Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

19Cb/110/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Dunajská Streda sudcom JUDr. Petrom Dumanom v právnej veci žalobcu: NOBIA, s.r.o., IČO: 31 609 961, Sládkovičova 98A, Banská Bystrica, pr. zast.: JUDr. Renáta Matejová, advokátka v Banskej Bystrici, proti žalovanému: SANTÉ DS s.r.o., IČO: 45 883 769, 564 Vrakúň, pr. zast.: JUDr. Zsolt Hodosi, advokát v Dunajskej Strede, o 309,24 € s prísl., takto

rozhodol:

I. Žalovaný je povinný do troch dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi 309,24 € s 8 %-ným ročným úrokom z omeškania od 29.08.2017 do zaplatenia.

II. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému nárok na náhradu 100 % trov konania.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou došlou Okresnému súdu Banská Bystrica 28.11.2017, postúpenou tunajšiemu súdu dňa 17.10.2018, domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy uvedenej vo výroku. Svoj nárok odôvodnil tým, že na základe nákupnej objednávky žalovaného č. XX/XXXXXX-X z XX.XX.XXXX dodal tovar špecifikovaný vo faktúre č. XXXXXXX. Žalovaný tovar prevzal, no žalobcovi vyúčtovanú cenu nezaplatil.

2. Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu vydanému v upomínacom konaní žiadal žalobu zamietnuť, pretože osoba, ktorá robila objednávky, nebola spoločníkom, konateľom ani zamestnancom žalovaného a nikdy jej nebolo udelené poverenie alebo plnomocenstvo na zastupovanie žalovaného. Žalovaný si tovar neobjednal a tento tovar nebol ani dodaný do jeho spoločnosti. Žalobcove faktúry neboli doručené žalovanému, žalovaný ich neeviduje a neuviedol ich ani v kontrolnom výkaze DPH.

3. Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovaného predniesol, že žalobca si neobjednával tovar u žalovaného týmto spôsobom prvýkrát, pretože takto spolupracovali už aj v predchádzajúcom období. Odkázal na ďalšie nákupné objednávky obsahovo totožné so spornou objednávkou zo XX.XX.XXXX, na základe ktorých žalovaný vždy uhradil žalobcom vystavené faktúry. Žalovaný si objednával vždy rovnaký tovar s rovnakým miestom dodania „H. C. X, XXX XX Ž.“, v dôsledku nebol dôvod, aby si žalobca preveroval osobu, ktorá objednávky tovaru vybavovala.

4. Súd na prejednanie veci nariadil na 02.05.2019 pojednávanie (§ 177 ods. 1 Civilného sporového poriadku; ďalej len „CSP“), ktoré sa konalo za prítomnosti žalobcu a právnych zástupcov strán a na ktorom vykonal dokazovanie, vec právne posúdil a rozhodol.

A. Skutkový stav

5. Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi: objednávka (č. l. 8), faktúra (č. l. 9), odpoveď na žiadosť (č. l. 10 a 11), trestné oznámenie (č. l. 33 a 34), vyjadrenie k žiadosti o súčinnosť (č. l. 39), faktúra č. XXXXXXX (č. l. 49), objednávka (č. l. 50), faktúra č. XXXXXXX (č. l. 51), objednávka (č. l. 52), faktúra č. XXXXXXX (č. l. 53), objednávka (č. l. 54), objednávka (č. l. 56), a na základe nich v spojení so skutočnosťami známymi súdu v zmysle § 186 CSP a skutkovými tvrdeniami, ktoré sa považujú za nesporné (§ 151 CSP), ustálil tento skutkový stav:

6. Žalobca je obchodnou spoločnosťou zaoberajúcou sa o. i. maloobchodnou a veľkoobchodnou činnosťou (skutočnosti známe z obchodného registra, č. l. 14). Žalovaný je obchodnou spoločnosťou, ktorá sa zaoberá okrem maloobchodnej a veľkoobchodnej činnosťou aj montážou a demontážou nábytku a kompletných stolárskych výrobkov (údaje známe súdu z obchodného registra, č. l. 17; trestné oznámenie, č. l. 33).

7. Medzi žalovaným a spoločnosťou PREWAS, s.r.o., IČO: 45 613 991 (ďalej len „PREWAS“) vznikla v roku 2015 obchodná spolupráca, predmetom ktorej bola realizácia projektov nábytkárskeho charakteru. Úlohy boli rozdelené tak, že základný materiál na výrobu nábytku zakúpil žalovaný a výrobu zabezpečovala PREWAS. Dodávatelia základného materiálu následne vyúčtovali žalovanému náklady na tento materiál a PREWAS náklady za prácu vyúčtovala žalovanému. Konečnému odberateľovi vystavoval faktúry vždy žalovaný, a to tak za základný materiál, ako aj za výrobné náklady, t. j. za prácu. Písomná zmluva nebola uzavretá. Takáto forma spolupráce trvala až do septembra 2017 (trestné oznámenie, č. l. 33).

8. Dňa 03.01.2017 bola v mene žalovaného vystavená listina s názvom „nákupná objednávka XX/ XXXXXX-X“, ktorá okrem identifikačných údajov strán (v rozsahu obchodné meno, sídlo, DIČ a IČO) obsahovala označenie tovaru ako „MKO.XX.CLAMEX.P1CLAMEX P-14)“, jeho množstvo, jednotkovú cenu 0,85 € a celkovú sumu. Ďalej sa v nej uvádzala adresa dodania tovaru „H. C. X, XXXXX Ž.“. V päte objednávky sa nachádzala aj emailová adresa obsahujúca koncovku „santeds.sk“ (objednávka, č. l. 50). V súvislosti s touto objednávkou vystavil žalobca faktúru č. XXXXXXX, ktorou žalovanému vyúčtoval cenu za tovar v rovnakej sume, aká bola uvedená v nákupnej objednávke, a tiež poštovné a balné 2,70 € bez DPH. Na faktúre sa nachádzal odtlačok pečiatky s textom „tovar prevzatý“ a popri ňom ďalší odtlačok pečiatky s označením žalovaného spolu s podpisom (faktúra, č. l. 49). Žalovaný túto faktúru zaplatil (nepopreté tvrdenie žalobcu).

9. Formálne a v podstate aj obsahovo totožná nákupná objednávka bola vystavená aj 11.04.2017. Označenie, množstvo, cena a adresa dodania tovaru boli rovnaké, odlišovali sa len dátumy a číslo objednávky (objednávka, č. l. 52). Aj v tomto prípade vystavil žalobca faktúru č. XXXXXXX (č. l. 51), ktorú žalovaný zaplatil (nepopreté tvrdenie žalobcu).

10. Rovnako to bolo aj v prípade ďalšej objednávky, ktorá bola vystavená 04.07.2017. Opäť išlo o rovnaký tovar, cenu a adresu dodania. Iné bolo len množstvo tovaru a dátumy (objednávka č. l. 54). Žalovaný aj v tu cenu tovaru vyúčtovanú faktúrou č. XXXXXXX (č. l. 9) žalobcovi zaplatil (nepopreté tvrdenie žalobcu).

11. Dňa 14.08.2017 bola vystavená ďalšia listina s názvom „nákupná objednávka XX/XXXXXX-X“, ktorá bola opäť formálne a v podstate aj obsahovo totožná s predchádzajúcimi objednávkami. To znamená, že okrem identifikačných údajov strán (v rozsahu obchodné meno, sídlo, DIČ a IČO) obsahovala označenie rovnakého tovaru (MKO.XX.CLAMEX.P1CLAMEX P-14), jeho množstvo, jednotkovú cenu 0,85 € a celkovú sumu. Ďalej sa v nej uvádzala adresa dodania tovaru „H. C. X, XXXXX Ž.“ a dátum dodania „15.08.2017“. V päte objednávky sa nachádzala aj emailová adresa obsahujúca koncovku „santeds.sk“ (objednávka, č. l. 56). Dňa 14.08.2017 vystavil žalobca v súvislosti s touto objednávkou faktúru č. XXXXXXX splatnú 28.08.2017, ktorou žalovanému vyúčtoval cenu za tovar v rovnakej sume, aká bola uvedená v nákupnej objednávke (255 € bez DPH), a tiež poštovné a balné (2,70 € bez DPH), teda spolu 309,24 € s DPH. Na faktúre sa opäť nachádzal odtlačok pečiatky s textom „tovar prevzatý“ a popri ňom ďalší odtlačok pečiatky s označením žalovaného spolu s podpisom a dátumom 15.08.2017 (faktúra, č. l. 55). Žalovaný túto faktúru nezaplatil (nesporná skutočnosť).

12. Žalovaný rovnako ako žalobca uviedol spornú faktúru č. XXXXXXX zo 14.08.2017 (základ dane 257,70 € a daň 51,54 €) v kontrolnom výkaze DPH v zdaňovacom období 08/2017 (vyjadrenie k žiadosti o súčinnosť, č. l. 39). Tieto skutočnosti sa žalovanému nepodarilo vyvrátiť jednoduchým tvrdením,

že spornú faktúru neeviduje v účtovníctve a neuviedol ju preto ani v kontrolnom výkaze. Je len ťažko predstaviteľné, že by Finančné riaditeľstvo disponovalo údajmi faktúry v rozsahu číslo, dátum vystavenia, základ dane a daň, pokiaľ by žalovaný túto faktúru v kontrolnom výkaze neuviedol. Napokon, na pojednávaní 02.05.2019 žalovaný pripustil, že sa mohlo stať, že ju v kontrolnom výkaze uviedol (zápisnica, č. l. 75). Preto súd vychádzal z toho, že žalovaný spornú faktúru evidoval.

13. Z nákupných objednávok je tak zrejmé, že žalovaný vystupoval v pozícii kupujúceho a žalobca v pozícii predávajúceho. Tieto doklady obsahovali presnú identifikáciu tovaru, jeho množstvo, jednotkovú cenu, adresu a dátum dodania. Rovnako aj z faktúr je zrejmé, akého tovaru sa týkajú, kedy boli vystavené, aká bola cena a splatnosť vyúčtovanej sumy. Žalovaný síce namietol, že tovar nebol dodaný „do jeho spoločnosti“, no nespochybnil obsah žalobcom vystavených faktúr a predmet objednávok. Z toho plynie, že množstvo, cena a dodacie podmienky neboli medzi stranami sporné, a súd preto vychádzal z toho, že tieto doklady odzrkadľujú dohodu o predmete a podmienkach kúpy.

14. Žalovaného základná obrana spočívala v podstate v tom, že tovar si v jeho mene a na jeho účet objednala neoprávnená osoba. To je však v rozpore s vykonaným dokazovaním. Zo žalovaným poskytnutého opisu spolupráce medi ním a spoločnosťou PREWAS je zrejmé, že účelom spolupráce malo byť práve využitie výrobných kapacít PREWAS a keďže financovanie projektov zabezpečoval žalovaný, je logický záver, že žalovaný mal záujem na tom, aby sa objednávky uskutočňovali pod hlavičkou žalovaného. To by bolo v dobe elektronickej komunikácie len ťažko možné bez emailovej adresy zriadenej samotným žalovaným. Súd nemal pochybnosti o tom, že žalovaný poveril niektorých zamestnancov PREWAS vykonávaním činností súvisiacich so správou spoločných projektov vrátane objednávania a preberania tovaru. Takpovediac hmatateľným prejavom oprávnenia konať za žalovaného bola práve skutočnosť, že nákupné objednávky obsahovali emailové adresy umiestnené na doméne druhej úrovne s obchodným menom žalovaného, t. j. „santeds“, a nie PREWAS. Nákupné objednávky boli formálne a v podstate aj obsahovo rovnaké, týkali sa toho istého tovaru, ktorý sa dodával vždy na rovnakú adresu. Žalovaný vždy zaplatil žalobcom vyúčtovanú cenu za tovar dodaný na základe takýchto objednávok za predchádzajúce mesiace, čo len potvrdzuje záver, že žalovaný bol uzrozumený so spôsobom objednávania a dodávania tovaru žalobcovi. Všetky vyššie opísané dôkazy vo vzájomnej súvislosti poskytujú dostatočne jasný obraz o tom, že medzi stranami fungovala zaužívaná obchodná prax s pomerne jasnými kontúrami. Žalobca dostal z emailových adries obsahujúcich obchodné meno žalovaného nákupnú objednávku tovaru za rovnakú jednotkovú cenu, na čo žalobca tovar pripravil a riadne prepravil na adresu „H. C. X, Ž.. Žalobca následne vystavil príslušné faktúry, ktoré žalovaný s výnimkou poslednej (spornej) faktúry zaplatil. Je zrejmé, že zmluvy boli plnené tým istým spôsobom. Účelovosť tvrdení žalovaného o tom, že o objednávkach nemá vedomosť, je zrejmá aj zo skutočnosti, že spornú faktúru uviedol v kontrolnom výkaze DPH, teda zjavne mal o faktúre, a teda aj o objednávke vedomosť, a spochybňovať ju začal až neskôr. Napokon, aj v trestnom oznámení žalovaný tvrdil, že spolupráca s PREWAS trvala do septembra 2017. Sporná objednávka však pochádza zo 14.08.2017 a faktúra z 15.08.2017, čo taktiež napovedá tomu, že v danom čase ešte spolupráca fungovala, a teda spôsob objednávania a dodávania tovaru bol rovnaký.

15. Okrem toho, čo sa týka dodania tovaru, žalovaný namietal, že a tovar nebol dodaný „do spoločnosti žalovaného“. Súd považuje za vhodné poukázať aj na to, že ani otázka dodania tovaru nebola v konečnom dôsledku sporná, pretože žalovaného námietka nemôže byť účinná. Žalovaný v odpore tvrdil v podstate len to, že na adrese H. C. X, Ž. nikdy nemal sídlo ani prevádzkareň. Keďže spoločnosť žalovaného má sídlo vo U. a žalovaný tvrdil, že tovar nebol dodaný do „spoločnosti žalovaného“, znamená to, že nespochybňuje, že tovar bol dodaný na adresu H. C. X U. Ž..

16. Nebolo preukázané, že by poverenie na vykonávanie činností súvisiacej s komunikáciou so žalobcom ohľadom objednávok a dodávok tovaru pre osoby konajúce za žalovaného bolo nejakým spôsobom obmedzené, ako ani to, že by o prípadných obmedzeniach žalovaný informoval svojich obchodných partnerov, medzi nimi aj žalobcu (nesporné skutočnosti) pred októbrom 2017 (odpoveď na žiadosť, č. l 10). Vedomosť o tom, že by mohlo dôjsť k neoprávneným objednávkam, mohol žalobca získať od žalovaného najskôr až v tomto čase, čo už ale bolo až po dodaní tovaru podľa spornej faktúry 15.08.2017.

17. Súd nevykonal dokazovanie žalovaným navrhovaným výsluchom T. L. k všeobecným okolnostiam spolupráce medzi PREWAS a žalovaným vrátane objednávania tovaru. Už v odpore pritom žalovaný

tvrdil, že za žalovaného konala A. Y., takže nie je vôbec zrejmé, čo sa malo výsluchom práve T. L. dokázať. Z návrhu ani neplynie, prečo by mali byť výsledky takto doplneného dokazovania použiteľné, keď sa trestné oznámenie žalovaného vyslovene týkalo inej osoby. Súd nevykonal ani žalovaným navrhovaný výsluch A. Y. k rovnakým skutočnostiam. Žalovaný vo vzťahu k týmto svedkom totiž vôbec neobjasnil, prečo s takýmto návrhom na vykonanie dokazovania otáľal až do samotného pojednávania a prečo ho nepredniesol hneď v odpore, prípadne na výzvu súdu v jeho upovedomení o vyjadrení žalobcu, ktoré bolo žalovanému doručené už 22.02.2019, alebo najneskôr v reakcii na predvolanie, ktoré bolo žalovanému doručené 19.03.2019, teda takmer dva mesiace pred termínom pojednávania. Pokiaľ by tak bol urobil, súd by mal možnosť pojednávanie riadne pripraviť tak, že by týchto svedkov prípadne včas predvolal a na pojednávaní priamo vypočul. Ďalšie dokazovanie výsluchom svedkov, ktoré žalovaný navrhol až na pojednávaní, by si teda zjavne vyžadovalo odročenie pojednávania a iné úkony súdu. Zo všetkých okolností je zrejmé, že žalovaný mohol predložiť tieto návrhy už oveľa skôr, ak by konal starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania, teda tento návrh nebol uplatnený včas (§ 153 ods. 1 CSP). O týchto následkoch bol žalovaný poučený viacnásobne: najprv upovedomení doručenom 22.02.2019 a potom v predvolaní doručenom 19.03.2019. Preto neobstojí námietka právneho zástupcu žalovaného vznesená na pojednávaní, že sa tak nestalo. Okrem toho, že doručenky sú verejnými listinami (§ 111 ods. 1 CSP in fine), právny zástupca žalovaného napokon na pojednávaní výslovne potvrdil, že na pojednávanie sa dostavil na základe predvolania, v dôsledku čoho je nepochybné, že mal vedomosť o v ňom obsiahnutých poučeniach vrátane poučenia o sudcovskej koncentrácii konania. Keďže návrh na doplnenie dokazovania nebol prednesený včas, boli splnené všetky podmienky podľa § 153 ods. 2 a 3 CSP a súd dokazovanie v tomto rozsahu nevykoval.

B. Právne posúdenie

18. Predmetom sporu je povinnosť žalovaného zaplatiť kúpnu cenu za tovar, ktorý žalobca dodal na základe nákupnej objednávky. Medzi stranami nebola sporná výška kúpnej ceny, ani množstvo, či akosť dodaného tovaru. Jadrom sporu bolo, či osoby, ktoré tovar objednávali a preberali, mali oprávnenie tak urobiť za žalovaného. Úlohou súdu teda bolo vyhodnotiť, či žalovaného zaväzovali úkony osôb, ktoré kúpnu zmluvu uzatvárali a plnili na strane žalovaného.

19. Pre uplatňovaný nárok predovšetkým platí, že keďže strany sú obchodnými spoločnosťami založenými na účel podnikania podľa § 56 ods. 1 OBZ, zapísanými v obchodnom registri, ide v zmysle § 2 ods. 2 písm. a) OBZ o podnikateľov, ktorí konali v rámci svojej podnikateľskej činnosti, a preto sa podľa § 261 ods. 1 OBZ vzťahy medzi nimi spravujú treťou časťou Obchodného zákonníka, ktorá vo svojej druhej hlave upravuje práva a povinnosti vyplývajúce z kúpnych zmlúv uzatváraných takýmito subjektmi.

20. Základným ustanovením kúpnej zmluvy ako osobitného typu zmluvy je kogentné (§ 263 ods. 1 OBZ) ustanovenie § 409 OBZ, ktoré vymedzuje záväzok predávajúceho dodať kupujúcemu hnuteľnú vec (tovar) určenú jednotlivo alebo čo do množstva a druhu a previesť na neho vlastnícke právo k tejto veci a tomu zodpovedajúcu povinnosť kupujúceho zaplatiť kúpnu cenu. Zákon nekladie žiadne formálne požiadavky na tento typ zmluvy, čo znamená, že kúpnu zmluvu podľa § 409 a nasl. OBZ možno uzavrieť v akejkoľvek forme.

21. Kúpna zmluva ako dvojstranný právny úkon vzniká na základe návrhu na uzavretie zmluvy, ktorý je stelesnením prejavom vôle určeným jednej alebo viacerým určitým osobám podľa § 43a ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). Takýto prejav vôle môže byť zachytený aj elektronickými prostriedkami, napríklad v podobe emailu. Podľa § 45 ods. 1 OZ pôsobí prejav vôle (teda aj návrh na uzavretie zmluvy) voči neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde. Zmluva je potom podľa § 44 ods. 1 OZ uzavretá okamihom, keď prijatie návrhu na uzavretie zmluvy nadobúda účinnosť. Návrh možno prijať v zmysle § 43c ods. 1 OZ buď včasným vyhlásením urobeným osobou, ktorej bol návrh určený, alebo iným včasným konaním, z ktorého možno vyvodiť jej súhlas.

22. Ako je zrejmé z viacerých ustanovení Obchodného zákonníka upravujúcich konanie v mene a za podnikateľa, ale predovšetkým z § 13 ods. 4, § 14 ods. 3 a § 15 ods. 2, v oblasti obchodného styku, do ktorej nepochybne patrí aj kúpa tovaru, sa kladie dôraz na ochranu dobromyseľnosti. Súd sa stotožňuje s názorom Ulricha Magnusa, profesora práva na Univerzite v Hamburgu a sudcu Odvolacieho súdu v Hamburgu, ktorý vysvetľuje, že záväzný účinok určitého správania vyplýva práve zo zásady

ochrany dobromyseľnosti, ktorá spočíva v tom, že nikto by nemal mať prospech z úkonov, ktoré sú nezlučiteľné s jeho dovtedajším správaním (zákaz venire contra factum proprium) (MAGNUS, U.: Guide to Article 7. Dostupné na: http://cisgw3.law.pace.edu/cisg/principles/uni7.html). Pre úplnosť súd poukazuje aj čl. 7 ods. 2 Dohovoru OSN o medzinárodnej kúpe tovaru a na čl. 7 Zásad medzinárodných obchodných zmlúv UNIDROIT, ktoré sa síce na prejednávanú vec priamo nevzťahujú, ale vychádzajú z rovnakého predpokladu ochrany dobromyseľnosti. V kontexte Zásad medzinárodných obchodných zmlúv UNIDROIT sa ochrana dobromyseľnosti pretavuje okrem iného aj do pojmu tzv. zjavného oprávnenia (apparent authority), upraveného v čl. 2.2.5 Zásad. Podľa tohto ustanovenia sa zastúpený, ktorého správanie vyvoláva v tretej osobe dôvodné presvedčenie, že zástupca je oprávnený konať za zastúpeného, nemôže namietať nedostatok oprávnenia zástupcu, a je preto viazaný úkonmi zástupcu. Podľa Medzinárodného inštitútu pre unifikáciu súkromného práva nachádza inštitút zjavného oprávnenia svoje uplatnenie predovšetkým v situáciách, keď zastúpeným nie je jednotlivec, ale organizácia. V styku so spoločnosťami a podobnými organizáciami môže byť pre tretiu osobu problematické zistiť, či majú osoby konajúce za danú spoločnosť alebo organizáciu v skutočnosti oprávnenie tak robiť, a preto majú právo všade tam, kde to je možné, spoliehať sa na existenciu zjavného oprávnenia týchto osôb (porov. https://www.unidroit.org/instruments/commercial-contracts/unidroit-principles-2010/394- chapter-2-formation-and-authority-of-agents-section-2-authority-of-agents/905-article-2-2-5-agent- acting-without-or-exceeding-its-authority).

23. V danom prípade sa o dobromyseľnosť opieral žalobca, pretože bol dôvodne presvedčený o tom, že objednávky zaslané žalobcovi rovnakým postupom s emailovými adresami s rovnakou koncovkou boli uskutočnené osobami oprávnenými konať za žalovaného. V konaní pritom nevyšli najavo žiadne také okolnosti, ktoré by mohli túto dobromyseľnosť vyvrátiť, prinajmenšom nie do októbra 2017, keď už ale bola sporná objednávka zo strany žalobcu splnená. Vo viere, že žalobca koná s oprávnenou osobou, keď plnil formálne a obsahovo totožné objednávky týkajúce sa vždy toho istého tovaru a na tú istú adresu dodania, žalobcu neustále utvrdzovalo aj to, že žalovaný jeho faktúry preplácal. Ďalšie okolnosti podporujúce jeho dobromyseľnosť spočívali v tom, že tovar sa žalobcovi nevracal ako neprebratý a žalovaný si u neho iný tovar v inej podobe a za iných podmienok ani neobjednával.

24. Zo zisteného skutkového stavu je teda zrejmé, že medzi stranami existovala určitá obchodná prax. Žalobca takto dodával tovar žalovanému stále rovnakým spôsobom jeho prepravením na rovnakú adresu. Žalobca komunikoval so žalobcom formou emailov, ktorými objednával tovar a používal pritom emailovú adresu s obchodným menom žalovaného, ako aj obchodné údaje žalovaného. Žalovaný žalobcove faktúry uhrádzal až do spornej faktúry zo 14.08.2017.

25. V takomto správaní žalovaného podľa názoru súdu nemožno vidieť nič iné, než to, že uvedený spôsob objednávania a dodávania tovaru akceptoval. Správanie žalovaného spočívajúce v úhrade predchádzajúcich faktúr treba vykladať ako preukazujúce prax, ktorú strany medzi sebou zaviedli, a ktorú neustále potvrdzovalo aj následné, rovnaké správanie sa strán. Všetky tieto hľadiská smerujú k jedinému záveru: každá rozumná osoba by v správaní žalovaného videla úmysel byť viazaný všetkými nákupnými objednávkami vrátane spornej objednávky a spôsobom, ktorý sa stal medzi stranami zaužívaným.

26. Pokiaľ ide o ďalšie námietky žalovaného, žalovaný je právnickou osobou - podnikateľom, takže jeho konanie sa spravuje § 13 a nasl. Obchodného zákonníka. Právnická osoba koná štatutárnym orgánom alebo za ňu koná zástupca. Zástupcami s osobitným splnomocnením konať za podnikateľa sú predovšetkým vedúci organizačnej zložky podniku (§ 13 ods. 5 OBZ) alebo prokurista (§ 14 ods. 1 OBZ). Podnikateľa však okrem konania inej osoby v jeho prevádzkarni (§ 16 OBZ) zaväzuje aj konanie osoby, ktorá bola pri prevádzkovaní podniku poverená určitou činnosťou. Podľa § 15 ods. 1 OBZ je takáto osoba splnomocnená na všetky úkony, ku ktorým pri tejto činnosti obvykle dochádza. Toto zastúpenie nemá zmluvný podklad a vzniká priamo zo zákona, čo znamená, že ide o formu zákonného zastúpenia. Zákonné zastúpenie sa tak odlišuje od zmluvného zastúpenia v tom, že kým pri zmluvnom zastúpení vzniká oprávnenie konať za zastúpeného na základe splnomocnenia, v prípade zákonného zastúpenia podľa § 15 ods. 1 OBZ je to v dôsledku poverenia určitou činnosťou. Poverenie určitou činnosťou je zároveň prvou podmienkou vzniku oprávnenia poverenej osoby zastupovať podnikateľa priamo zo zákona bez osobitného (zmluvného) splnomocnenia. Druhou podmienkou je, že činnosť, ktorou bola táto osoba poverená, je činnosťou pri prevádzke podniku (pozri v tomto zmysle Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 32/Odo/766/2003, či 23Cdo/3568/2009).

27. Zo zisteného skutkového stavu je zrejmé, že cieľom spolupráce medzi žalovaným a PREWAS bolo využiť vzájomné kapacity a spoločným úsilím plniť objednávky. Preto je aj logický predpoklad, že objednávky odosielali osoby, ktoré mali zriadený prístup do emailovej schránky s adresou obsahujúcou obchodné meno žalovaného práve na účel uskutočňovania objednávok „pod hlavičkou“ žalovaného, teda za neho.

28. Všetky tieto okolnosti potvrdzujú skutočnosť, že osoby, ktoré objednávky zadávali a tovar preberali, boli poverené činnosťou súvisiacou so zabezpečovaním zákaziek vrátane činnosti spočívajúcej v zadávaní objednávok a preberania tovaru za žalovaného. Zadávanie objednávok subdodávateľom je totiž nepochybne činnosťou, ku ktorej obvykle dochádza pri zabezpečovaní zákaziek.

29. Pokiaľ ide o druhú podmienku, že poverenie určitou činnosťou sa musí udiať v súvislosti s prevádzkovaním podniku, aj tá je podľa názoru súdu splnená. Uskutočňovanie objednávok, ktorých cieľom je uzatvorenie kúpnych zmlúv so subdodávateľmi na dodávku tovaru potrebného na splnenie zákazky pre klienta, je bezpochyby činnosťou smerujúcou k dosiahnutiu zisku, čo je v zmysle § 2 ods. 1 OZ jedna z charakteristických čŕt pojmu podnikanie. Prevádzkovanie podniku potom celkom zjavne zahŕňa vykonávanie činnosti predstavujúcej samotnú podstatu podnikania, akou je spravovanie zmluvných vzťahov so subdodávateľmi, teda ich uzatváranie, plnenie a ukončovanie. Pokiaľ teda podnikateľ poverí určitú osobu, aby uskutočňovala objednávky, pôjde vždy o činnosť pri prevádzkovaní podniku.

30. Vzhľadom na tieto úvahy je nepochybné, že konajúce osoby mali podľa Obchodného zákonníka oprávnenie odoslať žalobcovi za žalovaného požiadavku na dodanie tovaru. Tieto objednávky ako právne úkony predstavujúce návrh na uzavretie kúpnej zmluvy podľa § 409 OBZ tak zaväzujú žalovaného podľa § 15 ods. 1 OBZ zo zákona, bez potreby osobitného splnomocnenia.

31. Pre úplnosť treba dodať, že Obchodný zákonník myslí aj na ochranu zastúpeného, keď § 15 ods. 2, v ktorom sa prejavuje ochrana dobromyseľnosti, obmedzuje účinky zákonného zastúpenia podľa § 15 ods. 1. V prípade, že daná osoba svojím konaním prekročí rozsah poverenia, toto konanie zaväzuje podnikateľa len vtedy, ak tretia osoba o prekročení rozsahu poverenia nevedela a s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu ani nemohla vedieť.

32. Toto obmedzenie však v danej veci neprichádza do úvahy. Žalovaný v prvom rade nikde netvrdil, že by došlo k prekročeniu rozsahu poverenia (namietal len neexistenciu oprávnenia) a ani to, že žalobca o tomto prekročení mohol vedieť. Hoci dôkazné bremeno v tomto smere zaťažovalo žalovaného, pretože len on by z týchto skutočností mohol pre seba vyvodzovať priaznivé následky, zo zisteného skutkového stavu inak vyplýva opak. Sporná objednávka nebola totiž prvou, ktorú žalobca od prijal. V predchádzajúcom období žalobca plnil na základe viacerých objednávok a žalovaný faktúry vystavené žalobcom riadne uhrádzal. Nebolo sporné, že aj tieto objednávky sa uskutočňovali rovnakým spôsobom a že tovar žalobca riadne dodal rovnakým spôsobom. Ako už bolo naznačené vyššie, možno konštatovať, že v obchodnom styku je aj podľa § 264 OBZ obvyklé očakávať, že pokiaľ predávajúci podnikateľ akceptuje objednávky, ktoré sa uskutočnili určitým konkrétnym spôsobom, tým, že požadovaný tovar kupujúcemu ako objednávateľovi dodá, a tento následne zaplatí predávajúcim vystavené faktúry, hoci sa to všetko udeje bez predchádzajúcej písomnej (rámcovej) zmluvy, tak aj budúce objednávky uskutočnené rovnakým spôsobom bude považovať za objednávky uskutočnené žalobcom. Keďže to žalovaný netvrdil a v konaní ani nevyšli najavo žiadne také okolnosti, o ktorých by žalobca mohol vedieť a ktoré by naznačovali, že by v čase uskutočnenia spornej objednávky v auguste 2017 došlo k prekročeniu rozsahu poverenia, neboli tu splnené podmienky podľa § 15 ods. 2 OBZ na oslobodenie žalovaného od záväzkov, ktoré mu vznikli v dôsledku jej konania. Nebolo to tak ani v čase plnenia objednávok, teda keď bol tovar dodaný. Žalobca mohol nadobudnúť pochybnosti až na základe listu, ktorým ho žalovaný žiadal o expedovanie faktúr spoločnosti PREWAS v októbri 2017, keď prvýkrát načrtol problém s objednávkami. V tom čase už ale záväzok žalovaného existoval, a preto jeho správanie nemohlo mať vplyv na účinky, ktoré nastali podľa § 15 ods. 1 OBZ.

33. Námietka žalovaného, že osoby konajúce za žalovaného neboli jeho štatutárnym orgánom, ani zamestnancami, nie je spôsobilá spochybniť záver uvedený v predchádzajúcom bode. Ustanovenie § 15 OBZ nepožaduje, aby medzi podnikateľom a osobou poverenou určitou činnosťou existoval vzťah na základe zmluvy o výkone funkcie, mandátnej zmluvy alebo pracovnej zmluvy. Takáto osoba nemusí

mať vo vzťahu k podnikateľovi žiadne osobitné postavenie. Konanie štatutárov upravujú iné ustanovenia zákona (§ 13 ods. 1 OBZ a osobitné ustanovenia o jednotlivých obchodných spoločnostiach a o družstve), a preto nie je účelom § 15 zakladať oprávnenie štatutárov konať za podnikateľa. Pokiaľ ide o existenciu pracovného alebo iného obdobné pomeru, podstatné z hľadiska § 15 ods. 1 OBZ je len to, že daná osoba bola určitou činnosťou poverená. Navyše, pokiaľ by sa vyžadoval pracovnoprávny vzťah, účinky § 15 OBZ by tým boli značne oklieštené. Na jeho plné uplatnenie by sa musela daná osoba pred vykonaním úkonu tretej osobe preukazovať pracovnou alebo inou zmluvou, v opačnom prípade by mohol podnikateľ vždy spochybniť účinky právnych úkonov tejto osoby vo vzťahu k podnikateľovi, čím by strácal zmysel druhý odsek tohto ustanovenia. Z § 15 OBZ teda nevyplýva žiadne obmedzenie týkajúce sa pomeru tejto osoby k podnikateľovi, za ktorého koná (pozri tiež rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 32Cdo/317/2005).

34. Rovnaké závery sa uplatnia aj pokiaľ ide o otázku dodania tovaru pokrytého spornou faktúrou žalobcu. Žalobca dodával žalovanému tovar v súlade s ich zaužívanou praxou na adresu H. C. X, Ž., ktorá síce nebola prevádzkarňou žalovaného, ale bola sídlom spoločnosti PREWAS. V obchodnej praxi je bežné, že miesto dodania tovaru sa nezhoduje so sídlom alebo prevádzkarňou kupujúceho. Navyše, žalovaný v rámci spolupráce využíval výrobné kapacity PREWAS, čo znamená, že by bolo nelogické, aby sa objednávaný tovar dodával inde, ako do miesta, kde sa mal spracovávať a odkiaľ sa mal neskôr aj expedovať. V konaní napokon nebolo ani sporné, že tovar bol dodaný na adresu H. C. X, Ž. a keďže sa tak dialo na základe praxe do júla 2017 medzi žalobcom a žalovaným, ktorý žalobcov tovar prijal a jeho faktúry zaň vždy zaplatil, zo zvyklostí bolo logické, že táto adresa bude miestom dodania tovaru aj na základe ďalších objednávok z júla 2017.

35. Pokiaľ ide o žalovaného argument, že podľa § 33 ods. 2 OZ nie je pasívne vecne legitimovaný, pretože dotknuté osoby konali bez plnomocenstva, z čoho sú zaviazané jedine ony samé, toto ustanovenie sa neuplatní, pretože prednosť má práve § 15 OBZ, a to konkrétne jeho druhý odsek, ktorý rieši otázku dôsledkov prekročenia oprávnenia konať za podnikateľa. Takéto okolnosti, ale ani okolnosti, na ktorých sa zakladá § 33 ods. 2 OZ, však v konaní zistené neboli. To, že žalovaný spornú faktúru uviedol v kontrolnom výkaze, preukazuje práve opak, a síce že túto faktúru uznal a dlh z nej akceptoval ako svoj vlastný.

36. Vzhľadom na všetky tieto okolnosti potom vôbec nie je podstatné to, čo tvrdí žalovaný v trestnom oznámení, teda či sa určitá osoba dopustila trestného činu tým, že konala za žalovaného bez plnomocenstva alebo poverenia alebo že má údajné „politické krytie“, ktoré žalovaný ani bližšie nevysvetlil. Prípadný trestnoprávny postih takejto osoby nemá vplyv na účinky ňou vykonaných úkonov, pokiaľ tieto žalovaného zaväzujú podľa vyššie vykladaných ustanovení. Civilnoprávna úprava je totiž založená na ochrane dobromyseľnosti tretej osoby, ktorá je oslabená možnosťou zástupcu preukázať, že tretia osoba mohla vedieť o neexistencii oprávnenia zástupcu. Žalovaný však v tejto veci svoje dôkazné bremeno, ale ani bremeno tvrdenia neuniesol.

37. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy súd dospel k záveru, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzavretá kúpna zmluva podľa § 409 OBZ, žalobca tovar podľa § 411 OBZ riadne dodal a žalovanému tak vznikla podľa § 447 OBZ povinnosť zaplatiť za tovar kúpnu cenu vyúčtovanú spornou faktúrou. Keďže žalovaný kúpnu cenu, ktorej výška nebola medzi stranami ani sporná, nezaplatil, žalobcom uplatňovaný nárok na zaplatenie sumy 309,84 € je dôvodný.

38. Námietky žalovaného všeobecne odkazujúce na iné prebiehajúce konania bez toho, aby obsahovali čokoľvek konkrétne, nemohli žalobcom uplatňovaný nárok nijako spochybniť.

39. Účelovosť tvrdení žalovaného, najmä že mu faktúra žalobcu nebola doručená, je zrejmá okrem už spomenutých výsledkov vykonaného dokazovania aj z toho, že žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu v upomínacom konaní tvrdil, že žalovaný spornú faktúru neeviduje v účtovníctve, a preto nebol dôvod ju uviesť ani v kontrolnom výkaze DPH. Z odpovede k žiadosti o súčinnosť je ale totiž jasné, že to nie je pravda, čo napokon žalovaný aj pripustil. Uvedenie faktúry v kontrolnom výkaze DPH, v súvislosti s čím je potom spojená povinnosť odviesť DPH, nemožno vzhľadom na ostatné okolnosti považovať za prejav nesúhlasu s takouto faktúrou. Neobstojí teda tvrdenie, že faktúra žalobcu nebola žalovanému doručená. Keďže žalovaný spornú faktúru uviedol v kontrolnom výkaze DPH za zdaňovacie obdobie augusta 2017, teda z čas, keď bola vystavená a keď bol tovar dodaný, je zrejmé, že touto

faktúrou disponoval. V konečnom dôsledku ale toto tvrdenie nie je ani významné. Z porovnania dátumov dodania tovaru a dátumov splatnosti (všetkých) faktúr je zrejmé, že medzi stranami platila dohoda, že dlh vyúčtovaný faktúrou je splatný do 14 dní od dátumu vystavenia faktúry. Zo zisteného skutkového stavu je zrejmé, že žalovaný zaplatil prinajmenšom tri zo štyroch faktúr žalobcu, ktoré vychádzali práve z takéhoto pravidla. Preto pokiaľ ide o splatnosť kúpnej ceny v tomto smere bolo aj s odkazom na vyššie uvedené úvahy zjavné, že doručenie faktúr nebolo rozhodujúce a žalovaný sa preto do omeškania dostal podľa § 365 ods. 1 OBZ prvým dňom po splatnosti faktúry, ktorá nastala v 14. deň po vyhotovení faktúry, teda v prípade spornej faktúry 29.08.2017. Od tohto dátumu má tak žalovaný povinnosť podľa § 369 ods. 1 OBZ zaplatiť žalobcovi ako veriteľovi aj úrok z omeškania. Keďže tento nebol medzi stranami dohodnutý, žalovaný je v zmysle § 369 ods. 2 OBZ povinný platiť úrok z omeškania podľa nariadenia vlády č. 21/2013 Z. z. v sadzbe Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného záväzku zvýšenej o osem percentuálnych bodov. Žalobca si tento nárok uplatnil v súlade s vymedzeným právnym rámcom, a preto je dôvodný.

40. Na základe vyššie uvedených záverov tak súd žalobe vyhovel v celom rozsahu a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 309,84 € aj s príslušenstvom (výrok I).

41. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania (§ 262 ods. 1 CSP) vychádzal súd z toho, že žalobcovi ako úspešnej strane patrí nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (§ 255 ods. 1 CSP), a preto mu tento nárok priznal (výrok II).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie. Odvolanie možno podať do 15 dní od doručenia jeho rovnopisu písomne na podpísanom súde. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody podľa § 365 a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Ak žalovaný dobrovoľne nesplní povinnosť uloženú vykonateľným rozsudkom, môže sa žalobca domáhať jej splnenia v exekúcii.