Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

22Ca/4/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I sudkyňou Mgr. Ágnes Nagyovou v spore žalobcu: LITA, autorská spoločnosť, IČO: 00 420 166, Mozartova 9, Bratislava, právne zast.: JUDr. Dagmar Kubovičová, Nám. Biely kríž 3, Bratislava, proti žalovanému: ORCHID, s.r.o., IČO: 36 269 841, Rozmarínová 3326/2, Veľký Meder, právne zast.: PETKOV & Co s.r.o., IČO: 50 430 742, Šoltésovej 14, Bratislava, o zaplatenie 910,- eur s príslušenstvom,

rozhodol:

I. Súd návrh žalovaného na prerušenie konania z a m i e t a.

II. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 910,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 910,- eur od 15.12.2017 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

III. Žalobca m á n á r o k na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Žalobca dňa 19.12.2017 doručil súdu žalobu o zaplatenie sumy 910,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 910,- eur od 15.12.2017 do zaplatenia.

2. Žalobu odôvodnil na tom skutkovom základe, že mu ako organizácii kolektívnej správy bolo udelené Oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv č. 2/2004 Ministerstvom kultúry SR dňa 11.5.2010 pod č. k. MK-663/2010-70/6165 na výkon kolektívnej správy majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Podľa tohto oprávnenia vykonával dobrovoľnú kolektívnu správu v odbore verejného prenosu uvedených diel predvedením akýmikoľvek technickými prostriedkami. Postavenie organizácie kolektívnej správy v zmysle § 144 ods. 1 zákona č. 185/2015 Z. z. Autorského zákona má žalobca aj na základe Oprávnenia Ministerstva kultúry SR č. MK-1587/2016-232/10421 zo dňa 18.8.2016, podľa ktorého vykonáva kolektívnu správu v odbore použitie uvedených diel uvedením na verejnosti iným spôsobom verejného prenosu. Zo žaloby ďalej vyplýva, že žalovaný je prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia SPA & Wellness hotel Orchidea v štandarde hotel 3*. Žalobca mal za to, že žalovaný v ním prevádzkovanom hoteli v roku 2016 neoprávnene, bez súhlasu autorov používal predmety ochrany spravované žalobcom, a to prostredníctvom tzv. ďalšieho verejného prenosu, prostredníctvom 35 kusov zvukovoobrazových zariadení umiestnených v izbách tohto ubytovacieho zariadenia. Žalobca z webovej stránky žalovaného zistil, že žalovaný ako prevádzkovateľ ubytovacieho zariadenia poskytuje svojim zákazníkom ubytovacie služby, keďže v izbách určených pre hostí poskytuje zákazníkom v rámci vybavenia ubytovacích jednotiek aj zvukovoobrazové zariadenie (TV). Žalobca poukázal na to, že sa za poskytovanie signálu prostredníctvom technických zariadení pre klientov ubytovacích zariadení považuje verejný prenos diel, teda ak žalovaný má vo svojej prevádzke umiestnené zvukovoobrazové zariadenia vybavené príjmom, tak týmto samotným dochádza k verejnému prenosu. Poukázal ďalej aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-306/05 zo dňa 7.12.2006, podľa ktorého poskytovanie signálu hotelovým zariadeniam prostredníctvom televíznych prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia, predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu signálu verejný prenos. Do pozornosti dal i rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-162/10 zo dňa 12.3.2012, v ktorom Súdny dvor EÚ uviedol, že prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách svojich hostí televízne alebo rozhlasové prijímače, do ktorých prenáša signál, je používateľom, ktorý uskutočňuje verejný prenos. V neposlednom rade poukázal aj na uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci C-136/09 z 18.3.2010, podľa ktorého prevádzkovateľ hotela tým, že umiestni do izieb svojho zariadenia televízory a napojí ich na centrálnu anténu, uskutočňuje na základe tejto samotnej skutočnosti verejný prenos v zmysle čl. 3 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22.5.2001. Žalobca v žalobe ďalej uviedol, že ak používateľ chce legálne použiť dielo, musí mať predchádzajúci súhlas autora, teda uzatvorenú licenčnú zmluvu. Pri masovom použití diel, t.j. verejným prenosom, je však fakticky nemožné udeľovať licencie na konkrétne špecifikované diela, preto je zavedený inštitút kolektívnej správy práv a najmä inštitút hromadných, rozšírených hromadných a kolektívnych licenčných zmlúv. Žalobca je organizáciou kolektívnej správy, ktorá je oprávnená uzatvárať rozšírené hromadné licenčné zmluvy, a to aj na verejný prenos diela v prevádzkarni alebo v inom priestore prostredníctvom technického zariadenia. Žalobca považoval za nesporné, že povinnosťou žalovaného bolo disponovať pri používaní žalobcom spravovaných diel verejným prenosom technickými prostriedkami súhlasom autorov získaným rozšírenou hromadnou licenčnou zmluvou uzatvorenou so žalobcom. Vysvetlil rozdiel medzi ďalšími organizáciami kolektívnej správy - SOZA a SLOVGRAM, pričom sa domnieval, že žalovaný, ktorý je členom Zväzu hotelov a reštaurácií Slovenskej republiky (ďalej len "ZHR SR"), získal súhlasy uvedených organizácií na používanie diel verejným prenosom na rok 2016, pretože ZHR SR verejne oznamoval, že pre rok 2016 uzatvoril so SOZA a SLOVGRAM kolektívne licenčné zmluvy. Hoci žalovaný tak získal súhlas od nositeľov práv zastúpených SOZA a SLOVGRAM, nezískal však súhlas od žalobcu. Žalobca na svojej webovej stránke uverejňuje zoznamy nositeľov práv, ktorých na zmluvnom základe zastupuje. Uviedol, že v roku 2016 zastupoval na základe zmlúv o zastupovaní 3 370 slovenských nositeľov práv. So všetkými nositeľmi práv pritom uzatvára rovnaké typizované zmluvy o zatupovaní, ktoré sú verejne dostupné. Vzhľadom na vyššie uvedené mal žalobca za to, že sa žalovaný dopúšťal neoprávneného používania autorských diel, a tak zasahoval do práv autorov bez súhlasu autorov alebo nositeľov práv, resp. žalobcu ako ich zástupcu. Podľa žaloby je tak jej predmetom vydanie bezdôvodného obohatenia, kedy jeho výška sa odvíja od zvyčajnej odmeny, súd má preto skúmať, za akú odmenu sa zvyčajne v čase, keď došlo zo strany žalovaného k neoprávnenému zásahu do žalobcom kolektívne spravovaných práv, žalobca poskytoval licencie iným používateľom. Žalobca za účelom preukázania zvyčajnej odmeny uviedol, že v roku 2016 uzatváral s používateľmi rozšírené hromadné licenčné zmluvy, v ktorých bola licenčná odmena dohodnutá podľa sadzobníka žalobcu. Ďalej žalobca uviedol, že v predmetnom konaní si uplatňuje vydanie bezdôvodného obohatenia iba vo výške zvyčajnej odmeny, teda v minimálnej výške, a to za obdobie od 01.01.2016 do 31.12.2016 vo výške 910,- eur. Uvedenú sumu žalobca špecifikoval v zmysle svojho sadzobníka licenčných odmien tak, že predstavuje súčin obvyklej licenčnej odmeny 35 zvukovoobrazových zariadení x 26,- eur za hotel 3* = 910,- eur. Žalobca tak tvrdil, že má aktívnu vecnú legitimáciu v tomto spore, žalovaný používal predmety ochrany formou verejného prenosu, porušoval výhradné autorské práva, pretože bez súhlasu žalobcu používal predmety ochrany verejným prenosom, nakoniec žalobcovi vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.

3. Súd v priebehu konania dňa 21.2.2018 vydal platobný rozkaz sp. zn. 22Ca/4/2017, ktorý následne uznesením zo dňa 10.4.2018 zrušil, keďže proti nemu žalovaný dňa 7.3.2018 podal odpor.

4. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť, nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia považoval za nedostatočne tvrdený a nepreukázaný, najmä pokiaľ ide o aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, existenciu verejného prenosu, subjekty, ktoré žalobca údajne zastupuje, predmety ochrany, ktorých správu práv k týmto predmetom prislúchajúcich údajne vykonáva žalobca a k existencii kontraktačnej povinnosti žalovaného.

4.1 Čo sa týka aktívnej vecnej legitimácie, žalovaný s poukazom na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22.5.2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti (ďalej len "smernica 2001/29/ES") tvrdil, že ustanovenie § 79 ods. 1 písm. b) a ods. 2 Autorského zákona ohľadom rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy je v rozpore s obsahom a účelom tejto smernice, pričom s otázkou posúdenia obdobnej právnej úpravy z hľadiska európskeho autorského práva sa zaoberal aj Súdny dvor EÚ vo veci C-301/15 Soulier a Doke. Vzhľadom na uvedené mal žalovaný za to, že žalobca objektívne nemôže preukázať aktívnu vecnú legitimáciu v spore vo vzťahu k nositeľom práv, ktorých nezastupuje na zmluvnom základe. Žalovaný mal ďalej za to, že v zmysle Autorského zákona a § 456 Občianskeho zákonníka je síce žalobca oprávnený konať vo vlastnom mene, avšak musí preukázať, ktorých nositeľov majetkových práv zastupuje, vo vzťahu ku ktorým predmetom ochrany, a že sú to práve tie predmety ochrany, ktoré žalovaný v žalovanom období neoprávnene použil. Žalovaný namietal žalobcom predložené formulárové zmluvy, keďže z nich nevyplýva špecifikácia predmetov ochrany, ktoré na základe takejto zmluvy mali dať údajní nositelia práv žalobcovi do správy, tiež tvrdil, že z dôvodu ich neurčitosti sú tieto zmluvy absolútne neplatné. Zo žalobcom predloženej recipročnej zmluvy uzatvorenej so zahraničnou organizáciou kolektívnej správy žalovanému nevyplýva špecifikácia nositeľov majetkových práv, ani špecifikácia predmetov ochrany, ktoré mali byť žalobcovi dané do správy. Žalovaný ďalej tvrdil, že menný zoznam údajných slovenských nositeľov majetkových práv nemôže preukázať aktívnu legitimáciu žalobcu v spore, keďže nepreukazuje, že by mal žalobca s ktorýmkoľvek z nich uzatvorenú dohodu o zastupovaní, nevyplýva z neho ani špecifikácia predmetov ochrany daných do správy. Podobne žalovaný namietal aj ďalší žalobcom predložený dôkaz - zoznam zahraničných partnerských organizácií kolektívnej správy, či tzv. štatistiky vysielania vybraných slovenských televíznych staníc, z ktorej nie je možné zistiť, kto má byť nositeľom majetkových práv ku konkrétnemu predmetu ochrany. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhol súdu postup podľa § 150 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP") a požiadať žalobcu o ďalšie skutkové tvrdenia vo vzťahu k tým skutočnostiam, kto je nositeľom majetkových práv pri jednotlivých audiovizuálnych dielach podľa štatistiky vysielania predloženej žalobcom súdu, keď žalovaný mal za to, že nemožno po každom ubytovacom či reštauračnom zariadení paušálne požadovať, aby platilo bezdôvodné obohatenie za použitie "nevedno čoho". Žalovaný v odpore ďalej uviedol, že na preukázanie skutočnosti, že žalobca nezastupuje v oblasti audiovízie žiadneho oprávneného nositeľa majetkových práv, teda požaduje vydanie bezdôvodného obohatenia za niekoho, kto mu na to nedal mandát, si náhodne vybral zo štatistiky vysielania niekoľko predmetov ochrany, ku ktorým dohľadal zmluvy a zistil, že na vytvorení audiovizuálnych diel sa podieľajú autori ako pôvodcovia diela (autori prekladov, autori úpravy dialógov), zároveň však títo autori zmluvami udelili RTVS ako výrobcovi zvukovo-obrazového záznamu výhradný súhlas, aby RTVS použila ich dielo na všetky spôsoby použitia, teda aj na verejný prenos alebo rozmnoženiny diela. Títo autori sa zároveň zaviazali neudeliť tretej osobe licenciu na spôsoby použitia udelené výhradnou licenciou vyplývajúcich z týchto zmlúv.

4.2 K nepreukázaniu existencie verejného prenosu a k nepreukázaniu neoprávneného použitia predmetov ochrany zo strany žalovaného žalovaný uviedol, že v sporoch o vydanie bezdôvodného obohatenia sa predpokladá preukázanie reálneho použitia predmetov ochrany, ktoré na základe dohody s nositeľom práv spravuje práve žalobca. Mal za to, že nestačí len tvrdiť a preukázať, že bol vykonávaný verejný prenos, ale treba preukázať, že bol vykonávaný verejný prenos práve tých predmetov ochrany zaradených do programovej štruktúry, ku ktorým nepochybne vykonáva správu žalobca. Podľa žalovaného tak žalobca nepreukázal, že by žalovaný skutočne mal vo svojom ubytovacom zariadení TV prijímač, ani to, že žalovaný prijímal televízny signál.

4.3 Ohľadom obvyklej licenčnej odmeny žalovaný poukázal na to, že žalobca pri určení výšky uplatneného bezdôvodného obohatenia vychádza zo svojho jednostranne určeného sadzobníka odmien uplatňovaného v roku 2016, zároveň zdôraznil, že žalobca je monopolom pri výkone kolektívnej správy práv ním zastupovaných autorov audiovizuálnych diel vo vzťahu k verejnému prenosu prostredníctvom akéhokoľvek technického zariadenia, preto tu nie sú žiadne iné zmluvy, z ktorých by sa obvyklá odmena uplatňovaná v SR dala zistiť. Poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ C-177/16 bod 61, z ktorého vyplýva, že organizácii spravujúcej autorské práva s dominantným postavením prináleží preukázať, že jej ceny sú primerané, preto predložil súdu komparatívnu analýzu vypracovanú na podnet ZHR SR spoločnosťou KPMG. Výsledkom tejto analýzy je podľa žalovaného zistenie, že v Slovenskej republike je sadzba licenčných odmien uplatňovaných všetkými organizáciami kolektívnej správy najvyššia zo všetkých porovnávaných krajín. Žalovaný tak mal za to, že žalobca uplatňuje neprimerane vysoké licenčné odmeny za udeľovanie licencie na verejný prenos audiovizuálnych diel prostredníctvom akýchkoľvek technických zariadení pre ubytovacie zariadenia, netransparentne a neoveriteľným spôsobom stanovil výšku ním uplatňovaných licenčných odmien, paušálne uplatňuje práva nositeľov práv bez preukázania mandátu na takéto zastupovanie, zneužíva právo domáhať sa ochrany na súde a vedome a úmyselne kreuje obvyklú licenčnú odmenu. V neposlednom rade sa žalovaný domnieval, že žalobca porušuje zákaz zneužitia dominantného postavenia na trhu, preto navrhol prerušiť predmetné konanie v zmysle § 162 ods. 1 písm. a) CSP do času, kým na základe písomného oznámenia súdu podľa § 158 CSP v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ochrane hospodárskej súťaže Protimonopolný úrad SR právoplatne nevyrieši otázku, či došlo k porušeniu zákazu zneužitia dominantného postavenia na trhu.

5. Dňa 25.4.2018 žalobca doručil súdu vyjadrenie k odporu žalovaného, v ktorom sa vyjadril k námietkam vzneseným žalovaným. Poukázal na zmysel a účel inštitútu rozšírených licenčných zmlúv a na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2014/26/EÚ o kolektívnej správe autorských práv a práv súvisiacich s autorským právom a o poskytovaní multiteritoriálnych licencií na práva na hudobné diela na online využívanie na vnútornom trhu, teda na skutočnosť, že právo EÚ pozná inštitút rozšírených hromadných licenčných zmlúv. Žalobca poukázal aj na skutočnosť, že v Slovenskej republike okrem neho uzatvára rozšírené hromadné licenčné zmluvy aj SOZA, a to vo vzťahu k hudobným dielam, pričom SOZA uzatvorila pre rok 2016 so ZHR SR kolektívnu licenčnú zmluvu v zmysle Autorského zákona, ktorá sa vzťahuje aj na žalovaného. Žalobca spochybnil žalovaným tvrdenú argumentáciu ohľadom rozsudku Súdneho dvora EÚ C-301/15 a tvrdil, že Súdny dvor EÚ vydal uvedený rozsudok z dôvodu, že konkrétne podmienky právnej úpravy Francúzska v prípade obchodne nedostupných kníh pre daný výkon práv považoval za nesúladné so smernicou. Žalobca vzhľadom na uvedené mal za to, že ustanovenie § 79 ods. 1 písm. b) Autorského zákona nie je v rozpore so smernicou.

5.1 Žalobca ďalej k namietanému nedostatku aktívnej legitimácie s poukazom na platnú právnu úpravu Autorského zákona a vzhľadom na skutočnosť, že nedošlo k písomnému vylúčeniu kolektívnej správy majetkových práv ani zo strany nositeľov práv zastupovaných na zmluvnom základe, ani zo strany nositeľov práv nezastupovaných na zmluvnom základe, že žalobca má zákonnú povinnosť domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia, že nositelia práv sami neuplatňujú voči žalovanému nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia, uviedol, že je oprávnený a aj povinný sa domáhať voči žalovanému nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Mal za to, že tvrdenia žalovaného, že žalobca môže preukázať aktívnu legitimáciu iba tak, že preukáže konkrétnymi zmluvami o zastupovaní, či vôbec, v akom rozsahu a pre ktoré konkrétne predmety ochrany vykonáva kolektívnu správu majetkových práv jednotlivých nositeľov práv, a zároveň preukáže, že sa jedná o konkrétne predmety ochrany, ktoré žalovaný v žalovanom období naozaj neoprávnene použil, je v prípade hromadného používania predmetov ochrany verejným prenosom technickými zariadeniami v hlbokom rozpore s princípmi, na ktorých je Autorský zákon založený. Tak isto požiadavku žalovaného na predloženie zoznamov tisícov nositeľov práv, zmlúv, zoznamov státisícov predmetov ochrany je v rozpore s princípom kolektívnej správy. Tvrdil preto, že v Autorskom zákone je založený systém kolektívnej správy, inštitút hromadnej licenčnej zmluvy a osobitne inštitút rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy práve z dôvodu, aby nedochádzalo k neoprávneným zásahom do práv autorov a iných nositeľov práv, pre ktorých je najmä pri hromadnom používaní predmetov ochrany takmer nemožné zisťovať alebo kontrolovať používanie predmetov ochrany a uplatňovať svoje práva individuálne, na druhej strane je pre používateľov obtiažne získavať individuálne súhlasy nositeľov práv. Podľa žalobcu je notoricky známou skutočnosťou, že súčasťou každého verejného prenosu v roku 2016 boli diela literárne, dramatické, hudobnodramatické, choreografické, audiovizuálne, fotografické, výtvarného umenia, architektonické a úžitkového umenia. Pri každom televíznom vysielaní dochádza k vysielaniu audiovizuálnych diel, v ktorých sú prvotným a podstatným základom tvorivé zložky zastupované žalobcom - réžia, scenár, literárna predloha. Napriek tejto notoriete žalobca založil do spisu prehľad takých druhov predmetov ochrany, ku ktorým vykonáva správu a ktoré boli použité v roku 2016 vo vysielaniach aspoň základných slovenských televíznych staníc. Žalobca tak tvrdil, že riadne preukázal aktívnu vecnú legitimáciu, keď preukázal povinnosť mať uzatvorenú hromadnú alebo rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu, preukázal, druhovo akých nositeľov práv zastupuje a že dochádzalo k produkcii diel autorov zastupovaných ním. Žalobca ďalej uviedol, že licenčná odmena je odmena za získanie práva používať predmety ochrany a nie za reálne používanie predmetov ochrany. Preto bez ohľadu na to, aké predmety ochrany budú použité počas licencovaného obdobia, je používateľ v zmysle licenčnej zmluvy oprávnený používať všetky predmety ochrany kolektívne spravované danou oprávnenou organizáciou kolektívnej správy. Licenčná odmena sa preto stanovuje paušálnou sumou.

5.2 K existencii verejného prenosu a k preukázaniu neoprávneného použitia predmetov ochrany zo strany žalovaného žalobca poukázal na nález Ústavného súdu ČR II. ÚS 2186/14 a ďalej uviedol, že preukázal verejnými vyhláseniami žalovaného, že v ubytovacom zariadení SPA & Wellness hotel Orchidea bola každá ubytovacia jednotka žalovaného vybavená televízorom so satelitným príjmom. Okrem toho žalovaný mal kontraktačnú povinnosť, t.j. bol povinný uzavrieť so žalobcom hromadnú licenčnú zmluvu na používanie predmetov ochrany verejným prenosom technickými zariadeniami a z dôvodu, že si túto povinnosť nesplnil, má povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie.

5.3 Čo sa týka obvyklej odmeny, žalobca sa nestotožnil s tvrdeniami žalovaného o tom, že licenčné odmeny sú neprimerane vysoké a žalobca zneužíva dominantné postavenie na trhu. Uviedol, že obdobné odmeny uplatňoval voči používateľom už od roku 2009, kedy uzatvoril dohodu o spoločnom výbere odmien s OZIS, organizáciou kolektívnej správy zastupujúcu úzky okruh slovenských výkonných umelcov. Žalobca potom v roku 2015 rokoval aj so ZHR SR vo veci uzatvorenia kolektívnej licenčnej zmluvy a určenia výšky odmien, pritom ZHR SR nespochybňoval legitimáciu žalobcu k uzatvoreniu licenčnej zmluvy. Ďalej k žalovaným predloženému dôkazu - tzv. Analýza licenčných platieb spoločnosti KPMG žalobca uviedol, že táto analýza vykazuje celý rad nedostatkov, najmä ak samotní autori analýzy konštatovali, že analytické procedúry vykonali na základe dostupných informácií a nemožno vylúčiť prípadné nezrovnalosti či skreslenie informácií spôsobené zámerným poskytnutím nepravdivých údajov zdrojovými subjektmi. Podľa žalobcu predložená analýza má malý a účelovo vybratý počet porovnávaných krajín, nezohľadňuje odlišnú legislatívnu autorskoprávnu úpravu v porovnávaných krajinách, porovnáva výšku poplatkov na nerovnakom základe. Žalobca tak mal za to, že analýza vykonáva porovnávanie odmien, ktoré majú odlišný základ, čím sa tak porovnáva neporovnateľné, preto táto analýza je nepoužiteľná na určenie výšky zvyčajnej odmeny, ani na určenie primeranej výšky licenčnej odmeny a nemá žiadnu vypovedaciu schopnosť. Nakoniec žalobca reagoval aj na tvrdenie žalovaného, podľa ktorého má žalobca zneužívať dominantné postavenie na trhu. Žalobca poukázal na to, že predmetom konania nie je rozhodovanie o zneužití dominantného postavenia, ani obchodnoprávny vzťah strán sporu, ale vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu porušenia autorského práva. O zneužívaní dominantného postavenia na trhu pritom rozhoduje výlučne Protimonopolný úrad SR, ktorý konanie voči žalobcovi dodnes nezačal, hoci ZHR SR podal niekoľko podnetov.

6. Na prejednanie veci samej súd nariadil na deň 10.05.2019 pojednávanie, na ktoré sa dostavil právny zástupca žalobcu a žalovaného.

6.1 Právny zástupca žalobcu sa v plnom rozsahu pridržiaval žaloby a písomných vyjadrení. Mal za preukázané, že žalovaný v roku 2016 bol prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia SPA & Wellness hotel Orchidea vo Veľkom Mederi, teda v roku 2016 ubytovával klientov. Žalovaný verejne deklaroval vybavenie 35 ubytovacích jednotiek daného zariadenia zvukovo obrazovými záznamami, a to TV so satelitom a žalobca následne poukázal na záväznosť verejných vyhlásení žalovaného. Z predloženej príkaznej zmluvy, ktorú žalovaný uzatvoril so ZHR SR, ktorou splnomocnil ZHR SR k zastupovaniu a vyporiadaniu vzťahov s organizáciami kolektívnej správy vo vzťahu k verejnému prenosu, taktiež vyplýva realizácia verejného prenosu. Na základe tejto zmluvy žalovaný vysporiadal svoje povinnosti za rok 2017 z rovnakého právneho titulu, dokonca z tejto zmluvy vyplýva vyšší záväzok, ako je tomu v uplatnenej výške bezdôvodného obohatenia. Žalovaný rovnako aj v roku 2015 odmietol plniť svoje povinnosti voči žalobcovi z rovnakého právneho titulu, kedy žalobca tak isto podal žalobu a rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 14C/95/2016, ktorý potvrdil Krajský súd v Trnave rozsudkom sp. zn. 24Co/130/2018, bol žalobca v plnom rozsahu úspešný. Žalobca mal za to, že aj uzatvorením samotnej príkaznej zmluvy bolo žalovanému zrejmé, že má povinnosti voči žalobcovi vysporiadať si súhlasy k realizácii verejného prenosu diel, ku ktorým žalobca vykonáva kolektívnu správu. Žalovaný uzatvoril pre rok 2016 iba zmluvy so SOZA a SLOVGRAM, so žalobcom však nie. Získal teda súhlas iných organizácii k verejnému prenosu, avšak podstatou vysielania a následného verejného prenosu sú práve diela, ku ktorým vykonáva kolektívnu správu žalobca. Pokiaľ ide o výšku nároku, ktorú si žalobca uplatňuje, právny zástupca žalobcu mal za preukázanú výšku zvyčajnej odmeny za použitie daných predmetov ochrany v roku 2016. Dokonca v roku 2015 podľa žalobcovho sadzobníka uzatvorilo 218 používateľov licenčné zmluvy a 389 dohôd o urovnaní, v roku 2016 to bolo 300 licenčných zmlúv a 275 dohôd o urovnaní, v roku 2017 to bolo 645 licenčných zmlúv a 291 dohôd o urovnaní, v roku 2018 už 700 licenčných zmlúv. Vo všetkých týchto zmluvách a dohodách bol akceptovaný sadzobník žalobcu. Osobitne poukázal na tú skutočnosť, že ani pri jednej z dohôd a zmlúv nebolo použité kritérium obsadenosti. Právny zástupca žalobcu ďalej poukázal na to, že je potrebné rozlišovať medzi autorským právom a právami súvisiacimi s autorským právom, a teda rozlišovať licenčnú odmenu a tzv. primeranú odmenu. SOZA a žalobca vykonávajú kolektívnu správu práv autorov, SLOVGRAM a OZIS vykonávajú správu práv súvisiacich s autorským právom. Z uvedeného dôvodu v rozhodnom období žalobca a rovnako SOZA nezohľadňovali pri licenčnej odmene kritérium obsadenosti. V prípade SOZA túto skutočnosť žalovaný akceptoval. Pokiaľ sa teda bezdôvodné obohatenie a jeho výška odvíja od zvyčajnej odmeny, tak v danom prípade zvyčajným nebolo akceptovať obsadenosť, a preto by súd takúto výhodu nemal poskytnúť žalovanému. Poukázal ďalej na to, že licencia znamená udelenie práva na používanie predmetov ochrany a licenčná odmena je odmena za používanie a využívanie licencie, pričom nie je podstatné, do akej miery používateľ licenciu používa. Hoci žalovaný poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, vo všetkých rozhodnutiach Súdny dvor EÚ uvádzal, že hostia hotelového zariadenia predstavujú novú verejnosť a v prípade hotelových zariadení sa jedná o verejný prenos ako ďalší spôsob použitia predmetov ochrany.

6.2 Právny zástupca žalovaného považoval žalobu za nedôvodnú. Založil do spisu evidenciu obsadenosti žalovaného aj za žalované obdobie, t.j. rok 2016. Mal za to, že nie je podstatné, koľko TV prijímačov sa nachádza na hotelovom zariadení, pretože platí, že samotné zabezpečenie fyzických zariadení umožňujúcich prenos rozhlasových a televíznych programov sa samo o sebe nerovná prenosu v zmysle smernice (verejného prenosu). Verejný prenos na to, aby bolo možné ustáliť jeho existenciu, musí spĺňať tri kritériá - funkčný TV prijímač, napojenie TV prijímača na signál a existencia novej verejnosti, t.j. ubytovaní hostia. Považoval za notorietu, že ak sa do hotela ubytuje hosť, má prístup iba do izby, v ktorej je ubytovaný. Preto sú iba pre takúto izbu naplnené všetky 3 kumulatívne prvky verejného prenosu. Vzhľadom na uvedené poukázal na to, že s prihliadnutím na spôsob a rozsah použitia diela môže byť licenčná odmena stanovená výlučne v rozsahu obsadenosti, teda v prípade žalovaného by mala predstavovať 57,71%, t.j. v takomto rozsahu by si žalobca mohol uplatniť aj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Mal tak za to, že ak bol v konaní preukázaný nárok žalobcu, tak bol preukázaný maximálne v rozsahu objektívne vzniknutého bezdôvodného obohatenia predstavujúceho 57,71% a v ostatnom rozsahu musí byť žaloba zamietnutá. V opačnom prípade považoval za rozpor s dobrými mravmi, ak organizácia kolektívnej správy nezohľadňuje v cenníku obsadenosť, ale výlučne počet TV prijímačov.

7. Súd sa oboznámil s listinnými dôkazmi - oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv z 18.8.2016 na čl. 8, oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv č. 2/2004 pre LITA na čl. 9, výtlačok z internetovej stránky žalovaného na čl. 10-14, výzva generálneho sekretariátu KES z 18.10.2005 na čl. 15, informácia z web. sídla MK SR na čl. 16, výzva na vydanie bezdôvodného obohatenia na čl. 17, analýza KPMG na čl. 63-129, výtlačok z internetovej stránky TV JOJ, printscreen z internetovej stránky dabingforum.sk, zmluvy o vytvorení audiovizuálneho diela a o udelení licencie na jeho použitie, časť štatistiky vysielania, list predsedu PMÚ ministrovi kultúry SR na čl. 160, vyjadrenie ZHR SR na čl. 182, vyjadrenie žalobcu na čl. 184, emailová komunikácia medzi žalobcom a ZHR SR na čl. 213, list ZHR SR na čl. 214, informácia ZHR SR na čl. 216, email medzi ZHR SR a členom ZHR SR na čl. 217, žiadosť MK SR o poskytnutie informácií na čl. 219, odpoveď žalobcu na list MK SR na čl. 220, podnet ZHR SR na PMÚ na čl. 223, odpoveď PMÚ na čl. 225, oznámenie ZHR SR na PMÚ na čl. 226, odpoveď PMÚ na žiadosť o poskytnutie informácie na čl. 230, opätovný návrh na uzatvorenie licenčnej zmluvy na rok 2016 na čl. 231, opätovná výzva na uzatvorenie rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy na rok 2016 na čl. 233, posledná výzva na uzatvorenie licenčnej zmluvy na rok 2016 a návrh na uzatvorenie dohody o urovnaní za rok 2015 na čl. 235, výzva na vydanie bezdôvodného obohatenia spolu s doručenkou na čl. 237, príkazná zmluva na čl. 247, výtlačok z internetovej stránky Asociácie hotelov a reštaurácii Slovenska ohľadom dohody o urovnaní so žalobcom za r. 2017 na čl. 266, tabuľku - evidenciu obsadenosti žalovaného za r. 2016

- 2019 na čl. 267, dôkazmi nachádzajúcimi sa na CD nosičoch od žalobcu a ostatným obsahom spisu a zistil nasledovný skutkový a právny stav veci.

8. Žalobca je organizáciou kolektívnej správy na základe Oprávnenia Ministerstva kultúry SR č. 2/2004 zo dňa 11.5.2010 na výkon kolektívnej správy majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia v zmysle zákona č. 618/2003 Z. z. o autorskom práva a právach súvisiacich s autorským právom, taktiež na základe Oprávnenia Ministerstva kultúry SR zo dňa 18.8.2016 v zmysle zákona č. 185/2015 Z. z. Autorský zákon. Žalobca podľa neskoršieho oprávnenia vykonáva kolektívnu správu práv aj v odbore

- káblová retransmisia, verejné vysielanie, verejná retransmisia, verejný prenos vyššie uvedených diel. Žalovaný podľa svojej webovej stránky prevádzkuje 3* SPA & Wellness hotel Orchidea, v ktorom sú v 35 izbách umiestnené zvukovoobrazové zariadenia - TV s káblovým príjmom, ktorými sa uskutočňuje tzv. ďalší verejný prenos. Žalovaný je členom ZHR SR, s ktorou dňa 1.1.2015 uzatvoril príkaznú zmluvu, na základe ktorej sa ZHR SR zaviazal usporiadať v mene príkazcu s organizáciou kolektívnej správy vzájomné práva a povinnosti vyplývajúce z použitia diel požívajúcich autorskoprávnu ochranu v súvislosti s verejným prenosom. Napriek uvedenému žalovaný nemá so žalobcom uzatvorenú hromadnú licenčnú zmluvu na rok 2016. Uvedené medzi stranami nebolo sporné. Z predložených listinných dôkazov súd zistil, že žalobca a ZHR SR, ktorý konal aj v mene žalovaného, v roku 2015 rokovali o podmienkach uzavretia hromadnej licenčnej zmluvy, k dohode však nedošlo, najprv z dôvodu nezhody o výške odmeny, následne - v predmetnom konaní už aj z dôvodu tvrdeného nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu. Žalobca preto listom dňa 19.2.2016, dňa 16.5.2016 a dňa 1.12.2016 vyzval žalovaného na uzatvorenie hromadnej licenčnej zmluvy na rok 2016 a z dôvodu, že k uzatvoreniu zmluvy nedošlo, žalobca v zmysle Autorského zákona účinného na rok 2016 uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanému, a to vo výške odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva. Žalobca listom zo dňa 1.12.2017 vyzval žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 910,- eur, pričom si uvedenú odmenu - výšku bezdôvodného obohatenia uplatnil v zmysle svojho sadzobníka, ktorý súdu predložil (na CD), zároveň ten je zverejnený aj na internetovej stránke žalobcu, podľa ktorého bola licenčná odmena za použitie diel verejným prenosom prostredníctvom zvukovoobrazových zariadení v ubytovacom zariadení hotela 3* za jedno zariadenie 26,- eur. Z ďalších dôkazov súdu vyplynulo, že žalobca v roku 2016 uzatvoril 300 hromadných licenčných zmlúv, pričom licenčná odmena vychádzala zo sadzobníka žalobcu. Z predložených zmlúv o vzájomnom zastúpení so zahraničnými organizáciami kolektívnej správy práv bolo zistené, že žalobca zastupuje veľké množstvo nositeľov práv z celého sveta pri používaní ich diel na území SR. Taktiež z predloženého zoznamu nositeľov práv v SR a z webovej stránky žalobcu súdu vyplynulo, že žalobca na zmluvnom základe zastupuje tisíce slovenských nositeľov práv. Žalobca súdu predložil aj štatistiku vysielania základných slovenských televíznych staníc s uvedením zoznamu predmetov ochrany. Súd ďalej z listu ZHR SR - stručný prehľad pre členov zväzu o povinnostiach a poplatkoch organizáciám kolektívnej správy zo dňa 26.5.2015 zistil, že ZHR SR mal uzatvorenú rámcovú zmluvu len s jednou organizáciou kolektívnej správy - SLOVGRAM. Podľa uvedeného listu ZHR SR odporučil svojim členom neuzatvárať licenčnú zmluvu so žalobcom z dôvodu, že jeho sadzobník nezohľadňuje obsadenosť zariadení a výška odmien je neprimerane vysoká. Na preukázanie skutkových tvrdení ohľadom počtu zvukovoobrazových zariadení v ubytovacom zariadení žalovaného žalobca predložil dôkazy - výňatok z internetovej stránky žalovaného - z hotelu SPA & Wellness hotel Orchidea, z ktorého súd zistil, že žalovaný v 3* hoteli dáva svojim hosťom k dispozícii 35 izieb a každá izba je vybavená satelitnou TV.

9. Podľa § 19 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 185/2015 Z. z. Autorského zákona účinného od 1.1.2016 (ďalej len "Autorský zákon") autor má právo použiť svoje dielo a právo udeliť súhlas na použitie svojho diela. Dielo je možné použiť iba so súhlasom autora, ak tento zákon neustanovuje inak. Za použitie diela má autor právo na odmenu, ak tento zákon v štvrtej hlave neustanovuje inak; tým nie je dotknuté ustanovenie § 65 ods. 1 druhej vety.

Podľa § 19 ods. 4 písm. f) Autorského zákona použitím diela je najmä uvedenie diela na verejnosti 1. verejným vystavením originálu diela alebo rozmnoženiny diela, 2. verejným vykonaním diela, 3. verejným prenosom diela.

Podľa § 58 ods. 1 písm. i) Autorského zákona autor, do ktorého práva sa neoprávnene zasiahlo alebo ktorého právu hrozí neoprávnený zásah, sa môže domáhať najmä vydania bezdôvodného obohatenia.

Podľa § 63 ods. 2 písm. d) Autorského zákona nárokov podľa § 58 ods. 1 písm. b) až i) a ods. 2 sa môže domáhať vo svojom mene a na účet autora aj organizácia kolektívnej správy.

Podľa § 69 ods. 4 Autorského zákona, ak odmena nie je dohodnutá v závislosti od príjmov alebo výnosov z využitia licencie, musí zodpovedať rozsahu, účelu a času použitia diela.

Podľa § 69 ods. 5 Autorského zákona, ak nie je v licenčnej zmluve dohodnutá odmena ani spôsob jej určenia, a ani nie je v licenčnej zmluve uvedené, že sa licencia udeľuje bezodplatne, a nevyplýva to ani z jej účelu, platí, že autor má právo na odmenu vo výške, ktorá je obvyklá v čase uzavretia licenčnej zmluvy pri obdobných zmluvných podmienkach.

Podľa § 69 ods. 6 Autorského zákona, ak nadobúdateľ licenciu nevyužije vôbec alebo licenciu nevyužije sčasti, nemá právo na vrátenie dohodnutej odmeny alebo jej časti, ak nie je dohodnuté inak.

Podľa § 79 ods. 1 Autorského zákona organizácia kolektívnej správy, ktorá zastupuje najviac nositeľov práv podľa § 164 ods. 1 na území Slovenskej republiky a je takto uvedená v evidencii organizácií kolektívnej správy podľa § 152 ods. 4, môže uzavrieť s nadobúdateľom rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu, ktorou udeľuje súhlas na použitie všetkých diel nositeľov práv a) zastupovaných podľa § 164, ku ktorým vykonáva správu majetkových práv a b) ktorí nie sú touto organizáciou kolektívnej správy zastupovaní podľa § 164 a nevylúčili kolektívnu správu práv k týmto dielam podľa odseku 2.

Podľa § 79 ods. 2 Autorského zákona nositeľ práv podľa odseku 1 písm. b) je oprávnený vylúčiť kolektívnu správu svojich majetkových práv ku všetkým alebo k niektorému zo svojich diel prostredníctvom rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy písomným oznámením organizácii kolektívnej správy podľa odseku 1, ktorá o tom bez zbytočného odkladu informuje nadobúdateľa licencie.

Podľa § 152 ods. 4 Autorského zákona Ministerstvo na svojom webovom sídle vedie evidenciu organizácií kolektívnej správy, ktorým udelilo oprávnenie, vrátane digitálnej rozmnoženiny oprávnenia. Evidencia obsahuje

a) názov organizácie kolektívnej správy,

b) sídlo organizácie kolektívnej správy,

c) označenie štatutárneho orgánu a meno a priezvisko osoby, ktorá je štatutárnym orgánom, alebo osôb, ktoré sú jeho členmi, označenie orgánu riadenia a meno a priezvisko osoby, ktorá je orgánom riadenia, alebo osôb, ktoré sú jeho členmi, ak je odlišný od štatutárneho orgánu,

d) vymedzenie odboru kolektívnej správy práv a

e) informáciu o tom, či organizácia kolektívnej správy uzatvára rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu podľa § 79 v danom kalendárnom roku.

Podľa § 164 ods. 1 Autorského zákona organizácia kolektívnej správy je povinná zastupovať za rovnakých podmienok a bez ohľadu na členstvo v organizácii kolektívnej správy každého nositeľa práv pri výkone jeho majetkových práv v písomne dohodnutom rozsahu predmetov ochrany a v odbore kolektívnej správy práv v súlade s vydaným oprávnením, ak o to nositeľ práv požiada. Organizácia kolektívnej správy môže odmietnuť zastupovanie nositeľa práv len na základe preukázaných objektívnych dôvodov, najmä ak by zastupovanie nositeľa práv bolo v rozpore s vydaným oprávnením alebo majetkové práva k predmetu zastúpenia nevznikli. Pred uzavretím dohody podľa prvej vety je organizácia kolektívnej správy povinná poskytnúť nositeľovi práv informácie o podmienkach zastupovania pri výkone kolektívnej správy práv. Organizácia kolektívnej správy je povinná začať výkon činností súvisiacich so zastupovaním od uzavretia dohody podľa prvej vety, ak nie je dohodnuté inak.

Podľa § 442a ods. 2 Občianskeho zákonníka pri porušení alebo ohrození práva duševného vlastníctva, ktoré môže byť predmetom licenčnej zmluvy, výška náhrady škody, ak ju nemožno určiť inak, určí sa najmenej vo výške odmeny, ktorá by za získanie takej licencie bola zvyčajná v čase neoprávneného zásahu do tohto práva; to sa primerane vzťahuje aj na práva duševného vlastníctva, ktoré môžu byť predmetom prevodu.

Podľa § 458a Občianskeho zákonníka, ak pri porušení alebo ohrození práva duševného vlastníctva nemožno určiť bezdôvodné obohatenie sa inak, na určenie peňažnej náhrady sa použije primerane ustanovenie § 442a ods. 2.

Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

Podľa § 162 ods. 1 CSP súd konanie preruší, ak

a) rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť,

b) pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") návrh na začatie konania,

c) podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí ministerstvu spravodlivosti.

Podľa § 162 ods. 2 CSP súd konanie preruší aj bez návrhu; v takom prípade pred vydaním uznesenia o prerušení konania upovedomí strany a dá im možnosť vyjadriť sa k dôvodom prerušenia konania.

Podľa § 162 ods. 3 CSP o zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu s rozhodnutím vo veci samej.

10. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Súd však v prvom rade posúdil návrh žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP, pričom nevzhliadol dôvod na prerušenie predmetného konania. Súd návrh na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) zamietol, keď mal za to, že podnet podaný Protimonopolnému úradu SR prostredníctvom ZHR SR nemá vplyv na predmetné konanie, pretože sa podnet týkal prípadného porušenia zákazu dominantného postavenia na trhu žalobcom. Okrem toho Protimonopolný úrad SR dodnes nezačal konanie voči žalobcovi na základe uvedeného podnetu. Pokiaľ žalovaný namietal výšku licenčnej odmeny ako dôvod na prerušenie konania, súd ustálil a považoval odmenu uplatnenú žalobcom za obvyklú, a to najmä s poukazom na to, že žalobca preukázateľne uzatvoril 300 hromadný licenčných zmlúv v roku 2016 s odmenou v zmysle svojho sadzobníka.

11. Vzhľadom na vyššie uvedené súd považoval za preukázané, že žalobca je organizáciou kolektívnej správy na výkon kolektívnej správy práv autorov k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Uzatvára hromadné licenčné zmluvy s rôznymi subjektmi - používateľmi predmetov ochrany, pričom výška dojednanej odmeny vyplýva z jeho sadzobníka. V predmetnom konaní nebolo sporné, že žalovaný nemal v roku 2016 uzatvorenú hromadnú licenčnú zmluvu so žalobcom, hoci je prevádzkovateľom 3* SPA & Wellness hotel Orchidea s kapacitou ubytovacích zariadení 35 a podľa jeho webovej stránky je každá izba vybavená televízorom s káblovým príjmom, t.j. za účelom sledovania televíznych programov.

12. V priebehu konania žalovaný namietal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, keď nemal za preukázané, že žalobca zastupuje práve tých nositeľov práv a vo vzťahu k tým konkrétnym dielam, ktoré boli predmetom vysielania v roku 2016. Súd však dospel k záveru, že žalobca ako organizácia kolektívnej správy práv, ktorá na základe Oprávnenia Ministerstva kultúry SR č. k. MK-663/2010-70/6165 vykonáva kolektívnu správu práv, zastupuje autorov - nositeľov práv, a to na základe zmlúv s nimi uzatvorenými. Inštitút kolektívnej správy práv slúži na zjednodušenie ochrany práv autorov, na zabezpečenie majetkového vyrovnania práv autorov s používateľmi ich diel. Organizácia kolektívnej správy práv potom s odbornou starostlivosťou vykonáva správu a ochranu práv autorov, eviduje zoznamy autorov, predmetov ochrany a uzatvára s používateľmi diel hromadné licenčné zmluvy, na základe ktorých majú používatelia právo na použitie diel. Podstatou kolektívnej správy je zastupovanie viacerých autorov v rôznych odboroch vymedzených v oprávnení na výkon kolektívnej správy. Žalobca na preukázanie uvedenej skutočnosti predložil súdu dôkazy, ako sú zoznam nositeľov práv, zmluvy s nositeľmi práv, recipročné zmluvy s partnerskými organizáciami kolektívnej správy v zahraničí, preukázal tiež, že v roku 2016 uzatvoril 300 hromadných licenčných zmlúv s inými osobami prevádzkujúcimi ubytovacie zariadenia, uzatvoril taktiež dohodu o urovnaní za rok 2017 s Asociáciou hotelov a reštaurácií Slovenska, pričom základom pre určenie výšky odmeny bol jeho sadzobník. Podľa názoru súdu tak žalobca ako organizácia kolektívnej správy práv preukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu na podanie žaloby v zmysle Autorského zákona, t.j. žalovaný bol povinný plniť svoje povinnosti priamo oprávnenej organizácii kolektívnej správy. Z uvedeného dôvodu potom súd nevykonal dokazovanie navrhnuté žalovaným, a to doplnenie skutkových tvrdení podľa § 150 CSP; vyžiadanie od Televízie Markíza všetky zmluvy o vytvorení diela a všetky licenčné zmluvy, na základe ktorých bol oprávnený vysielať film Willow (podľa žalovaného dabing k tomuto filmu bol vyrobený pre TV Markíza) a na základe ktorých bol oprávnený použiť vo vysielaní dabing k uvedenému dielu; vyžiadanie od prevádzkovateľa Televízie JOJ všetky licenčné zmluvy, na základe ktorých bol oprávnený vysielať film Willow v roku 2016 a na základe ktorých bol oprávnený použiť vo vysielaní dabing k tomuto filmu, ďalej všetky zmluvy o vytvorení diela a všetky licenčné zmluvy, na základe ktorých bol oprávnený vysielať film Hry o život, film Jednotka príliš rýchleho nasadenia v roku 2016, ďalej všetky koprodukčné zmluvy, zmluvy o vytvorení diela a všetky licenčné zmluvy, na základe ktorých bol oprávnený vysielať seriál Naši a seriál Aféry v roku 2016; vyžiadať od Televízie DAJTO všetky zmluvy o vytvorení diela a všetky licenčné zmluvy, na základe ktorých bol oprávnený vysielať seriál Walker, texaský ranger v roku 2016. Súd mal za to, že predloženie zmlúv so všetkými autormi, ktorých žalobca zastupuje, je nehospodárne, v rozpore s cieľom Autorského zákona, konkrétne inštitútu kolektívnej správy a licenčných zmlúv - hromadných a rozšírených, okrem toho zoznam autorov sa nachádza na dostupnej webovej stránke žalobcu. Účelom rozšírených licenčných zmlúv je masové použitie diel a ochrana práv autora zabezpečením, že za každé použitie diel získa odmenu. S poukazom na nález Ústavného súdu ČR II. ÚS 2186/14 je pre vznik nároku organizácie kolektívnej správy na domáhanie sa vydania bezdôvodného obohatenia postačujúce preukázanie povinnosti používateľa mať uzatvorenú hromadnú licenčnú zmluvu alebo rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu a preukázanie, že organizácia kolektívnej správy druhovo akých nositeľov práv zastupuje a že dochádza alebo s najväčšou pravdepodobnosťou dochádzalo k produkcii diel autorov, ktorých zastupuje organizácia kolektívnej správy. Okrem toho súd poznamenáva, že producenti, ani vysielatelia nemôžu podľa Autorského zákona uzatvárať hromadné, či rozšírené hromadné licenčné zmluvy. Z uvedeného mal súd za to, že návrhy žalovaného na doplnenie dokazovania sú bezpredmetné, keď žalobca preukázal, že ako organizácia kolektívnej správy uzatváral rozšírené hromadné licenčné zmluvy o použití diel ich verejným prenosom v roku 2016, predložil štatistiku vysielania základných slovenských televíznych staníc za rok 2016 s uvedením zoznamu vysielaných audiovizuálnych diel, teda uvedené považoval súd za postačujúce pre vznik nároku žalobcu na domáhanie sa vydania bezdôvodného obohatenia.

13. Keďže súd mal za to, že žalobca je aktívne vecne legitimovaný, ďalej sa zaoberal námietkami žalovaného ohľadom nároku vo veci samej, teda vydania bezdôvodného obohatenia a žalovanej sumy. V konaní nebolo sporné, že medzi stranami sporu v roku 2016 nebola uzatvorená hromadná licenčná zmluva, ktorá by oprávňovala žalovaného na použitie predmetov ochrany, na použitie diel, vo vzťahu ku ktorým žalobca spravuje práva. Súd mal za preukázané, a to dôkazmi prezentovanými žalobcom, že žalovaný prevádzkoval 3* hotel, v ktorom podľa vyhlásenia žalovaného na jeho webovej stránke bolo hosťom k dispozícii 35 izieb a každá izba bola vybavená TV s káblovým príjmom. Žalovaný tak disponoval zvukovoobrazovými zariadeniami, prostredníctvom ktorých umožnil svojim hosťom sledovanie televíznych programov. Hoci samotné umiestnenie zvukovoobrazových zariadení v izbách nepredstavuje verejný prenos, poukazujúc na rozsudok Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-306/05 alebo sp. zn. C-162/10 prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách svojich hostí televízne alebo rozhlasové prijímače, do ktorých prenáša signál, je používateľom, ktorý uskutočňuje verejný prenos. Súd sa potom stotožnil s argumentáciou žalobcu, že pokiaľ žalovaný verejne uvádzal, že sú všetky izby v hoteli vybavené satelitným TV, potom tieto zariadenia museli byť vybavené televíznym prijímačom zabezpečeným signálom, teda išlo o verejný prenos. Skutočnosť, či v roku 2016 boli nejakí hostia v predmetnom hoteli ubytovaní, mal súd za preukázanú dôkazom predloženým priamo žalovaným, a to evidenciou obsadenosti žalovaného za r. 2016 - 2019.

14. Žalovaný neuznal nárok žalobcu z dôvodu, že žalobca pri určení výšky odmeny neprihliadal na obsadenosť ubytovacieho zariadenia. Súd však skutočnosť, či v roku 2016 boli nejakí hostia v predmetnom hoteli ubytovaní, považoval za bezpredmetné, pretože v zmysle Autorského zákona účinného v roku 2016 žalobca nemal povinnosť sledovať obsadenosť toho ktorého ubytovacieho zariadenia. Súd tak neprihliadol ani na žalovaným predložený listinný dôkaz - analýzu od spoločnosti KPMG ohľadom výšky licenčnej odmeny s prihliadnutím na obsadenosť ubytovacích zariadení, keďže daná analýza nie je záväzná ani pre súd, ani pre strany sporu. Okrem toho súd poznamenáva, že samotná analýza upozorňuje na prípadné skreslenie informácií v dôsledku zámerného poskytnutia nepravdivých informácií zo strany zdrojových subjektov. Analýza navyše vykonáva porovnávanie odmien, ktoré mali odlišný základ, preto je na určenie výšky obvyklej licenčnej odmeny nepoužiteľná. Súd sa stotožnil s argumentáciou žalobcu, t.j. v roku 2016 Autorský zákon neukladal žalobcovi povinnosť zisťovať obsadenosť ubytovacieho zariadenia, a tak určiť výšku licenčnej odmeny, práve naopak, dôležitá bola skutočnosť, že žalovaný vybavil izby svojho ubytovacieho zariadenia TV prijímačmi so signálom, čo predstavuje ďalší verejný prenos, preto nebolo potrebné skúmať, aká bola obsadenosť hotela a či jednotliví hoteloví hostia takúto možnosť aj reálne využili. Súd potom nevzhliadol v tomto prípade ani rozpor s dobrými mravmi, najmä ak licencia predstavuje udelenie práva na používanie predmetov ochrany a licenčná odmena je odmena za používanie a využívanie licencie bez ohľadu na to, do akej miery používateľ licenciu používa. Na základe uvedeného mal súd za to, že žalobca uniesol dôkazné bremeno, keď preukázal počet zvukovoobrazových zariadení v hoteli žalovaného. Súd tak považoval žalovaného za používateľa predmetov ochrany práv (ktorých správu vykonáva žalobca), v tomto prípade však neoprávneného, keďže hromadnú licenčnú zmluvu mal uzatvorenú len s dvomi organizáciami kolektívnej správy, a to SOZA a SLOVGRAM, avšak so žalobcom nemal. Žalovaný v priebehu konania nespochybnil, že s týmito organizáciami mal uzatvorenú zmluvu, teda získal súhlas výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov, výrobcov zvukovoobrazových záznamov na používanie diel, na používanie ich výkonov formou ďalšieho verejného prenosu. Podľa názoru súdu nakoniec sám žalovaný si musel byť vedomý svojej kontraktačnej povinnosti práve voči žalobcovi, ak mal uzatvorenú licenčnú zmluvu so SOZA a SLOVGRAM a v roku 2017 Asociácia hotelov a reštaurácií Slovenska na webovej stránke zverejnila informáciu o uzatvorenej dohode so žalobcom za rok 2017. Bez povšimnutia nezostáva ani skutočnosť, že žalovaný na pojednávaní dňa 10.5.2019 navrhol žalobcovi zaplatenie 57,71% zo žalovanej sumy.

15. Súd sa v ďalšom stotožnil aj s argumentáciou žalobcu ohľadom zvyčajnej odmeny v čase neoprávneného zásahu do práva. Keďže žalovaný nemal uzatvorenú hromadnú licenčnú zmluvu so žalobcom ako príslušnou organizáciou kolektívnej správy práv na oprávnené používanie predmetov ochrany, teda diel autorov, ktorých žalobca na základe zmlúv zastupoval, hoci v roku 2016 uskutočňoval vo svojom ubytovacom zariadení verejný prenos, potom porušil svoju povinnosť vyplývajúcu z Autorského zákona a zasiahol tak do majetkových práv autorov diel, ktorých žalobca zastupoval. Uvedeným konaním sa žalovaný dopustil neoprávneného zásahu do autorského práva nositeľov práv zastúpených žalobcom. Podľa názoru súdu tak boli splnené podmienky na domáhanie sa nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa Autorského zákona v spojení s ustanovením § 442a ods. 2 a § 458a Občianskeho zákonníka. V predmetnom konaní uvedené mal súd za preukázané, keďže medzi stranami sporu v roku 2016 absentovala hromadná licenčná zmluva medzi nimi uzatvorená. Pokiaľ ide o výšku obvyklej odmeny, ktorú žalobca mohol požadovať v prípade vydania bezdôvodného obohatenia, súd mal za preukázané, že žalobca v roku 2016 uzatvoril vyše 300 hromadných licenčných zmlúv na rovnaké predmety ochrany s prevádzkovateľmi ubytovacích zariadení, pričom odmena bola stanovená práve podľa sadzobníka žalobcu. Keďže sa v roku 2016 pri uzatváraní hromadných licenčných zmlúv vychádzalo zo sadzobníka žalobcu a bolo uzatvorených vyše 300 zmlúv, súd dospel k záveru, že uvedená odmena za získanie práva na použitie predmetov ochrany chránených žalobcom bola obvyklá v čase neoprávneného zásahu žalovaného do týchto práv. Žalobca preto mohol požadovať od žalovaného odmenu v zmysle svojho sadzobníka.

16. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že žalobca účinne poprel tvrdenia žalovaného v predmetnom konaní. Zo zisteného skutkového stavu potom súd vyvodil dôvodnosť žaloby a žalovaného zaviazal na zaplatenie sumy 910,- eur, ktorá predstavuje súčin počtu izieb s TV prijímačmi a výšky odmeny určenej podľa sadzobníka žalobcu pre 3* hotel.

17. Keďže sa žalovaný dostal do omeškania so zaplatením uvedenej sumy, súd ho podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. zaviazal na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 910,- eur od 15.12.2017 do zaplatenia, t.j. odo dňa spísania žaloby.

18. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

19. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, keď celkový úspech žalobcu bol 100%. Podľa pomeru úspechu v spore vznikol nárok na náhradu trov konania žalobcovi. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno písomne podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Bratislava I.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 CSP) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP). Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.