Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_6Ek-1314-2018.pdf
PDF · 89.62 KB
No categories available
6Ek/1314/2018
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávnenej: L. C. U., nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt R. XX, XXX XX F. W., zast. matkou.: I. P., nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt R. XX, XXX XX F. W., proti povinnému: W. U., nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt R. XXXX/XX, XXX XX F. W., o vymoženie výživného s prísl., vedenej u súdneho exekútora JUDr. Jozef Ivančík, so sídlom exekútorského úradu Výpalisko 2, 940 01 Nové Zámky, pod sp. zn.: 66EX 572/18, o sťažnosti povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 6Ek/1314/2018 zo dňa 25. februára 2019, takto
rozhodol:
I. Sťažnosť povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 6Ek/1314/2018 zo dňa 25. februára 2019 zamieta.
II. Oprávnenému voči povinnému právo na náhradu trov konania o sťažnosti nepriznáva
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 6Ek/1314/2018 zo dňa 25. februára 2019 vydaným vyšším súdnym úradníkom súd návrh povinného na zastavenie exekúcie podľa § 61l ods. 3 Exekučného poriadku zamietol. Súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že exekúcia proti povinnému sa vykonáva na základe exekučného titulu - rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 15.01.2010, č. k.: 17P/352/2009-27, vykonateľnom dňa 19.01.2010 a rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 16.11.2016, č. k.: 7P/141/2016-100, vykonateľnom dňa 01.09.2016. Rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 15.01.2010, č. k.: 17P/352/2009-27, bola schválená dohoda rodičov, v zmysle ktorej bol povinný (otec maloletej) povinný prispievať na výživu maloletej výživným vo výške 30,- Eur mesačne vždy do 15-teho dňa toho ktorého mesiaca vopred k rukám matky počnúc od 01.01.2010 a zročné výživné na maloletú za mesiac január 2010 vo výške 30,- Eur bol povinný zaplatiť k rukám matky do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 16.11.2016, č. k.: 7P/141/2016-100, sa výživné zvýšilo zo sumy 30,- Eur mesačne na sumu 85,- Eur mesačne, počnúc od 01.09.2016 a zročné výživné na maloletú za obdobie od 01.09.2016 do 30.11.2016 v sume 165,- Eur bol povinný (otec maloletej) povinný zaplatiť do 31.12.2016. Povinný vo svojom návrhu na zastavenie exekúcie poukázal na skutočnosť, že priebežne uhrádzal čiastočné úhrady a že vymáhaný dlh je uhradený. Súd však v napadnutom uznesení dospel k záveru, že povinný toto tvrdenie žiadnym spôsobom nepreukázal, pričom povinný nesie dôkazné bremeno, aby preukázal skutočnosti ním tvrdené v návrhu na zastavenie exekúcie relevantnými dôkazmi (v zmysle konštantnej judikatúry dôkaz o zániku dlhu zaťažuje v konaní o výkon rozhodnutia povinného: viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 4 Cdo 83/02 zo dňa 30. júla 2002). Zákonná zástupkyňa oprávnenej priložila ku svojmu vyjadreniu zoznam úhrad, z ktorých vyplýva, že zameškané výživné bolo v návrhu na vykonanie exekúcie vyčíslené správne, Súd preto dospel k záveru, že návrh na vykonanie exekúcie bol podaný dôvodne. Súd preto dospel k záveru, že povinný v návrhu na zastavenie exekúcie nepreukázal také okolnosti, ktoré by po vzniku exekučného titulu spôsobili zánik vymáhaného nároku, zrušenie exekučného titulu alebo iné skutočnosti, ktoré jeho vymáhateľnosti bránia.
2. Proti tomuto rozhodnutiu podal povinný sťažnosť, v ktorej žiadal súd o zrušenie napadnutého uznesenia, o zastavenie exekúcie a o odklad výkonu exekúcie na dobu nevyhnutnú na prijatie rozhodnutia vo veci. V odôvodnení sťažnosti povinný namietal, že už v návrhu súdnemu exekútorovi oznamoval, že všetky dôkazy sú k dispozícii vo VÚB a.s., on sa k nim snažil dostať, ale banka mu odmietla vydať výpis transakcií starší ako päť rokov. Konal vo viere, že exekútor z úradnej moci bude mať možnosť si tieto údaje vyžiadať priamo z banky. Zákonná zástupkyňa oprávnenej však jednoznačne a vedome súdneho exekútora a súd prvej inštancie zavádzala a klamala. Ako dôkaz preukazujúci toto tvrdenie predložil súdu Uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 8.2.2019, ktoré vydalo ORPZ Nové Zámky vo veci vedenej pod ČVS: ORP-42/2-VYS-NZ-2019 RJ. Z uvedeného uznesenia podľa názoru povinného vyplýva, že zákonná zástupkyňa oprávnenej si uplatňuje svoj nárok duplicitne a to nielen prostredníctvom exekučného konania, ale aj v trestnom konaní. Zákonná zástupkyňa oprávnenej podľa názoru povinného zavádzala ohľadom výšky nároku na výživné, keďže z priloženého uznesenia jasne vyplýva výška nároku 1.370,- €, teda podstatne nižšia suma, aká je vymáhaná v exekučnom konaní. Rovnako je tak potvrdený fakt, že časť výživného povinný v prospech oprávnenej uhradil. Aj tieto čiastkové úhrady však ona tajila. Dodal, že voči priloženému uzneseniu už podal sťažnosť a vyjadril presvedčenie, že polícia ním navrhnuté dôkazy zabezpečí a potvrdí, že vymáhaný dlh je uhradený a neoprávnený. Ako nepriamy dôkaz o pravdivosti mojich tvrdení označil aj rozsudok Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 4.2.2019, ktorým bola schválená dohoda rodičov o zvýšení výživného na oprávnenú. V kontexte znenia tohto rozhodnutia vyjadril presvedčenie, že zákonná zástupkyňa oprávnenej by nežiadala zvýšenie výživného, pokiaľ by oprávnene evidovala dlh vo výške, akú uvádza v exekučnom, alebo trestnom konaní. A už vôbec by neprichádzalo v úvahu uzavretie rodičovskej dohody. Záverom prisľúbil, že sa bude snažiť zabezpečiť prípadné ďalšie dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení.
3. Oprávnená sa k sťažnosti povinného nevyjadrila.
4. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
5. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
6. Podľa § 239 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. V zmysle ods. 2 uvedeného ustanovenia, sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
7. V zmysle § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
8. V zmysle § 202 ods. 2 Exekučného poriadku, písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.
9. Súd (§ 202 Exekučného poriadku), po zistení, že sťažnosť bola podaná včas, oprávnenou osobou
- účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie vydané, proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná, po skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti, preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi sťažnosti a postupom bez nariadenia pojednávania (§ 61l ods. 2, § 202 ods. 1 Exekučného poriadku) dospel k záveru, že sťažnosť povinného nie je dôvodná. Súd sa plne stotožnil s odôvodnením napadnutého uznesenia a v podrobnostiach naň preto odkazuje. Písomné vyhotovenie uznesenia tak nemusí obsahovať odôvodnenie (§ 202 ods. 3 Exekučného poriadku).
10. Nad rámec svojej povinnosti však považuje za potrebné doplniť argumentáciu v napadnutom uznesení v tom smere, že pravidlá núteného výkonu (súdnych) rozhodnutí slúžia na prvom mieste k presadeniu existujúcich právnych princípov, na ktorých je postavený právny poriadok Slovenskej republiky. Nútený výkon rozhodnutia o obsahu súkromnoprávneho vzťahu je k dispozícii oprávnenému. Výkon vykonateľného rozhodnutia súdu sa musí považovať za integrálnu časť „súdnej ochrany“ v zmysle
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, inak by záruky, ktoré toto ustanovenie ustanovuje a ktoré v spojení s ostatnými článkami siedmeho oddielu druhej hlavy Ústavy Slovenskej republiky vyjadrujú záujem na ochrane „práva na spravodlivý proces“, stratili svoj dôvod na existenciu v Ústave Slovenskej republiky. Preto právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sa nemôže končiť vydaním právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu, ale musí zahŕňať aj možnosť núteným spôsobom a aj proti vôli povinného realizovať povinnosť na plnenie obsiahnutú vo výroku takéhoto rozhodnutia, ktorá nebola splnená dobrovoľne (Nález ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 5/2000, z 13. júla 2000).
11. Zásadnou sťažnostnou námietkou povinného je skutočnosť, že exekúcia je nedôvodná, pretože dlžné výživné v zmysle predloženého exekučného titulu uhradil, avšak nedisponuje žiadnym dôkazným prostriedkom preukazujúcim splnenie svojej vyživovacej povinnosti, nakoľko banka mu odmietla vydať výpisy z účtu staršie ako 5 rokov. Neexistenciu dlhu voči oprávnenej má podľa povinného preukazovať aj rozsudok Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 4.2.2019, ktorým bola schválená dohoda rodičov o zvýšení výživného na oprávnenú, či uznesenie ORPZ Nové Zámky ČVS: ORP-42/2-VYS-NZ-2019 RJ zo dňa 8.2.2019 o vznesení obvinenia, z ktorého vyplýva iná výška dlžného výživného. V ďalšej argumentácii poukázal na skutočnosť, že oprávnená si voči nemu uplatňuje svoj nárok duplicitne prostredníctvom exekučného, ako aj trestného konania.
12. Podľa § 61k ods. 1 Exekučného poriadku, súd exekúciu zastaví v celom rozsahu alebo v časti, ak a) po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku, b) exekučný titul bol zrušený, c) je tu dôvod podľa osobitného predpisu, pre ktorý sú uznanie alebo výkon cudzieho exekučného titulu neprípustné, ibaže ho bolo možné v konaní už skôr uplatniť (§ 54 ods. 2), d) sú tu iné skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu.
13. Povinný sa v konaní domáhal zastavenia exekučného konania s odôvodnením, že vymáhaný nárok (dlžné výživné) uhradil v celej výške. Takéto tvrdenie povinného musí súd vyhodnotiť nielen po právnej ale aj po skutkovej stránke, teda z pohľadu súdu musí byť v konaní nepochybne preukázané, že pred začatím exekučného konania došlo k zániku celého vymáhaného nároku jeho splnením. Táto okolnosť, dokonca aj okolnosť čiastočnej úhrady dlhu na výživnom, je medzi oprávneným a povinným sporná. Dôkazné bremeno preukázať skutočnosť, že pohľadávka oprávneného zanikla buď celkom, alebo z časti, spočíva na povinnom. S bremenom tvrdenia o zániku dlhu je tak neoddeliteľne spojené aj bremeno dôkazné. Súd v tomto smere musí prisvedčiť názoru súdu vyjadrenom v napadnutom uznesením, že povinný žiadnym spôsobom splnenie svoje vyživovacej povinnosti ani len z časti vymáhaného nároku nepreukázal. Súd v tejto súvislosti akcentuje skutočnosť, že oprávnená žiada od povinného nútené splnenie vyživovacej povinnosti aj za obdobie rokov 2017, či 2018, kedy preukázateľne bolo v možnostiach povinného vyžiadať si od banky výpisy z účtu preukazujúce úhrady splátok výživného za jednotlivé mesiace. Preto obrana povinného, že mu banka vie poskytnúť prehľad pohybov na účte len za posledných 5 rokov a tak žiadnym spôsobom nemôže preukázať svoje tvrdenia o vykonaných úhradách, nemôže obstáť.
14. Voči povinnému je na podklade uznesenia Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Nových Zámkoch, Odboru kriminálnej polície, 2. oddelenia vyšetrovania, zo dňa 08. 02. 2019 pod ČVS:ORP-42/2-VYS-NZ-2019 RJ vedené trestné stíhanie za prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods.1 a ods. 3 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že si povinný na podklade exekučného titulu predloženého súdu v tomto konaní svoju vyživovaciu povinnosť riadne a včas neplní od 01.01.2010 až doposiaľ (po dlhší čas), čím mu za uvedené obdobie vznikol dlh na výživnom vo výške 1.370.- eur. Trestné stíhanie povinného za prečin zanedbania povinnej výživy rovnako vedie súd k presvedčeniu, že tvrdenie povinného o riadnom plnení svojej vyživovacej povinnosti vo vzťahu k oprávnenej sa nezakladá na pravde, keďže aj orgány činné v trestnom konaní na podklade doterajších výsledkov vyšetrovania dospeli k záveru, že povinný si svoju zákonnú povinnosť vyživovať oprávnenú neplní. V tejto súvislosti súd dopĺňa, že v danom prípade nie je rozhodujúce, akú výšku dlhu na výživnom ustálili v uznesení o vznesení obvinenia orgány činné v trestnom konaní, nakoľko uznesenie o vznesení obvinenia nie je pre súd nijako záväzné. Súd hodnotil len jeho obsah v kontexte ostatných dôkazných prostriedkov a tvrdení účastníkov konania, pripomínajúc, že ani orgány činné v trestnom konaní nie sú viazané rozhodnutím, ktorým bola vyživovacia povinnosť určená v občianskoprávnom konaní, vrátane rozsahu výživného (porovnaj R 11/1984) a všetky tieto skutočnosti vyhodnocujú samostatne. Jedná sa o dve samostatné konania. V reakcii na obranu
povinného súd zdôrazňuje, že právny poriadok nevylučuje súbeh trestného a exekučného konania, nie je tak možné hovoriť o duplicitnom vymáhaní výživného, nakoľko účel oboch konaní je v danom prípade rozdielny. Kým cieľom exekučného konania je nútený výkon súdneho rozhodnutia (viď bod 10. tohto rozhodnutia), trestné právo s trestnoprávnou kvalifikáciou určitého konania, ktoré má súkromnoprávny základ, je potrebné považovať za prostriedok, ktorý má význam predovšetkým celospoločenský, t. j. z hľadiska ochrany základných spoločenských hodnôt, pričom neplnenie vyživovacej povinnosti právny poriadok Slovenskej republiky považuje za tak závažné protispoločenské konanie, že zákonodarca považoval za nevyhnutné v záujme ochrany vyživovaných osôb využiť nie len prostriedky civilného práva, ale aj prostriedky práva trestného.
15. Ani skutočnosť, že rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 16P/113/2018 zo dňa 4.2.2019 súd schválil dohodu rodičov, v zmysle ktorej sa otec (povinný) zaväzuje prispievať na výživu maloletého dieťaťa: Eva Daniela Havlíková, nar. 20.07.2009, sumou 130 eur mesačne od 01.09.2018, vždy do 20- teho dňa toho ktorého mesiaca vopred k rukám matky (čím sa mení rozsudok Okresného súdu Nové Zámky č. k. 7P/141/2016-100 zo dňa 16.11.2016, ktorý nadobudol právoplatnosť 16.01.2017 v časti o výživnom na maloleté dieťa tak, že výživné sa zvyšuje), nepreukazuje tvrdenie povinného o splnení vymáhaného nároku. Súd pri rozhodovaní vždy vychádza z preferencie zmierneho vyriešenia veci a autoritatívne rozhodovanie súdu o úprave výkonu rodičovských práv a povinností je až druhoradým riešením. Pokiaľ potom medzi rodičmi dôjde k dohode o úprave výkonu rodičovských práv a povinností, resp. ak uzavretá dohoda je v záujme maloletého dieťaťa, súd ju schváli (§ 24 ods. 1, ods. 3 Zákona o rodine). Schváleniu rodičovskej dohody o výške výživného zo strany súdu nebráni dlh povinného na výživnom. Pre súd je podstatnou najmä tá skutočnosť, či je takáto dohoda v prospech maloletého dieťaťa. Keďže predmetné rozhodnutie neobsahuje odôvodnenie, nie je na mieste fabulovať, či sa súd v konaní o schválení rodičovskej dohody zaoberal prípadným dlhom povinného na výživnom tak, ako sa to snaží prezentovať povinný. Z uvedených dôvodov súd hodnotí aj túto obranu povinného ako ničím nepodloženú.
16. Pokiaľ povinný žiadal súd o odklad exekúcie, v zmysle § 61h Exekučného poriadku o odklade exekúcie rozhoduje súdny exekútor. Keďže právomoc rozhodnúť o odklade exekúcie nebola zákonodarcom zverená súdu, súd o tomto návrhu rozhodovať nemohol. Povinný žiadal o odklad exekúcie na dobu nevyhnutnú na prijatie rozhodnutia, súd preto dospel k záveru, že vzhľadom na povahu veci nie je dôvodné, aby návrh povinného postúpil pridelenému súdnemu exekútorovi na ďalší postup.
17. Na základe uvedeného výkladu súd dospel k záveru, že povinný ani v konaní o sťažnosti neuviedol a nepreukázal žiadne skutočnosti odôvodňujúce v zmysle § 61k ods. 1 Exekučného poriadku právny záver o zániku vymáhaného nároku, o zrušení exekučného titulu, ani o skutočnostiach brániacich vymáhateľnosti exekučného titulu, pričom neexistuje ani dôvod zastavenia exekúcie podľa osobitného predpisu. Súd preto nemal inú možnosť, než sťažnosť povinného ako nedôvodnú zamietnuť, pretože v konaní nezistil žiadny zo zákonných dôvodov na zastavenie exekúcie.
18. Podľa § 255 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
19. Podľa § 199a ods. 1 Exekučného poriadku, trovami oprávneného sú výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s podaním návrhu na vykonanie exekúcie a v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie, výdavky na zaplatený súdny poplatok a hotové výdavky spojené s podaním návrhu na vykonanie exekúcie.
20. Podľa § 199d ods. 1 Exekučného poriadku, oprávnený má voči povinnému nárok na náhradu účelne vynaložených trov, ktoré v konaní platil, v rozsahu, v akom ich súd uviedol v poverení na vykonanie exekúcie alebo dodatku k povereniu na vykonanie exekúcie, ak ide o výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie.
21. Podľa § 199e Exekučného poriadku, ak je zástupcom oprávneného alebo povinného advokát, odmena za právne zastúpenie sa nahrádza podľa ustanovení o tarifnej odmene. Do začatia exekúcie má oprávnený nárok na náhradu trov právneho zastúpenia najviac vo výške odmeny za dva úkony právnej služby; a ak ide o exekúciu na vymoženie práva na peňažné plnenie, patrí mu náhrada týchto trov právneho zastúpenia najviac vo výške vymáhaného nároku podľa stavu ku dňu vydania poverenia na vykonanie exekúcie.
22. V ustanovení § 255 CSP sa ako kritérium priznania náhrady trov konania premieta zásada úspechu vo veci (zásada zodpovednosti za výsledok sporu), a to tak, že neúspešná strana je povinná nahradiť úspešnej strane preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené trovy, ktoré táto strana vynaložila v súvislosti s uplatnením alebo bránením svojho práva. Oprávnený bol v tomto konaní úspešný (súd sťažnosť povinného zamietol), voči povinnému mu tak vznikol nárok na náhradu účelne vynaložených trov, ktoré mu vznikli v súvislosti so sťažnostným konaním vyvolaným zo strany povinného s cieľom zastaviť exekučné konanie (§ 199d ods. 1 Exekučného poriadku). Oprávnený si nárok na náhradu trov konania neuplatnil a ani mu v konaní žiadne preukázateľné trovy nevznikli, preto súd oprávnenému voči povinnému náhradu trov konania o sťažnosti nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné (§ 202 ods. 3 Exekučného poriadku).