Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_4C-283-2013.pdf
PDF · 127.95 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
KK-4C/283/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Kežmarok sudkyňou JUDr. Erikou Borovskou v právnej veci žalobkyne EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpenej advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti žalovanému v 1. rade Š. Č., G.. XX. X. XXXX, v 2. rade L. Č., G.. X. XX. XXXX, U. K. L., P. XX, obaja zastúpení Mgr. Luciou Lorenčíkovou, advokátkou, Námestie sv. Egídia 95, Poprad a v 3. rade B. V., G.. X. X. XXXX, K. M. A., W. XX/XX, zastúpený JUDr. Marošom Zimom, advokátom so sídlom Stará Ľubovňa, Vsetínska 19, o zaplatenie 12 123,81 eur s prísl., takto
rozhodol:
I. Konanie ohľadne istiny vo výške 150 eur s prísl. z a s t a v u j e.
II. Konanie o vzájomnej žalobe žalovaných v 1. a 2. rade o zaplatenie finančného zadosťučinenia za porušenie práv spotrebiteľa vo výške 1000 eur z a s t a v u j e.
III. Žalobu z a m i e t a.
IV. Žalobkyňa j e p o v i n n á zaplatiť žalovaným v 1.-3. rade náhradu trov konania v plnom rozsahu do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia súdneho úradíka o jej výške.
odôvodnenie:
1. Žalobkyňa sa žalobou podanou na súd dňa 17.4.2013 domáhala na žalovaných v 1.- 3. rade zaplatenia 12 123,81 eur, kapitalizovaných úrokov z omeškania 1 628,74 eur, a úrokov z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 12 024,05 eur od 29.3.2013 do zaplatenia tak, že splnením povinnosti jedným zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť ostatných žalovaných, a náhrady trov konania.
2. Zástupca žalobkyne žalobu odôvodnil tvrdeniami, že Slovenská sporiteľňa a.s., Tomášiková 48, Bratislava, IČO: 00 151 653, (ďalej len „Slovenská sporiteľňa a.s.“), a žalovaní v 1.a 2. rade dňa 28.5.2004 uzavreli zmluvu o splátkovom úvere č. 492319447 podľa ust. § 497 - § 507 Obchodného zákonníka, ktorej súčasťou sú všeobecné obchodné podmienky v znení ich dodatkov. Na základe tejto zmluvy Slovenská sporiteľňa a.s. poskytla žalovaným v 1. a 2. rade peňažné prostriedky. Podmienky čerpania týchto peňažných prostriedkov, podmienky splácania peňažných prostriedkov, podmienky pri neplnení zmluvných povinností, a ďalšie náležitosti sú upravené v zmluve a všeobecných obchodných podmienkach. Žalovaný v 3. rade prevzal na seba ručiteľský záväzok za splnenie záväzkov žalovaných v 1. a 2. rade zo zmluvy o úvere .
3. Žalovaní v 1. a 2. rade neplatili v stanovených termínoch dohodnuté splátky, čím porušili svoje zmluvné povinnosti. Preto Slovenská sporiteľňa a.s. od zmluvy o splátkovom úvere odstúpila a žalovaných vyzvala na úhradu dlžnej sumy.
4. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej podľa § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka dňa 28.9.2011 Slovenská sporitelňa a.s. postúpila svoju pohľadávku voči žalovaným zo zmluvy na žalobkyňu. Ku dňu postúpenia pohľadávka generovaná bankovým systémom Slovenskej sporiteľne a.s. predstavovala 13 973,81 eur (420 975,- Sk) a pozostávala z istiny úveru vo výške 13 874,05 eur (417 969,63,- Sk) a úrokov z omeškania vo výške 99,76 eur (3 005,37,- Sk). Tento záväzok žalovaná v 2. rade uznala v dohode o uznaní záväzku, spolu s nákladmi inkasného konania, ktoré si v konaní tiež uplatňuje.
5. Následne v dobe od 24.11.2011 do 28.3.2013 žalovaní na pohľadávku zaplatili 13 splátok v rôznej výške, od 50 eur do 300 eur tak, ako ich špecifikuje v žalobe, celkom 1 850 eur. Dlžná suma tak ku dňu podania žaloby predstavovala 12 123,81 eur (365 241,90,-Sk) a pozostávala z neuhradenej istiny úveru vo výške 12 024,05 eur (362 236,53,- Sk) a kapitalizovaných úrokov z omeškania za obdobie do 28.3.2013 vo výške 1 628,74 eur (49 067,42,- Sk). Žalobou sa žalobkyňa domáha aj zaplatenia úrokov z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 12 024,05 eur od 29.3.2013 do zaplatenia.
6. Spolu so žalobou žalobkyňa predložila súdu listiny, a to zmluvu o splátkovom úvere č. 0492319447, dohodu o ručení, všeobecné obchodné podmienky, dohodu o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach, zmluvu o postúpení pohľadávok č.1285/201/CE vrátane Prílohy č.1, oznámenia o postúpení pohľadávky s podacími poštovými lístkami, pokusy o zmier a výzvy k úhrade pohľadávky.
7. Dňa 13.8.2013 súd vydal vo veci platobný rozkaz č.k. 4Ro/113/2013-39, ktorým uložil žalovaným v 1.-3. rade povinnosti v súlade so žalobnou žiadosťou. Platobný rozkaz bol žalovaným v 1. a 2. rade doručený dňa 15.8.2013 a žalovanému v 3. rade dňa 16.8.2013. Proti tomuto platobnému rozkazu podali všetci žalovaní dňa 30.8.2013 odpor. Žalovaní v 1. a 2. rade v odpore navrhli žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Vzniesli námietku premlčania nároku a namietli nesprávnosť vyčíslenia výšky nárokov uplatnených žalobou. Uviedli, že zmluva o splátkovom úvere je zmluvou spotrebiteľskou. Navrhli, aby súd túto zmluvu ako aj dohodu o uznaní záväzku žalovanou v 2. rade preskúmal z pohľadu ochrany ich práv ako spotrebiteľov. Obsahom podania vo veci odporu žalovaných v 1. a 2. rade je aj vzájomná žaloba týchto žalovaných, ktorou s poukazom na § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov žiadali uložiť žalobkyni zaplatiť im spoločne a nerozdielne primerané finančné zadosťučinenie za porušenie ich práv ako spotrebiteľov vo výške 1 000 eur. Žalovaný v 3. rade navrhoval žalobu žalobkyne voči nemu zamietnuť. Rovnako vzniesol námietku premlčania nároku. Uviedol, že dohodu o uznaní dlhu nepodpísal. Preto ho nemôže zaväzovať.
8. Podľa § 174 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok účinného do 30.6.2016, teda v čase podania odporu žalovanými proti platobnému rozkazu (ďalej len „ Občiansky súdny poriadok“) zrušeného zákonom č.160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok účinným od 1.7.2016 (ďalej len „Civilný sporový poriadok“) ak čo len jeden z odporcov podá včas odpor s odôvodnením vo veci samej, zrušuje sa tým platobný rozkaz v plnom rozsahu a súd nariadi pojednávanie. Vychádzajúc z tejto procesnej právnej úpravy účinnej v čase podania odporov žalovanými podaním odporov všetkými žalovanými došlo k zrušeniu platobného rozkazu v celom rozsahu zo zákona. Preto súd začal vykonávať procesné úkony smerujúce k prípade pojednávania.
9. Zástupca žalobkyne na výzvu súdu na tvrdenia žalovaných v odporoch reagoval podaniami zo dňa 10.3.2014. V podaniach vyslovil nesúhlas s námietkami premlčania nároku. Argumentoval, že zmluva o splátkovom úvere je tzv. absolútnym obchodom. Na záväzkový vzťah medzi stranami založený touto zmluvou je preto potrebné aplikovať Obchodný zákonník, vrátane ust. § 397, ktoré upravuje štvorročnú premlčaciu dobu. Táto štvorročná premlčacia doba začala plynúť dňom uzavretia dohody o uznaní záväzku žalovanou v 2. rade, tzn. dňom 7.11.2011.
Vo vzťahu k nesprávnosti vyčíslenia výšky uplatnených nárokov poukazoval na dohodu o uznaní nároku uzavretú medzi žalobkyňou a žalovanou v 2. rade zo dňa 7.11.2011. Vzájomnú žalobu žalovaných v 1. a 2. rade navrhol zamietnuť. Namietol, že žalobkyňa si žalobou neuplatňuje žiadne plnenie, ktoré by vychádzalo z ustanovení, na ktoré žalovaní v 1. a 2. rade poukazujú, a ktoré považujú za neprijateľné zmluvné podmienky . Vo vzťahu k žalovanému v 3. rade poukázal na ust. § 323 ods. 3 Obchodného zákonníka, podľa ktorého uznanie záväzku má účinky aj voči ručiteľovi.
10. Žalovaní v 1. a 2. rade na vyjadrenie zástupcu žalobkyne na výzvu súdu reagovali podaním zo dňa 22.8.2014, v ktorom zotrvali na návrhu na zamietnutí žaloby. Argumentovali, že zmluva o splátkovom úvere je vychádzajúc z ust § 52 Občianskeho zákonníka zmluvou spotrebiteľskou. Preto na právne vzťahy ňou založené sa plne vzťahujú aj právne normy týkajúce ochrany spotrebiteľa. Aplikáciu ustanovení Obchodného zákonníka na premlčanie a na ďalšie nároky vyplývajúce z tohto spotrebiteľského vzťahu považujú za obchádzanie ustanovení slúžiacich právnej ochrane spotrebiteľa.
11. Zástupca žalobcov v podaní zo dňa 25.6.2015 zotrval na argumentácií, že zmluva o splátkovom úvere, ktorá bola uzavretá 28.5.2004, tzn. pred 1.1.2008, kedy nebolo možné práva a povinnosti zo zmluvy o úvere uzavretej podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka posudzovať podľa § 52 - § 54 Občianskeho zákonníka, nie je zmluvou spotrebiteľskou. Tvrdil, že právne vzťahy založené touto zmluvu sa bez ohľadu na povahu strán spravujú len Obchodným zákonníkom. Poukázal na viaceré rozhodnutia súdov, ako rozhodnutia NS SR zo dňa 24.3.2015 sp.zn. 7MCdo 9/2014, zo dňa 28.4.2011 sp.zn. 2MCdo 3/2011 a zo dňa 27.3.2013 sp.zn. 6MCdo 4/2012. Ďalej uviedol že žalovaná v 2. rade záväzok uplatnený žalobou čo do dôvodu a čo do výšky uznala v súlade s ust. § 323 Obchodného zákonníka. Dôsledkom tohto uznania je vznik nevyvrátiteľnej domnienky o tom, že záväzok v čase uznania v uznanom rozsahu trval. Dôkazné bremeno o tom, že záväzok nevznikol alebo v čase jeho uznania netrval, uznaním záväzku prešlo na žalovanú v 2. rade. Odo dňa tohto uznania záväzku začala plynúť nová 4 ročná premlčacia doba. Na podporu týchto svojich tvrdení poukázal na uznesenie NS SR zo dňa 24.3.2015 sp.zn. 7MCdo 9/2014.
12. Podaním doručeným súdu elektronicky dňa 13.7.2015 a následne poštou dňa 20.7.2015 zástupca žalobkyne zobral žalobu ohľadne istiny vo výške 150 eur späť. Požiadal o zastavenie konania v tejto časti. Späťvzatie odôvodnil tak, že žalovaní po podaní žaloby dňa 26.4.2013 zaplatili 150 eur. Naďalej trval na zaplatení 11 973,81 eur, kapitalizovaných úrokov z omeškania 1 628,74 eur, a úrokov z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 12 024,05 eur od 29.3.2013 do 26.4.2013 a zo sumy 11 874,05 eur od 27.4.2013 do zaplatenia.
13. Na prvom pojednávaní konanom dňa 14.7.2015 zástupca žalobkyne trval na podanej žalobe tak, ako bola upravená čiastočným späťvzatím podľa bodu 12. tohto rozsudku. Zástupca žalovaných v 1. - 3. rade na tomto pojednávaní trval na zamietnutí žaloby. Vzájomnú žalobu žalovaných v 1. a 2. rade proti žalobkyni o zaplatenie primeraného zadosťučinenia za porušenie ich práv ako spotrebiteľov zobral na tomto pojednávaní v celom rozsahu späť a požiadal o zastavenie konania v tejto časti.
14. Podľa § 144 Civilného sporového poriadku žalobca môže vziať žalobu späť. Podľa § 145 ods. 1 veta prvá Civilného sporového poriadku ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví. Podľa § 146 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie.
15. V prejednávanom spore žalobkyňa zobrala žalobu sčasti, a to ohľadne istiny vo výške 150 eur spolu s jej príslušenstvom späť skôr, než súd otvoril vo veci prvé pojednávanie. Súd preto rešpektoval tento dispozitívny úkon žalobkyne so žalobou a konanie sčasti, v ktorej žalobkyňa zobrala žalobu späť, v súlade s citovanou právnou úpravou Civilného sporového poriadku zastavil (Výrok I.).
Na prvom pojednávaní konanom dňa 14.7.2015 zástupca žalovaných v 1. a 2. rade zobral späť v celom rozsahu vzájomnú žalobu týchto žalovaných voči žalobkyni o zaplatenie 1 000 eur. Zástupca žalobkyne na pojednávaní vyhlásil, že voči späťvzatiu vzájomnej žaloby nemá výhrady. Preto súd aj konanie o vzájomnej žalobe žalovaných v 1. a 2. rade zastavil (Výrok II.).
16. V priebehu ďalšieho konania zástupca žalobkyne trval na zvyšnej časti žaloby s poukazom na doterajšiu argumentáciu a žiadal žalobe vyhovieť. Zástupcovia žalovaných v 1.-3. rade okrem už vyššie uvedenej argumentácie namietli aj nedostatok vecnej aktívnej legitimácie žalobkyne v spore s odôvodnením, že žalobkyňa nepreukázala splnenie zákonných podmienok stanovených ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení neskorších predpisov a doplnení pre postúpenie pohľadávky zo zmluvy o splátkovom úvere zo Slovenskej sporiteľne a.s. na ňu. Zástupca žalovaného v 3. rade namietal, že v danom prípade absentuje predovšetkým predčasné zosplatnenie úveru bankou. Z listín predložených žalobkyňou vyplýva, že k predčasnému zosplatneniu úveru pristúpila až žalobkyňa. Taktiež absentuje písomná výzva banky na úhradu dlhu adresovaná žalovaným. Na podporu svojej argumentácie poukázal na rozsudok NS SR zo dňa 28.3.2017 sp.zn. 7Cdo 26/2017 a rozsudky Krajského súdu v Prešove sp.zn. 2Co 328/2015, sp.zn. 19Co 177/2014 a sp.zn 4Co 145/2014. Uviedol, že pokiaľ zástupca žalobkyne poukazuje na odchýlne dojednanie vo všeobecných obchodných podmienkach, keďže zmluva o splátkovou úvere je zmluvou spotrebiteľskou, nie je možné podmienky postúpenia pohľadávky v spotrebiteľskej zmluve dohodnúť odchýlne od zákona v neprospech spotrebiteľa. Zástupca žalobkyne s námietkou nedostatku vecnej aktívnej legitimácie žalobkyne v spore nesúhlasil z dôvodov, ktoré uviedol v písomnom podaní doručenom súdu dňa 17.9.2018.
17. Súd spor prejednal a na pojednávaní konanom dňa 3.5.2019 vyhlásil rozsudok, ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol (Výrok III.). K dôvodom zamietnutia žaloby súd uvádza:
18. Podľa čl. 8 zákona Civilného sporového poriadku strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. Podľa § 149 Civilného sporového poriadku prostriedkami procesného útoku a prostriedky procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky. Podľa § 150 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd strany požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia. Podľa § 151 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné. Podľa § 154 Civilného sporového poriadku prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Podľa § 290 Civilného sporového poriadku spotrebiteľský spor je spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou. Podľa § 295 Civilného sporového poriadku súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí takýto dôkaz.
19. Žalovaní v 1.-3. rade nepopreli žiadne zo skutkových tvrdení žalobkyne v žalobe. Skutkové tvrdenia žalobkyne uvedené v žalobe vyplývajú aj z listinných dôkazov v spise, ktoré žalobkyňa navrhla ako dôkazy v žalobe. Preto súd v súlade s citovanou právnou úpravou Civilného sporového poriadku nepovažoval za sporné, že dňa 28.5.2004 Slovenská sporiteľňa a.s., Tomášikova 49, Bratislava, IČO: 00 151 653 (ďalej len „banka“) uzavrela so žalovanými v 1. a 2. rade ako dlžníkmi zmluvu o splátkovom úvere tak, ako vyplýva z listiny predloženej žalobkyňou označenej ako „ZMLUVA O SPLÁTKOVOM ÚVERE č. 0492319447“ (ďalej len „ zmluva o úvere“), súčasťou ktorej sú „Všeobecné obchodné podmienky“ (ďalej len „všeobecné zmluvné podmienky“). Zmluvou o úvere sa banka zaviazala poskytnúť žalovaným v 1. a 2. rade úver na kúpu a rekonštrukciu domu vo výške 350 000,-Sk (11 617,87 eur) pri úrokovej sadzbe 9,3% ročne, za poplatok za poskytnutie úveru vo výške 2% z výšky úveru a poplatok za správu úveru vo
výške 40,- Sk (1,33 eur) mesačne . Žalovaní v 1. a 2. rade sa v zmluve zaviazali platiť banke mesačné splátky vo výške po 4 550,-Sk (151 eur) splatné vždy k 20. dňu v kalendárnom mesiaci so splatnosťou prvej splátky dňa 20.6.2004 a poslednej splátky dňa 20.5.2014.
20. Z dohody o ručení zo dňa 28.5.2014 uzavretej medzi bankou a žalovaným v 3. rade vyplýva, že žalovaný v 3. rade písomne vyhlásil, že banku uspokojí, ak žalovaní v 1.a 2. rade ako dlžníci nesplnia svoje záväzky zo zmluvy o úvere špecifikované v čl. II tejto dohody.
21. Žalovaní nepopreli a súd vychádzajúc z listinných dôkazov v spise nepovažoval za sporné ani skutkové tvrdenie žalobkyne, že na základe uvedenej zmluvy o úvere bol žalovaným v 1. a 2. rade dohodnutý úver poskytnutý, a že žalovaní v 1. a 2. rade dohodnuté mesačné splátky neplatili riadne a včas.
22. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o úvere tzn. k 28.5.2004 (ďalej len „Občiansky zákonník“) spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
23. Súd sa nestotožnil s argumentáciou zástupcu žalobkyne, že zmluva o úvere zo dňa 28.5.2004 nie je zmluvou spotrebiteľskou, a predmetnú zmluvu o úvere upravenú ako zmluvný typ v ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka súd považoval za zmluvu spotrebiteľskú, a žalovaných v právnom vzťahu založenom touto zmluvou o úvere za spotrebiteľov. Žalovaní v 1. a 2. rade sú v zmluve označení údajmi fyzických osôb - nepodnikateľov. Žiadna zo strán v spore neuviedla žiadne tvrdenia a z listinných dôkazov v spise nevyplývajú žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali pravdepodobnosti záveru, že títo žalovaní pri uzatváraní zmluvy o úvere konali v rámci svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. Súd len dodáva, že podľa ustálenej rozhodovacej praxe povinnosť tvrdenia ako aj dôkazné bremeno bolo na žalobkyni, ktorá v prípade, že žalovaní konali v rámci svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti, bola povinná uviesť rozhodujúce skutkové tvrdenia odôvodňujúce prijatie tohto záveru a tieto tvrdenia podložiť dôkazmi. Postavenie banky ako dodávateľa pri uzatváraní zmluvy o úvere vyplýva z predmetu jej podnikateľskej činnosti.
24. Vo vzťahu k cit. ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 1.1.2008, tzn. v čase uzavretia zmluvy o úvere súd poukazuje na doterajšiu vcelku jednotnú súdnu prax a dodáva, že určenie typov zmlúv, ktoré podľa tohto ustanovenia v tom čase mali povahu spotrebiteľských zmlúv nebolo v súlade s nepriamymi účinkami smerníc európskeho spoločenstva týkajúcimi sa spotrebiteľských vzťahov, čo bolo dôvodom následnej zmeny ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka vykonanej zákonom č.568/2007 Z,z., ktorým došlo k zosúladeniu tohto ustanovenia s nadnárodnou právnou úpravou a vymedzeniu spotrebiteľských zmlúv ako zmlúv uzavretých medzi dodávateľom a spotrebiteľom bez ohľadu na ich právnu formu.
25. Spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy je podľa cit. § 290 a nasl. Civilného sporového poriadku sporom spotrebiteľským. Žalovaní majú v spore postavenie spotrebiteľov. Preto sa súd stotožnil s obranou žalovaných, že v spore požívajú právnu ochranu, ktorú vnútroštátne predpisy (vrátane § 290 a nasl. Civilného sporového poriadku) ako aj legislatíva Európskej únie spotrebiteľom za účelom zabezpečenia rovnosti zmluvných strán pri vstupe do zmluvného vzťahu ako aj v jeho priebehu zabezpečujú.
26. Súd len dodáva, že závere o spotrebiteľskom charaktere zmluvy o úvere nič nemení skutočnosť, že podľa názoru súdu v danom prípade sa nejedná o zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 258/2001 Z.z. o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere, nakoľko tento zákon sa nevzťahoval na zmluvy o poskytnutí úveru na účely nadobudnutia existujúcich alebo projektovaných
nehnuteľností, dodatočné alebo ďalšie stavebné úpravy dokončených stavieb a ich údržbu (§ 1 ods.2 písm. a) zákona) .
27. V prejednávanom spore s poukazom na spotrebiteľskú zmluvu o úvere a následne uzavretú dohodu o uznaní záväzku si nárok na zaplatenie istiny vo výške 11.973,81 eur spolu s jej príslušenstvom voči žalovaným neuplatnila banka, ktorá úver žalovaným v 1. a 2. rade poskytla (ide teda o tzv. bankový úver), ale nebankový subjekt, a to obchodná spoločnosť EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom, Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803. Táto nebanková spoločnosť svoju vecnú aktívnu legitimáciu v spore dôvodila poukazom na zmluvu o postúpení pohľadávok uzavretú s bankou dňa 28.9.2011, ktorú predložila spolu so žalobou.
28. Z listiny označenej ako „Zmluva o postúpení pohľadávok č.1285/2011/CE“ a jej Prílohy č. 1 vyplýva, že dňa 28.9.2011 banka uzavrela so žalobkyňou zmluvu, na základe ktorej sa zaviazala postúpiť žalobkyni za podmienok uvedených v zmluve pohľadávky špecifikované v Prílohe č. 1 zmluvy, vrátane pohľadávky banky voči žalovaným vyplývajúcej zo zmluvy o úvere.
29. Podľa 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému. Podľa § 524 ods. 2 Občianskeho zákonníka s postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené. Podľa § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka postúpiť nemožno pohľadávku, ktorá zaniká najneskôr smrťou veriteľa alebo ktorej obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Postúpiť nemožno ani pohľadávku, pokiaľ nemôže byť postihnutá výkonom rozhodnutia. Podľa § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo zákonu alebo dohode s dlžníkom.
30. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení neskorších zmien a doplnkov (ďalej len „Zákon o bankách“) ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len postupník), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka a pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávky; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovenom týmto zákonom. 31. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
32. Cit. ustanovenia § 524 a § 525 Občianskeho zákonníka pre postúpenie pohľadávky vyžadujú písomnú formu, a súčasne stanovujú, ktoré pohľadávky nie sú spôsobilým predmetom postúpenia. Ust. § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka stanovuje, že osobitné predpisy môžu upravovať postúpenie pohľadávok v špecifických prípadoch odlišne, resp. môžu upravovať osobitné podmienky, ktorých splnenie je potrebné pre platné postúpenie pohľadávky. Takýmto osobitným právnym predpisom upravujúcim podmienky, za akých možno alebo nemožno postúpiť peňažnú pohľadávku patriacu banke, teda tzv. bankovú pohľadávku, buď inej banke alebo aj inému subjektu, ktorý nie je bankou, je Zákon o bankách, ktorý tieto podmienky upravuje v cit. ust . § 92 ods. 8. Preto postúpenie pohľadávky, ktoré je v rozpore s § 92 ods. 8 Zákona o bankách, je v rozpore so zákonom, a preto je podľa cit. ust. § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatné.
33. Na podporu tohto svojho právneho záveru súd poukazuje na závery vyslovené Najvyšším súdom SR v rozsudku zo dňa 24.4.2018 sp.zn. 1Cdo 147/2017, podľa ktorého: „Dovolací súd preto konštatuje,
že v prípade, ak by neboli splnené podmienky podľa § 92 ods. 8 prvá veta ZoB pri postúpení bankovej pohľadávky na nebankový subjekt, jednalo by sa o postúpenie v rozpore so zákonom (v tomto prípade zákona o bankách), kedy je postúpenie pohľadávky v zmysle § 525 ods. 2 OZ vylúčené/zakázané. Išlo by teda o neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka.“, a tiež :„..následkom postupu pohľadávky, ohľadom ktorej nie je cesia podľa § 525 OZ alebo podľa osobitných predpisov dovolená, je absolútna neplatnosť postupnej zmluvy pre jej rozpor so zákonom (§ 39 OZ), pričom na absolútnu neplatnosť postúpenia musí prihliadnuť súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti. Ak teda dôjde k postúpeniu pohľadávky, ohľadom ktorej to zákon vylučuje, ide o cesiu neplatnú ex tunc a jej neplatnosť nie je možné zhojiť.“
34. Ďalej súd poukazuje na závery vyslovené súdom v rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.3.2018 sp.zn. 7Cdo 26/2017, ktorý v tomto rozhodnutí ako dovolaciu otázku riešil otázku, či ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách upravuje podmienky, ktorých splnenie je potrebné pre prelomenie bankového tajomstva v prípade postúpenia pohľadávky banky na inú osobu, alebo podmienky, ktorých splnenie je potrebné pre platné postúpenie pohľadávky banky na inú osobu, podľa ktorého: „ ...podľa názoru dovolacieho súdu neexistuje prakticky žiadny priestor pre inú interpretáciu v prejednávanej veci než tú, že podmienky § 92 ods. 8 vety prvej zákona o bankách, za splnenia ktorých môže banka svoju pohľadávku postúpiť inému subjektu, sú z povahy veci podmienkami, bez splnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané). Nerešpektovanie takejto úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom (§39 OZ).“
35. Súd tu poukazuje aj na dôvodovú správu k cit. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, podľa ktorej zavedenie tohto ustanovenia do Zákona o bankách má motivovať banky k tomu, aby robili kroky smerujúce k ukončeniu záväzkových vzťahov pri dlhodobom nesplácaní úverov dlžníkmi, a aby počas trvania zmluvných vzťahov iba nepripisovali úroky, poplatky a rôzne sankcie, a dlhy tak nezvyšovali. Takéto správanie bánk nespĺňalo požiadavku prístupu banky ako dodávateľa k spotrebiteľom s odbornou starostlivosťou tak, ako to vyplýva zo zákona o spotrebiteľoch. Nebolo tiež v záujme spotrebiteľov, aby po uzavretí spotrebiteľskej zmluvy o úvere banka kedykoľvek počas trvania zmluvného vzťahu postupovala pohľadávku voči nim tretej osobe, ktorá nepodlieha dozoru a dohľadu Národnej banky Slovenska. Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a zmyslu Zákona o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou osobitne právnym predpisom upravenou činnosťou.
36. Vzhľadom na uvedené právne závery, postavenie žalovaných ako spotrebiteľov v prejednávanom spotrebiteľskom spore, námietku nedostatku vecnej aktívnej legitimácie žalobkyne v spore vznesenú v priebehu sporu žalovanými a povinnosť súdu zo zákona (ex offo) prihliadať na absolútnu neplatnosť právneho úkonu podľa § 39 Občianskeho zákonníka, súd sa najprv zaoberal skúmaním splnenia zákonných podmienok pre postúpenie pohľadávky bankou na žalobkyňu zmluvou o postúpení zo dňa 28.9.2011.
37. Zákonnými predpokladmi platného postúpenia pohľadávky bankou na žalobkyňu vychádzajúc z cit. § 92 ods. 8 Zákona o bankách (okrem písomnej formy zmluvy) bolo kumulatívne splnenie nasledovných zákonných predpokladov v čase postúpenia pohľadávky, a to: 1. existencia pohľadávky banky voči žalovaným, ktorá bola v čase postúpenia splatná, 2. omeškanie žalovaných so splnením splatného peňažného záväzku voči banke trvajúce nepretržite viac ako 90 kalendárnych dní alebo súčet všetkých omeškaní so splnením peňažného záväzku trvajúce viac ako dobu jedného roka, a 3. predchádzajúca písomná výzva banky žalovaným na splnenie splatného peňažného záväzku. Bolo pritom na žalobkyni, ktorá sa domáhala na žalovaných zaplatenia peňažného záväzku postúpeného na ňu bankou, aby uviedla všetky rozhodujúce tvrdenia, z ktorých vyplýva splnenie všetkých týchto zákonných podmienok platného postúpenia pohľadávky a svoje tvrdenia podložila dôkazmi.
38. Žalobkyňa v tomto smere neuniesla svoje dôkazné bremeno, k čomu súd udáva:
39. Z listín predložených žalobkyňou v spore nevyplýva, že by pohľadávka banky voči žalovaným bola v čase uzavretia zmluvy o jej postúpení na žalobkyňu , tzn. dňa 28.9.2011, splatnou. Naopak, z listín označených ako „Pokus o zmier“ zo dňa 26.3.2013 vyplýva, že až týmto podaním samotná žalobkyňa (nie banka) žalovaným oznámila, že si uplatňuje právo na tzn. predčasné zosplatnenie celého úveru.
Žalobkyňa v spore neuviedla žiadne tvrdenie a nepredložila žiadny dôkaz preukazujúci skutočnosť, že by pohľadávka banky zo zmluvy o úvere voči žalovaným bola v čase jej postúpenia zmluvou zo dňa 28.9. 2011 na žalobkyňu splatnou, a ktorá by vyvracala skutočnosť, že k tzv. zosplatneniu celého úveru pristúpila až žalobkyňa po postúpení pohľadávky bankou na ňu. Pokiaľ žalobkyňa v žalobe tvrdila, že banka zmluvu o úvere vypovedala, na toto tvrdenie nepredložila žiadny dôkaz. Na základe vykonaného dokazovania nemožno tiež prijať záver ani o splnení ďalšej zákonnej podmienky pre postúpenie pohľadávky bankou, a to existenciu písomných výziev banky adresovaných žalovaným na splnenie peňažného záväzku pred postúpením pohľadávky.
40. Pokiaľ ide o samotnú splatnosť pohľadávky banky súd ďalej udáva: Podľa § 565 Občianskeho zákonníka ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky. Podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.
41. Cit. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka na jednej strane sleduje, aby dodávateľ pri neplnení povinnosti spotrebiteľom dosiahol splatnosť celej pohľadávky. Zároveň však sleduje aj zamedzenie tejto možnosti v prípade, ak nesplnenie povinnosti zo stany spotrebiteľa bude iba krátkodobé, nepresahujúce dobu 3 mesiacov odo dňa omeškania so zaplatením splátky. Preto podmienkou účinnosti výzvy veriteľa na zaplatenie celej pohľadávky (za predpokladu, že takéto právo bolo dohodnuté) je, že dodávateľ v zákonom stanovenej lehote nie kratšej 15 dní upozornil spotrebiteľa na uplatnenie tohto práva. Lehota 15 dní začína plynúť deň nasledujúci po tom, čo dodávateľovi vzniklo právo podľa § 565 Občianskeho zákonníka, tzn. po uplynutí 3 mesiacoch od omeškania so zaplatením splátky. Zákon pritom nestanovuje, kedy dodávateľ toto právo musí uplatniť najneskôr. Avšak bez takéhoto včasného upozornenia je uplatnenie neúčinné. 42. V prejednávanom spore žalobkyňa neuviedla a nepreukázala žiadne skutočnosti nasvedčujúce záveru, že by žalovaní ako spotrebitelia boli pred uplatnením práva na tzv. predčasné zosplatnenie úveru písomne výzvaní na splnenie peňažného záväzku, a tým ani splnenie zákonnej podmienky pre uplatnenie práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka, tzn. že by pred uplatnením práva na zaplatenia celej pohľadávky zo zmluvy o bankovom úvere bola žalovaných ako spotrebiteľov upozornila na uplatnenie tohto práva. Preto pokiaľ by aj banka bola žalovaným uplatnenie práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka, tzv. zosplatnenie celého úveru oznámila (čo nebolo v spore preukázané), banka by tak učinila bez predchádzajúceho včasného upozornenia žalovaných na uplatnenie práva. Preto uplatneniu práva banky podľa § 565 Občianskeho zákonníka, tzv. zosplatneniu celého bankového úveru, by nebolo možné priznať právnu účinnosť.
43. Za daného právneho stavu, kedy žalobkyňa nepreukázala splnenia zákonných podmienok postúpenia bankovej pohľadávky voči žalovaným na ňu, súd sa stotožnil s argumentáciou žalovaných , že žalobkyňa nie je v spore vecne aktívne legitimovaná (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.4.2018 sp.zn. 1Cdo 147/2017, rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.3.2018 sp.zn. 7 Cdo 26/2017, rozsudky Krajského súdu v Prešove sp.zn. 2Co 328/2015, sp.zn. 19Co 177/2014 a 4Co 145/2014.). Preto súdu neostávalo nič iné, iba žalobu pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne v spore zamietnuť.
44. Vychádzajúc zo zásady hospodárnosti konania súd sa ďalšími námietkami strán v spore nezaoberal a iba dodáva: Pokiaľ žalobkyňa v žalobe poukázala a v jej prílohe predložila dohodu o uznaní záväzku uzavretú so žalovanou v 2. rade dňa 7.11.2011, súd len dodáva, že ak žalobkyňa nebola nositeľkou oprávnenia zo zmluvy o úvere, nebola oprávnená uzavrieť ani dohodu o uznaní záväzku vyplývajúceho z tejto zmluvy, a takáto dohoda o uznaní je pre rozpor so zákonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatná.
45. Vo vzťahu k písomným oznámeniam žalobkyne o postúpení pohľadávky zo dňa 28.9.2011 predloženým spolu so žalobou súd poukazuje na ďalšie závery vyslovené Najvyšším súdom SR v rozsudku zo dňa 24.4.2018 sp.zn. 1Cdo 147/2017: „Je preto logické, že ak bola postúpená pohľadávka v rozpore so zákonom, nemožno vedené konvalidovať ani včasným a riadnym oznámením o postúpení pohľadávky dlžníkovi. Je potrebné si uvedomiť, že oznámením postúpenia pohľadávky, ktoré je adresované dlžníkovi, dochádza v prvom rade k tomu, že postupca vyvolá zmenu osoby oprávnenej prijať plnenie, a zároveň berie na seba riziko vyplývajúce z toho, že i v prípade neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky splní dlžník dlh tretej osobe (postupníkovi). Samotným postúpením pohľadávky však nedochádza k inej zmene záväzku, než v osobe veriteľa a v prípade, že zmluva bola neplatná, dochádza k tomu, že k veriteľovi pristupuje ďalšia osoba oprávnená prijať plnenie s účinkami i pre pôvodného veriteľa.“
46. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalovaní boli v spore úspešní v celom rozsahu. Preto im voči žalobkyni prislúcha právo na náhradu trov konania v celom rozsahu. O výške tejto náhrady v súlade s ust. § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením súdny úradník.
Poučenie:
Proti výrokom I.- IV. rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní od jeho doručenia prostredníctvom Okresného súdu Kežmarok na Krajský súd v Prešove (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
Podľa § 363 Civilného sporového poriadku v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Podľa § 364 Civilného sporového poriadku rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa § 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku odvolanie možno odôvodniť len tým, že a)neboli splnené procesné podmienky, b)súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c)rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d)konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e)súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f)súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g)zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h)rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.