Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4CoP/22/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Alice Beňovej a sudkýň JUDr. Oľgy Lichnerovej a JUDr. Ivety Anderlovej vo veci starostlivosti súdu o maloletú S. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom u matky, zastúpenú kolíznym opatrovníkom V. práce, sociálnych vecí a rodiny J., dieťa rodičov A. K., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom J., M. I. XXXX/X, t. č. bytom J., M. I. XX a J. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom J., t.č. bytom J., G. XX, o úpravu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 16. januára 2019, č.k. 34P/38/2018-59 takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej výrokovej časti o určení výživného, vo výroku o zročnom výživnom a vo výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e.

Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie maloletú S. zveril do osobnej starostlivosti matky s tým, že právo zastupovať maloletú S. a spravovať jej majetok budú vykonávať obaja rodičia. Otcovi uložil povinnosť prispievať na výživu maloletej S. sumou vo výške 90,-Eur mesačne, s účinnosťou od 01.02.2018, ktoré je otec povinný prispievať k rukám matky, vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred. Dlh otca na zameškanom výživnom za obdobie od 01.02.2018 do 31.01.2019 pre maloletú Sashu vo výške 1.080,- Eur otcovi povolil splácať v splátkach po 60,- Eur mesačne spolu s bežným výživným k rukám matky, až do úplného vyrovnania dlhu s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. V danej veci mal súd preukázané, že rodičia maloletého dieťaťa nežijú spolu, preto súdna úprava rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu je dôvodná. V danej veci matka najprv žiadala zveriť maloleté dieťa do jej osobnej starostlivosti a upraviť vyživovaciu povinnosť otca v sume 100,-Eur mesačne a v prípade, že by otec nesúhlasil s navrhovanou sumou výživného, navrhovala zveriť maloletú do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov so striedaním v týždenných intervaloch. Vtedy otec dieťaťa nesúhlasil so zverením maloletej do striedavej osobnej starostlivosti a žiadal zveriť maloletú do osobnej starostlivosti matky s tým, že on bude prispievať na jej výživu sumou 50,-Eur mesačne, s vyššou sumou výživného nesúhlasil. Potom na ďalšom pojednávaní, po doplnení dokazovania o existujúcich voľných pracovných miestach, keď matka dieťaťa trvala na navrhovanej sume výživného 100,-Eur mesačne, už otec dieťaťa súhlasil so zverením maloletej do striedavej osobnej starostlivosti a žiadal maloletú zveriť do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov. Vtedy však už matka nesúhlasila so zverením maloletej do striedavej osobnej starostlivosti a trvala na zverení maloletej do jej osobnej starostlivosti, pričom poukázala na nízky vek dieťaťa a súrodenecké väzby medzi maloletou S. a maloletou E., pochádzajúcou z jej predchádzajúceho vzťahu. D. opatrovník, s poukazom na vek dieťaťa a súrodenecké väzby, tiež odporučil zveriť maloletú do osobnej starostlivosti matky.

Konštatoval, že maloletá S. má 3,5 rokov, od septembra 2018 začala navštevovať materskú školu. Po rozchode rodičov, kedy mala maloletá necelé 2 roky, sa rodičia dohodli na striedavej starostlivosti o dieťa z dôvodu, že dieťa ešte nenavštevovalo materskú školu a matka dieťaťa potrebovala pracovať, aby ich uživila, keďže otec neprispieval na výživu dieťaťa. Túto formu starostlivosti však otec dieťaťa sám zrušil po 3 mesiacoch a od 08/2017, teda od veku 2 rokov dieťaťa, býva maloletá v domácnosti len s matkou, ktorá sa o ňu osobne stará a s otcom sa stretáva len cez víkendy, pričom otec na jej výživu vôbec neprispieva. Maloletá je tak zvyknutá bývať v domácnosti s matkou, v ktorej domácnosti býva aj jej 5 - ročná sestra E. a je prirodzené, že sa medzi nimi vybudovali súrodenecké vzťahy. Keďže medzi rodičmi nedošlo k dohode o úprave rodičovských práv a povinností k maloletej, túto úpravu urobil súd tak, aby úprava zverenia bola za daného skutkového stavu podľa možnosti v čo možno najlepšom záujme dieťaťa. Pri rozhodovaní o zverení súd zobral do úvahy doterajší skutkový stav, vek dieťaťa a prirodzené vývinové potreby maloletého dieťaťa v jeho útlom veku troch rokov. Súd nevyzdvihuje ani nespochybňuje striedavú formu starostlivosti o maloleté dieťaťa, je to jedna z foriem starostlivosti o maloleté dieťaťa upravená v Zákone o rodine, ale pri rozhodovaní v otázke zverenia treba zobrať do úvahy aj všetky ostatné hľadiská a to je predovšetkým vek dieťaťa, jeho citové a vývinové potreby, potrebu zabezpečenia určitej jednotnosti, stability domova a bezpečia dieťaťa. Súd nespochybňuje dôležitosť role otca dieťaťa v živote každého dieťaťa, ale treba zdôrazniť, že každé dieťaťa prechádza vo svojom živote rôznymi vývinovými štádiami a v útlom veku 3 rokov dieťaťa je prítomnosť matky a napĺňanie citových potrieb dieťaťa matkou nezastupiteľná. V takomto útlom predškolskom veku dieťaťa sa ani odborníkmi neodporúča striedavá osobná starostlivosť o maloleté dieťa. Súd má za to, že v tomto veku dieťaťa by odlúčenie dieťaťa od matky v trvaní jedného týždňa, akoby tomu bolo pri navrhovanej striedavej osobnej starostlivosti, predstavovalo neprimerané citové strádanie dieťaťa a táto forma starostlivosti by nebola v najlepšom záujme dieťaťa. Dieťa potrebuje pocit bezpečia, istoty a neustále striedanie domácností toho nie sú zárukou. Okrem toho je prirodzené, že medzi maloletou S. a jej sestrou E. sa vytvoril blízky súrodenecký vzťah, na čo poukazovala aj matka dieťaťa, a pri striedavej starostlivosti by boli sestry odlučované, čo by mohlo spôsobiť oslabovanie ich súrodeneckého vzťahu, čo by nebolo v záujme ani jednej z nich. Preto súd rozhodol o zverení maloletej do osobnej starostlivosti matky, pretože mal za to, že striedavá starostlivosť by nebola v najlepšom záujme dieťaťa a ani matka dieťaťa už nesúhlasila so striedavou starostlivosťou. Okrem toho sa po oboznámení s doterajším skutkovým stavom a postojom rodičov súdu javí, že terajší záujem otca dieťaťa o striedavú starostlivosť nie je celkom úprimný a javí sa skôr ako motivovaný snahou vyhnúť sa plateniu výživného. Otec doposiaľ odmietal striedavú starostlivosť o maloletú, tú v minulosti aj sám zrušil a nesúhlasil s ňou ani v čase, keď bol dlhodobo bez práce, výživné dlhodobo neplatil žiadne a striedavú starostlivosť začal navrhovať až po tom, čo matka trvala na určení vyživovacej povinnosti otca v sume 100,-Eur mesačne a bolo doplnené dokazovanie oboznámením voľných pracovných miest, napriek tomu, že otec tvrdil, že je dlho nezamestnaný a bez stáleho príjmu. Celkový doterajší postoj otca k plneniu si rodičovských povinností sa súdu javí ako nezodpovedný. Preto z vyššie uvedených dôvodov súd rozhodol o zverení maloletej do osobnej starostlivosti matky. S poukazom na ustanovenie § 28 Zákona o rodine súd rozhodol, že právo zastupovať maloleté dieťa a spravovať jeho majetok budú vykonávať obaja rodičia, nakoľko obaja rodičia sú nositeľmi rodičovských práv a povinností. Keďže súd rozhodol o zverení maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti matky, súčasne súd rozhodol aj o vyživovacej povinnosti otca k maloletej. Matka dieťaťa navrhovala otcovi určiť výživné v sume 100,-Eur mesačne, otec dieťaťa súhlasil so sumou len 50,-Eur mesačne. S poukazom na odôvodnené potreby maloletého dieťaťa zodpovedajúce jeho veku 3,5 rokov a schopnosti a možnosti oboch rodičov, súd zaviazal otca prispievať na výživu maloletej sumou 90,-Eur mesačne, ktorú sumu súd považoval za zodpovedajúcu vyššie uvedeným zákonným kritériám. Hoci otec dieťaťa súhlasil s výživným v sume len 50,-Eur mesačne s odôvodnením, že vyššie výživné by nebolo v jeho schopnostiach a možnostiach, keďže nemá trvalé zamestnanie, je nezamestnaný a bez príjmu, a že na živobytie si privyrába len fuškami, súd má za to, že je v jeho schopnostiach a možnostiach prispievať na výživu maloletej súdom určenou sumou 90,-Eur mesačne. V danej veci bolo preukázané, že otec dieťaťa je dlhodobo nezamestnaný, napriek tomu nie je evidovaný úradom práce ako uchádzač o zamestnanie a ani nepožiadal úrad práce o sprostredkovanie zamestnania, hoci bolo súdom zistené, že tunajší úrad práce eviduje množstvo rôznych voľných pracovných miest vhodných aj pre otca dieťaťa so zárobkovými pomermi od 500,-Eur mesačne. Preto pri určovaní výživného súd vychádzal z preukázanej potencionality zárobkových možností a nie z tvrdenia otca o jeho nezamestnanosti. Súd zdôraznil, že je povinnosťou každého rodiča, najmä rodiča, ktorý sa o dieťa ani osobne nestará, vyvinúť maximálne možné úsilie, aby si mohol riadne a v zodpovedajúcom rozsahu plniť aspoň vyživovaciu povinnosť k maloletému dieťaťu. Bolo by nespravodlivé, aby rodič, ktorý sa o dieťa aj osobne stará (v danej veci matka), aby aj sám znášal všetky finančné výdavky dieťaťa. Preto súd rozhodol tak ako je uvedené

vo výrokovej časti rozsudku a otca zaviazal vyživovacou povinnosťou v sume 90,-Eur mesačne, ktorú sumu považuje za primeranú vyššie uvedeným potencionálnym zárobkovým možnostiam otca, ktorý okrem maloletej S. nemá iné vyživovacie povinnosti a súčasne za zodpovedajúcu súčasnému veku a odôvodneným potrebám maloletej, ktorá navštevuje ešte len materskú školu a je predpoklad, že v budúcnosti budú vyšším vekom dieťaťa ešte jeho odôvodnené potreby rásť, čo bude dôvodom pre zmenu úpravy výživného. Hoci matka dieťaťa žiadala určiť otcovi výživné od prerušenia spolužitia rodičov, t.j. od 05/2017, alebo od zrušenia striedavej starostlivosti, t.j. od 08/2017, súd vyživovaciu povinnosť otca k maloletej určil s účinnosťou od 01.02.2018, v ktorom mesiaci bolo začaté toto súdne konanie. Súd zdôrazňuje, že výživné sa v zásade určuje od začatia súdneho konania (§ 77 ods.1 Zákona o rodine) a len výnimočne z dôvodov hodných osobitného zreteľa možno výživné u maloletých detí priznať najviac tri roky spätne pred začatím konania. V danej veci však matka súdu nepreukázala žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa pre spätné priznanie výživného, pretože nič jej nebránilo podať si návrh na súdnu úpravu rodičovských práv a povinností skôr. V súvislosti s určením vyživovacej povinnosti otca k maloletému dieťaťu v zmysle rozsudku vznikol otcovi dlh na zameškanom výživnom pre maloletú S. za obdobie od 01.02.2018 do 31.01.2019 vo výške 1.080,-Eur (12 mesiacov á 90,-Eur), ktorú sumu súd povolil otcovi splácať v splátkach po 60,- Eur mesačne, spolu s bežným výživným tak, aby dlh bol vyrovnaný do 1,5 roka, pod následkom straty výhody splátok. Súd má za to, že nižšie splátky by už predstavovali neprimerane dlhú dobu splácania výživného. Okrem toho si za výšku dlhu zodpovedá sám otec dieťaťa, ktorý doposiaľ vôbec neprispieval na výživu svojho dieťaťa. Právne rozhodnutie odôvodnil ust. § 36 ods. 1, § 24 ods. 1,2,3, § 28 ods. 1,2,3, § 65 ods. 1,2, § 71 ods. 1, § 77 ods. 1 Zákona o rodine, § 217 ods. 2, § 232 ods. 4 CSP. O náhrade trov konania súd rozhodol v spojení s § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

2. Proti tomuto rozsudku, a to jeho výrokovej časti o určení výživného, o zročnom výživnom podal v zákonnej lehote odvolanie otec maloletej. Navrhol ho zmeniť tak, že výživné na mal. S. bude určené vo výške 60 Eur mesačne a zročné výživné za obdobie od 01.02.2018 do 31.01.2019 vo výške 720 Eur mu súd povolí splácať v mesačných splátkach po 40 Eur. Dôvodil, že výživné určené súdom prvej inštancie vo výške 90 Eur mesačne nie je schopný splácať. Poukázal na to, že je proti nemu vedených viacero exekučných konaní, čo mu podstatne sťažuje sa riadne zamestnať. Celková výška exekúcii proti nemu predstavuje cca 12.000 Eur bez príslušenstva. Uviedol, že uvedenú situáciu chce riešiť oddlžením fyzickej osoby, tzv. „osobným bankrotom“. Ďalej poukázal na to, že 19.02.2019 je objednaný na konzultáciu do Centra právnej pomoci v J.. Pokiaľ mu bude vyhovené v návrhu na oddlženie, bude sa môcť riadne zamestnať, avšak to potrvá ešte nejaký čas. Tiež uviedol, že z času na čas sa mu vyskytne nejaká „fuška“, ale na sa nemôže spoliehať, nejedná sa o pravidelný príjem. K svojej momentálnej situácii uviedol, že od januára 2018 žije v prenajatom byte v Trenčíne s priateľkou, ktorá si tiež hľadá zamestnanie. Mesačne za nájom platia 400 Eur, v domácnosti s nimi žije aj priateľkina dcéra, ktorá má 9 rokov. Priateľka je v rannom štádiu tehotenstva. K odvolaniu pripojil potvrdenie o príjme za rok 2018, ktoré nemal k dispozícii na pojednávaní a z ktorých vyplýva, že výživné určené súdom prvej inštancie nie je v jeho schopnostiach platiť. Navrhovanú výšku výživného 60 Eur mesačne by platiť do doby, kým neprebehne konanie o oddĺžení, ktorého ukončenie bude mať za následok do budúcnosti riadne sa zamestnať s vyšším príjmom a zároveň platiť aj vyššie výživné.

3. Matka v písomnom vyjadrení k odvolaniu otca navrhla rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť. Uviedla, že pokiaľ sa otec odvoláva na jeho neschopnosť platiť výživné vo výške 90 Eur mesačne kvôli exekúciám, v dnešnej dobe má exekúcie pomaly každý človek. Určené výživné súdom prvej inštancie považovala za úmerné výchove a starostlivosti o maloletú S.. Poukázala na to, že otec výživné od doby rozchodu po dnes nezaplatil ani cent na výchovu maloletej, taktiež nijako inak na ňu neprispel, ani nepomohol. Všetky výdavky na maloletú financuje sama. Pokiaľ sa otec odvoláva na výšku nájomného, ktoré platí, uviedla, že každý, kto nemá svoju vlastnú nehnuteľnosť, musí platiť nájom, nájom musí platiť aj ona. Ďalej poukázala na súdom zistené voľné pracovné miesta z Úradu práce v Trenčíne, no otec dané ponuky odmietol, stále sa vyhovára, že nemá z čoho platiť výživné, alebo že je nezamestnaný. Dané ponuky boli v rozpätí od 600 Eur vyššie. Taktiež poukázala na to, že otec nie je registrovaný na úrade práce, pričom sa jedná o mladého zdravého človeka, ktorý keď bol schopný splodiť zdravé dieťa, tak musí byť schopný platiť výživné.

4. Otec v písomnej replike k vyjadreniu matky poukázal na to, že v roku 2018 bol zamestnaný vo firme Z. s.r.o., kde nemal taký príjem, aby mu bolo určené výživné 90 Eur mesačne. Uviedol, že pracuje ako stavebný robotník, kde zarobí cca 600 Eur aj s fuškami. Opätovne uviedol, že býva v prenájme aj s

priateľkou, za ktorý platí 400 Eur mesačne. Priateľka nepracuje, nakoľko je v 5. mesiaci tehotenstva, preto nájom, stravu a výdaje spojené s bežnými životnými potrebami musí zabezpečiť on. Zvýšené náklady má aj so zabezpečením potrebných vecí pre ešte nenarodené dieťa. Poukázal na super vzťah s maloletou, s ktorou sa stretáva počas víkendov, keď sa dá, vyzdvihne ju v škôlke. Uviedol, že matka nemá prácu, má vysoký nájom a preto sa bude držať tých 90 Eur a 60 Eur splátky. Ďalej poukázal na priebeh konania ohľadne dojednávania rodičov na striedavú osobnú starostlivosť o maloletú, na zabezpečenie ošatenia pre maloletú, aby nemusela nosiť veci po druhých. Veci, ktoré kúpil maloletej zostávali u neho, pretože matka maloletú obliekala tak, že to bolo dobré pred dom na ihrisko. Uviedol, že matka je mladá, zdravá osoba, schopná pracovať. Počas ich štvorročného vzťahu pracovala možno len 2 mesiace.

5. Kolízny opatrovník sa k odvolaniu otca písomne nevyjadril.

6. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec v napadnutom rozsahu - vo výroku o určení výživného na maloletú S., vo výroku o zročnom výživnom a vo výroku o náhrade trov konania podľa § 65 a § 66 Civilného mimosporového poriadku /ďalej len CMP/, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku /ďalej len CSP/, keď nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem/ a dospel k záveru, že odvolanie otca nie je dôvodné.

7. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na tom právnom závere, že s poukazom na odôvodnené potreby maloletého dieťaťa zodpovedajúce jeho veku 3,5 rokov a schopnosti a možnosti oboch rodičov, súd zaviazal otca prispievať na výživu maloletej sumou 90,-Eur mesačne, ktorú sumu súd považoval za zodpovedajúcu zákonným kritériám. Hoci otec dieťaťa súhlasil s výživným v sume len 50,-Eur mesačne s odôvodnením, že vyššie výživné by nebolo v jeho schopnostiach a možnostiach, keďže nemá trvalé zamestnanie, je nezamestnaný a bez príjmu, a že na živobytie si privyrába len fuškami, súd má za to, že je v jeho schopnostiach a možnostiach prispievať na výživu maloletej súdom určenou sumou 90,-Eur mesačne. V danej veci bolo preukázané, že otec dieťaťa je dlhodobo nezamestnaný, napriek tomu nie je evidovaný úradom práce ako uchádzač o zamestnanie a ani nepožiadal úrad práce o sprostredkovanie zamestnania, hoci bolo súdom zistené, že tunajší úrad práce eviduje množstvo rôznych voľných pracovných miest vhodných aj pre otca dieťaťa so zárobkovými pomermi od 500,- Eur mesačne. Preto pri určovaní výživného súd vychádzal z preukázanej potencionality zárobkových možností a nie z tvrdenia otca o jeho nezamestnanosti. Súd zdôraznil, že je povinnosťou každého rodiča, najmä rodiča, ktorý sa o dieťa ani osobne nestará, vyvinúť maximálne možné úsilie, aby si mohol riadne a v zodpovedajúcom rozsahu plniť aspoň vyživovaciu povinnosť k maloletému dieťaťu. Bolo by nespravodlivé, aby rodič, ktorý sa o dieťa aj osobne stará (v danej veci matka), aby aj sám znášal všetky finančné výdavky dieťaťa.

8. Odvolací súd považuje tento právny záveru súdu prvej inštancie za správny a v celom rozsahu sa stotožňuje aj s odôvodnením napadnutého rozhodnutia podľa § 387 ods. 2 CSP. Na zdôraznenie jeho správnosti a k odvolacím námietkam otca uvádza nasledovné:

9. Odvolací súd zdôrazňuje, že Zákon o rodine (ust. § 62 ods. 2, 4 a 5 a ust. § 75 ods. 1) zakotvuje povinnosť rodičov prispievať na výživu detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov. Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa stará. Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. Pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný bez dôležitého dôvodu vzdá výhodnejšieho zamestnania, zárobku, alebo majetkového prospechu, rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.

10. Súd prvej inštancie postupoval v zmysle hore uvedených zákonných ustanovení, keď vyhodnotil, že je v schopnostiach a možnostiach otca ako povinnej osoby prispievať na výživu maloletú S. sumou 90 Eur mesačne, čo zodpovedá oprávneným potrebám maloletej.

11. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie správne pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti na maloletú S. vychádzal nie len z faktického príjmu otca, ale i z príjmu, ktorý by otec

mohol dosahovať. Z dokazovania vyplýva, že otec je nezamestnaný, nepracuje v riadnom pracovnom pomere ani nepodniká, pracuje len na dohodu o pracovnej činnosti s pracovným úväzkom 20 až 22 hodín mesačne, z ktorého dosahuje čistý mesačný príjem 77,50 Eur. Podľa vyjadrenia otca pracuje ako stavebný robotník a dokáže si zarobiť asi 600 Eur mesačne na fuškách. Výslovne otec tiež uviedol, že sa nemôže riadne zamestnať z toho dôvodu, že je voči nemu vedená exekúcia. Takto je zrejmé, že otec koná tak, že sa úmyselne vzdáva možnosti zabezpečiť si výhodnejšiu zárobkovú činnosť / pracovný pomer/, aby si tak zabezpečil príjem dostačujúci k plneniu vyživovacej povinnosti v rozsahu zodpovedajúcemu oprávneným potrebám maloletej S.. Za týchto okolnosti odvolací súd považuje postup súdu prvej inštancie za správny, keď vychádzal z potenciálneho príjmu otca, ktorý by mohol dosahovať s ohľadom na jeho skutočné schopnosti a možnosti, dané aj fyzickým stavom, pracovnými skúsenosťami a situáciou na trhu práce.

12. Pokiaľ otec v odvolaní poukazoval na svoje mesačné výdavky spojené s nákladmi na bývanie a iné životné potreby, odvolací súd uvádza, že výživné v zmysle Zákona o rodine má prednosť pred inými výdavkami rodičov (ust. § 62 ods. 5 Zákona o rodine). Odvolací súd poukazuje na to, že matka musí taktiež vynakladať náklady na bývanie, vzhľadom na vek dieťaťa vyvažuje výživné aj osobnou starostlivosťou. Do vyhlásenia tohto rozsudku nebol na otca vyhlásený osobný bankrot. Pokiaľ by aj otec pre svoju zadlženosť využil zákonnú možnosť vyhlásiť osobný bankrot, je treba poukázať na to, že výživné predstavuje nedotknutú pohľadávku, ktorej sa oddlženie otca netýka a zostáva zachovaná.

13. Odvolací súd z týchto dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej výrokovej časti o určení výživného, o zročnom výživnom a o náhrade trov konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

14. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 52 CMP. Ide o mimosporové konanie, pre ktoré platí zásada, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Každý z účastníkov si teda sám znáša trovy, ktoré v konaní platil. 15. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Rozhodnutie o peňažnej povinnosti vo vzťahu k maloletému možno vykonať cestou exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok).