Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_13C-144-2016.pdf
PDF · 155.07 KB
Case nature
Area
Subarea
13C/144/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobcu: KRUK Česká a Slovenská republika s.r.o., Československé armády 954/7, 500 03 Hradec Králové, Česká republika, IČ: 24785199, zastúpeného JUDr. Jiřím Šmídom, usadeným euroadvokátom, Ul. Svornosti 43, 821 09 Bratislava, proti žalovanej: A. Q., W.. XX.XX.XXXX, F. Y. XX, XXX XX T., zastúpenej JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, Sov. Hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, o zaplatenie 8.801,84 Eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 2.549,29 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne z tejto sumy od 4.10.2014 do zaplatenia v mesačných splátkach po 60,- Eur mesačne počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti tohto rozsudku vždy do 20. dňa v mesiaci pod stratou výhody splátok tak, že omeškanie s plnením jednej splátky alebo jej časti má za následok zročnosť celého plnenia.
V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .
Žalovaná m á n á r o k voči žalobcovi na náhradu trov konania v rozsahu 42%, o ktorých výške rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
odôvodnenie:
1. Žalobou doručenou súdu 2.5.2016 sa žalobca domáhal, aby súd rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť mu sumu 8.801,84 Eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 7.190,81 Eur od 4.10.2014 do zaplatenia a trovy konania.
2. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 24.5.2010 uzatvoril právny predchodca žalobcu Slovenská sporiteľňa, a.s. a žalovaný zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX. Tvrdil, že na základe uvedenej zmluvy poskytol právny predchodca žalobcu žalovanému bezúčelový úver vo výške 10.000,- Eur, a žalovaný sa zaviazal úver hradiť formou 77 mesačných splátok (vo výške 35,10 Eur do dňa 31.5.2010 a vo výške 206,03 Eur odo dňa 17.6.2010), vždy k 17. dňu v mesiaci s tým, že úrok bol dohodnutý vo výške 14,90% p.a. a celkové náklady spojené s úverom predstavovali uhradiť 5.881,31 Eur, a to do 17.9.2016. Celková čiastka, ktorú sa žalovaný zaviazal uhradiť, tak podľa žalobcu činila 15.881,31 Eur.
3. Žalobca ďalej tvrdil, že vzhľadom k tomu, že žalovaný úver neuhradil tak ako sa zmluvne zaviazal, dostal sa do omeškania, Slovenská sporiteľňa, a.s. žalovaného výzvou zo dňa 8.9.2014 vyzvala k úhrade, upozornila ho na možnosť mimoriadneho zosplatnenia úveru, ale keďže žalovaný výzve nevyhovel, úver dňa 3.10.2014 na základe ustanovenia čl. 7.6.1 VOP zmluvy zosplatnila. Uviedol, že predmetná pohľadávka vrátane jej príslušenstva bola na žalobcu postúpená zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 29.10.2014 s tým, že istina činila 7.190,81 Eur a príslušenstvo (zmluvný úrok 1.517,52 Eur, zmluvný úrok z omeškania 93,51 Eur, zákonný úrok z omeškania odo dňa zosplatnenia
do postúpenia 104,85 Eur a pôvodné poplatky 0,00 Eur) činilo 1.715,88 Eur (pozn. súdu: bez toho, aby vysvetlil ich výpočet, teda bez toho aby bolo zrejmé, z čoho tieto sumy presne pozostávajú a ako ich, s uvedením všetkých konkrétnych vstupných údajov, vypočítal - na základe čoho, prípadne z akých súm a za aké konkrétne obdobia). Tvrdil, že žalovanému bola zmena veriteľa oznámená listom zo dňa 11.11.2014.
4. Na výzvu súdu na doplnenie skutkových tvrdení akú celkovú sumu a kedy žalovaná na tento úver už (do postúpenia pohľadávky a po jej postúpení) celkom uhradila žalobca oznámil, že žalovaná uhradila pôvodnému veriteľovi na danú pohľadávku čiastku 7.238,94 Eur a súčasnému veriteľovi čiastku 22,60 Eur.
5. Žalovaná sa k žalobe na výzvu súdu vyjadrila tak, že v danom prípade ide o zmluvu svojim charakterom spotrebiteľskú a navrhla, aby súd skúmal, či predmetný úver - zmluva o splátkovom úvere zo dňa 24.5.2010 má náležitosti podľa zákona č. 258/2001 Z.z. platného v čase jej uzavretia s tým, že predmetná zmluva o úvere podľa nej takéto náležitosti neobsahuje a navrhla, aby súd vychádzal len z jej povinnosti vrátiť požičanú istinu úveru, a zároveň žiadala o možnosť splácať dlh v splátkach. Písomným podaním zo dňa 15.4.2019 (po nariadení pojednávania) žalovaná predložila splnomocnenie, ktorým na svoje zastupovanie poverila advokáta, a dňa 18.4.2019 prostredníctvom tohto právneho zástupcu uviedla, že zmluva obsahuje nesprávny údaj o celkovej výške spotrebiteľského úveru, ktorý je v zmluve uvedený vo výške 10.000,- Eur, pričom jej bol v skutočnosti poskytnutý úver vo výške 9.810,83 Eur (pozn. súdu: na tomto mieste však treba poukázať na to, že úver a jeho čerpanie nie je to isté), čo vyplýva aj z výpisu z úverového účtu, ktorý predložil žalobca (bezhotovostné čerpanie úveru 9.648,61 Eur + 162,22 Eur) s tým, že takéto zavádzanie spotrebiteľa, v tak závažnom údaji akým je výška spotrebiteľského úveru, má rovnaké dôsledky ako jeho neuvedenie. Vzhľadom na to, že na predmetný úver zaplatila sumu v celkovej výške 7.261,54 Eur a právny predchodca žalobcu jej poskytol finančné prostriedky vo výške 9.810,83 Eur, má žalobca podľa nej nárok len na nedoplatenú istinu úveru vo výške 2.549,29 Eur. Na pojednávaní opätovne požiadala o úhradu v splátkach, k čomu popísala svoju sociálnu situáciu (dôchodok, nájom a úhradu za lieky) s tým, že je schopná splácať pohľadávku vo výške približne 50,- Eur mesačne.
6. Na písomné vyjadrenie žalobcu zo dňa 9.4.2019 k vyjadreniu žalovanej, predložené súdu po uplynutí lehoty 15 dní stanovenej uznesením s výzvou na vyjadrenie v zmysle ust. § 167 ods. 3 CSP (lehote uplynula 4.4.2019), obsahujúce nekonkrétne, neúplné a tým aj nepodstatné vyjadrenie k náležitostiam zmluvy a poplatkom, v zmysle ust. § 153 ods. 2 CSP urobené oneskorene a podľa ust. § 294 v spojení s ust. § 140 ods. 2 CSP predstavujúce taktiež už aj neprípustnú zmenu žaloby, súd neprihliadal.
7. Podľa Čl. 3 ods. 2 CSP výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho slovách a vetách jasné a nepochybné. Nikto sa však nesmie dovolávať slov a viet tohto zákona proti ich účelu a zmyslu podľa odseku 1.
8. Podľa Čl. 5 CSP zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Súd môže v rozsahu ustanovenom v tomto zákone odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie práva alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, alebo vedú k nedôvodným prieťahom v konaní.
9. Podľa § 149 CSP prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky
10. Podľa § 153 ods. 1 CSP strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania.
11. Podľa § 215 ods. 1 a 2 CSP súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu. Skutkový stav sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona.
12. „Všeobecné, vágne a paušálne tvrdenia žalobcu neumožňujú súdu ich vecné preskúmanie a nie sú spôsobilé byť predmetom dokazovania. Takéto nesubstancované prejavy žalobcu súd v konaní legitímne
opomenie a nevykonáva vo vzťahu k ich pravdivosti žiadne dokazovanie.“ (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 670. + ďalej podrobnejšie viď aj bod 44. tohto odôvodnenia).
13. V súvislosti s dopĺňaním skutkových tvrdení (ako podkladu zisťovania skutkového stavu) súd tiež pripomína, že podľa § 140 ods. 2 CSP zmenou žaloby je i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe, pričom podľa § 294 CSP zmena žaloby sa v spotrebiteľských sporoch nepripúšťa, ak je žalovaným spotrebiteľ.
14. Na prejednanie veci bolo nariadené pojednávanie, na ktorom súd vykonal dokazovanie označenými dôkazmi (§ 132 ods. 1 CSP), ktorých odpis bol stranám sporu v priebehu konania doručený (§ 204 CSP), a na základe zhodných (resp. nespochybnených) tvrdených rozhodujúcich skutočností (§ 132 ods. 1 a § 186 ods. 2 CSP) a vykonaných dôkazov zistil tento skutkový stav:
15. Dňa 24.5.2010 uzatvoril právny predchodca žalobcu Slovenská sporiteľňa, a.s. ako banka so žalovaným ako dlžníkom písomnú zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX. Na základe uvedenej zmluvy poskytol právny predchodca žalobcu žalovanému bezúčelový úver vo výške 10.000,- Eur, a žalovaný sa zaviazal úver hradiť formou 77 mesačných splátok (vo výške 35,10 Eur do dňa 31.5.2010 a vo výške 206,03 Eur odo dňa 17.6.2010), vždy k 17. dňu v mesiaci s tým, že úrok bol dohodnutý vo výške 14,90% p.a. a celkové náklady spojené s úverom predstavovali uhradiť 5.881,31 Eur, a to do 17.9.2016. Celková čiastka, ktorú sa žalovaný zaviazal uhradiť, činila 15.881,31 Eur. Vzhľadom k tomu, že žalovaný úver neuhradil tak ako sa zmluvne zaviazal, dostal sa do omeškania, Slovenská sporiteľňa, a.s. žalovaného výzvou zo dňa 8.9.2014 vyzvala k úhrade, upozornila ho na možnosť mimoriadneho zosplatnenia úveru, ale keďže žalovaný výzve nevyhovel, dňa 3.10.2014 na základe ustanovenia čl. 7.6.1 VOP zmluvy úver zosplatnila. Predmetná pohľadávka vrátane jej príslušenstva bola na žalobcu postúpená zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 29.10.2014 s tým, že tzv. istina činila 7.190,81 Eur a príslušenstvo činilo 1.715,88 Eur (pozn. súdu: bez toho, aby bol zrejmý ich výpočet, teda bez toho aby bolo zrejmé, z čoho tieto sumy presne pozostávajú a ako ich, s uvedením všetkých konkrétnych vstupných údajov, vypočítal
- na základe čoho, prípadne z akých súm a za aké konkrétne obdobia). Žalovanému bola zmena veriteľa oznámená listom zo dňa 11.11.2014.
16. Na rámec pôvodných stranami dodaných skutkových tvrdení, pri zisťovaní skutkového stavu v prospech spotrebiteľa (§ 295 CSP) pritom súd vo vzťahu k tomu (na základe oznámenia žalobcu i vyjadrenia žalovaného, a žalobcom predloženej listiny označenej ako „zostava prehľadu úveru nad archívom“, viď č.l. 40 spisu) zistil už len to, že žalovaná na základe tejto zmluvy z výšky úveru 10.000,- Eur vyčerpala (v jej prospech bolo poskytnutých) 9.810,83 Eur, a na úhradu tejto zmluvy zaplatila postupne v rôznych dňoch (aj mimo dohodnutých termínov splátok - teda pred resp. po ich splatnosti - čo by mohlo mať vplyv na výpočet úrokov) spolu sumu vo výške 7.261,54 Eur. Vo vzťahu k úrokom a poplatkom, najmä ich výpočtu (z akých konkrétnych súm a za aké konkrétne obdobie ich žalobca resp. jeho právny predchodca vyúčtoval), pritom súd zo žalobných tvrdení nezistil nič.
17. Z hľadiska vymedzenia rozhodovanej veci súd osobitne zdôrazňuje, že žiadne iné než vyššie uvedené podstatné skutočnosti v konaní stranami uvedené a ani zákonom stanoveným procesným postupom súdu (§ 215 ods. 1 a 2 CSP) zistené neboli a ani nevyšli najavo (§ 191 ods. 1 CSP).
Relevantné hmotnoprávne normy
18. Podľa § 497 zák. č. 513/1991 Zb. (ďalej len „Obchodný zákonník“ alebo aj „OBZ“) zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
19. Nasledujúce dispozitívne ustanovenia Obchodného zákonníka (od ktorých sa strany v zmysle § 263 ods. 1 OBZ môžu odchýliť) stanovujú výšku úrokov, ich uplatňovanie, ako aj pravidlá splácania a splatnosti úrokov.
20. Napríklad podľa § 502 ods. 1 OBZ od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Podľa § 503 ods. 1 OBZ záväzok platiť úroky je splatný spolu so záväzkom vrátiť
použité peňažné prostriedky. Ak lehota na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov je dlhšia ako rok, sú úroky splatné koncom každého kalendárneho roka. V čase, keď sa má vrátiť zvyšok poskytnutých peňažných prostriedkov, sú splatné aj úroky, ktoré sa ho týkajú. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia ak sa poskytnuté peňažné prostriedky majú vrátiť v splátkach, sú v deň splatnosti každej splátky splatné aj úroky z tejto splátky. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia dlžník je oprávnený vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky pred dobou určenou v zmluve. Úroky je povinný zaplatiť len za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných prostriedkov.
21. V prejednávanom prípade je zrejmé, že ide o právny vzťah vyplývajúci zo zmluvy o úvere, ktorá má v zmysle ust. § 261 ods. 6 OBZ povahu tzv. absolútneho obchodného záväzkového vzťahu spravujúceho sa ustanoveniami tretej časti tohto zákona. Zo skutočností uvedených žalobcom však vyplýva, že v podrobnostiach ide o nároky medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako spotrebiteľom vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a právny vzťah (zmluvu) medzi účastníkmi je preto potrebné posúdiť aj podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej len „ZoSU“), ktorý stanovuje špeciálnu úpravu spotrebiteľských úverov.
22. Podľa § 1 ods. 1 ZoSU tento zákon upravuje práva a povinnosti súvisiace s poskytovaním spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa.
23. Podľa § 4 ods. 1 ZoSU zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu, inak je neplatná.
24. Obligatórne obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere sú uvedené v ust. § 4 ods. 2 ZoSU, podľa ktorého zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať a) obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o právnickú osobu, alebo meno, priezvisko, miesto podnikania alebo adresu trvalého pobytu a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o fyzickú osobu, b) meno, priezvisko a adresu trvalého pobytu spotrebiteľa, c) identifikáciu osoby, ktorej vlastnícke právo k tovaru alebo službe neprechádza na spotrebiteľa v okamihu odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva k tomuto tovaru alebo službe spotrebiteľom, d) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, e) celkovú výšku a menu poskytnutého spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie, f) v prípade odloženej platby za tovar alebo poskytnutú službu, opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, a cenu tovaru alebo poskytnutej služby, g) konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru, h) ročnú úrokovú sadzbu; v prípade variabilnej ročnej úrokovej sadzby zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať podmienky zmeny variabilnej ročnej úrokovej sadzby, ako aj index alebo referenčnú sadzbu, ktoré sa vzťahujú na pôvodnú variabilnú ročnú úrokovú sadzbu, i) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, k) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 7a ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok; platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny štvrťrok, l) veriteľom vyžadované ručenie alebo poistenie, m) výpočet nákladov uvedených v § 2 písm. c) prvom až piatom bode, ktoré neboli zahrnuté do výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov; pričom sa uvedie výška týchto nákladov, spôsob výpočtu alebo čo najpresnejší odhad, n) oprávnenie spotrebiteľa na zníženie celkových nákladov na spotrebiteľský úver pri jeho splatení pred lehotou splatnosti podľa § 6 a spôsob určenia výšky poplatku za splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti, o) upozornenia týkajúce sa následkov nesplácania spotrebiteľského úveru,
p) práva spotrebiteľa podľa § 7, q) spôsob zániku záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, r) informáciu o možnosti mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, s) názov a adresu príslušného kontrolného orgánu podľa § 8 ods. 1.
25. Podľa § 273 OBZ časť obsahu zmluvy možno určiť aj odkazom na všeobecné obchodné podmienky vypracované odbornými alebo záujmovými organizáciami alebo odkazom na iné obchodné podmienky, ktoré sú stranám uzavierajúcim zmluvu známe alebo k návrhu priložené.
26. Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.
27. Podľa § 4 ods. 3 ZoSU pri nesplnení podmienok podľa odseku 2 je zmluva o spotrebiteľskom úvere platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe a) poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať alebo b) dodaný tovar alebo poskytnutá služba. Ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa odseku 2 písm. a), b), d) až j), k) a l), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov
28. V zmysle ust. § 4 ods. 4 ZoSU zároveň platí, že od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere.
Všeobecné východiská
29. Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení zmluva o úvere predpokladá záväzok veriteľa, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a záväzok dlžníka poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Ďalší obsah takéhoto právneho vzťahu (vrátane niektorých otázok týkajúci sa úročenia, úrokov a ich splatnosti) je vo všeobecnosti subsidiárne určený dispozitívnymi normami § 498 a nasl. Obchodného zákonníka (ak strany nedohodnú inak). V prípade zmluvy o spotrebiteľskom úvere (čo je aj tento prípad) však zákon pre vznik práva na úroky a poplatky v zmysle § 4 ods. 2 ZoSU, okrem písomnej formy zmluvy, vyžaduje aj jej ďalšie obligatórne obsahové náležitosti (inak sa podľa § 4 ods. 3 ZoSU poskytnutý spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, resp. podľa § 4 ods 4 ZoSU úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere, veriteľ od spotrebiteľa požadovať nemôže).
30. Všetky vyššie uvedené obligatórne obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere pritom zároveň vo svojej podstate vymedzujú rozhodujúce skutočnosti, ktoré jediné odôvodňujú, resp. v zmysle ZoSU sú spôsobilé (mohli by a mali by) odôvodňovať nárok na úroky a poplatky (odplatu) za úver podľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a ktoré preto musí žalobca v súvislosti s nimi pre úspech v konaní riadne tvrdiť (a preukázať). Totiž len ak je v zmluve (presne) stanovený rozsah a spôsob čerpania, úročenia a splácania úveru resp. jeho jednotlivých častí a súvisiacich poplatkov (teda záväzok), iba vtedy zákon s takýmto prejavom vôle spája právne následky (teda vznik práv a povinností), a len vtedy je možné kedykoľvek určiť rozsah všetkých práv a povinností, ktoré sú obsahom daného právneho vzťahu.
31. Pre úplnosť treba uviesť, že časť obsahu zmluvy síce možno určiť aj odkazom na obchodné podmienky, nemalo by sa to však týkať podstatných náležitostí zmluvy (ale len dojednaní technického a vysvetľujúceho charakteru), keďže tieto informácie sa musia povinne uvádzať spotrebiteľovi už v predzmluvnom formulári (§ 3 ods. 5 ZoSU), a nič by preto, v prípade poctivého prístupu veriteľa, nemalo brániť tomu uviesť ich aj priamo v zmluve (mutatis mutandis aj nález ÚS ČR citovaný nižšie). Okrem toho tiež platí, že stanovenie časti obsahu zmluvy odkazom na obchodného podmienky nemôže byť ani neprimerane všeobecné (nestačí iba zmienka o obchodných podmienkach), pretože ak má byť súčasťou zmluvy (ako prejavu vôle), platia preňho, ak sa s ním majú spájať právne účinky, rovnaké pravidlá ako aj pre iné právne úkony. Časť obsahu zmluvy, ktorú tento odkaz určuje (poukazom na obchodné podmienky), by sa mala preto stanoviť konkrétne (určite a zrozumiteľne, § 37 ods. 1 OZ) tak, aby bolo zrejmé úpravu ktorej časti zmluvy (práv a povinností) treba hľadať a vykladať na inom mieste (napr. v obchodných podmienkach), písomne (§ 9 ods. 1 ZoSu), a zároveň aj nie menším písmom ako iná časť takejto zmluvy (§ 53c OZ). V tomto prípade tomu tak nebolo.
32. V tejto súvislosti súd tiež pripomína, že určitosti a zrozumiteľnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako dvojstranného právneho úkonu nesvedčí ani rozsiahlosť a neprehľadnosť textu obchodných podmienok napísaná drobným písmom so súčasným zakomponovaním viacerých podstatných zmluvných náležitostí zmluvy o úvere na ich viacerých miestach. Inými slovami vo vzťahu k ich platnosti súd zdôrazňuje, že v prípade konfliktu záujmov spotrebiteľa a jeho zmluvného partnera je potrebné poskytnúť vyššiu mieru ochrany spotrebiteľovi ako slabšej zmluvnej strane. V kontexte s týmto princípom je potrebné posúdiť aj úverové zmluvné podmienky. Tie zásadne nesmú slúžiť tomu, aby do nich často v neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom napísanej forme skryl zmluvný partner spotrebiteľa podmienky, ktoré sú podstatné, a o ktorých môže predpokladať, že uniknú jeho pozornosti. Pokiaľ tak učiní, čo sa stalo aj v tomto prípade, spreneverí sa princípu dôvery a preto takému jednaniu nemožno priznať právnu ochranu pre rozpor s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ).
33. K tomu možno poukázať aj na právny záver uvedený v náleze Ústavného súdu ČR z 11.11.2013, sp. zn. I.ÚS 3512/11. Podľa neho v rámci spotrebiteľských zmlúv dojednania o zmluvnej pokute (argumentum a minori ad maius tým skôr o predmete hlavného záväzku resp. o podstatných náležitostiach zmluvy, pozn. súdu) v zásade nemôžu byť súčasťou tzv. všeobecných zmluvných podmienok, ale len spotrebiteľskej zmluvy samotnej (na ktorú spotrebiteľ pripája svoj podpis). Ústavný súd zdôraznil, že dodávateľ sa má chovať k spotrebiteľovi, ktorý je slabšou zmluvnou stranou poctivo, v opačnom prípade mu nie je možné poskytnúť právnu ochranu. Zásada poctivosti sa prejavuje aj tým, že zmluvné dojednania nesmú byť umiestnené v oddieloch, ktoré vzbudzujú dojem nepodstatného charakteru. Obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách majú slúžiť predovšetkým k tomu, aby nebolo nevyhnutné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru, a naopak nesmú slúžiť k tomu, aby do nich v často neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom písanej forme skryl dodávateľ dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých predpokladá, že pozornosti spotrebiteľa zrejme uniknú.
Právne posúdenie
34. V danom prípade ide v zmysle ust. § 290 CSP nepochybne o tzv. spotrebiteľský spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou. Podanej žalobe, ktorou je súd viazaný, vychádzajúc zo skutočností v nej uvedených, však nemožno vyhovieť úplne.
35. V návrhovom konaní je výlučne na žalobcovi a jeho zodpovednosti čoho (akého práva) a na základe akých skutočností sa v súdnom konaní domáha. V zmysle ustanovenia § 132 ods. 1 CSP musí žalobca v žalobe uviesť pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, ktoré odôvodňujú uplatnený nárok (povinnosť tvrdenia), teda vymedziť skutkové okolnosti, ktoré majú byť podkladom rozhodnutia, označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (dôkazná povinnosť), a uviesť žalobný návrh. Žalobným návrhom je súd viazaný. Žalobca teda procesne zodpovedá za to čo a prečo žaluje, a za výber a formuláciu procesných prostriedkov. Je preto zásadne vecou toho, kto navrhuje začatie konania, aby žalobu prispôsobil po stránke formulačnej a obsahovej § 132 ods. 1 CSP. Podľa § 132 ods. 2 CSP opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy. Podľa § 150 ods. 1 CSP strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.
36 V sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou, platí, že súd je viazaný žalobou. Nárok uplatnený žalobou je charakterizovaný opísaním skutkových okolností, ktorými žalobca svoj nárok odôvodňuje, a skutkovým základom opísaným v žalobe v spojení so žalobným petitom je potom vymedzený základ nároku uplatneného žalobou, ktorý je predmetom konania. Rozhodujúcimi skutočnosťami sa rozumejú (všetky) údaje, ktoré sú celkovo nutné k tomu, aby bolo jasné, o čom a na akom základe má súd rozhodnúť, a ktoré, ak budú preukázané, umožňujú žalobe vyhovieť (porovnaj tiež napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 23. januára 2002, sp. zn. 25 Cdo 643/2000, in Soubor rozhodnutí Nejvyššího soudu, nakladateľstvo C.H.Beck, zväzok 13, publ. pod označením C 962).
37. Rozsah nutných údajov, ktoré odôvodňujú uplatnený nárok čo do základu a výšky (bremeno tvrdenia), je pritom určovaný hypotézou právnej normy, ktorá sa má na daný právny vzťah resp. skutkový stav aplikovať.
38. Žalobca si v tomto konaní podanou žalobou uplatnil voči žalovanej ako spotrebiteľke v súvislosti s jej vzťahom s jeho právnym predchodcom (bankou) ako dodávateľom zaplatenie požadovanej sumy len všeobecne - poukazom na poskytnutý úver a pripojené listiny. Ako dodávateľ tak ale procesne netvrdil a nepreukázal všetky také rozhodujúce skutočnosti, ktoré by konkrétne a komplexne (podľa § 132 ods. 1 a 150 ods. 1 CSP úplne) skutkovo identifikovali a odôvodňovali uplatnený nárok voči žalovanému čo do základu a výšky, a umožňovali ho preskúmať (a to najmä uplatňované zmluvné úroky a poplatky), a preto považoval súd podanú žalobu v tejto časti za nedôvodnú. V súvislosti s úvahami o úplnosti podania má pritom súd za to, že žaloba má po formálnej stránke všetky minimálne obsahové náležitosti, je v nej obsiahnuté čoho sa týka a čo sleduje, ako aj uvedenie podľa žalobcu podstatných (rozhodujúcich) skutočností, a jej posúdenie ako aj posúdenie (ne)úplnosti týchto tvrdení tak bolo už len vecou posúdenia a rozhodnutia súdu vo veci samej (v opačnom prípade by žalobu, pre neunesenia bremena tvrdenia, nebolo možné nikdy zamietnuť). Pre úplnosť tiež treba uviesť, že ďalšie dopĺňanie rozhodujúcich skutočností ani neprichádzalo do úvahy - keďže podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe sa v spotrebiteľských veciach nepripúšťa (porovnaj § 294 v spojení s ust. § 140 ods. 2 CSP).
39. Súd pripomína, že dôvod uplatneného nároku musí byť v žalobe vymedzený dostatočne konkrétne, určite a nezameniteľne (aj pre vymedzenie totožnosti rozhodovanej veci) tak, aby bolo zrejmé o čom a na základe akých skutočností (teda v tomto konkrétnom prípade zrejme na základe ktorých konkrétnych skutočností súvisiacich s úrokmi a poplatkami) má súd o nároku na zaplatenie uplatnenej sumy (resp. jej zložiek) rozhodnúť. Uvedené má význam jednak z hľadiska prekážky litispendencie a res iudicata, ako aj v zmysle uplatnenia prejednacieho princípu a zásady koncentrácie, a toho, aby sa žalovaný k predmetu konania vôbec mohol riadne vyjadriť (vrátane konkrétneho výpočtu úrokov a poplatkov). V návrhovom (sporovom) konaní je preto zrejmé, že je povinnosťou a zodpovednosťou žalobcu tvrdiť (substancovať) všetky také skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali (bremeno tvrdenia), v zmysle prejednacej zásady a zásady kontradiktórnosti súd nie je povinný a ani oprávnený vyhľadávať za žalobcu rozhodujúce skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali, a tieto len posudzuje (vychádza z tvrdeného a zisteného skutkového stavu). Skutkový stav sa pritom zisťuje len v rámci vymedzenom procesným útokom a obranou procesným postupom podľa zákona, a teda, okrem niektorých výnimiek, iba na základe predložených skutkových tvrdení, a to či už zhodných (§ 186 ods. 2 CSP), nepopretých (§ 151 ods. 1 CSP) alebo verifikovaných (preukázaných) po vykonanom dokazovaní (§ 220 ods. 2 CSP), a skutočnosti, ktoré procesne nikto netvrdil (okrem skutočností všeobecne známych, alebo skutočností známych súdu z jeho činnosti, prípadne niektorých skutočností vyplývajúcich z verejných registrov) podkladom rozhodnutia nie sú. Inými slovami teda možno povedať, že skutočnosti (z ktorých by eventuálne bolo možné vyvodzovať právo žalobcu - na konkrétne úroky a poplatky), ktoré žalobca (dodávateľ) netvrdil, sa teda inak v konaní vyhľadávať (zisťovať), preukazovať a pri rozhodovaní tak ani posudzovať nebudú. Súd sám nevyšetruje a nevyhľadáva skutočnosti potrebné pre priznania práva - rozhoduje len v rámci procesného útoku a na základe skutkového stavu zisteného procesným postupom podľa zákona (viď § 181 ods. 3, § 215 ods. 2 CSP, ako aj obsahovú štruktúru rozsudku podľa § 220 ods. 2 CSP - v ktorom súd uvedie čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, a ako súd posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, a ako vec právne posúdil), a preto v prípade, že z tvrdených skutočností právo na zaplatenie požadovanej sumy nevyplýva (neunesenie bremena tvrdenia), a v spotrebiteľských veciach sa podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe ani nepripúšťa (§ 294 v spojení s ust. § 140 ods. 2 CSP), nemožno mu priznať súdnu ochranu, a nárok žalobcu z takejto žaloby musí byť v tomto rozsahu zamietnutý.
40. Uvedené závery pritom vyplývajú aj z komentovanej odbornej literatúry, podľa ktorej „základnú procesnú povinnosť sporových strán predstavuje povinnosť substancovať všetky podstatné a rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzujú svoju procesnú taktiku (útok alebo obranu). V sociálnej koncepcii civilného procesu sa povinnosť tvrdenia prejavuje ako povinnosť pravdivo a úplne opísať všetky rozhodujúce skutkové okolnosti prípadu. Nedodržanie tejto povinnosti vedie k neuneseniu bremena tvrdenia v civilnom spore. Následkom je tak opätovne strata sporu pre neunesenie konkrétneho procesného bremena. Ak teda súd procesnú stranu „pristihne“ pri porušení povinnosti tvrdenia, je v rámci tzv. materiálneho vedenia sporu oprávnený a povinný k tejto skutočnosti prihliadnuť a vyhodnotiť ju v komplexe s inými procesnými povinnosťami a bremenami pri rozhodovaní sporu. ... Súd teda in concreto prihliadne i na nedodržanie procesnej povinnosti relevantne substancovať rozhodujúce skutkové tvrdenia (t.j. substancovať ich pravdivo a úplne)“ (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová,
S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 50). „Všeobecné, vágne a paušálne tvrdenia žalobcu neumožňujú súdu ich vecné preskúmanie a nie sú spôsobilé byť predmetom dokazovania. Takéto nesubstancované prejavy žalobcu súd v konaní legitímne opomenie a nevykonáva vo vzťahu k ich pravdivosti žiadne dokazovanie. ... žalovanému musí byť umožnené vyjadriť sa ku všetkým tvrdeným skutočnostiam a vykonaným dôkazom. Toto svoje právo nemôže žalovaný efektívne realizovať v prípade neurčitého skutkového tvrdenia, ktoré samo o sebe vylučuje vysvetlenie alebo relevantnú reakciu, pri zachovaní náležitej miery vecnosti a zrozumiteľnosti. Pokiaľ samotná žaloba nevykazuje vady, pre ktoré by ju súd odmietol v zmysle § 129 ods. 3 CSP, nie je osobitne procesne sankcionované to, že žalobca nedostatočne substancoval svoje skutkové tvrdenia, resp. že sú jeho skutkové tvrdenia neúplné alebo neurčité. Tieto okolnosti sa však prejavia v ďalšom procesnom postupe súdu (napr. nevykonanie dôkazu, neúplne zistený skutkový stav a pod.) a v jeho konečnom rozhodnutí (zamietnutie žaloby, prípadne zastavenie konania), za čo nesie plnú zodpovednosť procesne neaktívny žalobca. V záujme jeho vlastného procesného úspechu vyžaduje sporové konanie od žalobcu adekvátnu mieru vigilancie a diligencie, teda bdelosti a dôslednosti“ (in: tamtiež, s. 670). „Primárne by všetky relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalobcu mali byť uvedené v žalobe a relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalovaného v jeho vyjadrení k žalobe, resp. v replike a duplike (pozri § 167 a komentár k nemu). Súd môže dať stranám možnosť riadne splniť povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť aj dodatočne, tento postup je však na úvahe súdu ... Kruciálny rozdiel medzi sporom a mimosporom spočíva v tom, že zatiaľ čo v mimospore je zistenie všetkých podstatných skutočností povinnosťou súdu, a to dokonca bez ohľadu na (ne)aktivitu účastníkov konania (vyšetrovací princíp) a rozhodnutie vo veci samej možno vydať až vtedy, keď budú všetky relevantné skutočnosti zistené (princíp materiálnej pravdy), v klasickom spore (na tomto mieste odhliadneme od odlišností sporov s ochranou slabšej strany) je uvedenie a preukázanie relevantných skutočností povinnosťou a zodpovednosťou sporových strán za minimálnej procesnej aktivity súdu a vec je „zrelá“ na meritórne rozhodnutie nie až vtedy, keď boli všetky relevantné skutočnosti preukázané, ale už v momente, keď niektorá zo sporových strán prestala (resp. premeškala príležitosť) „posúvať“ spor k ďalším skutkovým zisteniam.“ Pokiaľ ide o rozsah skutkového základu meritórneho rozhodnutia v sporovom procese súd v zhode s jurisprudenciou poukazuje na to, že „v klasickom sporovom konaní súd nevystupuje v pozícii aktívneho vyšetrovateľa, ale v pozícii arbitra, ktorý zistí skutkový stav len z komponentov (pozri aj ďalší výklad), ktoré do konania dodali sporové strany. Úlohou súdu teda nie je aktívne vyhľadávať skutkové zistenia a snažiť sa o poznanie „objektívnej“, či „materiálnej“ pravdy, ale zisťovať skutkový stav v miere primeranej procesnej aktivite sporových strán. Bez tejto aktivity strán súd v zisťovaní skutkového stavu nepokračuje - uzavrie proces skutkového základu pre meritórne rozhodnutie a vec rozhodne“ (tamtiež, s. 796).
41. Na zdôraznenie uvedeného, s ohľadom na podanú žalobu, pre komplexné odôvodnenie rozsudku podľa § 220 ods. 2 CSP (predtým obdobne § 157 ods. 2 O.s.p., s uvedením čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, t.j. aké skutočnosti tvrdil) považuje preto súd za potrebné opätovne poukázať na to, že žalobca vo svojom návrhu v podstate ani len riadne netvrdil všetky rozhodujúce skutočnosti (skutkové okolnosti), ktoré by konkrétne a komplexne odôvodňovali celý uplatnený nárok, resp. jeho jednotlivé položky. V postupoch dodávateľov, v nadväznosti na ich často neprijateľne zjednodušené a netransparentné obchodné praktiky k spotrebiteľom, resp. často aj neprijateľné podmienky (ktoré požadujú od spotrebiteľa uhradenie plnení, o ktorých spotrebiteľ nebol pred uzavretím zmluvy preukázateľne informovaný, ktorých úhrada nebola upravená v zmluve alebo za ktoré spotrebiteľ nedostáva dohodnuté protiplnenie, viď § 53 ods. 4 písm. v OZ - čo taktiež súvisí s bremenom tvrdenia ohľadom požadovaných plnení), stalo sa už aj v súdnom konaní negatívnym javom iba všeobecné uplatňovanie nárokov nekonkrétnym poukazom na prílohy pripojené k návrhu. Na tento trend už reagoval aj zákonodarca, a v ustanovení § 132 ods. 2 platného Civilného sporového poriadku (účinného od 1.7.2016) už výslovne stanovil, že opísanie rozhodujúcich skutočností v žalobe nie je možné nahradiť odkazom na označené dôkazy. V danom prípade pritom ani z týchto príloh nevyplývajú jasne a zrozumiteľne všetky dôvody uplatnených nárokov. Podľa názoru súdu ide o typický prejav tzv. „Mcdonaldizácie“ spoločnosti a právnych služieb (Václav Vlk: Mcdonaldizace mění advokacii, je nutné reagovat; dostupné na www.ceska-justice.cz <http://www.ceska-justice.cz>). Celá žaloba má skôr len všeobecnú rámcovú (formulárovú) podobu s požadovanou úhradou údajného dlhu bez uvedenia všetkých nevyhnutných (rozhodujúcich) skutočností tak, aby bolo jasné o čom a na akom základe má súd rozhodnúť (a to už i vo vzťahu k tzv. istine - kde absentuje výslovné a zrozumiteľné tvrdenie o poskytnutí - čerpaní peňažných prostriedkov v určitom čase a v určitej výške a záväzku na ich vrátenie s určitým a zrozumiteľným vymedzením spôsobu tohto vrátenia - uvedené len odkazom na prílohy).
42. Teória procesného práva podmieňuje úspech účastníka konania v spore unesením dvoch bremien. Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie.
43. „Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného.“ (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2012, sp. zn. 6 MCdo 17/2010).
44. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na uznesenie Nejvyššího soudu ČR zo dňa 17. 6. 2010, sp. zn. 33 Cdo 2259/2008, podľa ktorého nestačí len „aby žalobce předložil soudu celou řadu listin a v žalobě (či jejím doplňku) souhrnně a nekonkrétně, bez vztahu k jednotlivým rozhodným tvrzením odkázal na tyto listiny. Takový postup by stíral rozdíl mezi skutkovými tvrzeními stran a skutkovými zjištěními, která soud činí z provedených důkazů, a zcela nepřípustným způsobem by přenášel aktivitu a odpovědnost příslušející účastníkům řízení na soud a byl by též v rozporu se základními zásadami občanského (sporného) řízení - zásadou dispoziční, projednací, rychlosti a hospodárnosti.“
45. Dokazovaním v sporovom konaní sa má preukázať to, čo strany tvrdili, a nie zisťovať to, čo strany netvrdili (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 571)
46. V prejednávanej veci je podľa obsahu žaloby predmetom konania zrejme vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov a úhrada celkových nákladov spojených so spotrebiteľským úverom. Žalobca mal v takom prípade bremeno tvrdenia, že so žalovaným bola uzavretá platná písomná zmluva o spotrebiteľskom úvere so záväzkom žalobcu poskytnúť žalovanému peňažné prostriedky, a záväzkom žalovaného poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť žalobcovi určité úroky (a poplatky), a ďalej že mu veriteľ určité peňažné prostriedky aj reálne poskytol a žalovaný ich (v určitom čase a v konkrétnej výške) nevrátil, prípadne nezaplatil dohodnuté konkrétne špecifikované úroky a poplatky (vrátane skutočností umožňujúcich ich výpočet), kedy bol tento dlh resp. jeho jednotlivé položky splatný, a že zmluva obsahuje všetky obligatórne obsahové náležitosti (keďže podľa § 4 ods. 3 ZoSU sa inak spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, a podľa § 4 ods. 4 ZoSU od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere). Z ust. § 132 a 294 CSP je pritom zrejmé, že všetky podstatné tvrdenia majú byť určite a zrozumiteľne uvedené už v žalobe samotnej, a to aj preto, aby už od začiatku súdneho konania (napr. i s poukazom na prerušenie plynutia premlčacej doby) bolo zrejmé, čo je jeho predmetom, a aby sa k tomu (ku konkrétnym skutočnostiam) v súlade so zásadou dispozičnou, prejednacou, rýchlosti i hospodárnosti konania mohla protistrana relevantne vyjadriť, a súd mohol tieto skutočnosti preskúmať a (vrátane okolností týkajúcich sa premlčania) aj posúdiť. Žalobca však všetky také skutočnosti, ktoré by konkrétne a komplexne skutkovo identifikovali a odôvodňovali celý uplatnený nárok voči žalovanému čo do základu a výšky (najmä vo vzťahu k úrokom a poplatkom) v konaní riadne ani netvrdil.
47. Tento nedostatok sa pritom týka predovšetkým úrokov, a rôznych poplatkov, resp. nákladov zaúčtovaných na ťarchu žalovaného. Žalobca uplatnil právo na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov, ku ktorým pripočítal aj úroky a rôzne poplatky, vo vzťahu k požadovaným úrokom (a poplatkom) však neuviedol všetky rozhodujúce skutkové okolnosti, ktoré by ich odôvodňovali, a tieto zo žaloby a príloh (z predložených dôkazov) napokon nevyplývajú ani nepriamo. Celá argumentácia k nim je v podstate založená len na poukaze a dôvere na ich strohé vyčíslenie v evidencii vypracovanej žalobcom resp. jeho právnym prechodcom bez toho, aby bolo zo žaloby zrejmé, ktoré konkrétne
skutočnosti tento dlh, vrátane jeho základu, výšky i času vzniku odôvodňujú. Takúto prax však už nemožno tolerovať. Vo vzťahu k požadovanej sume (najmä k zaúčtovaným úrokom a poplatkom) žalobca neuviedol všetky rozhodujúce skutočnosti umožňujúce ich určenie, prípadne overenie ich výpočtu. Obdobný postup, založený v podstate len na všeobecnom účtovaní žalobcu, bol síce v minulosti možný v zmysle bývalého (dnes už neplatného) znenia ust. § 172 ods. 1 O.s.p. (v znení účinnom do r. 2003) ak sa právo opieralo o tzv. výpis z kníh tuzemského peňažného ústavu (zrejme ako relikt bývalého štátneho vlastníctva, kontroly a z toho a priori predpokladanej správnosti účtovania všetkých peňažných ústavov), a aj to len pri vydávaní platobných rozkazov (procesne bez osobitného skúmania a dokazovania). V súdnom konaní v súčasnosti, s rovnocenným postavením sporových strán, osobitne v prípadoch ex offo kontroly nárokov zo spotrebiteľskej zmluvy, však nemožno nekriticky akceptovať a vychádzať iba z jednostranných nepreskúmateľných vyčíslení sporovej strany (dodávateľa) bez posúdenia práva. Z tvrdených (a preukazovaných) skutočností musí právo konkrétne vyplývať. Nemožno súhlasiť s postupom a nepriamym tvrdením žalobcu, že jeho evidovanie pohľadávky v uvedenom výpise (z „bankového informačného systému“) je snáď akousi verejnou listinou, a že toto odôvodňuje a potvrdzuje výšku žalobcom uplatnenej pohľadávky voči žalovanému. V opačnom prípade, ak by už samotné takéto listiny mali byť dôkazom o výške dlhu, bez možnosti preskúmania ich správnosti a výpočtu, by bola úloha súdu zbytočná a tzv. výpis z bankovej knihy - závislý od vstupných údajov žalobcu - by mohol byť rovno exekučným titulom (tak ako napr. platobný výmer niektorých verejnoprávnych inštitúcií, pri ktorých to ale ustanovuje zákon), čo je zjavný nezmysel. Podľa § 205 CSP iba listiny vydané orgánmi verejnej moci v medziach ich právomoci, ako aj listiny, ktoré sú osobitným predpisom vyhlásené za verejné, potvrdzujú pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo potvrdzuje, ak nie je dokázaný opak.
48. Vo vzťahu k požadovanej sume zaúčtovaných úrokov či poplatkov žalobca neuviedol (ani nepriamo v prílohách) všetky rozhodujúce skutočnosti umožňujúce ich určenie, prípadne overenie ich výpočtu. Pri uplatnení vyčíslených (kapitalizovaných) úrokov sú takými skutočnosťami, ktoré odôvodňujú ich uplatnenie (nárok), vychádzajúc z ich podstaty, nesporne najmä uvedenie výšky úrokovej sadzby s poukazom na konkrétne skutočnosti, ktorú ju odôvodňujú, a presné uvedenie jednotlivých súm - z ktorých sa uplatňuje, s uvedením konkrétnych období - za ktoré sa pri týchto sumách uplatňuje, spolu s ich skutkovým odôvodnením. Vznik jednotlivých dlžných súm, resp. čiastok v nich zahrnutých, však v danom prípade z tvrdení žalobcu nemožno identifikovať, a teda ani posúdiť. Výšku úrokovej sadzby, z ktorej zrejme svoj nárok odvodzuje, žalobca síce uviedol aspoň nepriamo predložením zmluvy, kde je uvedená ako percento p.a., jej uplatňovanie s uvedením úročených súm a konkrétnych období s jej skutkovým odôvodnením pri výpočte úroku však nie, a tieto skutočnosti zo žaloby napokon nevyplývajú ani nepriamo (z predložených príloh). V návrhovom (sporovom) konaní je pritom zrejmé, že je povinnosťou a zodpovednosťou žalobcu tvrdiť všetky také skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali (bremeno tvrdenia), súd nie je povinný a ani oprávnený vyhľadávať za žalobcu rozhodujúce skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali, tieto len posudzuje (vychádza z tvrdeného a zisteného skutkového stavu), a preto v prípade, že z tvrdených skutočností právo na uplatnené kapitalizované úroky a poplatky (v ich konkrétne uplatnenej výške) nevyplýva (neunesenie bremena tvrdenia), nemožno mu priznať súdnu ochranu, a nárok žalobcu z takejto žaloby musí byť v tomto rozsahu zamietnutý.
49. Okrem neunesenia bremena tvrdenia o všetkých skutočnostiach odôvodňujúcich právo na vyúčtované a uplatnené úroky a iné poplatky (a aký súm a za aké obdobie) súd pripomína, že tieto sú (v rámci podmienok upravujúcich čerpanie úveru) zároveň obligatórnymi obsahovými náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a vzhľadom na vyššie uvedené, i v nadväznosti na stým súvisiace dôkazné bremeno, je preto tiež zrejmé, že predložená zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje podmienky upravujúce čerpanie úveru - a tým aj úročenia (§ 4 ods. 2 písm. e) ZoSU), a poskytnutý spotrebiteľský úver sa preto považuje aj podľa § 4 ods. 3 ZoSU za bezúročný a bez poplatkov.
50. Vzhľadom na tieto dôvody, teda jednak pre neunesenie bremena tvrdenia ohľadom skutočností odôvodňujúcich úroky a iné poplatky, ako aj s poukazom na absenciu obligatórnych obsahových náležitostí zmluvy, s ktorými zákon spája bezúročnosť a bez poplatkovosť úveru, má žalobca, z titulu pohľadávky zo zmluvy o úvere nárok iba na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov (bez zmluvných úrokov a poplatkov). Keďže žalovanej bol poskytnutý úver (čerpanie) vo výške 9.810,63 Eur, na ktorý žalovaná uhradila sumu 7.261,54 Eur, súd ju zaviazal len na vrátenie zostatku týchto poskytnutých peňažných prostriedkov vo výške 2.549,29 Eur (tak ako navrhla žalovaná) spolu s úrokom z omeškania. Právny predchodca žalobcu žalovanú vyzval na vrátenie peňažných prostriedkov a žalovaná je v omeškaní s ich vrátením, a preto jej súd v zmysle ust. § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka a § 3 nar. vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. uložil povinnosť na ich zaplatenie spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,05% ročne z dlžnej sumy uplatnenými v súlade so zákonom odo dňa nasledujúceho po lehote na úhradu uvedenej vo výzve k splateniu úveru, a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.
51. O splnení dlhu v splátkach súd rozhodol za primeraného použitia ust. § 232 ods. 3 CSP na základe žiadosti žalovanej, s prihliadnutím na celkovú výšku dlhu (presahujúcu minimálnu mzdu) a sociálnu situáciu žalovanej, vychádzajúc aj z priznaného úročenia dlhu až do jeho zaplatenia úrokom z omeškania, keď podľa zisteného skutkového stavu a názoru súdu tak plnenie v splátkach nezasiahne neprimerane do majetkovej sféry žalobcu (ktorý nie je pôvodným veriteľom). Súd preto uložil žalovanej povinnosť vykonať uložené peňažné plnenie v mesačných splátkach po 60,- Eur mesačne, a to pri súčasnej snahe o zabezpečenie jej finančnej disciplíny zároveň so stanovením podmienky riadneho plnenia splátok pod stratou výhody splátok pri omeškaní s ich plnením v zmysle ust. § 232 ods. 4 CSP tak, ako jej to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Súd zároveň pripomína, že určený spôsob splnenia dlhu predstavuje minimálne splátky a je na žalovanej a v jej záujme, aby uložené peňažné plnenie, podľa svojho uváženia a možností (súdu je známe, že je resp. bola úspešnou účastníčkou viacerých súdnych konaní), vykonala prípadne dobrovoľne aj skôr.
52. O náhrade trov konania súd rozhodoval v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
53. Žalobca bol v konaní o svojej žalobe na zaplatenie 8.801,84 Eur úspešný v časti vo výške 2.549,29 Eur, čo predstavuje 29% úspešnosť, žalovaná bola v konaní procesne úspešná v prevažujúcej časti (vo zvyšku), čo predstavuje 71% úspešnosť, takže úspešnejšia žalovaná má potom podľa pomeru úspechu nárok na náhradu trov konania v rozsahu pomerného rozdielu vo výške 42%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie sa podáva na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.
Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.