Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_9Co-285-2018.pdf
PDF · 105.15 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/285/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu: Mgr. Renáta Gavalcová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom 851 02 Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpeného: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom 851 02 Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti žalovanej: T. T., nar. XX.XX.XXXX, trvalo bytom U. XXXX/XX, V., o zaplatenie 3.687,44 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo 02. mája 2018 č. k. 13C/35/2011-150, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti vo výroku II. a v časti náhrady trov konania vo výroku III. p o t v r d z u j e .
II. Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2 134,30 eura a 9,25%-ný ročný úrok z omeškania zo sumy 2 134,30 eura od 15.08.2011 až do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Výrokom II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Výrokom III. rozhodol, že žalovaná má proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 20,92%; o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.
2. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 708, § 709, § 711, § 497 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1 až 4, § 488, § 517 ods. 2 OZ, (Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), § 1, § 2, § §, § 4 ZoSÚ (zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy), § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia O. z., § 251, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a 2 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z. v znení neskoršieho predpisu). Vecne zdôvodnil, že právny predchodca žalobcu a žalovaná platne uzatvorili predmetnú úverovú zmluvu; na jej základe bol žalovanej poskytnutý úver v dojednanej výške, ktorý žalovaná splatila iba sčasti. Z predmetnej úverovej zmluvy súd tiež zistil, že v nej nie sú uvedené (chýbajú) údaje podľa ust. § 4 ods. 2 písm. i/ ZoSÚ. Vzhľadom na zhora uvedené a na ust. § 4 ods. 3 veta druhá ZoSÚ sa žalovanej poskytnutý spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Nespornou v súdenom spore bola skutočnosť, že právny predchodca žalobcu poskytol žalovanej spotrebiteľský úver vo výške 3 000,- eur, na ktorý žalovaná splatila sumu 865,70 eura, ktorú si žalobca započítal tak, ako je zhora uvedené. Nakoľko predmetný spotrebiteľský úver je bezúročný a bez poplatkov, bolo potrebné žalovanou zaplatenú sumu 865,70 eura započítať na úhradu úveru, t. j. sumy 3 000,- eur a potom je namieste záver, že žalovaná ostala žalobcovi dlžná sumu 2 134,30 eura (= 3 000,- eur - 865,70 eura). Žalobca (resp. jeho právny predchodca) sa podanou žalobou domáhal voči žalovanej (okrem iného) aj priznania nároku na úroky z omeškania vo výške 9,25% ročne z dlžnej (žalovanej) sumy, od 15.08.2011 až do zaplatenia. Súdu je z jeho činnosti známe, že v období od 13.07.2011 do 08.11.2011 základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky bola stanovená vo výške 1,5%, z čoho potom úrok z omeškania je 9,5% ročne. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žaloba bola podaná dôvodne iba v časti o zaplatenie sumy 2 134,30 eura a v časti o zaplatenie 9,25%-ného ročného úroku z omeškania zo sumy 2 134,30 eura od 15.08.2011 až do zaplatenia a vo zvyšku bola podaná nedôvodne (keď žalobca tvrdil, ale hodnoverným spôsobom nepreukázal dôvodnosť nároku na zaplatenie sumy 45,65 eura titulom debetného zostatku na bežnom účte žalovanej); preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokoch I. a II. tohto rozsudku.
3. Podľa stavu ku dňu vyhlásenia rozsudku sa žalobca domáhal priznania nároku na zaplatenie sumy 3 687,44 eura, zaplatenia 15,8%-ného ročného úroku zo sumy 2 638,59 eura od 15.08.2011 až do zaplatenia, čo ku dňu vyhlásenia rozsudku predstavovalo sumu 2 801,78 eura a zaplatenia 9,25%-ného ročného úroku z omeškania zo sumy 2 638,59 eura od 15.08.2011 až do zaplatenia, čo ku dňu vyhlásenia rozsudku predstavovalo sumu 1 640,28 eura, 9,25%-ného ročného úroku z omeškania zo sumy 882,19 eura od 15.08.2011 až do zaplatenia, čo ku dňu vyhlásenia rozsudku predstavovalo sumu 548,41 eura a 25%-ného ročného úroku zo sumy 45,65 eura od 01.07.2011 až do zaplatenia, čo ku dňu vyhlásenia rozsudku predstavovalo sumu 76,70 eura; ku dňu vyhlásenia rozsudku teda žalobou uplatnený nárok predstavoval celkom spolu sumu 8 754,61 eura, z ktorej mu bolo priznané (vypočítané ku dňu vyhlásenia rozsudku) 3 461,09 eura (= 2 134,30 eura + 1 326,79 eura ako 9,25%-ný úrok z omeškania zo sumy 2 134,30 eura od 15.08.2011 do vyhlásenia rozsudku), čo predstavuje u žalobcu 39,54%-ný procesný úspech a u žalovanej 60,46%-ný procesný úspech, z čoho vyplýva čistý procesný úspech žalovanej vo výške 20,92% (= 60,46% - 39,54%). V konaní bola teda úspešnejšia žalovaná a v rozsahu jej čistého procesného úspechu (t.j. v rozsahu 20,92%) jej súd priznal nárok na náhradu trov konania tak, ako je uvedené vo výroku III. tohto rozsudku.
4. Proti tomuto rozsudku v jeho zamietajúcej časti vo výroku II. podal včas odvolanie žalobca navrhujúc jeho zmenu vyhovením žalobe v plnom rozsahu, resp. jeho zrušenie a vrátenie súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci. Podľa odvolateľa pokiaľ súd uvádza, že v zmluve absentuje údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, žalobca poukazuje na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej aj „smernica“), ktorá bola transponovaná do nášho právneho poriadku práve ZoSÚ. Podľa čl. 10 ods. 2 písm. h) smernice „Zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úvery na účely splatenia.“ Je zrejmé, že z vyššie uvedeného ustanovenia vyplýva, že nie je potrebný rozpis splátky na istinu, úroky a poplatky. Žalobca v tejto súvislosti podporne poukazuje aj na skutočnosť, že v obdobnej veci rozhodoval Súdny dvor Európskej únie, ktorý vo svojom rozhodnutí z 09.11.2016 vo veci C- 42/15 v súvislosti s uvedením výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v zmluve o spotrebiteľskom úvere uviedol, že vzhľadom na jasné znenie ustanovení smernice je potrebné konštatovať, že smernica nestanovuje povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere výpis vo forme amortizačnej tabuľky a nie je ani nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa s odkazom na konkrétny dátum, resp. spresnenie, aká časť splátky bude započítaná na vrátenie istiny. Súdny dvor Európskej únie vo svojom rozhodnutí z 09.11.2016 vo veci C- 42/15 ďalej judikoval, že porušenie povinnosti veriteľa môže byť podľa vnútroštátnej právnej úpravy sankcionované zánikom nároku veriteľa na úroky a poplatky, avšak takáto sankcia je primeraná len pri takom porušení povinností veriteľa, ktoré môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku, t. j. napríklad neuvedenie ročnej percentuálnej miery nákladov, počtu a frekvencie splátok, ako aj neuvedenie prípadnej existencie notárskych poplatkov, požadovaných záruk a poistenia. Súdny dvor Európskej únie v predmetnom rozhodnutí ďalej judikoval, že za primerané by sa však nemalo považovať, ak pre neuvedenie niektorých náležitostí, ktoré svojou povahou nemôžu mať vplyv na schopnosť dlžníka posúdiť rozsah svojho záväzku, sa bude v súlade s vnútroštátnou úpravou uplatňovať sankcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, čo bude vyvolávať voči veriteľovi závažné následky. Nemožno teda súhlasiť s rozhodnutím súdu, keď nerešpektoval vyššie uvedenú Smernicu Európskeho parlamentu a Rady v spojitosti s rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie, C-42/15. Žalobca v tejto súvislosti poukazuje aj na skutočnosť, že v obdobnej veci rozhodoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý k predmetnému ustanoveniu zaujal v uznesení z 22.02.2018, sp. zn. 3 Cdo 146/2017 právny názor, podľa ktorého nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. V zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z.z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Vzhľadom k vyššie uvedenému má žalobca za to, že posudzovaná zmluva obsahovala všetky náležitosti vyžadované ZoSÚ a poskytnutý úver preto nie je možné posudzovať ako bezúročný a bez poplatkov.
5. Žalovaná sa k odvolaniu nevyjadrila.
6. Odvolací súd podľa § 34 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 2 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
7. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
8. Súd prvej inštancie predovšetkým správne kvalifikoval právny vzťah založený zmluvou medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným ako spotrebiteľskou zmluvou, keďže táto spĺňala definičné znaky takejto zmluvy, ako aj definičné znaky subjektov spotrebiteľskej zmluvy.
9. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na právnom názore, podľa ktorého je potrebné považovať spotrebiteľský úver, poskytnutý právnym predchodcom žalobcu žalovanému na základe zmluvy, za bezúročný a bez poplatkov, pre absenciu obligatórnej zákonom stanovenej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, neuvedením výšky, počtu a termínov splatnosti istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. i) ZoSÚ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy).
10. Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromnoprávnych vzťahoch a je základným inštitútom spotrebiteľského práva.
11. Ustanovenie § 4 ods. 3 ZoSÚ (v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy) vymedzuje prípady, kedy sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Výklad a aplikácia ustanovení ZoSÚ musí byť v súlade so zmyslom a účelom tohto zákona. Tým, že zákon nedodržanie iba niektorých obsahových náležitostí zmluvy postihuje, robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné obsahové náležitosti. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je faktické nerovné postavenie vo vzťahu k profesionálnemu dodávateľovi a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácii, vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a dostupnosť právnych služieb, ako i možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu pochádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený a pri uzatváraní zmluvy je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť spotrebiteľa. Spoločným znakom právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť a to formou obmedzenia autonómie vôle. Tá predstavuje elementárnu podmienku fungovania materiálneho právneho štátu, nie je však úplne absolútna a v rámci spotrebiteľských vzťahov je limitovaná princípom ochrany slabšej strany, teda spotrebiteľa (ktorý koná s dôverou v druhou stranou jej prezentovaný skutkový stav). Z uvedenej koncepcie spotrebiteľského práva vychádzal aj zákon ZoSÚ, ktorý stanovil osobitné náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak, aby za účelom odstránenia vyššie uvedenej faktickej nerovnováhy bol spotrebiteľ účinným spôsobom informovaný o podmienkach spotrebiteľského úveru a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej zmluve posúdiť všetky právne dôsledky vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Niektoré ustanovené náležitosti, a to práve tie, ktoré sú uvedené v § 4 ods. 3 ZoSÚ zákonodarca v prospech ochrany spotrebiteľa preferoval až do takej miery, že ich neuvedenie sankcionoval bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru ako sankciu pre dodávateľa, ktorý nerešpektuje zákon a tým spotrebiteľa vystavuje nerovnému postaveniu.
12. Súd prvej inštancie rozhodol preto správne po zistení, že zmluva o spotrebiteľskom úvere uzatvorená medzi stranami konania neobsahuje obligatórnu obsahovú náležitosť podľa ustanovenia § 4 ods. 2 písm. i) ZoSÚ (v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy) a z tohto dôvodu je treba úver považovať za bezúročný a bez poplatkov.
13. Účelom náležitosti ustanovenej v § 4 ods. 2 písm. i) ZoSÚ (v relevantnom znení) je informovanie spotrebiteľa, aby vedel rozlíšiť, aká časť splátky bude použitá na istinu, úrok a ďalšie poplatky, čo mu tiež umožňuje zorientovať sa v danej situácii, pretože inak by nebolo dostatočne určité, akú časť istiny zaplatil (ako bude s jeho platbou naložené) a akú časť úveru platí na úroky a ďalšie poplatky, teda i na odplatu žalobkyne. To nemožno nahradiť uvedením len výšky mesačnej splátky. Zmyslu zákonnej úpravy zodpovedá, ak sa každý z atribútov vyjadrený v zákone slovami „suma, počet a termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom (porov. rozsudok NS SR sp. zn. 7Cdo 128/2016, sp. zn. 7Sžo 61/2015). Stanovenie rozsahu splácania istiny, úrokov a iných poplatkov (tzv. rozčlenenie splátky), bolo možné napr. vymedzením percentuálnej časti označenej splátky, ktorá pripadá na jednotlivé jej súčasti (istinu, úrok a iné poplatky), prípadne spôsobu (pravidiel) jej zmeny.
14. Predmetná obligatórna náležitosť (§ 4 ods. 2 písm. i) ZoSÚ) predstavuje údaj dôležitý pre spotrebiteľa, keďže pomáha spoznať ako konkrétne budú náklady spojené so spotrebiteľským úverom uhrádzané. Odvolací súd sa preto nestotožnil s právnym názorom žalobkyne, že pre splnenie obsahových zákonom stanovených náležitostí zmluvy postačovalo uspokojiť sa s uvedením výšky mesačnej splátky. V zmluvách, ktoré nečlenia splátky na časť istiny, úrokov a iných poplatkov, spotrebiteľ nevie, koľko má hradiť na istinu úveru, úroky a poplatky. Aby sa spotrebiteľ mohol rozhodnúť pre uzavretie úverovej zmluvy na základe úplnej znalosti veci, je potrebné mu poskytnúť informácie i o nákladoch spojených s úverom. Občianskoprávna úprava priraďovania čiastočného plnenia dlhu, je založená na prednostnom splácaní istiny a až následne úrokov (ak dlžník neurčí inak) podľa § 565 ods. 2 O. z.. Na rozdiel od tejto úpravy ObZ upravuje započítavanie jednotlivých plnení v opačnom poradí. Ak zmluva obsahuje rozčlenenie splátky, je naplnené pravidlo, aká časť sa použije na splátky istiny a aká na splátky úrokov, poplatkov, o čom spotrebiteľ má vedomosť od počiatku uzavretia zmluvy a veriteľ, mimo vôle spotrebiteľa, nemôže jednostranne rozhodnúť o splátke istiny a svojej odplaty, prípadne ďalších nákladov. Ak spotrebiteľ v dôsledku nerozčlenenia splátky v zmluve nevie, v akom pomere bude splácať istinu úveru a hradiť úroky z úverov ako odmenu veriteľa, prípadne nie je ani o spôsobe tohto pomeru informovaný, je treba konštatovať značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (rozdelenie tak neurčuje dohoda so spotrebiteľom a o spôsobe tohto pomeru nie je ani veriteľom informovaný v čase uzavretia zmluvy).
15. Rozlišovanie splátky, v prípade ktorej sa uhrádza aj istina a úrok, má reálny a praktický význam. Zmluvná rovnováha v zmluve o spotrebiteľskom úvere mala byť naplnená len v prípade informovania veriteľa o podmienkach splácania rozčlenených častí splátky, prípadne o ich pomere alebo spôsobe zmeny, z hľadiska porovnávania produktov pri rozhodovaní spotrebiteľa o uzavretí zmluvy, ako i určení aká časť plnenia sa použije na splátku istiny a aká na splátku úrokov (O. z. preferuje dlžníka ako subjekt určujúci priraďovanie čiastočného plnenia vo vzťahu k povinnostiam platiť istinu, úroky a poplatky). ZoSÚ stanovuje spôsob výpočtu RPMN, označením príslušného vzorca, ako i dosadzovaných hodnôt, pričom pojem splátka v tomto smere ostáva zachovaný, vzhľadom na dohodnutú výšku splátky v zmluve. Smernica pritom predpokladá na účely výpočtu RPMN údaje o splátkach, a to tak, aby bolo zrejmé, že tam nie sú uvedené poplatky, ktoré sa do výpočtu nezahŕňajú. Rovnako tak predpokladá informovanie spotrebiteľov o špecifikácii splátok úrokov a poplatkov.
16. Podľa odvolacieho súdu nemožno súhlasiť s odkazom žalobcu na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia proti Kláre Bíróovej. V tomto rozsudku sa totiž Súdny dvor EÚ zaoberal výkladom smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, ktorá bola do slovenského právneho poriadku implementovaná až zákonom č. 129/2010 Z. z. s účinnosťou od 11. júna 2010. Čl. 22 ods. 1 tejto smernice ustanovuje, že keďže smernica obsahuje harmonizované ustanovenia, členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice. Z toho vyplýva, že táto smernica sleduje tzv. úplnú harmonizáciu úpravy zmlúv o spotrebiteľskom úvere, od ktorej sa členské štáty nesmú odchýliť ani v prospech spotrebiteľa. V prerokúvanej veci sa však zmluva medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou spravuje zákonom č. 258/2001 Z. z., ktorým bola do právneho poriadku Slovenskej republiky prebratá smernica Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru. Táto smernica podľa jej čl. 15 nezamedzuje členským štátom, aby udržiavali a prijímali prísnejšie ustanovenia na ochranu spotrebiteľov konzistentné s ich záväzkami zo zmluvy (o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva). Uvedená smernica teda sledovala tzv. minimálnu harmonizáciu, ktorá umožňovala členským štátom prijímať a teda aj vykladať národné právo prísnejšie, než sú požiadavky vyplývajúce z citovanej smernice. Vzhľadom na to nie je dôvodné vytknúť súdu prvej inštancie, že ustanovenie § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z. z. vykladá prísnejšie než obdobné ustanovenie čl. 10 písm. h) smernice 2008/48/ES vyložil Súdny dvor EÚ.
17. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci nemožno vychádzať z právnych záverov rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia proti Kláre Bíróovej, ako ani z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, ktoré na toto rozhodnutie Súdneho dvora EÚ nadväzujú. Rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3 Cdo 146/2017, 3Cdo 56/2018, 4Cdo 187/2017, 4Cdo 211/2017, 7Cdo 98/2018 vychádzajú z právnej úpravy zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a nie z právnej úpravy zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch vzťahujúcej sa na prejednávanú vec.
18. Vecne správne bolo aj rozhodnutie súdu prvej inštancie o náhrade trov konania, aplikujúce ustanovenie § 255 ods. 2 CSP, podľa ktorého ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí a podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. Strany konania nenamietali pomer úspechu a neúspechu v konaní, kvantifikovaný súdom prvej inštancie, v dôsledku ktorého vzniklo právo na náhradu trov konania žalovanej v rozsahu 20,92%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP.
19. Z uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu na úplné zistenie skutkového stavu veci a dospel k správnemu právnemu záveru, keď považoval predmetný spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov a žalovanú zaviazal len na zaplatenie nezaplatenej istiny úveru so zákonnými úrokmi z omeškania. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti vo výroku II., vrátane vecne správneho a osobitnými odvolacími dôvodmi nenapadnutého závislého výroku III. o náhrade trov konania, ako vecne správne potvrdil.
20. Žalovaná má voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalovaná bola v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešná. Z dôvodu, že žalovaná ale preukázateľne a účelne nevynaložila žiadne výdavky v súvislosti s týmto odvolacím konaním, ako to predpokladá § 251 CSP, odvolací súd jej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal s poukazom na čl. 4 ods. 2 CSP.
21. Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.