Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_10C-50-2004.pdf
PDF · 258.66 KB
Case nature
Area
Subarea
10C/50/2004
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Košice I sudkyňou JUDr. Lýdiou Nemešovou v právnom spore žalobcov: 1/ Q., nar. X.X.XXXX., bytom V., Q. 2/ U., nar. XX.X.XXXX, bytom V., 3/ Y., nar. X.X.XXXX, bytom V., 4/ H., rod. O. nar. XX.XX.XXXX., bytom V., všetci zastúpení ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Peter Kerecman spoločnosť s ručením obmedzeným, so sídlom v Košiciach, Rázusova 1, IČO: 36 588 725, proti žalovaným: 1/ eurobus, a.s., so sídlom v Košiciach, Staničné nám. 9, IČO: 36 211 079, zastúpený IURISTICO s.r.o., so sídlom v Košiciach, Cimborkova 13, IČO: 36 588 041, 2/ KOOPERATIVA poisťovňa, a.s., Vienna Insurance Group, so sídlom v Bratislave, Štefanovičova 4, IČO: 00 585 441, zastúpený JUDr. Felix Neupauer, advokát so sídlom v Bratislave, Dvořákovo nábrežie 8/A, v spore o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, takto
rozhodol:
I. Žalovaní v 1. a 2. rade s ú p o v i n n í spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi v 1. rade sumu 24.895,42 Eur, žalobcovi v 2. rade sumu 24.895,42 Eur, žalobcovi v 3. rade sumu 24.895,42 Eur, žalobkyni v 4. rade sumu 24.895,42 Eur, a to všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Návrh na prerušenie konania z a m i e t a.
III. Žalobcom v 1. až 4. rade p r i z n á v a voči žalovaným v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
1. Žalobcovia sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 9.2.2004 domáhali toho, aby súd medzitímnym rozsudkom určil, že ich nárok voči žalovaným v 1. a v 2. rade je čo do základu opodstatnený a po jeho právoplatnosti a vykonaní potrebného dokazovania navrhovali, aby súd zaviazal žalovaných v 1. a v 2. rade spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi v 1. rade sumu 1.000.000,- Sk (33.193,90 Eur), žalobcovi v 2. rade 1.000.000,- Sk (33.193,90 Eur), žalobcovi v 3. rade 1.000.000,- Sk (33.193,90 Eur), žalobkyni v 4. rade 1.000.000,- Sk (33.193,90 Eur). Zároveň žiadali súd, aby im priznal náhradu trov konania.
2. Žalobu žalobcovia v 1. až 4. rade odôvodnili tým, že nebohá Z. posledne bytom v V. zomrelá dňa X.X.XXXX. v obci L., bola manželkou žalobcu v 1. rade a matkou žalobcov v 2. až 4. rade. Žalobca v 1. rade pracuje ako lekár, žalobca v 2. rade ako zmenový majster, žalobca v 3. rade je študentom 4. ročníka Právnickej fakulty UPJŠ a žalobkyňa v 4. rade je študentkou 1. ročníka Katolíckej univerzity v Ružomberku, Teologickej fakulty v Košiciach a všetci bývajú v obci V.. Nebohá Z. zomrela pri dopravnej nehode autobusu Karosa C 734.1340 EČ S. Am, ktorého vlastníkom a prevádzkovateľom je žalovaný v 1. rade a ktorý je povinne zmluvne poistený u žalovaného v 2. rade. K dopravnej nehode autobusu Karosa C 734.1340 EČ S. Am so 47 cestujúcimi riadeného zamestnancom žalovaného v 1. rade Q.,
nar. XX.X.XXXX, bytom v V., došlo dňa 3.8.2003 v čase okolo 7.10 hod. za jasného počasia na št. ceste č. 549 v km 17,6 v smere od obce Úhorná na Pačanskom kopci v okrese Gelnica za obcou Úhorná v kopcovitom teréne, keď pri prejazde ostrej pravotočivej zákruty autobusu zhasol motor, v dôsledku čoho vodič s autobusom zastavil a vystúpil z neho, podišiel k jeho zadnej agregátovej časti, pričom preto, že stojaci autobus nebol riadne zabezpečený v zmysle ust. § 23 ods. 2 zákona č. 315/1996 Z.z., došlo k jeho spätnému pohybu dole cestou, kde potom autobus vyšiel vpravo mimo vozovku, prevrátil sa dole kopcom po trávnatom teréne a zostal stáť na streche, čím došlo k deformácii a poškodeniu autobusu, v dôsledku čoho nebohá Z. utrpela zranenia, na následky ktorých na mieste nehody zomrela. Podľa znaleckého posudku Ústavu súdneho inžinierstva v Žiline zo dňa 12.12.2003 parkovacia brzda autobusu žalovaného v 1. rade bola nevyhovujúca z dôvodu poškodenej tesniacej gumičky vo ventile páky parkovacej brzdy. Technika jazdy zamestnanca žalovaného v 1. rade nebola správna, pretože pri jazde do strmého stúpania s najväčšou pravdepodobnosťou nepreradil včas rýchlostný stupeň, na kolesách nebol dostatok krútiaceho momentu, v dôsledku čoho motor zhasol. Po zhasnutí motora zamestnanec žalovaného v 1. rade použil iba parkovaciu brzdu, nezaradil rýchlostný stupeň a nepoužil ani zaisťovacie kliny, ktorými je povinne každý autobus vybavený. Pritom z výškového priebehu komunikácie muselo byť zamestnancovi žalovaného v 1. rade zrejmé, že parkovacia brzda nemusí vozidlo udržať. Autobus sa vplyvom nedostatočného brzdového účinku dal samovoľne do pohybu a toto bolo príčinou vzniku dopravnej nehody. Zamestnanec žalovaného v 1. rade tým, že viedol autobus za obcou Úhorná porušil navyše i zákaz vjazdu vozidiel s dĺžkou prevyšujúcou 10,5 m stanovený zákazovou dopravnou značkou B 16 umiestnenej na št. ceste č. 549 v smere jazdy autobusu v obci Úhorná na poslednom mieste možného obrátenia sa vozidla, pretože cesta za obcou Úhorná svojimi parametrami, najmä smerovými a výškovými oblúkmi a pozdĺžnými sklonmi nevyhovuje možnostiam otáčania sa vozidiel presahujúcich dĺžku 10,5 m. Túto skutočnosť potvrdzuje i stanovisko OR PZ ODI č. ORP-14-46/DI-2003 zo dňa 28.10.2003 vydané v zmysle vyhlášky č. 90/1997 Z.z., ktorou sa vykonávajú ustanovenia zákona o premávke na pozemných komunikáciách. Ako vyplýva zo znaleckého posudku vypracovaného Q. zo dňa 30.10.2003, bezprostrednou príčinou smrti nebohej Z. cestujúcej v autobuse po jej vypadnutí z autobusu pri jeho prevracaní sa dole svahom, bolo zadusenie pri stlačení hrudníka, brucha a hlavy strechou prevráteného autobusu. V dôsledku smrti nebohej Z.j žalobcovia v 1. až 4. rade prežívali nielen pocity úzkosti, smútku, zúfalstva a šoku z nečakanej smrti, ale žalobca v 1. rade stratil i možnosť viesť so svojou manželkou a žalobcovia v 2. až 4. rade so svojou matkou, súkromný život a sú odo dňa smrti ich matky a manželky ochudobnení o sféru prirodzených vzťahov s jedným z najbližších rodinných príslušníkov, o stratu lásku a radosti s ňou prežívaných. Túto stratu žalobcovia prekonávajú iba s výraznými a pretrvávajúcimi ťažkosťami. Protiprávnym konaním žalovaného v 1. rade došlo k nenávratnej deštrukcii týchto interpersonálnych väzieb tvoriacich základ a rámec súkromného života žalobcov v 1. až 4. rade a tým k intenzívnemu zásahu do osobnostných práv a práva na súkromie a rodinný život v 1. až 4. rade. Právo na ochranu osobnosti žalobcov v 1. až 4. rade bolo porušené protiprávnym zásahom, ktorého následky nie je možné úplne odstrániť len morálnou satisfakciou, keďže žiadna forma morálneho zadosťučinenia by nepostačovala k tomu, aby bola primerane vyvážená a zmiernená vzniknutá nemajetková ujma na osobnostiach žalobcov v 1. až 4. rade. To vyplýva i z okolnosti prípadu a vysokej intenzity nepriaznivého následku konania žalovaného v 1. rade, ktorý je zásadne nereparovateľný. Intenzita zásahu do právo žalobcov v 1. - 4 . rade je zvýšená skutočnosťou, že žalobcovia žili s nebohou Z. v spoločnej domácnosti /žalobca v 1. rade vyše 25 rokov trvania manželstva a žalobcovia v 2. až v 4. rade celý svoj život/, relatívne nízkym vekom nebohej Z.j /46 rokov/ ako aj tým, že jej úmrtie s ohľadom na jej dobrý zdravotný stav bolo pre žalobcov v 1. až 4. rade úplne nečakané. Významná jej aj bližšie neurčiteľná doba pôsobenia nepriaznivého následku zásahu do osobnostných práv žalobcov ako aj skutočnosť, že žalobcovia v 3. až v 4. rade sú mladí ľudia, ktorí ešte potrebujú starostlivosť a pochopenie matky /22 a 19 rokov/. Vzniknutá trauma bude prakticky neodstrániteľná z citového života žalobcov v 1. až v 4. rade. Preto s ohľadom na závažnosť vzniknutej ujmy, ktorá je daná mierou intenzity zásahu a časom trvania nepriaznivého následku, domáhajú sa žalobcovia náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, hoci ani táto hmotná satisfakcia, ktorá je zároveň prejavom slušnosti a spravodlivosti, nemôže úplne odčiniť dopad tragickej udalosti, ktorá bola dôsledkom bezohľadného konania žalovaného v 1. rade, a ktorá zanechá v živote žalobcov v 1. až v 4. rade trvalé následky, ktoré nie je možné úplne odstrániť ani náhradou vzniknutej ujmy v peniazoch. Podľa ust. § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života, zdravia ale aj svojho súkromia ako jednej zo zložiek práva na ochranu osobnosti, ktorého súčasťou je i rodinný život. Podľa ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo pre odstránenie následkov zásahu do osobnosti dostačujúce morálne zadosťučinenie, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Podľa ust. § 13 ods. 3 výšku tejto náhrady určuje súd s prihliadnutím na závažnosť
vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Nebohá Z. zomrela v dôsledku protiprávneho konania zamestnanca žalovaného v 1. rade, ktorý porušil vyššie uvedené povinnosti a zákazy stanovené právnymi predpismi, za ktoré v zmysle ust. § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka per analogiam zodpovedá žalovaný v 1. rade. Povinnosť žalovaného v 2. rade plniť žalobcom je daná v zmysle ust. § 823 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 15, § 3 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v platnom znení. Protiprávnosť konania žalovaného v 1. rade a príčinná súvislosť tohto konania so smrťou nebohej Z. je preukázaná vyššie uvedenými znaleckými posudkami a nebola spochybnená doposiaľ ani žalovanými.
3. Žalovaný v 1. rade navrhol, aby súd žalobu zamietol. Nárok žalobcov v 1. - 4. rade neuznal ani čo do základu, ani čo do výšky. Mal za to, že konanie Q., vodiča autobusu, pokiaľ ide o zodpovednosť za prípadné porušenie osobnostných práv nie je mu pričítateľné. Poukázal na odlišnú konštrukciu zodpovednosti za porušenie osobnostných práv podľa ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov podľa ust. § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka, preto prípadné uspokojovanie škody nie je podľa neho možné ponímať ako uznanie zodpovednosti za porušenie osobnostných práv. Q. podľa názoru žalovaného v 1. rade prekročil svoje oprávnenie konať za ich spoločnosť, nakoľko vykonal jazdu mimo rámca stanovenej trasy, pričom zároveň porušil zákaz vjazdu vozidiel s dĺžkou prevyšujúcou 10,5 m stanovený zákazovou dopravnou značkou B16 umiestnenou na štátnej ceste č. 549 v smere jazdy autobusu v obci Úhorná.
4. Žalovaná v 2. rade sa vyjadrila k žalobe tak, že v zmysle ust. § 4 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobnú prevádzkou motorového vozidla poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodeného uplatnené a preukázané nároky na náhradu: škody na zdraví a nákladov pri usmrtení, ako aj škody vzniknutej úhradou nákladov zdravotnej starostlivosti, dávok nemocenského poistenia a dávok dôchodkového poistenia, - škody vzniknutej poškodením, zničením, odcudzením alebo stratou veci, - účelne vynaložených nákladov spojených s právnym zastúpením pri uplatňovaní týchto nárokov, - ušlého zisku. Dňa 16.12.2003 žalobcovi v 1. rade poukázali náhradu škody vo výške 61.395,- Sk za náklady súvisiace s pohrebom nebohej Z.. Má za to, že z poistenia zodpovednosti nie je možné nahradiť nemajetkovú ujmu, pretože na tento nárok sa toto poistenie nevzťahuje, a preto namieta svoju pasívnu legitimáciu a žiada žalobu voči nej zamietnuť.
5. Súd prvej inštancie rozsudkom (medzitýmnym) zo dňa 12.9.2008 vydaným pod č.k. 10C/50/2004 - 305 rozhodol, že nárok uplatňovaný žalobcami v 1. až 4. rade voči žalovaným v 1. a 2. rade, je čo do základu dôvodný a vyslovil, že o trovách konania bude rozhodnuté v konečnom rozhodnutí.
6. Na odvolanie žalovaných v 1. a 2. rade Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 3.3.2010 vydaným pod č.k. 11Co/12/2009 - 370 odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny, potvrdil.
7. Vo svojom rozsudku krajský súd poukázal najmä na to, že účelom poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla upraveného zákonom č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, je predovšetkým zabezpečiť reálne uspokojenie práv poškodených pri vzniknutých škodových udalostiach v jednotlivých prípadoch, kde by k tomu nestačili majetkové a platobné možnosti škodcov, resp. zodpovedných subjektov, ale tiež aj ochrániť tieto zodpovedné osoby pred neúmerným rizikom spojeným s touto nebezpečnou činnosťou. Najprirodzenejšou a najefektívnejšou ochranou poškodeného je taká zákonná úprava, ktorá umožňuje poškodenému uplatniť svoj nárok na náhradu škody (právo na poistné plnenie) priamo voči poistiteľovi škodcu, po preukázaní zodpovednostného vzťahu medzi ním a poisteným škodcom, ktorý tvorí základ pre plnenie poistiteľom. Zákon č. 381/2001 Z.z. v ust. § 15 odo dňa 1.1.2002 zaviedol všeobecný priamy nárok poškodeného na náhradu škody proti poisťovateľovi zodpovednej osoby (action direct) tak, ako to poznajú všetky obdobné právne úpravy v Európe, preto v prípade škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla si poškodený môže vybrať, či nárok na náhradu škody uplatní voči škodcovi (poistenému) alebo voči poisťovateľovi, alebo voči obidvom súčasne (solidárne). Vo vzťahu k poisťovni ide o špecifické právo poškodeného na výplatu plnenia za poisteného škodcu, a to vo výške
(v tom rozsahu), v akom za škodu zodpovedá poistený škodca, pričom predpokladom vzniku povinnosti poistiteľa plniť je preukázanie zodpovednosti poisteného za škodu, ktorá poškodenému vznikla.
8. Priame právo poškodeného na žalobu proti poisťovni zodpovednej osoby (poisteného) bolo v citovanom zákone ustanovené transpozíciou Smerníc Rady č. 72/166/EHS zo dňa 24.4.1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, č. 90/232/EHS zo 14.5.1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (Tretej smernice), ako aj Smernice č. 2000/26/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 16.5.2000 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o zmene a doplnení smerníc Rady 73/239/EHS a 88/357/EHS (Štvrtá smernica o poistení motorových vozidiel) - ďalej len „cit. smernice“, ktoré sú prameňom sekundárneho práva Európskej únie (EÚ). Slovenská republika s účinnosťou od 1.5.2004 ratifikovala Zmluvu o pristúpení k Európskej únii, ktorá podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Z členstva Slovenskej republiky v Európskej únii vyplýva i povinnosť dodržiavať a podľa zásady prednosti práva aplikovať úniové právo, teda právo EÚ a orgánov EÚ, súčasťou ktorého sú aj cit. smernice a rozhodnutia Súdneho dvora EÚ. Základnou charakteristikou úniového práva je jeho prednosť pred právom vnútroštátnym, preto v prípade, že dôjde ku konfliktu úniového práva s vnútroštátnou právnou normou, je povinnosťou orgánu aplikujúceho právo vykladať vnútroštátne právo v súlade s právom úniovým (tzv. eurokonformný výklad), a pokiaľ právna norma členského štátu nepripúšťa eurokonformný výklad, je povinnosťou orgánu aplikujúceho právo nepoužiť túto normu, pokiaľ odporuje úniovému právu.
9. Právny vzťah medzi žalobcami a žalovanou v 2. rade je založený osobitným zákonom č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ust. § 15 citovaného zákona), v ktorom žalobcovia v 1. až 4. rade ako poškodení uplatňujú voči žalovanej ako poistiteľovi žalovaného v 1. rade (zodpovedného subjektu) nárok na náhradu škody (poistného plnenia) v rozsahu podľa citovaného zákona a poistných podmienok. V danom právnom vzťahu, keďže ide o spor medzi súkromnoprávnymi osobami, nie sú citované smernice EÚ priamo aplikovateľné (smernice sú právne akty so všeobecnou pôsobnosťou ukladajúce pozitívny záväzok členskému štátu), avšak prichádza do úvahy ich nepriama aplikácia, ktorá je založená na tzv. eurokonformnom výklade pojmov či ustanovení zákona č. 381/2001 Z.z. v súlade s príslušnou smernicou EÚ.
10. Podľa ust. § 4 ods. 1 zák. č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 31.10.2003 (ďalej len „citovaný zákon“) poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na každého, kto zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve.
11. Podľa ust. § 4 ods. 2 citovaného zákona poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu škody na zdraví a nákladov pri usmrtení (písm. a/).
12. Podľa ust. § 4 ods. 4 citovaného zákona poistený má právo, aby poisťovateľ za neho poskytol poškodenému poistné plnenie v rozsahu podľa ods. 2, ak ku škodovej udalosti, pri ktorej táto škoda vznikla a za ktorú poistený zodpovedá, došlo v čase trvania poistenia zodpovednosti, ak tento zákon neustanovuje inak.
13. Podľa ust. § 7 ods. 1 citovaného zákona limit poistného plnenia je najvyššia hranica poistného plnenia poisťovateľa pri jednej škodovej udalosti. Limity poistného plnenia musia byť uvedené v poistnej zmluve.
14. Podľa ust. § 7 ods. 2 písm. a/ citovaného zákona limit poistného plnenia z jednej škodovej udalosti musí byť najmenej 19 000 000 Sk za škodu podľa ust. § 4 ods. 2 písm. a) na každého zraneného alebo usmrteného.
15. Podľa ust. § 15 ods. 1 (Priamy nárok poškodeného) citovaného zákona náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému. Poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať.
16. Z ust. § 4 ods. 1 citovaného zákona vyplýva, že poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na každého, kto zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve (v danom prípade medzi žalovanými bola uzavretá dňa 3.1.2003 „súborová“ poistná zmluva č. XXXXXXXXXX., súčasťou ktorej sú Všeobecné poistné podmienky poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla č. 636). Z poistenia zodpovednosti má poistený právo - ak ku škodovej udalosti, pri ktorej táto škoda vznikla a za ktorú poistený zodpovedá, došlo v čase trvania poistenia zodpovednosti, aby poisťovateľ za neho poskytol poškodenému poistné plnenie v rozsahu podľa ust. § 4 ods. 2 citovaného zákona a podľa poistných podmienok, t.j. uplatnené a preukázané nároky na náhradu o. i. škody na zdraví a nákladov pri usmrtení (ust. § 4 ods. 2 písm. a/). V ust. § 15 citovaného zákona je ustanovené, že poškodený má právo uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi zodpovednej osoby.
17. V právnej teórii i súdnej praxi sa pojem „škoda“ (ako kategória občianskeho práva) chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a ktorá je objektívne vyjadriteľná peniazmi ako všeobecným ekvivalentom, a teda je - v prípade ak nedochádza k naturálnej reštitúcii, napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým poskytnutím peňazí. Náhradu škody možno priznať za škodu na veci alebo za škodu na zdraví. Súčasťou náhrady škody (ujmy) spôsobenej na zdraví sú nielen ujmy majetkovej povahy (náhrada nákladov spojených s liečením, strata na zárobku a pod.), ale aj nemajetkové ujmy na základe výslovného znenia zákona, akými sú napr. bolesti a sťaženie spoločenského uplatnenia (ust. § 444 Občianskeho zákonníka), ktoré sa odškodňujú v peniazoch. Právna teória prisudzuje zmysel škody (inej než materiálnej) aj iným ujmám nemajetkovej povahy, ktoré môžu vzniknúť z porušenia práva v dôsledku zásahu do inej než majetkovej sféry poškodeného, t.j. ujmám imateriálnym, morálnym, citovým, za ktoré prináleží poškodenému peňažná náhrada (odškodnenie). Aj podľa právnej úpravy poistenia občianskoprávnej zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel v citovaných smerniciach - sú členské štáty povinné prijať všetky primerané opatrenia zabezpečujúce, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na jeho území bola pokrytá poistením s cieľom ochrany poistených strán a potencionálnych obetí nehôd, a aby akékoľvek škody a ujmy v oblasti povinného poistného krytia cestujúcich motorových vozidiel nezostali neuhradené. V súlade s týmto cieľom sa úpravou povinného poistenia občianskoprávnej zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel o. i. vyžaduje, aby poistenie zodpovednosti za ujmu na zdraví pokrývalo zodpovednosť za ujmu na zdraví spôsobenú všetkým cestujúcim okrem vodiča vyplývajúce z prevádzky vozidla (čl. 3 ods. 1 Smernice 72/166/EHS, čl. 1 Smernice 90/232/EHS) a aby bolo zaručené poškodeným osobám - ktoré utrpia ujmu alebo škodu následkom havárie motorového vozidla, poskytnutie poistného plnenia a priame právo na podanie žaloby proti poistiteľovi zodpovednej osoby, pričom podľa cit. smerníc za „poškodeného“ sa považuje akákoľvek osoba (ktorá utrpela ujmu alebo škodu následkom dopravných nehôd) oprávnená na náhradu (odškodné), pokiaľ ide o akúkoľvek škodu alebo ujmu spôsobenú motorovými vozidlami (čl. 1 ods. 2 Smernice 72/166/EHS, čl. 3 a i. Smernice 90/232/EHS).
18. So zreteľom na uvedené, s použitím eurokonformného výkladu (v súlade s cit. smernicami a ich cieľmi) pojmov „náhrada škody, škoda na zdraví“ v citovaných ustanoveniach zákona č. 381/2001 Z.z. a s prihliadnutím k samotnému účelu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, odvolací súd bol toho názoru, že z hľadiska zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný prevádzkou motorových vozidiel - sa v rámci náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody (ako poškodeným), za ktorú možno priznať náhradu (zadosťučinenie) peňažnou formou podľa § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka, ktorú v širšom ponímaní treba považovať za škodu na zdraví podľa ust. § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z.z. V posudzovanom prípade žalobcami v 1. až 4. rade (ako poškodenými) požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ust. § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka preto spadá do rozsahu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti žalovaného v 1. rade za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla podľa citovaného zákona a v súlade s čl. I. poistnej zmluvy č. XXXXXXXXXX zo dňa 3.1.2003 a Všeobecných poistných podmienok poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla č. 636, ktoré sú jej súčasťou (č.l. 357 a 361), ktorú žalovaný v 1. rade (ako poistený) uzavrel so žalovanou v 2. rade (ako poisťovateľom). Správnosti záveru, že nároky na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch spadajú do rozsahu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v zmysle citovaného zákona, okrem vyššie uvedeného nasvedčuje tiež samotná výška limitu
poistného plnenia (najvyššia hranica poistného plnenia poisťovateľa pri jednej škodovej udalosti), ktorá v ust. § 7 ods. 2 písm. a/ cit. zákona v znení účinnom v čase vzniku škody bola ustanovená najmenej vo výške 19 miliónov Sk na každého zraneného alebo usmrteného.
19. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná v 2. rade dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzovala zo skutočnosti, že rozhodnutie odvolacieho súdu má po právnej stránke zásadný význam v súvislosti s riešením jej zodpovednosti za zásah do práva žalobcov v 1. až 4. rade na ochranu osobnosti. Namietala, že rozsudok odvolacieho súdu spočíva aj na nesprávnom právnom posúdení veci podľa ust. § 241 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku. Nestotožnila sa s právnym názorom súdov v tom, že ako poskytovateľka povinného zmluvného poistenia za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla je povinná nahradiť z poistného aj nemajetkovú ujmu v peniazoch, ktorá vznikla usmrtením manželky resp. matky žalobcov v 1. až 4. rade z titulu zásahu do ich osobnostných práv podľa ust. § 13 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka.
20. Dovolací Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovanej v 2. rade odmietol uznesením zo dňa 8.12.2010 vydaným pod č.k. 1 Cdo/97/2010 - 416.
21. Okresný súd Košice I rozsudkom zo dňa 1.2.2012 vydaným pod č.k. 10C/50 - 2004 - 508 uložil žalovaným v 1. a 2. rade povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi v 1. rade sumu 8.298,48 Eur, žalobcovi v 2. rade sumu 8.298,48 Eur, žalobcovi v 3. rade sumu 8.298,48 Eur a žalobkyni v 4. rade sumu 8.298,48 Eur, do 3 od právoplatnosti rozsudku. Žalovaným v 1. a 2. rade uložil povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť žalobcom trovy konania k rukám ich právneho zástupcu, a to žalobcovi v 1. rade 414,92 Eur titulom zaplateného súdneho poplatku a každému zo žalobcov 2.146,65 Eur titulom trov právneho zastúpenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
22. Dopĺňacím rozsudkom vydaným pod č.k. 10C 20/2004 - 708 zo dňa 16.11.2015, vydaným podľa ust. § 166 ods. 1, 2 Občianskeho súdneho poriadku a verejne vyhláseným v súlade s ust. § 156 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, súd doplnil rozsudok o výrok, ktorým žalobu v prevyšujúcej časti zamietol.
23. Rozsudok napadli včas podanými odvolaniami žalobcovia v 1. až 4. rade a žalovaný v 1. rade.
24. Odvolací súd podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) a c) Civilného sporového poriadku zrušil rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a v súvisiacom výroku o trovách konania, keďže neboli splnené podmienky na potvrdenie (ust. § 387 Civilného sporového poriadku), ani na zmenu rozsudku v tejto časti (ust. § 388 Civilného sporového poriadku), a vec v zrušenom rozsahu podľa ust. § 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
25. V súlade s ust. § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku odvolací súd skonštatoval správnosť dôvodov napadnutého rozsudku vzťahujúcim sa k výroku, ktorým súd zaviazal žalovaných spoločne a nerozdielne zaplatiť každému zo žalobcov v 1. až 4. rade sumu 8.298,48 Eur do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku napadnutému odvolaním žalovaného v 1. rade, a v celom rozsahu sa stotožnil so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku a na dôvody rozsudku aj odkázal.
26. Ďalej uviedol, že záver súdu prvej inštancie, že žalobcom v 1. až 4. rade nevznikol nárok na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v sume prevyšujúcej 8.298,48 Eur, považoval za predčasný, a tým aj nesprávny. V odôvodnení rozhodnutia poukázal, že žalobcovia v 1. až 4. rade v odvolaní dôvodne argumentujú okolnosťami rozhodnými pre určenie výšky nemajetkovej ujmy, ktoré neboli v konaní dostatočne individualizované (zistené) alebo s ktorými sa súd náležite nevysporiadal pri svojom rozhodovaní o nároku žalobcov v 1. až 4. rade, príp. vo vzťahu k jednotlivým žalobcom, tiež vo vzťahu k okolnostiam neoprávneného zásahu a na strane pôvodcu zásahu, ktoré mohli (v prípade ich preukázania, či zohľadnenia) odôvodniť priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo väčšom rozsahu tak, aby priznané peňažné zadosťučinenie zaistilo zákonom požadované primerané a účinné zmiernenie vzniknutej závažnej nemajetkovej ujmy. Odvolací súd sa stotožnil s opodstatnenými námietkami žalobcov v 1. až 4. rade, ktorými vytýkajú nesprávny postup súdu, pokiaľ v rámci svojej úvahy pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, resp. jej nepriznaní v požadovanej výške
ako dôvod pre zníženie (nepriznanie) náhrady nemajetkovej ujmy posúdil skutočnosť, že žalobcovia v 1. až 4. rade aj po smrti matky a manželky fungujú ako rodina, resp. že táto strata „nespôsobila úplnú deštrukciu rodiny“, že žalobcovia v 3. a 4. rade ukončili vysokoškolské, resp. doktorandské štúdium, čím súd bagatelizoval následky neoprávneného zásahu do života žalobcov za účelom zníženia požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy, - vôbec neprihliadol na okolnosti na strane žalovaného (jeho silné ekonomické postavenie a v tejto súvislosti nevzal do úvahy preventívnu funkciu peňažnej satisfakcie, ďalej bezprostrednú príčinu vzniku dopravnej nehody preukázanú v trestnom konaní, postoj a chovanie žalovaných v priebehu súdneho konania, atď.). Usmernil, že v prípade náhrady nemajetkovej ujmy zákon neurčuje žiadne limity jej výšky, a treba ju posudzovať podľa okolností konkrétneho prípadu na základe voľnej úvahy súdu a tiež, že rozhodovanie o náhrade nemajetkovej ujmy podľa ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka poskytuje širší priestor na posúdenie okolností konkrétneho prípadu.
27. Súd vo veci vykonal dokazovanie vypočutím strán sporu, oboznámením sa s písomnými podaniami strán sporu, písomnými listinnými dôkazmi a to: úmrtným listom Z., sobášnym listom, rodnými listami žalovaných v 2. až 4. rade, oznámením Krajského riaditeľstva PZ, Krajského dopravného inšpektorátu Košice zo dňa 23.1.2004, Protokolom o nehode v cestnej premávke OÚ JP PZ v Spišskej Novej Vsi zo dňa 3.8.2003, znaleckým posudkom č. 134/2003 vypracovaný Žilinskou univerzitou v Žiline - Ústavom súdneho inžinierstva, znaleckým posudkom 100/2003, 146/2003 vypracovaným znalcami Q., Q., likvidačnou správnou žalovaného v 2. rade o škode spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, dohodou o cene za vykonanie hromadnej prepravy osôb dopravcom zo dňa 30.7.2003, zápisnicou o hlavnom pojednávaní zo dňa 28.1.2005 v trestnej veci 5T/187/04 pred Okresným súdom Spišská Nová Ves, uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k. 7To/43/2007-1219 zo dňa 13.3.2008, rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves č.k. 5T/187/2004-1206 zo dňa 19.2.2008, doplnkom znaleckého posudku č. 28/2004 k znaleckému posudku č. 134/2003 vypracovaného Žilinskou univerzitou v Žiline - Ústavom súdneho inžinierstva, zápisnicou o vyšetrovacom pokuse zo dňa 14.4.2004 a po vrátení veci krajským súdom na opätovné prejednanie a rozhodnutie opätovným výsluchom žalobcov v 1. až 4. rade, svedkov X. J., S.j, V. a Čestným prehlásením svedkyne Q. a zistil tento skutkový stav:
28. Nebohá Z. posledne bytom v V., zomrelá dňa X.X.XXXX. v obci Úhorná, bola manželkou žalobcu v 1. rade a matkou žalobcov v 2. až 4. rade. Nebohá Z. zomrela pri dopravnej nehode autobusu Karosa C 734.1340 EČV S., ktorého vlastníkom a prevádzkovateľom je žalovaný v 1. rade, a ktorý je povinne zmluvne poistený u žalovanej v 2. rade. K dopravnej nehode autobusu so 47 cestujúcimi riadeného zamestnancom žalovaného v 1. rade Q., došlo dňa 3.8.2003 v čase okolo 07,10 hod. na št. ceste č. 549 v km 17,6 v smere od obce Úhorná na Pačanskom kopci v okrese Gelnica za obcou Úhorná v kopcovitom teréne, keď pri prejazde ostrej pravotočivej zákruty autobusu zhasol motor, v dôsledku čoho vodič s autobusom zastavil a vystúpil z neho, došlo k jeho spätnému pohybu dole cestou, kde potom autobus vyšiel vpravo mimo vozovku, prevrátil sa dole kopcom po trávnatom teréne a zostal stáť na streche, čím došlo k deformácii a poškodeniu autobusu, v dôsledku čoho nebohá Z. utrpela zranenia, na následky ktorých na mieste nehody zomrela.
29. Zo záverov znaleckého posudku Žilinskej univerzity, Ústavu súdneho inžinierstva číslo 134/2003 zo dňa 12.12.2003 súd zistil, že parkovacej brzdy bolo vypočítané zbrzdenie = 11,7% a je menšie ako predpísané zbrzdenie = 18%, z čoho jednoznačne vyplýva, že účinok parkovacej brzdy je nevyhovujúci. Znalecký ústav skonštatoval, že príčinou zastavenia motora v kopci nebola technická porucha motora. Motor sa dal aj po havárii naštartovať. príčina toho, že nebolo možné naštartovať motor z miesta vodiča bol pokazený bezpečnostný spínač vzadu na veku motora. Pri odklopení, otvorení veka motora a rozopnutí spínača z bezpečnostných dôvodov nie je možné naštartovať motor z miesta vodiča. príčinou slabej účinnosti parkovacej brzdy bol nefunkčný ventil parkovacej brzdy. Zo záverov znaleckého posudku bez pochybností vyplynulo, že parkovacia brzda bola nevyhovujúca.
30. Rozsudkom Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi zo dňa 19.2.2007 vydaným pod č.k. 5T/187/2004-1206, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 13.3.2008 bol obžalovaný Q. oslobodený spod obžaloby pre skutok kvalifikovaný obžalobou ako trestný čin všeobecného ohrozenia podľa ust. § 180 ods. 1, 2 písm. b/ Trestného zákona ods. 4. Trestného zákona účinného do 31.12.2005, pretože skutok nie je trestným činom. Z výsledkov dokazovania v trestnom konaní jednoznačne vyplynulo, že v príčinnej súvislosti so spôsobenou dopravnou nehodou bola nevyhovujúca parkovacia brzda, ktorá spôsobila uvedený následok. Ak by sa použila funkčná parkovacia brzda je autobus zabezpečený proti samovoľnému pohybu. Z vykonaného dokazovania v trestnom konaní zároveň vyplynulo, že jednotlivé
súčasti konania obžalovaného (. neboli v príčinnej súvislosti s následkom, pretože boli prerušené príčinou, ktorá viedla k vzniku dopravnej nehody a teda bola jej následkom a tou bola nevyhovujúca parkovacia brzda.
31. Krajský súd v Košiciach uznesením vydaným dňa 13.3.2008 pod č.k. 7To43/2007 - 1219, ktorým zamietol odvolanie okresného prokurátora proti vyššie uvedenému rozsudku, naviac v odôvodnení svojho rozhodnutia na str. 9 (čl. 200 spisu) konštatoval, že „konanie obžalovaného spočívajúce v tom, že nerešpektoval dopravné značenie a jazdil so zaradeným druhým rýchlostným stupňom, následne čoho mu zhasol motor, nie je v príčinnej súvislosti so vznikom dopravnej nehody a jej následkom. je potrebné uviesť, že v prípade, ak by mal autobus v riadnom stave parkovaciu brzdu, nebolo by došlo k jeho spätnému pohybu a zídeniu mimo vozovky. Na základe vyšetrovacieho pokusu a záverov znalcov, nebolo v silách obžalovaného a v časových možnostiach vybrať a podložiť pod kolesá autobusu kliny. I keby tak stihol urobiť pri zaradenom rýchlostnom stupni, keďže prvý rýchlostný stupeň zaradiť nemohol, by autobus sa dal do spätného pohybu. Je potrebné uviesť, že obžalovaný vychádzal zo situácie, že parkovacia brzda je riadne opravená, keďže z toho dôvodu bol autobus tesne predtým v oprave. To, že parkovacia brzda nebola riadne opravená, obžalovaný ani pri najlepšej snahe zistiť nemohol......nedostatočne opravená parkovacia brzda a jej použitie malo za následok spätný chod autobusu a následne jeho zrútenie. Obžalovaný potom, čo mu zhasol motor v zákrute, postupoval štandardne v súlade s predpismi a v prípade, ak by technický stav autobusu bol dobrý, k dopravnej nehode by nedošlo“.
32. S ohľadom na výsledky trestného konania žalobcovia v 1. až 4. rade upresnili právne odôvodnenie svojej žaloby vo vzťahu k žalovanému v 1. rade tak, že protiprávnosť konania žalovaného v 1. rade a jeho zodpovednosť za smrť nebohej Z. je daná v zmysle ust. § 427 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka, keď žalovaný v 1. rade je dopravcom v zmysle ust. § 427 ods. 1 Občianskeho zákonníka a škoda bola spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke /napr. porucha brzdy/. Zodpovednosti v takomto prípade sa prevádzkovateľ nemôže zbaviť /ust. § 428 prvá veta Občianskeho zákonníka/. Pôvodcom neoprávneného zásahu do osobnosti žalobcov je teda priamo žalovaný v 1. rade. Zodpovednosť za vzniknutú nemajetkovú ujmu podľa ust. § 13 Občianskeho zákonníka ťaží analogicky s poukazom na ust. § 427 ods. 1, ust. § 428 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 853 Občianskeho zákonníka, žalovaného v 1. rade. Žalobcovia v 1. až 4. rade pokiaľ ide o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch opierajúci sa o ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, poukazujú na to, že už v doterajšom priebehu konania preukázali existenciu a rámcovo aj rozsah a intenzitu ujmy na ich osobnosti, ktorú utrpeli v dôsledku smrti osoby, s ktorou ich viazali silné, dlhoročné a pevné sociálne, kultúrne a emotívne väzby vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života, keď žalobcovia s nebohou tvorili plne fungujúcu rodinu s dobre vyvinutými sociálnymi a citovými väzbami. Pritom práve ich porušenie v dôsledku dopravnej nehody, za vznik a následky ktorej zodpovedá žalovaný v 1. rade, je dôvodom vzniku nemajetkovej ujmy na ich osobnosti.
33. Žalovaný v 1. rade v podaní doručenom súdu dňa 7.5.2019 uviedol, že navrhuje žalobu v časti zaplatenia sumy 8.298,48 Eur každému zo žalobcov zamietnuť, pretože priznanie náhrady v takejto výške nie je opodstatnené. Predmetom konania je peňažná náhrada za smrť v rodine žalobcov, ktorá nastala pri dopravnej nehode. Táto dopravná nehoda pripravila žalobcu 1/ o manželku a žalobcov 2/ až 4/ v ich už dospelom veku o matku, čo je dôvodom smútku a so žalobcami súcíti. Život ale bohužiaľ naozaj nie je možné prinavrátiť. Peňažná safisfakcia na zmiernenie následkov vzniknutej ujmy má konkrétne finančné vyjadrenie v nie zanedbateľnej výške, ktorá musí byť racionalizovaná, pomerovateľná a objektívne odôvodnená. Je potrebné uviesť, že strany tohto typu sporov, a teda i tohto sporu, sú vystavené veľmi laxnému prístupu zákonodarcu k úprave danej problematiky, pretože všeobecná ochrana osobnosti je riešená v niekoľkých paragrafoch Občianskeho zákonníka, ktoré sa vzťahujú od ochrany podobizní a zvukových záznamov osoby, až po život a zdravie. Absencia zákonného rámca tohto nároku, vyjadrenia zákonodarcu o jeho približnej výške v štandardizovaných situáciách, absencia čitateľných a jasných kritérií pre ustaľovanie výšky nároku v konkrétnom prípade a markantná dychberúca rôznorodosť priznávaných výšok tejto náhrady pri argumentačnej skôr prázdnosti a nepresvedčivosti rozhodnutí, to sú podmienky, v ktorých prebieha toto konanie i konania obdobné a prostredie, ktoré nevedie k dohode, a nanajvýš k pocitu krivdy každej zo zúčastnených strán sporu. Pokiaľ zákonodarca ku všetkým typom ujem na osobnosti (od portrétov po právo na život) ako kritériá pre ustaľovanie výšky náhrady stanovil „najmä“ „závažnosť ujmy“ a „okolnosti zásahu“ - sú tieto pojmy veľmi všeobecné a potrebujú nutne určité ďalšie typologické rozloženie na konkrétnejšie a
merateľné kritériá. Je potrebné uviesť, že pokiaľ odôvodnenie rozhodnutí súdov sa obmedzuje na pomerne všeobecnú argumentáciu o intenzite rodinných vzťahov, do ktorých bolo úmrtím člena či členov zasiahnuté, „neodčiniteľnosti“ či „nereparovateľnosti zásahu“ a „bližšie neurčiteľnej dobe účinkov“, tak vlastne odôvodnenie k otázke výške priznanej náhrady neobsahujú. Pretože túto výšku v objektívnej realite materiálnych podmienok spoločnosti neukotvujú vo vzťahu k žiadnej konkrétnej a objektivizovanej skutočnosti. A neposkytujú odpoveď na otázku, prečo toľko a nie napr. 10 x či 100 x viac alebo naopak 10 x či 100 x menej. A takto o nič neukotvené sa teda aj značne líšia niekedy v násobkoch, desaťnásobkoch, ale vylúčené nie sú ani odlišnosti výšky náhrad v stonásobkoch, v ktorých odôvodnení sa však dôvod takej odlišnosti nenachádza alebo nie je dohľadateľný (pretože sú si v položke intenzity zásahu a jej ilustrácii dosť podobné). V týchto podmienkach sa nie bez príčiny objavujú kritické hlasy odbornej verejnosti, ktoré podozrievajú súdy napr. aj z emocionálneho rozhodovania, a to na podklade predstavy, „že čím vyššiu náhradu ... (sami) priznajú, tým viac bude ich rozhodnutie proti inému rozhodnutiu spravodlivejšie“ [Šorl, R.: Náhrada nemajetkovej ujmy (bolestné za smútok) pozostalého príbuzného. Stav a východiská. 2. časť in: Bulletin SAK č. 10/2017, s. 20,]. Už výška náhrad priznávaných v iných členských štátoch vykazuje značnú rôznorodosť (napr. rozhodnutia rakúskych súdov) a nie je ju možné bez ďalšieho preberať do nášho systému. Z rozhodnutí nie je možné zistiť, či prihliadali aj na nejaké iné okolnosti, či ich zisťovali a ako ich merali (zrejme z prostého dôvodu, že ich nijako nezisťovali a nemerali). A tak sa napr. nedozvie, prečo pozostalý manžel „za“ úmrtie manželky a dvoch detí dostal 45 000 Eur (OS Martin, 11C/40/2013), a naopak pozostalý manžel „za“ úmrtie „len“ manželky 100 000 Eur (OS Nové Mesto nad Váhom, 7C/151/2008). A ani sa nedozvie ďalej, prečo a ako by mali byť použité tieto žalobcami predkladané rozhodnutia, a nie rozhodnutia žalobcami predkladané v konaní predtým (napr. k žalobe), kde matka a súrodenci prítomní a ťažko zranení pri nehode pádom zhodeného nosníka zo stavby prišli o malé dieťa nachádzajúce sa v kočíku, za čo dostali náhradu v ekvivalente od cca 2 000 do 11 000 Eur (ÚS ČR, sp. zn. I. ÚS 315/01), alebo potomkovia rodiča usmrteného pri nehode obdržali náhradu vo výške 50 000 Kč - ekvivalent cca 2 000 Eur (rozsudok Krajského súdu v Ostrave, sp. zn. 23C/52/96). K týmto rozhodnutiam predkladaným žalobcami uvádza iba to, že sa najmä nijako nepokúsili ukotviť nejako svoju základnú štandardizovanú predstavu sumy náhrady v prípade úmrtia typového blízkeho v typových okolnostiach v právnej realite tohto štátu. Nijako sa nepokúšali hľadať iné súdne rozhodnutia v typovo podobných okolnostiach a tieto porovnať. A teda tieto rozhodnutia ani nemohli uviesť, na základe akého presvedčivého sumára zistených okolností (ktoré by zisťované byť mali) túto výšku ustaľujú objektívne, s rozumom a voči nejakej základnej sume výslednú sumu s porozumením rozsahu odchýlky a jej dôvodov zvyšujú alebo znižujú. Žalobcami predkladané rozhodnutia neuvádzajú objektívne merateľné a zistiteľné kritériá a tieto kritériá v daných prípadoch nezisťujú a nevkladajú do zrozumiteľnej, objektivizovanej a prijateľnej úvahy (pričom takéto zisťovanie je nutné - k tomu viď kritériá citované podľa ÚS ČR I. ÚS 2844/14). Navyše, čo sa týka primeranosti výšky poskytovaných náhrad, tieto by mali zodpovedať relevantnému časovému obdobiu vzniknutej ujmy. Tieto vyššie uvedené skutočnosti samé osebe predmetné rozhodnutia argumentačne diskvalifikujú. A nad to je možné uviesť, že sa jedná aj o rozhodnutia v iných okolnostiach - trestného, a to prípadne i nepodmienečného odsúdenia, nehôd za požitia alkoholu či dvojnásobného prekročenia rýchlosti v obci, nehôd z iných časových období, odškodňovania rodičov za smrť dieťaťa, či maloletých detí za smrť živiteľa, či odškodňovania osoby za úmrtie viacerých členov rodiny (možno i celej rodiny). Z povahy veci nie sú podľa jeho názoru vôbec použiteľné rozhodnutia, ktoré riešia náhradu v dôsledku hrubého profesijného zanedbania poskytnutia zdravotnej starostlivosti non lege artis, ktoré sú nadané podstatne vyššou intenzitou spoločenského odsúdenia vyjadreného v priznávaných sumách. Pri skúmaní možnosti odvracať škodu na zdraví platí náročnejšia miera zodpovednosti pri lekárovi ako odborníkovi. K tomu odôvodnenie rozhodnutia v prípade kómy po operácii nosnej prepážky podľa KS Nitra, 9Co/330/2012. Z jeho strany je možné odkázať na rozhodnutia súdov, ktoré ale napr. priznávali nižšie náhrady. Bolo tomu tak už v odkazovaných prípadoch (napr. Okresný súd Žiar nad Hronom, 7 C 818/96) citovaných v článku V..: O (netradičnom) využití žaloby na ochranu osobnosti z 2.12:2007, dostupné: <http:// jinepravo.blogspot.com/2007/12/onetradinom-> vyuit-aloby-na-ochranu.html, kde bola príbuzným obetí priznaná aj podstatne nižšia peňažná náhrada, hoci sa jednalo o úmyselné, či dokonca osobitne rasovo motivované útoky s následkom smrti. Dokonca i za usmrtenia pri nehodách, ku ktorým došlo už s podstatným časovým odstupom od tu posudzovaného prípadu z roku 2003 (až na jednu výnimku), a teda v iných ekonomicky zohľadňovaných podmienkach (ktoré vedú k vyšším náhradám), priznávané náhrady dosahujú aj relatívne nízku výšku. Rozhodne nie v tomto konaní žalovanú sumu, pričom v týchto iných prípadoch pristupujú sprísňujúce okolnosti trestných odsúdení či nízkeho veku pozostalých a ich odkázanosti. Napr.: Okresný súd Martin, 5C/312/2014, priznal manželke a deťom (maloletému a plnoletému) ako náhradu nemajetkovej ujmy za manžela a otca, živiteľa, po 5 000 Eur; - Okresný
súd Senica, 10C/9/2013, priznal manželovi nebohej a jej deťom po 8 000 Eur náhrady, pričom pôvodca nehody bol odsúdený za prečin a išlo o nehodu z roku 2011; Krajský súd v Nitre, 5Co/182/2013, priznal manželke nebohého a jej maloletým 4 a 6- ročným deťom po 10 000 Eur, pričom išlo o živiteľa rodiny; Okresný súd Martin, 5C/189/2010, priznal manželovi nebohej a jej deťom po 6 000 Eur pri trestnom odsúdení pôvodcu, pričom išlo o živiteľa rodiny. Ako už predznamenal, pre rozhodnutie o výške náhrady nemajetkovej ujmy za smrť rodinného príslušníka pre pozostalých je potrebné túto náhradu nejako zakotviť v matérii právneho štátu a hľadať náhradu obdobnú. Takúto použiteľnú predstavu je možné nájsť v zákone č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi. Podľa § 5 ods. 1 druhá a tretia veta tohto zákona: Ak bola trestným činom spôsobená smrť, poškodený má nárok na vyplatenie odškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy. Ak právo na odškodnenie majú viacerí poškodení, rozdelí sa uvedená suma medzi nich rovnakým dielom. Minimálna mzda v roku 2003 bola vo výške 185 Eur, čomu zodpovedá päťdesiatnásobok vo výške 9 250 Eur a pri rozdelení tejto sumy na štyroch pozostalých po 2 312,50 Eur na osobu. Toto je základná predstava zákonodarcu o spravodlivom odškodnení nemajetkovej ujmy spôsobenej úmrtím priamo poškodeného násilným trestným činom. O násilný trestný čin pritom v danom prípade nejde, preto je uvedenú sumu zrejme potrebné vnímať ako limitnú, nie smernú, zodpovedajúcu požiadavke rovnosti a aplikácii princípu primeranosti použitého v právnom štáte oplývajúcom princípom predvídateľnosti práva a aspoň základnej právnej istoty. Pričom potrebnosť použitia tejto analógie, v podobe náhrade poskytovanej podľa zákona č. 215/2006 Z. z., pre ustálenie približnej predstavy o výške náhrady za smrť aj v iných prípadoch už uvádzajú aj súčasné súdne rozhodnutia (napr. Krajský súd v Trnave, 23C/156/2016, prípadne 9Co/130/2016). Je potrebné uviesť, že okolo výslednej sumy 8.000,- Eur nemajetkovej ujmy pri usmrtení osciluje i najnovšia česká prax, keď túto stabilizuje ako 20 násobok hrubej priemernej mesačnej mzdy v hospodárstve za rok predchádzajúci smrti poškodeného (NS ČR, 25 Cdo 894/2018, v prílohe). Priemerná hrubá mzda v roku pred nehodou, teda v roku 2002 bola podľa štatistických údajov vo výške 448,48 € (údaj podľa článku „Vývoj priemernej mzdy od roku 1991“ dostupný tu: http://www.mccservices.sk/epi_sp_m.php). Nakoľko fungovanie vo vonkajšom reálnom živote predstavuje súhrn materiálnych podmienok daných celkovou ekonomikou krajiny, nebude zrejme náhodou, že suma 240 000 Sk (cca 8 000 Eur) predstavovala i strop náhrady pre celkovú sumu bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia podľa platnej a účinnej právnej úpravy v čase smrti Heleny Benkovej (§ 7 ods. 2 vyhl. č. 32/1965 Zb.). Pritom dáva do pozornosti, že dôvodenie tým, že náhrada za zásah do súkromia by nemala presahovať najvyššiu možnú mieru odškodnenia priamej ujmy na telesnej a duševnej stránke jednotlivca, má svoje racio. Iné vyspelé štáty (ekonomicky a možno i právnym systémom bez socialistickej diskontinuity) priznávajú aj pozoruhodne nižšie náhrady: ako napr. rakúsky OGH 2Ob/84/01 za smútok rodičom pri nehode usmrtenej maloletej dcéry vo výške 80 000 ATS (ekvivalent 5 800 Eur). Vyššie náhrady sú priznávané len v prípadoch, že osoby sú účastníkmi nehody - ako napr. OGH osemročnému dieťaťu prítomnému smrti snúbenca matky, brata a bratranca (OGH 2Ob/45/93) či pri rozvinutých ťažkých depresiách otcovi syna s reaktívnou depresiou 10 900 Eur. [Všetky uvedené prípady citované na s. 13 in: Šorl, R.: Náhrada nemajetkovej ujmy (bolestné za smútok) pozostalého príbuzného. Stav a východiská. 2.časť.] Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva je potrebné prihliadať pri rozhodovaní o náhrade za nemajetkovú ujmu spôsobenú aj na tradície (v tom zmysle, či sa vôbec priznáva a za akých okolností, pretože napr. v škandinávskych krajinách sa až na jednu výnimku nepriznáva vôbec a donedávna sa nepriznávala ani v Nemecku a v súčasnosti len za výnimočných podmienok) a na životnú úroveň krajiny (Scordino proti Taliansku zo dňa 6. marca 2007, či Stanková proti SR zo dňa 9. októbra 2007). V tejto súvislosti sa ponúka porovnanie s Českou republikou. Ak by mal pomerovať výšku náhrad v Slovenskej republike a Rakúsku, treba vziať do úvahy, že životná úroveň v Rakúsku je asi trojnásobne vyššia, preto i náhrady by mali byť u nás voči Rakúsku tretinové. Vyplýva to napr. z pomeru priemernej mzdy Slovenskej republiky k priemernej mzde v Rakúsku, ktorý je 1:3 (pri výške priemernej hodinovej mzdy v Slovenskej republike 10,2 Eur/hod. oproti 29,8 Eur/hod. v Rakúsku; údaje za rok 2018 podľa článku Regely, R.: Priemerná mzda v krajinách EU, dostupného tu: www.finance.sk). Zákonodarca výšku náhrady v širokom spektre nemajetkovej satisfakcie porúch osobnostných práv upravil len veľmi všeobecne „okolnosťami zásahu“ a „závažnosťou ujmy“, ktoré uviedol ako príkladmé kritériá, pričom treba nevyhnutne skúmať aj ďalšie okolnosti. Čo je pod tieto kritériá potrebné zahrnúť a že nebude postačovať skúmať „intenzitu vzťahov v rodine, do ktorej zasiahla smrť rodinného príslušníka“, už predznačil. Pri uplatňovaní pravidla, že právo je systémom a je potrebné v ňom hľadať analogickú úpravu, ak úprava chýba (§ 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka), je zrejmé, že k analogickej aplikácií sa ponúkajú kritériá pre stanovenie výšky náhrady škody uvádzané v § 450 a 443 Občianskeho zákonníka. Za objektívne okolnosti, ktoré sú merateľné, zistiteľné a sumárnejšie vystihujú podstatu ujmy stratou blízkeho, a preto by
mali byť štandardne zisťované, sú podľa judikatúry okolnosti, ktoré sú na strane poškodených: (a) intenzita vzťahu žalobcu so zomretým, (b) vek zomretého a pozostalých, (c) otázka hmotnej závislosti pozostalého na usmrtenom, (d) prípadné poskytnutie inej satisfakcie; a na druhej strane okolnosti na strane poškodeného (pôvodcu zásahu): (a) postoj k udalosti, pričom prostá obhajoba a obrana proti vzneseným nárokom sa ale považuje za oprávnenú, (b) dopad udalosti do duševnej sféry pôvodcu, (c) jeho majetkové pomery (avšak len v tom smere, aby náhrada nebola likvidačná), (d) miera zavinenia, príp. spoluzavinenie (napr. nález ÚS ČR, I. ÚS 2844/14, v prílohe). Na tieto kritériá začína odkazovať i rozhodovacia prax súdov Slovenskej republiky (napr. Krajský súd v Trnave, 23C/112/2016, prípadne 9Co/130/2017, obe v prílohe). V podobných prípadoch aplikujúc princíp rovnosti a primeranosti má byť rozhodované podobne. Vek zomrelého a pozostalých je podstatný. Zvykne sa zdôrazňovať, že vzťah rodiča k dieťaťu a pocit zodpovednosti zaň je podstatne intenzívnejší než v opačnom smere (Krajský súd v Trnave, 23C/112/2016). Strata dieťaťa rodičom, prípadne maloletého, prípadne jediného alebo jediného príbuzného sa zohľadňujú osobitne (Okresný súd Revúca, 6C/89/2016). Podstatnou okolnosťou je ďalej napr. i zavinenie (či išlo o konanie úmyselné či trestnoprávne postihnuté). Preto napr. prípad priznania náhrady rodičom dcéry usmrtenej zvlášť závažným zločinom vraždy v sume 500 000 Kč, cca 19 500 Eur (NS ČR 3, Tdo 1669/2016, v prílohe), je podstatne odlišný od tu posudzovaného prípadu a takúto náhradu tu nie je možné zvažovať i z tohto dôvodu. Žalobcovia boli v konaní opakovane vyslúchnutí napriek tomu, že v jednom zo svojich vyjadrení považovali uvedené opätovné výsluchy za nadbytočné. Samotné opakované vypočutie si týchto smutných spomienok poskytlo žalobcom určitú satisfakciu. Aj z ich výpovedí sa vedia čiastočne objektivizovať niektoré relevantné zistenia. K dopravnej nehode došlo v prípade žalobcu v 2. rade v podstate už pri jeho osamostatnení (mal vlastnú rodinu, s ktorou si staval vlastný dom). Čo sa týka žalobcov v 3. a 4. rade, pre nich k udalosti došlo už vo fáze začínajúcej dospelosti pri opúšťaní hniezda (keď študovali či začínali študovať na VŠ). Žalobca v 3. rade v súvislosti so štúdiom na VŠ v Košiciach býval v niektorých semestroch aj na internáte, pokiaľ mu bol schválený. Žalobkyňa v 4. rade už mala vzťah a chystala sa študovať podľa svojho tvrdenia mimo domova, zmenila formu štúdia z dennej na diaľkovú a asi dva roky po nehode uzavrela sama manželstvo a založila si vlastnú rodinu. Žalobcovia v 2. až 4. rade doštudovali. Žalobcovia v 2. a 4. rade si založili vlastné rodiny a žalobca v 3. rade vlastnú domácnosť v Košiciach, kde pracuje. Všetci žalobcovia riadne pracujú, neboli v dôsledku dopravnej nehody dlhodobo práceneschopní ani psychiatricky liečení (čo je okolnosť, ktorá je napr. v Nemecku podmienkou priznania nároku; a aj u nás sa ňu prihliada). Nikto zo žalobcov nebol priamo prítomný pri dopravnej nehode. Z výsluchov vyplynulo, že pani O. ako manželka a matka žalobcom chýba. Či už ako pomoc alebo citovo. Ale ich rodina sa v dôsledku nehody nerozpadla, nedeštruovala, ale podľa niektorých tvrdení sa i v dôsledku udalosti zomkla ešte viac. A teda táto koreňová základná rodina zložená z otca, jeho potomkov a prípadne ich detí (vnúčat žalobcu v 1. rade a zosnulej) naďalej funguje a sa navštevuje. Žalobca v 3. rade dochádza podľa svojho tvrdenia na víkendy. Žalobca v 2. rade býva blízko, ako i žalobkyňa v 4. rade v miestach bydliska. Sám žalobca v 1. rade na poslednom pojednávaní na otázku, či sa stretáva so svojimi deťmi a vnúčatami, uviedol, že sú v dennom kontakte. Pokiaľ sami žalobcovia uviedli, či svedkovia potvrdzovali, že sa javia po udalosti menej veselí alebo skôr odchádzajú zo spoločenských podujatí, uvedené je trochu i znakom dospelého či uponáhľaného života, ktorý všetci vedieme (a okolnosti, že majú či prácu a prípadne i vlastné rodiny a vlastné starosti). Za týchto okolností, pri trvalom kontakte a stretávaní sa nielen na oslavy narodenín či absolvovania spoločných dovoleniek 2x ročne, je uvedené snáď dôkazom normálneho fungovania rozrastajúcej sa rodiny, kde si deti založili vlastné rodiny, resp. už vedú v inom dome či meste vlastný samostatný život. Ak by vyznenie výpovedí viedlo k dojmu, že žalobcovia od nehody už vôbec nikam nechodia, nič ich neteší a so všetkým prestali, je potrebné tento predčasný záver korigovať rozumným vnímaním. Žalobkyňu v 4. rade teší jej práca a v určitej forme sa venuje i svojej pôvodnej záľube - spevu. Žalobca 1. rade podľa predloženého čestného vyhlásenia Q. pestuje turistiku a poľovníctvo atď. Život i po tejto smutnej udalosti pokračuje ďalej. Pokiaľ žalobcovia cestou svojho právneho zástupcu žiadajú „zohľadniť ekonomické postavenie žalovaných ... veľké obchodné spoločnosti s rozsiahlym majetkom a dosahovaním pravidelného vysokého zisku,“ predmetný poukaz považuje za nepodložený a najmä nemiestny. Jednak v našom systéme práva v Slovenskej republike sa neuplatňujú tzv. punitive dammages (sankčné náhrady vlastné angloamerickému systému). Majetkové pomery žalovaného v týchto konaniach neznamenajú, že sa má priznávaná náhrada stupňovať, čo by bolo v rozpore s princípmi primeranosti i rovnosti (k tomu napr. už odkazované NS ČR, 25Cdo 894/2018). Satisfakcia navyše nie je (nemá byť) sankcia. Z jeho strany v podstate už opakovane poukazuje na skutočnosti, ktoré majú byť zohľadňované pri rozhodovaní o výške nároku na prospech našej spoločnosti, a to najmä: absencia zavinenia na strane zodpovedného subjektu, teda sa nevyžaduje žiadne exemplárne potrestanie dopravcu; neosvedčenie potrebnosti preventívneho pôsobenia na jeho
spoločnosť; prihliadanie k okolnostiam vzniku škody (snaha vodiča vyhovieť cestujúcim a vznik nehody v dôsledku nešťastnej súhry viacerých náhod); šofér čin ľutoval; sám šofér mal z toho duševné následky (ako sa zmienilo i vo výpovediach na poslednom pojednávaní); vo veci prebiehalo aj trestné konanie, ktoré samé osebe predstavuje satisfakciu pre príbuzných obetí; žalobcovia vedú z objektívne posúditeľného hľadiska aj po udalosti v podstate normálny a úspešný život: vek žalobcov v 2. a 4. rade v čase nehody nebohej potvrdzoval ich relatívnu samostatnosť, doštudovali, našli si prácu, založili si vlastné rodiny, resp. samostatné domácnosti, ako je to v prípade žalobcu v 3. rade, všetci žalobcovia majú zamestnanie, resp. vlastné podnikanie a do dnešného dňa pracujú; ujma, ku ktorej došlo, nebola zničujúca, neviedla k životnej rezignácii, psychickým chorobám, ale žalobcovia pokračovali v normálnom živote a v štandardnej sebarealizácii; pretrvali rodinné väzby v koreňovej rodine, žalobcovia denne komunikujú, kontaktujú, majú spoločné zážitky na vcelku nadštandardnej báze (nehoda nedeštruovala rodinu; naopak ju možno podľa niektorých ich vlastných tvrdení či svedeckých výpovedí i zomkla a posilnila); pozícia žalobcov je rôzna; keď žalobca v 1. rade bol k nebohej v príbuzenskom pomere manžela a žalobcovia v 2. až 4. rade sú potomkami, pričom v čase nehody boli v rôznom stupni osamostatnenia sa.
34. Žalobcovia v 1. až v 4. rade sa vyjadrili dňa 9.5.2019 k argumentácii žalovaného v 1. rade, pričom poukázali na skutočnosť, že väčšinu z nich uvedených vo vyjadrení zo dňa 6.5.2019 žalovaný v 1. rade už neúspešne použil v odvolaní proti skoršiemu rozsudku (poukazoval na vek žalobcov a ich zapojenie do života po nehode so záverom, že nejde o zničujúce následky a žiadal analogicky aplikovať i právnu úpravu paušalizujúci výšku plnenia). Odvolací súd sa týmito argumentmi vyporiadal v rozsudku sp. zn. 11Co/152/2016 zo dňa 16.11.2016 konštatoval, že sa nemožno stotožniť s tým, že dôvodom pre zníženie nemajetkovej ujmy by malo byť to, že naďalej fungujú ako rodina a že smrť ich matky a manželky nespôsobila úplnú deštrukciu rodiny; nemožno analogicky použiť inú (českú) právnu úpravu a náhradu nemajetkovej ujmy paušalizovať, pretože v prípade nemajetkovej ujmy zákon neurčuje žiadne limity jej výšky a je potrebné ju posudzovať podľa okolností konkrétneho prípadu na základe úvahy súdu; nemožno výšku náhrady nemajetkovej ujmy určiť porovnávaním uplatneného nároku s výškou náhrad bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, pretože by to bolo porovnávaním neporovnateľného, keďže ide o samostatné právne prostriedky ochrany fyzicky osoby podmienené rôznou sférou ochrany a rozhodovanie o náhrade nemajetkovej ujmy poskytuje širší priestor na posúdenie okolností prípadu a preto výšku náhrady nemajetkovej ujmy a bolestného nemožno porovnávať. Žiada sa znovu poukázať na to, že prekonali stratu manželky a matky iba s vypätím všetkých síl, s pomocou svojej viery a okolia. Tieto okolnosti nemajú byť prečo zohľadnené na ich ujmu. Pokiaľ znova žalovaný v 1. rade poukazuje na to, že zodpovedajúca výšky náhrady nemajetkovej ujmy má byť pre každého zo žalobcov 2.312,50 Eur tentokrát vychádzajúc zo sumy, ktorou štát prispieva obetiam trestného činu, ktorým bola spôsobená smrť, nezohľadnil, že s úvahami tohto druhu sa u odvolací súd v tejto veci vyporiadal. Vo vzťahu o odškodnení obetí trestných činov treba zároveň uviesť, že tento neupravuje náhrady škody poškodených voči páchateľovi, ale dobrovoľný záväzok štátu zmierniť následky trestného činu v situácii, ktorého štát nedokázal vypátrať a potrestať. Navyše, že štát sa rozhodol stanoviť určitú výšku takéhoto svojho plnenia vôbec nevypovedá o primeranosti takto určenej sumy, ale iba o miere ochoty štátu odškodňovať obete trestných činov. Vo veciach náhrady nemajetkovej ujmy naopak štát vedome stanovil kritéria pre jej určenie tak, aby bolo možné zohľadniť všetky okolnosti veci. Pokiaľ žalovaný v 1. rade uvádza, že ich samotné opakované vypočutie pred súdom malo byť pre nich satisfakciou, s týmto názorom nesúhlasia, pretože ich opakované vypočutie bolo pre nich naopak traumatizujúce. Tiež nie je významné tvrdenie žalovaného, že neboli v dôsledku dopravnej nehody dlhodobo práceneschopní. Zamestnaný v tom čase bol iba žalobca v 1. rade, žalobca v 2. rade pracovať začínal. V konaní bolo naopak preukázané, že všetci na pomerne dlhý čas rezignovali na plnenie si pracovných povinností, žalobca v 1. rade úplne a počas niekoľkých mesiacov (cca tri mesiace nechodil do práce vôbec, aj neskôr sa dlhý čas na prácu stále nevedel sústrediť). Pokiaľ žalovaný v 1. rade ďalej uvádza, že po nehode neboli menej veselí a skôr odchádzali zo spoločenských podujatí, čo malo byť dôsledkom dospelého či uponáhľaného života, ktorý vedú všetci ľudia, považujú tento záver za nenáležitý neopodstatnený a nevhodný. Nevyplýva ani z ich výpovedí, v ktorých rovnako ako aj svedkovia uvádzali, že ich nechuť do života, strata záujmu o mnohé spoločenské aktivity, boli dôsledkom práve a len úmrtia ich matky a manželky. Ich postupné a pomerne dlhé opätovné zapíjanie sa do života, nemôže byť vnímané ako prejav ich vyrovnania sa so stratou, ktorú nenávratne utrpeli, ale skôr ako nevyhnutnosť v živote pokračovať. To, že rozhodovacia prax v otázke výšky náhrady nemajetkovej ujmy za smrť blízkej osoby nie je jednotná a úplne jednotné nie sú ani aplikované kritéria pre určenie jej výšky, je zrejmé a vyplýva to i z rozhodnutí súdov, ktoré strany v tomto konaní predložili. Okrem iného je to však i prejavom nevyhnutnosti zohľadňovania okolností
jednotlivých vecí. Rozhodujúcimi kritériami pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy sú podľa ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka najmä závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti k zásahu do práva na ich súkromie došlo. Vo vzťahu k závažnosti vzniknutej ujmy je potrebné vo veci zohľadniť najmä kvalitu a intenzitu väzieb medzi nimi a ich nebohou matkou a manželkou, a tá bola v konaní preukázané okrem iného i svedeckými výpoveďami ako mimoriadne vysoká, vek zomrelej, manželka a matka žalobcov zomrela vo veku 46 rokov, teda vo veku nevysokom a produktívnom, neočakávanosťou jej smrti, manželka a matka žalobcov žila aktívnym životom, jej zdravotný stav bod dobrý, vek žalobcov tento je potrebné posudzovať v kontexte charakteru ich vzťahov s nebohou, konkrétnou životnou situáciou tak ako bola preukázaná. Bolo by zjednodušujúce vychádzať iba z jeho číselného vyjadrenia, je nebezpečné akékoľvek paušalizovanie vrátane poukazu žalovaného v 1. rade na to, že napríklad smrť dieťaťa má byť odškodnené štedrejšie než smrť rodiča. Krajský súd v rozsudku sp. zn. 11Co/152/2016 zo dňa 16.11.2016 uložil okresnému súdu pri rozhodovaní postupovať tak, aby priznaná suma zaistila zákonom požadované primerané a účinné zmiernenie vzniknutej závažnej nemajetkovej ujmy a prihliadnuť okrem závažnosti vzniknutej ujmy a prihliadnuť okrem závažnosti vzniknutej ujmy aj na okolnosti veci a to: okolnosti na strane žalovaného (jeho silné ekonomické postavenie), preventívnu funkciu peňažnej satisfakcie, ktorá neplní iba funkciu peňažnej satisfakcie, ktorá neplní iba funkciu satisfakčnú, ale súčasne je i nástrojom generálnej prevencie a má odradzovať možných porušiteľov, v dôsledku čoho má byť náhrada nemajetkovej ujmy primeraná aj z toho hľadiska bezprostrednú príčinu vzniku dopravnej nehody preukázanú v trestnom konaní, doterajší postoj a chovanie sa žalovaných. Silné ekonomické postavenie žalobcu v 1. rade nie je v konaní sporné a bolo preukázané výpisom z obchodného registra pokiaľ ide základné imanie (17.285.949,42 Eur) ako aj účtovnou uzávierkou za rok 2017, podľa ktorej hodnota jeho majetku celkovo dosahuje 92.787.562.- Eur a jeho výnosy za rok 2017 čiastku 24.798.502 Eur. Pokiaľ v súvislosti s ekonomickou silou pôvodu zásahu žiada žalovaný v 1. rade, aby výška náhrady nemajetkovej ujmy nebola pre neho likvidačná, zjavne i úplne vyhovenie žalobe žalobcov takýto následok mať nemôže, nehovoriac o tom, že žalovaný v 1. rade je pre takýto prípad poistený u žalovanej v 2. rade. Bezprostrednou príčinou dopravnej nehody, pri ktorej zomrela manželka a matka žalobcov bola technická nespôsobilosť autobusu žalovaného v 1. rade. To záväzne konštatoval krajský súd v tejto veci v rozsudku sp. zn. 11Co/12/2009-370 zo dňa 3.3.2010 str. 9, keď uzavrel, že jednoznačne príčinou dopravnej nehody bola nefunkčná parkovacia brzda autobusu a to s odkazom na závery trestného konania a znaleckého posudku Ústavu súdneho inžinierstva Žilina zo dňa 12.12.2003. Žalovaný v 1. rade, ktorý po mnoho rokov podniká najmä vo verejnej cestnej hromadnej pravidelnej osobnej doprave a nepravidelnej autobusovej doprave, použil na prepravu cestujúcich autobus, ktoré bol technický nespôsobilý. Je krajne nežiadúce, aby sa takéto konanie žalovaného v 1. rade zopakovalo, rovnako ako je krajne nežiadúce, aby obdobne postupoval iný dopravca. Práve z toho dôvodu výška náhrady nemajetkovej ujmy musí byť nie len aspoň čiastočnou satisfakciou pre žalobcov ale musí plniť i preventívnu funkciu a odradiť do budúcna žalovaného v 1. rade od toho, aby svoje konanie zopakoval. Pokiaľ žalovaný v tejto súvislosti tvrdí, že potreba preventívneho pôsobenia naň nebola osvedčená, to iba potvrdzuje, že bez primeranej sankcie si svoje pochybenie ani nepripustí, tobôž, aby sa ho v budúcnosti vyvaroval. Pokiaľ žalovaný volá po skúmaní miery zavinenia v tomto prípade, zdá sa, že na príčinu dopravnej nehody zabúda a zabúda i na počet obetí. Je zjavné, že žalovaný v 1. rade je povinný použiť v premávke iba vozidlá v riadnom technickom stave a ak použije vozidlo túto požiadavku nespĺňajúc, musí vedieť, že svojím konaním môže následok ( ktorý v tomto prípade aj nastal) spôsobiť, bol s tým uzrozumený, no bezdôvodne sa spoliehal, že k následku nedôjde. Nezdá sa, že by vypravenie technicky nespôsobilého autobusu bolo konaním ( opomenutím), nezavineným, ako to hodnotí žalovaný v 1. rade. Doterajší postoj a správanie sa žalovaných je charakteristické tým, že žalovaní neboli ochotní svoju zodpovednosť prevziať, naopak sa jej snažili zbaviť. Žalovaný v 1. rade neprejavil žiadnu ľútosť na tým, že spôsobil smrť manželky a matky žalobcov. Pokiaľ žalovaný v 1. rade dodával, že jeho šofér čin oľutoval a sám mal z havárie duševné následky, to na hodnotení doterajšieho postoja samotného žalovaného v 1. rade vo vzťahu k žalobcom a ich ujme nič nemení. Pokiaľ žalovaný v 1. rade v závere svojho podania znova bagatelizuje následky smrti manželky a matky žalobcov poukazom na to, že dokázali doštudovať a pracujú a zachovali si vzťahy medzi sebou, čo má svedčiť o tom, že rodinné väzby pretrvali, to nič nemení na tom, že o vzťahy so svojou manželkou a matkou sú navždy ochudobnení.
35. Žalovaný v 1. rade v podaní zo dňa 14.5.2019 opakovane uvádzal skutočnosti, prečo nárok žalobcov pokladá za nedôvodný. Opakovane argumentoval, že pokiaľ žalobcovia uvádzajú, že boli po nehode a úmrtí Z. smutní, nesústredení a späť do života sa zapájali postupne, uvedené im nikto neupiera. Ako však vyplynulo z ich výpovedí predtým, v poslednom konaní, ako aj z výpovedí svedkov a doloženého čestného vyhlásenia Q. do tohto života sa späť zapojili a ho zo štandardných uhlov pohľadu vedú ako
úspešný a normálny. Žalobcami uvádzaná „nutnosť v živote pokračovať“ je presne tým, čo je vlastné žijúcim a životaschopným organizmom i ľuďom. Treba to však porovnať s prípadom, kedy ľudia utrpia takú ujmu, ktorú neprekonajú vôbec. Pokiaľ samotní žalobcovia uznávajú, že súdna prax je v otázke výšky náhrady a kritérií pre jej ustaľovanie nejednotná, uvedené neznamená, že majú súdy rezignovať na hľadanie riešenia. V každom prípade pri rovnakej argumentácii a rovnakých okolnostiach prípadov nie je možné priznávať rôzne náhrady (ono to potom bráni aj mimosúdnemu riešeniu takýchto sporov). Pokiaľ poukazoval na nutnosť prihliadať k veku a postaveniu Z. v rodinných väzbách a k veku pozostalých, či ich odkázanosti, uvedené skutočnosti sa v rozhodovacej praxi skúmajú a na to odkazujú i ním už doložené rozhodnutia. Ako závažnejšia ujma sa obvykle vníma smrť potomka (za ktoré rodičia obvykle cítia väčšiu zodpovednosť a je obvykle vnímaná ako závažnejšia), rovnako ako úmrtie osoby, od ktorej je pozostalý závislý, úmrtie maloletého, úmrtie jediného príbuzného. Nebohá Z. mala v čase úmrtia troch potomkov, ktorí v tom čase boli už plnoletí. Udalosť úmrtia bola náhla - vyplýva to často zo samotnej povahy dopravných nehôd. Štandardnou okolnosťou zvyšujúcou intenzitu zásahu podľa súdnej praxe sú dlhé útrapy obete nehody, najmä lekárskeho zásahu, či vedomého násilného útoku, ktoré v danom prípade úplne absentujú. Pokiaľ žalobcovia uvádzajú, že „paušalizovanie“ náhrady je „nebezpečné“, je potrebné naopak uviesť, že práve opačný prístup je nebezpečný, kedy sa rozhodovacia prax nevie vysporiadať ani so základnou predstavou o nejakej štandardnej sume, pretože potom nemožno hovoriť o práve ako takom, ale o svojvôli až zlovôli a arbitrárnosti. Totiž, argument o „intenzite zasiahnutých rodinných vzťahoch“ či „nereparovateľnosti ich narušenia“ vo svojej podstate ad absurdum umožňuje priznať akúkoľvek náhradu (aj miliardu). Pokiaľ žalobcovia poukazujú na „doterajší postoj a chovanie žalovaných“, nie je mu jasné, čo týmto argumentom mienia. Obrana proti vzneseným nárokom v rámci súdneho konania sa považuje za jeho legitímny výkon práv. Popiera tvrdenie žalobcov, že neprejavil ľútosť nad nehodou a spôsobenými následkami. Hoci žalobcovia zľahčujú, že i samotný šofér mal z nehody duševné následky a bol vystavený trestnému stíhaniu, pripomína, že k týmto skutočnostiam sa v konaniach o náhrade nemajetkovej ujmy prihliada na prospech pôvodcu zásahu (škodcu). A za takú skutočnosť je možné považovať i medializáciu tohto prípadu, ktorý ostáva v pamäti širšieho okruhu verejnosti podnes. Akékoľvek argumenty o „silnom“ ekonomickom postavení nie sú dôvodom pre zvyšovanie náhrady nemajetkovej ujmy, pretože je to v rozpore s princípmi rovnosti (aj odškodňovaných) a proporcionality a i v rozpore so základným účelom tejto náhrady, ktorým je satisfakcia - poskytnutie peňažnej náhrady na zmiernenie tejto ujmy. Táto z povahy veci neslúži ani na trestanie a ani na výchovu. Nesúhlasí teda so záverom odvolacieho súdu v tejto otázke. Potreba preventívneho pôsobenia na jeho spoločnosť sa z tvrdení žalobcov nijako nepodáva a žalobcovia ju nijako nepreukázali. Zotrváva na tvrdení, že išlo o nešťastnú súhru okolností pri nadmernej ústretovosti vodiča. Pričom sa jedná o prípad spred šestnástich rokov. Napokon pripomína, že použité vozidlo spĺňalo všetky požiadavky na tento typ dopravného prostriedku, vrátane technickej kontroly. Pripisovanie zavinenia alebo nedbanlivosti jeho spoločnosti je celkom nepatričné.
36. Žalobca v 1. rade vo svojej výpovedi dňa 2.11.2011 uviedol, že ťažkosti na duchu pretrvávajú ďalej, nemôže sa so smrťou manželky zmieriť, je dosť roztržitý, ťažko sa koncentruje na prácu, ťažko sa vyrovnáva s chodom domácnosti. Predtým mali s manželkou spoločné koníčky, hubárčenie, vychádzky do prírody, radi sa chodili zabávať, teraz to všetko odpadlo. Nebaví ho zbierať huby, keď kolegovia chodievajú do prírody, on sedí doma sám. Zmenil sa mu celý život, aj stravovanie sa uberá iným štýlom ako bol zvyknutý na tradičné jedlá. Ťažko sa mu hľadajú slová. Na pojednávaní súdu dňa 11.4.2019 doplnil, že manželka mu aj po rokoch chýba, všetky starosti ohľadom domácnosti a starostlivosti o deti, ich výchova zostali na jeho pleciach. Snažil sa ich čo najlepšie viesť na ďalšej ceste životom, možno sa mu to aj sčasti podarilo, lebo všetky deti dokončili vysokú školu, založili si svoje rodiny. Nedokázal im však nikdy nahradiť matku v plnom rozsahu, aj teraz s odstupom času cíti psychickú prázdnotu. Keď spoločne ako rodina prežívajú ťažké chvíle, tak sa ako veriaci zjednotia a duševne sa podporujú. Nové manželstvo neuzavrel, a ani nemal po smrti manželky žiaden iný vzťah. V pracovnej oblasti sa po smrti manželky veľmi ťažko koncentroval, myšlienkami bol inde.
37. Žalobca v 2. rade vo svojej účastníckej výpovedi dňa 2.11.2011 uviedol, že ako rodina držia spolu, stretávajú sa pravidelne, nielen počas významných sviatkov, ale aj bežne počas pracovného týždňa. Pri každom sviatku, keď sa stretne celá rodina, vždy im tam mama chýba. Od toho času sa mu narodili ďalší synovia, ktorí sa stále pýtajú, keď príde stará mama z Bardejova, prečo nepríde aj stará mama z Poproča. Jednému chlapcovi diagnostikovovali vývojovú poruchu reči, majú s tým viac starostí. Keď do toho príde choroba nejakého ďalšieho syna, už sa to nedá zvládať. Chýba im nejaká pomoc. Pomôže im aj stará mama z Bardejova, nedá sa tým vykryť celý rok. Jednoducho im ich mama chýba. Chodia
s chlapcami páliť sviečky a každá spomienka na ňu aj po tých rokoch zabolí. Šofér autobusu, ktorý zapríčinil nehodu, je jeho priamym susedom, stále keď ho stretne, si na to spomenie. Na pojednávaní dňa 11.4.2019 doplnil, že fungovali pred smrťou mamky ako tradičná kresťanská rodina. Mamka bola hlavou rodiny, ona rozhodovala, mala vo všetkom posledné slovo, ona usmerňovala kroky otca, jeho a súrodencov. Bola to mama, ktorá ho presvedčila, aby zostal s rodinou doma a nešiel po ukončení štúdia bývať a pracovať do Čiech, a to z jediného dôvodu, aby udržala celú rodinu pokope. Otec smrť matky ťažko znášal, prestal komunikovať s okolím a jeho súrodenci rovnako. Neboli pripravení na predčasnú smrť manželky a matky. Každý v rámci svojich možností sa s jej smrťou snažil nejakým spôsobom vyrovnať.
38. Žalobca v 3. rade vo svojej účastníckej výpovedi dňa 2.11.2011 uviedol, že mama mu chýba pri životných udalostiach, či to už bolo ukončenie vysokoškolského štúdia, alebo to bolo prijatie na doktorandské štúdium, alebo ukončenie postgraduálneho štúdia v zahraničí, potom prijatie do zamestnania. Mama sa o nich príkladne starala a venovala svoj čas, všetko čo mohla. Tým pádom sa chce človek s ňou podeliť aj o tie krajšie chvíle v živote. Keď sa stretnú na Vianoce, alebo pri životných sviatkoch, stále tam mama chýba. Chýba mu mamin názor na mnohé veci. Keď sa mu sníva s mamou, zobudí sa a príde na neho úzkosť, bezmocnosť alebo pocit pominuteľnosti života. Na pojednávaní súdu dňa 11.4.2019 ešte doplnil, že väzby v rámci rodiny ešte keď mama žila, boli priam ideálne. Boli harmonická rodina, držali pokope, chodievali na výlety a realizovali spoločné záľuby. Smrť mamy ho hlboko zasiahla, nebol na to pripravený. Nemohol poriadne spať a stále sa pýtal, prečo sa to muselo stať. Otec sa zrútil, rezignoval na svoje pracovné povinnosti. Súrodenci to prežívali rovnako ťažko, smrť mamky znamenala pre rodinu obrovskú stratu. Jedinou útechou bolo, že sú veriaca rodina, ku viere ich od malička viedla práve mama, ktorá vyučovala katechizmus a bola hlboko veriaca.
39. Žalobkyňa v 4. rade vo svojej účastníckej výpovedi dňa 2.11.2011 uviedla, že mala s mamkou veľmi dobrý priateľský vzťah. Ovplyvnila aj jej budúce povolanie, stala sa učiteľkou. Tragédia veľmi zmenila ich životy. Na nej zrazu zostal chod celej domácnosti, na čo vôbec ako mladé dievča nebola pripravená. Museli s tým pomáhať najbližšie tety a príbuzní, musela aj zmeniť formu štúdia, z denného na externé. Tragickú udalosť prežívala veľmi bolestne. Matka nebola pri jej dôležitých životných udalostiach, svadba, narodenie jej syna, ukončenie vysokoškolského štúdia a narodenie jej dcéry. Ťažko prežívala, že v týchto chvíľach mamka nie je. S príchodom detí sa u nej prejavilo depresívne obdobie v tom zmysle, že má o nich panický strach, že opäť príde o niekoho blízkeho. Každé sviatky a každý deň neprejdú bez toho, aby na mamu nemysleli. Nikdy sa s tým nedá zmieriť. Na pojednávaní dňa 11.4.2019 poukázala na to, že si spomína na detstvo ako jedno z najšťastnejších období v jej živote. Boli a sú veriaca rodina, na čom založili každodenný život. Mama bola pracovitá a obetavá manželka a mama. Vzťah s mamkou bol viac ako kamarátsky, bol dôverný. V deň kedy zomrela, sa jej zrútil celý svet. Nebola vôbec pripravená na život, ktorý viedla po smrti mamky. Prevzala na seba celú starostlivosť o domácnosť a rodinu. Finančne po smrti jej pomáhal otec, mamkina sestra s ostatnými vecami t.j. s varením a domácimi prácami. Doteraz má pocit úzkosti, má strach z predčasnej a nečakanej smrti blízkej osoby.
40. Svedkyňa X. uviedla, že je sestrou nebohej Z.. Smrť sestry bola bolestná, nedá sa ani opísať strata sestry, dobrej matky a manželky. Rodina jej sestry bola šťastná a usporiadaná, boli veriaci. Manželstvo jej sestry so žalobcom v 1. rade bolo harmonické, usporiadané, založené na kresťanských princípoch. Žalobca v 1. rade stratu manželky ťažko znášal, prestal chodiť do práce, nemal záujem o nič, len fajčil. Žalobca v 3. rade bol najviac citovo naviazaný na matku. On sa utiahol do seba, plakal, musela mu byť oporou, pretože nechcel pokračovať v štúdiu na právnickej fakulte. Žalobkyňa v 4. rade nebola pripravená na prevzatie starostlivosti o celú domácnosť, práve v tom čase zmaturovala, a namiesto prípravy na budúce povolanie ju učila variť a starať sa o domácnosť. Smrť jej sestry zomkla rodinu ešte viac, avšak žalobca v 1. rade nechodí do spoločnosti a ani na rodinné oslavy, odmieta akúkoľvek aktivitu v rámci širšej rodiny a do spoločnosti nechodí vôbec. Je uzavretý, nenadviazal žiadnu známosť, je verný svojej zomrelej manželke.
41. Svedkyňa J. vo svojej svedeckej výpovedi poukázala na to, že tragédia zasiahla celý chod rodiny. Ako manželka žalobcu v 2. rade žila s nebohou Z. a žalobcom v 1. rade, jej manželom, v spoločnej domácnosti, avšak mali svoju kuchyňu. V rodine panovali silné citové väzby, bola to veľmi usporiadaná a kresťansky založená rodina, nebola svedkom žiadnych sporov. Prvé dni a mesiace po tragédii boli hrozné, každý bol uzavretý, utiahnutý, nikto s nikým nekomunikoval. Jej manžel, žalobca v 2. rade, bol dovtedy veľmi spoločenský, zábavný, bavil ho život a od tejto udalosti sa úplne utiahol do seba, prestal
chodiť do práce. Určité obdobie boli bez príjmu, nakoľko žalobca v 1. rade a žalobca v 2. rade prestali chodiť do práce, pričom žili iba z jej materskej. Doteraz má jej manžel úzkostlivé stavy, najmä pokiaľ ide o ich deti. Keď napríklad idú synovia na školský výlet, nepustí ich, ak idú autobusom.
42. Svedkyňa S., švagriná žalobkyne v 4. rade, vo svojej svedeckej výpovedi uviedla, že žalobkyňa v 4. rade sa spriatelila s jej bratom, budúcim manželom, ešte za života nebohej Z. O. Bola to veľmi súdržná rodina, zvykli tráviť všetok čas spolu, chodili na výlety. Jej smrť ich hlboko zasiahla, žalobkyni v 4. rade pomáhala so starostlivosťou o jej syna, a keďže žalobkyňa v 4. rade študovala diaľkovo, bolo pre ňu náročné skĺbiť štúdium so starostlivosťou o domácnosť a syna. Musela sa naučiť variť a starať sa o domácnosť, s čím jej pomáhala aj teta aj jej babka.
43. Svedok V. uviedol, že je dlhoročným priateľom žalobcu v 1. rade. Zoznámil sa s ním niekedy v rokoch 1987 až 1988. Pomáhal mu s výstavbou jeho rodinného domu, a preto poznal aj jeho manželku. Bola to šťastná rodina, žalobcu v 1. rade a jeho nebohú manželku vnímal ako zodpovedných rodičov. Pred smrťou nebohej žili spoločenským životom, v rámci obce podnikali rôzne akcie, na ktorých sa zúčastňoval nielen žalobca v 1. rade, ale aj jeho nebohá manželka spolu s deťmi. Uviedol, že nebohá im veľmi chýba, smrť Z. bola pre celú rodinu obrovská trauma. Ak žalobcu v 1. rade volajú na spoločenské akcie vždy to odmietne s tým, že sa bude radšej venovať rodine a nikam nepôjde. Žalobca v 1. rade sa po smrti manželky zmenil k horšiemu, chýba mu manželský život.
44. Q. v Čestnom prehlásení overenom zamestnancom notára JUDr. Jozefom Gimerským so sídlom Hlavná 17, Moldava n/B dňa 16.4.2019 uviedla, že so žalobcom v 1. rade študovala najprv na strednej škole, neskôr na univerzite. Obaja pracujú v tom istom zariadení. Pozná žalobcu v 1. rade a jeho rodinu, jeho deti. Smrť manželky žalobcu v 1. rade strašným spôsobom zmenila ich životy. Z veselého človeka sa stal samotár, človek s obrovským trápením, ktorý sa prestal stýkať s priateľmi. Žalobkyňa vo 4. rade, ktorá sa tešila na denné štúdium teológie, musela zostať doma a pokračovať v štúdiu diaľkovo. Žalobcami v 2. rade a vo 4. rade tiež otriasla smrť ich matky. Z bezstarostných detí sa v tom okamihu stali ustrašení dospelí. Krutú zmenu svojho života prekonávali každý po svojom, Najmladší syn, žalobca v 3. rade žije dodnes sám, žalobca v 1. rade je samotár, nevyhľadáva spoločnosť, zo spoločných posedení odchádza prvý. Slabou útechou mu je práca s poľovníkmi a turistami. Aj tam však pociťuje manželkinu stratu, lebo v minulostí vykonávali tieto aktivity spoločne. Žalobca v 1. rade po smrti manželky žije sám, usiluje sa byť oporou pre svoje deti.
45. Podľa ust. § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.
46. Podľa ust. § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.
47. Podľa ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
48. Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.
49. Podľa § 427 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzické a právnické osoby vykonávajúce dopravu zodpovedajú za škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky.
50. Podľa § 428 Občianskeho zákonníka svojej zodpovednosti sa nemôže prevádzateľ zbaviť, ak bola škoda spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke. Inak sa zodpovednosti zbaví, len ak preukáže, že sa škode nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať.
51. Podľa § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom im najbližšie.
52. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 31.10.2003 poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu a) škody na zdraví a nákladov pri usmrtení, b)škody vzniknutej poškodením, zničením, odcudzením alebo stratou veci, c) účelne vynaložených nákladov spojených s právnym zastúpením pri uplatňovaní nárokov podľa písmen a) a b), d) ušlého zisku.
53. Podľa ust. § 15 ods. 1 citovaného zákona náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému. Poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi20) a je povinný tento nárok preukázať.21)
54. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žaloba žalobcov bola podaná dôvodne. Žalobcovia v 1. až 4. rade žalobou žiadali, aby súd zaviazal žalovaných spoločne a nerozdielne zaplatiť každému z nich sumu 1.000.000,- Sk (33.193,90 Eur) titulom nemajetkovej ujmy, pričom rozsudkom súdu prvej inštancie zo dňa 1.2.2012 v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo dňa 16.11.2015, potvrdeným v tejto časti súdom druhej inštancie rozsudkom zo dňa 16.11.2016 bola žalobcom v 1. až 4. rade právoplatne priznaná suma 8.298,48 Eur každému z nich, pričom predmetom sporu zostal nárok žalobcov v rozsahu prevyšujúcom priznanú čiastku 8.298,48 Eur každému zo žalobcov.
55. Občiansky zákonník pre prípad neoprávneného zásahu do osobnosti fyzickej osoby vymedzuje 3 prostriedky občiansko právnej ochrany a to žalobu zadržovaciu, odstraňovaciu a satisfakčnú. Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že ako môže byť nemajetková ujma na osobnosti postihnutej fyzickej osoby primerane vyvážená niektorou z foriem morálneho zadosťučinenia, poskytnutie príslušnej morálnej satisfakcie treba uprednostniť. Len v tých prípadoch, kde došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere a kde intenzita tohto zásahu nie je primerane napraviteľná inými právnymi prostriedkami, treba považovať za opodstatnené a spravodlivé priznanie zadosťučinenia v peniazoch.
56. Posúdenie výšky nemateriálnej ujmy je závislé na úvahe súdu. Súd vo svojom rozhodnutí musí uviesť dôvody, pre ktoré bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v konkrétnej výške. I keď výška nemateriálnej ujmy je predmetom voľnej úvahy súdu, táto úvaha sa musí opierať o preskúmateľné hľadiská. Uplatnenie voľnej úvahy sa tak nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou súdu mimo rámec akejkoľvek kontroly. Výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je určovaná základnými zákonnými kritériami. A to predovšetkým závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami, za ktorých k porušeniu práva došlo. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii) vnímala aj každá iná fyzická osoba. Kvantifikácia „odškodnenia“ nemajetkovej ujmy prirodzene neznamená bezhraničnú neobmedzenosť. Primárne je preto potrebné vychádzať z individuálnych okolností prípadu a stretu práv postihnutej osoby a osoby, ktorá spôsobila neoprávnený zásah. Priznané finančné plnenie by nemalo mať pre zodpovednú osobu likvidačný charakter. Výška náhrady nemajetkovej ujmy zosobňuje hodnotu práva nemateriálnej povahy, týkajúceho sa osobnej integrity človeka, vrátane ľudskej dôstojnosti. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1 Cdo89/97 samotná závažnosť ujmy vzniknutej v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jediným a výlučným kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri určení tejto výšky súd musí prihliadnuť aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Tieto okolnosti môžu byť významné tak u osoby postihnutej, ako aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila.
57. V spore je ustálené, že z hľadiska zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný prevádzkou motorových vozidiel sa v rámci náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody (ako poškodeným), za ktorú možno priznať náhradu (zadosťučinenie) peňažnou formou podľa ust. § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka, ktorú v širšom ponímaní treba považovať za škodu na zdraví podľa ust. § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z.z.. V posudzovanom prípade žalobcami v 1. až 4. rade (ako poškodenými) požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ust. § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka preto spadá do
rozsahu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti žalovaného v 1. rade za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla podľa cit. zákona a v súlade s čl. I. poistnej zmluvy č. 6511330885 zo dňa 3.1.2003 a Všeobecných poistných podmienok poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla č. 636, ktoré sú jej súčasťou (č.l. 357 a 361 spisu), ktorú žalovaný v 1. rade (ako poistený) uzavrel so žalovaným v 2. rade (ako poisťovateľom). Nároky na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch tak spadajú do rozsahu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.
58. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že nebohá Z., posledne bytom v V., zomrelá dňa X.X.XXXX v L., ktorá bola manželkou žalobcu v 1. rade a matkou žalobcov v 2. až 4. rade, zomrela pri dopravnej nehode autobusu Karosa C 734.1340 EČV: S. ktorého vlastníkom a prevádzkovateľom je žalovaný v 1. rade, a ktorý je povinne zmluvne poistený u žalovanej v 2. rade. K dopravnej nehode autobusu so 47 cestujúcimi riadeného zamestnancom žalovaného v 1. rade Q., došlo dňa 3.8.2003 za obcou Úhorná v kopcovitom teréne, keď pri prejazde ostrej pravotočivej zákruty autobusu zhasol motor, v dôsledku čoho vodič s autobusom zastavil a vystúpil z neho, došlo k jeho spätnému pohybu dole cestou, kde potom autobus vyšiel vpravo mimo vozovku, prevrátil sa dole kopcom po trávnatom teréne a zostal stáť na streche, čím došlo k deformácii a poškodeniu autobusu, v dôsledku čoho nebohá Z. utrpela zranenia, na následky ktorých na mieste nehody zomrela. Rozsudkom Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi zo dňa 19.2.2007 vydaným pod č.k. 5T/187/2004-1206 ( čl. 202 až 213 spisu), ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 13.3.2008 bol obžalovaný Q. oslobodený spod obžaloby pre skutok kvalifikovaný obžalobou ako trestný čin všeobecného ohrozenia podľa § 180 ods. 1, 2 písm. b/ Trestného zákona ods. 4. Trestného zákona účinného do 31.12.2005, pretože skutok nie je trestným činom.
59. Súd na tomto mieste musí zdôrazniť, že z výsledkov dokazovania v trestnom konaní jednoznačne vyplynulo, že v príčinnej súvislosti so spôsobenou dopravnou nehodou bola nevyhovujúca parkovacia brzda, ktorá spôsobila uvedený následok. Ak by sa použila funkčná parkovacia brzda bol by autobus zabezpečený proti samovoľnému pohybu (čl. 212 spisu).
60. Z vykonaného dokazovania v trestnom konaní zároveň vyplynulo, že jednotlivé súčasti konania obžalovaného (Q.) neboli v priamej príčinnej súvislosti s následkom, pretože boli prerušené príčinou, ktorá viedla k vzniku dopravnej nehody a teda bola jej následkom a tou bola nevyhovujúca parkovacia brzda (čl. 212 spisu). Krajský súd v Košiciach bol názoru, že konanie obžalovaného spočívajúce v tom, že nerešpektoval dopravné značenie a jazdil so zaradeným druhým rýchlostným stupňom, následne čoho mu zhasol motor, nie je v príčinnej súvislosti so vznikom dopravnej nehody a jej následkom. Krajský súd tiež v uznesení zo dňa 13.3.2008 vydaným pod č.k. 7To/43/2007 - 1219 ( čl. 196 -200 spisu) skonštatoval, že ak by autobus mal v riadnom stave parkovaciu brzdu, nebolo by došlo k jeho spätnému pohybu a zídeniu mimo vozovky.
61. Za úplne absurdný tak súd považuje návrh žalovaného v 1. rade, aby súd skúmal mieru zavinenia poškodených a dovolával sa aplikácie liberačných a moderačných ustanovení Občianskeho zákonníka, najmä ust. § 441 Občianskeho zákonníka, že účastníci prepravy Poproč - Úhorná, zastúpení pri objednávke vodičom Q., nemôžu tvrdiť, že o rozsahu prepravnej dohody nevedeli, nemali vedomosť, v tomto zmysle je im pričítateľné spoluzavinenie pri vzniku škody na ich zdraví / živote.
62. Súd si totiž nevie tak celkom dobre predstaviť, akým spôsobom mali cestujúci zasiahnuť, resp. zabrániť vodičovi prejazd za značku č. D 16 zákaz vjazdu vozidiel a súprav vozidiel, ktorých dĺžka presahuje vyznačenú hranicu 10m za obcou Úhorná (či tak mali urobiť verbálne, fyzicky, alebo akým iným spôsobom). Na tomto mieste súd opakovane poukazuje na rozhodnutie v trestnom konaní, kedy Krajský súd v Košiciach v uznesení 7To/43/2007, ktorým zamietol odvolanie okresného prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 19.2.2007 skonštatoval, že ak by autobus mal v riadnom stave parkovaciu brzdu, nebolo by došlo k jeho spätnému pohybu a zídeniu mimo vozovky.
63. Nakoniec aj z predmetného trestného rozhodnutia vyplýva, že zo zadovážených dokladov nebolo možné zistiť, aké práce a na ktorej časti brzdy boli vykonané. Túto skutočnosť nevedeli ozrejmiť ani svedkovia H. S. a W. a H. Dokonca v danej veci došlo v predmetnom období aj k úmyselnej krádeži výdajkových dokladov zamestnancom žalovaného v 1. rade. Toto všetko možno práve pričítať na ťarchu žalovaného v 1. rade, ktorý je plne zodpovedný za spôsobenú škodu a jej následok.
64. V tejto súvislosti treba poukázať na skutočnosť, že žalovaný v 1. rade sa počas trestného konania ako aj civilného konania snažil preniesť zodpovednosť na iných, najskôr na vodiča autobusu, neskôr na poškodených cestujúcich, a treba prisvedčiť argumentácii žalobcov v 1. až 4. rade, že doposiaľ žalovaný v 1. rade neprejavil úprimne žiadnu ľútosť nad smrťou manželky a matky žalobcov, resp. spôsobeným následkom. Ba práve naopak dehonestujúco bagatelizuje možno až na hranici morálky následky smrti manželky a matky žalobcov napr. aj vyjadreniami, že „manželka a matka im chýba. Či už ako pomoc alebo citovo. Ale ich rodina sa v dôsledku nehody nerozpadla, nedeštruovala, ale podľa niektorých tvrdení sa i zomkla viac. A teda táto koreňová základná rodina zložená z otca, jeho potomkov a prípadne ich detí ( vnúčat žalobcu v 1. rade a zosnulej) naďalej funguje a sa navštevuje.“
65. Z vykonaného dokazovania výsluchu žalobcov v 1. až 4. rade a svedkov jednoznačne vyplýva, že pred smrťou manželky a matky rodina viedla harmonický život, plný porozumenia a lásky, kedy jasne bez štipky pochybností vyplynulo, že kotvou, základom rodiny, pilierom rodiny bola práve zomrelá manželka žalobcu v 1. rade a matka žalobcov v 2. až 4. rade. Ak aj žalovaný v 1. rade uvádza, že rodina sa po smrti manželky a matky viac zomkla, nerozpadla, nedeštruovala, tak súd si dovolí uviesť na margo tvrdenia žalovaného v 1. rade, že v ľudskej spoločnosti, ktorá uznáva a ctí si zásady morálky, je prirodzené, že dôležitú úlohu v procese vysporiadania sa so smrťou zohráva práve rodina a priatelia. Súd na rozdiel od žalovaného v 1. rade nepovažuje smrť manželky a matky žalobcov v 1. až 4. rade za benefit, ale za nereparovateľnú ujmu. Smrť najbližšieho človeka (v tomto prípade manželky a matky) je všeobecne považovaná za najviac traumatizujúcu udalosť, a to najmä ak to je smrť nečakaná, ako to bolo v tomto prípade. Je prirodzené a logické, že pozostalý po smrti milovanej osoby už nikdy nebude taký, aký bol pred jej smrťou. Táto skúsenosť poznačí normálneho, slušného človeka a pozmení ho. Za nevhodné a nenáležité, morálne neprijateľné považuje súd vyjadrenia a akési odporúčania žalovaného v 1. rade na adresu žalobcov v 1. až 4. rade, akým spôsobom mali, resp. by mohli žalobcovia v 1. až 4. rade prežívať smrť svojho najbližšieho človeka, t.j. smrť manželky a matky.
66. V dôsledku dopravnej nehody, ktorá bola spôsobená zamestnancom žalovaného v 1. rade, podľa názoru súdu došlo jednoznačne k zásahu do osobnostného práva žalobcov v 1. až 4. rade tak, že bola narušená celistvosť ich rodiny, bolo zasiahnuté do ich súkromného a rodinného života, pričom následky sú trvalé a neodstrániteľné, keď ochudobnenie žalobcu v 1. rade ako manžela v citovej oblasti je nenapraviteľné, zasiahlo do manželského zväzku, keď manželstvo je v spoločnosti významnou spoločenskou kategóriou. Žalobca v 1. rade s poukazom na výpovede ostatných žalobcov v 2. až 4. rade, vrátane výpovede svedkov, mal s nebohou manželkou veľmi pekný a harmonický citový vzťah v súlade s praktizujúcou vierou, chodili na spoločné výlety, trávili spolu všetok voľný čas, spoločne sa starali o deti, neskôr o vnúčatá a z výpovede svedkov aj vyplynulo, že boli príkladnými rodičmi pre deti a starými rodičmi pre ich vnúča. Z vykonaného dokazovania tiež vyplynulo, že smrť manželky a matky žalobcovia v 1. až 4. rade nesú doposiaľ veľmi ťažko vzhľadom na ich citovú naviazanosť na nebohú. Úloha žalobcu v 1. rade ako otca a žalobkyne vo 4. rade po strate manželky a matky bola ťažšia, keďže citové väzby detí na matku boli silné a otec resp. žalobkyňa vo 4. rade prevzali na seba všetky úlohy najmä v období, keď žalobkyňa ukončila štúdium na strednej škole a nebola pripravená prevziať v domácnosti úlohu „matky“.
67. Žalobcovia v 2. až 4. rade ako deti nebohej, utrpeli neočakávanou smrťou matky závažnú psychickú ujmu. Z ich výpovedí, ako aj výpovedí svedkov je nepochybné, že s matkou mali blízky a dôverný citový vzťah. Od malička sa im matka venovala, dokonca ani jedno z detí nenavštevovalo materskú školu. Všetok svoj čas venovala rodine, bola pilierom rodiny. Žalobcovia v 2. až 4. rade v priebehu pojednávania nedokázali zakryť bolesť zo smrti matky, keď počas svojho výsluchu plakali, čo len preukazuje ich hlboké citové väzby na matku. Zhodne uvádzali, že ani po rokoch bolesť zo straty matky neustupuje, cítia prázdnotu, ktorá sa stupňuje počas sviatkov a rodinných osláv.
68. V zmysle Článku 2 Hlava I. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd právo každého na život je chránené zákonom. Nikoho nemožno úmyselne zbaviť života s výnimkou výkonu súdom uloženého trestu nasledujúceho po dosúdení za spáchanie trestného činu, pre ktorý zákon ukladá tento trest.
69. S poukazom aj na vyššie citovaný článok Dohovoru, otázka primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch musí zohľadňovať závažnosť a intenzitu do základných práv garantovaných týmto Dohovorom, pričom strata života je rovnako garantovaná i v Listine základných práv a slobôd.
70. V konaní bolo nesporne preukázané, že žalobcovia splnili podmienku aktívnej legitimácie domáhať sa práva na ochranu osobnosti podľa ust. § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka, keď smrťou manželky a matky žalobcov v 1. až 4. rade došlo k neoprávnenému zásahu do ich osobnostných práv, nakoľko možno konštatovať, že súčasťou súkromného života je nepochybne rodinný život, ktorý zahrňuje vzťahy medzi blízkymi príbuznými a rešpektovanie súkromného, teda aj rodinného života musí zahrňovať právo na vytváranie a rozvíjanie vzťahov s ďalšími ľudskými bytosťami, aby tak bolo možné mimo iného tiež rozvíjať a napĺňať vlastnú osobnosť.
71. Pokiaľ ide o výšku tejto nemajetkovej ujmy súd prihliadal na závažnosť vzniknutej ujmy, ktorá spočívala v smrti manželky žalobcu v 1. rade a matky žalobcov v 2. až 4. rade. Pokiaľ ide o určenie výšky tohto odškodnenia, súd sa pri jej určení spravoval úvahou, či je vôbec v peniazoch oceniteľný ľudský život. Inými slovami, či je objektívne možné vôbec stanoviť akékoľvek kritéria na peňažné vyčíslenie straty blízkej osoby. Smrť fyzickej osoby v dôsledku zavineného konania vo všeobecnosti predstavuje následok, ktorý nie je možné odstrániť a nie je možné ho ani napraviť a tak znamená pre zostalých nereparovateľnú citovú ujmu.
72. Súd dospel k záveru, že stanoviť všeobecne aplikovateľné kritériá na určenie výšky peňažnej náhrady v prípade smrti blízkej osoby nie je objektívne možné, pretože ľudský život nie je v žiadnom prípade obchodovateľný tovar a jeho hodnota je v podstate v peniazoch nevyčísliteľná. Ak je to vôbec možné možno iba zmierniť ťažkú citovú ujmu a neoprávnený zásah do práva na ochranu poškodeného a pozostalých blízkych osôb formou právnych prostriedkov upravených v Občianskom zákonníku. Je nutné vcítiť sa do prežívania pozostalých blízkych osôb akú ujmu a traumu predstavuje pre nich smrť osoby blízkej, ktorú osobu stratili, čo súd by v danom prípade čakal aj od žalovaného v 1. rade.
73. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že smrť Z. manželky a matky žalobcov v 1. až 4. rade vzhľadom k vzájomným úzkym a pevným sociálnym, morálnym a kultúrnym väzbám predstavoval natoľko vážnu nemateriálnu ujmu pre rozvoj ich osobnosti, života a ďalšieho smerovania, že môže byť kvalifikovaná ako ujma, ktorá znevažuje ich dôstojnosť, či vážnosť v spoločnosti.
74. Súd prihliadal aj na okolnosti na strane osoby zodpovednej ako sú a) postoj žalovaného (ľútosť, náhrada škody, ospravedlnenie a iné), b) dopad udalostí do duševnej sféry pôvodcu, c) jeho majetkové pomery, d) miera zavinenia. Je celkom zreteľné, že postoj tejto osoby môže podstatným spôsobom ovplyvniť vnímanie ujmy pozostalými. Pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je dôležitým aspektom aj to, aby jej výška odrážala všeobecne zdieľané predstavy o spravodlivosti.
75. Ako už súd uvádzal vyššie žalovaný v 1. rade nie je ochotný prevziať zodpovednosť za spôsobený následok, smrť manželky a matky žalobcov v 1. až 4. rade. Počas trestného konania (výpoveďou zodpovedných osôb) ako aj počas civilného konania sa snažil preniesť zodpovednosť na iných, najskôr na vodiča autobusu, neskôr na poškodených cestujúcich a dovolával sa aplikácie liberačných a moderačných ustanovení, najmä ust. § 441 Občianskeho zákonníka. Z výsledkov dokazovania v trestnom konaní však jednoznačne vyplynulo, že v príčinnej súvislosti so spôsobenou dopravnou nehodou bola nefunkčná parkovacia brzda, ktorá spôsobila následok, a to s odkazom na závery trestného konania a závery znaleckého posudku Ústavu súdneho inžinierstva v Žiline zo dňa 12.12.2003. V tejto súvislosti je možné uzavrieť, že žalovaný v 1. rade použil na prepravu cestujúcich autobus, ktorý bol technicky nespôsobilý, hoc bol povinný použiť v cestnej premávke autobus v riadnom technickom stave a ak použil vozidlo nespĺňajúce požiadavku technickej spôsobilosti, musel vedieť, že svojim konaním môže spôsobiť takýto následok, bol s tým uzrozumený, no bezdôvodne sa spoliehal, že k následku nedôjde. Rovnako súd už vyššie uviedol, že žalovaný v 1. rade následky smrti manželky a matky žalobcov v 1. až 4. bagatelizuje, a súd nemôže rovnako ako žalobcovia v 1. až 4. rade súhlasiť s jeho vyjadrením, že opakované vypočutie žalobcov na pojednávaní súdu, by malo predstavovať pre nich určitú satisfakciu. V konaní tiež nie je sporné silné ekonomické postavenie žalovaných v 1. a 2. rade. Z predložených listinných dôkazov žalobcami je zrejmé, že základné imanie žalovaného v 1. rade predstavuje 17.285.949,42 Eur a hodnota jeho majetku dosahuje 92.787.562 Eur a jeho výnosy za rok 2017 čiastku 24.798.502,- Eur. V danom prípade mal súd za to, že priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá bola priznaná žalobcom, nepôsobí likvidačne, práve naopak predstavuje základné, štandardné kompenzovanie ujmy žalobcom, keďže návrat do pôvodného stavu neprichádza do úvahy. Uvedená suma podľa názoru súdu je adekvátna, nakoľko ani táto priznaná suma nenahradí žalobcom manželku a matku.
76. Z uvedených dôvodov rozhodol tak, že priznal žalobcom nimi požadované plnenie a zaviazal tak žalovaných v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne k náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 24.895,42 Eur pre každého, pričom nerozlišoval výšku plnenia, medzi deťmi a manželom, keďže neboli na to mimoriadne dôvody.
77. Žalovaný v 1. rade podaním zo dňa 28.2.2019 žiadal súd o prerušenie konania do právoplatného skončenia konania o ústavnej sťažnosti proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.11.2018, sp.zn. 6Cdo/163/2017, ktorým bolo odmietnuté dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 16.11.2016, sp.zn. 11Co/152/2016, nakoľko mal za to, že konanie o ústavnej sťažnosti môže viesť k zrušeniu uznesenia dovolacieho súdu a prípadnému súbežnému resp. následnému zrušeniu rozsudku odvolacieho súdu.
78. Podľa ust. § 164 Civilného sporového poriadku ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na také konanie podnet.
79. Vyššie uvedený dôvod pre fakultatívne prerušenie konania podľa ust. § 164 Civilného sporového poriadku je potrebné odlíšiť od dôvodu obligatórneho prerušenia konania podľa ust. § 162 Civilného sporového poriadku. Hlavnými kritériami pre posúdenie vhodnosti prerušenia konania v súlade s ust. § 164 Civilného sporového poriadku sú vhodnosť, dĺžka konania, právo sporových strán na rýchlu a účinnú ochranu aj v intenciách Článku 17 Základných princípov Civilného sporového poriadku, zamedzenie prípadných odlišných rozhodnutí súdov o tej istej otázke na podklade zhodných skutkových okolností a hospodárnosť konania.
80. V prejednávanom prípade súd nezistil dôvody na prerušenie konania. Dospel k záveru, že prerušenie konania by bolo v tomto konkrétnom prípade nehospodárne, neúčelné, zbytočne predlžujúce konanie s poukazom na to, že rozhodovacia prax ústavného súdu je v danom prípade ustálená (napr. sp.zn. I.ÚS 206/2015, III. ÚS 645/2015, III. ÚS 646/2015) a rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Cdo/163/2017 zo dňa 29.11.2018 je s ňou v súlade. Na tomto mieste treba uviesť, že jedným z primárnych, kľúčových princípov Civilného sporového poriadku je aj princíp hospodárnosti konania a procesnej ekonómie a v konkrétnom súdenom prípade žaloba bola podaná na súd dňa 9.2.2004. Imanentnou súčasťou práva na spravodlivý proces je aj právo sporovej strany na rozhodnutie v tzv. primeranej lehote. Prerušenie konania by v tomto prípade bolo aj s ohľadom na vyššie uvedenú rozhodovaciu prax Ústavného súdu Slovenskej republiky neefektívne a viedlo by k porušeniu práva ostatných strán na rýchlu a účinnú ochranu ich práv a právom chránených záujmov. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd návrh žalovaného v 1. rade na prerušenie konania zamietol.
81. Podľa ust. § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
82. Podľa ust. § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
83. Podľa ust. § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
84. Podľa ust. § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
85. Podľa ust. § 251 Civilného sporového poriadku trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
86. Podľa ust. § 263 ods. 1 Civilného sporového poriadku ak bola v konaní úspešná strana zastúpená advokátom, súd uvedie v uznesení o výške náhrady trov konania ako prijímateľa náhrady trov konania advokáta.
87. Vzhľadom k uvedenému súd o náhrade trov konania rozhodol v zmysle ust. § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku a úspešným žalobcom v 1. až 4. rade priznal náhradu trov konania voči žalovaným v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne v rozsahu 100%, o výške ktorých bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajší súd v troch písomných vyhotoveniach.
Podľa ust. § 359 Civilného sporového poriadku odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Podľa ust. § 363 Civilného sporového poriadku sa v odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania ( ust. § 127 ods. 1 a ods. 2 Civilného sporového poriadku ) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa ust. § 364 Civilného sporového poriadku rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa ust. § 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa ust. § 365 ods. 2 Civilného sporového poriadku odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa ust. § 365 ods. 3 Civilného sporového poriadku odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa ust. § 366 Civilného sporového poriadku prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný nesplní povinnosť uloženú týmto rozhodnutím, môže oprávnený podať návrh na výkon rozhodnutia alebo návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku ( zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti).