejto opätovne prisľúbil. Dňa 31.07.2015 preto žalovaný na strane dlžníka a žalobca na strane veriteľa podpísali novú zmluvu o pôžičke, predmetom ktorej bol záväzok žalobcu ako veriteľa poskytnúť žalovanému ako dlžníkovi pôžičku vo výške 73 000,- Eur. Tak, ako doposiaľ, žalobca svoj zmluvne dojednaný záväzok nesplnil, hoci viac razy ubezpečoval žalovaného, že pôžičku tomuto poskytne. Po tom, čo ani pár týždňov po uzavretí zmluvy nebola pôžička reálne poskytnutá, žalovaný sa definitívne rozhodol žalobcu viac nekontaktovať, nežiadať ho o poskytnutie tak často sľubovanej pôžičky a ani nereagovať na akékoľvek snahy žalobcu kontaktovať žalovaného. Vzhľadom k skutočnosti, že žalobca a žalovaný sú aj doposiaľ kolegami na tom istom pracovisku a dlhú dobu boli aj dlhoročnými priateľmi, žalovaný považoval žalobcom predložené zmluvy o pôžičke za „formalitu“, doklad o tom, že medzi nimi došlo k uzavretiu zmluvného vzťahu a preto podrobne neštudoval obsah žalobcom predložených zmlúv. Z uvedeného dôvodu neprikladal význam ustanoveniu zmlúv o tom, že podpisom tej ktorej zmluvy strany konštatovali prevzatie pôžičky, hoci k jej reálnemu odovzdaniu nikdy nedošlo, ustanoveniu o povinnosti uhradiť zmluvnú pokutu vo výške 25% z dlžnej sumy, a ani chybnému označeniu sumy pôžičky, uvedenému v zmluve o pôžičke zo dňa 31.07.2015, resp. nejasnosti ohľadom dátumu uzavretia uvedenej zmluvy, keďže v tejto sú uvedené dva odlišné dátumy, kedy mala byť zmluva uzavretá. Vychádzajúc z platnej legislatívy, žalovaný predpokladal (a tak aj bolo medzi žalobcom a žalovaným komunikované), že k reálnemu poskytnutiu pôžičky, ako aj jej vráteniu, dôjde bezhotovostným prevodom na účet, nakoľko od 01.01.2013 všetky peňažné transakcie medzi fyzickými osobami (poskytnutie a vrátenie pôžičky nevynímajúc) presahujúce výšku 15 000,- Eur, je možné vykonať výlučne bezhotovostne; v opačnom prípade by došlo k zakázanej hotovostnej transakcii, ktorá je sankciovaná a čoho si boli zmluvné strany v čase uzatvárania zmlúv vedomé. Pokiaľ žalobca vo svojom návrhu uvádza, že mal žalovanému v jeho kancelárii doručiť akýsi dodatok k zmluve o pôžičke zo dňa 31.07.2015, na tomto mieste je potrebné uviesť, že je možné, že žalobca žalovaného v kancelárii niekedy navštívil, no vzhľadom na jeho konanie (resp. nekonanie), kedy žalovanému poskytnutie pôžičky iba sľuboval, tento sa žalobcovi nevenoval a vonkoncom nič od neho nepreberal.

Ako bolo uvedené vyššie, žalovaný dokumentom (zmluvám o pôžičke), ktoré mu boli zo strany žalobcu predkladané, nevenoval veľkú pozornosť a nemal dôvod ich obsah nechať preštudovať inej osobe. Predpokladal, že nenaplnením obsahu jednotlivých zmlúv, žalobca tieto zlikviduje. Vonkoncom žalovaný nepredpokladal, že žalobca napriek neposkytnutiu pôžičky žalovanému využije, resp. zneužije žalovaného dôverčivosť a na základe uzavretých zmlúv bude súdnou cestou vymáhať vrátenie sumy, ktorú žalovanému ako pôžičku nikdy reálne neposkytol. V zmysle platnej legislatívy, pôžička v zmysle ustanovenia § 657 a nasl. Občianskeho zákonníka je reálny kontrakt, teda k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR z 30.06.2010, sp. zn. 3 Cdo 325/2009, „podľa ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.“ Z citovaného zákonného ustanovenia teda vyplýva, že pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne. Na základe vyššie uvedeného, aj s ohľadom na vedomosť účastníkov zmluvného vzťahu o zákonnej povinnosti vykonávať peňažné transakcie nad 15.000,- Eur výlučne bezhotovostne, mal žalovaný za to, že prehlásenie o prevzatí predmetu pôžičky obsiahnuté v jednotlivých zmluvách o pôžičke nie je dostatočným dôkazom o reálnom odovzdaní pôžičky žalovanému. Podľa rozhodnutia Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 25Co/289/2012, podpísanie zmluvy o pôžičke s textom, podľa ktorého deň podpísania zmluvy je zároveň potvrdením prevzatia pôžičky s ohľadom na skutkový stav súdenej veci, nie je dôkazom o reálnom odovzdaní predmetu pôžičky. Vzhľadom na uvedené žiadal žalovaný žalobu v celom rozsahu zamietnuť a priznať náhradu trov konania v celom rozsahu.

3. Žalobca v rámci repliky uviedol, že žalovaný nerozporoval, že medzi ním a žalobcom prišlo k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke. Procesná obrana žalovaného spočíva výlučne v konštatovaní, že zmluva o pôžičke je reálnym kontraktom a že žalobca neodovzdal žalovanému peňažné prostriedky. Sama skutočnosť, že pôžička je i záväzkom reálnym, žiadnym spôsobom neneguje konsenzuálny aspekt zmluvného záväzku uzatvoreného medzi stranami, a to taktiež vo vzťahu k dojednaniam, ktoré nie sú základnou náležitosťou takejto zmluvy. Písomná forma právneho úkonu vyžaduje dve základné náležitosti: existenciu listiny a existenciu podpisu. Písomnosť spočíva v tom, že prejav vôle konajúcej osoby zahŕňa všetky podstatné náležitosti zachytené v písomnom texte. Žalobca poukazoval pritom najmä na bod V. predloženej zmluvy o pôžičke, z ktorej jednoznačne vyplýva, že medzi zmluvnými stranami došlo k uzatvoreniu niekoľkých pôžičiek predtým, ako bola uzatvorená tá ktorá písomná zmluva o pôžičke. Žalovaný pritom nerozporoval uzatvorenie zmluvy o pôžičke. Vyhlásenie o nahradení predchádzajúcich zmlúv o pôžičke, nie je základnou náležitosťou zmluvy o pôžičke. Možno preto konštatovať, že žalovaný nespochybnil existenciu predchádzajúcich pôžičiek od žalobcu ako veriteľa. Nakoľko žalobca a rovnako tak aj žalovaný v rozhodnej dobe vnímali spísanie zmlúv, nie ako záväzok niečo do budúcna plniť, ale ako potvrdenie o už zrealizovanom reálnom plnení žalobcu voči žalovanému zo zmluvy, trval práve žalovaný na doplnení predmetného dojednania o neplatnosti predchádzajúcich zmlúv do zmluvy /zrejme z dôvodu svojej právnej istoty/. V prípade písomne vyhotovenej zmluvy o pôžičke išlo o formálnu písomnú deklaráciu už fakticky vzniknutého reálneho kontraktu, ktorý bol po materiálnej stránke naplnený skutočným prevzatím peňažnej pôžičky zo strany žalovaného pred podpísaním dotknutých zmlúv oboma stranami. Žalobca poskytoval bezúročné pôžičky osobám vo svojom okolí, táto informácia o ňom bola všeobecne známa, pričom žalobca vždy dodržal svoju časť záväzku a poskytol dohodnuté peňažné prostriedky, tak ako uvedená skutočnosť vyplýva nie len z výpisu jeho bankového účtu v Z., a.s. /M. S., H. G., L. Z., M. Y., a i./ a A. banka, a.s., ale aj z ďalších listinných dôkazov. O uvedenom žalobca predložil zmluvy o pôžičkách uzatvorených s pani H. G., spolu s listinnými dôkazmi potvrdzujúcimi odovzdanie týchto peňažných prostriedkov. Žalobca ďalej poukazoval na to, že okrem existencie predchádzajúcich pôžičiek prišlo k uzatvoreniu niekoľkých ďalších písomných zmlúv o pôžičke. Existenciu týchto pôžičiek preukazoval nielen predložením písomných zmlúv o pôžičke, ale aj výpismi z účtu. Z predložených výpisov jednoznačne vyplýva, že žalobca najprv zasielal peňažné prostriedky žalovanému prostredníctvom bezhotovostného prevodu, a to konkrétne sumu 2.000,- Eur s poznámkou O. O. - pôžička, a až následne na výslovnú žiadosť žalovaného začal realizovať pôžičky v hotovosti. Z dôvodu svojej právnej istoty žalobca vždy po odovzdaní hotovosti trval na spísaní ďalšej zmluvy o pôžičke v zmenenej podobe, ako potvrdení odovzdania navýšenej časti

peňažnej pôžičky v hotovosti, s uvedením aktuálnej sumy peňažnej pôžičky po jej navýšení a novej lehoty splatnosti. Tvrdenie žalovaného, že nedostal od žalobcu žiadne peňažné prostriedky a napriek tomu podpísal ďalšiu zmluvu o pôžičke (ktorá obsahovala dojednanie uvedené v bode V. zmluvy, teda už išlo o dohodu o neplatnosti všetkých predchádzajúcich zmlúv) a následne opätovne nemal dostať žiadne peňažné prostriedky a aj tretí raz podpísal zmluvu o pôžičke, považoval žalobca za účelové a odporujúce akejkoľvek logike. Podľa názoru žalobcu je ťažké uveriť tomu, že sa osoba dobrovoľne trikrát zaviaže vrátiť značnú sumu peňazí, keď nikdy predtým od svojho veriteľa peniaze nedostala. V zmysle znenia bodu V. zmluvy a jej gramatického a logického výkladu možno dôvodiť existenciu minimálne piatich písomných zmien zmluvy o pôžičke, ktoré predchádzali poslednej z nich zo dňa 31.07.2015. S poukazom na výklad vôle zmluvných strán v nich uvedený, je potrebné tieto zmluvy o pôžičke posudzovať ako zmeny zmluvných dojednaní o výške poskytnutej pôžičky a lehote splatnosti pôvodnej zmluvy totožného textu. V neposlednom rade dal žalobca na zreteľ skutočnosť, že všetky zmluvy o pôžičke boli uzatvorené deň nasledujúci po dni splatnosti predchádzajúcej pôžičky. Nová zmluva bola obsahovo totožná ako predchádzajúce, keď len posúvala splatnosť záväzku žalovaného, prípadne bolo jej súčasťou navýšenie požičaných peňazí. Rešpektujúc zásadu „iura novit curia“ poukazoval na ustanovenie § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka: „právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom“. Ak teda zmluvné strany uzatvorili vždy v deň nasledujúci po splatnosti pôžičky novú zmluvu o pôžičke za rovnakých podmienok s posunutou dobou splatnosti, prípadne s navýšenou sumou pôžičky, je nepochybné, že strany konali určite a vážne, s cieľom predĺžiť splatnosť skutočne poskytnutých finančných prostriedkov. K predĺženiu lehoty splatnosti neposkytnutej pôžičke (tak ako to prezentuje žalovaný) podľa názoru žalobcu, opätovne absentuje akékoľvek logické zdôvodnenie zo strany žalovaného. Žalobca ďalej poukazoval na Nález Ústavního soudu ČR zo dňa 19.12.2017, sp. zn. III. ÚS 950/17, ktorý uvádza: „při argumentaci jakýmkoliv soudním rozhodnutím je třeba vždy text takového rozhodnutí vnímat v kontextu původního řízení, v němž bylo rozhodnutí vydáno. Soud vždy rozhoduje v konkrétní věci tak, že aplikuje právní normy na zjištěný skutkový stav. Jsou-li skutkové okolnosti v posuzovaném případě odlišné, nelze závěry soudního rozhodnutí v jiné věci bez dalšího přebírat“. Právna argumentácia, ktorú uvádza žalovaný, vychádza zo situácie, kedy medzi stranami bola uzatvorená výlučne len jedna zmluva o pôžičke a vyskytol sa rozpor, či bola táto zmluva naplnená. V porovnaní s uvedenou situáciou je v prebiehajúcom súdnom spore situácia kvalitatívne skutkovo a právne zásadne odlišná, nakoľko medzi stranami došlo k uzatvoreniu najmenej žalobcom nesporne preukázaných troch následne spísaných zmlúv o pôžičke a predtým niekoľkých ústnych zmlúv o pôžičke. Už samotná pluralita týchto záväzkov svedčí tvrdeniam žalobcu o tom, že peniaze boli reálne odovzdané žalovanému. Samo popretie prevzatia peňazí argumentujúc, že potvrdenie prevzatia v písomne uzatvorenej zmluve ešte nepreukazuje jej reálne prevzatie dlžníkom, nemôže mať za následok automatické zamietnutie žaloby, nakoľko tento prístup by prakticky poprel existenciu všetkých hotovostných pôžičiek a fakticky by ich degradoval na naturálnu obligáciu, ktorej splnenie závisí výlučne na vôli dlžníka. Takúto obranu považoval žalobca za výkon práv žalovaného v rozpore s dobrými mravmi a výlučne za účelom vyhnúť sa vráteniu požičanej sumy finančných prostriedkov. Z uvedeného dôvodu i Najvyšší súd SR v rozhodnutiach, na ktoré poukázal žalovaný na podporu svojho tvrdenia, pristúpil k dokazovaniu, či veriteľ disponoval peňažnými prostriedkami, ktoré mali byť odovzdané dlžníkovi. Nie je preto možné paušalizovať, že samotné popretie písomného potvrdenia o prevzatí peňazí v zmluve (a to trikrát sa opakujúce potvrdenie) je spôsobilé privodiť zánik práv alebo povinností na strane žalovaného ako dlžníka. Aplikácia právnych záverov, na ktoré poukázal žalovaný je v prebiehajúcom konaní značne obmedzená a vzhľadom na skutkové okolnosti danej veci právne irelevantná. Žalobca predložil výpisy zo svojich účtov, z ktorých vyplýva, že disponoval peňažnými prostriedkami, ktoré požičal žalovanému, pričom bezhotovostné prevody z bankového účtu SLSP, a.s. zo dňa 12. a 14.03.2012 v prospech účtu žalovaného vo výške X.XXX,- Eur spolu s jednotlivými výbermi z účtu A. banky, a.s. v hotovosti zo dňa 26.11.2012 vo výške 25.000,- Eur, 24.05.2013 vo výške 20.000,- Eur, 26.06.2013 vo výške 10.000,- Eur a 17.12.2013 vo výške 11.000,- Eur korešpondujú presne so sumou peňažnej pôžičky vo výške 68.000,- Eur, ktorú poskytol žalobca žalovanému postupne, najneskôr ku dňu spísania prvej zo žalobcom predložených písomných zmlúv o pôžičke, t.j. ku dňu 01.01.2014. Z listinných dôkazov ako i zo všetkých skutkových okolností danej veci jednoznačne vyplýva, že nepochybne žalobca reálne poskytol žalovanému peňažné prostriedky formou pôžičky. Argumentácia žalovaného si navzájom odporuje, keď tento na jednej strane uvádza, že mal veľký záujem na uzatvorení pôžičky práve so žalobcom a paradoxne s tým uvádza, že „nevenoval pozornosť papierom, ktoré podpisoval“. Žalovaný má vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v odbore právo, vrátane rigoróznej skúšky. Verejne sa ku svojmu titulu hlási a sám v bode 5. svojho vyjadrenia k žalobe deklaruje znalosť legislatívy. Podľa

čl. 11 ods. 3 Civilného sporového poriadku: „kto sa v styku so súdom alebo verejne prihlási k určitej profesijnej odbornosti, považuje sa za schopného konať s náležitou znalosťou veci spojenou s touto odbornosťou“. K citovanému článku Civilného sporového poriadku zaujala právna teória nasledovné stanovisko: pravidlo obsiahnuté v odseku 3 je dôležitým interpretačným pravidlom predovšetkým v oblasti procesného dokazovania. Posudzovanie odbornosti vyjadrení jednotlivých subjektov je uľahčené interpretačným pravidlom článku 11 ods. 3. Súdu toto pravidlo uľahčuje styk s tými, pri ktorých sa predpokladá definovaná profesijná odbornosť. Výsledok interpretácie článku 11 ods. 3 vo vzťahu ku konkrétnej procesnej situácii však nemusí byť určitému subjektu nevyhnutne len na prospech. Ak sa napríklad žalobca v žalobe prihlási k určitej profesijnej odbornosti a svoj žalobný nárok opiera o skutkové tvrdenia, ktoré svedčia o tom, že svoju profesijnú odbornosť v danom prípade nevyužil, môže mu to v súvislosti s tzv. materiálnym vedením sporu zo strany súdu byť i na ťarchu. Súčasťou materiálneho vedenia sporu je i prihliadanie na všetky skutočnosti, ktoré vyšli počas konania najavo. Argumentáciu uvádzanú žalovaným považoval preto žalobca za účelovú a tendenčnú majúcu výlučne za cieľ dlžníka zbaviť sa svojej povinnosti plniť na základe riadne uzatvorenej zmluvy v rozpore so zásadou pacta sunt servanda. Súdne rozhodnutia, na ktoré vo svojom vyjadrení poukázal žalovaný na podporu svojho tvrdenia, sa nesporne vzťahujú na skutkovo odlišnú právnu vec v porovnaní so skutkovou situáciou v prebiehajúcom spore. Podpísanie najmenej troch písomných zmlúv o pôžičkách vždy práve v deň nasledujúci po uplynutí lehoty splatnosti uvedenej v predchádzajúcej zmluve bez toho, aby boli žalovanému predtým reálne poskytnuté peňažné prostriedky, je prinajmenšom nelogické. Práve naopak, uvedené sa javí byť dostatočným preukázaním skutočnosti, že skutočne išlo v danom prípade spísanie týchto zmlúv len o dohodu o predĺžení lehoty splatnosti už žalovaným prevzatých finančných prostriedkov a prípadne dohodu o navýšení pôžičky. Tvrdenie žalovaného v tomto smere sa nezakladá na pravde, z jeho strany nebolo ani spoľahlivo odôvodnené a tobôž nie preukázané.

4. Žalovaný v rámci dupliky uviedol, že v plnom rozsahu trvá na svojom vyjadrení už skôr doručenom súdu v uvedenej právnej veci. Pokiaľ žalobca vo svojom písomnom podaní uviedol, že „žalovaný nerozporuje, že medzi ním a žalobcom prišlo k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke“, na tomto mieste je potrebné pre úplnosť uviesť, že žalovaný nikde vo svojom skoršom písomnom vyjadrení neuviedol, že došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke. Žalovaný vo svojom skôr produkovanom písomnom podaní iba uviedol, že medzi ním a žalobcom došlo k podpísaniu zmlúv o pôžičke. Pokiaľ žalobca vo svojej replike opakovane uvádza, že spísaním zmluvy o pôžičke išlo o formálnu písomnú deklaráciu už fakticky vzniknutého reálneho kontraktu, ktorý bol už po materiálnej stránke naplnený skutočným prevzatím peňažnej pôžičky zo strany žalovaného pred podpísaním žalobcom označených zmlúv, na tomto mieste je potrebné opätovne akcentovať, že pred podpisom zmluvy o pôžičke žalovaný od žalobcu žiadne peňažné prostriedky neprevzal, naopak tieto mali byť žalovanému poskytnuté až na základe podpísaných zmlúv o pôžičke, a to bezhotovostným prevodom na účet žalovaného ako dlžníka (tak, ako tomu bolo aj v prípade poskytnutia dvoch pôžičiek v roku 2012, ktoré vo svojej replike uvádza žalobca). Taktiež je potrebné opätovne akcentovať skutočnosť, že napriek podpisu zmluvy/zmlúv o pôžičke žalobca reálne peňažné prostriedky žalovanému nikdy neposkytol. Pokiaľ žalobca vo svojom písomnom podaní uviedol, že tento poskytoval bezúročné pôžičky tretím osobám, vždy dodržal svoju časť záväzku a poskytol dohodnuté peňažné prostriedky, tu je potrebné poukázať na skutočnosť, že z dokladov, ktoré žalobca v rámci konania predložil do súdneho spisu vyplýva, že žalobca ako veriteľ peňažné prostriedky predstavujúce pôžičky bezhotovostne previedol, resp. vybral zo svojho účtu v peňažnom ústave s poznámkou, že ide o pôžičku tej ktorej osobe - dlžníkovi. Ak teda žalobca tvrdí, že niektoré výbery peňažných prostriedkov z jeho účtu v peňažnom ústave (napr. dňa 26.11.2012, 24.05.2013, 26.06.2013, resp. 17.12.2013) boli „pôžičky“ žalovanému, na mieste vzniká otázka, prečo v takomto prípade pri jednotlivých výberoch, resp. prevodoch absentuje poznámka, že výber je vykonaný v súvislosti s pôžičkou žalovanému? Žalobca v priebehu rokov 2012 a 2013 (čo vyplýva z doložených výpisov z účtu žalobcu v peňažnom ústave) bezhotovostným prevodom poukazoval prostriedky - pôžičky na účet tretích osôb, žalobcom označených ako dlžníkov a v každom takomto prípade je pri tej ktorej transakcii expressis verbis uvedená poznámka, že sa jedná o pôžičku. V tejto súvislosti ostáva nevysvetlenou aj otázka, prečo žalobca, ako osoba právnicky vzdelaná, viac razy vopred poskytne žalovanému pôžičku (podľa vyjadrenia obsiahnutého v písomnom podaní žalobcu) a až následne od žalovaného žiada vyhotoviť písomnú listinu, keď v iných prípadoch, ktoré žalovaný sám označil, mal reálne poskytovať rádovo nižšie čiastky pôžičiek tretím osobám až pri, resp. po podpise zmluvy o pôžičke? Žalovaný opätovne popieral vznik zmluvy/zmlúv o pôžičke, ktoré vo svojej žalobe uviedol žalobca, a to z dôvodu absencie fyzického, reálneho odovzdania predmetu zmluvy. Hoci žalobca vo svojom podaní uvádza, že „sama skutočnosť, že pôžička je i záväzkom reálnym, žiadnym spôsobom

neneguje konsenzuálny aspekt zmluvného záväzku uzavretého medzi stranami...“, tu je potrebné uviesť, že súdna prax jednoznačne rozlišuje medzi reálnymi a konsenzuálnymi kontraktmi, pričom rozdiel spočíva v tom, čo určuje vznik kontraktu. U konsenzuálnych kontraktov zmluva vzniká už samotnou dohodou (konsenzom), zatiaľ čo u reálnych kontraktov zmluva vzniká až odovzdaním predmetu zmluvy (napr. rozsudok Krajského súdu v Trnave, sp. zn: 23Co/263/2014). Na základe vyššie uvedeného mal žalovaný za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že by medzi stranami sporu platne vznikla zmluva/zmluvy o pôžičke. Žalobca nepredložil jednoznačné dôkazy nespochybňujúce záver, že so žalovaným platne uzavrel zmluvy o pôžičke a skutočne mu odovzdal peňažné prostriedky v zmysle podanej žaloby.

5. Na pojednávaní konanom dňa 15.04.2019 právna zástupkyňa žalobcu zobrala žalobu späť v časti týkajúcej sa uplatnených úrokov z omeškania prevyšujúcich zákonný úrok z omeškania po tom, ako súd dopytom na žalobcu zisťoval, prečo si uplatňuje nárok na úroky z omeškania vo výške 9 %, keď ku dňu údajného omeškania žalovaného bola základná sadzba Európskej centrálnej banky 0,00 %.

6. Žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadril súhlas s čiastočným späťvzatím žaloby.

7. Podľa § 145 ods. 2 CSP ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej.

8. Podľa § 146 ods. 1 CSP súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie.

9. Vzhľadom k tomu, že žalobca vzal žalobu v časti zaplatenia úrokov z omeškania prevyšujúcich 8 % ročne zo sumy 73.000,- Eur od 01.01.2017 do zaplatenia späť a žalovaný s čiastočným späťvzatím žaloby súhlasil, súd konanie v tejto časti zastavil.

10. Súd na prejednanie veci nariadil pojednávania, na ktorých vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, žalovaného, svedkyne Ľudmily G. a oboznámil listinné dôkazy založené v spise, a to najmä: zmluvy o pôžičke zo dňa 02.01.2014, 01.08.2014, 31.07.2015, predsporovú výzvu zo dňa 20.02.2018, e-mail zo dňa 14.03.2018, potvrdenie o výbere hotovosti zo dňa 05.11.2009, potvrdenie o výbere hotovosti zo dňa 03.04.2009, zmluvu o pôžičke zo dňa 09.11.2008 s H. G., výpis z účtu v A. banke, a.s. na č.l. 76-79, výpis z účtu v Z. sporiteľni, a.s. na č.l. 80-86, výpis zo Z. portálu - dovolenkovú kartu na č.l. 140, výpis z účtu žalobcu na č.l. 141-145, potvrdenie o vklade v hotovosti z 19.11.2012, diplom žalovaného, rozvrh hodín a potvrdenia o výberoch v hotovosti.

11. Žalobca v rámci svojho výsluchu ako strana sporu uviedol, že po 21 rokoch výkonu štátnej služby policajta nastúpil práve pred 15 rokmi učiť na policajnú školu do W. D. S.. Dôvodom tohto bol jeho zdravotný stav, keďže rok predtým prekonal infarkt, zistili mu to pri preventívnej prehliadke a 13.01.2003 bol operovaný. Bolo to v čase, kedy sa mu rozpadala rodina. Bol v štádiu, že sa ide rozvádzať, doposiaľ rozvedený nie je, ale nežije s manželkou v spoločnej domácnosti, žijú oddelene, od stola od lože. Po nastúpení na pracovisko si vždy hľadá človeka, o ktorého sa môže oprieť, o človeka, ktorý mu pomôže a takého človeka našiel. Bol to žalovaný - kolega M.. O.. On takisto býval na ubytovni, tak ako žalobca. Vzájomne si pomáhali, on ho zasvätil ako to na škole chodí. Takého priateľa nemal doteraz, bol to jeho najlepší priateľ, považoval ho za svojho brata, za svojho syna. Žalovaný bol na pozícii učiteľa kriminalistiky, žalobca bol na pozícii učiteľa služby poriadkovej, hraničnej a cudzineckej polície. Jednoducho si tak sadli, že sa zdôverovali a hovorili si niekedy osobné aj intímne veci. Žalobca žalovanému tak dôveroval, že by bol dal zaňho ruku do ohňa. Pomáhal mu, keď bol trestne stíhaný, písal odvolania a sťažnosti. Bol preňho tou bútľavou vŕbou, keď sa zdôveroval, keď mal problémy s priateľkou a táto ho vyhnala z domu zo Stupavy. Ten vzťah bol taký, že spolu nakupovali, mali spoločnú kaderníčku, žalovaný ho učil cvičiť s činkou. Kedykoľvek mu požičal auto. Na oplátku ho žalobca zobral do F., keď bola výstava policajných insígnií. Robili spolu pedagogické minimum, sedeli spolu v lavici. Dal by zaňho ruku do ohňa, veril mu, v ničom ho nepodrazil. O žalobcovi bolo známe na škole, že požičiaval peniaze. Po 28 rokoch služby požiadal o výsluhový dôchodok, dosiahol hodnosť plukovníka. Pracoval okrem toho, ako bol učiteľ, bol aj na funkcii vedúci katedry služby poriadkovej, hraničnej a cudzineckej polície. Keď odchádzal do civilu, bolo mu vyplatené odchodné 22.000,- Eur na ruku a bol mu vyrátaný výsluhový dôchodok mesačne vo výške 1.060,- Eur. Súbežne s tým ostal učiť na škole a vykonáva

službu vo verejnom záujme ako učiteľ. V tej dobe, keď sa začali poskytovať pôžičky, mal plat kolo 650 až 700,- Eur v čistom. Mesačne si odkladal 1.000,- Eur. V dnešnej dobe si môže odložiť 1.500,- Eur, nakoľko v súčasnosti jeho čistý príjem je 2.100,- Eur. Je ubytovaný priamo v objekte školy, takisto ako žalovaný, dokonca majú izby na jednom poschodí. Mesačné náklady na ubytovanie sú spolu 24,- Eur. Strava - je tam možnosť stravovať sa na gastrolístky, čo využíva. Nevlastní motorové vozidlo. Nemá žiadnu pôžičku, nikomu neručí. Nefajčí, dokonca náklady na oblečenie sú minimálne, nakoľko chodí stále v uniforme veterána policajného zboru. Samozrejme, že si šetril od začiatku, cieľom bolo riešiť bytovú otázku. Nechcel ísť bývať na Oravu ani na G., hoci pochádza z G., zdedil tam 1 rodinného domu, ktorý je neobývaný. Zdedil tam pozemky po svojej mame. Preto si tieto peniaze šetril, aby si v budúcnosti, keď sa rozhodne, kúpil byt v N., najlepšie niekde v blízkosti nemocnice, a takisto chcel pomôcť aj synom pri stavaní rodinných domov. Vždy požičiaval ľuďom v nepredvídaných životných situáciách. V prípade pani G. to bola smrť jej manžela, nemala na pohreb. Žalovanému prvýkrát požičal 12. - 14 marca 2012, kedy ho požiadal, aby mu požičal, nepovedal mu na aký účel. Žalobca mu bez problémov požičal. Na ten účel mu žalovaný dal svoj účet a žalobca bezhotovostným prevodom zo Z. sporiteľne previedol na jeho účet 2 x po 1.000,- Eur. Bolo tam napísané pôžička - O.. Druhýkrát kedy prišiel žalovaný za žalobcom a požiadal ho o pôžičku to bolo 26.11.2012 s tým, že mu povedal, že potrebuje požičať väčšiu sumu peňazí. Žalobca na to povedal áno, nemal s tým problém. Žalovaný povedal že sa jedná o sumu 25.000,- Eur. Keď sa ho žalobca opýtal na čo to potrebuje, uviedol mu, že ide zainvestovať do pozemkov Bory O., tam mala byť aj výstavba a v smere na Stupavu, kde predtým žil so svojou priateľkou. A. mu „neboj sa peniaze ti vrátim“. Žalobca do toho takisto zainvestoval svoje peniaze. Nemal dôvod mu neveriť. Žalobca žalovanému 19.12. a 20.12.2012 poslal ako vianočný darček 500,- Eur na jeho účet a druhýkrát 1.000,- Eur. V ten istý čas poslal svojej manželke darček 200,- Eur a vnúčikovi tiež 200,- Eur. To odzrkadľuje ten vzťah žalobcu k žalovanému. Pri tej pôžičke 25.000,- Eur žalobca žiadal, že keď tie peniaze bude potrebovať späť, že mu ich žalovaný vráti najneskôr do pol roka odkedy ho požiada. Žalovaný ho výslovne požiadal, nech mu už na účet neposiela žiadne peniaze, nakoľko ako policajt v činnej službe každý pohyb na jeho účte nad 6.638,- Eur musí priznať do majetkového priznania policajta a musí tak urobiť vždy za obdobie do posledného februára kalendárneho roku. Ak by do tohto majetkového priznania uviedol nepravdivý alebo neúplný údaj, bolo by to kvalifikované ako hrubé porušenie prísahy policajta a jeho povinnosti a v konečnom dôsledku to môže mať aj za následok uvoľnenie - prepustenie zo služobného pomeru. A. O. má ako policajt zákaz podnikania,. Takže mu povedal, že by bolo podozrivé, že pri toľkých pôžičkách, toľkom pohybe peňazí, by mohol byť rozpracovaný Inšpekciou MV SR. Žalobca mu vyhovel a peniaze mu dal v hotovosti. Prebiehalo to tak, požiadal žalovaného, aby išli na pobočku Poštovej banky v G. S., išli na aute žalovaného, žalobca peniaze vybral, sadli do auta a peniaze žalovanému odovzdal. Zmluva sa písala až potom. Takto to prebiehalo aj ďalej. Nasledujúca pôžička bola 24.05.2013. Tam bola suma 20.000,- Eur. O mesiac ho znovu oslovil, že rýchlo potrebuje ďalších 10.000,- Eur. Takisto mu povedal, kšeft sa hýbe, všetko klape ako má, len vždy dostal žalobcu do takého prekvapenia, nikdy to nebolo aspoň týždeň dopredu, vždy to bolo náhle. Žalobca mu tie peniaze poskytol takým istým spôsobom, peniaze vybral a žalovanému odovzdal. Naposledy to bolo 17.12.2013, kde mu povedal že potrebuje 11.000,- Eur. Dokopy teda s týmto tá suma celková bola 68.000,- Eur. Za vzor zmluvy si žalobca zobral vzor zmluvy o pôžičke v Jaspi, upravil to na ich podmienky s tým, že pri uzatvorení novej zmluvy tú predchádzajúcu pred žalovaným roztrhal. Pri zmluvách vždy menili iba dátum podpisu, sumu, ktorá bola reálne odovzdaná v celkovej hodnote a takisto sa tam písala aj doba splatnosti. Žalobca roztrhol zmluvu, ktorá sa týkala pôžičky na 25.000,- Eur, 20.000,- Eur a na 10.000,- Eur. Pri zmluve na 68.000,- Eur bola splatnosť do 31.07.2015 a zmluva bola vytvorená 02.01.2014. Následne na to, žalovaný vždy, keď sa končila doba splatnosti, prišiel za žalobcom a žiadal o navýšenie ďalej tej čiastky. V marci 2014 sa žalovanému stala tragická udalosť v rodine a našli jeho brata mŕtveho v kamióne v Holandsku a požiadal žalobcu, nech predĺži dobu splatnosti. Žalobca mu vyhovel a zmluvu prepracoval so zmenou doby splatnosti až o rok, teda tá zmluva bola splatná do 31.07.2015. Ďalšie zmluvy už netrhal z dôvodu, že na žiadosť žalovaného bol do zmluvy doplnený bod 5. Žalobca odchádzal k synovi na stavbu do Liptovského O. a žalovaný mu znovu narýchlo hovoril v piatok, že potrebuje 5.000,- Eur do 01.08. Na dovolenku išiel žalobca od 24.07.2015, vrátil sa do N. 31.07.2015. Pred odchodom na dovolenku 24.07. ho žalovaný požiadal o ďalšiu pôžičku. Žalobca mu samozrejme povedal, že mu požičia, ale teraz nemá, ponáhľa sa. Žalovaný mu povedal, že mu to stačí do 01.08. Žalobca na pobočke v U. O. vybral 29.07.2015 sumu 11.500,- Eur. Z toho 5.000,- Eur odložil pre žalovaného a 6.000,- Eur ponechal synovi na stavbu. Keby žalobcu druhý syn M. nežiadal, aby mu pomohol pri stavbe rodinného domu finančne, do dnešného dňa by žalovanému v dobrej viere ďalej požičiaval. Žalobca žiadal žalovaného, nech mu to vráti, to bolo pred splatnosťou v roku 2016. V tej dobe nebol nejako aktívny z dôvodu, že 10.12. bol druhýkrát operovaný na infarkt. Potom začal byť aktívny tak o pol roka. Žalovaný ho stále ubezpečoval

nech nerobí paniku, všetko je v poriadku, že on má investované dvojnásobok toho čo žalobca. Že nech sa nebojí, sú v tom zainteresovaní vplyvní ľudia a peniaze, ktoré mu žalobca požičal, mu vráti. Keďže sa nič nedialo, po sviatkoch 23.01.2018 po porade s právnym zástupcom priniesol žalobca dodatok k zmluve, kde sa jednalo o opravu chyby v písaní v sume, ďalej bola predĺžená splatnosť do 31.07.2018 a takisto aj tá zmluvná pokuta z 25 % bola upravená na 10 %. Žalovaný mu to odmietol prevziať, povedal že žiadne peniaze neuvidí, že ho chce žalobca podviesť, oklamať. Po tomto už spolu nekomunikovali.

12. Žalovaný v rámci svojho výsluchu ako strana sporu k veci uviedol, že je pravdou, že pán žalobca prišiel pracovať na školu v W. D. S. niekedy v jarných mesiacoch v roku 2004. Žalovaný mu pomáhal, zaúčal ho do pomeru a systému práce. Dá sa povedať, že boli relatívne dobrí kolegovia. Nie je pravdou, že keď bol žalovaný trestne stíhaný, že žalobca mu pomáhal, písal odvolania, sťažnosti. Žalovaný mal svojho advokáta. Žalobca mu 2x vo veci poradil, ale radšej jeho právne rady neuposlúchol, lebo by nedopadol dobre. Pán žalobca spomínal, že ho zobral na výlet do S., to sa zase nezakladá na pravde. Lebo na výlet do S. ich zobral spoločný kolega F. R.. Žalobca spomínal, že na školení v rámci doplnkového pedagogického vzdelávania sedávali spolu v lavici, nie je to pravda, v lavici žalovaný sedával s kolegom M. A. a žalobca sedával s kolegom A. G.. Je pravdou, čo tvrdí žalobca, že mu žalovaný požičiaval jedno zo svojich áut na nákupy, k holičovi, na cesty na P., G., U., N. N. sídlisko Z., kde ho aj niekoľkokrát odviezol a priviezol bezodplatne ako dobrého kolegu. Sám žalobca mu mnohokrát tvrdil, že dával a dáva peniaze svojim deťom a svojej manželke, s ktorou sa mal svojho času rozvádzať. Stále uvádzal, že synom sa v podnikaní nedarí, stále ich musí dotovať a takisto musí finančne podporovať aj svoju manželku, ktorá svojho času nepracovala, resp. málo zarábala, ako uvádzal žalobca. Žalovaný nerozumel, prečo žalobca spomína 12.03. - 14.03.2012 prevody na účet, nakoľko uvedené peniaze t.j. 2 x 1.000,- Eur s predmetom žaloby absolútne nesúvisia. Žalobca klame, ak uvádza, že do majetkového priznania by mal akýkoľvek problém uviesť akúkoľvek čiastku pôžičky. Je to hlúposť, že by to mohlo byť kvalifikované ako hrubé porušenie služobnej prísahy. V žiadnom prípade, žalobca klame, ak uvádzal, že žalovaný ho žiadal, aby mu poskytol finančnú pôžičku v hotovosti akúkoľvek. Môže byť pravdou, že bol so žalobcom v banke v G. S., nakoľko okrem požičania áut ho aj kade tade vozieval, mnohokrát, či už na spomínaného holiča, nákupy, žalobca zháňal vojenské stany po R. pre svojich synov, žalovaný ho tam vozil. Je pravdou, že jeho brat zomrel v marci 2014, ale nie je pravda že to bolo v C., bolo to v N. v meste U., a nie v kamióne, ale v nemocnici na sepsu. Žalovaný sa nevedel vyjadriť k zmluvám, ktorá žalobca trhal a ktoré netrhal. Nespomínal si, že by žalobca pred ním trhal zmluvy týkajúce sa vzťahu so žalovaným. Po podpísaní tretej zmluvy z 31.07.2015, nemohol žalovaný potvrdiť s čím, s akými listinami resp. dodatkami za ním žalobca chodieval, lebo v tom čase už nemal absolútne záujem pokračovať v pôžičke od žalobcu. Žalobca za žalovaným párkrát prišiel s tým, že mu môže požičať, žalovaný už nemal záujem. Žalovaný nevedel presne uviesť dátum, kedy sa tak dialo. Nie je pravda, že komunikovať prestali po zmluvách, ale komunikovať prestali v čase, keď žalovaný požičal žalobcovi S. A. a on mu ho vrátil s rozbitým nábojom kolesa. Žalovaný trval na tom, aby mu žalobca škodu uhradil a vtedy sa naštrbili ich vzťahy, kedy na neho vyskočil s tým, že či len on jazdí na tom aute a iba on má platiť opravu, a to sa mu nepáčilo. Nakoniec však škodu uhradil. K celej žalobe, ktorú predložil žalobca, žalovaný uviedol, že uvedenú čiastku za ktorú ho žaluje, teda 73.000,- Eur mu nepožičal, tieto peniaze mu neodovzdal, žalovaný ich od žalobcu neprevzal, nič mu nedlží, ani mu nemusí nič vracať. V druhej polovici 2013, nakoľko sa menil zákon o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov, žalovaný uvažoval nad tým, že si dá žiadosť do civilu, že odíde z policajného zboru a potreboval vyššiu čiastku peňazí na to, aby rozbehol s v tom čase žijúcim bratom (neskôr chcel v tom pokračovať) investíciu a podnikanie v civilnom sektore. Pre vysvetlenie súdu uviedol, že jeho brat pracoval roky na kamióne pre zahraničné firmy, mal podchytených klientov, o všetkom ho informoval, uvažoval o tom, že začnú podnikať v oblasti logistiky v kamiónovej doprave. Financie potreboval na kúpu kamiónov, uvažovali, že sa zamerajú na východnú Európu, tam málokto chce jazdiť. Uvažovali, že kúpia 2 kamióny a na to potreboval pôžičku, lebo samotné odchodné by mu nestačilo a nechceli to riešiť leasingom. To bolo koncom roka alebo v 2. polovici roka 2013. Žiadal požičať sumu 68.000,- Eur. Preto bola uzatváraná zmluva z 02.01.2014. Žalovaný poukazoval na dátum a miesto podpisu zmluvy, nie je pravdou, že zmluvu podpisovali 02.01.2014, lebo v tom čase bol od 21.12.2013 do 07.01.2014 na dovolenke. Bol v tomto období v Bratislave, ale nie so žalobcom a nie v W. D. S.. R. podpísal v tom vedomí, že mu tá pôžička bude poskytnutá zo strany žalobcu, nakoľko to býva aj praxou, že prv sa spisuje zmluva a potom sa poskytuje pôžička. Všetky zmluvy spisoval, pripravoval pán žalobca. Žalovaný žalobcovi dôveroval, bral zmluvy ako formalitu, nevenoval obsahu dostatočnú pozornosť, konkrétne 25% zo zmluvnej pokuty ako ani samotnému dátumu. Zmluvu podpísal až potom, čo sa vrátil po dovolenke do práce, t.j. po 08.01.2014, podpisoval zmluvu v W. D. S. v kancelárii žalobcu. Finančné prostriedky mu ani pred podpisom zmluvy, ani po jej podpise neboli reálne

odovzdané, ako dôvod žalobca stále uvádzal rodinu, že potreboval dať peniaze synom, alebo aj na iné účely. Žalobca sa prezentoval svojho času videami z dovoleniek od mora, z wellness pobytov, možno že tie peniaze poukazoval tam. Druhá zmluva z 01.08.2014, takisto detto. Dátum podpisu zmluvy 01.08. reálne nesedí, lebo od 01.08.2014 do 14.08.2014 bol žalovaný mimo N. na preventívnej rehabilitácii so svojou priateľkou. Takže nesedí ani miesto. Zmluvu ale podpísal niekedy po návrate z dovolenky. Ani z tejto zmluvy mu neboli žiadne finančné prostriedky poskytnuté. Dôvod neposkytnutia bol ten istý, túto zmluvu podpisoval pretože tie peniaze potreboval. Autorom celej zmluvy bol žalobca, bod 5 nebol dodaný na podnet žalovaného alebo jeho žiadosť. Nikdy nemal požiadavku na výplatu peňazí v hotovosti. K tretej zmluve z 01.08.2015, zase zmluvu spisoval žalobca sám, uvádza, že požičiava 73.000,- Eur. Žalovaný žiadal navýšiť sumu na 73.000,- Eur, ale aj tak tieto finančné prostriedky mu zo strany žalobcu poskytnuté neboli. Dátumy v zmluve uvádzal pán žalobca. Žalovaný sa nevedel vyjadriť či skutočnosť, že zmluvy boli uzatvárané vždy po splatnosti predchádzajúcej zmluvy, bola náhoda alebo nejaké účelové konanie. Po dlhoročnom kolegiálnom vzťahu so žalobcom mu stále nie je jasný účel jeho konania alebo zámer, že prečo toto všetko robí, keď veľmi dobre vie, ako to bolo. Nebolo to tak, ako tvrdí žalobca vo svojej výpovedi.

13. Z výsluchu svedkyne Ľudmily G. súd zistil, že od roku 1992 odkedy začala pracovať na škole, pán G. prišiel aj s pánom O., nepamätala si presne kedy, boli v pravidelnom kontakte, pretože robila správkyňu ubytovne, kde bývali. Stretávali sa minimálne mesačne, kedy jej chodili platiť za ubytovanie, prípadne keď niečo potrebovali. S pánom G. mala bližší vzťah, bol po infarkte v tom čase, keď k nim nastúpil a svedkyňa v tom čase mala operovaný kardiostimulátor, takže mali podobné problémy. Tak si, keď mali čas, rozprávali kto ako dopadol na kontrole u lekára atď. Potom ešte sa dosť často rozprávali, pán G. dosť dobre pečie, takže jej niekedy ráno doniesol bábovku alebo koláčik. S pánom O. sa tiež dosť často stretávala v kancelárii, pretože mal blízko učebňu, kde vyučoval a hlavne keď mal nejaké problémy, keď mal priateľku v Z., tak sa jej chodil vyžalovať, bolo to dosť často. Vedela dosť veľa z jeho života, žaloval sa jej, že ho pripravila o peniaze, sumu nehovoril. Medzi rečou jej hovoril, že keby tu mal ten majetok čo má na východe, tak by sa mal dobre, mal by tam mať nejaký dom. Žalobca svedkyni poskytol pôžičku, keď bola vo finančnej tiesni, keď jej zomrel manžel a bolo to viackrát, boli to menšie sumy tak 200,- až 400,- Eur, vtedy nič nespisovali. Raz jej požičal 1.500,- Eur, keď jej zomrel manžel, vtedy spísali zmluvu o pôžičke. Keď mu to splatila, tak zmluvu pred ňou roztrhal - svoju zmluvu a svedkyňa roztrhala svoju zmluvu. Toto sa stalo dvakrát. Finančné prostriedky jej žalobca vždy previedol na účet. Svedkyňa raz previedla vrátenú sumu pôžičky na účet a raz mu ju dala v hotovosti. Zmluvy o pôžičke pripravoval žalobca. Niekedy sa stalo, že zmluva nebola podpísaná v ten istý deň, ako jej žalobca požičal finančné prostriedky. Zmluvu vždy podpisovali až po poskytnutí finančných prostriedkov. Svedkyňa ďalej uviedla, že nebola pri tom, že by videla, že by žalobca požičiaval peniaze žalovanému, ale z počutia má o tom vedomosť, pretože jej promovala vtedy dcéra, tiež si potrebovala požičať, tak sa pýtala pána G., že či by si mohla požičať, on to na nej videl, že sa krúti, že sa hanbila, potrebovala dosť vysokú sumu 1.500,- Eur. On sa vtedy zasmial a povedal, že čo je to taká suma, že on inakšiu sumu požičal O.. Poznali len jedného O., svedkyňa vedela, že je to žalovaný. Na sumu sa nepýtala. Pokiaľ ide o vzťah medzi žalobcom a žalovaným svedkyňa uviedla, že čo ich poznala, pôsobili na ňu ako veľmi dobrí kamaráti, všade chodili spolu, čakali sa, či išli na obed alebo do bufetu. Mimo práce vedela, že keď sa išli napr. strihať išli spolu, ale na dovolenku nie. Žalovaný jej raz spomínal, že má možnosť kupovať veľmi lacné pozemky, ešte sa ho spýtala, kde na to chce vziať, keď sa vtedy sťažoval že v tej Z. nechal všetko, čo sa s priateľkou rozišiel, a vtedy jej povedal, že si chce požičať od H..

14. Zo zmluvy o pôžičke zo dňa 02.01.2014 súd zistil, že uvedenú zmluvu uzatvorili žalobca v pozícii veriteľa so žalovaným v pozícii dlžníka. Predmetom tejto zmluvy malo prenechanie dlžníkovi sumu 68.000,- Eur. V zmysle čl. IV dlžník dňom podpísania zmluvy potvrdil prevzatie pôžičky v sume 68.000,- Eur a súčasne sa zaviazal predmetnú sumu osobne vrátiť veriteľovi do 31.07.2014 v mieste veriteľovho zamestnania, prechodného alebo trvalého bydliska, alebo bezhotovostným prevodom na účet veriteľa. V závere zmluvy obaja účastníci zmluvného vzťahu vyhlásili, že si zmluvu prečítali, jej obsahu porozumeli a na znak súhlasu ju vlastnoručne podpísali. V čl. V zmluvy sa uvádza, že „všetky prechádzajúce zmluvy o pôžičke uzavreté medzi tu uvedeným dlžníkom a veriteľom pred podpisom tejto zmluvy sa stávajú okamihom podpisu tejto zmluvy neplatné, s čím obidva subjekty bezvýhradne súhlasia.“

15. Zo zmluvy o pôžičke zo dňa 01.08.2014 súd zistil, že uvedenú zmluvu uzatvorili žalobca v pozícii veriteľa so žalovaným v pozícii dlžníka. Predmetom tejto zmluvy malo prenechanie dlžníkovi sumu 68.000,- Eur. V zmysle čl. IV dlžník dňom podpísania zmluvy potvrdil prevzatie pôžičky v sume 68.000,-

Eur a súčasne sa zaviazal predmetnú sumu osobne vrátiť veriteľovi do 31.07.2015 v mieste veriteľovho zamestnania, prechodného alebo trvalého bydliska, alebo bezhotovostným prevodom na účet veriteľa. V závere zmluvy obaja účastníci zmluvného vzťahu vyhlásili, že si zmluvu prečítali, jej obsahu porozumeli a na znak súhlasu ju vlastnoručne podpísali. V čl. V zmluvy sa uvádza, že „všetky prechádzajúce zmluvy o pôžičke uzavreté medzi tu uvedeným dlžníkom a veriteľom pred podpisom tejto zmluvy sa stávajú okamihom podpisu tejto zmluvy neplatné, s čím obidva subjekty bezvýhradne súhlasia.“

16. Zo zmluvy o pôžičke zo dňa 31.07.2015 (vo vrchnej časti zmluvy je uvedený dátumu 01.08.2015) súd zistil, že uvedenú zmluvu uzatvorili žalobca v pozícii veriteľa so žalovaným v pozícii dlžníka. Predmetom tejto zmluvy malo prenechanie dlžníkovi sumu 73.000,- Eur. V zmysle čl. IV dlžník dňom podpísania zmluvy potvrdil prevzatie pôžičky v sume 73.000,- Eur a súčasne sa zaviazal predmetnú sumu osobne vrátiť veriteľovi do 31.12.2016 v mieste veriteľovho zamestnania, prechodného alebo trvalého bydliska, alebo bezhotovostným prevodom na účet veriteľa. V závere zmluvy obaja účastníci zmluvného vzťahu vyhlásili, že si zmluvu prečítali, jej obsahu porozumeli a na znak súhlasu ju vlastnoručne podpísali. V čl. V zmluvy sa uvádza, že „všetky prechádzajúce zmluvy o pôžičke uzavreté medzi tu uvedeným dlžníkom a veriteľom pred podpisom tejto zmluvy sa stávajú okamihom podpisu tejto zmluvy neplatné, s čím obidva subjekty bezvýhradne súhlasia.“

17. Zo zmluvy o pôžičke zo dňa 09.11.2008 s ĽX.u súd zistil, že uvedenú zmluvu uzatvorili žalobca v pozícii veriteľa so svedkyňou H. v pozícii dlžníčky. Predmetom tejto zmluvy malo prenechanie dlžníčke sumu 40.000,- Sk (1.327,756 Eur). V zmysle čl. IV dlžníčka dňom podpísania zmluvy potvrdila prevzatie pôžičky v sume 40.000,- Sk a súčasne sa zaviazala predmetnú sumu osobne vrátiť veriteľovi do 31.12.2009 v mieste veriteľovho prechodného alebo trvalého bydliska, alebo bezhotovostným prevodom na účet veriteľa. V závere zmluvy obaja účastníci zmluvného vzťahu vyhlásili, že si zmluvu prečítali, jej obsahu porozumeli a na znak súhlasu ju vlastnoručne podpísali.

18. Z výpisu z účtu v A. na č.l. 76-79 súd zistil, že žalobca si od roku 2010 odkladá na účet finančné prostriedky v rôznych výškach, počnúc 100,- Eur mesačne, následne od 01/2011 v sume 500,- Eur mesačne, od 01/2012 vo výške 700,- Eur mesačne, od 04/2012 vo výške 1.000,- Eur mesačne. Zároveň z uvedeného výpisu vyplýva, že dňa 01.03.2012 bol na účet vložený vklad vo výške 7.000,- Eur, dňa 11.04.2012 vo výške 13.000,- Eur, dňa 24.04.2012 vo výške 25.300,- Eur, dňa 19.12.2012 vo výške 15.000,- Eur, dňa 22.04.2014 vo výške 11.800,- Eur. Pokiaľ ide o výbery, z predloženého výpisu je zrejmé, že žalobca dňa 26.11.2012 vybral sumu vo výške 10.000,- Eur a 15.000,- Eur, dňa 24.05.2013 vo výške 20.007,- Eur, dňa 26.06.2013 vo výške 10.007,- Eur, dňa 17.12.2013 vo výške 11.007,- Eur a dňa 29.07.2015 vo výške 11.500,- Eur.

19. Z výpisu z účtu v Z.. na č.l. 80-86 súd zistil, že žalobca previedol na účet žalovaného dňa 12.03.2012 sumu 1.000,- Eur a dňa 14.03.2012 sumu 1.000,- Eur s poznámkou „O. - pôžička“.

20. Z výpisu zo Z. portálu - dovolenkovej karty na č.l. 140 súd zistil, že žalovaný bol v dňoch 01.08.2014 až 14.08.2014 na rekondičnom pobyte a v dňoch 21.12.2013 až 05.01.2014 a 07.01.2014 na dovolenke.

21. Z výpisu z účtu žalobcu na č.l. 141-145 súd zistil, že žalobca previedol na účet žalovaného dňa 19.12.2013 sumu 500,- Eur a dňa 20.12.2013 sumu 1.000,- Eur s poznámkou „O. - vianočný darček“.

22. Z potvrdenia o vklade v hotovosti z 19.11.2012 súd zistil, že žalovaný dňa 19.11.2012 vložil na účet žalobcu vedený v A..s. sumu 15.000,- Eur

23. Z diplomu žalovaného vydaného dňa 10.12.2004 súd zistil, že žalovaný vykonal rigoróznu skúšku na V., na základe čoho získal titul „doktor práv (JUDr.)“ v študijnom odbore bezpečnostné služby.

24. Z rozvrhu hodín predloženého žalobcom vyplýva, že žalovaný sa mal vyskytovať na pracovisku dňa 26.11.2012 v dôsledku účasti na klasifikačnej porade, ako aj v ďalších dňoch 24.05.2013, 26.06.2013, 17.12.2013, kedy vykonával priamo vyučovaciu činnosť.

25. Z potvrdení o výberoch v hotovosti na č.l. 180-183 vyplýva, že žalobca vybral zo svojho účtu dňa 26.11.2012 sumu 25.000,- Eur, dňa 24.05.2013 sumu 20.007,- Eur, dňa 26.06.2013 sumu 10.007,- Eur

a dňa 17.12.2013 sumu 11.007,- Eur. Uvedené dátumy korešpondujú s dátumami, kedy sa mal žalovaný v zmysle rozvrhu práce predloženého žalobcom nachádzať na pracovisku.

26. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.

27. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

28. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

29. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka platného k prvému dňu omeškania, dlžníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

30. Podľa § 3 nariadenia č. 87/1995 Z. z. (v znení účinnom ku dňu omeškania) výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

31. Podľa § 10c nariadenia č. 87/1995 Z. z. (v znení účinnom ku dňu omeškania) ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu omeškania po 31. januári 2013.

32. Zmluvou o pôžičke veriteľ prenecháva dlžníkovi druhovo určené veci a dlžník sa zaväzuje vrátiť veriteľovi veci rovnakého druhu. Podstatnými náležitosťami zmluvy o pôžičke sú: a/ prenechanie vecí veriteľom dlžníkovi, b/ povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu, c/ vymedzenie požičiavaných vecí, d/ dočasnosť zmluvy. Ide o konsenzuálnu zmluvu, pri ktorej sa vyžaduje reálne odovzdanie druhovo určených vecí veriteľom dlžníkovi. Preto ak došlo len k dohode zmluvných strán o podstatných náležitostiach zmluvy o pôžičke, ale k odovzdaniu predmetu pôžičky nedošlo, nemožno sa s úspechom domáhať, aby veriteľ plnil z titulu zmluvy o pôžičke, pretože zmluva nevznikla (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 238/2010). Pokiaľ ide o formu zmluvy o pôžičke, táto závisí od vôle zmluvných strán. Pre vznik zmluvy nie je podstatné, kedy došlo k podpisu písomnej zmluvy o pôžičke, ale to, kedy došlo ku predmetu zmluvných strán a k reálnemu odovzdaniu vecí. V súdnom konaní sa od veriteľa, ktorý žaluje na splnenie dlhu zo zmluvy o pôžičke, vyžaduje nielen preukázanie konsenzu veriteľa a dlžníka o uzavretí zmluvy o pôžičke, ale aj preukázanie prenechania druhovo určených vecí veriteľom dlžníkovi.

33. Súd v danom prípade na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným vznikol záväzkovo právny vzťah pôvodne titulom ústnej zmluvy o pôžičke, na základe ktorej žalobca požičal žalovanému dňa 12.03.2012 a 14.03.2012 sumu vo výške 1.000,- Eur, následne dňa 26.11.2012 sumu 25.000,- Eur, dňa 24.05.2013 sumu 20.000,- Eur, dňa 26.06.2013 sumu 10.000,- Eur, dňa 17.12.2013 sumu 11.000,- Eur a dňa 29.07.2015 sumu 5.000,- Eur s tým, že žalovaný mu mal peniaze vrátiť na základe žiadosti žalobcu, resp. po uzatvorení písomných zmlúv o pôžičke v zmysle dohodnutej doby splatnosti.

34. Nakoľko medzičasom výška požičaných finančných prostriedkov žalovanému dosiahla vyššiu sumu, žalobca v pozícii veriteľa a žalovaný v pozícii dlžníka uzatvorili dňa 02.01.2014 písomnú zmluvu o pôžičke, predmetom ktorej malo prenechanie dlžníkovi sumy 68.000,- Eur. V zmysle čl. IV dlžník dňom podpísania zmluvy potvrdil prevzatie pôžičky v sume 68.000,- Eur a súčasne sa zaviazal predmetnú sumu osobne vrátiť veriteľovi do 31.07.2014 v mieste veriteľovho zamestnania, prechodného alebo trvalého bydliska, alebo bezhotovostným prevodom na účet veriteľa. V závere zmluvy obaja účastníci zmluvného vzťahu vyhlásili, že si zmluvu prečítali, jej obsahu porozumeli a na znak súhlasu ju vlastnoručne podpísali. V čl. V zmluvy sa uvádza, že „všetky prechádzajúce zmluvy o pôžičke uzavreté medzi tu uvedeným dlžníkom a veriteľom pred podpisom tejto zmluvy sa stávajú okamihom podpisu tejto zmluvy neplatné, s čím obidva subjekty bezvýhradne súhlasia.“ Je preto zrejmé (s poukazom na

čl. V zmluvy), že už pred samotným podpisom tejto písomnej zmluvy o pôžičke zo dňa 02.01.2014 bola medzi žalobcom a žalovaným uzatvorená minimálne jedna predchádzajúca zmluva o pôžičke, ktorá sa v zmysle tohto ustanovenia stala neplatnou. Žalobca v konaní predložil ďalšie dve zmluvy o pôžičke, a to zo dňa 01.08.2014 a 31.07.2015 (hoci v úvode zmluvy sa uvádza dátum 01.08.2015). Pokiaľ ide o zmluvu zo dňa 01.08.2014 je zrejmé, že táto bola uzatvorená medzi stranami sporu deň nasledujúci po tom, ako mal žalovaný v zmysle predchádzajúcej zmluvy o pôžičke zo dňa 02.01.2014 žalobcovi vrátiť požičané finančné prostriedky vo výške 68.000,- Eur dňa 31.07.2014. Namiesto dodatku k pôvodnej zmluve, ktorým by sa len predĺžila splatnosť pôžičky, strany sporu uzatvorili novú zmluvu o pôžičke, v zmysle ktorej sa s poukazom na čl. V zmluvy ruší predchádzajúca zmluva zo dňa 02.01.2014, pričom výška požičanej sumy zostala nezmenená, teda 68.000,- Eur, avšak došlo k zmene v časti týkajúcej sa splatnosti pôžičky na dátum 31.07.2015. Následne žalobca do konania predložil zmluvu zo dňa 31.07.2015 resp. 01.08.2015 (keďže v tomto smere sú číselné údaje na zmluve nejednotné) v zmysle ktorej došlo k zmene obsahu záväzku žalovaného, ktorý sa zaviazal vrátiť žalobcovi požičanú sumu 73.000,- Eur do 31.12.2016.

35. Žalovaný sa v konaní bránil tvrdením, že hoci zmluvy o pôžičke zo dňa 02.01.2014, 01.08.2014 a 31.07.2015 (resp. 01.08.2015) podpísal, peniaze neprevzal.

36. Pri súkromných listinách (ako sú aj v konaní predložené zmluvy o pôžičke) treba rozlišovať ich pravosť (teda skutočnosť, že listina pochádza od toho, kto je v nej uvedený ako vystaviteľ) a správnosť (pravdivosť) jej obsahu (teda údajov v nej uvádzaných). Z uvedeného rozlíšenia je zrejmé, že žalovaný v konaní nespochybňoval pravosť listín označených ako zmluvy o pôžičke (nespochybňoval, že zmluvu podpísal), ale pravdivosť v nej uvádzaných údajov o tom, že požičaná suma mu bola odovzdaná pred podpisom zmluvy a že podpisom na zmluve potvrdil prevzatie celej požičanej sumy. Súd zastáva názor, že nepostačuje akékoľvek formálne spochybnenie pravdivosti obsahu súkromnej listiny. Za situácie, že žalovaný v zmluve o pôžičke svojím podpisom pod sporným textom (na tej istej strane) potvrdil, že peňažné prostriedky od žalobcu prevzal a následne v súdnom konaní tvrdí, že peňažné prostriedky neprevzal, musí uviesť rozumné dôvody tohto rozporu a tento rozpor logicky a presvedčivo vysvetliť.

37. Žalovaný ďalej svoju obranu založil na tom, že nestačí len podpis na zmluve o pôžičke s textom, podľa ktorého deň podpísania zmluvy je zároveň potvrdením prevzatia pôžičky a teda nejde o dôkaz o reálnom odovzdaní predmetu pôžičky. V tomto smere poukazoval na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25Co 289/2012. Súdu je známe označené rozhodnutie súdu vyššej inštancie a v zásade sa s argumentáciou v ňom vyjadrenou stotožňuje. Preto aj podľa názoru tunajšieho súdu bolo potrebné v konaní ďalšími podpornými dôkazmi preukázať, že došlo medzi stranami sporu k reálnemu odovzdaniu finančných prostriedkov tak, ako to zodpovedá textu zmluvy o pôžičke.

38. V tomto smere podľa názoru súdu žalobca uniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia v časti týkajúcej sa preukázania pôžičky žalovanému v celkovej výške 73.000,- Eur. Súd pri hodnotení dôkazov vychádzal predovšetkým z výpovede žalobcu ako aj svedkyne Ľudmily Kulifajovej a predložených listinných dôkazov, ktoré potvrdzujú ich výpovede. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalobca zaslal na účet žalovaného dňa 12.03.2012 a 14.03.2012 sumu vo výške 1.000,- Eur s textom „. - pôžička“. Následne žalobca vybral zo svojho účtu dňa 26.11.2012 sumu 25.000,- Eur, dňa 24.05.2013 sumu 20.007,- Eur, dňa 26.06.2013 sumu 10.007,- Eur, dňa 17.12.2013 sumu 11.007,- Eur a dňa 29.07.2015 sumu 11.500,- Eur. Z výpovede žalobcu je zrejmé, že medzi žalobcom a žalovaným boli dôverné, priateľské vzťahy, spolu trávili čas nielen na pracovisku ale aj mimo neho v rámci voľného času, žalobca považoval žalovaného za svojho syna. Existenciu blízkych vzťahov medzi stranami sporu napokon potvrdila aj svedkyňa H.. Preto, keď sa žalovaný obrátil na žalobcu so žiadosťou o poskytnutie vyššej sumy pôžičky, žalobca nemal problém žalovanému požičať. Prvá vyššia suma predstavovala 25.000,- Eur, ktorú žalobca vybral dňa 26.11.2012 zo svojho účtu s tým, že uvedené finančné prostriedky mal žalovaný použiť na investíciu do pozemkov N. kde prebiehala výstavba. Následne žalovaný opätovne žiadal žalobcu o poskytnutie ďalších pôžičiek, a to dňa 24.05.2013 v sume 20.000,- Eur, dňa 26.06.2013 v sume 10.000,- Eur s tým, že kšeft sa hýbe, všetko klape ako má. Naposledy žiadal finančné prostriedky dňa 17.12.2013 v sume 11.000,- Eur. Žalobca postupne žalovanému finančné prostriedky poskytol s tým, že keď ich bude žalobca potrebovať späť, žalovaný mu ich do pol roka vráti. Medzičasom žalobca vytvoril písomné zmluvy o pôžičke na 25.000,- Eur, 20.000,- Eur a 10.000,- Eur ktoré zakaždým po zmene sumy pred žalovaným roztrhal. Napokon keď suma pôžičky dosiahla 68.000,- Eur (po výbere 17.12.2013), uzavreli strany sporu dňa 02.01.2014 zmluvu o pôžičke na celú sumu, ktorá bola aj predložená do

konania. Poskytnutie vyššej sumy finančných prostriedkov žalovanému napokon v konaní potvrdila aj svedkyňa H., ktorej sa sám žalovaný zveril s tým, že má možnosť kupovať veľmi lacné pozemky, pričom na otázku svedkyne odkiaľ chce na to vziať sa žalovaný vyjadril, že si chce požičať od žalobcu.

39. Pokiaľ ide o ďalšiu zmluvu o pôžičke zo dňa 01.08.2014, z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalovaný v dôsledku nesplnenia svojej povinnosti vrátiť dlžnú sumu žalobcovi v zmysle podpísanej zmluvy o pôžičke do 31.07.2014 požiadal žalobcu o predĺženie lehoty splatnosti zmluvy, Vzhľadom na uvedené strany sporu podpísali novú zmluvu o pôžičke na totožnú sumu 68.000,- Eur s totožným textom s tým, že v novej zmluve bol upravený len dátum splatnosti pôžičky do 31.07.2015.

40. Napokon pokiaľ ide o tretiu zmluvu o pôžičke žalobca tvrdil, že strany sporu uzatvorili túto novú zmluvu jednak z dôvodu potreby navýšenia požičaných finančných prostriedkov na sumu 73.000,- Eur ako aj z dôvodu opätovného predĺženia doby splatnosti pôžičky do 31.12.2016. Žalovaný podpísanie tejto zmluvy nerozporoval, pričom sám vo svojej výpovedi uviedol, že žiadal navýšiť požičanú sumu. Žalovaný poukazoval na to, že žalovanú sumu si chcel od žalobcu požičať z dôvodu, že v druhej polovici roka 2013, nakoľko sa menil zákon o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov, uvažoval nad tým, že odíde z policajného zboru a potreboval vyššiu čiastku peňazí na to, aby rozbehol biznis s bratom. Malo sa to týkať logistiky v kamiónovej doprave s tým, že požičanú sumu potreboval na kúpu dvoch kamiónov. Navýšenie ceny na 73.000,- Eur žiadal práve žalovaný, avšak popieral reálne odovzdanie tejto sumy. Pokiaľ ide o tvrdenia žalovaného v súvislosti s údajným rozbehnutím biznisu v oblasti kamiónovej dopravy, takéto zdôvodnenie nepovažuje súd ani za logické a už vôbec nie za presvedčivé, napokon toto tvrdenie je aj v rozpore s vykonaným dokazovaním. Sám žalobca ako aj svedkyňa G. v konaní potvrdili, že žalovaný si postupne požičal od žalobcu financie na investíciu do pozemkov v rámci výstavby N.l, do ktorej mal napokon investovať podľa svojich tvrdení aj žalobca. Zvýšenie požičanej sumy žalobca odôvodňoval samotným výberom zo dňa 29.07.2015 v sume 11.500,- Eur, z ktorých sumu 5.000,- Eur odložil pre žalovaného a 6.000,- Eur ponechal synovi na stavbu. Uvedené navýšenie sumy napokon korešponduje s uzatvorením poslednej zmluvy o pôžičke zo dňa 31.07.2015 resp. 01.08.2015. V súvislosti s námietkou žalovaného ohľadom rozporných dátumov v zmluve súd konštatuje, že ide o zrejmú nesprávnosť, pričom však uvedené pochybenie nespôsobuje neplatnosť zmluvy ako celku. Napokon aj sám žalovaný potvrdil, že žiadal pôžičku navýšiť o ďalších 5.000,- Eur, pričom podpísanie poslednej zmluvy ani nerozporoval. Obranu žalovaného o reálnom neprevzatí finančných prostriedkov v priebehu konania preto súd vyhodnotil ako účelovú a nedôveryhodnú. Naopak žalobca logicky a presvedčivo popísal postup pri uzavieraní jednotlivých zmlúv a odovzdaní peňazí žalovanému, logicky a presvedčivo zdôvodnil existenciu troch zmlúv o pôžičke a zmenu údajov v nich uvedených. Neformálnejší postup pri uzatváraní jednotlivých zmlúv vyznieva logicky aj v kontexte blízkych dôverných vzťahov medzi stranami sporu, ktoré boli v konaní jednoznačne preukázané.

41. Pokiaľ žalovaný namietal, že text zmlúv si riadne neprečítal, tieto pripravoval žalobca a on ich len podpísal súd toto tvrdenie vyhodnotil ako účelové. V prvom rade súd poukazuje na to, že žalovaný disponuje titulom „doktor práv“, ktorá skutočnosť už sama o sebe neguje jeho vyjadrenia ohľadom možnosti posúdenia obsahu jednotlivých zmlúv o pôžičke a posúdenia dôsledkov svojho konania. Žalovaný síce do konania predložil diplom, z ktorého vyplýva, že titul „doktor práv“ získal na AG.e bezpečnostné služby, avšak jeho tvrdenie, resp. tvrdenie právneho zástupcu žalovaného o tom, že vykonával skúšky najmä z oblasti priestupkového a trestného práva, a preto na neho nemožno hľadieť ako na bežného spotrebiteľa, zostalo len v rovine tvrdení. Na viac súd konštatuje, že v danom prípade nemožno hľadieť na žalovaného ako na bežného spotrebiteľa, nakoľko v danom konaní žalovaný nevystupoval ako spotrebiteľ, to znamená súd nemal dôvod mu priznať postavenie slabšej strany sporu. Je nelogické samotné konanie žalovaného, ktorý síce tvrdí, že žalobca mu nikdy žiadne finančné prostriedky (s výnimkou 2.000,- Eur požičaných v marci 2012) reálne neodovzdal, napriek tomu podpísal so žalobcom minimálne tri zmluvy o pôžičke. Súd preto tvrdenie o tom, že žalovaný zakaždým uzatvoril so žalobcom novú zmluvu s tým, že už dúfal, že mu peniaze reálne požičia (nakoľko predtým mu ich vraj odovzdať nemal), považoval za účelovú obranu v snahe vyhnúť sa uhradeniu dlžnej sumy.

42. V súvislosti s námietkou žalovaného, že v čase uzatvárania zmluvy zo dňa 02.01.2014 mal dovolenku, a teda túto v daný deň uzatvoriť so žalobcom nemohol, obdobne v dňoch 01.08.2014 až 14.08.2014 bol na rehabilitačnom pobyte, a preto poslednú zmluvu o pôžičke podpísať dňa 01.08.2014 nemohol, súd konštatuje, že táto skutočnosť nemá vplyv na samotnú platnosť jednotlivých zmlúv o pôžičke. V konaní bolo preukázané, že žalobca zmluvy vždy pripravil, pričom k ich podpisu mnohokrát

došlo až neskôr. Uvedené napokon potvrdila aj svedkyňa G. ktorá v rámci svojho výsluchu uviedla, že keď si ona požičiavala od žalobcu, niekedy zmluva nebola podpísaná v ten istý deň, ako jej žalobca finančné prostriedky požičal. Napokon samotné podpisy všetkých troch zmlúv žalovaný v priebehu konania ani nerozporoval. Z vykonaného dokazovania pritom bolo preukázané, že k vybratiu jednotlivých finančných prostriedkov, ktoré boli predmetom postupných pôžičiek, došlo vždy pred podpisom jednotlivých zmlúv. V prípade písomne vyhotovených zmlúv o pôžičke preto išlo len o písomnú deklaráciu fakticky vzniknutého reálneho kontraktu, ktorý bol po materiálnej stránke naplnený skutočným prevzatím peňažných prostriedkov zo strany žalovaného.

43. Čo sa týka potvrdenia o vklade žalovaného na účet žalobcu dňa 19.11.2012 v sume 15.000,- Eur, ktoré má údajne svedčiť o splatení sumy 2.000,- Eur z marca 2012 a pôžičke žalovaného voči žalobcovi vo zvyšnej časti sumy, súd konštatuje, že samotný vklad žalovaného na účet žalobca v konaní nerozporoval. Žalobca však rozporoval, že by touto sumou došlo k uhradeniu pôžičky vo výške 2.000,- Eur. Je pritom nelogické tvrdenie žalovaného o tom, že vo zvyšnej časti 13.000,- Eur malo ísť o pôžičku žalovaného voči žalobcovi, nakoľko z predložených výpisov z účtu žalobcu v Poštovej banke, a.s. vyplýva, že žalobca si každý mesiac šetril rôzne sumy finančných prostriedkov od 500,- Eur mesačne po 1.000,- Eur mesačne, pričom mal k dispozícii dostatok finančných prostriedkov a nepotreboval si požičiavať od žalovaného. Napokon žalovaný svoje tvrdenie o tom, na čo mala slúžiť údajná pôžička žalobcovi ani žiadnym spôsobom nepreukázal.

44. Po vyhodnotení všetkých vyššie uvedených skutočností a vykonaných dôkazov jednotlivo, ako aj vo vzájomnej súvislosti, s prihliadnutím na všetko, čo za konania vyšlo najavo, vrátane toho, čo uviedli strany sporu, dospel súd k záveru, že žalobca uzavrel so žalovaným ústne ako aj písomné zmluvy o pôžičke, na základe ktorých poskytol žalovanému peňažné prostriedky celkom vo výške 73.000,- Eur, ktoré žalovaný v lehote splatnosti (do 31.12.2016) nevrátil. Súd si je vedomý toho, že väčšina z vyššie uvedených dôkazov (s výnimkou samotných zmlúv o pôžičke) predstavovali iba nepriame dôkazy. Tieto však vo svojom súhrne a v spojitosti s jediným priamym dôkazom (zmluvami o pôžičke), ktoré sa žalovanému nepodarilo dostatočne logicky, rozumne a presvedčivo spochybniť, poskytujú podľa názoru súdu dostatočný podklad pre záver, že k poskytnutiu pôžičky žalovanému skutočne došlo. Navyše za situácie, aká bola v prejednávanej veci, teda že pri odovzdaní peňazí nebol okrem žalobcu a žalovaného nikto iný prítomný, by iba formálne spochybnenie zmluvy žalovaným a zamietnutie žaloby z tohto dôvodu (ako sa toho dožadoval žalovaný), neviedlo podľa názoru súdu k spravodlivému výsledku.

45. Keďže žalobca uniesol v konaní dôkazné bremeno ohľadne všetkých rozhodujúcich skutočností, súd jeho žalobe (po čiastočnom späťvzatí žaloby v časti úrokov z omeškania prevyšujúcich zákonný úrok z omeškania) v celom rozsahu vyhovel.

46. Nakoľko sa žalovaný dostal s plnením peňažného dlhu do omeškania, súd ho zaviazal v zmysle citovaného ustanovenia zákona aj k zaplateniu úrokov z omeškania vo výške 8 % od 01.01.2017 (deň nasledujúci po uplynutí lehoty na vrátenie požičanej sumy v zmysle poslednej zmluvy o pôžičke) až do zaplatenia. Priznaná výška úrokov z omeškania je v súlade s § 3 a § 10 c nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. - k uplatnenému dňu omeškania bola základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky 0,00 % + 8 percentuálnych bodov, nakoľko záväzkovo právny vzťah medzi stranami sporu bol založený na základe ústnych zmlúv o pôžičke pred 01.02.2013.

47. Napokon v súvislosti s poukazom právneho zástupcu žalovaného na existenciu zákona o obmedzení platieb v hotovosti a s tým súvisiacu potrebou prevodu jednotlivých súm pôžičky bezhotovostne, súd považuje za potrebné uviesť, že je pravdou že od 01.01.2013 je účinný zákon č. 394/2012 Z. z. o obmedzení platieb v hotovosti v zmysle ktorého sa zakazuje platba v hotovosti, ktorej hodnota prevyšuje 15 000,- Eur, medzi fyzickými osobami nepodnikateľmi (§ 4 ods. 2). Súd však poukazuje na ustanovenie § 5 tohto zákona, z ktorého vyplýva, že ak došlo k porušeniu zákazu podľa § 4, nie je tým dotknutá platnosť právnych úkonov, na základe ktorých sa vykonala platba v hotovosti. Skutočnosť, že žalobca požičal žalovanému spolu sumu 73.000,- Eur, pričom postupne požičiavané sumy mu odovzdal v hotovosti, nespôsobuje neplatnosť právneho úkonu zmluvy o pôžičke medzi žalobcom a žalovaným. Účelom tohto zákona bolo obmedziť existenciu podvodných konaní v daňovej oblasti, najmä v dôsledku vystavovania fiktívnych faktúr medzi podnikateľmi, ktoré mali byť uhradené v hotovosti. Zákon z tohto dôvodu obmedzil platobný styk v hotovosti, pričom toto obmedzenie sa vzťahuje na podnikateľské, ale aj nepodnikateľské subjekty. Nedodržanie ustanovení tohto zákona však, ako už bolo vyššie uvedené,

nemá vplyv na platnosť právneho úkonu a nespochybňuje uzatvorenie zmluvy o pôžičke medzi žalobcom a žalovaným.

48. V súvislosti s ďalšími námietkami žalovaného prednesenými v tomto konaní, súd uvádza, že týmito sa nezaoberal, nakoľko tieto nepredstavujú také námietky, ktoré by mali súvis s prejednávanou vecou. Na viac súd poukazuje na ustálenú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky, z ktorej vyplýva, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).

49. O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Bratislava IV, v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 127 ods. 1 CSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) § 363 CSP.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( § 365 ods. 1 CSP).

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( § 365 ods. 3 CSP).

Ak žalovaný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, žalobca môže podať návrh na vykonanie exekúcie.