Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

20S/54/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Foltána a sudcov JUDr. Ľubomíra Bundzela a Mgr. Moniky Kadlicovej v právnej veci žalobcu Albín Lancz - ALINEX, Mierová 1435/33, Galanta, IČO: 32 356 412, zastúpeného spoločnosťou Nagy & partners, s.r.o., Športová 470/11, 924 01 Galanta, IČO: 36 869 341, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100515202/2018 zo dňa 08.03.2018, takto

rozhodol:

I. Súd žalobu z a m i e t a.

II. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

1. Žalovaný rozhodnutím č. 100515202/2018 zo dňa 08.03.2018 v rámci odvolacieho konania postupom podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 102434410/2017 zo dňa 22.11.2017, ktorým správca dane podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 7.222,00 eur na dani z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie júl 2014 na základe neuznania odpočítania dane z dodávateľských faktúr vystavených spoločnosťou AA TRADE, s.r.o..

2. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný uviedol, že v danej veci bolo relevantné, že daňový subjekt neodstránil pochybnosti správcu dane týkajúce sa sporných faktúr, ktoré boli zistené na základe vykonanej daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie august 2014 a ani v rámci vyrubovacieho, či odvolacieho konania nepredložil vierohodné dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, že sporný zdaniteľný obchod bol skutočne dodaný spoločnosťou AA TRADE, s.r.o.. Preto uzavrel, že daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno, teda nepreukázal, že sporné zdaniteľné obchody boli reálne dodané spoločnosťou AA TRADE, s.r.o. na základe sporných faktúr a že spoločnosti AA TRADE, s.r.o. vznikla daňová povinnosť z dôvodu dodania sporných zdaniteľných obchodov. K námietke, ktorou žalobca poukazoval na rozsudky Súdneho dvora EÚ uviedol, že pokiaľ sa žalobca v daňovom konaní odvoláva na niektorý rozsudok Súdneho dvora, bolo jeho dôkazným bremenom preukázať, že skutkový stav jeho daňovej transakcie má prvky označeného rozsudku Súdneho dvora a nielen uvádzať niektoré právne závery v tomto rozsudku uvedené.

3. Žalobca sa v konaní domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia žalovaného správneho orgánu. Namietal, že napadnuté rozhodnutie a rovnako tiež rozhodnutie správcu dane vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce pre riadne posúdenie veci a skutkový stav, ktorý vzal správny orgán za základ rozhodnutia je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu a že v konaní pred orgánmi finančnej správy došlo k podstatnému porušeniu procesných predpisov, ktoré malo za následok vydanie nezákonných rozhodnutí. Navrhol správnemu súdu, aby zrušil napadnuté rozhodnutie a taktiež rozhodnutie správcu dane a vec vrátil Daňovému úradu Trnava na ďalšie konanie.

4. Poukazoval na to, že nemôže niesť zodpovednosť za nesplnenie si povinností voči orgánom finančnej správy jeho dodávateľom. Tvrdil, že na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa znáša dôkazné bremeno správca dane. V tejto súvislosti zdôraznil, že nemá kontrolu nad nákupnými procesmi dodávateľov a nemôže preukázať, akým spôsobom tovar nadobudli a ako ho prepravili. Ďalej uviedol, že podvodné konanie na predchádzajúcich stupňoch obchodného reťazca nemôže mať za následok odopretie práva na odpočítanie DPH daňovému subjektu, ak o tom nevedel alebo nemohol vedieť. Mal za to, že počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania predkladal dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhoval vykonanie ďalších. Nesúhlasil s konštatovaním správcu dane, že predložené dôkazy boli nedostatočné. Namietal, že správca dane vlastné dokazovanie neviedol dôsledne a neprihliadol na všetky skutočnosti, ktoré počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania vyšli najavo, nezohľadňoval dôkazy týkajúce sa priamo zdaniteľného obchodu, ale zohľadňoval, hodnotil a v konečnom dôsledku prihliadol na dôkazy, ktoré sa týkali úplne iných subjektov, ktoré ani len nepoznal a nebol s nimi v obchodnom vzťahu. Mal za to, že si splnil povinnosť preukázať skutočnosti, ktoré patria do jeho dôkazného bremena tvrdiac, že ak dodávky sám vecne a dokladovo preukázal, realizácia nákupov vyplýva z účtovnej a daňovej evidencie, tak správca dane nemá dôvod a právo uprieť mu právo na odpočítanie dane. Vo vzťahu k rozloženiu dôkazného bremena medzi daňovým subjektom a správcom dane poukázal na rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn. 5Afs 131/2004 a na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2011. Nespochybnil jeho zákonnú povinnosť predložiť všetky dôkazy, o ktorých vie a má ich k dispozícii, avšak súčasne zdôraznil, že táto jeho povinnosť nezbavuje zákonnej povinnosti žalovaného a správcu dane objektívne zistiť skutkový stav veci, čo sa nestalo. Zopakoval, že preukázal skutočnosti svedčiace o oprávnenosti jeho nároku a teda dôkazné bremeno si splnil, pričom dodal, že podľa Ústavy Slovenskej republiky je možné vyžadovať len plnenie povinností uložených zákonom.

5. Uvádzal, že zo skutočnosti, že jeho dodávateľ bol v čase daňovej kontroly a vyrubovacieho konania nekontaktný, nemožno vyvodiť záver, že zdaniteľné plnenie sa neuskutočnilo. Za takéto zistenie nemôže niesť zodpovednosť a nemôže byť táto skutočnosť pripísaná na jeho ťarchu. Poukázal na to, že tak správca dane ako aj žalovaný, hoci mali pochybnosti o realizácii obchodu, nevyužili všetky relevantné dostupné dôkazné prostriedky, aby riadne zistili stav veci. Konkrétne namietal, že u jeho dodávateľa, spoločnosti AA TRADE, s.r.o. neboli zo strany správcu dane zabezpečené žiadne dôkazy, ktoré by mohli preukazovať, že dodanie zdaniteľného plnenia nebolo uskutočnené. Tiež poukázal na to, že tieto pochybnosti neboli počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania odstránené a nahradené skutkovými zisteniami, napriek tomu, že namietal nedostatočné zistenie skutkového stavu veci a navrhoval vykonanie viacerých ďalších dôkazov (tieto však v žalobe nekonkretizoval - poznámka správneho súdu).

6. Má za to, že tvrdenie orgánov finančnej správy o tom, že zdaniteľné plnenie mu dodávateľom nebolo dodané, predstavuje subjektívny názor, ktorý sa úplne vymyká zásade voľného hodnotenia dôkazov, a že správca dane ani žalovaný nehodnotili všetky dôkazy samostatne a vo vzájomných súvislostiach v zmysle § 3 ods. 2 daňového poriadku, pričom ak by tak urobili, nemohli by dospieť k záveru, že dodanie nebolo preukázané. Zdôraznil, že preukázal dodanie všetkými účtovnými a daňovými dokladmi, ktoré mal a mohol mať k dispozícii, naproti tomu správca dane ani žalovaný nepredložili žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali, že dodávateľ mu príslušné plnenie nedodal alebo nemohol dodať.

7. Žalobca tiež namietal, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné, niektoré závery žalovaného sú vnútorne rozporné. Mal za to, že okrem predložených dokladov o zrealizovaní daného obchodu preukázal aj jeho skutočnú existenciu, pričom žalovaný, ako aj správca dane sa snaží vysvetliť dôvody nepriznania nároku na nadmerný odpočet, napriek tomu, že všetky predložené doklady, dôkazy, ako aj samotné zistenia svedčia o opaku, t.j. že samotný obchod sa aj v skutočnosti, nielen na papieri, uskutočnil. V tejto súvislosti tiež poukázal na to, že žalovaný, ako aj správca dane vo svojich rozhodnutiach uviedol, že nepredložil žiadne ďalšie dôkazy (tieto ani nešpecifikovali), avšak mu nie je zrejmé, aké ďalšie dôkazy mohol a mal ešte predložiť, keď žiadne iné doklady nemal k dispozícii. Poukázal na to, že namietal mnoho nedostatkov v konaní správcu dane, avšak žalovaný sa s konkrétnymi námietkami nevysporiadal buď vôbec alebo len konštatoval finálny záver bez dostatočného odôvodnenia a poskytnutie odpovede na kritické (zásadné) argumenty.

8. Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanej žalobe navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

9. K žalobcom namietanému rozloženiu dôkazného bremena uviedol, že v daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane tieto dôkazy posudzuje. Správca dane, ktorý získa oprávnené pochybnosti o tom, či bola predmetná služba či tovar dodaná osobou, deklarovanou na predkladaných faktúrach, nie je povinný dokazovať nedodanie touto osobou, ale daňový subjekt musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného obchodu osobou uvedenou v predkladanej faktúre, pokiaľ si uplatňuje právo na odpočítanie DPH z predkladanej dodávateľskej faktúry. Ak žalobca v tomto smere neunesie dôkazné bremeno, nemôže byť úspešný v uplatnení práva na odpočítanie DPH. Poukázal ďalej na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, z ktorého je zrejmé, že vierohodnosť dokladov predložených žalobcom bola v konaní spochybnená, pričom žalobca počas kontroly a ani vo vyrubovacom, či odvolacom konaní pochybnosti správcu dane neodstránil, nepredložil vierohodné dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, že sporné zdaniteľné obchody boli skutočne dodané spoločnosťou AA TRADE, s.r.o., či iným platiteľom DPH. K záveru, že sporné zdaniteľné obchody boli dodané spoločnosťou AA Trade, s.r.o. nepostačuje len existencia sporných faktúr, ktoré v danom prípade neobsahujú ani formálno-právne náležitosti, či spochybnený popis prác a dodávok a ich náklady, či úhrada faktúr v hotovosti. V tejto súvislosti poukázal na to, že technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie a na určitého dodávateľa bez ohľadu na to, či takéto plnenie bolo skutočne poskytnuté deklarovanou spoločnosťou. Splnenie formálnej stránky je jednou z podmienok, aby bolo na základe týchto dokladov uznané odpočítanie dane z pridanej hodnoty, ale tieto doklady musia byť odrazom reálneho plnenia deklarovaným dodávateľom, údaje obsiahnuté vo faktúre musia mať povahu faktu i ohľadne deklarovaného dodávateľa. Poukázal na to, že tvrdenie žalobcu o tom, že sporné zdaniteľné obchody vykonala spoločnosť AA TRADE, s.r.o.; že ohľadne sporných zdaniteľných obchodov rokoval priamo s konateľom spoločnosti AA TRADE, s.r.o. B. O.; že spoločnosť AA TRADE, s.r.o. reagovala na dopyt daňového subjektu (pričom žalobca neuviedol, aký dopyt a v akej forme, nie je zrejmé akým spôsobom mala spoločnosť AA TRADE, s.r.o. získať informácie o dopyte žalobcu) sa ukázalo ako nepravdivé, keď B. O., ktorý mal byť podľa výpisu z obchodného registra konateľom spoločnosti AA TRADE, s.r.o., nemal vedomosť o tom, že je konateľom tejto spoločnosti, ani o tom, kto na neho napísal firmy, pričom poprel, že by niekedy mal nejakú firmu, ako aj to, že by bol niekedy podnikateľom. Uviedol, že so žalobcom nikdy nespolupracoval. Taktiež poprel vierohodnosť zápisnice o výsluchu osoby zo dňa 31.10.2016, ktorú predložil žalobca a z obsahu ktorej vyplýva, že ju mal spísať žalobca s B. O.. V tejto súvislosti B. O. ako svedok pred správcom dane, za prítomnosti splnomocneného zástupcu žalobcu, dňa 04.05.2017 uviedol, že dňa 31.10.2016 nevypovedal nič, bol odvezený k právničke, kde podpísal papier, ktorý nečítal a dal si z neho vyhotoviť kópiu, ktorú si prečítal až doma a zistil, že bol na neho urobený podvod a že pred podpísaním tohto papiera nepoznal žalobcu, nikdy s ním nespolupracoval a pred podpísaním predmetného papiera si žalobca vyhľadal B. O. prostredníctvom Q. E., ktorý mal byť kamarátom žalobcu.

10. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že správca dane neprihliadol na všetky skutočnosti, ktoré počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania vyšli najavo (žalobca nekonkretizoval, na ktoré skutočnosti správca dane neprihliadol) žalovaný poukázal na to, že z predloženého z administratívneho spisu je zrejmé, že správca dane ako i žalovaný hodnotili dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadali na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Uviedol, že nakoľko žalobca nepreukázal reálnosť deklarovaných sporných zdaniteľných obchodov od dodávateľa na nich uvedenom a ním predložených sporných faktúrach a žiadne ďalšie vierohodné dôkazy na preukázanie svojich tvrdení správcovi dane nepredložil, v predmetnej právnej veci nebola splnená materiálna zákonná podmienka. V tejto súvislosti poukázal na to, že správca dane nemohol za žalobcu zistiť, kto bol skutočným dodávateľom žalobcu a aká osoba mala byť v predmetných faktúrach uvedená ako dodávateľ sporných zdaniteľných obchodov žalobcovi, pričom s poukazom na § 24 ods. 1 daňového poriadku uviedol, že táto povinnosti jednoznačne prináleží žalobcovi. Vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu SR č.k. 3Sžf/1/2011 uviedol, že v tomto rozsudku Najvyšší súd SR vychádzal z iných skutkových zistení, ako v posudzovanej veci, keď nešlo o spochybnenie bezprostredného dodávateľa sporných zdaniteľných obchodov. Žalobcom uvádzaný rozsudok NS SR rieši záver odvolateľa vyvodzovaný z toho, že odvolateľ nepreukázal skutočnosti ohľadne plnenia subdodávateľov jeho dodávateľa, teda osôb, s ktorými on sám žiadne zmluvy neuzatváral. V danom prípade však správca dane vyvodil záver z toho, že žalobca nepreukázal dodanie sporných zdaniteľných obchodov deklarovaným dodávateľom, teda osobou, s ktorou mal žalobca uzatvorené ústne zmluvy.

11. K ďalšej žalobnej námietke týkajúcej sa tvrdenia, že žalobca ako daňový subjekt nemôže ovplyvniť, resp. že nemá kontrolu nad nákupnými procesmi dodávateľov, a teda nemôže preukazovať akým spôsobom tovar nadobudli a ako ho prepravili, žalovaný uviedol, že v posudzovanom prípade nešlo o tovar a spôsob jeho nadobudnutia dodávateľom ani o preukazovanie nákupných procesov dodávateľov. Predmetom sporných zdaniteľných obchodov boli ručné výkopové, búracie, omietkarské, upratovacie, čistiace práce a sprostredkovateľská činnosť, ktoré podľa sporných faktúr mala dodať spoločnosť AA TRADE, s.r.o., čo sa vykonaným dokazovaním nepreukázalo, keďže B. O., ktorý mal byť podľa výpisu z Obchodného registra SR konateľom spoločnosti AA TRADE, s.r.o. v kontrolovanom zdaňovacom období poprel a to i za prítomnosti splnomocneného zástupcu žalobcu, že by niekedy vykonával akúkoľvek činnosť pre žalobcu a žalobca nepreukázal spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti dodanie sporných zdaniteľných obchodov spoločnosťou AA TRADE, s.r.o. doplniac, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že správca dane ani žalovaný nežiadali od žalobcu dôkazy o skutočnostiach, ktorý sa „netýkali žalobcu“.

12. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že správca dane nevykonal ďalšie dôkazy, ktoré žalobca navrhoval, žalovaný uviedol, že zo spisového materiálu nevyplýva, že by žalobca navrhoval vykonať počas kontroly, vo vyrubovacom, či odvolacom správnom konaní nejaké dôkazy a ani v predmetnej žalobe žiadne konkrétne dôkazy neoznačil. Za tohto stavu preto považoval námietku žalobcu o nerealizovaní správcom dane navrhovaných dôkazoch za bezpredmetnú. Poukázal na to, že všetky dôkazy predložené žalobcom boli správcom dane i žalovaným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia spochybnené a žalobca pochybnosti správcu dane ohľadne sporných faktúr, ktoré u žalobcu zistil po vykonanej daňovej kontrole, neodstránil a to ani vo vyrubovacom, či odvolacom konaní. Žalovaný tiež poukázal na to, že deklarovaný dodávateľ - spoločnosť AA TRADE, s.r.o. bola dňa 09.12.2016 zrušená bez likvidácie a dňa 04.02.2017 bola ex offo vymazaná z Obchodného registra SR. Taktiež z údajov nachádzajúcich sa u správcu dane vyplýva, že v spoločnosti AA TRADE, s.r.o. bola registrácia pre DPH dňa 30.11.2014 ukončená, v kontrolovanom zdaňovacom období nemala táto spoločnosť žiadnych zamestnancov. Upozornil na to, že správca dane vo vyrubovacom konaní zabezpečil dňa 04.05.2017 výsluch svedka B. O. (bezdomovca), bývalého konateľa vtedy už zrušenej spoločnosti AA TRADE, s.r.o. a to i za prítomnosti žalobcu.

13. Záverom k námietke žalobcu, že niektorého jeho závery sú vnútorne rozporné a že sa nevysporiadal s konkrétnymi námietkami žalovaný uviedol, že žalobca neuviedol žiaden konkrétny rozpor v jeho záveroch a rovnako neuviedol ani žiadnu konkrétnu námietku, s ktorou by sa žalovaný nevysporiadal. Z uvedeného dôvodu túto námietku vyhodnotil za nedôvodnú.

14. Žalobca v replike na vyjadrenie žalovaného označil toto podanie za účelové, s tým, že žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 09.07.2018 neuviedol žiadnu argumentáciu odlišnú od jeho argumentácie v daňovom konaní. Žalobca zotrval na svojich tvrdeniach a skutočnostiach uvedených v podanej žalobe, ktoré podľa jeho názoru preukazujú dôvodnosť jeho nároku na odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH.

15. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

16. Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

17. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

18. Podľa § 24 ods. 1 písm. a) až c) daňového poriadku daňový subjekt preukazuje

a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

19. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

20. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

21. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

22. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

23. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

24. Za splnenia procesných podmienok súd prejednal vec bez nariadenia pojednávania, oboznámil sa s celým obsahom spisového materiálu, vrátane administratívneho spisu žalovaného správneho orgánu, a dospel k záveru, že žaloba nie je nedôvodná.

25. Podľa obsahu spisového materiálu správca dane dňa 22.11.2017 vydal podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku rozhodnutie o vyrubení rozdielu dane č. 102434410/2017, ktorým žalobcovi vyrubil rozdiel dane v sume 7 222,00 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2014. Proti rozhodnutiu správcu dane sa žalobca v zákonnej lehote odvolal, pričom žalovaný napadnutým rozhodnutím zo dňa 08.03.2018 rozhodnutie správcu dane postupom podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku potvrdil.

26. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného vyplýva, že v danom prípade dôvodnom nepriznania práva na odpočítanie dane bola skutočnosť, že žalobca neodstránil pochybnosti správcu dane týkajúce sa sporných faktúr týkajúcich sa zdaňovacieho obdobia júl 2014, keď nepredložil vierohodné dôkazy na preukázanie svojich tvrdení o tom, že sporné zdaniteľné obchody boli skutočne dodané spoločnosťou AA TRADE, s.r.o., teda uzavrel, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Na strane druhej žalobca tvrdí, že nemôže niesť zodpovednosť za nesplnenie si povinnosti voči orgánom finančnej správy jeho dodávateľom, pričom na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u jeho dodávateľa, znáša dôkazné bremeno, ako aj dôkaznú núdzu správca dane. Podľa jeho názoru si splnil povinnosť preukázať skutočnosti, ktoré patria do jeho dôkazného bremena.

27. Zásadnou spornou otázkou medzi účastníkmi konania bolo posúdenie miery zaťaženia žalobcu dôkazným bremenom vyplývajúcim z § 24 ods. 1 daňového poriadku, konkrétne, či nedošlo k neprimeranému prenosu dôkazného bremena na žalobcu. Súd v tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať na samotný účel daňového konania, ktorým je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno-právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania a preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Overenie oprávnenosti odpočítania dane znamená objasnenie všetkých okolností, ktoré umožnia prijať závery, či podmienky boli splnené, či nárok pre nesplnenie hoci len jednej zo všetkých vyžadovaných podmienok nie je vylúčený. Nakoľko ide o hmotnoprávne podmienky, k takémuto záveru nestačí len existencia konkrétnej faktúry, hoci má všetky formálno-právne náležitosti, ale musí sa overiť, či údaje v nej uvedené naozaj dokladujú predmetnú činnosť (z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/40/2015 z 28. septembra 2017).

28. Vo vzťahu k dôkaznému bremenu súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23. júna 2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/2011 z 23. februára 2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte

- žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z. z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“

29. Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zaoberajúca sa dôkazným bremenom v daňovom konaní, osobitne pokiaľ ide o preukazovanie uskutočňovania zdaniteľného plnenia, je rozsiahla a prešla istým vývojom, ale v posledných rokoch sa jasne ustálila v závere, že na preukázanie oprávnenosti nároku na odpočet DPH nepostačuje predložiť faktúru, zmluvu a preberací protokol, ak im nesvedčia ďalšie preukázané okolnosti (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 705/2017, rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžfk/40/2017, 4Sžfk/38/2017, 1Sžfk/1/2017, 6Sžfk/43/2017, 1Sžfk/82/2016). Najvyšší súd Slovenskej republiky napríklad v rozsudku sp. zn. 5Sžf/66/2016 z 31. mája 2018 okrem iného skonštatoval, že: „Určiť presnú hranicu, po ktorú je dôkazná povinnosť na daňovom subjekte a hranicu, od ktorej ho už dôkazné bremeno nezaťažuje, býva častokrát náročné a pomerne nejednoznačné. V zásade je však treba pripomenúť, že daňový subjekt ako podnikateľ koná vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. Ak má teda preukázať zodpovedný prístup, mal by sa snažiť vo vlastnom záujme, v reálnom čase uskutočňovania obchodu získavať dôkazy o tom, že bol uskutočnený, aby o jeho realizácii v budúcnosti nemohli vzniknúť akékoľvek pochybnosti.“ Ďalej najvyšší súd v uvedenom rozsudku skonštatoval, že : „Zákonné podmienky, po splnení ktorých vzniká platiteľovi právo na odpočítanie dane, nespočívajú len vo formálnej deklarácii, v predložení dokladov s predpísaným obsahom, ale tieto musia mať povahu faktu, t.j. musia nesporne preukazovať skutočnosť vo všetkých jej znakoch - v právnej skutočnosti, v objekte a v subjekte.“

30. Podľa zákona o dani z pridanej hodnoty, odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane, ktoré právo je spojené s jeho dôkaznou povinnosťou. Zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet dane uplatnil preukázal existenciu podmienok, ktoré pre tieto nároky zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, tovar reálne dodaný (§ 8 zákona o DPH) a to práve osobou uvedenou na faktúre, to znamená, že zdaniteľné plnenie mu bolo dodané a DPH bola voči nemu uplatnená práve platiteľom DPH, uvedeným na faktúre.

31. V súvislosti s povinnosťou daňového subjektu preukázať skutočnosti vyplývajúce z predložených daňových dokladov (faktúr) súd súčasne poukazuje na to, že uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu a preto má daňový subjekt, ako platiteľ dane možnosť, obstarať si dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane (§ 44 ods. 1 daňového poriadku). Inak povedané, je plne v dispozícii daňového subjektu zabezpečiť si potrebné doklady za účelom minimalizácie rizika, že mu v budúcnosti nebude z dôvodu dôkaznej núdze priznané právo na odpočítanie dane, tak ako v danom prípade. Daňový subjekt je povinný preukazovať v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov; b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania; c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. V zmysle § 19 ods. 2 a § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH je takouto skutočnosťou aj dodanie tovaru alebo služby platiteľom, ktorý faktúru ako dodávateľ vystavil. Aj v danej veci je sporné, či skutočným dodávateľom prác (služieb) bol deklarovaný dodávateľ AA TRADE, s.r.o., pričom pokiaľ žalobca tvrdil, že vykonávateľom prác bola táto spoločnosť, zaťažuje ho dôkazné bremeno vo vzťahu k tomuto tvrdeniu, ktoré pri jeho neunesení, zostáva iba nepreukázaným tvrdením (pozri bližšie rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžfk/52/2017 zo dňa 19.11.2018).

32. K tvrdeniu žalobcu, že bol neprimerane zaťažený dôkazným bremenom, je potrebné uviesť, že v danom prípade je vo vzťahu k rozloženiu dôkazného bremena relevantná tá skutočnosť, že ide o priamy vzťah dodávateľa a odberateľa, inak povedané, v prípade žalobcu nedošlo k nepriznaniu práva na odpočítanie dane z dôvodu, ktorý by sa týkal jeho subdodávateľa. Pre súd boli v danom prípade vo vzťahu k posudzovaniu zákonnosti napadnutého rozhodnutia relevantné viaceré skutočnosti, ktoré dostatočne podložili záver prijatý správcom dane a potvrdený žalovaným, že v danom prípade bolo spochybnené tvrdenie žalobcu, že deklarované služby boli uskutočnené spoločnosťou AA TRADE, s.r.o., pričom žalobca tieto pochybnosti neodstránil.

33. V prvom rade sú to skutočnosti vyplývajúce z výpovede svedka - konateľa spoločnosti AA TRADE, s.r.o., ktoré podporujú závery správcu dane o spochybnení dodania služieb práve spoločnosťou AA TRADE, s.r.o. Konkrétne B. O. opísal skutočnosti týkajúce sa zápisnice, ktorú spísal žalobca a ktorú podpísal pred notárom JUDr. Federom Klimom dňa 16.11.2016, pričom tvrdil, že bol na ňom urobený podvod. Rovnako predložil správcovi dane papier, ktorý mu mal, podľa jeho vyjadrenia, predložiť žalobca, z obsahu ktorého vyplývajú podrobnosti týkajúce sa stavebných prác a upratovacích prác. Čo je však v danom prípade relevantné - B. O. správcovi dane výslovne uviedol, že nikdy nespolupracoval so žalobcom, žalobca ho sám vyhľadal, pričom nikdy nemal žiadnu firmu a nikdy v živote nebol podnikateľom. Tieto tvrdenia síce žalobca označil za nepravdivé, avšak nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by jeho tvrdenie potvrdil. Napríklad nenavrhol vypočuť svedka, ktorý by potvrdil, že sa s B. O. poznal, že spolu spolupracovali, že bol prítomný pri uskutočňovaní prác, že mu osobne odovzdal faktúry atď. Žalobca v žalobe tvrdí, že správca dane nevykonal ním navrhnuté dôkazy, avšak vo vzťahu k spoločnosti AA TRADE, s.r.o. a k zdaňovaciemu obdobiu júl 2014 nekonkretizoval, ktoré z navrhnutých dôkazov správca dane nevykonal. Rovnako tvrdenie žalobcu o tom, že správca dane v konečnom dôsledku prihliadol na dôkazy, ktoré sa týkali úplne iných subjektov, ktoré ani len nepoznal a nebol s nimi v obchodnom vzťahu nemá podklad vo vykonanom dokazovaní, pričom táto skutočnosť vôbec nevyplýva z odôvodnenia rozhodnutia správcu dane, ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, pričom správny súd posudzoval výlučne zdaňovacie obdobie júl 2014.

34. Pokiaľ žalobca namietal, že správca dane nešpecifikoval dôkazy, ktoré mal predložiť na preukázanie svojho nároku, je potrebné konštatovať, že daňový poriadok presne nešpecifikuje, aké dôkazy majú byť predložené, ktoré disponujú akou dôkaznou silou, pričom to vždy bude závisieť od konkrétnej dôkaznej situácie a charakteru dokazovaných skutočností. Určenie, aké dôkazy má na svoje tvrdenia daňový subjekt predložiť však nie je úlohou správcu dane. Všeobecne môže ísť o predloženie zmlúv, v prípade stavebných prác stavebného denníka, dokladov stavebného konania, označenie osôb, ktoré práce reálne vykonávali a pod..

35. V danom prípade je tvrdenou, avšak nepreukázanou, skutočnosťou vykonanie deklarovaných služieb spoločnosťou AA TRADE, s.r.o., pretože predložené faktúry, inak neobsahujúce bližšiu identifikáciu faktúrovaných prác (upratovacie práce, omietkárske práce, ručné výkopové a búracie práce, sprostredkovateľská činnosť), miesto ich výkonu, rozsah ani jednotkovú cenu, dodatočné predloženie rekapitulácie prác, ako aj nepresvedčivé a nepodložené vyjadrenia či už splnomocneného zástupcu žalobcu alebo samotného žalobcu, sú v porovnaní so zisteniami správcu dane obsiahnutými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nedostatočné na prijatie záveru, že v prípade žalobcu boli splnené zákonné podmienky ustanovené v § 49 a 51 zákona o DPH.

36. Podľa zistenia súdu správca dane aplikujúc zásadu voľného hodnotenia dôkazov s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, vykonal vo veci dostatočné dokazovanie. Záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolnosti urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobcom predloženým daňovým dokladom, predovšetkým vo svetle kontrolných zistení a v ich vzájomných súvislostiach, absentuje reálny základ, ktorá skutočnosť má za následok nepriznanie práva na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) v spojení s § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH.

37. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa všetky atribúty zákonnosti, žalovaný sa vysporiadal so všetkými odvolacími námietkami, rozhodnutie je založené na náležite zistenom skutkovom stave veci, ktorý zodpovedá aj obsahu administratívneho spisu, pričom v daňovom konaní nedošlo k žiadnemu porušeniu ustanovení daňového poriadku, ktoré by mohlo mať za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.

38. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností a citovaných ustanovení súd žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.

39. O trovách konania rozhodol súd s poukazom na skutočnosť, že v tomto konaní úspešnému žalovanému žiadne trovy uplatniteľné v zmysle § 168 SSP nevznikli.

40. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom v pomere hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť. Podanie kasačnej sťažnosti má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a/ SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.