Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

28Sa/23/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v konaní pred sudkyňou JUDr. Janou Martinčekovou, v právnej veci žalobkyne: U. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XX,XX-XXX T., Poľská republika, právne zast. Advokátskou kanceláriou V4 Legal, s.r.o., so sídlom Tvrdého č. 4, Žilina, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, Bratislava, za účasti ďalšieho účastníka: WERPAL, s.r.o., so sídlom Palárikova č. 76, Čadca, IČO: 47 237 236, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: 17589-3/2018-BA zo dňa 8. februára 2018, takto

rozhodol:

Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a .

Žalobkyni, žalovanému a ďalšiemu účastníkovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca, ako prvostupňový správny orgán rozhodnutím číslo: 53646-1/2015-CA zo dňa 16. novembra 2015 rozhodla, že žalobkyni nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi WERPAL, s.r.o. od 01.12.2014 do 03.07.2015 podľa slovenskej legislatívy. V odôvodnení citovala článok 11 ods. 3 nariadenia EP a Rady č. 883/2004 (základné nariadenie), ďalej článok 13 citovaného nariadenia. Sociálnej poisťovni bolo dňa 15.10.2015 doručené oznámenie zo strany poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS, z ktorého vyplýva, že žalobkyňa od 01.12.2014 do 03.07.2015 podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Vzhľadom na to jej nevniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi WERPAL, s.r.o. od 01.12.2014 do 03.07.2015 podľa slovenskej legislatívy.

2. Na základe odvolania žalobkyne vo veci rozhodoval žalovaný, ktorý napadnutým rozhodnutím číslo: 17589-3/2018-BA zo dňa 8. februára 2018 jej odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Stotožnil sa s právnym posúdením veci prvostupňovým správnym orgánom a konkrétne poukázal na nariadenie č. 883/2004 a vykonávacie nariadenie 987/2009. Základnou úlohou koordinačných nariadení je určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahovať na zamestnancov a samostatne zárobkovo činné osoby počas výkonu činnosti v rámci spoločenstva. Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovenú v hlave II. základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na danú osobu nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. Poukázal na článok 16 ods. 2 a článok 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia, podľa ktorých určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia

informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva. Následne predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov stanovené v ods. 2 sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s ods. 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe ods. 4. ZUS ako príslušná inštitúcia štátu bydliska zamestnanca, oprávnená rozhodnúť o uplatniteľnej legislatíve zamestnanca v zmysle článku 16 vykonávacieho nariadenia, vykonala šetrenie na overenie reálneho výkonu činnosti, kedy zamestnanca žiadala o predloženie dokladov preukazujúcich, že k reálnemu výkonu činnosti zamestnanca na území Slovenskej republiky dochádza. ZUS určila, že na zamestnanca sa vzťahuje legislatíva Poľskej republiky, t.j. legislatíva miesta výkonu samostatnej zárobkovej činnosti. Skonštatoval, že dňa 14. mája 2015 bolo Sociálnej poisťovni v súlade s článkom 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia č. 987/2009 doručené oznámenie ZUS, ktorým určila, že žalobkyňa podlieha od 1. decembra 2014 do 30. novembra 2015 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia SR. Sociálna poisťovňa listom zo dňa 21. mája 2015 v súlade s článkom 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia oznámila ZUS, že nemôže prijať určenie uplatniteľných právnych predpisov SR, pretože podľa jej názoru niesol výkon závislej činnosti žalobkyne znaky zanedbateľných činností. Dňa 15.10.2015 bolo doručené Sociálnej poisťovni oznámenie ZUS, z ktorého vyplýva, že súhlasí so stanoviskom Sociálnej poisťovne z 21. mája 2015 a určuje, že menovaná bude v súlade s článkom 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia podliehať od 1. decembra 2014 do 30. novembra 2015 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Vzhľadom na to, že Sociálna poisťovňa ako inštitúcia dotknutého členského štátu toto určenie nenamietala, stalo sa v súlade s článkom 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia definitívnym. To znamená, že ZUS ako príslušná inštitúcia štátu bydliska účastníka v spolupráci so Sociálnou poisťovňou, rešpektujúc postupy určené v článku 16 vykonávacieho nariadenia, určila, že menovaný zamestnanec bude v období od 1. decembra 2013 podliehať právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Z koordinačných nariadení nevyplýva pre Sociálnu poisťovňu povinnosť pred prijatím definitívneho určenia uplatniteľnej legislatívy opätovne preskúmať a preverovať skutočnosti, ktoré boli podkladom pre ZUS na toto určenie. Samotné námietky uvedené v odvolaní vyhodnotil ako nedôvodné. Čo sa týka registračného listu fyzickej osoby - prihláška, uviedol, že táto má deklaratórne účinky a nemôže deklarovať vznik povinného nemocenského poistenia ani ďalších povinných poistení v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie. Na základe skutočností, že zamestnancovi bola určená poľská uplatniteľná legislatíva, prvostupňový správny orgán dospel k záveru, že zamestnávateľ prihlásil od 1. decembra 2014 do 03.07.2015 zamestnanca do systému slovenského sociálneho poistenia nesprávne. Z uvedeného dôvodu prvostupňový správny orgán vydal napadnuté rozhodnutie, ktorým deklaroval, že zamestnancovi zamestnávateľa povinné poistenia od 01.12.2014 do 03.07.2015 podľa slovenskej legislatívy nevznikli.

3. Proti uvedenému rozhodnutiu podala správnu žalobu žalobkyňa. Ako žalobné body uviedla. Poukázala na rozsudok NSSR č.k. 9Sžso/160/2015 z 27.09.2017 a 9Sžso/90/2015 z 14.12.2016. Sociálna poisťovňa nemá vôbec právomoc konať a rozhodovať, čo je skutočnosť vyplývajúca jednak z účelu nariadení ako aj zo slovenského právneho poriadku. Vzniesla žalobkyňa námietku, že žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukazuje na oznámenie príslušnej poľskej Sociálnej poisťovne, nemožno túto skutočnosť vyhodnotiť tak, že zo strany príslušnej poľskej Sociálnej poisťovne došlo vo vzťahu k žalobkyni k definitívnemu určeniu uplatniteľnej legislatívy. Napadnuté rozhodnutie neobsahuje náležitosti v zmysle § 209 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov (zákon o sociálnom poistení), rovnako ako prvostupňové rozhodnutie. Napadnuté rozhodnutie neobsahuje skutočnosti, ktoré boli podkladom pre napadnuté rozhodnutie, preto ho považovala za neodôvodnené a formalistické. Tvrdené skutočnosti treba posudzovať individuálne. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí žiadne individuálne skutočnosti, ktoré by boli podkladom pre jeho vydanie, na základe ktorých malo dôjsť k údajnému definitívnemu určeniu uplatniteľnej legislatívy, neuvádza. Ďalej namietala, že vykonávanie činnosti marginálneho charakteru treba posudzovať z pohľadu niekoľkých ukazovateľov, a teda individuálne. Žalovaný sa len formálne vysporiadal so zistením skutočného stavu veci a v tomto ohľadne rozhodnutie prakticky neodôvodnil. Paušálne poukázanie na ustanovenie právnych predpisov a nedôsledné vysporiadanie sa s individuálnou situáciou posudzovanej osoby je nedostatočné a nezákonné. Samotná definícia marginálnej práce uvedená v Praktickej príručke - právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnancov v EÚ, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, je nezrozumiteľná. Nejednoznačnosť spočíva v použití spojok a/alebo ako kritérií pri určení ukazovateľov zanedbateľných činností. Určenie výšky príjmu len v zmysle zásad je nemožné, nepoužiteľné a v rozpore so zásadou rovnosti, ktorá je spolu so zásadou právnej istoty odôvodnená z ústavných tradícií členských

štátov a medzinárodných nástrojov, zaručuje predvídateľnosť právnych situácií a vzťahov v oblasti úniového práva. Žiadala rozhodnutie žalovaného zrušiť a vrátiť žalovanému na ďalšie konanie.

4. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 17. decembra 2018. Vo vzťahu k námietke o nedostatku právomoci Sociálnej poisťovne na vydanie napadnutého rozhodnutia uviedol, že žalovaný v danom prípade nerozhodoval o určení legislatívy ako tvrdí žalobkyňa, ale napadnutým rozhodnutím rozhodol o nevzniku sociálneho poistenia žalobkyne. Nápravu nesprávnej registrácie žalobkyne bolo možné zo strany Sociálnej poisťovne vykonať len vydaním rozhodnutia o zániku sociálneho poistenia podľa slovenskej legislatívy, pretože na žalobkyňu sa v zmysle koordinačných nariadení vzťahuje uplatniteľná legislatíva Poľskej republiky. Pobočka Sociálne poisťovne musela vydať rozhodnutie, ktorým zosúladila skutkový stav s právnym stavom práve z dôvodu, že žalobkyňa bola prihlásená do registra poistencov, čo sa v konečnom dôsledku ukázalo ako neoprávnené. Jediný procesný postup, ktorý mohla Sociálna poisťovňa, ústredie zvoliť, bolo prvostupňové rozhodnutie potvrdiť. Zároveň považoval napadnuté rozhodnutie za riadne a dostatočne odôvodnené a žiadal, aby súd žalobu zamietol.

5. Žalobkyňa k vyjadreniu žalovaného sa vyjadrila replikou, ktorá došla správnemu súdu 28.01.2019. Zotrvala na všetkých svojich písomných podaniach.

6. Žalovaný k vyjadreniu žalobkyne dupliku nepodal.

7. Krajský súd v Žiline, ako správny súd, preskúmal vec v rozsahu žalobných bodov v zmysle § 177 a nasl. SSP v spojení s § 199 a nasl. SSP, pričom zistil, že žalobným námietkam nie je možné priznať úspech, pričom sám nezistil dôvody na zrušenie napadnutého rozhodnutia, preto žalobu podľa § 190 SSP zamietol z nasledovných dôvodov.

8. Zo správneho spisu správny súd zistil, že Sociálnej poisťovni bolo dňa 15.10.2015 doručené na vedomie oznámenie Zakladu ubezpieczeń spolecznych (ZUS) zo dňa 05.10.2015 adresované žalobkyni, z ktorého vyplýva, že vzhľadom na to, že Sociálna poisťovňa informovala ZUS nesúhlasila s uplatnením slovenskej legislatívy ako príslušnej, ktorá bola voči žalobkyni určená poľskou Sociálnou poisťovňou za obdobie od 01.12.2014 do 30.11.2015 na základe článku 16 vykonávacieho nariadenia, po zohľadnení stanoviska príslušnej slovenskej inštitúcie aj skutočnosti, že v Poľsku žalobkyňa vykonáva samostatne zárobkovú činnosť, poľská Sociálna poisťovňa (ZUS) určila v období od 01.12.2014 do 30.11.2015 pre žalobkyňu ako príslušnú poľskú legislatívu. V zmysle článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia je to konečná legislatíva. V prípade, ak žalobkyňa nesúhlasí so stanoviskom slovenskej a poľskej Sociálnej poisťovne, môže požiadať Inšpektorát ZUS v Jelenej Górze o vydanie správneho rozhodnutia v predmetnej veci. Zo správneho spisu ďalej vyplýva, že žalobkyňa bola Registračným listom FO prihlásená ako zamestnanec do registra Sociálnej poisťovne od 01.12.2014 a odhlásená 03.07.2015. Zo správneho spisu ďalej vyplýva, že žalobkyňa v odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu namietala, že jeho odôvodnenie je nedostatočné a že určenie uplatniteľnej legislatívy poľskou inštitúciu ZUS nie je definitívne, a to preto, že v Poľsku možno voči predbežnému určeniu uplatniteľnej legislatívy podať opravný prostriedok, pričom vec je ukončená až právoplatným rozhodnutím súdu. Podľa nej poľská inštitúcia ZUS konala predčasne bez právoplatného určenia uplatniteľnej legislatívy. V odvolaní nepoukázala na skutočnosť, že podala voči určeniu uplatniteľnej legislatívy návrh na vydanie správneho rozhodnutia v predmetnej veci, ani nepredložila žiadne dôkazy o tomto prípadnom procesnom postupe.

9. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne.

Podľa § 199 ods. 3 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

Podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom ku dňu 08.03.2018 (právoplatnosť napadnutého rozhodnutia), do pôsobnosti pobočky patrí rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch.

Podľa § 172 ods. 5 zákona o sociálnom poistení, predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na starobné dôchodkové sporenie 1) v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, 1) pokuty a penále. 1) Zákon č. 43/2004 Z. z. o starobnom dôchodkovom sporení a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Podľa článku 13 ods. 3 nariadenia EP a Rady č. 883/2004 (základné nariadenie), osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1. Podľa článku 14 ods. 5 písm. b) nariadenia EP a Rady č. 987/2009 (vykonávacie nariadenie), na účely uplatňovania článku 13 ods. 1 základného nariadenia osobou, ktorá "zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch", je predovšetkým osoba, ktorá nepretržite striedavo vykonáva činnosti s výnimkou zanedbateľných činností v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, a to bez ohľadu na početnosť alebo pravidelnosť tohto striedania.

Podľa článku 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska.

Podľa článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.

Podľa článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia, predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.

10. V prvom rade správny súd vyhodnotil žalobnú námietku, že v prípade, ak bola uplatniteľná legislatíva už definitívne určená, Sociálna poisťovňa nemá právomoc o nej konať a rozhodovať a zároveň námietku, že v danom prípade nedošlo k definitívnemu určeniu uplatniteľnej legislatívy poľským ZUS.

11. Súd musí konštatovať, že tieto dve námietky sú logickom rozpore. Na jednej strane žalobkyňa namieta procesný postup žalovaného práve preto, že došlo k definitívnemu určeniu uplatniteľnej legislatívy, a pretože právomoc v celom rozsahu prešla na poľský ZUS, nemá žalovaný žiadnu právomoc rozhodovať vo veci uplatniteľnej legislatívy, na druhej strane ale konštatuje, že k definitívnemu určeniu nedošlo. Z tohto uhla pohľadu sa tieto námietky javia ako účelové, podriadené snahe odôvodniť akýmkoľvek spôsobom zrušenie napadnutého rozhodnutia.

12. Čo sa týka námietky, že pokiaľ došlo k definitívnemu určeniu uplatniteľnej legislatívy orgánu ZUS, potom Sociálna poisťovňa nemá právomoc rozhodovať o určení uplatniteľnej legislatívy, s týmto tvrdením, ktoré je v súlade so súdnou praxou, sa správny súd stotožňuje. Pokiaľ teda došlo k definitívnemu určeniu uplatniteľných právnych predpisov, toto je pre súd záväzné (rovnako rozsudok NS SR sp.zn. 10Sžso/20/2015). Správne orgány rovnako ako súdy musia z takéhoto určenia uplatniteľných právnych predpisov vychádzať. Pokiaľ však u Sociálnej poisťovne bol začaté konanie o vzniku poistení na základe podanej prihlášky - Registračného listu fyzickej osoby a zároveň bolo určené definitívnym spôsobom, že pre žalobkyňu platí poľská legislatíva, potom je potrebné formálnym spôsobom ukončiť toto konanie vzniknuté na základe prihlášky. V danom prípade bolo preukázané, že zamestnávateľ žalobkyňu prihlásil do registra Sociálnej poisťovne dňom 01.12.2014 a odhlásil dňom 03.07.2015. Pokiaľ za toto obdobie však pre žalobkyňu platí poľská legislatíva, potom je potrebné rozhodnúť, že v tomto

období nebola poistencom na území Slovenskej republiky, pretože nemôže byť zároveň poistencom na územiach dvoch členských štátov. V preskúmavanej veci teda nastala v zmysle listín administratívneho spisu sporná situácia, keď na jednej strane bolo rozhodnuté o určení poľskej legislatívy, z ktorého určenia museli správne orgány vychádzať a na druhej strane zamestnávateľ žalobkyne ju prihlásil už v tom období do registra poistencov Sociálnej poisťovne, ktoré obdobie sa prekrývalo s určením poľskej legislatívy. Preto napadnutým rozhodnutím bol tento sporný stav odstránený. Tým správny súd ako plne nedôvodnú vyhodnotil námietku žalobkyne, že Sociálna poisťovňa nemala oprávnenie vydať rozhodnutie o nevzniknutí sociálneho poistenia žalobkyne v prípade, ak bola určená definitívne poľská legislatíva.

13. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na bod 48. uznesenia Veľkého senátu správneho kolégia č.k. 1Vs/1/2018 zo dňa 04.12.2018, kde bol prijatý záver, ktorý judikatúru v tejto oblasti zjednotil. Podľa neho definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu EÚ od určitého dátumu podľa článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia alebo vzájomnou dohodou podľa článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa článku 1 písm. p) základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve. Správny súd zdôrazňuje, že prvostupňovým správnym rozhodnutím nebolo rozhodnuté o uplatniteľnej legislatíve vo vzťahu k žalobkyni, to znamená, že v tomto rozhodnutí prvostupňový správny orgán sa vôbec nezaoberal skutkovými okolnosťami, za ktorých malo dôjsť k určeniu poľskej legislatívy v oblasti sociálneho zabezpečenia. Prvostupňový správny orgán žiadnym spôsobom nevykonával dokazovanie vo vzťahu k vykonávanej práci žalobkyne na území Slovenskej republiky, taktiež neposudzoval jej prípadný marginálny charakter. Neuviedol, že by sa na žalobkyňu nevzťahoval článok 13 ods. 3 základného nariadenia, ani nekonštatoval aplikáciu článku 14 ods. 5 písm. b) vykonávacieho nariadenia týkajúceho sa marginálneho charakteru práce. Naopak, všetky tieto skutkové okolnosti vyhodnocoval ZUS vo svojom stanovení príslušnej legislatívy podľa článku 16 ods. 2,3 nariadenia č. 987/2009, na ktoré poukázal v oznámení zo dňa 05.10.2015 doručenom žalovanému. Že na otázku marginálneho charakteru práce žalobkyne na Slovensku žiadne dokazovanie nevykonával, vyplýva nielen z odôvodnenia prvostupňového správneho rozhodnutia, ale aj z obsahu administratívneho spisu. Ak potom v rozhodnutí vychádzal zo skôr vydaného stanovenia príslušnej legislatívy poľského orgánu sociálneho zabezpečenia o určení uplatniteľnej legislatívy, ktorým bol viazaný, len odstránil rozpor, ktorý vzhľadom na podanie tejto prihlášky bol daný.

14. Ďalej v súvislosti s námietkou, že žalovaný ani prvoinštančný orgán nemali oprávnenie vydať rozhodnutie o nevzniknutí povinného poistenia žalobkyne, správny súd s prihliadnutím jednak na zásadu výlučnosti uplatniteľných právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia a jednak na zásadu lojálnej spolupráce v zmysle článku 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únií (napr. rozsudok ESD C-202/97 alebo rozsudok C-2/05) opätovne uvádza, že definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov už ďalej nemôžu spochybniť inštitúcie sociálneho zabezpečenia, ale ani súdy členského štátu, ktorého právne predpisy sa neuplatňujú v zmysle definitívneho určenia. Sociálna poisťovňa teda bola povinná akceptovať definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov. Potom s poukazom na vnútroštátnu úpravu v otázke sporných nedávkových konaní bola oprávnená rozhodnúť aj o (ne)vzniku povinného nemocenského dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti žalobkyne ako zamestnanca po tom, čo bola táto osoba prostredníctvom príslušného formulára zaregistrovaná v registri poistencov žalovanej, a to podľa § 172 ods. 5 zákona o sociálnom poistení (obdobne rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 10Sžsk/13/2017 zo dňa 27. apríla 2018). Neprekročila teda svoju právomoc rozhodovať v zmysle zákona o sociálnom poistení, keďže len využila oprávnenie dané jej podľa tohto zákona, keď nerozhodovala o určení uplatniteľnej legislatívy, ktorej podlieha žalobkyňa, teda nerozhodovala o veci samej podľa zákona o sociálnom poistení, len deklarovala nevznik sociálneho poistenia podľa slovenskej legislatívy a v konečnom dôsledku nedostatok svojej právomoci vo veci konať. Uvedené rozhodnutie je možné prirovnať k rozhodnutiu súdu o zastavení konania pre nedostatok právomoci vo veci konať, keď rovnako aj súd musí pri zastavení konania aplikovať konkrétne procesné ustanovenia zákona, hoci právomocou konať vo veci samej nedisponuje.

15. Podľa názoru správneho súdu v danom prípade nie je možné postupovať ani v zmysle žalobkyňou citovaného rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžo/160/2015, keďže tento riešil situáciu, keď sa v správnom spise nenachádzal dôkaz o určení uplatniteľnej legislatívy, ktorý by sa týkal konkrétne žalobkyne. Z tohto rozhodnutia taktiež nevyplýva zásadný právny záver, ako ho interpretovala žalobkyňa, že pokiaľ takéto rozhodnutie o určení legislatívy bolo vydané, nie je možné rozhodovať o nevzniknutí povinných poistení v zmysle § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení. Rovnako nie je možné v danom prípade aplikovať ani podporne rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 9Sžso/90/2015

zo dňa 14.12.2016, ktorý sa týkal iného skutkového prípadu a to dohody v zmysle článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, kde Najvyšší súd SR pristúpil k zrušeniu rozhodnutia správneho orgánu, pretože zmienka o tejto dohode v rozhodnutí správnych orgánov absentovala a dohoda nebola ani súčasťou administratívneho spisu. Vzhľadom na to uvedené rozsudky, na ktoré poukazovala žalobkyňa, nie sú aplikovateľné na prejednávanú vec.

16. Na záver k tomuto bodu správny súd uvádza, že zákon o sociálnom poistení špecificky na rozdiel od Správneho poriadku upravuje podmienky zastavenia konania. V danej veci nebolo možné aplikovať § 30 ods. 1 Správneho poriadku, lebo zákon o sociálnom poistení vylučuje aplikáciu Správneho poriadku (§ 172 ods. 1 zákona o sociálnom poistení) a špecificky pre konanie podľa zákona o sociálnom poistení upravuje spôsoby, kedy môže správny orgán konanie zastaviť (§ 194 zákona o sociálnom poistení), pričom daný prípad nie je možné subsumovať pod žiaden z týchto spôsobov. Podľa názoru správneho súdu, pokiaľ žalovaný rozhodol spolu s prvostupňovým rozhodnutím tak, že žalobkyni od určitého dátumu sociálne poistenie nevzniklo, tento výrok je súladný s procesným postupom, ktorý žalovaný a prvostupňový správny orgán v danej veci mohol aplikovať.

17. Ďalej sa súd zaoberal námietkou, že nemožno konštatovať tú skutočnosť, že zo strany príslušnej poľskej Sociálnej poisťovne došlo vo vzťahu k žalobkyni k definitívnemu určeniu uplatniteľnej legislatívy. Žalobkyňa túto námietku formuluje tak, že túto skutočnosť nemožno vyhodnotiť na základe oznámenia poľského ZUS, na ktoré poukazuje v napadnutom rozhodnutí žalovaný. Podľa názoru správneho súdu táto skutočnosť z tohto oznámenia jednoznačne vyplýva. Pokiaľ z písomnosti v správnom spise zo dňa 05.10.2015 vyplýva, že poľský ZUS na základe nesúhlasu s uplatnením slovenskej legislatívy ako príslušnej pre žalobkyňu, rozhodol o uplatnení poľskej legislatívy pre žalobkyňu v období od 01.12.2014 do 30.11.2015 a v zmysle článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia konštatoval, že sa jedná o konečnú legislatívu a toto vyrozumenie bolo doručené jednak žalovanému a jednak žalobkyni, potom je definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia jednoznačne preukázané.

18. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu tvrdila, že sa môže voči uvedenému uplatneniu osobitným návrhom domáhať vydania súdneho rozhodnutia, samotná odvolacia námietka bola hypotetická. Žalobkyňa nepredložila žiadne dôkaz o tom, že by žiadala, aby vo veci rozhodoval príslušný súd alebo iný poľský orgán a len hypoteticky konštatovala, že by tam mohla urobiť. Takéto tvrdenie neformulovala a dôkaz preukazujúci takéto tvrdenie žalobkyňa nepredložila ani v správnej žalobe. Jej námietka o nepreukázaní definitívneho určenia uplatniteľnej legislatívy výslovne spočívala len vo vyhodnotení obsahu vyššie uvedeného oznámenia ZUS z 05.10.2015, doručeného žalovanému 15.10.2015. Za týchto skutkových okolností je potom nutné konštatovať, že definitívne určenie poľskej legislatívy v danom prípade bolo preukázané.

19. Ďalšou súvisiacou žalobnou námietkou bolo, že napadnuté rozhodnutie ani prvostupňové rozhodnutie neobsahovalo dostatok dôvodov, najmä žiadne individuálne skutočnosti, ktoré boli podkladom pre údajné definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy. K tomu súd uvádza, že z administratívneho spisu žalovaného bola existencia takéhoto definitívne určenia podložená listinným dôkazom, ako je uvedené vyššie. Zároveň správny súd poukazuje na to, že žalovaný ako aj pobočka Sociálnej poisťovne, ktorá rozhodla v prvom stupni, v odôvodnení rozhodnutia uviedli, že podkladom na vydanie rozhodnutí bolo určenie uplatniteľnej legislatívy poľskou ZUS, čo mali správne orgány preukázané doručením oznámenia zo strany tejto poľskej inštitúcie dňa 15.10.2015. Samotný žalovaný potom obšírnejšie rozviedol obsah jednotlivých podaní oboch inštitúcií, ako aj právne dôvody, z ktorých následne zaujal právny názor o definitívnom určení uplatniteľnej legislatívy poľským ZUS.

20. Čo sa týka ďalšej námietky, a to nedostatku dôvodov ohľadne vyhodnotenia činnosti žalobkyne na území Slovenskej republiky ako činnosti marginálneho charakteru, súd uvádza, že táto námietka je v plnom rozsahu nedôvodná. Ako bolo uvedené vyššie v odôvodnení, správny orgán prvého stupňa sám nevykonal dokazovanie v tejto otázke (vykonať dokazovanie v tejto otázke ani nemohol pre nedostatok právomoci rozhodnúť o určení uplatniteľnej legislatívy), ale len prevzal právny záver ohľadne tejto otázky z oznámenia ZUS zo dňa 05..2015. Rovnako aj žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia len vo všeobecnosti sa zmienil o Praktickej príručke o uplatniteľných právnych predpisov EÚ, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, ktorej aplikáciu v danom prípade však nerozvádzal. Dôvodom pre určenie, že žalobkyni nevznikli povinné poistenia, nebola tá skutočnosť, že by slovenské správne orgány sociálneho zabezpečenia posudzovali túto skutkovú okolnosť, t.j. či žalobkyňa

na území Slovenskej republiky vykonávala alebo nevykonávala zanedbateľné činnosti, ale tá skutočnosť, že pre žalobkyňu bola definitívne určená poľská legislatíva v zmysle článku 16 ods. 2 a 3 vykonávacieho nariadenia. Táto skutočnosť bola tou rozhodnou skutočnosťou, ktorú musel akceptovať slovenský orgán sociálneho zabezpečenia a vzhľadom na paralelnú registráciu žalobkyne v registri Sociálnej poisťovne od 01.12.2014 potom musel tento sporný prípad vyriešiť tak, že vydal rozhodnutie o nevzniku týchto poistení práve odo dňa registrácie žalobkyne v jeho registri. Teda všetky námietky o nedostatku dôvodov, pre ktoré mala byť činnosť žalobkyne vyhodnotená ako zanedbateľná činnosť, nemôžu byť dôvodné. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že námietky v súvislosti so zanedbateľnou činnosťou žalobkyne na území Slovenskej republiky bolo potrebné vzniesť v konaní pred ZUS pred orgánmi Poľskej republiky.

21. Vzhľadom na to, že správny súd ani ex offo žiadne ďalšie dôvody pre zrušenie napadnutého rozhodnutia v zmysle § 203 ods. 2 SSP nezistil, žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.

22. O náhrade trov konania vo vzťahu k žalobkyni bolo rozhodnuté podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario tak, že súd žalobkyni náhradu trov konania nepriznal, pretože v konaní nebola úspešná. Rovnako súd nepriznal náhradu trov ani žalovanému (§ 168 SSP a contrario), pretože neboli splnené podmienky na jeho aplikáciu. Súd podľa § 169 SSP nepriznal náhradu trov ani ďalšiemu účastníkovi, na ktorú by mal nárok voči žalobkyni ako neúspešnému účastníkovi konania, pretože mu nevznikli trovy v súvislosti s plnením povinnosti, ktorú mu správny súd uložil.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440 SSP) v lehote 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.