Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/271/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobkyne: Y. E., nar. XX. XX. XXXX, bytom W., V. XXX/X, zast. Advokátska kancelária KONCOVÁ & PARTNERS, s. r. o., so sídlom Trenčín, Legionárska 7158/5, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 792 752, zast. Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom Bratislava, Kubániho 16, o určenie, že zmluva je bezúročná a bez poplatkov a zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 17. mája 2018 č. k. 18Csp/199/2016-77 takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých vyhovujúcich výrokoch a vo výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

Žalobkyni sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1.1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že Zmluva o revolvingovom úvere č. 8400035843 zo dňa 31. 01. 2011, uzavretá medzi žalobkyňou ako dlžníčkou a žalovaným ako veriteľom, je bezúročná a bez poplatkov. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a vo zvyšku súd žalobu zamietol. Rozhodol, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 137 písm. c) CSP, § 52 ods. 1, § 451 ods. 1, 2, § 100 ods. 1 veta prvá, § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 2 písm. g), § 9 ods. 2 písm. f), g), i), j), k), l), § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a § 3 ods. 5 tretia veta zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a uviedol, že žalobkyňa ako dlžníčka a žalovaný ako veriteľ uzavreli 31. 01. 2011 na základe žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru zmluvu o revolvingovom úvere, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobkyni úver 510 eur, ktorý sa žalobkyňa zaviazala vrátiť žalovanému v 42 mesačných splátkach vo výške 27,33 eura, splatnosť úveru 42/21 (počet splátok/splatnosť-deň v mesiaci). V zmluve bola uvedená celková suma, ktorú žalobkyňa zaplatí žalovanému 1.147,86 eura (27,33 x 42), predpokladaná RPMN 70,03% a priemerná RPMN za úver je 44,57%, ročná úroková sadzba 70,03%. Poskytnutá čiastka revolvingu je 268,93 eura, celková čiastka pri revolvingu, ktorú musí dlžník zaplatiť (revolving + úroky za celú dobu čerpania revolvingu) je 655,92 eura. Predpokladaná RPMN úveru po poskytnutí revolvingu je 63,33% a ročná úroková sadzba revolvingu je 76,21%. Zo súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch za 3. štvrťrok 2010, so splatnosťou 1 až 5 rokov bola priemerná hodnota RPMN 44,57%, z údajov dostupných na internetovej stránke Národnej banky Slovenska súd zistil, že priemerná úroková sadzba z poskytovaných úverov v 1. štvrťroku 2011, so splatnosťou 1 až 5 rokov bola 12,86%. Následne bolo žalobkyni doručené oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi - zmluva o revolvingovom úvere datovaná k 31. 01. 2011, avšak bez podpisu žalobkyne, teda dlžníka. Žalovaný

žalobkyni peňažné prostriedky umožnil čerpať a žalobkyňa mu vrátila celkom 1.147,86 eura, posledná platba bola dňa 15. 05. 2014. Súd mal za to, že medzi žalobkyňou a žalovaným bola uzatvorená Zmluva o úvere č. 8400035843 zo dňa 31. 01. 2011. Z obsahu predmetnej zmluvy je zrejmé, že ide o spotrebiteľský vzťah, teda zmluvu uzatvorenú medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Vychádzajúc zo Zákona o spotrebiteľských úveroch platného v čase uzavretia zmluvy, ako aj z podmienok uzavretia zmluvy o úvere so žalovaným je zrejmé, že ide o vzťah spotrebiteľský. Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého sa žalobkyňa v predmetnom konaní domáha, má svoj základ v spotrebiteľskej zmluve. Žalobkyňa má postavenie spotrebiteľa. Žalobkyňa v spore požadovala, aby súd určil, že zmluva o revolvingovom úvere je bezúročná a bez poplatkov, voči čomu žalovaný namietal s poukazom, že zmluva obsahuje všetky náležitosti predpokladané Zákonom o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú objektívne dohodnuteľné. Z nesporných vyjadrení právnych zástupcov vyplýva, že žalobkyňa si svoju povinnosť zo zmluvy už splnila v celom rozsahu. Podľa súdu je však napriek tomu potrebné, aby sa vyriešila otázka jej záväzku, ktorého výška je sporná, v čom súd videl naliehavý právny záujem žalobkyne na požadovanom určení, čo je podmienkou určovacej žaloby. Z dôvodovej správy k ustanoveniu § 137 písm. c) CSP vyplýva, že s účinnosťou od 01. 07. 2016 sa rozlišuje klasická určovacia žaloba a žaloba o určení inej právnej skutočnosti a to z dôvodu vylúčenia všetkých nepotrebných a nezmyselných žalôb o určenie neplatnosti, ktoré vyvolávajú ďalšie spory a míňajú sa účelu žaloby určovacej, pričom písmeno c) ustanovenia vychádza z doterajšieho ustanovenia § 80 písmena c) OSP. Súd žalobu žalobkyne v tejto časti posúdil podľa § 137 písmeno c) CSP, a to najmä s poukazom na dôvodovú správu k citovaným zákonným ustanoveniam, pretože ide o klasickú určovaciu žalobu. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že medzi žalobkyňou a žalovaným existoval záväzkový vzťah, titulom zmluvy o úvere, ktorá je spotrebiteľskou zmluvou, pretože pri ich uzatváraní žalovaný konal a žalobkyňa, ktorá je fyzickou osobou, nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti, čím sa pri rozhodovaní o žalobe otvoril priestor pre aplikáciu § 52 a nasledujúce Občianskeho zákonníka, ktoré predstavujú základný právny rámec ochrany spotrebiteľa, popri ostatných právnych predpisoch zákona č. 634/1992 Zb., resp. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a zákona č. 258/2001 Z. z., resp. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Na uzavretú zmluvu o úvere (resp. žiadosť o poskytnutie úveru, ktorá bola podpísaná oboma zmluvnými stranami) sa vzťahujú ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Z obsahu zmluvy o úvere vyplýva, že neobsahuje všetky obligatórne zákonné náležitosti podľa § 9 ods. 2 uvedeného zákona. V žiadosti o poskytnutie úveru/zmluve nie je uvedená konečná splatnosť úverov a doba trvania zmluvy, pričom uvedený je len počet splátok 42 a splatnosť 21. dňa v mesiaci. Zmluva navyše obsahuje úrokovú sadzbu vo výške 70,03%, pričom táto odplata podstatne prevyšuje odplatu obvyklú na finančnom trhu za spotrebiteľský úver, keď v máji 2015 bola ročná úroková miera pri spotrebiteľských úveroch poskytnutých v obchodných bankách vo výške 11,04%. Z uvedeného dôvodu súd preto žalobe v časti určenia zmluvy za bezúročnú a bez poplatkov vyhovel. Čo sa týka náležitosti, že zmluva neobsahuje počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, tak ako to tvrdila žalobkyňa, súd v tomto smere poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22. 02. 2018, a teda mal za to, že táto zákonná podmienka bola splnená. Výška RPMN 44,57% s poukazom na súhrnné informácie o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch za 3. štvrťrok 2010, so splatnosťou 1 až 5 rokov bola uvedená správne.

1.2. Predmetom žaloby bolo aj zaplatenie sumy vo výške 711,32 eura, ktorú si žalobkyňa uplatnila titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Z dôvodu určenia, že zmluva o úvere je bezúročná a bez poplatkov, súd konštatoval, že za bezdôvodné obohatenie súd v tomto prípade považuje plnenie nad rámec poskytnutého úveru vo výške 711,32 eura (rozdiel medzi schváleným úverom 510 eur a sumou, ktorú žalobkyňa žalovanému uhradila 1.147,86 eura), ktoré musí žalobkyni podľa § 451 odsek 1 Občianskeho zákonníka vydať. Právny zástupca žalovaného vzniesol námietku premlčania, preto sa súd zaoberal vznesenou námietkou premlčania. Žalobkyňa tvrdila, že o svojich nárokoch sa dozvedela dňom 03. 10. 2016 (deň udelenia plnomocenstva), kedy jej právny zástupca poskytol právne poradenstvo ohľadne žalovanej zmluvy. Súd poukázal na to, že začiatok plynutia subjektívnej lehoty nezávisí iba od správania žalobcu ako dotknutej osoby, ani od udelenia plnej moci pre advokáta, ktoré úkony mohol od uzavretia spotrebiteľskej zmluvy so žalovaným kedykoľvek realizovať. Uvedené právo sa však premlčí v dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil a v trojročnej, resp. desaťročnej objektívnej premlčacej dobe, od kedy k bezdôvodnému obohateniu došlo. Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia tvorí jeden celok (ako je tomu v danej veci), premlčacie doby začínajú plynúť až po skončení bezdôvodného obohacovania sa. S poukazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo/67/2011 a NS ČR sp. zn. 26 Cdo/785/2011 a s poukazom na závery týchto rozhodnutí súd dospel k záveru, že počiatok plynutia subjektívnej dvojročnej

premlčacej doby je potrebné počítať odo dňa poukázania jednotlivých plnení žalobkyňou žalovanému, posledná splátka bola uhradená dňa 15. 05. 2014 a žaloba bola podaná na súd dňa 20. 10. 2016. Súd prihliadol na vznesenú námietku premlčania žalovaným, a preto žalobkyni nebolo možné tento nárok v súdnom konaní priznať. Súd žalobu v tejto časti zamietol.

1.3. Je nesporné, že žalobkyňa uplatnila na súde úspešne porušenie svojho práva ustanoveného podľa osobitného predpisu a žiadala primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500 eur. Súd pri rozhodovaní primeraného finančného zadosťučinenia posudzoval intenzitu zásahu žalovaného do práv žalobkyne ako spotrebiteľa. Spotrebiteľ nie je povinný preukazovať ujmu, ktorá mu vznikla, pretože Zákon o ochrane spotrebiteľa priznáva právo na finančné zadosťučinenie nie v prípade vzniku ujmy, ale už vtedy, keď mu ujma v nadväznosti na porušenie práv spotrebiteľa vzniknúť mohla. Je to akási satisfakcia za stav, ktorý musela žalobkyňa v dôsledku konania žalovaného utrpieť. Je aj sankciou postihujúcou žalovaného ako dodávateľa finančnej služby vadne. Súd považoval finančné zadosťučinenie v sume 200 eur za primerané, nakoľko priznaná suma 200 eur zodpovedá svojmu účelu, teda poskytuje žalobkyni ako spotrebiteľovi satisfakciu a odradí dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov. Súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. O priznaní náhrady trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 2 CSP, s poukazom na úspech a neúspech strán sporu tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie vo výroku o určení, že zmluva o revolvingovom úvere je bezúročná a bez poplatkov, vo výroku o primeranom zadosťučinení a vo výroku o trovách konania, odôvodniac ho tým, že napáda záver súdu o tom, že zmluva neobsahuje údaj o termíne konečnej splatnosti a o dobe jej trvania, tiež to, že v dôsledku tejto skutočnosti by mal byť úver bezúročný a bez poplatkov. Zmluva o revolvingovom úvere je tvorená ustanoveniami nachádzajúcimi sa nielen v listine označenej ako žiadosť o poskytnutie spotrebiteľského úveru revolvingového typu, ale aj zmluvnými dojednaniami. Obsah zmluvy tvoria zmluvné dojednania, ktoré sú v zmysle článku 13 neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, ako aj prílohy tvoriace súčasť zmluvy o RÚ. Z ustanovenia článku 4 ods. 4.5 zmluvných dojednaní vyplýva deň splatnosti poslednej splátky úveru, resp. revolvingu podľa posledného splátkového kalendára je dňom konečnej splatnosti úveru. Zákonný pojem termín konečnej splatnosti nie je pritom požiadavkou na uvedenie presného dátumu, pretože v takom prípade by zákonodarca použil spojenie dátum. Zo zákona je zrejmé, že pojem termín a pojem dátum nie sú používané ako synonymá v zákone, ale pre odlišné situácie, v ktorých sa má uviesť dátum, a kedy termín. Zmluva o revolvingovom úvere obsahuje určenie termínu konečnej splatnosti viacerými spôsobmi, a to určením podľa dátumu splatnosti splátok v jednotlivých mesiacoch a počtu mesačných splátok a spôsobom vyplývajúcim článku 4 ods. 4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle ktorých dátum splatnosti poslednej splátky uvedený v oznámení o schválení úveru je zároveň termínom konečnej splatnosti. Na základe uvedených dôvodov žalovaný napáda rozsudok, nakoľko predmetné rozhodnutie je založené na nesprávnych skutkových zisteniach. Termín splatnosti splátok je uvedený v oznámení veriteľa, ktoré je súčasťou zmluvy. Doba trvania zmluvy sa uvádza v článku 9, ods. 9.1 - táto zmluva sa uzatvára na dobu neurčitú. Nesprávne právne posúdenie žalovaný vidí v tom, že s uvádzaním alebo neuvádzaním termínu konečnej splatnosti a doby trvania zmluvy nie je možné v zmysle záverov Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 dovodzovať záver o bezúročnosti úveru. V zmysle výkladu Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 úver môže byť bezúročný len vtedy, ak ide o náležitosť, ktorej neuvedenie je nespôsobilé objektívne spochybniť rozsah záväzku spotrebiteľa. Rozsah záväzku spotrebiteľa definujú iné ukazovatele: celková čiastka, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť, RPMN a výška úveru. Na základe uvedeného tvrdí, že záver súdu vyvodzujúci bezúročnosť úveru je nesprávny aj po právnej stránke. Pokiaľ súd v rozsudku uviedol, že výška odplaty dohodnutá v zmluve prevyšuje odplatu bánk, aj tento postup súdu žalovaný napáda ako nesprávny. Výška odplaty za úver poskytnutý na základe spotrebiteľskej zmluvy bola upravená v zmysle ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Zákonodarca v čase uzavretia zmluvy reguloval celkovú odplatu v súvislosti so spotrebiteľským úverom, nie iba jej jednu zložku - ročnú úrokovú sadzbu úveru. Zákonodarca preto výslovne stanovil, že sa bude právne regulovať celková odplata za poskytnutie finančných prostriedkov. V zákone bolo teda výslovne určené, že pri porovnávaní sa má zobrať nielen hodnota obvyklej odplaty, ale aj spôsob a miera zabezpečenia záväzku, objem poskytnutých prostriedkov a lehota splatnosti. Žalobca toto vôbec nerešpektuje. Zo zákona nevyplýva ani to, že by mali porovnávať priemerné úrokové sadzby bánk, ako to spravil súd prvej inštancie. Z uvedených dôvodov žalovaný tvrdí, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil aj otázku neplatnosti úrokovej sadzby úveru. Uviedol, že súd dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnemu záveru o vzniku nároku na primerané finančné zadosťučinenie. Z napádaného rozsudku nevyplýva, o porušenie akého práva by malo ísť. Súd prvej

inštancie toto právo nekonkretizoval, čo znamená, že z jeho rozhodnutia nie je zrejmé ani to, či je splnený predpoklad uvedený v § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z. z. Zákonná úprava priznáva primerané zadosťučinenie vtedy, ak úspešne uplatnil porušenie práva ustanoveného na ochranu spotrebiteľa. To, že by mal súd preukázané, že došlo k porušeniu práv na ochranu spotrebiteľa určeného zákonom, z rozsudku nevyplýva. Súd odôvodnil vznik nároku všeobecne, neurčito, čo spochybňuje, ako a čím vlastne dôvod nároku bol preukázaný. Z vykonaného dokazovania, skutkových zistení a právneho posúdenia súdu prvej inštancie vysloveného v napádanom rozsudku nevyplýva, či je splnený zákonný predpoklad pre vznik nároku na finančné zadosťučinenie. Nárok na finančné zadosťučinenie zákon nespája s postavením osoby ako spotrebiteľa, ale s porušením práva určeného na ochranu spotrebiteľa. Z toho potom vyplýva, že takýto nárok nevzniká osobe titulom jej postavenia spotrebiteľa, ale len v spojení s konkrétnym právom. Napádaný rozsudok neobsahuje ani žiadne konkrétne dokázané skutočnosti, na základe ktorých súd priznal nárok na finančné zadosťučinenie v sume 200 eur. Z uvedených dôvodov navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu v časti, v ktorej jej súd prvej inštancie svojím rozhodnutím vyhovel, zamietnuť.

3. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že rozsudok tak, ako bol vyhlásený, spĺňa všetky zákonom predpísané náležitosti na riadne a vyčerpávajúce odôvodnenie. Žalovaný vo svojom odvolaní neuviedol žiadne iné relevantné skutočnosti ako v doposiaľ zaslaných vyjadreniach, ktoré by odôvodňovali iný záver súdu ako ten, ktorý vyslovil súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí. Tvrdenia žalovaného o tom, že zmluva obsahuje všetky ustanovenia tak, ako mu to ukladá smernica, neobstoja, nakoľko náš zákonodarca vo svojej podrobnejšej úprave vyjadril, čo považuje za náležitosti takejto zmluvy. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ však platí, že rozsah a medze nepriameho účinku smerníc je vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom vnútroštátnym. Spolupôsobenie týchto dvoch právnych poriadkov sa prejavuje tak, že vnútroštátne ustanovenie je možné vykladať eurokonformne, len za použitia vnútroštátnym poriadkom aprobovaných výkladových metód. Použitím každej vnútroštátnej výkladovej metódy, vrátane výkladu teleologického, dospejeme k záveru, že slová výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov je nevyhnutné vykladať tak, že tieto požadujú členenie splátok na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov. Prebiť vnútroštátne právo nepriamym účinkom smernice nie je možné, nakoľko eurokonformný výklad má limity vo vnútroštátnom práve. Pokiaľ majú podľa žalovaného vytýkané zákonné náležitosti vyplývať z oznámenia žalovaného o schválení úveru, poukázal na to, že tieto údaje absentujú v návrhu na uzavretie zmluvy, ktorý robil žalobca, a teda zmluva s takýmito náležitosťami nebola dohodnutá. Tieto údaje žalovaný jednostranne oznámil žalobcovi, a teda nemôžu byť ani súčasťou zmluvy, čomu svedčí, že na oznámení absentuje podpis žalobcu. Zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere je zrejmé, že bod 5. vyplnil dlžník podľa zmluvy dňa 27. 01. 2011 s tým, že bod 6. nebol v tom čase vyplnený. Tento následne vyplnil žalovaný podľa zmluvy dňa 31. 01. 2011 a až následne dňa 31. 01. 2011 vyhotovil žalovaný oznámenie veriteľa o schválení úveru, kde doplnil niektoré údaje k zmluve, toto oznámenie však nemal žalobca k dispozícii dňa 13. 08. 2014, preto oznámenie nemožno považovať za súčasť zmluvy, ale za nový návrh zmluvy, ktorý žalobca neakceptoval, nakoľko nie je opatrený jeho podpisom. K primeranému finančnému zadosťučineniu uviedol, že jediným predpokladom uplatnenia práva na primerané finančné zadosťučinenie je porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zák. č. 250/2007 Z. z. alebo osobitnými predpismi toho, kto za takéto porušenie zodpovedá. Žiadna reálna ujma sa preto nepreukazuje, takáto požiadavka žalovaného je nad rámec zákonného ustanovenia. Vzhľadom na to, že zákon výšku primeraného finančného zadosťučinenia nestanovuje, má za to, že je logické a spravodlivé, aby primerané finančné zadosťučinenie vychádzalo z ujmy vzniknutej žalobkyni, v dôsledku čoho bola nútená domáhať sa svojich práv v tomto konaní. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania, s verejným vyhlásením rozsudku a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých vyhovujúcich výrokoch a vo výroku o náhrade trov konania podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

5. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala určenia, že zmluva o revolvingovom úvere č. 8400035843 zo dňa 31. 01. 2011, uzavretá medzi žalobcom ako dlžníkom a žalovaným ako veriteľom, je bezúročná a bez poplatkov, uloženia povinnosti žalovanému vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie, to vo výške, v ktorej suma zaplatená žalobkyňou prevyšuje žalobkyni poskytnutú sumu úveru, a to v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia. Žiadala tiež žalovaného zaviazať na zaplatenie sumy 500 eur ako

primeraného finančného zadosťučinenia a trov konania. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že zmluva o revolvingovom úvere č. 84000035843 zo dňa 31. 01. 2011, uzavretá medzi žalobkyňou ako dlžníkom a žalovaným ako veriteľom, je bezúročná a bez poplatkov. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšku súd žalobu zamietol a rozhodol, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. V dôsledku odvolania zo strany žalovaného sú predmetom preskúmania odvolacím súdom vyhovujúce výroky napadnutého rozsudku a výrok o trovách konania. Výrok o zamietnutí nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia je už právoplatný.

6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

7. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 379 CSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.

9. Odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie z pohľadu skutočností podstatných pre rozhodnutie veci v napadnutých vyhovujúcich výrokoch riadne zistil skutkový stav veci a vec v tejto časti aj správne právne posúdil, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých vyhovujúcich výrokoch podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil, a keďže s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v tomto napadnutom výroku sa stotožňuje, na tieto v zmysle ustanovenia § 387 ods. 2 CSP odkazuje. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je v danej veci rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie sa zaoberal námietkami žalovaného uvedenými v odvolaní. Na potvrdenie záverov súdu prvej inštancie, k dôvodom odvolania žalovaného odvolací súd dodáva nasledovné.

10. Podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. účinného v čase uzavretia zmluvy, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať aj tieto náležitosti dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

11. Pokiaľ ide o termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, zákon nevymedzuje, akým spôsobom má byť konečná splatnosť spotrebiteľského úveru uvedená. V zmluve bola uvedená splatnosť úveru (počet splátok/splatnosť - deň v mesiaci): 42/21, pričom nebolo uvedené, ktorý mesiac je splatná prvá splátka, a tak nie je zrejmé, kedy mala žalobkyňa úver začať splácať a potom nie je možné ani s použitím jednoduchej matematiky vypočítať deň konečnej splatnosti úveru. Zmluva pritom bola uzavretá 31. 01. 2011, pričom podľa oznámenia veriteľa o schválení úveru mala byť prvá splátka splatná 31. 03. 2011 (teda nie prvý mesiac po uzavretí zmluvy) a posledná dňa 21. 08. 2014. Na toto oznámenie veriteľa o schválení úveru však odvolací súd nemohol prihliadnuť, pretože nešlo o súčasť zmluvy uzavretej a podpísanej stranami. Pokiaľ nie je zrejmá splatnosť poslednej splátky úveru, nemožno potom ani podľa bodu 4.5 zmluvných dojednaní (na čo poukazoval odvolateľ v odvolaní) dospieť k určeniu dňa konečnej splatnosti úveru, aj keď podľa tohto bodu (4.5) deň splatnosti poslednej splátky úveru, resp. revolvingu podľa posledného splátkového kalendára je dňom konečnej splatnosti úveru. Posúdiac ustanovenie zmluvy a jej obchodných podmienok, odvolací súd dospel k rovnakému záveru ako súd prvej inštancie, že predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje zákonom predpísanú náležitosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. f) citovaného zákona v znení účinného v čase uzavretia zmluvy, a to konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru. Z uvedeného dôvodu odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne

správny potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým súd určil, že predmetná zmluva o revolvingovom úvere je bezúročná a bez poplatkov. Aj keď súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku skonštatoval, že úroková sadzba vo výške 70,03% podstatne prevyšuje odplatu obvyklú na finančnom trhu za spotrebiteľský úver, toto nespôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, mohlo by to mať za následok neplatnosť zmluvy v tejto časti, avšak toho sa žalobkyňa nedomáhala, preto sa ani odvolací súd nezaoberal námietkami odvolateľa v tejto časti.

12. Čo sa týka namietania nároku na priznané finančné zadosťučinenie, k tomu odvolací súd dodáva, že ustanovenie § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa je ustanovením s tzv. relatívne neurčitou hypotézou, ktorá neustanovuje žiadne kritéria na vymedzenie toho, čo predstavuje primerané finančné zadosťučinenie a ako treba určiť jeho výšku. Zároveň treba uviesť, že novšie znenie Zákona o ochrane spotrebiteľa ešte zmiernilo podmienky poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia, pretože toto sa v súčasnosti poskytuje aj bez toho, aby porušenie práva alebo povinnosti spotrebiteľa ustanovené Zákonom o ochrane spotrebiteľa alebo osobitným predpisom, bolo spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi.

13. V prejednávanom prípade však možno konštatovať, že zo strany žalovaného došlo k porušeniu spotrebiteľského práva, čo možno vyvodiť z toho, že zmluva bola určená za bezúročnú a bez poplatkov, pričom toto porušenie práva bolo bez ďalšieho spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľke spočívajúcu v nezákonnom preplatení úveru, a teda k strate finančných prostriedkov. Zákonodarca predmetné ustanovenie formuloval tak, že ak porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi je spôsobilé privodiť spotrebiteľovi ujmu (a to bez toho, aby ujma nastala alebo čo len hrozila), tak základ nároku na finančné zadosťučinenie je daný. Odvolací súd má za to, že aj bez stanovenia kritérií výšky primeraného finančného zadosťučinenia, treba vychádzať z toho, že toto má plniť jednak funkciu satisfakčnú, jednak funkciu sankčnú tak, aby dostatočne odradilo dodávateľa od nekalého konania, ktorého sa dopustil voči úspešnému spotrebiteľovi, a jednak ho treba chápať aj ako odmenu za to, že sa spotrebiteľ pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším dodávateľom a svojím úspechom priniesol benefit aj pre ostatných spotrebiteľov v tom, že možno predpokladať, že dodávateľ sa konania, ktorého sa dopustil voči nemu, už voči ďalším spotrebiteľom nedopustí, prípadne sa ho nedopustí v takej intenzite. Zároveň pri stanovení primeraného finančného zadosťučinenia súd musí prihliadať aj na výšku odškodňovania iných nemajetkových ujm upravených právnym poriadkom SR, kde obyčajne dochádza k ujmám pre človeka závažným a často neodčiniteľným. Vzhľadom k uvedenému, odvolací súd dospel k záveru, že pokiaľ súd prvej inštancie priznal žalobkyni v danej veci primerané zadosťučinenie v sume 200 eur, táto suma splní všetky funkcie primeraného finančného zadosťučinenia a bude mať aj dostatočný satisfakčný charakter pre žalobkyňu, dostatočný sankčný charakter voči žalovanému v zmysle individuálnej, ale aj generálnej prevencie. Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil aj napadnutý výrok o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 200 eur.

14. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, a keďže žalobkyňa mala v odvolacom konaní plný úspech, odvolací súd priznal žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).