Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_15CoKR-18-2018.pdf
PDF · 133.77 KB
Case nature
Area
Subarea
15CoKR/18/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Lukáča a členov senátu JUDr. Jána Bzdúška a JUDr. Martiny Balegovej, v právnej veci žalobcu: W. K., narodený XX.XX.XXXX, bytom: I. N. XXX/X, XXX XX B., právne zastúpený: Mgr. Štefan Slováčik, advokát so sídlom: Mostná 46, 949 01 Nitra, proti žalovanému: RADIO ONE ROCK, s. r. o., so sídlom: Mostná 3, 949 01 Nitra, IČO: 36 010 863, právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Ladislav Barát, s. r. o., so sídlom: Školská 3, 949 01 Nitra, IČO: 36 868 639, o určenie popretých pohľadávok, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 29Cbi/5/2014-184 zo dňa 04.04.2018, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. 29Cbi/5/2014-184 zo dňa 04.04.2018 p o t v r d z u j e .
Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým, že o ich výške bude rozhodnuté samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol (I. výrok) a zároveň rozhodol, že žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Súd prvej inštancie napadnutý rozsudok právne odôvodnil ustanoveniami § 124 ods. 1, 2, 4, 6 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej ZoKR) a § 657 ods. 1 Občianskeho zákonníka..
3. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 02.05.2014 domáhal určenia, že pohľadávky žalobcu vyplývajúce z pracovnej zmluvy zo dňa 01.04.1998 za riadny výkon zamestnanca za mesiace január 2011 až júl 2011, marec 2012, november 2012 až september 2013 a zo zmluvy o pôžičke zo dňa 31.10.2012 vo výške 472,63 eura ako nenávratná suma peňažnej pôžičky, prihlásené do reštrukturalizácie dlžníka RADIO ONE ROCK, s. r. o. vedenej na Okresnom súde Nitra, spis. zn. 32R/1/2014, zapísané v zozname prihlásených pohľadávok pod číslom 5 až 24, sú v celom prihlásenom rozsahu oprávnené a zistené ako vymáhateľné pohľadávky v celkovej výške 169 306,21 eura. Súd prvej inštancie uviedol, že písomným podaním zo dňa 16.03.2017 žalobca upravil, doplnil petit žaloby a žiadal, aby súd prvej inštancie pohľadávky žalobcu zapísané v zozname pohľadávok pod číslom 5 až 24 určil v celom rozsahu za oprávnené a zistené vo výške 169 306,21 eura. Žalobu odôvodnil tým, že uznesením Okresného súdu Nitra zo dňa 14.01.2014, zverejneným v Obchodnom vestníku (ďalej len „OV“) dňa 21.01.2014 bolo začaté reštrukturalizačné konanie. Uznesením zo dňa 24.01.2014 bola povolená reštrukturalizácia, uznesenie bolo zverejnené v OV dňa 30.01.2014 a následne si žalobca súhrnnou prihláškou nezabezpečených pohľadávok zo dňa 27.02.2014 uplatnil pohľadávku voči žalovanému v celkovej výške 169 306,21 eura. Žalobca si prihlásil celkovo 20 pohľadávok, pričom právny dôvod pohľadávky číslo 1 - 19 je rovnaký (výkon práce žalobcu
ako zamestnanca pre žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo dňa 01.04.1998). Tieto pohľadávky pozostávajú z nevyplatenej časti mzdy, súvisiacich zamestnaneckých nárokov a zákonných úrokov z omeškania počítaných odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti mzdy až do začatia reštrukturalizačného konania. Dňa 31.03.2014 správca poprel v zozname pohľadávok tieto prihlásené pohľadávky žalobcu s odôvodnením, že veriteľ pohľadávku neeviduje v účtovnej evidencii, ktorá mu bola odovzdaná predchádzajúcim spoločníkom. Podľa zistenia dlžníka veriteľ v uvedenom období pre spoločnosť nevykonával žiadnu činnosť, a z uvedeného dôvodu sa dostala spoločnosť do úpadku. Právnym dôvodom 20. pohľadávky je zmluva o pôžičke zo dňa 31.10.2012, ide o nevrátenú sumu pôžičky a zákonný úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti istiny. Správca dňa 31.03.2014 poprel pohľadávku zapísanú pod číslom 24 v celkovej výške 158 942,80 eura s odôvodnením, že veriteľ pohľadávku neeviduje v účtovníctve a pohľadávka je nepreskúmateľná, nakoľko veriteľ nijako nezdokladoval poskytnutie finančných prostriedkov. Zmluva o pôžičke je podpísaná aj na strane dlžníka aj na strane veriteľa p. K.. Správca uviedol, že existuje pochybnosť o oprávnenosti pohľadávky z dôvodu, že veriteľ e-mailom zo dňa 15.11.2013 žiadal o zaúčtovanie pôžičky, ktorú mal poskytnúť v roku 2010 s lehotou splatnosti 2 mesiace. Žalobca uviedol, že správca poprel pohľadávky nedôvodne a v rozpore so zákonom. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že uznesením Okresného súdu Nitra zo dňa 24.01.2014, č. k. 32R/1/2014-112 bola povolená reštrukturalizácia žalovaného a za správcu bol ustanovený Mgr. Y. Z.. Uznesením Okresného súdu Nitra zo dňa 12.06.2014, č. k. 32R/1/2014-338, právoplatným a vykonateľným dňa 19.06.2014, bol potvrdený reštrukturalizačný plán a reštrukturalizácia bola ukončená. Z výpisu z OR SR žalovaného zistil, že žalovaný vznikol zápisom do obchodného registra dňa 04.10.1996, pôvodné obchodné meno bolo SPINOZA s. r. o., od 31.12.2013 je obchodné meno RADIO ONE ROCK s. r. o. a W. K. bol konateľom spoločnosti od 10.06.1999 do 23.04.2013. Súhrnnou prihláškou nezabezpečených pohľadávok zo dňa 27.02.2014, doručenou reštrukturalizačnému správcovi dňa 27.02.2014, si žalobca prihlásil 20 pohľadávok v celkovej výške 169 306,21 eura. Pohľadávky pod poradovým číslom 1. až 19. si prihlásil titulom uzatvorenej pracovnej zmluvy zo dňa 01.04.1998 (nevyplatenú mzdu za výkon práce za mesiace január 2011 - júl 2011, marec 2012, november 2012 - september 2013, spolu s úrokmi z omeškania) vo výške 10 363,41 eura. Pohľadávku pod poradovým číslom 20. si prihlásil titulom uzatvorenej zmluvy o pôžičke zo dňa 31.10.2012, ktorú uzatvoril s dlžníkom, vo výške 158 942,80 eura (istina: 145.704,80 eura + úroky z omeškania: 13.238 eur). Súd prvej inštancie uviedol, že prihlásené pohľadávky žalobcu boli správcom zapísané do zoznamu pohľadávok pod poradovým číslom 5. až 24. Pohľadávky prihlásené titulom vyplatenia mzdy na základe pracovnej zmluvy zo dňa 01.04.1998 (poradové číslo 5. až 23.) správca poprel z dôvodu ich neevidovania v účtovníctve, a z dôvodu, že veriteľ v uvádzanej dobe nevykonával pre spoločnosť žiadnu činnosť, a je pravdepodobné, že ako veriteľ zanedbal povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Pohľadávku zapísanú pod poradovým číslom 24., uplatnenú titulom zmluvy o pôžičke zo dňa 31.10.2012 poprel z dôvodu, že pohľadávku neeviduje v účtovníctve, prihláška je nepreskúmateľná, pretože veriteľ nezdokladoval poskytnutie finančných prostriedkov a na strane dlžníka aj veriteľa je podpísaná p. K., teda existuje pochybnosť o oprávnenosti pohľadávky z dôvodu, že veriteľ e-mailom zo dňa 15.11.2013 požiadal o zaúčtovanie pôžičky, ktorú mal poskytnúť v roku 2010 s lehotou splatnosti dva mesiace. Správca poprel všetky prihlásené pohľadávky žalobcu dňa 31.03.2014, ktorý sa o ich popretí dozvedel na zhromaždení veriteľov a žalobu podal dňa 02.05.2014. Súd prvej inštancie uviedol, že dňa 01.04.1998 uzatvoril dlžník ako zamestnávateľ so žalobcom ako zamestnancom pracovnú zmluvu na dobu neurčitú s pracovnou náplňou - riadiaci pracovník, s miestom výkonu práce Partizánske. Pracovná náplň žalobcu nebola v zmluve bližšie špecifikovaná. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že v konaní nebolo sporné, že pracovný pomer žalobcu trval aj v čase povolenia reštrukturalizácie a ani to, že žalobca vykonával od 10.06.1999 do 23.04.2013 aj funkciu konateľa. Súhrnnou prihláškou pohľadávok v reštrukturalizácii si žalobca prihlásil 19 pohľadávok titulom uzatvorenia pracovnej zmluvy za obdobie január 2011 - júl 2011, marec 2012, november 2012 - september 2013, teda za obdobie, kedy vykonával funkciu konateľa a zároveň bol s dlžníkom v pracovnom pomere na pozícii riadiaci pracovník. Žalobca uviedol, že mal na starosti všetky technické záležitosti, vysielanie, riadil spoločnosť, vykonával zásahy technického charakteru. Spoločnosť odvádzala za neho odvody, mzda sa mu nevyplácala. Výpoveď žalobcu potvrdila aj účtovníčka spoločnosti p. M.. Súd prvej inštancie uviedol, že v období od februára 2011 do októbra 2012 vkladal žalobca do spoločnosti finančné prostriedky hotovostnými vkladmi alebo na účty veriteľov, spolu vo výške 145 704,80 eura, účtované ako krátkodobá finančnú výpomoc. V čase poskytovania pôžičiek písomná zmluva o pôžičke nebola uzatvorená a dňa 31.10.2012 uzatvoril dlžník so žalobcom zmluvu o
pôžičke v písomnej forme. Žalobca ako veriteľ sa zaviazal poskytnúť spoločnosti SPINOZA, s. r. o. ako dlžníkovi pôžičku vo výške 145 704,80 eura na dobu určitú, do 31.12.2012. Dlžník sa zaviazal pôžičku vrátiť do 31.12.2012. V čl. III. ods. 1 zmluvy je uvedené, že veriteľ poskytol finančné prostriedky dlžníkovi čiastkovými platbami v mesiacoch február 2011 až október 2012, celkom 145 704,80 eura. Po podpise zmluvy žalobca dlžníkovi finančné prostriedky neposkytol. E-mailom zo dňa 15.11.2013 požiadal žalobca účtovníčku spoločnosti o zaúčtovanie pôžičky zo dňa 31.10.2012 vo výške 145 704,80 eura. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobca podal žalobu včas, lehota na podanie žaloby v zmysle § 124 ods. 4 ZoKR bola zachovaná. Žalobca je v konaní aktívne vecne legitimovaný, nakoľko mu boli v reštrukturalizácii popreté prihlásené pohľadávky, teda je veriteľom popretých pohľadávok a žalovaný je v konaní pasívne vecne legitimovaný. V časti popretia pohľadávok, ktoré si žalobca prihlásil titulom uzatvorenia pracovnej zmluvy zo dňa 01.04.1998 a vyplatenia čistej mzdy za obdobie január 2011 - júl 2011, marec 2012, november 2012 - september 2013 (19. pohľadávok) dospel k záveru, že tieto poprel správca dôvodne. Pracovný pomer a výkon funkcie konateľa sú dva odlišné právne inštitúty, čo vyplýva aj z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Výkon funkcie konateľa v spoločnosti s ručením obmedzeným nie je druh práce, a preto nemôže byť náplňou pracovného pomeru. Zmyslom pracovného pomeru je výkon závislej práce v podriadenom postavení a na základe pokynov zamestnávateľa, zmyslom vzťahu konateľa spoločnosti je obchodné vedenie spoločnosti a konanie v jej mene. Pracovný pomer sa riadi Zákonníkom práce a výkon funkcie konateľa Obchodným zákonníkom. Súbeh výkonu funkcie konateľa a pracovný pomer nie je vylúčený, teda konateľ spoločnosti môže byť zároveň aj zamestnancom. Uviedol, že dôležité je stanovenie obsahu pracovného pomeru a kompetencie zamestnanca, pretože jeho obsah sa s obsahom funkcie konateľa nesmie prekrývať. Žalobca mal so spoločnosťou uzatvorenú pracovnú zmluvu na pozíciu riadiaci pracovník bez bližšej špecifikácie náplne práce a kompetencií. Takto uzatvorená pracovná zmluva je v rozpore s vyššie uvedeným a súdnou praxou, pričom v danom prípade vznikol u žalobcu konflikt medzi jeho pracovným pomerom a výkonom funkcie konateľa, vzhľadom na existujúci a preukázaný skutkový stav nie je možné zistiť akú činnosť žalobca vykonával ako konateľ a akú ako riadiaci pracovník, pretože tieto sa prekrývali. Uviedol, že už z obsahu činnosti konateľa a jeho kompetencií možno usúdiť, že sa jedná o riadiaceho pracovníka a preto uzavretie pracovnej zmluvy na pozíciu riadiaceho pracovníka nepovažuje za platné. Konštatoval, že v konaní nebolo preukázané, že žalobca pre spoločnosť vykonával nejakú pracovnú činnosť na základe pracovnej zmluvy zo dňa 01.04.1998, ktorá by bola odlišná od činnosti konateľa upravenej v Obchodnom zákonníku. Súd prvej inštancie má pochybnosti o platnosti uzatvorenia pracovnej zmluvy. V konaní nebolo preukázané, že žalobca pre spoločnosť vykonával inú činnosť ako plnenie si povinností konateľa. Konateľovi aj v prípade, že nemá so spoločnosťou uzatvorenú pracovnú zmluvu prináleží odmena za výkon funkcie, či už na základe zmluvy o výkone funkcie štatutárneho orgánu alebo mandátnej zmluvy. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovi nevznikol nárok na vyplatenie mzdy za obdobie január 2011 - júl 2011, marec 2012, november 2012 - september 2013, a teda, že správca pohľadávky žalobcu zapísané v zozname pohľadávok pod poradovým číslom 5. až 23. poprel dôvodne, na základe uvedeného v tejto časti žalobu zamietol. Ďalej uviedol, že z právnej úpravy zmluvy o pôžičke vyplýva, že k jej naplneniu dochádza až odovzdaním predmetu pôžičky dlžníkovi. Žalobca si v súhrnnej prihláške nezabezpečených pohľadávok pod poradovým číslom 20. prihlásil pohľadávku titulom zmluvy o pôžičke zo dňa 31.10.2012. V konaní nebolo sporné a žalobca to ani netvrdil, že po tomto dátume dlžníkovi pôžičku poskytol, a preto nedošlo k naplneniu zmluvy o pôžičke zo dňa 31.10.2012, žalobca si tak z tohto právneho titulu nemohol prihlásiť v reštrukturalizácii žiadnu pohľadávku. V prípade, že pred uzatvorením písomnej zmluvy o pôžičke zo dňa 31.10.2012 uzatvoril žalobca s dlžníkom inú zmluvu o pôžičke (aj v ústnej forme), mohol si v konkurze pohľadávku z tohto právneho titulu prihlásiť a tento právny titul v prihláške uviesť. Na základe uvedeného súd prvej inštancie žalobu aj v tejto časti zamietol ako nedôvodnú, s dôvodmi popretia pohľadávky správcom sa stotožnil. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalovanému, ktorý mal v konaní plný úspech priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
4. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Uviedol, že odôvodnenie rozsudku nespĺňa náležitosti predpísané zákonom a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože všetky vykonané dôkazy v rámci konania (aj tie, ktoré
svedčili jednoznačne v prospech žalobcu), vyhodnotil súd neobjektívne výlučne v jeho neprospech. Poukázal na viaceré okruhy otázok a problémov týkajúcich sa prejednávanej veci, ktoré súd posúdil subjektívne a podľa názoru žalobcu aj nesprávne, bez akceptácie faktov a relevantných argumentov podporených dôkazmi. Nestotožnil sa s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie v bodoch 24.-26., v ktorých sa pomerne po rozsiahlom dokazovaní vyjadruje k relevantnosti právnych dôvodov pohľadávok. Podľa názoru žalobcu súd nedostatočne odôvodnil svoje úvahy a názor v tom smere, že správca poprel pohľadávky dôvodne. Podľa vyjadrenia žalovaného, ktorého argumentáciu prevzal aj súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku (bod 24., str. 6-7 odôvodnenia napádaného rozsudku), žalobca vo vzťahu k prvému dôvodu, v zmysle ktorého si prihlásil svoje pohľadávky do reštrukturalizácie žalovaného, nevykonával pre žalovaného žiadnu prácu v zmysle uzatvorenej pracovnej zmluvy, pričom žalovaný taktiež uviedol, že činnosť žalobcu ako konateľa bola nulová. Žalobca tieto vyjadrenia považuje za účelové a ničím nepodložené. Žalobca bol konateľom spoločnosti v období rokov 1999 do roku 2004 a od roku 2006 do 25.01.2013, kedy prestal vykonávať u žalovaného funkciu konateľa. V žalobcovom prípade sa nejednalo o nedovolený súbeh výkonu funkcie konateľa a pracovného pomeru, nakoľko jeho pracovné zaradenie a náplň práce zamestnanca sa s obsahom funkcie štatutárneho orgánu neprekrývali ani si nekonkurovali. Zákon podporený judikatúrou Najvyššieho súdu SR nezakazuje, aby zamestnanec bol súčasne aj konateľom spoločnosti, a preto žalobca nesúhlasí so spájaním výkonu funkcie konateľa s výkonom práce pre žalovaného. Žalobca bol u žalovaného zamestnaný ako riadiaci pracovník, pričom podľa jeho vyjadrení, ktoré boli podporené aj výpoveďou svedkyne M., ako riadiaci pracovník zabezpečoval technické záležitosti prevádzky rádia, podieľal sa na stavbe vysielačov, viedol počítačovú sieť, zabezpečoval konfiguráciu počítačov, dohliadal na vysielacie pracoviská. Ako konateľ spoločnosti zabezpečoval riadenie spoločnosti navonok, viedol účtovníctvo, koordinoval zamestnancov, zastupoval žalovaného pred rozličnými správnymi orgánmi a úradmi. Žalobca uviedol, že do dnešného dňa mu nebola doručená výpoveď zo strany žalovaného, tento ho protizákonne - bez doručenia riadnej výpovedi, odhlásil ako zamestnanca z registra poistencov zo sociálnej a zdravotnej poisťovne. Žalovaný mal s osobitosťou pristupovať vo vzťahu k nemu už len z toho dôvodu, že bol ako zamestnanec osobou s ťažkým zdravotným postihnutím. Nestotožnil sa a namietal protichodné vyjadrenia súdu prvej inštancie (bod 24., str. 7 odôvodnenia napádaného rozsudku). Z jedného pohľadu je teda pre súd zrejmé, že nie je možné vzhľadom na existujúci skutkový stav rozlíšiť prácu žalobcu z hľadiska funkcie konateľa a náplne práce vyplývajúcej z pracovnej zmluvy a na strane druhej konštatuje, že žalobca vykonával pre žalovaného iba činnosť a plnenie si povinností konateľa. Takéto protichodné vyjadrenie má za následok zmätočnosť podstatnej časti merita prejednávanej veci v odôvodnení rozsudku, čo podľa názoru žalobcu zapríčiňuje aj nepreskúmateľnosť celého rozhodnutia. Druhý dôvod, v zmysle ktorého si žalobca prihlásil svoju pohľadávku do reštrukturalizácie žalovaného bola uzatvorená zmluva o pôžičke. Túto preukazoval listinnými dôkazmi, ako aj výpoveďou svedka. Žalobcom predložené dôkazy ako aj výpoveď svedka z pojednávania však súd prvej inštancie v odôvodnení napádaného rozsudku odignoroval a nijako sa s nimi nevysporiadal. Argumentácia súdu pre dôvodné popretie pohľadávky správcom v tomto smere je poukazovanie na charakter tohto záväzkového vzťahu - reálna zmluva, k uzavretiu ktorej sa vyžaduje odovzdanie predmetu pôžičky. Túto skutočnosť však žalobca preukazoval a aj preukázal, a to kópiami výpisov z účtu žalovaného, na ktoré vkladal peňažné prostriedky titulom zmluvy o pôžičke, zoznamu úhrad prijatých faktúr, a vkladov na účty veriteľov. Uviedol, že je nepochybné, že poskytol žalovanému finančnú pôžičku, ktorú realizoval jednak vkladmi resp. prevodom na účet žalovaného ako aj úhradami priamo na účty veriteľov v rozhodnom období, o čom jednoznačne svedčia predložené listinné dôkazy, ku ktorým sa však súd nijako nevyjadril a tieto nevyhodnotil. Skutočnosť, že žalobca poskytol žalovanému finančnú pôžičku potvrdila svedkyňa M.. Z tohto pohľadu sa preto tvrdenia súdu v bodoch 25. a 26., str. 7 a 8 odôvodnenia napádaného rozsudku javia ako nedostatočné, opätovne jednostranne svedčiace iba v prospech žalovaného. Žalobca je názoru, že súd v odôvodnení nijakým spôsobom neuviedol, ako dôkazy vyhodnotil, akými konkrétnymi úvahami sa riadil pri ich hodnotení. Dokonca možno uviesť, že v rámci hodnotenia dôkazov žiadnym spôsobom neprihliadal na vyjadrenia a dôkazy predložené žalobcom a v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia si z celého vykonaného dokazovania a najmä v prospech žalovaného „vytiahol“ len tie časti, ktoré sa mu podľa jeho úvah „hodili“ na odôvodnenie svojho rozhodnutia. Súd nerešpektoval základné zásady civilného procesu, skutkový stav vyhodnotil jednostranne v neprospech žalobcu a tak sám svojim konaním podmienil zmätočnosť a nepreskúmateľnosť svojho rozhodnutia. Všetky vyššie uvedené námietky zakladajú tiež dôvod na presvedčenie o tom, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov, k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Rozhodnutie súdu prvej inštancie sa zo všetkých vyššie uvedených dôvodov javí vo vzťahu k žalobcovi
ako nepresvedčivo a nedostatočne odôvodnené, čo môže zapríčiniť nepreskúmateľnosť odvolaním napádaného rozsudku ako celku. Na základe uvedeného a s prihliadnutím na okolnosti danej veci a okolnosti na strane strán konania žalobca navrhuje, aby odvolací súd odvolaniu v celom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovaného na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania alternatívne, aby rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že vo vzťahu k nároku žalobcu uplatňovaného titulom pracovného pomeru t. j. nevyplatením miezd je toho názoru, že žalobca nepreukázal, že v rozhodnom období pre žalovaného vykonával nejakú prácu, za ktorú by mu patrila mzda. Žalobca bol na jednej strane zástupcom zamestnávateľa a na strane druhej zamestnancom, teda sám sebe mal ukladať úlohy a teda bolo jeho povinnosťou nad všetku pochybnosť preukázať akú konkrétnu prácu v tom ktorom období pre žalovaného ako zamestnanec vykonal. Z dôkazov predložených žalobcom v tomto súdnom konaní nevyplýva žiadny výkon práce žalobcu, ako zamestnanca, pre žalovaného. Uviedol, že pokiaľ žalobca poukazoval na výpoveď svedkyne M., t. j. externej účtovníčky, tak táto nie je nijak v rozpore s obranou žalovaného. Svedkyňa len brala na vedomie informácie, ktoré jej tlmočil alebo rozprával žalobca vo vzťahu k tomu či pracoval, alebo nepracoval v tom ktorom dni a prípadne či si v ten, či onen deň vypísal dovolenku. Vo vzťahu k splateniu peňažného plnenia žalobcom označeného ako „pôžičky“ žalovaný uviedol, že mal i má oprávnené pochybnosti o tom, že žalobca bol spôsobilý poskytnúť peňažné plnenie žalovanému v rozsahu takmer 150 000,00 eur, a to najmä v porovnaní s výškou jeho príjmu, ktorý mal dosahovať. Podľa dôkazov predložených žalobcom mal tento dosahovať príjem približne na úrovni 500,00 až 600,00 eur mesačne, čo by predstavovalo viac ako 10 až 12 ročný príjem žalobcu. Napriek skutkovým tvrdeniam žalobcu, že peniaze vyberal z vlastného účtu, tieto nepreukázal. Žalobca žiadnym spôsobom neoznačoval ani neprodukoval dôkazy, ktoré by preukázali, že bol bonitný, t. j. schopný tak vysokú pôžičku žalovanému v rozhodnom období poskytnúť. Z výpisov predložených žalobcom malo podľa názoru žalobcu vyplývať poskytnutie pôžičiek žalovanému. Uviedol, že všetky tieto peňažné plnenia boli vložené väčšinou v hotovosti s jedinou poznámkou v bankovom príkaze: zložiteľ W. K., prípadne dovetok uvedením rodného čísla. V žiadnom výpise z bankového účtu žalovaného sa neuvádza, že by malo ísť o poskytnutie pôžičky žalovanému. Len z jediného výpisu zo dňa 25.10.2011 vyplýva, že malo ísť o poskytnutie pôžičky 9 700 eur s poznámkou „pôžička J.“ v danom prípade ide o jedinú poznámku z výpisov bankového účtu žalovaného, ktorá sa zmieňuje o nejakej pôžičke, nie však o pôžičke poskytnutej žalobcom žalovanému. Posledný vklad na účet žalovaného žalobcom je zo dňa 01.06.2012, pričom žalobca predložil zmluvu o pôžičke zo dna 31.10.2012. Z uvedeného je zrejmé, že zmluva o pôžičke bola tak povediac dodatočne vyhotovená, aby pravdepodobne určitým spôsobom mal žalobca k dispozícii právny dôvod, ktorý by ho aktívne legitimoval na podanie prihlášky do reštrukturalizačného konania žalovaného, a teda aj na následné podanie žaloby v prípade popretia pohľadávok správcom. Pokiaľ išlo o samotné peňažné plnenia vkladané na účet žalovaného, tak vzhľadom na skutočnosť, že žalobca nepreukázal svoju bonitu a pôvod týchto peňažných prostriedkov, má žalovaný za to, že mohlo ísť o plnenia, ktoré žalobca ako konateľ žalovaného inkasoval v hotovosti od tretích strán - dlžníkov žalovaného, a teda je oprávnená pochybnosť koho boli tie peniaze, ktoré sa ocitli na účte žalovaného a ktoré žiada žalobca touto žalobou uhradiť. Navyše bolo preukázané, že po dodatočnom vyhotovení zmluvy o pôžičke žalobca žiadnu pôžičku žalovanému neposkytol, preto si nemohol ani v písomnej prihláške uplatniť ako právny dôvod spornej zmluvy o pôžičke, na základe ktorej nedošlo k žiadnemu reálnemu kontraktu - poskytnutiu peňazí žalovanému. Vo vzťahu k náhrade mzdy žalobca nepreukázal výkon práce a vo vzťahu k tzv. pôžičkám nepreukázal právny dôvod, a to najmä z hľadiska chronologického sledu roka po tom, čo posledný vklad žalobcu bol uložený na účet žalovaného. Ak mal žalobca vykonávať súbežne výkon funkcie konateľa spoločnosti a zároveň byť v pracovnom pomere u žalovaného, predmet týchto činností by mal odlišný obsah i rozsah. Samotná pracovná zmluva neobsahovala žiadnu pracovnú náplň žalobcu ako zamestnanca, len označenie riadiaci pracovník a teda aj z hľadiska obsahu zmluvy možno ustáliť nemožnosť zistiť čo mal žalobca vykonať ako konateľ spoločnosti a akú prácu ako zamestnanec žalovaného. Pokiaľ sám žalobca predložiť súdu prvej inštancie dôkazy, ktoré sú neurčité, nepreskúmateľné a do veľkej miery vyvolávajúce odôvodnené pochybnosti o žalobcom uplatňovanom nároku, právnych dôvodov i výške týchto nárokov, bolo i povinnosťou žalobcu tieto pochybnosti aj na strane súdu prvej inštancie rozptýliť predložením nesporných dôkazov. Uviedol, že aj svedkyňa G., ktorá preberala účtovníctvo žalovaného v roku 2012 uviedla, že v účtovníctve neboli zaúčtované žiadne záväzky žalovaného voči žalobcovi ktoré si uplatňuje v tomto konaní a naopak,
boli zaúčtované nejaké záväzky voči žalobcovi, ku ktorým neexistoval žiadny účtovný doklad. Uvedené len spochybňuje už tak nedôveryhodné doklady a skutkové tvrdenie, ktoré produkoval žalobca i napr. aj následná emailová komunikácia žalobcu so žiadosťou zaúčtovať pohľadávku voči žalovanému s odstupom rokov právnym dôvodom zmluvy o pôžičke. Hoci žalobca tvrdil, že výkon funkcie konateľa a výkon práce zamestnanca sa neprekrývali, nepredložil žiadny dôkaz na podporu svojich skutkových tvrdení. Z výpovede svedkyne M. vyplynulo, že žalobca vykonával činnosť, ktorá mala riadiaci charakter ako riadenie moderátorov, zabezpečenie technických vecí ohľadom vysielača. Samotný žalobca na pojednávaní uviedol, že jeho činnosť spočívala najmä v riadení spoločnosti, vysielania, technických záležitostí, čo sa nepochybne prelína s výkonom funkcie konateľa, ktoré vzhľadom na predmet činností žalovaného pravdepodobne vykonávať mal, nie však právnym dôvodom pracovnej zmluvy a nezaplatenia odmeny za vykonanú prácu. Uzavretie pracovného pomeru tak podľa názoru bolo čisto formálnou záležitosťou bez obsahovej stránky, vzhľadom na vykonané dokazovanie, bez výkonu práce v pracovnom pomere, prácu ktorú by bolo možné podľa pracovnej náplne vôbec jasne a určite žalobcom vymedziť. Táto esenciálna náležitosť nebola preukázaná, preto ani nemôže byť žalobca v konaní úspešný, pokiaľ sám nevedel súdu preukázať, akú prácu mal vykonávať ako zamestnanec v pracovnom pomere, ktorá by bola odlišná od výkonu funkcie konateľa. Uvedený záver nie je v rozpore s rozhodovacou činnosťou najvyšších súdnych autorít, ktoré súbeh výkonu funkcie konateľa a zamestnanca v pracovnom pomere nezakazujú, avšak v právnej veci žalobcu ani samotný žalobca nevedel preukázať, v čom mala spočívať ním vykonávaná práca ako zamestnanca pre žalovaného vzhľadom na neurčitý druh práce uvedený v pracovnej zmluve. Žalobcom namietaná zmätočnosť protichodných tvrdení uvádzaných v odôvodnení súdu prvej inštancie, podľa názoru žalovaného, práve jednoznačne a určite vyhodnocuje činnosť vykonávanú žalobcom ako riadiacu činnosť, ktorá vykazuje znaky činnosti obvykle vykonávanej štatutárnym orgánom spoločnosti. Ak teda žalobca vyčíta súdu prvej inštancie určitú zmätočnosť v odôvodnení rozsudku, možno uviesť, že v prípade osobitných okolností sa vyžaduje, aby sa aj súd prvej inštancie osobitným spôsobom vysporiadal s určitými námietkami strany sporu a ak strana sporu predloží dôkazy neurčité, vyvolávajúce pochybnosti o obsahu týchto dôkazov a čo vlastne z ich obsahu vyplýva pre stranu sporu, posúdil súd prvej inštancie činnosť tvrdenú žalobcom objektívne ako činnosť, ktorá s ohľadom na jej predmet sa javí ako pravdepodobná činnosť vykonávaná konateľom spoločnosti, ak sú dôkazy predložené žalobcom sporné a neurčité (pracovná zmluva) a iné dôkazy žalobca neprodukoval. Námietky k nedostatočnému odôvodneniu rozsudku súdu prvej inštancie žalovaný považuje za nedôvodné, pretože žalobca nekonkretizuje, v čom sa má prejavovať táto nedostatočnosť odôvodnenia, okrem všeobecného tvrdenia a posúdenia skutočností jednostranne v neprospech žalobcu. Žalovaný má za to, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie o veci žalobcu, stručne a výstižne odôvodnil, ktoré skutočnosti boli preukázané a naopak, na základe akých dôvodov zamietol žalobu žalobcu. S ohľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa ustanovenia § 387 CSP ako vecne správny potvrdil a priznal žalovanému právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
6. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací, prejednal vec dňa 14.05.2019 bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 Civilného sporového poriadku a contrario (ďalej len CSP). Odvolací súd po prejednaní veci v medziach podaného odvolania (§ 379 a 380 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je v danom prípade neopodstatnené, keďže rozsudok prvoinštančného súdu je vecne správny a preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav, z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj v rozhodujúcom rozsahu správne odôvodnil. Keďže odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, v súlade s § 387 ods. 2 CSP sa v odôvodnení svojho rozhodnutia o odvolaní obmedzuje na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku.
7. Žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia, že pohľadávky žalobcu vyplývajúce z pracovnej zmluvy zo dňa 01.04.1998 za riadny výkon zamestnanca za mesiace január 2011 až júl 2011, marec 2012, november 2012 až september 2013 a zo zmluvy o pôžičke zo dňa 31.10.2012 vo výške 158 942,80 eura ako nenávratná suma peňažnej pôžičky, prihlásené do reštrukturalizácie dlžníka RADIO ONE ROCK, s. r. o. vedenej na Okresnom súde Nitra, spis. zn. 32R/1/2014, zapísané v zozname prihlásených pohľadávok pod číslom 5 až 24, sú v celom prihlásenom rozsahu oprávnené a zistené ako vymáhateľné pohľadávky v celkovej výške 169 306,21 eura.
8. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP), ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. OSP.
9. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.
Podľa § 387 ods. 1, 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
10. Podľa § 387 ods. 2 CSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie. Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.
11. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu
12. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu a z dôvodov uvedených žalobcom v odvolaní dospel k záveru, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci a vec správne právne posúdil, pričom v odôvodnení rozhodnutia dal odpovede a riadne odôvodnil všetky pre posúdenie veci podstatné skutočnosti, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP vo výroku ako vecne správny potvrdil, a keďže s odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa stotožňuje, na tieto dôvody podľa § 387 ods. 2 CSP odkazuje. Na potvrdenie správnosti záverov súdu prvej inštancie a k námietkam uvedeným v odvolaní žalobcu odvolací súd dodáva nasledovné.
13. K námietkam odvolateľa uvádzaných v odvolaní odvolací súd (s poukazom na rozhodnutie NS SR a ÚS SR) tak ako už uviedol aj súd prvej inštancie, uvádza, že úlohou incidenčného konania nie je opätovné preskúmavanie uplatnenej pohľadávky súdom, nakoľko toto je úlohou správcu, ktorý má pri ich skúmaní postupovať s odbornou starostlivosťou v rozsahu ako vyplýva zo ZoKR. Účelom a úlohou incidenčného konania je v podstate len posúdenie a rozhodnutie o tom, či popierací prejav správcu obstojí alebo nie.
14. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania preskúmaval rozsudok súdu prvej inštancie len v rozsahu odvolacích dôvodov žalobcu (§ 380 ods. 1 CSP) a po prejednaní veci sa stotožnil so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie. Odvolacie námietky žalobcu vo veci samej sú z časti totožné s námietkami, ktoré uplatnil pred súdom prvej inštancie a tieto nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a rozhodol na základe zisteného skutkového stavu, vykonal všetky dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, vyhodnotil vykonané dôkazy jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti a prihliadol pritom starostlivo na všetko, čo vyšlo počas konania najavo v súlade
s ustanovením § 191 ods.1 CSP a keďže ani v odvolacom konaní neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci, odvolací súd si osvojil dôvody napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na tieto v zmysle § 387 ods. 2 CSP odkazuje. Keďže odvolací súd dospel k tomu, že rozsudok súdu prvej inštancie je správny a dostatočne odôvodnený, nepovažuje vo svojom rozhodnutí za nutné v súlade s ustanovením § 387 CSP opakovať tie isté dôvody, ktoré sú obsiahnuté v rozhodnutí súdu prvej inštancie, vrátane citácie právnych predpisov vzťahujúcich sa na tento prípad.
15. K námietkam odvolateľa uvádzaných v odvolaní odvolací súd uvádza, že sa nestotožňuje s argumentáciou žalobcu obsiahnutou v odvolaní a poukazuje na správne závery súdu prvej inštancie, s ktorými sa stotožňuje. Odvolací súd uvádza, že z vykonaného dokazovania nebolo medzi stranami sporné akú pohľadávku v akej výške, z akého právneho dôvodu si žalobca v reštrukturalizačnom konaní svojou prihláškou uplatnil. Sporné bolo posúdenie, či bolo popretie pohľadávky vykonané v súlade s § 124 ZoKR. V tomto smere odvolací súd len opakuje závery súdu prvej inštancie, že popretie pohľadávky zodpovedalo kritériám vyplývajúcim z § 124 ods. 1 a 5 ZoKR. Správca má pri skúmaní prihlásenej pohľadávky túto porovnať nielen s účtovnou, ale aj inou dokumentáciou, má prihliadať aj na vyjadrenia dlžníka, resp. iných osôb, prípadne má vykonať vlastné šetrenie, na základe ktorých úkonov by vedel zistiť a následne aj posúdiť prípadné dôvody spornosti prihlásenej pohľadávky a tieto následne zaznamenať do zoznamu pohľadávok. Správca je povinný poprieť pohľadávku v spornom rozsahu. Správca takýmto spôsobom aj postupoval a popretie pohľadávky riadne odôvodnil. Odvolací súd zároveň poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.01.2017, spis. zn. 30Obdo/70/2016, v odôvodnení ktorého najvyšší súd uviedol, že „jediným oprávneným subjektom na preskúmanie pohľadávok prihlásených v konkurze je ustanovený správca konkurznej podstaty. Pri preskúmavaní prihlásených pohľadávok je správca povinný postupovať s odbornou starostlivosťou a v prípade, ak je pohľadávka sporná, vzniká správcovi povinnosť ju v spornom rozsahu poprieť.“ Zároveň zákon o konkurze a reštrukturalizácii ukladá správcovi povinnosť dôvod popretia pohľadávky odôvodniť. Najvyšší súd vychádzal z nálezu ústavného súdu zo dňa 11.09.2014, č. k. II. ÚS 409/2013-49. Vyššie uvedené rozhodnutie je použiteľné aj v predmetnom konaní, keďže v zmysle ZoKR je postup rovnaký. Zo záverov nálezu ústavného súdu vyplýva, že predovšetkým je úlohou správcu a nie súdu, ktorý koná v incidenčnom konaní, preskúmať prihlásené pohľadávky a podľa svojich zistení ich poprieť alebo nie, pričom nedostatok popretia má za následok ich uznanie. Úlohou incidenčného konania nie je potom opätovné preskúmavanie uplatnenej pohľadávky súdom, je to úlohou správcu. Účelom incidenčného konania je v podstate len rozhodnutie o tom, či popierací prejav správcu obstojí alebo nie. Zákon ukladá správcovi povinnosť dôvod popretia pohľadávky odôvodniť.
16. Pokiaľ ide o popretie pohľadávok, ktoré si žalobca prihlásil titulom uzatvorenia pracovnej zmluvy zo dňa 01.04.1998 a vyplatenia čistej mzdy za obdobie január 2011 - júl 2011, marec 2012, november 2012 - september 2013 (19 pohľadávok) dospel odvolací súd k rovnakému záveru ako súd prvej inštancie, teda, že tieto pohľadávky poprel správca dôvodne. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že v konaní nebolo preukázané, že žalobca pre spoločnosť vykonával pracovnú činnosť na základe pracovnej zmluvy zo dňa 01.04.1998, ktorá by bola odlišná od činnosti konateľa spoločnosti upravenej v Obchodnom zákonníku, teda nebolo preukázané, že žalobca pre spoločnosť vykonával inú činnosť ako plnenie si povinností konateľa. Odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovi nevznikol nárok na vyplatenie mzdy za obdobie január 2011 - júl 2011, marec 2012, november 2012 - september 2013. Taktiež pokiaľ ide o pohľadávku pod poradovým číslom 20., ktorú si žalobca prihlásil titulom uzatvorenia zmluvy o pôžičke zo dňa 31.10.2012 má odvolací súd zato, že súd prvej inštancie správne konštatoval, že v konaní nebolo sporné a žalobca to ani netvrdil, že po tomto dátume žalobca dlžníkovi pôžičku poskytol, a preto nedošlo k naplneniu zmluvy o pôžičke zo dňa 31.10.2012. Žalobca si tak z tohto právneho titulu nemohol prihlásiť v reštrukturalizácii žiadnu pohľadávku. Súd prvej inštancie preto správne žalobu aj v tejto časti zamietol ako nedôvodnú.
17. Odvolací súd zároveň uvádza, že tvrdenia žalobcu uvedené v odvolaní sú totožné s tými, ktoré boli prezentované počas celého konania, avšak žalobca tieto dostatočne nepreukázal, resp. súd prvej inštancie sa v rámci vykonaného dokazovania s týmito náležite v odôvodnení napadnutého rozsudku riadne vysporiadal. K ďalším námietkam žalobcu odvolací súd uvádza, že je nepochybné, že právom sporovej strany je dôkazy označiť, ktoré právo žalobca zrealizoval, avšak toto právo žalobcu ako sporovej strany nemožno zamieňať s právom súdu na rozhodnutie o tom, či navrhnuté dôkazy budú vykonané alebo nie. Nevykonanie dôkazov podľa návrhu alebo predstáv žalobcu nie je ani postupom, ktorým by mu súd odňal možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú
vykonané, patrí výlučne súdu a nie sporovej strane. Krajský súd považuje za potrebné dodať, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo sporovej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov. Keďže sa súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku presvedčivo vyrovnal so všetkými skutkovými okolnosťami veci, stručne, jasne, výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, ako vec právne posúdil, je jeho rozhodnutie presvedčivé, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
18. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 s použitím § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (t. j. 100 %). O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí a ktoré vydá súdny úradník.
19. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu prijal senát pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon v § 420 až § 423 CSP pripúšťa. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 CSP. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.