Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_7CoPr-8-2018.pdf
PDF · 121.65 KB
Case nature
Area
Subarea
7CoPr/8/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Adely Unčovskej, v sporovej veci žalobkyne: T.. T. I., B.. X.X.XXXX, O. X. G. XXX, X., zastúpenej: SOUKENÍK - ŠTRPKA, s.r.o., Šoltésovej 14, Bratislava, IČO: 36 862 711, proti žalovanému: Obec Budmerice, 900 86 Budmerice č. 534, zastúpeného: Mgr. Ján Longauer, advokát, Hlavná 31, Trnava, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 12.1.2017, č.k. 37 Cpr/1/2013-334 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Pezinok zo dňa 19.2.2018, č.k. 37 Cpr/1/2013-387, jednomyseľne takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.
Žalovanému sa proti žalobkyni priznáva nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. V napadnutom rozsudku súd prvej inštancie zamietol žalobu o určenie neplatnosti výpovede zo dňa 19.3.2013 danej žalovaným žalobkyni podľa ust. § 63 ods.1 písm. b/ zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej „Zákonník práce„) a o náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru a s použitím ust. § 255 ods.1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej „C.s.p.“) priznal žalovanému plnú náhradu trov konania.
2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 38 ods.4, § 61 ods.1,2, § 63 ods.1,2, § 74, § 77 Zákonníka práce a vecne tým, že súc viazaný právnym názorom odvolacieho súdu obsiahnutého v rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave zo dňa 9.2.2016, č.k. 11 CoPr/1/2015-140 v zmysle existencie platnosti (obsahu a formy) písomnej výpovede zo dňa 19.3.2013, platnosti jej doručenia žalovaným žalobkyni, existencie rozhodnutia žalovaného o organizačnej zmene zo dňa 16.3.2013 a existencie platného prerokovania výpovede zo dňa 19.3.2013 zástupcom zamestnancov, ako aj preukázaného splnenia si ponukovej povinnosti žalovaného, čo do ponuky jedného voľného pracovného miesta zdravotnej sestry žalovaným žalobkyni dňa 19.3.2013 a odmietnutia tohto voľného miesta žalobkyňou, doplnil dokazovanie podľa pokynov odvolacieho súdu a v súlade s ust. § 185 ods. 1,2, § 319 C.s.p., najmä zriaďovacou listinou Domu sociálnych služieb so sídlom v Budmericiach zo dňa 1.1.2007 a zo dňa 23.6.2008, Organizačným poriadkom Obecného úradu Budmerice zo dňa 22.11.2010, zmluvou o poskytovaní prác a služieb, dohodou o pracovnej činnosti zo dňa 2.1.2012, zo dňa 11.3.2013, výsluchom svedkyne X.. Š. G., jej pracovnou náplňou zo dňa 30.9.2010 a jej registračnou kartou zo dňa 20.6.2014, okamžitým skončením pracovného pomeru T. R. zo dňa 3.9.2009, prehľadom všetkých zamestnancov žalovaného pred a po organizačnej zmene a ich pracovnoprávnymi dokladmi dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby. Zo zriaďovacej listiny Domu sociálnych služieb so sídlom v Budmericiach zistil, že sa jedná o rozpočtovú organizáciu obce, bez samostatnej právnej subjektivity, ktorej štatutárnym orgánom je starosta obce.
Riaditeľ zariadenia zariadenie riadi a metodicky usmerňuje. Ide o zariadenie opatrovateľskej služby, zriadené obcou Budmerice na dobu neurčitú, ktorej predmetom činnosti je: poskytovanie starostlivosti v zariadení opatrovateľskej služby, poskytovanie starostlivosti v domove dôchodcov, opatrovateľskej služby v byte občanom, poskytovanie spoločného stravovania poberateľom starobného, invalidného dôchodku, odkázaným občanom a poskytovanie sociálneho poradenstva, v zmysle osobitného predpisu (zákon č. 195/1998 Z.z.). Z organizačného poriadku žalovaného vyplýva, že ide iba o organizačný útvar subjektu žalovaného. Uznesením obecného zastupiteľstva Obce Budmerice bol dňa 16.3.2013, pod bodom 14, schválený nový organizačný poriadok, označený ako „Príloha č. 2/2013 Organizačného poriadku a personálneho obsadenia Obecného úradu Budmerice“, podľa ktorého bol schválený počet zamestnancov žalovaného , odôvodnený potrebou zníženia nákladov a zvýšenia efektivity práce a v tej súvislosti potrebou zrušenia pracovnej pozície riaditeľky Centra sociálnych služieb, ktoré zariadenie nemá právnu subjektivitu a prijatia ďalších zdravotných sestier podľa počtu obsadených lôžok. Po organizačnej zmene došlo k skončeniu pracovného pomeru len zamestnancov Q.. T. (dňa 31.12.2015), I.. C. (dňa 22.12.2015), Ľ.. X. (dňa 29.2.2016), T.. X. (volená funkcia zanikla dňa 31.11.2013), H.. Š. (dohodou z dôvodu úmrtia opatrovanej osoby, dňa 30.4.2013) a žalovanej (výpoveďou zo dňa 19.3.2013). Po organizačnej zmene došlo k prijatiu do pracovného pomeru iba W. Y. dňom na voľnú pracovnú pozíciu zdravotná sestra, ktorú ponuku žalobkyňa dňa 19.3.2013, ako už prejudiciálne vyriešil súd prvej inštancie a správnosť tohto záveru potvrdil aj odvolací súd, odmietla, na ktorú pracovnú pozíciu žalovaná podľa tvrdenia žalobcu mala kvalifikačné predpoklady (absolvovaná stredná zdravotnícka škola, dvojročné špecializačné štúdium v odbore sociálna služba a 1. stupeň vysokoškolského vzdelania v odbore sociálna práca) aj dostatočnú 20-ročnú prax ako zdravotná sestra.
3. K otázke príčinnej súvislosti medzi organizačnou zmenou zo dňa 16.3.2013 a nadbytočnosťou žalobkyne súd prvej inštancie zistil, že v pracovnej náplni žalovanej, ako riaditeľky Centra sociálnych služieb Budmerice (ďalej len „Centra“) bolo: 1/ odborne riadiť, organizovať, kontrolovať a zodpovedať za prácu v Centre, 2/ pripravovať podklady a rozhodnutia o umiestnení občanov do DSS, DD a ZOS, 3/ zodpovedať za dodržiavanie zákonnosti v pôsobnosti Centra, viesť zamestnancov k pracovnej disciplíne, zabezpečovať, aby nedochádzalo k porušovaniu pracovnej disciplíny a z prípadného porušenia vyvodiť dôsledky podľa platnej právnych predpisov, 4/ vykonávať verejnú správu vo veciach poskytovania starostlivosti občanom Centra, 5/ zodpovedať za zabezpečenie rozpisu plánu a rozpočtu CSS na základe rozpočtu obce Budmerice a rozpočtu BSK, za úsporné a účelné vynakladanie finančných prostriedkov, 6/ zodpovedať za predkladanie štatistických výkazov príslušným orgánom, 7/ vydávať interné predpisy na zabezpečenie činnosti Centra, 8/ zodpovedať za riadne zabezpečenie poskytovania liečebno-preventívnej a zdravotnej starostlivosti a ostatných služieb, dodržiavanie stravovacej jednotky pri poskytovaní stravy občanom a zamestnancom Centra, 9/ vykonávať kontrolu všetkých činností Centra podľa platných predpisov, 10/ zodpovedať za ochranu osobných údajov občanov a zamestnancov Centra, 11/ vytvárať podmienky pre rozvoj kultúrneho a spoločenského života a záujmovej činnosti občanov Centra, podľa ich požiadaviek zabezpečovať poskytovanie aj ďalších služieb, 12/ vytvárať podmienky zvyšovania odbornej úrovne zamestnancov, určovať náplň ich pracovnej činnosti, 13/ zodpovedať za zabezpečenie ochrany majetku centra, BOZP, protipožiarnu ochranu, plnenie úloh v týchto oblastiach a prijímanie včasných a účinných opatrení, 14/ organizovať pravidelné pracovné porady a semináre, 15/ spolupracovať s orgánmi štátnej správy, právnickými a fyzickými osobami, neštátnymi subjektmi a partnerskými inštitúciami v záujme rozvoja kvality sociálnych služieb, poskytovaných občanom Centra, 16/ poskytovať sociálne poradenstvo občanom Budmeríc so zameraním na riešenie sociálnej núdze, 17/ plniť ďalšie úlohy podľa usmernenia príslušných nadriadených orgánov
4. Vykonaným doplňujúcim dokazovaním v rozsahu, vymedzenom právnym názorom odvolacieho súdu, mal súd prvej inštancie za preukázanú existenciu organizačnej zmeny prijatím nového organizačného poriadku žalovaného , označeného ako Príloha č.2/2013 Organizačného poriadku a personálneho obsadenia Obecného úradu Budmerice a predloženého obecnému zastupiteľstvu v Budmericiach dňa 16.3.2013, v rámci ktorého bola pracovná pozícia riaditeľky Centra sociálnych služieb Budmerice, za účelom zvýšenia efektívnosti práce a zníženia nákladov, s dôrazom na potrebu prijatia ďalších zamestnancov na pracovnej pozícii zdravotná sestra, pri nezmenenom rozpočte, zrušená, v príčinnej súvislosti s ktorou sa žalobkyňa stala nadbytočným zamestnancom. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR 4 Cdo 102/2009 zo dňa 30. júna 2010 Zákonník práce v ust. § 63 ods. 1 písm. b/ umožňuje zamestnávateľovi, aby reguloval počet svojich zamestnancov a ich kvalifikačné zloženie tak, aby zamestnával len taký počet zamestnancov a v takom kvalifikačnom zložení, aké zodpovedá jeho potrebám. Žalovaný splnil svoju ponukovú povinnosť a tým, že žalobkyňa nebola ochotná prejsť na
iné ponúknuté z hľadiska jej kvalifikácie a praxe vhodné voľné pracovné miesto zdravotnej sestry, bola splnená hmotnoprávna podmienka platnosti výpovede v zmysle § 63 ods. 2 písm. b/ Zákonníka práce. Ak aj žalovaný disponoval ďalším voľným pracovným miestom (opatrovateľka), poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít (rozsudok NS SR, sp. zn. 4 Cdo 46/2000), nebol povinný toto miesto žalobkyni ponúknuť, na ktorom pracovnom mieste by naviac neboli v plnej miere využité pracovné schopnosti žalovanej, vzhľadom na jej vzdelanie a dovtedajšiu prax. Iné voľné pracovné miesto v organizácii žalovaného nebolo zistené. Zaoberajúc sa aj skutočnosťou, či rozhodnutie žalovaného o organizačnej zmene nebolo prijaté účelovo, len kvôli podaniu výpovede žalobkyni (ako žalobkyňa v konaní tvrdila) bez nutnosti zrušenia jej pracovného miesta, súd prvej inštancie konštatoval, že v konaní nezistil, že by žalovaný v rozhodnej dobe prijal nového zamestnanca s rovnakou alebo obdobnou pracovnou náplňou, akú mala žalobkyňa, naopak v konaní súd mal žalovaným za preukázané, že časť pracovnej náplne žalobkyne bola obsahovo takmer identická, ako pracovná náplň zamestnankyne G. a z jej výpovede, ktorú síce žalobkyňa na pojednávaní dňa 12.4.2017 označila za nepravdivú, ale opak nepreukázala, vyplynulo, že tieto pracovné činnosti do výpovede, danej žalobkyni dňa 19.3.2013 (po dni 19.3.2013 žalobkyňa čerpala dovolenku a následne bola do skončenia pracovného pomeru práceneschopná) vykonávali spoločne, vo výkone týchto pracovných činností naďalej pokračovala svedkyňa G. a v časti U. (napr. zodpovednosť za dodržiavanie zákonnosti, verejnú správu, za úsporné a účelné vynakladanie finančných prostriedkov, čo v konečnom dôsledku a v pravom slova zmysle ani nemohlo byť pracovnou náplňou žalobkyne, rovnako ako ani konanie v pracovnoprávnych vzťahoch voči zamestnancom, nakoľko nebola štatutárnym zástupcom žalovaného a na tieto kompetencie jej ani nebola nikdy udelená plná moc alebo písomné poverenie štatutárnym zástupcom žalovaného, čo sama potvrdila vo výpovedi na pojednávaní dňa 12.1.2017), prípadne iní zamestnanci žalovaného (plánovanie, rozpočet), bez potreby zamestnávateľa prijatia nového zamestnanca na zrušenú pozíciu žalovanej, z čoho nevyhnutne vyplynul záver o nadbytočnosti pracovnej pozície žalobkyne z hľadiska potrieb žalovaného. Na základe uvedeného, keď žalobkyňa neuviedla v konaní také iné skutkové alebo právne osobitosti tohto prípadu, pre ktoré by sa mal súd odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, súd prvej inštancie žalobu o určenie neplatnosti skončenia jej pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 19.3.2013 a náhradu mzdy z neplatne rozviazaného pracovného pomeru zamietol.
5. Proti rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa navrhujúc, aby odvolací súd zmysle § 390 C.s.p. rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe zo dňa 16. 8. 2013 v plnom rozsahu vyhovie. Odvolanie odôvodnila ustanovením § 365 ods.1 písm. d/, f/, h/ C.s.p. , t.j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukazujúc na ust. § 10 ods.1 zákona č. 369/1990 Zb. a na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.9.2016 konštatovala, že v konaní bolo nesporným, že rozhodnutie o organizačnej zmene prijal starosta ako štatutárny orgán obce a nie obecné zastupiteľstvo. Vzhľadom k tomu, že rozhodnutie o organizačnej zmene nebolo prijaté príslušným kompetentným orgánom obce ako zamestnávateľa, ale starostom obce, ktorý nebol príslušný na prijatie takéhoto rozhodnutia, nemohol žalovaný so žalobkyňou platne skončiť pracovný pomer. Poukazujúc na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 9.6.2010, sp. zn. 3 Cdo/33/2008 konštatovala, že žalovaný nedodržal časovú chronológiu jednotlivých hmotnoprávnych podmienok výpovede zo strany zamestnávateľa pre nadbytočnosť zamestnanca a výpoveď prerokoval so zástupcom zamestnancov v čase, kedy tento výpovedný dôvod ešte vôbec neexistoval. Žalovaný v konaní neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia o prijatí rozhodnutia o organizačnej zmene, nepreukázal ako, kedy a kde takéto rozhodnutie prijal. Súdy sú v zmysle ustálenej súdnej praxe povinné skúmať, či rozhodnutie o organizačnej zmene bolo prijaté a ak áno, kedy bolo takéto rozhodnutie prijaté. Súd prvej inštancie sa v konaní otázkou, či rozhodnutie o organizačnej zmene bolo reálne prijaté nezaoberal. Poukazujúc na čl.12 C.s.p. v odvolaní ďalej namietla, že súd prvej inštancie v rozpore s princípom ústnosti občianskoprávneho konania pripustil v konaní vykonanie dôkazu - čestného vyhlásenia p. G. X. zo dňa 30.10.2014 aj napriek tomu, že neboli splnené podmienky na jeho vykonanie. Pani X. bola na pojednávaní dňa 29.4.2014 vypočutá ako svedok, a ku všetkým skutočnostiam ňou uvádzaným v čestnom vyhlásení sa mohla vyjadriť bezprostredne priamo na pojednávaní (t.j. ústne do zápisnice). Odvolateľka poukázala na rozpor vo výpovedi označenej svedkyne na pojednávaní dňa 24.9.2014 a dôkazom - dohodou o zmene podmienok pracovnej zmluvy zo dňa 19.3.2013 z ktorého vyplýva, že žalobkyni nemohla byť dňa 19.3.2013 predložená písomná ponuka inej vhodnej práce tak ako to uvádza L.. X. vo svojej výpovedi, ale mala jej byť (údajne)
predložená dohoda o zmene pracovných podmienok. Súd by preto nemal na výpoveď p. X. prihliadať, nakoľko jej svedectvo je nevieryhodné.
6. Žalovaný v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu navrhol rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. K námietkam o tom, že rozhodnutie o organizačnej zmene neprijal príslušný orgán uviedol, že zriaďovateľom Centra v zmysle zriaďovacej listiny je obec Budmerice, nie zastupiteľstvo, listina výslovne uvádza, že vôľou obce je zriadenie Centra ako rozpočtovej organizácie obce v zmysle zákona č. 523/2004 Z.z. a uvádza, kto je štatutárnym orgánom rozpočtovej organizácie. V prípade, ak by išlo o orgán obecného zastupiteľstva, ten už v zmysle zákona nemá ďalšie orgány a už vôbec nie štatutára. Ak by Centrum bolo orgánom obecného zastupiteľstva, museli by byť jednotliví členovia Centra do svojich funkcií volení, čo sa však nikdy nestalo . Skutočnosť, že o prijatí rozhodnutia o organizačnej zmene je oprávnený rozhodnúť starosta obce a nie obecné zastupiteľstvo, vyplýva priamo z ust. § 13 ods.4 písm. e/ zákona o obecnom zriadení. K ďalším odvolacím námietkam žalovaný uviedol, že písomné rozhodnutie o organizačnej zmene v zmysle § 63 ods.1 písm. b/ Zákonníka práce žalovaný riadne vyhotovil dňa 19.3.2019 a predložil ho súdu spolu s vyjadrením k žalobe zo dňa 22.1.2014. Existenciu a doručenie písomného rozhodnutia o organizačných zmenách potvrdila samotná žalobkyňa podpisom na tomto rozhodnutí dňa 19.3.2013. Tvrdenie, že zástupca zamestnancov nemal v čase prerokovania výpovede k dispozícii informácie nevyhnutne potrebné k tomuto prerokovaniu je nepatričné a nevyplynulo ani z vykonaného dokazovania . Naopak, svedkyňa X. a aj samotná žalobkyňa vo svojich výpovediach potvrdili, že vedeli, aké miesto sa zrušuje, odkedy sa zrušuje, že sa za neho žalobkyni ponúka pozícia zdravotnej sestry alebo skončenie pracovného pomeru dohodou s 5 mesačným odstupným. Dodržaná bola aj časová chronológia pri udelení výpovede, pretože v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe súdov SR platí, že účinnosť rozhodnutia o organizačných zmenách môže nastať až k okamihu uplynutia výpovednej doby . K námietke nesprávneho vykonania dôkazov žalovaný uviedol, že otázka splnenia ponukovej povinnosti nie je v konaní sporná, keďže ju potvrdila samotná žalobkyňa vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 24.1.2014. Spochybňovanie výpovede tejto svedkyne je preto bezpredmetné a nie je rozhodujúce, v akej forme bola ponuka inej vhodnej práce vykonaná, keďže Zákonník práce pre tento úkon žiadnu konkrétnu formu neustanovuje.
7. Žalobkyňa v následnej replike uviedla, že zo zriaďovacej listiny zo dňa 1.1.2007 vyplýva, že Centrum bolo zriadené ako rozpočtová organizácia obce a že jeho zriaďovateľom bolo obecné zastupiteľstvo, ktoré bolo oprávnené rozhodovať o základných otázkach spojených s jeho činnosťou. Centrum vykonáva svoju činnosť v rozpore so zriaďovacou listinou a skutočnosť, že zámer obecného zastupiteľstva nebol dosiaľ naplnený (zavŕšený), nemôže byť žalobkyni na ujmu. Rozhodnutie o organizačnej zmene nebolo v čase jeho prerokovania (dňa 18.3.2013) so zamestnaneckým dôverníkom reálne prijaté vo forme vyžadovanej zákonom, v dôsledku čoho nemohlo dôjsť k účinnému prerokovaniu výpovede. Pokiaľ ide o námietku nesprávneho vykonania dôkazov súdom prvej inštancie, z odvolania je zrejmé, že vierohodnosť svedka p. X. nebola spochybnená (výlučne ) len pre jej kolegiálny vzťah k žalovanému, ale najmä preto, že jej výpoveď je v rozpore s objektívne zadokumentovanými (listinnými) dôkazmi.
8. Žalovaný v duplike konštatoval, že obecné zastupiteľstvo nemôže byť zriaďovateľom rozpočtovej organizácie obce. V danom prípade skutočnosť, že rozpočtová organizácia nakoniec nevznikla neznamená, že Centrum sa stáva orgánom obecného zastupiteľstva. Zriaďovacia listina Centra bola neskôr zrušená iným rozhodnutím obecného zastupiteľstva, a to po ujatí sa funkcie terajším starostom, ktorý napravil viaceré právne nedostatky v obci. Spôsob prerokovania výpovede bol riešený v predchádzajúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, ktorý potvrdil jeho správnosť, keďže v zmysle skôr spomínanej judikatúry (NS SR sp.zn. 3 Cdo 192/2007, 1 Cdo 72/2006) na platné prerokovanie výpovede nie je potrebná jej existencia v čase prerokovania výpovede, ale stačí jej návrh, ktorý obsahuje dôvody podľa § 61 ods.2 Zákonníka práce, ktoré je potrebné prerokovať a tieto budú zhodné s dôvodmi v riadnom vyhotovení výpovede.
9. Žalobkyňa v následnom ostatnom písomnom podaní zopakovala námietky týkajúce sa prijatia rozhodnutia o organizačných zmenách nepríslušným subjektom, prerokovania rozhodnutia o organizačnej zmene zamestnaneckým dôverníkom a k nesprávnemu vykonaniu dôkazov.
10. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o
prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, odvolanie podala strana, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané a dospel k nasledujúcim záverom.
11. Predmetom tohto konania je návrh žalobkyne na určenie neplatnosti výpovede zo dňa 19.3.2013 danej jej žalovaným podľa § 63 ods.1 písm. b / Zákonníka práce a návrh na uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru v sume 900 euro mesačne za obdobie od 19.3.2013.
12. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie v zmysle § 391 ods.2 C.s.p. pri rozhodovaní akceptoval právne závery obsiahnuté v uznesení Krajského súdu v Bratislave zo dňa 9.2.2016, č.k. 11 CoPr/1/2015-140 vo vzťahu k splneniu hmotnoprávnych podmienok vyžadovaných pre tento spôsob rozviazania pracovného pomeru v ust. § 61 ods.1, 2 Zákonníka práce ( dodržanie písomnej formy výpovede, kvalifikovaného spôsobu jej doručenia, dostatočne konkretizovaného a skutkovo vymedzeného výpovedného dôvodu a prerokovania výpovede so zástupcami zamestnancov v zmysle § 74 Zákonníka práce dňa 18.3.2013). V zmysle záverov rozhodnutia odvolacieho súdu bol povinný sa v ďalšom priebehu konania zaoberať ďalšími podmienkami skončenia pracovného pomeru majúcimi podstatný právny význam pre posúdenie platnosti úkonu smerujúceho ku skončeniu pracovného pomeru, t.j. k preukázaniu existencie organizačnej zmeny, nadbytočnosti žalobkyne, príčinnej súvislosti medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou žalobkyne a otázkou splnenia povinnosti zamestnávateľa ponúknuť žalobkyni inú vhodnú prácu, ktorá je hmotnoprávnou podmienkou výpovede zo strany zamestnávateľa a jej nesplnenie spôsobuje neplatnosť výpovede.
13. Vo vzťahu k právnemu postaveniu Centra sociálnych služieb Budmerice, súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním dospel k správnemu zisteniu, že Centrum je organizačným útvarom subjektu žalovaného bez samostatnej právnej subjektivity. Odvolací súd dodáva, že aj keď boli v konaní doložené zriaďovacie listiny Centra sociálnych služieb so sídlom v Budmericiach zo dňa 1.1.2007 a 23.6.2008 z obsahu ktorých vyplýva zriaďovateľ Centra (obecné zastupiteľstvo v Budmericiach), organizačné zložky, sídlo, IČO (304697), forma hospodárenia (rozpočtová organizácia obce), dátum zriadenia , predmet činnosti a štatutárny orgán (starosta obce), vo veci je (bez zaoberania sa rozporom zriaďovacej listiny s ust. § 13 ods.3 písm. c/ zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení) nesporné, že proces právne perfektného zriadenia rozpočtovej organizácie obce v zmysle zákona č. 524/2003 Z.z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy nebol nikdy dovŕšený zápisom v registri organizácií vedenom Štatistickým úradom Slovenskej republiky podľa osobitného predpisu (§ 19 až § 21 zákona č. 540/2001 Z.z.). Uvedené znamená. že prácu zamestnancov obecného úradu (vrátane žalobkyne), ako aj orgánov zriadených obecným zastupiteľstvom riadil v danom čase starosta a tento bol aj oprávnený rozhodovať o organizácii obecného úradu, o počte zamestnancov, o ich pracovných činnostiach, vydávať pracovný poriadok, organizačný poriadok obecného úradu a poriadok odmeňovania zamestnancov obce a informovať obecné zastupiteľstvo o vydaní a zmenách organizačného poriadku obecného úradu (§ 13 ods.4, § 16 ods.3 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení). Ak súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí dospel k záveru, že rozhodnutím o organizačnej zmene bolo v danom prípade vydanie nového Organizačného poriadku zo dňa 16.3.2013 (označeného ako Príloha č.2/2013 Organizačného poriadku a personálneho obsadenia Obecného úradu Budmerice) starostom obce Budmerice a predloženého obecnému zastupiteľstvu v Budmericiach dňa 16.3.2013, jeho záver považuje odvolací súd za vecne a právne správny. Nesprávna konštatácia súdu prvej inštancie v rozhodnutí o tom, že uznesením obecného zastupiteľstva obce Budmerice ako oprávneným orgánom (§ 11 ods.4 písm. l/ zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení) bol dňa 16.3.2013 pod b. 14 nový Organizačný poriadok schválený (tento bol obecným zastupiteľstvom v súlade s 13 ods.4 zákona č. 365/1990 Zb. len zobratý na vedomie), nemá na správnosť právneho záveru o existencii rozhodnutia o organizačnej zmene zo dňa 16.3.2013 vydaného oprávneným orgánom (starostom obce) žiaden význam. Na základe uvedeného námietky žalobkyne o tom, že „rozhodnutie o organizačnej zmene nebolo prijaté príslušným (kompetentným) orgánom obce ako zamestnávateľa, ale starostom, ktorý nebol príslušným na prijatie takéhoto rozhodnutia“, odvolací súd posúdil ako nedôvodné. K poukazu žalobkyne na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.11.2008, sp.zn. 3 Cdo/261/2007 odvolací súd konštatuje, že závery označeného rozhodnutia vzťahujúce sa k otázke ustálenia orgánu oprávneného rozhodnúť o organizačných zmenách mestskej polície ako orgánu obecného zastupiteľstva v zmysle § 10 ods.2 zákona č. 365/1990 Zb., nie je možné na daný prípad ani analogicky aplikovať.
14. Pokiaľ ide o rozhodnutie o organizačnej zmene odvolací súd k námietkam žalobkyne o tom, že z rozhodnutia o organizačnej zmene musí zreteľne vyplývať účel, ktorý zamestnávateľ prijatím takéhoto rozhodnutia sledoval zdôrazňuje, že rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov za účelom zvýšenia efektívnosti práce alebo o iných organizačných opatreniach, nie je právnym úkonom v zmysle ust. § 34 Občianskeho zákonníka, pretože nejde o taký prejav vôle, s ktorým by právne predpisy spájali zmenu alebo zánik práv a povinností účastníkov pracovnoprávneho vzťahu. Jedná sa iba o skutočnosť (faktický úkon), ktorá je hmotnoprávnym predpokladom pre právne úkony tam, kde to právne predpisy určujú (napr. pre danie výpovede podľa § 63 odst. 1 písm. b/ Zák. práce), ktorá nie je sama osebe spôsobilá privodiť následky v právnych vzťahoch účastníkov pracovnoprávneho vzťahu. Pretože nejde o právny úkon, nie je možné rozhodnutie zamestnávateľa samo osebe preskúmavať z hľadiska platnosti v zmysle zásad uvedených v §§ 37 - 40 Občianskeho zákonníka; ak vznikne pochybnosť, či zamestnávateľ rozhodol o organizačných zmenách (napr. v dôsledku absencie písomnej formy rozhodnutia), môže sa konajúci súd zaoberať len tým, či takéto rozhodnutie bolo skutočne prijaté a či ho v prípade právnickej osoby urobil príslušný orgán zamestnávateľa. V prejednávanom prípade je z obsahu spisu nepochybné, že žalovaný vydaním nového Organizačného poriadku zo dňa 16.3.2013 (označeného ako Príloha č.2/2013 Organizačného poriadku a personálneho obsadenia Obecného úradu Budmerice) podpísaného starostom obce Budmerice, o ktorého vydaní informoval dňa 16.3.2013 obecné zastupiteľstvo v Budmericiach, rozhodol o zrušení pracovnej pozície riaditeľky Centra sociálnych služieb, a to z dôvodu potreby zníženia nákladov a zvýšenia efektivity práce. Nie je možné sa stotožniť s názorom žalobkyne, podľa ktorej „z rozhodnutia o organizačnej zmene musí zreteľne vyplývať účel, ktorý zamestnávateľ prijatím takéhoto rozhodnutia sledoval, napr. zefektívnenie práce, iné organizačné zmeny a pod.“, keď tento názor nie je podložený právnou úpravou (v ust. § 63 ods.1 písm. b/ Zákonníka práce nie sú určené formálne náležitosti písomného rozhodnutia o organizačnej zmene a ani jeho prípadná úplná absencia nie je postihovaná neplatnosťou ) a ani závermi uvedenými v žalobkyňou citovanom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3 Cdo/33/2008.
15. Za nedôvodné posúdil odvolací súd námietky žalobkyne odôvodnené tým, že žalovaný nedodržal časovú chronológiu jednotlivých hmotnoprávnych podmienok výpovede, že rozhodnutie o organizačnej zmene nebolo v čase prerokovania výpovede so zamestnaneckým dôverníkom (p. X.) prijaté a zástupca zamestnancov nemal v čase prerokovania výpovede zo strany zamestnávateľa k dispozícii informácie nevyhnutne potrebné na prerokovanie výpovede (informáciu o tom, ktoré pracovné miesto sa zrušuje, s účinnosťou k akému dátumu sa toto miesto ruší a aký účel zamestnávateľ rozhodnutím o organizačnej zmene sleduje, či tento výpovedný dôvod nie je iba simulovaný a rozhodnutie prijaté len účelovo, s pohnútkou rozviazať pracovný pomer so žalobkyňou z celkom iných dôvodov). Z vykonaného dokazovania v danej veci vyplýva, že žalovaný prijal rozhodnutie o vykonaní organizačnej zmeny, dôsledkom ktorej bolo zrušenie pracovnej pozície G. Centra sociálnych služieb dňa 16.3.2013 vydaním nového Organizačného poriadku zo dňa 16.3.2013 (označeného ako Príloha č.2/2013 Organizačného poriadku a personálneho obsadenia Obecného úradu Budmerice) U. obce Budmerice, o ktorom informoval obecné zastupiteľstvo v Budmericiach na jeho zasadnutí dňa 16.3.2013, následne dňa 18.3.2013 písomne požiadal zástupcu zamestnancov o prerokovanie výpovede danej žalobkyni z dôvodu organizačných zmien a dňa 19.3.2013 žalobkyni súčasne s napadnutou výpoveďou navyše doručoval aj Písomné rozhodnutie zamestnávateľa o organizačných zmenách zo dňa 19.3.2013, ktoré len deklarovalo existenciu zmeny organizačnej štruktúry v organizačnom poriadku s cieľom zvýšenia efektivity práce a zníženia nákladov ku dňu 16.3.2013 zrušením pozície riaditeľky Centra sociálnych služieb.
16. Pokiaľ vo vzťahu k uvedeným odvolacím námietkam žalobkyňa v podanom odvolaní poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.9.2016, sp.zn. 1 Cdo/72/2006 odvolací súd zdôrazňuje, že splnenie povinnosti zamestnávateľa prerokovať vopred so zástupcami zamestnancov výpoveď danú zamestnancovi (§ 74 Zákonníka práce) je hmotnoprávnou podmienkou platnosti tejto výpovede. Účelom uloženia predmetnej povinnosti je poskytnúť ochranu zamestnancovi pred prípadným zneužívaním postavenia zamestnávateľa (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 72/2006, ktorý bol uverejnený v časopise Zo súdnej praxe pod č. 84/2007). Hmotnoprávna podmienka v zmysle § 74 Zákonníka práce je splnená, len ak zástupca zamestnancov prerokuje výpoveď „vopred“, t.j. pred tým, než zamestnávateľ voči zamestnancovi prejaví vôľu skončiť s ním jednostranne pracovný pomer. Pri posudzovaní, či bola splnená hmotnoprávna podmienka platného skončenia pracovného pomeru vyplývajúca z § 74
Zákonníka práce, súd vo všeobecnosti skúma, či zástupca zamestnancov „vopred“ prerokoval výpoveď z pracovného pomeru, neskúma však, aký postup pri tom zvolil. Ak bola žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie výpovede „vopred“ prerokovaná, sama skutočnosť, že išlo (len) o ústnu žiadosť a zamestnanec nebol na jej prerokovanie prizvaný, nemení nič na tom, že k prerokovaniu výpovede došlo (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 127/2005). Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 5 Cdo 17/2008 uviedol, že Zákonník práce síce nepredpisuje, ako má prebiehať prerokovanie výpovede zástupcom zamestnávateľov, je však nevyhnutné, aby už v čase tohto prerokovania bol dôvod výpovede konkretizovaný dostatočne určito (viď R 47/2007) tak, aby nemohli vzniknúť pochybnosti, z ktorého dôvodu sa pracovný pomer má skončiť. Odvolací súd v nadväznosti na tieto úvahy, pre účely preskúmavanej veci konštatuje, že s požiadavkou, aby výpoveď bola prerokovaná spôsobom vylučujúcim pochybnosti o tom, konkrétne aká výpoveď a z akého dôvodu bola (neskôr) daná, je logicky spojená požiadavka prerokovania výpovede podľa § 74 Zákonníka práce takým spôsobom, ktorý vylúči prípadné pochybnosti o tom, či výpoveď bola vôbec takto (vopred) prerokovaná (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3 MCdo 14/2013). V preskúmavanej veci z vykonaného dokazovania bez pochybností vyplýva, že zamestnanecký dôverník (p. X.) sa o organizačnej zmene dôsledkom ktorej malo byť zrušenie pozície riaditeľky Centra sociálnych služieb a jej nadbytočnosť, dozvedela v rámci prerokovania rozpočtu, ktorý bol schválený na zasadnutí obecného zastupiteľstva dňa 16.3.2013 (menovaná bola zapisovateľom zápisnice zo zasadnutia obecného zastupiteľstva v Budmericiach dňa 16.3.2013), dňa 18.3.2013 dostala žiadosť o prerokovanie výpovede žalobkyne danej jej z dôvodu zmeny organizačnej štruktúry, bola oboznámená s návrhom výpovede, jej dôvodmi a organizačnými zmenami, ktoré jej predchádzali s tým, že v rámci prerokovania starosta obce navrhol, aby bolo žalobkyni ponúknuté miesto zdravotnej sestry a aj možnosť uzavretia dohody o skončení pracovného pomeru s 5 mesačným odstupným. Vychádzajúc z uvedeného je možné konštatovať, že žalovaný v konaní preukázal splnenie podmienky uvedenej v § 74 Zákonníka práce spôsobom vylučujúcim pochybnosti o tom, či výpoveď zo dňa 19.3.2013 daná žalobkyni žalovaným podľa ust. § 63 ods.1 písm. b/ Zákonníka práce bola riadne so zástupcom zamestnancov vopred prerokovaná.
17. Za nedôvodné posúdil odvolací súd napokon aj námietky žalobkyne o tom, že súd prvej inštancie v rozpore s princípom ústnosti občianskoprávneho konania pripustil v konaní vykonanie dôkazu - čestného vyhlásenia p. G. X. zo dňa 30.10.2014 aj napriek tomu, že neboli splnené podmienky na jeho vykonanie a ďalej poukázala na rozpor vo výpovedi označenej svedkyne na pojednávaní dňa 24.9.2014 a dôkazom
- dohodou o zmene podmienok pracovnej zmluvy zo dňa 19.3.2013 z ktorého vyplýva, že žalobkyni nemohla byť dňa 19.3.2013 predložená písomná ponuka inej vhodnej práce tak ako to uviedla p. X. vo svojej výpovedi, ale mala jej byť (údajne) predložená dohoda o zmene pracovných podmienok. Podľa jej názoru by súd preto nemal na výpoveď p. X. prihliadať, nakoľko jej svedectvo je nevieryhodné. Podotýka, že v zmysle ust. § 185 a nasl. C.s.p. dokazovanie je zákonom upravený postup súdu ako aj strán sporu , na základe ktorého súd získava pre rozhodnutie podstatné skutkové poznatky o veci, ktorá je predmetom konania. Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Hodnotenie dôkazov teda neznamená ľubovôľu súdu pri hodnotení dôkazov, keď hodnotiaca úvaha súdu musí vždy zodpovedať zásadám formálnej logiky, musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu a musí byť v odôvodnení rozhodnutia riadne vysvetlená. V danej veci odvolací súd nezistil, že pri vykonávaní a vyhodnotení vykonaného dokazovania súd prvej inštancie postupoval v rozpore s uvedenými ustanoveniami, a to ani vo vzťahu k svedkyni p. X., ktorej „nevieryhodnosť„ nie je možné samo osebe vyvodiť len zo skutočnosti, že je zamestnancom žalovaného. Pokiaľ žalobkyňa v podanom odvolaní nenamietla skutkové a právne závery súdu prvej inštancie o splnení ponukovej povinnosti zamestnávateľa podľa § 63 ods.2 Zákonníka práce, ktorý dňa 19.3.2013 žalobkyni ponúkol z hľadiska jej kvalifikácie a praxe vhodné pracovné miesto zdravotnej sestry a ktorú skutočnosť potvrdila samotná žalobkyňa v priebehu výsluchu na pojednávaní dňa 24.1.2014 (kde uviedla, že práca zdravotnej sestry jej bola ponúknutá v deň, kedy jej bola doručená výpoveď, v prítomnosti p. X. a ponúknutú pozíciu odmietla„ z dôvodu nestotožnenia sa s výpoveďou a z dôvodu, že nebude robiť riadiacu funkciu a spojku“), odvolací súd sa námietkou o rozpore vo výpovedi svedkyne p. X. na pojednávaní dňa 24.9.2014 a dôkazom - dohodou o zmene podmienok pracovnej zmluvy zo dňa 19.3.2013 nezaoberal (§ 380 ods.2 C.s.p.).
18. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie (vrátane výroku o trovách prvoinštančného konania) podľa § 387 ods. 1,2 C.s.p. ako vecne a právne správny potvrdil.
19. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. a v odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému priznal nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania proti žalobkyni, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C.s.p.).
20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).