Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Co/2/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. predsedníčky senátu a sudkýň JUDr. Elišky Wagshalovej a JUDr. Jany Burešovej v spore žalobcu Poštová banka a.s., Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava, IČO: 31 348 890, právne zastúpený Advokátska kancelária RELEVANS s.r.o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8/A, 811 02 Bratislava, IČO: 47 232 471, proti žalovanému B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. F. XXX/XX, XXX XX N. Z., o zaplatenie 16.063,XX eura s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 11Csp/147/2018-80 zo dňa 19.10.2018 takto

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok v zamietavom výroku a vo výroku o trovách konania.

Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 3.521,43 eura s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne od 21.09.2018 do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej žalobu zamietol. Vyslovil, že žalobca nemá nárok na náhradu trov konania a žalovanému súd nárok na náhradu trov konania nepriznal.

V odôvodnení poukázal na dôvody žaloby, výsledky vykonaného dokazovania, najmä obsah pripojených listinných dôkazov, ktoré špecifikoval a uviedol, že zistil, že dňa 04.03.2015 bola uzatvorená formulárová písomná zmluva o úvere - Dobrá pôžička medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom pod č. XXXXXXXXXX. V bode 2 je špecifikovaný predmet zmluvy a to výška schváleného úveru 10.000,- eur, počet mesačných splátok 108, dátum konečnej splatnosti úveru 20.03.2024, výška mesačnej úhrady 180,10 eura z toho výška mesačnej anuitnej splátky (úroky a istina) 170,- eur a náklady spojené s poistením schopnosti splácať úver 10,10 eura mesačne, úroková sadzba 14,90 % p.a., ročná percentuálna miera nákladov (ďalej len RPMN) vo výške 15,96 %, priemerná RPMN 10,28 %, celková čiastka úveru 18.332,86 eura, poistenie schopnosti splácať úver - základný súbor poistenia, dátum prvej platby do 20.04.2015 a splácanie mesačne vždy k 20.dňu v mesiaci. V bode 3 sú vymenované konkrétne poplatky súvisiace s poskytnutým úverom, v bode 4.6 sa uvádza, že neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú obchodné podmienky, všeobecné obchodné podmienky a reklamačný poriadok, ďalej súd poukázal na obsah bodov 4.9, 4.11 s tým, že uviedol, že spomínané časti sa týkajú poistenia, ktoré je súčasťou formulára zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pričom z jej textu nevyplýva, že by klient mal možnosť odmietnuť poistenie. Oprávnenie banky vyhlásiť úver za predčasne splatný bolo upravené v bode 6.8 obchodných podmienok pre spotrebiteľské úvery s tým, že z listiny označenej ako aktuálny stav úveru vyplýva, že žalovaný zaplatil len splátky 05.05.2015 a 29.05.2015 a sumu 7,15 eura dňa 28.10.2015, celkom zaplatil 367,35 eura. Výzvou zo dňa 22.09.2015 žalobca vyzval žalovaného na úhradu omeškaných splátok viac ako 3 mesiace po lehote splatnosti vo výške 680,- eur v lehote 15 dní s tým, že v prípade, ak k úhrade nedôjde, banka má právo na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru. Uvedená výzva bola žalovanému doručená poštou dňa 22.09.2015 na adresu D. XX, čo je adresa vyplývajúca zo zmluvy, pričom sa vrátila s tým, že adresát je neznámy. Ďalej súd poukázal na dojednaný spôsob doručovania vyplývajúci z časti 4.3 všeobecných obchodných podmienok žalobcu, podľa ktorého bodu 4.36 sa pri doručovaní poštou zásielka považuje za doručovanú 10. deň po jej odoslaní, ak nie je preukázaný skorší okamih doručenia a to platí aj v prípade, ak sa zásielka vráti ako nedoručená. Ďalším listom zo dňa 08.10.2015 opäť na doručovanú adresu D. XX, žalobca oznámil žalovanému, že k 08.10.2015 sa úver stal predčasne splatným a dlžná suma predstavuje 10.626,48 eura, ktorú mal žalovaný zaplatiť do 10 kalendárnych dní od doručenia výzvy. Zásielka sa vrátila s poznámkou adresát neznámy.

Súd prvej inštancie poukázal na skúmanie dojednaných zmluvných podmienok, ako aj preukázanie bonity žalovaného s tým, že následne citoval ust. § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), d), § 9 ods. 1, § 11 ods. 1, 2, § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej len zákona č. 129/2010 Z.z.) a uviedol, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere nestačí uviesť len výšku RPMN, ale musia byť uvedené aj predpoklady, ktoré boli použité pre jej výpočet, aby spotrebiteľovi bolo zrejmé, čo vlastne RPMN predstavuje. Jedná sa o najdôležitejší údaj pre spotrebiteľa, keďže zahŕňa všetky náklady spojené so spotrebiteľským úverom a je najlepším indikátorom posúdenia výhodnosti či nevýhodnosti úveru. Daná náležitosť zmluvy je upravená aj v Smernici Európskeho parlamentu a Rady 2008/48 ES z 23.04.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a to v článku 10 ods. 2 písm. g). Podľa názoru súdu prvej inštancie, žalobca nesprávne pochopil citované zákonné ustanovenie, ktoré je potrebné gramatickým a logickým výkladom vyložiť tak, že v zmluve musí byť pri údaji o výške RPMN uvedené aj z akých predpokladov sa vychádzalo pri jeho výpočte. V zmluve o spotrebiteľskom úvere bola nesprávne uvedená celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. Výška mesačnej splátky činila 180,10 eura, bolo dohodnutých 108 splátok, čo predstavuje 19.450,80 eura a nie 18.332,86 eura ako bolo uvedené v zmluve. Nesprávny údaj o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, spôsobuje ten istý dôsledok ako jeho absencia, takže s poukazom na uvedené dôvody platí fikcia o bezúročnosti a bez poplatkovosti úveru v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 121/2010 Z.z. Navyše z obsahu zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplýva, že žalovaný musel uzatvoriť aj poistenie schopnosti splácať úver. Dohoda o poistení je súčasťou formulára zmluvy bez možnosti odmietnutia poistenia. Znamená to, že poistné, ktoré bolo dohodnuté vo výške 10,10 eura mesačne, malo byť zahrnuté do výpočtu RPMN s poukazom na ust. § 2 písm. g), i) zákona č. 129/2010 Z.z., pričom súd poukázal na definíciu celkových nákladov, ako aj RPMN. Z tohto dôvodu považoval za ďalší dôvod pre záver o bezúročnosti a bez poplatkovosti podľa § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 129/2010 Z.z., keďže správne výška RPMN po započítaní poistného činila 18,15 % a nie 15,96 %, ako to bolo uvedené v zmluve. V skutočnosti výška RPMN bola vyššia, čo znamená, že údaj uvedený v zmluve bol v neprospech spotrebiteľa. Pri výpočte mesačnej splátky bez poistného, teda 170,- eur mesačne, výška RPMN by bola opäť vyššia ako údaj uvedený v zmluve a predstavovala by 16,22 %. Ďalej súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobca nepostupoval s riadnou odbornou starostlivosťou pri zisťovaní bonity žalovaného v zmysle § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. Neskúmal, či klient bude schopný splácať úver. Bolo nevyhnutné zistiť presnú výšku mesačného príjmu žalovaného. Z odpovede Sociálnej poisťovne vyplýva, že žalovaný bol zamestnaný a jeho priemerný vymeriavací základ dosahuje 513,- eur, nemá potrebnú výpovednú hodnotu v zmysle citovaného ust. § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. Nepostačuje len výpis z úverového registra, ktorý sa týka len bánk. Žalovaný môže mať aj záväzky vo vzťahu k nebankovým spoločnostiam a navyše ide len o jednu štruktúru výdavkov. Za zásadné možno považovať aj výdavky na bývanie a platenie výživného. Z predložených dokladov zo strany žalobcu nevyplýva, že by bol zisťovaný rodinný stav žalovaného a počet vyživovacích osôb. Nesplnenie povinnosti v zmysle § 11 ods. 2 vety druhej zákona č. 129/2010 Z.z. vedie nielen k záveru o bezúročnosti a bez poplatkovosti úveru, ale má aj ten dôsledok, že veriteľ nemôže úver zosplatniť, čo vyplýva z ust. § 11 ods. 2 vety prvej zákona č. 129/2010 Z.z. Žalovaný má teda vrátiť len istinu úveru, teda sumu 10.000,- eur. Keďže predčasné zosplatnenie úveru je absolútne neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom (§ 11 ods. 2 veta prvá zákona č. 129/2010 Z.z.), žalobca má nárok len na nezaplatené splátky bez úrokov a poplatkov, ktoré sú splatné ku dňu rozhodovania súdu. Prvá splátka bola splatná 20.04.2015. V čase rozhodovania súdu bolo splatných 42 splátok (9 mesiacov rok 2015, 24 mesiacov za roky 2016-2017 a 9 mesiacov za rok 2018), pričom jedna splátka predstavuje 92,59 eura (10.000:108, čo predstavuje 3.888,78 eura). Žalovaný doposiaľ zaplatil 367,35 eura, preto jeho dlh predstavuje 3.521,43 eura. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie žalobe z časti vyhovel a vo zvyšku pokiaľ ide o istinu, zmluvné úroky a bankové poplatky ako neopodstatnenú zamietol. Vychádzajúc zo žaloby, žalobca si uplatnil úroky z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 10.000,- eur až od 01.07.2018 do zaplatenia. V žalobnom petite síce uviedol, že žiadal priznať aj dlžné úroky z istiny, ktoré kapitalizoval na sumu 6.052,- eur, avšak vychádzajúc zo skutočnosti, že žalobu podal profesionál, advokátska kancelária, ktorá nepochybne ovláda právnu terminológiu, zákon pozná len úroky a úroky z omeškania. Navyše v žalobe sa s uplatneným príslušenstvom pohľadávky žalobca nezaoberal. Súd nemohol vychádzať zo záveru, že uplatnené boli aj kapitalizované úroky z omeškania, nakoľko to zo žalobného petitu nevyplýva. Žalobca sa žalobou domáhal priznania úrokov z omeškania, nie z omeškaných splátok, ale z celej prisúdenej istiny vychádzajúc z nesprávneho záveru o predčasnom zosplatnení úveru. Preto súd prvej inštancie v súlade s dispozičnou zásadou mohol priznať úroky z omeškania len z celej prisúdenej istiny a keďže posledná priznaná splátka bola 20.09.2018, do omeškania sa žalovaný dostal zaplatením prisúdenej sumy až od nasledujúceho dňa. V tom čase boli úroky z omeškania len 5 % ročne, a preto aj v časti úrokov z omeškania na 5 % ročne, ale aj za uplatnené obdobie pred 21.09.2018, súd prvej inštancie žalobu zamietol. Vo vzťahu k priznaným úrokom z omeškania citoval ust. § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z.

O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku tak, že žalobcovi nárok nevznikol, lebo bol v prevažnej časti neúspešný, žalovanému preukázateľne žiadne trovy nevznikli, a preto mu nárok nepriznal.

2. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku odvolanie právny zástupca žalobcu. Namietal zamietavý výrok a súvisiaci výrok o trovách konania z dôvodu nesprávnych skutkových zistení, nesprávneho právneho posúdenia. Záver súdu prvej inštancie o tom, že žalobca nedostatočne skúmal bonitu, považoval za nesprávny. V tejto časti považoval napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné, lebo súd bližšie nešpecifikoval, akými inými spôsobmi mal žalobca zisťovať bonitu, nakoľko zákon nestanovuje presné podmienky, teda čo sa má rozumieť pod pojmom tzv. konanie s odbornou starostlivosťou, pričom žalobca nemôže skúmať všetky výdavky žalovaného, nemá na to prostriedky. Zároveň poukázal na ust. § 415 Občianskeho zákonníka. Vo vzťahu k predpokladom RPMN namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Poukázal na to, že súd prvej inštancie nešpecifikoval, ktorý predpoklad výpočtu RPMN v zmluve o úvere údajne absentuje s ohľadom aj na vyjadrenie žalobcu zo dňa 23.08.2018. Podľa jeho názoru, zmluva obsahuje všetky predpoklady výpočtu RPMN. Poukázal na údaje vyplývajúce zo zmluvy, ako aj na základnú rovnicu výpočtu RPMN vyplývajúcu z prílohy č. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. Poukázal na judikatúru najvyšších súdnych autorít v súvislosti s posúdením nepreskúmateľnosti rozhodnutia, ktorá zakladá inú vadu konania s tým, že poukázal aj na iné rozhodnutie v obdobnej veci všeobecného súdu. Ďalej nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie o nesprávnej výške RPMN, ako aj celkových nákladov. Nesúhlasil so záverom súdu ohľadne zhodnotenia aj povinnosti platiť poistenie započítajúc ho do sumy mesačnej splátky. Poistné bolo potrebné započítať do celkových nákladov len v tom prípade, pokiaľ jeho uzatvorenie bolo podmienkou na uzatvorenie zmluvy o úvere. Namietal, že súd prvej inštancie sa nesprávne domnieval, ak spotrebiteľ musel platiť poistné, o ktoré žiadal dobrovoľne, a ktoré nebolo podmienkou uzatvorenia zmluvy o úvere. Takýto výklad odporuje ust. § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z.z. Nepodmienenosť uzatvorenia zmluvy za daných podmienok povinnosťou platiť poistné vyplýva z obchodných podmienok, podľa ktorých ak dlžník v návrhu požiadal o poistenie, spĺňa požiadavky obchodných podmienok a banka príjme návrh a dôjde k uzatvoreniu poistného. Poukázal na právny záver vyplývajúci z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 s tým, že spotrebiteľ nebol spochybnený v možnosti posúdiť rozsah svojho záväzku, nakoľko poznal údaje o výške úveru a celkovej výške nákladov. Vo vzťahu k záveru súdu, že úverová zmluva neobsahovala správne vyčíslenie celkovej čiastky poukázal na to, že pre jej vyjadrenie zákon používa len všeobecný vzorec súčtu výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom. Žalobca presne vyčíslil celkovú sumu úveru, ktorú má žalovaný zaplatiť v bode 2.1, kde je jasne a správne vyčíslená celková čiastka úveru. Písomnú zmluvu o úvere nemožno sankcionovať bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou z dôvodu absencie niektorej z náležitostí zmluvy, nakoľko ust. § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. v čase uzavretia zmluvy vyžadovalo pre naplnenie sankcionovateľnosti kumulatívne splnenie dvoch podmienok, a to tak absenciu písomnej formy, ako aj niektorej z citovaných náležitostí. Ďalej poukázal na to, že pri hodnotení zmluvy má zvlášť zásadný význam aj kvalifikácia tzv. priemerného spotrebiteľa, ktorý podlieha časovým zmenám tak, ako sa úroveň informovateľnosti spotrebiteľa logicky postupne zvyšuje. Nie je prijateľné, aby podnikateľ niesol všetky riziká zmluvného vzťahu a spotrebiteľ neniesol fakticky žiadnu zodpovednosť. Takýto postup by bol zneužitím práva. Poukázal na definíciu priemerného spotrebiteľa v rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-361/04 zo dňa 12.01.2016, podľa ktorého priemerný spotrebiteľ vykazuje najvyšší stupeň pozornosti vo chvíli, keď sa pripravuje a realizuje svoj výber medzi rôznymi výrobkami dotknutej kategórie. Zdôraznil, že európske právo stále viac naznačuje, že ďalšia „automatická“ pomoc spotrebiteľom už nie je účelná a pokračovať by sa malo skôr nazeraním na priemerného spotrebiteľa ako schopného urobiť vlastné rozhodnutie ohľadom svojho právneho postavenia v spotrebiteľskom právnom vzťahu. Uvedenie sumy, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, nie je zavádzajúce. Je presné, opakovane uvedené v zmluvnej dokumentácií, a preto podľa názoru právneho zástupcu žalobcu, spotrebiteľ bol dostatočne informovaný o tom, aká bude jeho celková čiastka, ktorú musí zaplatiť. Vo vzťahu k poisteniu úveru poukázal na to, že žalovaný v žiadosti o úver požiadal o základný súbor poistenia. Z obchodných podmienok vyplýva dobrovoľnosť uzatvorenia poistenia, nie jeho nevyhnutnosť, ako aj z obchodných podmienok vyplýva, že poplatok z poistenia je súčasťou mesačnej splátky úveru. Slobodná voľba žalovaného o možnosti, nie o povinnosti poistiť svoj úver, vyplýva z listinných dôkazov a to obchodných podmienok formulára pre štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere. Výška anuitnej splátky úveru spolu s uzavretím poistenia je spojená aj s povinnosťou platiť náklady spojené s poistením, ktorých výška je uvedená v sadzobníku, v poplatkoch a v poistnej zmluve. Z tohto dôvodu podľa názoru právneho zástupcu žalobcu, žalobca bol toho názoru, že mu vznikol nárok na úhradu poistného. Navrhol zrušiť napadnuté rozhodnutie a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie alebo zmeniť a žalobe vyhovieť. Uplatnil si nárok na náhradu trov celého konania.

3. Žalovaný sa k doručenému odvolaniu s fikciou doručenia (§ 111 ods. 3 Civilného sporového poriadku) písomne nevyjadril.

4. Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 01.07.2016 v znení neskorších predpisov, ďalej len CSP) vzhľadom na včas podané odvolanie osobou oprávnenou (§ 359 v spojení s § 362 ods. 1 CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania s nariadením termínu verejného vyhlásenia rozhodnutia, ktorý bol oznámený na úradnej tabuli súdu, ako aj internetovej stránke dňa 03.04.2019 (§ 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 1, 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Predmetom posúdenia odvolacím súdom bol napadnutý rozsudok v zamietavom výroku a vo výroku o trovách konania.

Úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom nesprávne právne posúdenie bolo zistiť, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy. Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Oboznámením sa z obsahom spisu, zisteným skutkovým stavom, právnym posúdením uplatneného nároku, ako aj s odôvodnením napadnutého rozhodnutia odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, ako aj správne právne vec posúdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením uvedeným súdom prvej inštancie.

5. K odvolaniu žalobcu uvádza, že uplatnené námietky týkajúce sa nesprávnych skutkových zistení vrátane nesprávneho právneho posúdenia odvolací súd nepovažoval za dôvodné. Je nesporné, že právny vzťah medzi stranami sporu je vzťahom spotrebiteľským, založeným na základe uzatvorenej zmluvy pod. č.XXXXXXXXXX dňa 04.03.2015 ako zmluvy o úvere M. S., na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 10.000,- eur, ktorý sa žalovaný zaviazal splatiť v mesačných splátkach v počte 108 s výškou splátky 180,10 eura s dátumom konečnej splatnosti k 20.03.2024 s tým, že súčasťou splátky boli aj náklady spojené s poistením schopnosti splácať úver vo výške 10,10 eura, t.j. suma 170 eur predstavovala výšku mesačnej anuitnej splátky z titulu úrokov a istiny. Z titulu zmluvy o úvere bola dojednaná úroková sadzba 14,90 % p.a., RPMN 15,96 %, priemerné RPMN 10,28 % s tým, že celková čiastka úveru bola vyčíslená v sume 18.332,86 eura a dátum prvej platby bol určený k 20.04.2015 s povinnosťou splácať vždy k 20. dňu v mesiaci. Súd prvej inštancie náležite skúmal zmluvné podmienky spotrebiteľskej zmluvy, posudzoval ich obsah v súlade s ust.§54 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Dôvodom zamietnutia uplatneného nároku však bolo vyhlásenie predčasného zosplatnenia úveru žalobcom k 08.10.2015 za absolútne neplatné v rozpore z ust. § 39 Občianskeho zákonníka v spojení s § 11 ods. 2 veta prvá zákona č. 129/2010 Z.z. z dôvodu, že súd na základe výsledkov vykonaného dokazovania, predložených listinných dôkazov týkajúcich sa splnenia skúmania bonity žalovaného pred uzavretím zmluvy dospel k záveru, že žalobca nepostupoval s riadnou odbornou starostlivosťou pri zisťovaní bonity žalovaného. Poukázal na to, že pre náležité preskúmanie bonity spotrebiteľa nepostačuje len výpis úverového registra, ktorý sa týka len bánk, lebo žalovaný môže mať záväzky aj vo vzťahu k nebankovým spoločnostiam, ale ide len o jednu štruktúru výdavkov. Za zásadné možno považovať aj výdavky na bývanie alebo platenie výživného. Zo strany žalobcu a to z predložených listinných dôkazov nevyplýva, žeby bol zisťovaný rodinný stav žalovaného, jeho počet vyživovacích povinností, ktoré výdavky mohli ovplyvniť celkovú bonitu schopnosti splácať úver žalovaného. Z obsahu spisu nesporne vyplýva, že žalobca skúmal bonitu len v rámci overovania výdavkov žalovaného z úverového registra, podľa ktorého žalovaný mal jeden úver v inej banke so splátkou 165,- eur za poskytnutý úver 12.000,- eur a príjem bol zisťovaný dopytom v Sociálnej poisťovni, kde banka akceptovala príjem 570,- eur s tým, že žalovaný deklaroval stav slobodný a bezdetný. Iné zisťovanie bonity a teda schopnosti splácať úver žalovaným zo strany žalobcu preukázané neboli. Na základe zistených skutkových okolností súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým záverom , ako aj správne právne vec posúdil nesplnenie náležitého preskúmania schopnosti splácať úver žalovaným zo strany žalobcu a teda porušenie povinnosti veriteľa postupovať pri uzatváraní zmluvy o úvere zo spotrebiteľom s náležitou odbornou starostlivosťou (§ 7 zákona č. 129/2010 Z.z. v čase vzniku právneho vzťahu) s tým, že bolo povinnosťou veriteľa pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere posúdiť s náležitou odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom do úvahy sa berie najmä doba, na ktorú sa úver poskytuje, výška spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru. Preskúmanie schopnosti splácať úver žalovaným žalobcom pred uzavretím zmluvy, odvolací súd nepovažoval za dostatočné. Žalobca vychádzal len z preukázaného existujúceho úveru v inej banke pri splátke vo výške 165,- eur a z 90 % deklarovaného príjmu žalovaného vo výške 570,- eur. Zo strany žalovaného v danom prípade došlo k zaplateniu len časti sumy 367,35 eura s tým, že následne k 08.10.2015 už došlo k zosplatneniu úveru i napriek tomu, že zmluva bola uzatvorená 04.03.2015. Podľa názoru odvolacieho súdu, aj tieto skutkové okolnosti deklarujú, že preskúmanie bonity žalovaného nebolo dostatočné a náležité v záujme predídenia nesplácania úveru. Cieľom zodpovednosti veriteľa náležite skúmať bonitu schopnosti splácať úver je zvýšiť zodpovednosť veriteľov a zamedziť tak poskytnutiu nebonitných spotrebných úverov. Uvedená povinnosť vyplýva veriteľovi priamo zo zákona. Veriteľ si sám určuje mieru voľnej úvahy pri určení či informácie, ktoré má k dispozícii, sú dostatočné na potvrdenie úverovej bonity alebo si ju musí overiť aj inými prostriedkami. Podľa názoru odvolacieho súdu, preskúmanie bonity schopnosti žalovaného v danom prípade nebolo dostatočné, veriteľ nepostupoval s náležitou odbornou starostlivosťou, čo malo za následok, že v zmysle ust. § 11 ods. 2 veta prvá zákona č. 129/2010 Z.z., veriteľ nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru.

6. Súdny dvor Európskej únie vo vzťahu k skúmaniu bonity vyslovil právny názor, že čl. 8 ods. 1 smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že jednak nebráni, aby bolo ohodnotenie úverovej bonity spotrebiteľa uskutočnené len na základe ním predložených informácii za predpokladu, že sú tieto informácie dostatočné a že k obyčajným vyhláseniam spotrebiteľa sú pripojené dôkazy, a jednak neukladá veriteľovi povinnosť systematicky overovať pravosť informácii poskytnutých spotrebiteľom (C-449/13 z 18.12.2014). Odvolací súd nepovažoval za dostatočné preskúmanie bonity schopnosti splácať úver zo strany žalobcu, vzhľadom len na zistené okolnosti a to jednu splátku úveru vo výške 165,- eur a 90 % deklarovaného príjmu vo výške 570,- eur s prihliadnutím na výšku poskytnutého úveru 10.000,- eur, dobu splácania 9 rokov a následné porušenie povinnosti splácať splátky zo strany spotrebiteľa v priebehu splácania. Dátum prvej splátky bol stanovený k 20.04.2015. Z aktuálneho výpisu prehľadu splátok vyplýva, že žalovaný uhradil splátku dňa 05.05.2015 vo výške 180,10 eura, dňa 29.05.2015 vo výške 180,10 eura a dňa 28.10.2015 uhradil len 7,15 eura (č.l.33 spisu). Ďalšie splátky zo strany žalovaného uhradené neboli, následne k 08.10.2015 došlo k zosplatneniu pohľadávky.

7. Za nedôvodnú považoval odvolací súd námietku týkajúcu sa nepreskúmateľnosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Súd prvej inštancie sa náležite vysporiadal nielen zo skúmaním splnenia povinnosti veriteľa pred uzavretím zmluvy, t.j. posúdením bonity schopnosti žalovaného, ale aj skúmaním dojednaných zmluvných podmienok v rámci súdnej kontroly zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve. Odôvodnenie rozhodnutia spĺňa náležitosti vyplývajúce s ust. § 220 ods. 2 CSP, je jasné, zrozumiteľné a najmä preskúmateľné. Vzhľadom k tomu, že dôvodom zamietnutia uplatneného nároku v prevyšujúcej časti nad priznanú sumu 3.521,43 eura s 5 % úrokmi z omeškania od 21.09.2018 do zaplatenia bolo nesplnenie povinnosti veriteľa náležite skúmať s odbornou starostlivosťou bonitu schopnosti splácať žalovaného, odvolací súd považoval uplatnenú námietku týkajúcu sa posúdenia stanovenia celkových nákladov úveru vrátane predpokladov pre výpočet RPMN, ako aj jej správnosti výšky za nedôvodnú.

8. Súd prvej inštancie ku dňu vyhlásenia rozhodnutia priznal žalobcovi len splatné splátky s tým, že na ďalšie splátky po rozhodnutí súdu prvej inštancie má žalobca voči žalovanému nárok. Posúdenie však zmluvných podmienok týkajúcich sa ich nedostatku a to neuvedenia predpokladov pre RPMN, ktoré boli použité pre jej výpočet (§ 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z.), ako aj celkových nákladov spotrebiteľa bolo správne. Súd prvej inštancie správne poukázal nato, že celková výška čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť pri dojednanej výške mesačnej splátky 180,10 eura, počet splátok 108 predstavuje 19.450,80 eura a nie 18.332,86 eura, ako bolo uvedené v zmluve. Aj tento nesprávny údaj má za následok, že úver je bezúročný a bez poplatkov v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. Celková výška čiastky, ktorú spotrebiteľ má zaplatiť, nezodpovedá ani výpočtu splátok 170x108, bez započítania dojednaného poistného vo výške 10,10 eura, ktoré malo byť zahrnuté do výpočtu RPMN, ako aj celkových nákladov z dôvodu, lebo z obsahu zmluvy o úvere nevyplýva, žeby spotrebiteľ si dojednanie schopnosti splácať úver zvolil sám v rámci dojednania individuálnych zmluvných podmienok. Z obsahu zmluvy o úvere - M. S. (v spise na č.l.30-31) zo dňa 04.03.2015 vyplýva, že poistenie bolo dojednané ako súčasť zmluvy o úvere, vyplývalo z bodu 4.9, 4.11 s tým, že náklady spojené s poistením sú vyšpecifikované v rámci stanovenia výšky mesačnej úhrady. Vychádzajúc z údajov v zmluve, však celková čiastka úveru vrátane aj výšky RPMN nezodpovedá výške stanovenej v zmluve. V zmysle ust. § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka platí, že za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Poistenie uzatvorené v rámci zmluvy o úvere je súčasťou formulárovej štandardnej zmluvy, ktorú veriteľ používa pri uzatváraní zmlúv o úvere so spotrebiteľmi. Žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie nepreukázal, že by sa jednalo o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku týkajúcu sa poistenia, a preto odvolací súd nepovažoval takéto dojednanie za individuálne dojednané v zmysle ust. § 56 ods. 3 Občianskeho zákonníka.

9. Vo vzťahu k uplatnenej námietke týkajúcej sa posúdenia žalovaného, ako priemerného spotrebiteľa, ktorý mal byť schopný urobiť si vlastné rozhodnutie ohľadom právneho postavenia v spotrebiteľskom právnom vzťahu, odvolací súd uvádza, že s týmto názorom nesúhlasí. Je nesporné, že v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Cdo/1/2012). Pri posudzovaní zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách je povinnosťou súdu ex offo podrobiť ich súdnej kontrole. Posúdenie zmluvných podmienok ako obsahu právneho úkonu v čase uzatvárania spotrebiteľskej zmluvy podľa názoru odvolacieho súdu, spotrebiteľ ako neprávnik nemôže ani s požiadavkou primeranej miery, opatrnosti a pozornosti posúdiť a zistiť. Vyžaduje sa vyššia miera odbornosti ochrany práv spotrebiteľa, lebo na priemerného spotrebiteľa nemôže byť kladená potreba byť právne znalý a už vôbec nie právne vzdelaný. Právny vzťah vznikol medzi dodávateľom a spotrebiteľom v zmysle ust. § 52 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka, lebo žalovaný ako spotrebiteľ - fyzická osoba pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti, alebo inej podnikateľskej činnosti a žalobca ako dodávateľ, právnická osoba pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej, alebo inej podnikateľskej činnosti. Povinnosť súdu posudzovať dojednané spotrebiteľské zmluvy z hľadiska ich náležitostí, obsahu zmluvných dojednaní vyplýva z ust. § 52, § 53 Občianskeho zákonníka s tým, že platí, že zmluvné podmienky sa nemôžu odchýliť od zákona v neprospech spotrebiteľa s tým, že v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší (§ 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Ani táto namietaná skutočnosť posúdenia a postavenia žalovaného ako priemerného spotrebiteľa, či spotrebiteľa konajúceho v potrebnej miere s požiadavkou opatrnosti a pozornosti pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy nebola opodstatnená.

Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok v zamietavom výroku a v súvisiacom výroku o trovách konania ako vecne správny v zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 CSP.

10. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ust. § 396 ods. 1 v spojení z § 262 ods. 1 CSP a zásadou úspechu žalovaného v odvolacom konaní vyplývajúcou z ust. § 255 ods. 1 CSP, ktorému vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Z obsahu spisu trovy odvolacieho konania žalovanému nevyplývajú, ani si ich neuplatnil, a preto odvolací súd v záujme rozumného usporiadania procesných nárokov strán sporu v súlade s princípom hospodárnosti (čl. 4 ods. 2 v spojení s čl. 17 Základných princípov CSP) žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 .

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci. ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.