Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Rozsudok_6Co-206-2018.pdf
PDF · 102.38 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/206/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Galdunovej a sudcov JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Alexandra Husivargu v spore žalobcu: P.. Z. S., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom E. XXX, zastúpený JUDr. Katarínou Adamovskou, advokátkou, so sídlom v Košiciach, Žižkova 6, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Štúrova 2, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice-okolie zo dňa 6. apríla 2018 sp.zn. 16C/78/2014
rozhodol:
M e n í zaväzujúci výrok rozsudku v napadnutej časti príslušenstva tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 1.500 € od 4.6.2018 do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu zamieta.
Stranám sporu n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice - okolie (ďalej len súd prvej inštancie alebo len súd) rozsudkom zo dňa 6.4.2018 č.k. 6C/78/2014-167 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.500 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 1.500 € od 15.11.2013 do zaplatenia. (výrok I.). Žalobu v zostávajúcom rozsahu zamietol (výrok II.) a vyslovil, že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov konania (výrok III.).
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal od žalovanej zaplatenia sumy 12.850,09 € s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne od 15.11.2013 do zaplatenia titulom náhrady škody spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami a nesprávnym úradným postupom orgánov verejnej moci a nemajetkovej ujmy, uplatnenej v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci (ďalej len zákon č. 514/2003 Z.z.). Žalobca si uplatnil u žalovanej nárok na náhradu škody žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku zo dňa 8.3.2013 v celkovej výške 14.914,09 € pozostávajúcej z trov právneho zastúpenia v trestnom konaní v sume 2.000 €, nákladov na cesty na vyšetrovacie úkony v sume 64 €, ušlý zisk v sume 6.250,09 € a nemajetkovú ujmu v sume 6.600 €. Žalovaná uznala nárok na náhradu škody vo výške 1.418,99 € a to titulom trov právneho zastúpenia v trestnom konaní v sume 1.354,99 € a titulom náhrady cestovného vo výške 64 € (uznaný nárok žalobcovi dňa 19.12.2013 uhradila). Zostávajúcu časť uplatneného nároku bez bližšieho odôvodnenia odmietla. Žalobca si podanou žalobou uplatnil nárok na náhradu ušlého zisku vo výške 6.250,09 € a náhradu nemajetkovej ujmy v sume 6.600 €, s príslušenstvom.
3. Súd vec právne posúdil podľa § 3 ods. 1, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1 a 4, § 4 ods. 1 písm. f/, § 17 ods. 1,2, § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. spolu s § 517 ods. 1 veta prvá, ods. 2 OZ a § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.. Konštatoval, že existencia nezákonných rozhodnutí a nesprávneho postupu orgánov činných v trestnom konaní tak, ako to tvrdil žalobca a ako to konštatoval generálny prokurátor SR v uznesení zo dňa 10.8.2012 vyplynula z obsahu pripojeného vyšetrovacieho spisu ČVS:ORP-63/OVK-KS-2012 a spornými ostal vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonnými rozhodnutiami, resp. nesprávnym úradným postupom a škodou uplatňovanou žalobcom. Po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že v prípade uplatnenej náhrady ušlého zisku v sume 6.250,08 € nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vznikom ušlého zisku (nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi znížením príjmu a trestným stíhaním), preto považoval nárok žalobcu na náhradu ušlého zisku za nedôvodný a jeho výškou sa nezaoberal. Vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie dospel k záveru, že u žalobcu nie je dostatočným zadosťučinením len konštatovanie porušenia práva, pretože došlo k závažnému narušeniu dôstojnosti žalobcu, k poškodeniu jeho dobrého mena a občianskej cti a narušeniu rodinných vzťahov. Zhodnotiac vykonané dokazovanie súd ustálil ako dôvodnú a primeranú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1.500 €.
4. Vo vzťahu k uplatnenému príslušenstvu súd vychádzal z úvahy, že právo žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania z priznanej sumy vyplýva z ust. § 517 Občianskeho zákonníka a analogického použitia ust. § 16 ods.4 zákona č. 514/2003 Z.z.. Poukázal na to, že listom zo dňa 25.10.2013 žalovaná oznámila žalobcovi, že nárok na náhradu škody v rozsahu prevyšujúcom 1.418,99 eur neuspokojí a uzavrel, že v žalobe uvedený počiatok omeškania 15.11.2013 je teda v súlade s ustanovením § 16 ods.4 zákona č. 514/2003 Z.z.. Výšku úrokov určil podľa ust. § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z..
5. O trovách konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP spolu s § 255 ods. 1 CSP. Mal za to, že žalobca bol v konaní procesne úspešnou stranou v časti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, nakoľko rozhodnutie o rozsahu nemajetkovej ujmy v peniazoch je stanovené na základe voľnej úvahy súdu a sporová strana, ktorá uspeje pri posudzovaní tohto nároku, sa v súlade s ustálenou súdnou praxou považuje za plne úspešnú (k tomu viď uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 8.2.2017, sp.zn. I. ÚS 56/2017). V zostávajúcom rozsahu t.j. v časti náhrady ušlého zisku bol neúspešným. Súd teda uzavrel, že úspech žalobcu sa rovná jeho neúspechu, a preto rozhodol, že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov konania.
6. Proti uvedenému rozsudku podala žalovaná v zákonnej lehote odvolanie proti výroku I. v časti, kde jej bolo uložené zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 1.500 € od 15.11.2013 do zaplatenia, z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti zmenil tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 1.500 € do 30 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu zamietne. Žalovaná namietala nesprávne právne posúdenie veci vo vzťahu k napadnutej časti úroku z omeškania, nakoľko súd rozhodol v rozpore s ustálenou judikatúrou. Poukázala na rozsudok najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Co/15/97 z 24. júna 1998 uverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 45/2000, v zmysle ktorého povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia; až po uplynutí takto určenej lehoty plnenia sa dlžník dostáva do omeškania. Tento názor Najvyšší súd SR následne potvrdil aj v rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/185/2011 zo 14. marca 2012. Žalovaná sa teda v danom prípade nemohla dostať do omeškania a nie je možné ju spravodlivo zaviazať k úhrade úrokov z omeškania z určenej sumy nemajetkovej ujmy.
7. Žalobca ostal v odvolacom konaní nečinný.
8. Odvolaním bola napadnutá iba tá časť vyhovujúceho výroku, ktorou súd žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 1.500 € od 15.11.2013 do zaplatenia, preto predmetom odvolacieho prieskumu bolo posúdenie vecnej správnosti výroku v tejto časti.
9. Predmetom odvolacieho prieskumu nebola tá časť výroku , ktorým súd vyhovel žalobe v časti o zaplatenie sumy 1.500 € ani výrok, ktorým súd zamietol žalobu v prevyšujúcej časti.
10. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku účinného od 01.07.2016, ďalej len CSP) prejednal odvolanie žalovanej ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP, teda preskúmal rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, z hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je dôvodné.
11. V prejednávanom spore neboli splnené podmienky ani na potvrdenie rozsudku vyhovujúceho výroku v napadnutej časti úrokov z omeškania, ani na jeho zrušenie, preto odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zmenil tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia (§ 388 CSP).
12. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 7. mája 2019 o 10.40 hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 30.4.2019 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario.
13. Žalovaná namietala odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, t. j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
14. K uplatnenému dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.
15. Odvolací súd dospel k záveru, že je naplnený odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP.
16. Podľa Čl.2 ods.1,2 a 3 CSP ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu.
17. Za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu treba považovať predovšetkým rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, vydávanej Najvyšším súdom Slovenskej republiky od 1.1.1993 s pôvodným názvom Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky (pokiaľ neboli v neskoršom období judikatórne prekonané), ako i rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorých bol opakovane potvrdený určitý právny názor, alebo výnimočne aj jednotlivé rozhodnutie, pokiaľ neskôr vydané rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v tomto rozhodnutí nespochybnili, prípadne ich akceptovali a vecne na ne nadviazali. Vzhľadom na účel právnej úpravy dovolania, ktorým je v prípade dovolacieho dôvodu spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci predovšetkým riešenie doteraz neriešených otázok zásadného právneho významu, treba do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu zahrnúť aj rozhodnutia publikované v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávanej Najvyšším súdom ČSFR, Najvyšším súdom ČR a Najvyšším súdom SR v dobe do 31. 12. 1992, ako aj rozhodnutia uverejnené v Zborníkoch stanovísk, správ o rozhodovaní súdov a súdnych rozhodnutí Najvyšších súdov ČSSR, ČSR a SSR vydaných SEVT Praha v rokoch 1974 (č. I, 1965 - 1967), 1980 (č. II, 1964 - 1969) a 1986 (č. IV, 1970 - 1983), pokiaľ sú stále použiteľné (najmä z hľadiska ich súladu s hodnotami demokratického právneho štátu) a neboli prekonané neskoršou judikatúrou. Napokon vzhľadom na čl. 2 ods. 2 CSP je potrebné za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu považovať aj rozhodovaciu prax ďalších najvyšších súdnych autorít, a to Ústavného súdu Slovenskej republiky, Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. januára 2018 sp. zn. 6 Cdo 29/2017)
18. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu, ako aj s argumentáciou žalovanej v odvolaní, má za to, že žalovaná v danom prípade dôvodne namietala nesprávne právne posúdenie vo vzťahu k príslušenstvu, pretože súd vychádzal z nesprávnej úvahy, že pri posúdení práva žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania z priznanej sumy je potrebné analogické použitie ust. § 16 ods.4 zákona č. 514/2003 Z.z.
19. Súd prvej inštancie tak rozhodol v rozpore s ustálenou judikatúrou (a to rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/185/2011 a rozsudkom NS SR sp. zn. 1Cdo/15/97), podľa ktorej povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia, a až po uplynutí takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania.
20. Odvolací súd nezistil žiaden dôležitý dôvod, pre ktorý by sa mal súd odchýliť od záverov uvedených rozhodnutí. Podporne poukazuje aj na aktuálne rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/100/2017 zo dňa 17. októbra 2018. V uvedenom rozhodnutí Najvyšší súd Slovenskej republiky okrem iného (keďže riešil najmä otázku ne/prípustnosti aplikácie § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, že nezákonné rozhodnutie bolo vydané v čase pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 412/2012 Z.z., t.j. pred 1. januárom 2013) riešil tiež otázku omeškania s plnením nemajetkovej ujmy, kde považoval za potrebné vychádzať zo záverov vyslovených v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Mcdo/16/2011, 6Cdo/185/2011 a 1Co/15/1997. Konštatoval, že nezistil žiadny dôležitý dôvod, pre ktorý by sa mal odchýliť od publikovaného záveru v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, zošit 3, pod por. č. 45/2000 (rozsudok NS SR z 24. júna 1998 sp. zn. 1Co/15/1997). Naopak názor odvolacieho súdu (v konaní, ktoré bolo predmetom dovolacieho prieskumu) o počiatku omeškania dňom kedy rozhodla žalovaná o nepriznaní náhrady žalobcovi považoval za nesprávny.
21. Vychádzajúc z uvedených úvah aj v preskúmavanom prípade povinnosť žalovanej zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vznikla až na základe právoplatného súdneho rozhodnutia. Až po uplynutí lehoty na plnenie sa žalovaná mohla dostať do omeškania.
22. V danom prípade náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch priznal súd žalobcovi preskúmavaným rozsudkom, ktorý v tejto časti nebol stranami sporu napadnutý odvolaním, preto nadobudol právoplatnosť dňa 29.5.2018 (rozsudok doručený právnemu zástupcovi žalobcu dňa 10.5.2018 a žalovanej dňa 11.5.2018, teda 15-dňová lehota na podanie odvolania u žalobcu začala plynúť 11.5.2018 a posledným dňom 15-dňovej lehoty bol deň 27.5.2018 a pre žalovanú začala plynúť dňa 12.5.2018 a posledný deň lehoty bol deň 28.5.2018).
23. Podľa § 232 ods. 3 CSP lehota na plnenie je 3 dní a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.
24. Podľa § 121 ods. 2 CSP do plynutia lehoty určenej podľa dní sa nezapočítava deň, keď nastala skutočnosť určujúca začiatok lehoty.
25. Podľa § 121 ods. 4 CSP, ak koniec lehoty pripadne na sobotu alebo deň pracovného pokoja, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň.
26. Nejasnosť výroku súdneho rozhodnutia nenastane ani vtedy, pokiaľ v ňom lehota na splneniu uloženej povinnosť konkrétne nebola určená. V takom prípade by totiž bola namieste aplikácia ust. § 160 ods. 1 O.s.p.. Uvedené ustanovenie vymedzuje podporne konkrétnu lehotu pre situáciu, že súd vo výroku rozhodnutia lehotu na splnenie uloženej povinnosti neurčil (rozhodnutie NS ČR sp.zn. 32Cdo/3571/2007).
27. Z citovaných ustanovení jednoznačne vyplýva, že v prípade, ak súd v rozhodnutí neurčí lehotu na plnenie, prichádza do úvahy aplikácia citovaného ustanovenia § 232 ods. 3 CSP a teda platí, že povinnosť má byť splnená v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Uvedená paričná lehota začína plynúť od momentu právoplatnosti rozhodnutia a keďže je stanovená podľa dní uplatní sa pravidlo počítania času podľa citovaného ustanovenia § 121 ods. 2. Lehota na plnenie teda začína plynúť nasledujúci deň po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku na plnenie. Zároveň v prípade, že posledný deň lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je potrebné aplikovať citované ustanovenie § 121 ods. 4 CSP a posledným dňom lehoty je najbližší nasledujúci pracovný deň.
28. V zmysle uvedených zásad 3-dňová lehota na plnenie začala plynúť dňa 30.5.2018 (deň nasledujúci po dni, kedy rozsudok nadobudol právoplatnosť). Tretí deň lehoty (1.6.2018) pripadol na sobotu, preto je posledným dňom lehoty na plnenie najbližší nasledujúci pracovný deň, a to 3.6.2018.
29. Až márnym uplynutím vyššie uvedenej 3-dňovej lehoty na plnenie počítanej od právoplatnosti rozsudku, ktorým súd zaviazal žalovanú k povinnosti zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 1.500 € sa žalovaná v danom prípade mohla dostať do omeškania, preto počiatok omeškania odvolací súd ustálil na deň 4.6.2018, od ktorého dňa priznal žalobcovi nárok na úroky z omeškania.
30. Podľa ust. § 517 ods.1 veta prvá, ods.2 Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní a ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
31. Odvolací súd v súlade s cit. ustanovením § 517 Občianskeho zákonníka výšku úrokov určil podľa ust. § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., podľa ktorého je táto o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, čo v danom prípade predstavuje 5 % z dlžnej sumy ročne (5 % + 0,00%).
32. Z týchto dôvodov odvolací súd podľa § 388 CSP zmenil výrok rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej časti vyhovujúceho výroku tak, že uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi (okrem istiny) úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.500 € od 4.6.2018 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej časti príslušenstva žalobu zamietol.
33. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že žalovaná v odvolaní žiadnym spôsobom neodôvodnila svoj návrh na stanovenie lehoty na plnenie do 30 dní, preto odvolací súd nemohol posúdiť, či sa jedná o odôvodnený prípad, kedy by bolo možné určiť dlhšiu lehotu v zmysle § 232 ods. 3 veta druhá CSP.
34. O trovách celého konania (na súde prvej inštancie aj pred odvolacím súdom) odvolací súd rozhodol v zmysle ust. § 396 ods. 2 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 2 a § 262 ods. 1 CSP.
35. Podľa § 396 ods. 2 CSP ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie.
36. Podľa § 255 ods. 2 CSP ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
37. Podľa ust. § 262 ods. 1 O.s.p. o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
38. V nadväznosti na výsledok sporu (po rozhodnutí odvolacieho súdu) obe strany sporu mali čiastočný úspech, keď žalobca bol v konaní procesne úspešnou stranou v časti priznania náhrady nemajetkovej ujmy (v ktorej časti sa jedná o nárok priznaný na základe voľnej úvahy súdu vo vzťahu k výške nemajetkovej ujmy a strana sporu, ktorá uspeje pri posudzovaní základu nároku sa v súlade s ustálenou súdnou praxou považuje za plne úspešnú, tak ako na to poukázal aj súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia) a v zostávajúcom rozsahu, t.j. v časti náhrady ušlého zisku bol žalobca neúspešný. Odvolací súd preto rozhodol, že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov konania.
39. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).