Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

13C/187/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., advokátska kancelária, Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, proti žalovanému: L. R., M.. XX.X.XXXX, XXX XX W. XX, o zaplatenie 999,48 Eur s príslušenstvom, takto

rozhodol:

Žalobu z a m i e t a .

Náhradu trov konania stranám n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Žalobou doručenou súdu 2.7.2012 sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu 999,48 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 755,21 Eur od 29.6.2011 do zaplatenia a náhradou trov konania.

2. Žalobu odôvodnil tým, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej dňa 28.6.2011 medzi postupcom Slovenská sporiteľňa, a.s. a žalobcom, postúpil postupca na žalobcu pohľadávku voči žalovanému. Uviedol, že postupca a žalovaný uzatvorili dňa 7.9.2005 zmluvu č. XXXXXXXXX, ktorej súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky postupcu. Na základe uvedenej zmluvy Slovenská sporiteľňa, a.s. poskytla žalovanému peňažné prostriedky (pozn. súdu: ktorých výšku žalobca neuviedol). Podmienky čerpania peňažných prostriedkov, podmienky splácania peňažných prostriedkov, podmienky pri neplnení zmluvných povinností a ďalšie náležitosti sú upravené v zmluve a vo všeobecných obchodných podmienkach. Vzhľadom na to, že žalovaný neplnil v stanovených termínoch splátky, čím porušil svoju povinnosť podľa zmluvy, postupca odstúpil od zmluvy a vyzval žalovaného na úhradu dlžnej sumy. Pohľadávka žalobcu ku dňu postúpenia predstavovala sumu 999,48 Eur, ktorá pozostávala z istiny 755,21 Eur, riadneho úroku 113,24 Eur a úroku z omeškania 131,03 Eur v súlade s prílohou k zmluve o postúpení, kde postupca Slovenská sporiteľňa, a.s. deklaruje, že výška a špecifikácia pohľadávky uvedenej v predmetnej prílohe je generovaná bankovým systémom a predstavuje aktuálnu dlžnú sumu ku dňu postúpenia pohľadávky. Žalobca tvrdil, že žalovaný uznal vyššie uvedený záväzok v dohode o uznaní záväzku, a že žalovaný zároveň uznal aj náklady inkasného konania, ktoré si v tomto konaní neuplatňuje. Uviedol, že dlžná suma pozostáva z neuhradenej istiny úveru vo výške 755,21 Eur (ktorú vymedzil ako „rozdiel medzi istinou úveru a súčtom všetkých mesačných platieb započítaných na istinu“), z riadneho úroku vo výške 113,24 Eur (ktorý vymedzil ako „rozdiel medzi postúpenými riadnymi úrokmi a platbami započítanými na tieto úroky“) a z úroku z omeškania vo výške 131,03 Eur (ktorý vymedzil ako „rozdiel medzi postúpenými úrokmi z omeškania a platbami započítanými na tieto úroky“).

5. Žalovaná sa k žalobe písomne nevyjadrila, hoci jej to súd pri príprave pojednávania uznesením podľa § 114 ods. 3 O.s.p. uložil a žaloba s prílohami jej bola riadne doručená.

6. Do konania na podporu žalovaného vstúpilo (počas účinnosti pôvodnej procesnoprávnej úpravy podľa zákona č. 99/1963 Zb.) ako vedľajší účastník na jeho strane Združenie na ochranu spotrebiteľa HOOS (ktorého účasť v konaní po účinnosti zákona č. 160/2015 Z.z. však už zase medzičasom zanikla), ktorý vo svojom písomnom vyjadrení uviedol, že žaloba má minimálnu výpovednú hodnotu, pretože z nej nie je možné zistiť špecifikáciu pohľadávky, ktorej sa žalobca domáha. Ďalej vzniesol námietku premlčania a výhrady k uznaniu premlčaného záväzku. K dohode o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku uviedol, že je to formulár, ktorý vopred pripravil veriteľ pre dlžníka a dlžník nemal žiadnym spôsobom možnosť ovplyvniť jej obsah, a možno mať vážne pochybnosti o tom, že skutočný prejav vôle zodpovedá jej obsahu. Prehlásenie dlžníka o vedomosti premlčania dlhu je sofistikovane „skryté“ do dohody o splátkach v bode 3, pričom malo byť súčasťou uznania záväzku v bode 2 dohody. Vyslovil názor, že takto predformulovaná dohoda nemôže byť pre priemerného spotrebiteľa zrozumiteľná a určitá. Uzatvorenie takejto dohody je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, pretože pri uzatváraní dohody neboli dodržané princípy dobromyseľnosti, čestnosti a žalobcom boli využité omyl a lesť v snahe dosiahnuť uznanie premlčaného záväzku spotrebiteľa. Podpisom formulárovej dohody si spotrebiteľ zhoršil svoje zmluvné postavenie, čo je v rozpore s ust. § 54 ods. 1 OZ. Okolnosti, za ktorých žalobca uzatvára so spotrebiteľmi formulárové dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku je podľa neho potrebné považovať za nekalú obchodnú praktiku podľa § 8 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z.z. Dohoda je dlžníkovi predkladaná na podpis s vysvetlením, že ide iba o dohodu o splátkach dlhu, pričom spotrebiteľ ani len netušil význam toho, čo podpisuje. Namietal, že nemožno poskytnúť súdnu ochranu právu, ktoré je uplatňované po použití nekalej obchodnej praktiky a je v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ). Dohodou sa dodatočne upravujú práva a povinnosti zo spotrebiteľskej zmluvy, preto je nutné považovať dohodu za dodatok k predbežne formulovanej štandardnej zmluve, teda k spotrebiteľskej zmluve, z ktorej žalobca odvodzuje svoj právny nárok. Dohoda, ako právny úkon, je pre svoju nezrozumiteľnosť, neurčitosť, rozpor s dobrými mravmi a rozpor s kogentnými ustanoveniami spotrebiteľského práva neplatná.

7. Na výzvu súdu na bližšiu špecifikáciu žalovanej pohľadávky žalobca súdu v odpovedi zo dňa 7.11.2012 zaslal iba listinu so zoznamom transakcií označenú ako platobná história odporcu, a na ďalšiu výzvu súdu v podaní zo dňa 13.5.2013 uviedol, že istina vo výške 755,21 Eur pozostáva z neuhradeného úveru, z poplatkov a zo zmluvných úrokov s tým, že žalovaný dňa 7.9.2005 čerpal peňažné prostriedky v celkovej výške 673,84 Eur a z poskytnutého úveru uhradil sumu v celkovej výške 695,44 Eur (pozn. súdu: neuviedol kedy a v akej výške - čo by mohlo mať vplyv na výpočet úrokov) k čomu len poukázal na platobnú históriu žalovaného s tým, že poplatky za správu účtu a poplatky za upomienky sú označené v platobnej histórii, a že zmluvné úroky sú v platobnej histórii vyčíslené „za príslušné obdobie“ (pozn. súdu: ktoré neuviedol) a špecifikoval len ich výpočet (príkladmo) ku dňu 30.9.2005, 31.10.2005 a 30.11.2005. Podľa tohto podania zmluvný úrok za jednotlivé mesiace počítal podľa vzorca: výška poskytnutého úveru mínus úhrady odporcu * 17,3 % (výška úrokovej sadzby pre príslušné obdobie)/360 (počet dní v roku) * X (počet dní príslušného obdobia, t.j. do dátumu úhrady) + výška poskytnutého úveru mínus úhrady odporcu * 17,3 % (výška úrokovej sadzby pre príslušné obdobie)/360 (počet dní v roku) * X (počet dní príslušného obdobia, t.j. do konca príslušného obdobia) s tým, že „vyššie uvedeným spôsobom bol úrok vyčíslený za každý mesiac tak, ako je to uvedené v platobnej histórii“. K vyjadreniu vedľajšieho účastníka sa osobitne nevyjadril.

8. Písomným podaním zo dňa 23.7.2013 žalobca následne žalobu upravil a čom rozhodol súd obsadený predchádzajúcim zákonným sudcom uznesením č.k. 13C/187/2012 - 91 tak, že konanie v časti o zaplatenie sumy 572,60 Eur s príslušenstvom zastavil a pripustil zmenu žaloby v časti úrokov z omeškania. Následne súd rozsudkom č.k. 13C/187/2012 - 101 zo dňa 11.11.2013 žalobe (vo zvyšku) vyhovel vychádzajúc zo splátok splatných od 20.10.2008 do 20.8.2010 (v celkovej výške 426,88 Eur) a 4 ročnej premlčacej doby s tým, že eventuálne nesprávna RPMN nemá za následok bezúročnosť alebo bezpoplatkovoť úveru, pretože zmluva bola uzavretá v čase, kedy ust. § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z. (s následkom bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru) ešte tento údaj nevyžadovalo.

9. Krajský súd v Prešove na základe odvolania vedľajšieho účastníka uznesením č.k. 17Co/22/2014

- 147 zo dňa 10.4.2014 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a v rozsahu zrušenia mu vec vrátil na ďalšie konanie. Vychádzal z toho, že vzhľadom na to, že ide o vzťah spotrebiteľský, aplikujú sa naň ustanovenia o premlčaní upravené v Občianskom zákonníku, a je tak potrebné aplikovať všeobecnú 3-rocnú premlčaciu dobu podľa § 101 Občianskeho zákonníka, a teda nepremlčanými sú len splátky

úveru splatné po 2.7.2009. Za nesprávne označil odvolací súd taktiež konštatovanie predchádzajúceho sudcu, že aj v prípade pravdivosti tvrdenia, že v zmluve nie je správne uvedená RPMN, by to nemalo za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, pretože to zákon v čase uzavretia zmluvy nevyžadoval (odvolací súd poukázal na § 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z.z. účinného ku dňu uzavretia zmluvy o úvere 7.9.2005) a uložil súdu posúdiť, či sa úver má považovať za bezúročný a bez poplatkov, a vo veci opätovne rozhodnúť.

10. Po zmene zákonného sudcu (po zmene v obsadení súdu) sa tak súd vecou zaoberal opätovne, a keďže v danom prípade hodnota sporu bez príslušenstva (§ 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka) neprevyšuje sumu 1000,- Eur (tzv. „drobný spor“), súd vec v súlade s ust. § 297 CSP prejednal bez nariadenia pojednávania.

11. V zmysle ustanovenia § 132 ods. 1 CSP musí žalobca v žalobe uviesť pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, ktoré odôvodňujú uplatnený nárok (povinnosť tvrdenia), teda vymedziť skutkové okolnosti, ktoré majú byť podkladom rozhodnutia, a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (dôkazná povinnosť). Podľa § 132 ods. 2 CSP opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy.

12. V sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou, platí, že súd je viazaný žalobou. Nárok uplatnený žalobou je charakterizovaný opísaním skutkových okolností, ktorými žalobca svoj nárok odôvodňuje, a skutkovým základom opísaným v žalobe v spojení so žalobným petitom je potom vymedzený základ nároku uplatneného žalobou, ktorý je predmetom konania. Rozhodujúcimi skutočnosťami sa rozumejú (všetky) údaje, ktoré sú celkovo nutné k tomu, aby bolo jasné, o čom a na akom základe má súd rozhodnúť, a ktoré, ak budú preukázané, umožňujú žalobe vyhovieť (porovnaj tiež napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 23. januára 2002, sp. zn. 25 Cdo 643/2000, in Soubor rozhodnutí Nejvyššího soudu, nakladateľstvo C.H.Beck, zväzok 13, publ. pod označením C 962).

13. Rozsah nutných údajov, ktoré odôvodňujú uplatnený nárok čo do základu a výšky (bremeno tvrdenia), je pritom určovaný hypotézou právnej normy, ktorá sa má na daný právny vzťah resp. skutkový stav aplikovať.

14. Podľa § 153 ods. 1 CSP strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania.

15. Podľa § 215 ods. 1 a 2 CSP súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu. Skutkový stav sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona.

16. Podľa § 217 ods. 1 CSP pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania tým nie sú dotknuté.

17. Súd vo veci vykonal dokazovanie všetkými predloženými listinami, a na základe zhodných (resp. nespochybnených) tvrdení účastníkov (§ 186 ods. 2 CSP) a vykonaných dôkazov zistil tento skutkový stav:

18. Súd sa vo veci oboznámil so žalobou a vykonal dokazovanie všetkými predloženými listinami, ktorých odpis bol stranám sporu v priebehu konania doručený (§ 204 , a na základe zhodných (resp. nepopretých) tvrdení rozhodujúcich skutočností (§ 132 ods. 1, § 151 a § 186 ods. 2 a vykonaných dôkazov zistil tento skutkový stav:

19. Dňa 7.9.2005 uzatvoril právny predchodca žalobcu Slovenská sporiteľňa, a.s. ako banka so žalovaným ako dlžníkom písomnú zmluvu o splátkovom úvere č. 503494858. Podľa článku I. predmetom tejto zmluvy bolo poskytnutie splátkového úveru bankou dlžníkovi v sume, mene a za podmienok dohodnutých v tejto zmluve o úvere. Dlžník sa v nej zaviazal za dohodnutých podmienok poskytnutý úver splatiť, platiť úroky a plniť ďalšie podmienky dohodnuté v úverovej zmluve. Medzi základným podmienkami bolo uvedené: výška úveru 20.300,- Sk, druh úveru: MINIúver do 10 minút, úroková sadzba: 17,30% p.a. pevná do konečnej splatnosti, poplatok za správu úveru: 50 Sk/mesačne, výška

splátok 559,- Sk, periodicita splátok: mesačne, k 20. dňu v mesiaci, splatnosť prvej splátky: 20.9.2005, konečná splatnosť úveru: 20.8.2010, splatnosť úrokov: v posledný deň kalendárneho mesiaca. Spôsob počítania zmluvných úrokov, teda spôsob uplatňovania úrokovej sadzby úveru, a to ako a z akej sumy sa uplatňuje, prípadne že dohodnuté úroky sa pripočítavajú k úveru a podľa dohody zmluvných strán sa stávajú súčasťou poskytnutých peňažných prostriedkov a úročenej pohľadávky - z platobnej histórie vyplývajúce „zaúčtovanie s kapitalizáciou“ (t.j. povinnosť platiť úroky z úrokov, tzv. anatocizmus) zo zmluvy nevyplýva. V zmluve je v čl. II bod 3. ešte uvedené, že všetky právne vzťahy vyslovene neupravené v úverovej zmluve sa budú riadiť príslušnými ustanoveniami úverových podmienok, všeobecných obchodných podmienok, obchodným zákonníkom a ostatnými právnymi predpismi, a to v tom poradí. Určité a zrozumiteľné stanovenie úpravy (resp. odkaz na úpravu) nejakej ďalšej konkrétnej (určitej) časti obsahu zmluvy odkazom na úverové podmienky alebo všeobecné obchodné podmienky (napr. že úročenie - uplatňovanie úrokovej sadzby, spôsob započítavania úhrad, prípadne povinnosť platiť poplatky upravujú všeobecné obchodné podmienky) zo zmluvy nevyplýva.

20. Žalobcom predložené všeobecné obchodné podmienky nie sú nikým (a teda ani žalovaným) podpísané. Úverové podmienky predložené neboli.

21. Podľa oznámenia Slovenskej sporiteľne a.s. zo dňa 18.7.2011 adresovaného žalovanej a zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 28.6.2011 Slovenská sporiteľňa a.s. pohľadávku z vyššie uvedenej úverovej zmluvy postúpila na žalobcu.

22. Z fotokópie dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku a z nespochybnených tvrdení žalobcu vyplýva, že žalobca ako veriteľ a žalovaná ako dlžník podpísali dňa 18.10.2011 v W. (v mieste bydliska žalovanej) - po doplnení žalobcom vopred pripraveného formulára - vyššie označenú dohodu. Pred podpisom tejto vopred predformulovanej dohody do pripraveného tlačiva rukou doplnili iba údaje o žalovanej, identifikačné údaje o zmluve uzatvorenej s pôvodným veriteľom (Slovenská sporiteľňa a.s., číslo zmluvy XXXXXXXXX, zo dňa 7.9.2005) a údaj o výške sumy 755,21 Eur do predtlačeného vyhlásenia, že dlžná suma pozostáva z istiny v tejto výške. V tejto vopred predformulovanej dohode v časti 2. označenej ako uznanie záväzku je uvedené, že osoby uvedené v bode 1.2 (dlžník) uznávajú čo do právneho dôvodu (?) a výšky záväzok voči veriteľovi, ktorý vznikol na základe zmluvy uzatvorenej s pôvodným veriteľom. Dôvod dlhu voči veriteľovi (žalobcovi) - t.j. dôvod pohľadávky žalobcu, napr. zmena v osobe veriteľa a jej dôvod - v dohode uvedený nie je. Ďalej je uvedené, že dlžná suma pozostáva z istiny vo výške ako bola doplnená (755,21 Eur), nákladov na inkasné konanie vo výške 149,92 Eur a príslušenstva pohľadávky podľa zmluvy. Čo sa rozumie tzv. istinou vo výške 755,21 Eur, resp. dôvod tohto dlhu (i s poukazom na to, že predmetom úverovej zmluvy uzatvorenej s pôvodným veriteľom bolo poskytnutie úveru vo výške 20.300,- Sk, t.j. 673,84 Eur) z dohody zrejmé nie je.

23. V ďalšom texte tejto dohody v časti 3. označenej ako forma splatenia záväzku je v bode 3.1 uvedené, že osoby uvedené v bode 1.2 (dlžník) sa zaväzujú splatiť svoj záväzok voči veriteľovi v mesačných splátkach s výškou splátky: (neuvedené), dátumom splátky 4. deň v mesiaci a dátumom prvej splátky 4.11.2011. Ďalej je v tomto bode uvedené, že osoby uvedené v bode 1.2 (dlžník) sa zaväzujú k úhrade príslušenstva pohľadávky vyplývajúceho zo zmluvy a narastajúcich úrokov z omeškania počas splácania s tým, že im bude bez odkladu vyhotovený a zaslaný splátkový kalendár s podrobným rozpisom splátok, a zároveň berú na vedomie, že zaslanie tohto splátkového kalendára je len pre informačné účely a nemá vplyv na platnosť tejto dohody. V závere tohto bodu je (v žalobcom vopred pripravenej predformulovanej časti) uvedené, že osoby uvedené v bode 1.2 (dlžník) vyhlasujú, že majú vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch. Vzhľadom na uvedenú formuláciu, jej umiestnenie v bode 3.1 k textu o záväzku k úhrade príslušenstva pohľadávky a narastajúcich úrokov z omeškania, a nedostatok špecifikácie premlčaného dlhu však to, čo sa tým má na mysli - či všeobecná vedomosť o inštitúte premlčania dlhu, alebo vedomosť o premlčaní (v tomto bode uvedeného) záväzku k úhrade príslušenstva pohľadávky vyplývajúceho zo zmluvy, resp. určite a zrozumiteľne vedomosť o premlčaní nejakého konkrétneho iného dlhu alebo jeho časti - z tejto písomnej dohody zrejmé nie je.

24. Podľa § 558 zák. č. 40/1964 Zb. (ďalej len „Občiansky zákonník“ alebo aj „OZ“) ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.

25. Podľa § 101 OZ pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

26. Podľa § 110 ods. 1 veta druhá OZ ak právo dlžník písomne uznal čo do dôvodu i výšky, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo; ak bola však v uznaní uvedená lehota na plnenie, plynie premlčacia doba od uplynutia tejto lehoty.

27. Podľa § 34 OZ právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.

28. Podľa § 35 ods. 2 OZ právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom.

29. Podľa § 37 ods. 1 OZ právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.

30. Podľa § 39 OZ neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

31. Žalobca svoje právo odvodzuje zrejme jednak z uznania dlhu a súčasne z postúpenej pohľadávky zo zmluvy o splátkovom úvere. Predložená dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku však nemá účinky platného uznania dlhu, teda nepreukazuje existenciu konkrétneho dlhu určeného čo do dôvodu aj výšky, a súčasne ani prerušenie plynutia a predĺženie premlčacej doby.

32. Z obsahového hľadiska termínu uznanie záväzku bez akýchkoľvek pochybností zodpovedá termín uznanie dlhu. V zmysle ust. § 558 OZ je pritom uznanie dlhu nepochybne jednostranný právny úkon, ktorým dlžník písomne uznáva, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, a ktorý preto pre svoju platnosť, podobne ako iné právne úkony, musí byť prejavom vôle (teda vyjadrením vôle) konajúceho (ktorá by preto mala byť daná) smerujúcej k určitému a zrozumiteľnému uznaniu povinnosti zaplatiť nejaký svoj konkrétny dlh určený čo do dôvodu aj výšky (teda k vzniku tých a práv a povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú). Pri premlčanom dlhu sa zároveň vyžaduje, aby ten, kto dlh uznal, súčasne vedel o jeho premlčaní. Iba naplnenie všetkých týchto predpokladov zakladá právnu domnienku existencie, resp. trvania dlhu v čase jeho uznania podľa § 558 OZ, a na druhej strane tomu zodpovedajúce právo na zaplatenie uznaného dlhu. Dlžník sa i tu môže brániť námietkou, že dlh nevznikol, alebo že v čase uznania neexistoval. V takom prípade ale dôkazné bremeno (vyvrátenie právnej domnienky) zaťažuje jeho.

33. V danom prípade predložená dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku nemá všetky náležitosti platného uznania dlhu, a to z viacerých aspektov.

34. Uznanie záväzku v nej je predovšetkým neurčité a v zmysle ust. § 37 ods. 1 OZ preto neplatné. V predloženej dohode totiž, okrem odkazu na zmluvu uzavretú s pôvodným veriteľom, nie je uvedený žiadny dostatočne určitý dôvod dlhu žalovaného voči žalobcovi určujúci zároveň aj jeho výšku (napr. povinnosť nahradiť škodu, zaplatiť kúpnu cenu alebo jej časť, vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky, zaplatiť úroky a pod.). V tejto súvislosti súd pripomína, že iba jednoduchý odkaz na zmluvu (a to dokonca uzavretú len s pôvodným veriteľom, bez určenia právneho dôvodu dlhu voči žalobcovi) z ktorej mal dlh všeobecne vzniknúť, nepochybne nie je (minimálne dostatočne konkrétnym a určitým) určením dôvodu dlhu, ale len odkazom na právny úkon smerujúci nanajvýš k vzniku práv a povinností (záväzkov) v ňom vymedzených, a právnym dôvodom dlhu (ak by z tohto právneho úkonu po naplnení ďalších predpokladov vznikol) by bola napr. povinnosť zaplatiť kúpnu cenu za dodaný tovar, povinnosť poskytnúť resp. vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky, povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu, úroky, poplatky a podobne. Okrem toho je zrejmé, že odkaz na zmluvu s pôvodným veriteľom bez ďalšieho nevyjadruje dôvod dlhu voči inému veriteľovi. Žalobca teda nepreukázal, že by žalovaný písomne uznal, že zaplatí dlh určený čo do právneho dôvodu a jeho výšky. Určitý prejav vôle žalovanej, že zaplatí žalobcovi svoj dlh určený voči nemu čo do konkrétneho právneho dôvodu a výšky z dohody nevyplýva.

35. Okrem určitosti uznania dlhu (prejavu vôle) je pritom pochybná aj k tomu smerujúca vedomostná resp. vôľová zložka, teda samotná vôľa žalovanej. Z predloženej vopred formulovanej dohody je totiž zrejmé, že táto bola pripravená žalobcom. Dohoda je pritom prioritne v záhlaví označená ako dohoda o uzavretí splátkového kalendára, a vzhľadom na to, že uznanie záväzku dlžníka voči veriteľovi (dokonca bez výslovného uznania že zaplatí - porovnaj znenie § 558 OZ) je v tejto dohode súčasťou zloženého neprehľadného právneho úkonu (zahŕňajúceho aj neurčitú dohodu o neurčených mesačných splátkach, o rozhodcovskej doložke a o súhlase so spracovaním osobných údajov), a skutočnosť, že hore popísané neurčité uznanie záväzku je v jednej časti dohody, a všeobecne formulovaná vedomosť dlžníka o premlčaní dlhu (predformulovaná žalobcom, bez vymedzenia premlčanej časti) je neprehľadne zakomponovaná v inom odseku tejto dohody, ako i s poukazom na to, že žalobca žalovanú (za účelom podpísania tejto dohody) zrejme sám vyhľadal v jej domácnosti (s nepochybným zámerom aktívneho vymáhania, resp. vyžadovania okamžitej úhrady dlhu) vyvoláva pochybnosti o riadnej a úplnej vedomosti žalovanej o obsahu tohto právneho úkonu (či už pre omyl skutkový alebo právny) a jej vôli uznať, že zaplatí svoj (v tom čase už aj nepochybne čiastočne premlčaný) dlh. V realite praktického života je totiž nepravdepodobné, aby dlžník bez akejkoľvek výhody (či už napr. čiastočného odpustenia dlhu, navýšenia úveru, alebo predĺženia splatnosti vo forme nových konkrétnych splátok - ktoré neboli dojednané) s plním vedomím podpísal uznanie záväzku, ktorý už bol v tom čase v časti splátok dokonca premlčaný, a žiadnu logickú úvahu v tomto smere neponúkol ani žalobca. Vzhľadom na uvedené mal súd za to, že žalobcom predložené uznanie dlhu bolo nie len že neurčité, ale pre nedostatok vedomosti a k tomu smerujúcej vôle nebolo zo strany žalovaného ani dané, preto nemá žiadne právne účinky.

36. Navyše ak žalobca svoje právo odvodzuje z pohľadávky veriteľa zo zmluvy o splátkovom úvere postúpenej mu od jeho právneho predchodcu, ktorá v čase jej uzavretia bola zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v tom čase (ďalej len „ZoSU“), a po postúpení pohľadávky tak žalobca v zmysle ust. § 524 vstúpil do právneho vzťahu zo spotrebiteľskej zmluvy na miesto pôvodného veriteľa a stal sa veriteľom namiesto neho, jeho právny vzťah so žalovanou je potrebné posudzovať aj podľa ustanovení spotrebiteľského práva. V tejto súvislosti síce platí, že vznik resp. založenie právnych vzťahov a nároky z nich vzniknuté sa posudzujú podľa predpisov účinných v čase ich vzniku, avšak na zmenu v obsahu záväzkov (ktorou dohoda o možnosti splácať záväzok v splátkach, ktorou podľa žalobcu dochádza k zmene v spôsobe plnenia záväzku, nepochybne je) sa vzťahujú ustanovenia právnych predpisov účinných v čase ich zmeny, vrátane v tom čase účinných predpisov na ochranu spotrebiteľa. Tieto ustanovenia teda treba aplikovať aj na právne úkony, ktoré bezprostredne nadväzujú na spotrebiteľskú zmluvu, resp. ju menia a dopĺňajú, a teda aj na právny úkon uznania dlhu. Podľa týchto ustanovení pritom okolnosti, spôsob uzavretia, obsah a účel predloženej dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku súd hodnotil ako nekalú obchodnú praktiku, ktorá je v zmysle ust. § 7 ods. 1 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase jej podpisu (ďalej len „ZoOS“) zakázaná, a z nej odvodzovanému právu preto v zmysle § 3 ods. 1 nemožno priznať súdnu ochranu.

37. Podľa § 2 písm. p) ZoOS obchodnou praktikou konanie, opomenutie konania, spôsob správania alebo vyjadrovania, obchodná komunikácia vrátane reklamy a marketingu predávajúceho, priamo spojené s propagáciou, ponukou, predajom a dodaním výrobku spotrebiteľovi.

38. Podľa § 7 ods. 2 ZoOS obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak a) je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti (pričom odbornou starostlivosťou je úroveň osobitnej schopnosti a starostlivosti, ktorú možno rozumne očakávať od predávajúceho pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi, zodpovedajúca čestnej obchodnej praxi alebo všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti - § 2 písm. u) ZoOS), a b) podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov (pričom podstatným narušením ekonomického správania spotrebiteľa je využitie obchodnej praktiky na značné obmedzenie schopnosti spotrebiteľa urobiť rozhodnutie, ktoré by pri dostatku informácií inak neurobil - § 2 písm. r) ZoOS).

39. Podľa § 7 ods. 4 ZoOS Za nekalú obchodnú praktiku sa považuje najmä klamlivé konanie a klamlivé opomenutie konania podľa § 8, pričom podľa § 8 ods. 3 ZoOS obchodná praktika sa považuje za klamlivú, ak opomenie podstatnú informáciu, ktorú priemerný spotrebiteľ potrebuje v závislosti od kontextu na to,

aby urobil rozhodnutie o obchodnej transakcii, a tým zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že priemerný spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil

40. Podľa § 4 ods. 6 ZoOS ak sa zmluva medzi predávajúcim a spotrebiteľom uzatvára písomne a obsahuje ustanovenia, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ale nemohol ovplyvniť ich obsah, predávajúci je povinný zmluvné podmienky formulovať zrozumiteľne. V pochybnostiach platí výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, ibaže súlad týchto podmienok so zákonom je predmetom kontroly orgánu dozoru.

41. Podľa § 52 ods. 1 OZ v znení účinnom v čase podpísania dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

42. Podľa § 52 ods. 2 OZ ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

43. Podľa § 54 ods. 1 OZ zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

44. Skutočnosti, že predmetná dohoda (v rozpore s vyššie definovanou požiadavkou odbornej starostlivosti ako osobitnej schopnosti a starostlivosti zodpovedajúcej čestnej obchodnej praxi pri konaní vo vzťahu k priemernému spotrebiteľovi): 1. bola podľa svojho označenia predkladaná prioritne ako dohoda o uzavretí splátkového kalendára, 2. bola pripravená vopred žalobcom a predkladaná žalovanému v jeho domácnosti len krátko pre jej podpisom bez jeho možnosti ovplyvniť jej obsah, a najmä 3. bola pripravená a predložená spotrebiteľovi bez jasného a preukázateľného vysvetlenia celého jej účelu a významu, 4. bola naformulovaná neprehľadne so zakomponovaním vedomosti o premlčaní dlhu na inom mieste než bolo vyhlásenie o uznaní záväzku, a 5. bola formulovaná bez jednoznačne uvedeného uznania dlhu so záväzkom (vyhlásením) žalovaného že zaplatí žalobcovi dlh určený voči nemu čo do základu a výšky, súd hodnotí ako konanie, opomenutie vysvetlenia a spôsob vyjadrovania (obchodnú praktiku) v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, ktorá zároveň nepochybne mohla obmedziť schopnosť spotrebiteľa urobiť rozhodnutie, ktoré by pri dostatku informácii inak neurobil, teda ako nekalú obchodnú praktiku. Okrem toho uznanie premlčaného dlhu zo strany spotrebiteľa znamená nepochybne aj zhoršenie jeho zmluvného postavenia, a porušuje tak aj zákaz vyplývajúci z ust. § 54 ods. 1 OZ, a dohoda o uznaní dlhu je tak aj z tohto dôvodu neplatná.

45. Súd tiež pripomína, že uznať možno len existujúci dlh, čo napokon súvisí aj sekundárnym uplatňovaním nároku priamo z postúpenej pohľadávky zo zmluvy o úvere. 46. Podľa § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

47. Postúpenie pohľadávky je vo všeobecnosti upravené v ust. § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka. Postúpenie pohľadávky bankou má však osobitnú zákonnú úpravu, a z citovaného ustanovenia je zrejmé, že banka, ktorou je aj Slovenská sporiteľňa, a.s. od ktorej žalobca odvodzuje svoje právo v tomto

konaní, môže svoju pohľadávku zodpovedajúcu peňažnému záväzku klienta aj bez jeho súhlasu postúpiť inej osobe len ak je jej klient napriek písomnej výzve banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku. Platné postúpenie peňažnej pohľadávky banky teda predpokladá, že klient je v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku, a súčasne že bol na úhradu bankou písomne vyzvaný, a že toto omeškanie so splnením čo len časti jeho peňažného záväzku aj napriek písomnej výzve banky trvá nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní. V danom prípade ale predchádzajúca písomná výzva banky a aj napriek tejto výzve nepretržité dlhšie ako 90 kalendárnych dní trvajúce omeškanie klienta (žalovaného) so splnením jeho peňažného záväzku pred postúpením pohľadávky preukázané nebolo. Inými slovami, z nespochybnených tvrdení žalobcu je síce zrejmé, že žalovaná je v omeškaní so splnením peňažného záväzku voči banke, ale skutočnosť, že v čase postúpenia pohľadávky bola zo strany banky vyzvaná a napriek tejto výzve bola nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti tohto svojho peňažného záväzku v konaní preukázaná nebola. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že banka nebola oprávnená pohľadávku postúpiť na žalobcu, postúpenie je teda v rozpore so zákonom, a preto neplatné, a žalobca z toho titulu nemá právo na úhradu záväzku zo zmluvy o splátkovom úvere (na jeho úhradu nie je a ani v čase uznania dlhu nebol aktívne vecne legitimovaný). V súvislosti s eventuálnym poukazom žalobcu na možnosť dispozitívnej úpravy zmluvných vzťahov odchylne od zákona podľa § 89 ods. 1 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách a oprávnenie banky postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky podľa bodu 19.16 všeobecných obchodných podmienok súd pripomína, že ust. § 89 ods. 1 tohto zákona v znení účinnom v čase postúpenia takúto možnosť odchylnej úpravy nezakotvovalo, navyše takéto dojednanie nebolo súčasťou samotnej zmluvy, ale len rozsiahlych, neprehľadných a účastníkmi nepodpísaných všeobecných obchodných podmienok (majúcich 27 strán), a aj podľa neskoršej právnej úpravy v zmysle ust. § 54 ods. 1 OZ je takéto zmluvné dojednanie, ktorým si spotrebiteľ zhoršuje svoje zmluvné postavenie, neprípustné.

48. Súd napokon pre úplnosť súd poukazuje aj na to, že ak by aj postúpenie pohľadávky bolo platné a žalobca svoje právo odvodzuje zo zmluvy o splátkovom úvere, zmluvu a uplatnené nároky by bolo potrebné posúdiť podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase jej uzavretia („ZoSU“).

49. Podľa § 497 zák. č. 513/1991 Zb. (ďalej len „Obchodný zákonník“ alebo aj „OBZ“) zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

50. Nasledujúce dispozitívne ustanovenia Obchodného zákonníka (od ktorých sa strany v zmysle § 263 ods. 1 OBZ môžu odchýliť) stanovujú výšku úrokov, ich uplatňovanie, ako aj pravidlá splácania a splatnosti úrokov.

51. Podľa § 502 ods. 1 OBZ od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona.

52. Podľa § 503 ods. 2 OBZ ak sa poskytnuté peňažné prostriedky majú vrátiť v splátkach, sú v deň splatnosti každej splátky splatné aj úroky z tejto splátky.

53. Podľa § 503 ods. 3 OBZ dlžník je oprávnený vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky pred dobou určenou v zmluve. Úroky je povinný zaplatiť len za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných prostriedkov.

54. V prejednávanom prípade je zrejmé, že ide o právny vzťah vyplývajúci zo zmluvy o úvere, ktorá má v zmysle ust. § 261 ods. 6 OBZ povahu tzv. absolútneho obchodného záväzkového vzťahu spravujúceho sa ustanoveniami tretej časti tohto zákona. Zo skutočností uvedených žalobcom však vyplýva, že v podrobnostiach ide o nároky medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako spotrebiteľom vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a právny vzťah (zmluvu) medzi účastníkmi je preto potrebné posúdiť aj podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej len „ZoSU“), ktorý stanovuje špeciálnu úpravu spotrebiteľských úverov.

55. Podľa § 1 ods. 1 ZoSU tento zákon upravuje práva a povinnosti súvisiace s poskytovaním spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa.

56. Podľa § 4 ods. 1 ZoSU zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu, inak je neplatná.

57. Obligatórne obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere sú uvedené v ust. § 4 ods. 2 ZoSU, podľa ktorého zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať a) sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov; ak je to možné, treba uviesť aj súčet týchto platieb s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto možnosť využiť, b) opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, c) cenu tovaru alebo poskytnutej služby, d) identifikáciu vlastníka, ak vlastníctvo neprechádza na spotrebiteľa okamihom odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva spotrebiteľom, e) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, f) meno a adresu spotrebiteľa, g) ročnú percentuálnu mieru nákladov; ak nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, h) podmienky závislé od objektívnych skutočností, pri ktorých splnení môže byť upravená ročná percentuálna miera nákladov, i) výpočet nákladov uvedených v §2 písm. c), ktoré neboli zahrnuté do výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov; ide o určenie podmienok, za ktorých musí spotrebiteľ zaplatiť zvýšené náklady. Uvedie sa výška týchto nákladov, spôsob výpočtu alebo čo najpresnejší odhad.

58. Podľa § 273 OBZ časť obsahu zmluvy možno určiť aj odkazom na všeobecné obchodné podmienky vypracované odbornými alebo záujmovými organizáciami alebo odkazom na iné obchodné podmienky, ktoré sú stranám uzavierajúcim zmluvu známe alebo k návrhu priložené.

59. Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.

60. Podľa § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka písomný právny úkon je platný, ak je podpísaný konajúcou osobou; ak právny úkon robia viaceré osoby, nemusia byť ich podpisy na tej istej listine, ibaže právny predpis ustanovuje inak.

61. Podľa § 4 ods. 4 ZoSU pri nesplnení podmienok podľa odsekov 2 a 3 je zmluva o spotrebiteľskom úvere platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe a) poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať alebo b) dodaný tovar alebo poskytnutá služba.

62. V zmysle ust. § 4 ods. 5 ZoSU však platí, že od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere.

63. Podľa všeobecne akceptovaného výkladu úrokom sa rozumie príjem (výnos) z určitého kapitálu. Pri peňažných prostriedkoch je to cena za získanie peňazí od niekoho druhého, ktorú musí zaplatiť dlžník veriteľovi.

64. Z povahy veci ako úverového vzťahu s povinnosťou dlžníka vrátiť veriteľovi poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť určité (dohodnuté) úroky (§ 497 OBZ), v spojení s citovanými zákonnými ustanoveniami (s prihliadnutím na právo dlžníka, ak nie je dohodnuté inak, vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky pred dobou určenou v zmluve, a jeho povinnosť zaplatiť úroky len za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných prostriedkov) vyplýva, že úrok, resp. spôsob úročenia a splácania úveru a jeho jednotlivých častí musí byť vyjadrený určitým a zrozumiteľným spôsobom vylučujúcim pochybnosti o obsahu povinnosti splácať jeho jednotlivé položky (vrátane postupu jej splnenia), a musí byť uvedený v písomnej úverovej zmluve, na ktorú spotrebiteľ pripája svoj podpis. Inak sa úver považuje za bezúročný

a bez poplatkov, resp. veriteľ na úroky a poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere, nárok nemá.

65. To znamená, že pre nárok na úroky musí byť v písomnej úverovej zmluve dojednaná úroková sadzba spotrebiteľského úveru a súčasne podmienky ktoré upravujú jej uplatňovanie - ktorými sa, vychádzajúc z podstaty a zmyslu úročenia, rozumejú všetky podmienky tak aby bolo zrejmé ako, resp. z akej sumy a odkedy (napr. či už od dojednania úveru - rezervácie peňažných prostriedkov, alebo od reálneho poskytnutia peňažných prostriedkov v prospech dlžníka, alebo až od určitého iného času v prípade dojednania dočasného bezúročného obdobia) a dokedy sa má uplatňovať (napr. do stanoveného času splatnosti, alebo do vrátenia, alebo inak), a to tak, aby bola jasne určiteľná povinnosť platenia úrokov (napr. aj v situácii prípadného predčasného alebo oneskoreného vrátenia peňažných prostriedkov)

66. Všetky vyššie uvedené obligatórne obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere pritom zároveň vo svojej podstate vymedzujú rozhodujúce skutočnosti, ktoré jediné odôvodňujú, resp. v zmysle ZoSU sú spôsobilé (mohli by a mali by) odôvodňovať nárok na úroky a poplatky (odplatu) za úver podľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a ktoré preto musí žalobca v súvislosti s nimi pre úspech v konaní riadne tvrdiť (a preukázať). Totiž len ak je v zmluve (presne) stanovený rozsah a spôsob čerpania, úročenia a splácania úveru resp. jeho jednotlivých častí a súvisiacich poplatkov (teda záväzok), iba vtedy zákon s takýmto prejavom vôle spája právne následky (teda vznik práv a povinností), a len vtedy je možné kedykoľvek určiť rozsah všetkých práv a povinností, ktoré sú obsahom daného právneho vzťahu.

67. Pre úplnosť treba uviesť, že časť obsahu zmluvy síce možno určiť aj odkazom na obchodné podmienky, nemalo by sa to však týkať podstatných náležitostí zmluvy (ale len dojednaní technického a vysvetľujúceho charakteru), keďže s týmito informáciami musí byť spotrebiteľ oboznámený už pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo formulári o zmluvných podmienkach zmluvy o spotrebiteľskom úvere (§ 3 ZoSU), a nič by preto, v prípade poctivého prístupu veriteľa, nemalo brániť tomu uviesť ich aj priamo v zmluve (mutatis mutandis aj nález ÚS ČR citovaný nižšie). Okrem toho tiež platí, že stanovenie časti obsahu zmluvy odkazom na obchodného podmienky nemôže byť ani neprimerane všeobecné (nestačí iba zmienka o obchodných podmienkach), pretože ak má byť súčasťou zmluvy (ako prejavu vôle), platia preňho, ak sa s ním majú spájať právne účinky, rovnaké pravidlá ako aj pre iné právne úkony. Časť obsahu zmluvy, ktorú tento odkaz určuje (poukazom na obchodné podmienky), by sa mala preto stanoviť konkrétne (určite a zrozumiteľne, § 37 ods. 1 OZ) tak, aby bolo zrejmé úpravu ktorej časti zmluvy (práv a povinností) treba hľadať a vykladať na inom mieste (napr. v obchodných podmienkach), písomne (§ 4 ods. 1 ZoSu), a zároveň aj nie menším písmom ako iná časť takejto zmluvy (§ 53c OZ). V tomto prípade tomu tak však nebolo.

68. V tejto súvislosti súd tiež pripomína, že určitosti a zrozumiteľnosti zmluvy o úvere ako dvojstranného právneho úkonu nesvedčí ani rozsiahlosť a neprehľadnosť textu obchodných podmienok napísaná drobným písmom s prípadným súčasným zakomponovaním viacerých podstatných zmluvných náležitostí zmluvy o úvere na ich viacerých miestach. Inými slovami vo vzťahu k ich platnosti súd zdôrazňuje, že v prípade konfliktu záujmov spotrebiteľa a jeho zmluvného partnera je potrebné poskytnúť vyššiu mieru ochrany spotrebiteľovi ako slabšej zmluvnej strane. V kontexte s týmto princípom je potrebné posúdiť aj úverové zmluvné podmienky. Tie zásadne nesmú slúžiť tomu, aby do nich často v neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom napísanej forme skryl zmluvný partner spotrebiteľa podmienky, ktoré sú podstatné, a o ktorých môže predpokladať, že uniknú jeho pozornosti. Pokiaľ tak učiní, spreneverí sa princípu dôvery, a preto takému jednaniu nemožno priznať právnu ochranu pre rozpor s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ).

69. K tomu možno poukázať aj na právny záver uvedený v náleze Ústavného súdu ČR z 11.11.2013, sp. zn. I.ÚS 3512/11. Podľa neho v rámci spotrebiteľských zmlúv dojednania o zmluvnej pokute (argumentum a minori ad maius tým skôr o predmete hlavného záväzku resp. o podstatných náležitostiach zmluvy - úrokoch a poplatkoch, pozn. súdu) v zásade nemôžu byť súčasťou tzv. všeobecných zmluvných podmienok, ale len spotrebiteľskej zmluvy samotnej (na ktorú spotrebiteľ pripája svoj podpis). Ústavný súd zdôraznil, že dodávateľ sa má chovať k spotrebiteľovi, ktorý je slabšou zmluvnou stranou poctivo, v opačnom prípade mu nie je možné poskytnúť právnu ochranu. Zásada poctivosti sa prejavuje aj tým, že zmluvné dojednania nesmú byť umiestnené v oddieloch, ktoré vzbudzujú dojem nepodstatného charakteru. Obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách majú slúžiť predovšetkým k tomu, aby nebolo nevyhnutné do každej zmluvy prepisovať dojednania

technického a vysvetľujúceho charakteru, a naopak nesmú slúžiť k tomu, aby do nich v často neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom písanej forme skryl dodávateľ dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých predpokladá, že pozornosti spotrebiteľa zrejme uniknú.

70. . V danom prípade, s ohľadom na podanú žalobu, pre komplexné odôvodnenie rozsudku podľa § 220 ods. 2 CSP (predtým obdobne § 157 ods. 2 O.s.p., s uvedením čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, t.j. aké skutočnosti tvrdil) považuje súd za potrebné poukázať predovšetkým na to, že žalobca vo svojom návrhu v súvislosti s úverovou zmluvou v podstate ani len priamo netvrdil všetky rozhodujúce skutočnosti (skutkové okolnosti), ktoré by konkrétne a komplexne odôvodňovali celý uplatnený nárok, resp. jeho jednotlivé položky. V postupoch dodávateľov, v nadväznosti na ich často neprijateľne zjednodušené a netransparentné obchodné praktiky k spotrebiteľom, stalo sa už aj v súdnom konaní negatívnym javom iba všeobecné uplatňovanie nárokov nekonkrétnym poukazom na prílohy pripojené k návrhu. Na tento trend už reagoval aj zákonodarca, a v ustanovení § 132 ods. 2 platného Civilného sporového poriadku (účinného od 1.7.2016) už výslovne stanovil, že opísanie rozhodujúcich skutočností v žalobe nie je možné nahradiť odkazom na označené dôkazy. V danom prípade však ani z týchto príloh nevyplývajú všetky dôvody uplatnených nárokov. Podľa názoru súdu ide o typický prejav tzv. „Mcdonaldizácie“ spoločnosti a právnych služieb (pojem použil Václav Vlk: Mcdonaldizace mění advokacii, je nutné reagovat; dostupné na www.ceska-justice.cz <http://www.ceska-justice.cz>). Celá žaloba má skôr len všeobecnú rámcovú (formulárovú) podobu s požadovanou úhradou údajného dlhu bez uvedenia všetkých nevyhnutných (rozhodujúcich) skutočností tak, aby bolo jasné o čom a na akom základe má súd rozhodnúť (a to už i vo vzťahu k tzv. istine - kde absentuje výslovné a zrozumiteľné tvrdenie o poskytnutí peňažný prostriedkov v určitej výške a záväzku na ich vrátenie s určitým a zrozumiteľným vymedzením spôsobu tohto vrátenia).

71. Teória procesného práva podmieňuje úspech účastníka konania v spore unesením dvoch bremien. Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie.

72. „Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného.“ (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2012, sp. zn. 6 MCdo 17/2010).

73. V prejednávanej veci mal žalobca bremeno tvrdenia, že so žalovaným bola uzavretá platná písomná zmluva o spotrebiteľskom úvere so záväzkom veriteľa poskytnúť žalovanému peňažné prostriedky, a záväzkom žalovaného poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť veriteľovi určité úroky (a poplatky), a ďalej že mu veriteľ určité peňažné prostriedky aj reálne poskytol a žalovaný ich nevrátil, prípadne nezaplatil dohodnuté konkrétne špecifikované úroky (a poplatky), a že zmluva obsahuje všetky obligatórne obsahové náležitosti. Žalobca však všetky tieto skutočnosti v konaní riadne ani netvrdil, a žaloba, hoci má po formálnej stránke všetky minimálne obsahové náležitosti, je len rámcová s tvrdením o údajnom dlhu bez uvedenia všetkých skutočností, ktoré by ho odôvodňovali.

74. Na doplnenie uvedeného súd poukazuje aj na uznesenie Nejvyššího soudu ČR zo dňa 17. 6. 2010, sp. zn. 33 Cdo 2259/2008, podľa ktorého nestačí len „aby žalobce předložil soudu celou řadu listin a v žalobě (či jejím doplňku) souhrnně a nekonkrétně, bez vztahu k jednotlivým rozhodným tvrzením odkázal na tyto listiny. Takový postup by stíral rozdíl mezi skutkovými tvrzeními stran a skutkovými zjištěními, která soud činí z provedených důkazů, a zcela nepřípustným způsobem by přenášel aktivitu a odpovědnost příslušející účastníkům řízení na soud a byl by též v rozporu se základními zásadami občanského (sporného) řízení - zásadou dispoziční, projednací, rychlosti a hospodárnosti.“

75. Ak pritom súd v tomto prípade z tvrdení žalobcu a predložených príloh (dôkazov) podľa ich obsahu a zmyslu (v snahe o maximálne potlačenie formalizmu pri extenzívnom výklade) vo vzťahu k časti požadovanej sumy (istine) napokon nepriamo odvodil uplatnenie nároku právom na vrátenie poskytnutých (žalovaným čerpaných) peňažných prostriedkov, vo vzťahu k zvyšku - k požadovaným úrokom (a poplatkom) však rozhodujúce skutkové okolnosti zo žaloby a príloh (z predložených dôkazov) nevyplývajú ani nepriamo. Zo skutočností uvedených žalobcom totiž nevyplýva dohoda o úrokoch s uvedením určitého a zrozumiteľného spôsobu uplatňovanie úrokovej sadzby. Celá argumentácia k nim je v podstate založená len na dôvere v ich strohé vyčíslenie z tzv. bankového systému (výpise z účtu) vypracovanom žalobcom. Obdobný postup bol síce v minulosti možný v zmysle bývalého (dnes už neplatného) znenia ust. § 172 ods. 1 O.s.p. (v znení účinnom do r. 2003) ak sa právo opieralo o tzv. výpis z kníh tuzemského peňažného ústavu (zrejme ako relikt bývalého štátneho vlastníctva, kontroly a z toho a priori predpokladanej správnosti účtovania všetkých peňažných ústavov), a aj to len pri vydávaní platobných rozkazov (procesne bez osobitného skúmania a dokazovania). V súdnom konaní v súčasnosti, s rovnocenným postavením sporových strán, osobitne v prípadoch ex offo kontroly nárokov zo spotrebiteľskej zmluvy, však nemožno nekriticky akceptovať a vychádzať iba z jednostranných nepreskúmateľných vyčíslení sporovej strany (dodávateľa) bez posúdenia práva. Z tvrdených (a preukazovaných) skutočností musí právo vyplývať. Nemožno súhlasiť s názorom žalobcu, že evidovanie pohľadávky v uvedenom výpise banky je snáď akousi verejnou listinou, a tento výpis potvrdzuje výšku žalobcom uplatnenej pohľadávky voči žalovanému. Podľa § 205 CSP iba listiny vydané orgánmi verejnej moci v medziach ich právomoci, ako aj listiny, ktoré sú osobitným predpisom vyhlásené za verejné, potvrdzujú pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo potvrdzuje, ak nie je dokázaný opak.

76. Vo vzťahu k požadovanej sume úrokov (a poplatkov) žalobca neuviedol (ani nepriamo v prílohách) všetky rozhodujúce skutočnosti umožňujúce ich určenie, prípadne overenie ich výpočtu. Pri uplatnení vyčíslených (kapitalizovaných) úrokov sú takými skutočnosťami, ktoré odôvodňujú ich uplatnenie (nárok), vychádzajúc z ich podstaty, nesporne najmä uvedenie výšky úrokovej sadzby s poukazom na konkrétne skutočnosti, ktorú ju odôvodňujú, a presné uvedenie jednotlivých súm - z ktorých sa uplatňuje, s uvedením konkrétnych období - za ktoré sa pri týchto sumách uplatňuje, spolu s ich skutkovým odôvodnením. Vznik jednotlivých dlžných súm, resp. čiastok v nich zahrnutých, však v danom prípade zo žaloby nemožno identifikovať, a teda ani posúdiť.

77. Žalobca síce poukázal na ich výpočet, z platobnej histórie však vyplýva, že zmluvné úroky každý mesiac pripočítaval k aktuálnej výške poskytnutých peňažných prostriedkov a ďalej úročil, právo na takéto úroky, teda že takýto (alebo iný) spôsob uplatňovania úrokovej sadzby bol dohodnutý a uvedený v úverovej zmluve, a veriteľ mal naňho právo, však v konaní tvrdené a preukázané nebolo.

78. V návrhovom (sporovom) konaní je pritom zrejmé, že je povinnosťou a zodpovednosťou žalobcu tvrdiť všetky také skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali (bremeno tvrdenia), súd nie je povinný a ani oprávnený vyhľadávať za navrhovateľa rozhodujúce skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali, tieto len posudzuje (vychádza z tvrdeného a zisteného skutkového stavu), a preto v prípade, že z tvrdených skutočností právo na úroky a poplatky nevyplýva (neunesenie bremena tvrdenia), nemožno mu priznať súdnu ochranu, a nárok žalobcu z takejto žaloby musí byť v tomto rozsahu zamietnutý.

79. Vzhľadom na uvedené by žalobca mohol mať nárok iba na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov vo výške 20.300,- Eur (673,84 Eur), a podľa tvrdení žalobcu žalovaná z poskytnutého úveru už uhradila sumu v celkovej výške 695,44 Eur, na ďalši úhradu právo nemá.

80. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov preto súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

81. O náhrade trov konania súd rozhodoval v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

82. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

83. Žalovaná bola v konaní procesne úspešná v celom rozsahu, a preto by mal súd v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP aj bez návrhu (s prihliadnutím na obsah súdneho spisu) v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, priznať jej podľa § 255 ods. 1 CSP plnú náhradu trov konania, o ktorej výške by následne v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodol po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením (ktoré by vydal súdny úradník). Keďže však žalovanej strane v doterajšom konaní podľa obsahu súdneho spisu doposiaľ žiadne konkrétne preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva (trovy konania) nevznikli, a neúspešný žalobca na náhradu trov konania nemá právo, súd náhradu trov konania stranám nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie sa podáva na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, ženeboli splnené procesné podmienky, a) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, b) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, c) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, d) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, e) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, f) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo g) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.