Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

22Cb/78/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava II v konaní pred sudcom JUDr. Patrikom Števíkom v spore žalobcu: ČD Cargo, a.s., IČO: 28196678, Jankovcova 1569/2c, 170 00 Praha 7 - Holešovice, Česká republika, zastúpeného: JUDr. Marek Letkovský, Legionárska 1/C, 831 04 Bratislava, proti žalovanému: Železničná spoločnosť Cargo Slovakia, a.s., IČO: 35914921, Drieňová 24, 820 09 Bratislava, zastúpenému: Pacalaj, Palla a partneri, s.r.o., Nám. SNP 3, 917 01 Trnava, o zaplatenie úrokov z omeškania, takto

rozhodol:

I. Súd žalobu zamieta.

II. Žalovanému sa priznáva náhrada trov konania v plnom rozsahu, pričom o výške trov bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

odôvodnenie:

1. Žalobou doručenou na súd dňa 28.03.2018 sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 169.335,52 eur za obdobie od dňa štyri roky predchádzajúceho dňu podania tejto žaloby (t.j. od 28.03.2014) do 23.02.2018, a to titulom nezaplatenia faktúry č. 4512030721 vystavenej dňa 04.09.2013 a splatnej dňa 04.10.2013 riadne a včas, predmetom ktorej bola náhrada škody na nákladných vozňoch žalobcu. Podľa žaloby sa žalovaný dostal do omeškania s plnením svojho záväzku odo dňa 05.10.2013, pričom jeho omeškanie skončilo dňa 23.02.2018 úhradou sumy 169.335,52 eur v zmysle právoplatného rozsudku tunajšieho súdu sp. zn. 23Cb/67/2015. Po úhrade tejto sumy vyzval žalobca žalovaného na dobrovoľnú úhradu úrokov z omeškania, čo žalovaný do dnešného dňa neurobil.

2. V replike z 13.07.2018 žalovaný uviedol, že žalobcom uplatnené právo na úrok z omeškania sa premlčalo ako jediné právo a žalovaný dôvodne vzniesol námietku premlčania (listom z 22.03.2018). Keďže žalobca považuje deň 05.10.2013 za prvý deň omeškania, je to zároveň deň, kedy začala plynúť premlčacia lehota vo vzťahu k právu na úrok z omeškania. V predmetnej veci si žalobca uplatňuje úrok z omeškania ako príslušenstvo pohľadávky z titulu náhrady škody, judikovanej na základe medzinárodnej zmluvy - Dohovoru COTIF, konkrétne Jednotné právne predpisy pre zmluvy o používaní vozňov v medzinárodnej železničnej preprave (ide o Dodatok D k Dohovoru COTIF; CUV). Podľa článku 12 § 1 Dodatku D k Dohovoru COTIF nároky podľa článkov 4 a 7 sa premlčujú po troch rokoch. Judikovaná pohľadávka žalobcu voči žalovanému je nárok podľa článku 4 Dodatku D k Dohovoru COTIF (zodpovednosť pri strate alebo poškodení vozňa). V nadväznosti na uvedené možno dôvodiť, že premlčacia lehota pohľadávky žalobcu voči žalovanému z titulu náhrady škody bola 3 roky. Právny režim istiny a úrokov z omeškania nemôže byť odlišný a mal by byť identický: nemožno akceptovať názor, podľa ktorého by sa príslušenstvo pohľadávky posudzovalo podľa iného právneho režimu, než samotná pohľadávka; právny režim pohľadávky sa vzťahuje aj na jej príslušenstvo (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. septembra 2012, sp. zn. 7 M Cdo 15/2011). Žalobca vychádza pri určovaní výšky sadzby úroku

z omeškania z dátumu 05.10.2013, čo je podľa jeho tvrdení 1. deň po splatnosti faktúry, ktorou mal žalobca fakturovať dlžnú sumu z titulu náhrady škody žalovanému. Žalobca však nepreukázal, že by riadne doručil žalovanému uvedenú faktúru. Žalobca ďalej citoval právnu úpravu podľa Obchodného zákonníka, na základe ktorej určil výšku sadzby úroku z omeškania, pričom citoval právnu úpravu v aktuálnom znení. Právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným totiž vznikol ešte v roku 2011, teda podľa 768k ods. 2 Obchodného zákonníka (prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. februára 2013) práva a povinnosti zo zodpovednosti za porušenie záväzkov zo zmlúv uzavretých pred 1. februárom 2013 sa spravujú podľa predpisov účinných do 31. januára 2013.

3. Žalobca vo vyjadrení z 04.12.2018 upriamil pozornosť súdu na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo veciach 4 Obo 319/99 a 4 Obdo 25/2009, kde v oboch prípadoch bola riešená otázka premlčania úrokov z omeškania vždy s rovnakým záverom, že k premlčaniu úrokov z omeškania dochádza postupne, po jednotlivých dňoch v premlčacej dobe 4 rokov v zmysle predpisov obchodného práva. Nemyslí si, že prístup v zmysle „ak je už zaplatená istina, význam a účel úrokov z omeškania tým zaniká“ je správny a v súlade s právami a oprávnenými záujmami veriteľa, pretože zaplatením samotnej istiny neboli naplnené všetky funkcie obsiahnuté v úrokoch z omeškania, konkrétne funkcia odškodnenia veriteľa za nemožnosť disponovať so svojím majetkom. Pritom je s ohľadom na zaplatenie (nie premlčanie!) istiny, predovšetkým na základe právoplatného a vykonateľného súdneho rozhodnutia, nepochybné, že veriteľ na plnenie reprezentované istinou nárok skutočne mal a teda v čase, kedy mu toto plnenie nebolo dlžníkom poskytnuté riadne a včas (kontinuálne obdobie od momentu splatnosti záväzku až do momentu jeho splnenia) bol veriteľ o toto plnenie, ako aj požitky z neho, protiprávne ochudobnený. Úroky z omeškania majú povahu opakujúcich sa plnení, pretože veriteľ má na ne nárok v každý jeden deň počas trvania omeškania za celé obdobie omeškania s plnením peňažného záväzku, ktoré je vždy reprezentované počtom dní, ktorými sa omeškanie kvantifikuje. Na úroky z omeškania je preto podľa názoru žalobcu nutné nahliadať ako na balík majetkových oprávnení spojený s omeškaním s plnením peňažného dlhu, ktorý začína byť veriteľovi prístupný momentom vstupu do omeškania s plnením záväzku zo strany dlžníka a trvá počas celého obdobia omeškania dlžníka, ktoré je vždy vyjadriteľné počtom dní omeškania. Úroky z omeškania majú povahu samostatných majetkových nárokov za každý deň omeškania s plnením zo strany dlžníka, ktoré postupne vznikajú a stávajú sa splatnými až do momentu splnenia pohľadávky z titulu istiny, kedy vznikať prestanú a zároveň platí, že v momente zániku pohľadávky z istiny sú všetky nároky z úrokov z omeškania už splatné. Na rovnakom princípe potom prebieha aj premlčanie nárokov na úroky z omeškania, teda postupne po jednotlivých dňoch tak ako vznikali a stávali sa splatnými. Súd sa v pôvodnom konaní nezaoberal premlčacou dobou, pretože protistrana v tom čase nevzniesla námietku premlčania a súd tak nemal povinnosť premlčaciu dobu vôbec skúmať. Súd však v pôvodnom konaní aplikoval ustanovenia § 757, resp. § 373 OBZ, z čoho možno vyvodiť, že by sa premlčacia doba, ktorá je upravená v úplne a samostatne od Občianskeho zákonníka, mala v prejednávanom prípade posudzovať podľa OBZ, a teda by mala byť 4-ročná v zmysle § 397 OBZ. Žalobca si nárok na náhradu škody kvalifikovane uplatnil u žalovaného faktúrou, ktorej splatnosť nastala 04.10.2013. Keďže uplatnený nárok žalobcu žalovaný dobrovoľne nesplnil, žalobca tento nárok uplatnil žalobou na súde dňa 27.08.2014, čiže necelých 11 mesiacov po splatnosti faktúry. Uplatnením tohto nároku na náhradu škody (teda istiny) na tunajšom súde premlčacia doba spočívala, a to až do právoplatnosti súdneho rozhodnutia - rozsudku Okresného súdu Bratislava II v konaní sp.zn. 23Cb/67/2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave v konaní sp.zn. 2Cob/332/2016, ktorým bolo právoplatne rozhodnuté, že nárok uplatnený žalobcom existuje a že žalovaný je povinný ho splniť.

4. Žalobca na pojednávaní dňa 25.02.2019 založil do spisu doručenku, ktorá má preukazovať doručenie fa č. 4512030721 žalovanému dňa 09.09.2013.

5. Žalovaný vo vyjadrení z 03.05.2019 uviedol, že súdne rozhodnutia a články, na ktoré žalobca odkazuje, neobsahujú právne dôvody, na základe ktorých by bolo možné vnímať úroky z omeškania ako opakujúce sa práva, ktoré vznikajú každý deň samostatne. Žalobca uvádza svoj právny názor vo veci úrokov z omeškania len ako tézu, ktorá nie je nijako odôvodená a uvedené platí aj pre súdne rozhodnutia a články, na ktoré odkazuje. Možno preto konštatovať, že doteraz uvádzaná výhrada zo strany žalovaného a tiež súdu prvého stupňa v rámci predbežného právneho posúdenia veci o absencii riadneho odôvodnenia právneho názoru prezentovaného žalobcom vo veci úrokov z omeškania naďalej trvá. Taktiež tvrdenie žalobcu o tom, že ním uvádzaný právny názor je v judikatúre konštantný, je nepravdivé. Poukázal na označené súdne rozhodnutia, ktoré uviedol v replike. Žalovaným prezentovaný

právny názor vo veci úrokov z omeškania ako jedinom práve bol obsiahnutý vo viacerých súdnych rozhodnutiach, vrátane rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave, tak v občianskoprávnej veci (napr. rozhodnutie č. 4Co/116/2011 zo dňa 12.10.2011), ako aj v obchodnoprávnej veci (napr. rozhodnutie č. 8Cob/52/2014 zo dňa 20.10.2016), tiež v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR (napr. rozsudok sp. zn. 1Cdo/157/2009) a taktiež ním prezentovaný názor považoval za ústavne konformný aj Ústavný súd SR (rozhodnutie II. ÚS 750/201517 zo dňa 11.11.2015). Žalobca sa snaží právne odôvodniť svoj právny názor výkladom ustanovení Obchodného zákonníka. Argumentuje tým, že právna úprava používa výraz „úroky z omeškania“ a nie výraz „úrok z omeškania“. Ide o účelový prístup zo strany žalobcu, ktorý zrejme cielene opomína celú dikciu ním interpretovaného textu. Podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka veriteľovi v prípade, ak sa dlžník dostane do omeškania s plnením peňažného záväzku, vzniká právo (nie práva) na úroky z omeškania. Z uvedeného vyplýva, že aj gramatický výklad zákonnej úpravy potvrdzuje, že úroky z omeškania je potrebné vnímať ako jediné právo, ktoré vznikne okamihom omeškania dlžníka (tzn. iba raz), a nie ako jednotlivé práva, ktoré vznikajú opakovane každý deň (už vzniknuté právo nemôže vzniknúť opätovne). Ďalej žalobca tvrdí, že ak by boli úroky z omeškania iba jediným právom, tak by veriteľ bol „protiprávne ochudobnený“, a „záujmy dlžníka by boli uprednostnené pred záujmami veriteľa“. Tieto tvrdenia žalobcu popierajú podstatu premlčania a základnú civilnoprávnu zásadu „právo patrí bdelým.“ Účelom inštitútu premlčania je princíp právnej istoty (zamedzenie možnosti judikovať povinnosť bez obmedzenia) a nútenie veriteľa k včasnému uplatneniu svojho práva. Žalobcovi nebránila žiadna skutočnosť, aby si uplatnil právo na úroky z omeškania spolu s istinou, resp. do uplynutia premlčacej lehoty. Výkon práva dlžníkom v podobe uplatnenia námietky premlčania rozhodne nie je možné vnímať ako protiprávny zásah do práv a záujmov žalobcu, práve naopak, jeho postup možno vnímať negatívne, nakoľko si uplatnil svoje právo po uplynutí dlhého časového úseku od jeho vzniku a zasiahol do právnej istoty žalovaného, ktorý už považoval uvedenú záležitosť za uzavretú. Žalobca taktiež poukazuje na to, že vzhľadom na judikovanie istiny by v prípade posúdenia úrokov z omeškania ako jedného práva došlo k premlčaniu práva na úroky z omeškania skôr ako k premlčaciu istiny. Žalobca na viacerých miestach výslovne uvádza, že úroky z omeškania sú samostatným právom, s čím možno súhlasiť. Vzhľadom na uvedené nie je nelogické, ak sa dve samostatné práva (istina na jednej strane a úroky z omeškania na druhej strane) premlčia osobitne. V prípade, ak si veriteľ uplatňuje istinu spolu s úrokmi z omeškania, v prípade neúspechu žaloby neplynie pre veriteľa žiadny negatívny následok z dôvodu, že si uplatnil aj úroky z omeškania (výška súdneho poplatku sa v takomto prípade určuje z výšky žalovanej istiny a tarifná hodnota úkonu právnej služby sa určuje taktiež len zo sumy žalovanej istiny). Žalobca žiadnym relevantným spôsobom neodôvodnil, prečo by sa mala aplikovať vo vzťahu k právu na zaplatenie úrokov z omeškania iná - dlhšia premlčacia lehota (4 roky) aj napriek tomu, že v prípade istiny je premlčacia lehota 3 roky. Žalobca totiž nespochybňuje, že premlčacia lehota v prípade pohľadávky v časti istiny bola 3 roky podľa článku 12 § 1 Dodatku D k Dohovoru COTIF. Nie je možné, aby dĺžka premlčacej lehoty práva na zaplatenie úrokov z omeškania za omeškanie s úhradou istiny bola odlišná - dlhšia v porovnaní s premlčacou lehotou tejto istiny. Ak by bola dĺžka premlčacej lehoty v prípade úrokov z omeškania dlhšia ako v prípade istiny, došlo by k popretiu podstaty inštitútu premlčania. Veriteľ by totiž aj napriek tomu, že by pohľadávka v časti istina bola premlčaná, mohol uplatniť právo na zaplatenie úroku z omeškania, ak by ešte nebolo premlčané z dôvodu dlhšej premlčacej lehoty. Takýmto spôsobom by veriteľ mohol nútiť uhradiť dlžníka úroky, hoci pohľadávka v časti istiny by už bola premlčaná. Zdôraznil, že povinnosť platiť úroky z omeškania so splnením dlhu (záväzku) nevzniká samostatne (nanovo) za každý deň trvania omeškania, ale jednorazovo v deň, v ktorom sa dlžník ocitol v omeškaní so splnením tohto záväzku; týmto dňom začína u tohto práva plynúť premlčacia doba a jej uplynutím sa právo premlčí ako celok. Zo žiadneho ustanovenia právnej úpravy nevyplýva, že by právo na úroky z omeškania malo vzniknúť opakovane, každý deň omeškania.

6. Podľa § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka: Právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon.

Podľa § 369 Obchodného zákonníka: (1) Ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo požadovať z nezaplatenej sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby osobitného upozornenia.

(2) Ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením. (3) Ak záväzok vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom je spotrebiteľ, možno dohodnúť úroky z omeškania najviac do výšky ustanovenej podľa predpisov občianskeho práva.

Podľa § 388 ods. 1 Obchodného zákonníka: Premlčaním právo na plnenie povinnosti druhej strany nezaniká, nemôže ho však priznať alebo uznať súd, ak povinná osoba namietne premlčanie po uplynutí premlčacej doby.

Podľa § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka: Pri právach vymáhateľných na súde začína plynúť premlčacia doba odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde, ak tento zákon neustanovuje niečo iné.

Podľa § 397 Obchodného zákonníka: Ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky.

7. Vykonaným dokazovaním súd dospel k záveru, že žalovaný nárok žalobcu je nedôvodný, nemá oporu v zákone, preto žalobu zamietol v celom rozsahu. V konaní bolo medzi subjektmi sporné, či je právo žalobcu na zaplatenie uplatneného úroku z omeškania 9,5 % ročne zo sumy 169.335,52 eur od 28.03.2014 do 23.02.2018 (vyplývajúceho z faktúry č. 4512030721 vystavenej dňa 04.09.2013 a splatnej dňa 04.10.2013, predmetom ktorej bola náhrada škody na nákladných vozňoch žalobcu) premlčané. Žalobca v žalobe tvrdí, že sa žalovaný dostal do omeškania s platením predmetnej faktúry dňa 05.10.2013 a omeškanie trvalo až do zaplatenia istiny dňa 23.02.2018 v zmysle právoplatného rozhodnutia súdu. Podľa názoru súdu premlčacia doba vo vzťahu k právu na zaplatenie úrokov z omeškania začala plynúť dňa 05.10.2013 (deň nasledujúci po dni splatnosti predmetnej faktúry), t.j. už v tento deň si mohol žalobca právo na zaplatenie úrokov z omeškania uplatniť na súde. Premlčacia doba však bezpochyby uplynula ešte pred podaním žaloby v tomto konaní zo dňa 28.03.2018, pričom v danom prípade nie je vôbec podstatné, či ide o štvorročnú premlčaciu dobu v zmysle § 397 Obchodného zákonníka, alebo trojročnú, ktorá vyplýva z medzinárodnej zmluvy - Dohovoru COTIF (článok 12 § 1 Dodatku D k Dohovoru COTIF: nároky podľa článkov 4 a 7 sa premlčujú po troch rokoch). V obidvoch prípadoch totiž bola predmetná žaloba (doručená súdu dňa 28.03.2018) podaná už po uplynutí premlčacej doby (t.j. táto uplynula dňa 05.10.2017, príp. 05.10.2016). Žalovaný účinne namietal premlčanie uplatneného práva žalobcu, vzhľadom k čomu súd v zmysle § 388 ods. 1 Obchodného zákonníka právo na zaplatenie požadovaných úrokov z omeškania žalobcovi priznať nemôže.

8. Súd sa v celom rozsahu stotožnil s právnou argumentáciou žalovaného, že úroky z omeškania je potrebné vnímať ako jediné právo (celok), ktoré vznikne okamihom omeškania dlžníka (tzn. iba raz), a nie ako jednotlivé práva, ktoré vznikajú opakovane každý deň (už vzniknuté právo nemôže vzniknúť opätovne). Účelom inštitútu premlčania je princíp právnej istoty - zamedzenie možnosti judikovať povinnosť bez obmedzenia a tiež prinútenie veriteľa k včasnému uplatneniu svojho práva. Žalobcovi nič nebránilo v tom, aby si uplatnil právo na úroky z omeškania v súdnom konaní spolu s istinou, resp. do uplynutia premlčacej lehoty. Súd by tak vec vyriešil v jednom konaní, pričom v prípade neúspechu žaloby by pre veriteľa nevyplynul žiadny negatívny následok z dôvodu, že si uplatnil spolu s istinou aj úroky z omeškania - výška súdneho poplatku, ako aj tarifná hodnota úkonu právnej služby sa v tomto prípade určuje z výšky žalovanej istiny. Realizáciu práva dlžníka uplatniť námietku premlčania nie je možné v žiadnom prípade vnímať ako protiprávny zásah do práv a záujmov veriteľa. Postup žalobcu skôr možno vnímať ako zásah do právnej istoty žalovaného, keď si uplatnil svoje právo po uplynutí dlhého časového úseku od jeho vzniku, najmä keď už žalovaný považoval predmetnú záležitosť za uzavretú. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti má súd za to, že povinnosť platiť úroky z omeškania so splnením dlhu (záväzku) nevzniká samostatne (nanovo) za každý deň trvania omeškania, ale jednorazovo v deň, v ktorom sa dlžník ocitol v omeškaní so splnením tohto záväzku. Týmto dňom začína u tohto práva plynúť premlčacia doba a jej uplynutím sa právo premlčí ako celok. Zo žiadneho ustanovenia právnej úpravy nevyplýva, že by právo na úroky z omeškania malo vzniknúť opakovane - každý deň omeškania. Hoci judikatúra v danej problematike nie je jednotná, uvedený právny názor súdu sa zhoduje s argumentáciou súdov v obdobných veciach: napr. v rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Co/116/2011 zo dňa 12.10.2011, 8Cob/52/2014 zo dňa 20.10.2016, či v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/157/2009, pričom uvedený právny názor považoval za ústavne konformný aj Ústavný súd SR v rozhodnutí II. ÚS 750/201517 zo dňa 11.11.2015.

9. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, na základe ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Keďže v tomto konaní mal plný úspech vo veci žalovaný, súd mu priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v súlade s § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia na tunajšom súde, písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 Civilného sporového poriadku) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

V Bratislave, dňa 13.05.2019

JUDr. Patrik Števík

sudca

Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia na tunajšom súde, písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 Civilného sporového poriadku) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že i) neboli splnené procesné podmienky, j) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, k) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, l) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, m) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, n) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, o) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo p) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak e) sa týkajú procesných podmienok, f) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, g) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo h) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.