Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_60C-106-2020.pdf
PDF · 123.62 KB
Case nature
Area
Subarea
60C/106/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava III v Bratislave, v konaní pred sudkyňou Mgr. Ninou Dubovskou, v spore v spore žalobkyne:I.zast. JUDr. Andrea Gireth, advokátka so sídlom J. M. Hurbana 334/32, 010 01 Žilina, IČO: 42 349 214, proti žalovanému: Allos, a.s., so sídlom Opletalova 70A/6696, 841 07 Bratislava - Devínska Nová Ves, IČO: 45 687 463, zast. JUDr. Matej Marhavý, advokát so sídlom Šafárikovo námestie 4, 811 02 Bratislava, IČO: 42 171 296, o zaplatenie 1.160 eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 1.160 eur brutto spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne
- zo sumy 580 eur brutto od 16.04.2020 do zaplatenia,
- zo sumy 580 eur brutto od 16.05.2020 do zaplatenia, náklady spojené s uplatnením pohľadávky v sume 71,83 eur, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Žalobkyňa má n á r o k na náhradu trov konania od žalovaného v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
odôvodnenie:
1. Žalobou doručenou upomínaciemu súdu dňa 03.08.2020 sa žalobkyňa domáhala od žalovaného zaplatenia náhrady mzdy v sume 1.160,- eur s prísl. na tom skutkovom základe, že na základe Pracovnej zmluvy zo dňa 18.04.2012 (ďalej aj len ako „Pracovná zmluva“) vznikol medzi žalovaným ako zamestnávateľom a žalobkyňou ako zamestnancom pracovný pomer, pričom žalobkyňa pracovala na pozícií odborný zástupca/zodpovedný farmaceut. Pracovný pomer v zmysle Pracovnej zmluvy bol dojednaný do dobu neurčitú, v zmysle bodu 2. Dodatku Pracovnej zmluvy zo dňa 31.12.2019 bola dohodnutá mzda 580,- eur mesačne, splatná podľa bodu 8. Pracovnej zmluvy najneskôr 15- ty kalendárny deň nasledujúceho mesiaca. Okamžitým skončením pracovného pomeru zo strany žalobkyne ako zamestnanca podľa ust. § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zo dňa 01.03.2020, ktorý bol podaný na poštovú prepravu dňa 02.03.2020 a ktorý žalovaný prevzal dňa 05.03.2020, žalobkyňa okamžite skončila so žalovaným pracovný pomer z dôvodu nevyplatenia mzdy, keďže v súlade so znením ust. § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce žalovaný ako zamestnávateľ žalobkyni ako zamestnancovi nevyplatil mzdu za mesiac 01/2020 do 15 dní po uplynutí jej splatnosti. S poukazom na ust. § 69 ods. 4 Zákonníka práce patrí žalobkyni náhrada mzdy v sume priemerného mesačného zárobku zamestnanca za výpovednú dobu dvoch mesiacov, žalobkyňa vyzvala žalovaného jednak v okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 01.03.2020 a jednak vo Výzve na zaplatenie dlžnej náhrady za mzdu pri okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 20.04.2020. Uvedený nárok žalobkyne žalovaný neuhradil. V súlade s ust. § 69 ods. 4 a ust. § 134 Zákonníka práce predstavuje splatný nárok žalobkyne na náhradu mzdy v sume priemerného mesačného zárobku zamestnanca
za výpovednú dobu dvoch mesiacov sumu 1.160,- eur (2 x 580,- eur), na plnenie ktorého vyzvala žalobkyňa žalovaného výzvou zo dňa 16.06.2020, ktorú žalovaný prevzal dňa 24.06.2020. Žalovaný na predmetnú výzvu nereagoval a žalobkyni do dnešného dňa svoj splatný záväzok nezaplatil. Žalobkyňa si s poukazom na ustálenú súdnu prax (rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 26.01.2017 sp. zn. XXCoPr XX/XXXX-XXX, uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 09.10.2013 sp. zn. II. ÚS XXX/XXXX, uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 17.12.2009 sp. zn. 1 W. XXX/XXXX, uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.05.2012 sp. zn. X W. XX/XXXX, uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.01.2015 sp. zn. X W. X/XXXX) uplatnila úroky z omeškania v zákonnej výške zo sumy náhrady mzdy, splatnej rovnako ako mzda pozadu za mesačné obdobie, a to v najbližšom výplatnom termíne po uplynutí obdobia, za ktoré sa poskytuje, t.j. do 15-teho kalendárneho dňa nasledujúceho mesiaca. Žalobkyňa si žalobou zároveň uplatnila nárok na zaplatenie nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 71,83 eur (1 úkon po 61,41 eur a paušálna náhrada 10,42 eur).
2. Proti platobnému rozkazu vydanému v rámci upomínacieho konania podal žalovaný odpor, v ktorom uviedol, že pracovný pomer uzatvorený medzi žalovaným ako zamestnávateľom a žalobkyňou ako zamestnankyňou na základe Pracovnej zmluvy bol ukončený okamžitým skončením pracovného pomeru zo strany žalovaného ako zamestnávateľa zo dňa 05.03.2020, pričom žalovaný splnil všetky zákonom stanovené povinnosti v súvislosti s úhradou mzdy a odvodových povinností, dokonca, zo strany žalovaného došlo k úhrade mzdy za obdobie neospravedlnenej absencie žalobkyne. Žalobkyňa sa v rozpore s pokynom jej priameho nadriadeného, svojvoľne nenachádzala na pracovisku, a to napriek telefonickým a písomným výzvam jej priameho nadriadeného, aby sa na pracovisko dostavila a vykonávala prácu v zmysle Pracovnej zmluvy, žalobkyňa tak mala preukázateľnú neospravedlnenú absenciu v práci viac ako 8 pracovných dní, a to napriek písomnému upozorneniu na porušenie pracovnej disciplíny. Žalobkyňa e-mailom zo dňa 13.02.2020 oznámila žalovanému, že čerpá dovolenku a dá vedieť ako ďalej, a to v rozpore s ust. § 111 ods. 1 Zákonníka práce. Nakoľko sa žalobkyňa na pracovisko nedostavila, zamestnávateľ ju opätovne vyzval na výkon práce dňa 26.02.2020 o 8:00 hod., a to e-mailom zo dňa 25.02.2020, na čo žalobkyňa zamestnávateľovi oznámila, že sa na pracovisko nedostaví, že sedí u lekára a keď bude vedieť viac, bude zamestnávateľa informovať. S poukazom na ust. § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce mal žalovaný za to, že neospravedlnenou neprítomnosťou žalobkyne v práci od 14.02.2020 do 25.02.2020, t.j. 8 pracovných dní, z jej strany došlo k závažnému porušovaniu pracovnej disciplíny a so žalobkyňou skončil pracovný pomer okamžitým skončením pracovného pomeru zo dňa 05.03.2020. Žalobkyňa má za to, že okamžitým skončením pracovného pomeru zo dňa 01.03.2020, ktoré podala na poštovú prepravu dňa 02.03.2020, došlo ku skončeniu pracovného pomeru z jej strany, ale zamestnávateľ v predmetnom čase zaslal žalobkyni okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 05.03.2020. Žalovaný mal za to, že nakoľko žalovaná hrubo porušovala svoje záväzky voči žalovanému, dlhodobo hrubo porušovala pracovnú disciplínu, ignorovala pokyny zamestnávateľa a konala voči nemu svojvoľne, uvedené je v hrubom rozpore s príslušnými ustanoveniami Zákonníka práce a Pracovnej zmluvy, skončenie pracovného pomeru žalobkyňou je neplatné. Pracovný pomer založený pracovnou zmluvou skončil dňa 09.03.2020 prevzatím okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobkyňou, žalobkyňa nemohla okamžite skončiť pracovný pomer so žalovaným, keď sama hrubo porušovala pracovnú disciplínu. Žalovaný si splnil voči žalobkyni všetky zákonom stanovené záväzky, preto je nárok žalobkyne nedôvodný a žiada žalobu zamietnuť.
3. Žalobkyňa sa k odporu žalovaného vyjadrila tak, že pracovný pomer neskončil okamžitým skončením zo strany zamestnávateľa, ale okamžitým skončením zo strany zamestnanca podľa ust. § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zo dňa 01.03.2020, prevzaté žalovaným dňa 05.03.2020. Žalobkyňa poprela tvrdenia žalovaného o jej neospravedlnenej absencii v práci. Okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného bolo žalobkyni doručené až 09.03.2020, t.j. 4 dni potom, čo bolo žalovanému doručené skončenie pracovného pomeru žalobkyňou. Namietala, že ak mal žalovaný za to, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalobkyne je neplatné, mohol podľa ust. § 77 Zákonníka práce podať žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru v 2-mesačnej prekluzívnej dobe odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť a ak žalovaný žalobu nepodal, jeho právo na uplatnenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru zaniklo. Ak nedošlo k určeniu neplatnosti skončenia pracovného pomeru podľa ust. § 77 Zákonníka práce, treba vychádzať z toho, že pracovný pomer skončil platne a námietka vznesená v rámci obrany proti uplatňovaným nárokom žalobkyňou nenahrádza žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru. S poukazom na ustálenú judikatúru (R 40/1964, R 56/2009) uviedla žalobkyňa, že ak nedošlo k určeniu neplatnosti skončenia pracovného pomeru podľa ust. § 77 Zákonníka práce, treba vychádzať z toho, že pracovný pomer skončil platne. Z uvedeného dôvodu je okamžité
skončenie pracovného pomeru žalobkyňou platné, a vyplývajú z neho nároky podľa ust. § 69 ods. 4 a § 134 Zákonníka práce voči žalovanému, t.j. náhrada mzdy v sume priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu 2 mesiacov spolu 1.160,- eur, ktorý nárok žalobkyni žalovaný nezaplatil.
4. Po postúpení veci na tunajší súd žalovaný vo vyjadrení zo dňa 04.12.2020 na základe postupu súdu podľa ust. § 167 ods. 4 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) zopakoval svoju argumentáciu a doplnil, že žalobkyňa hrubo porušovala svoje záväzky voči žalovanému, dlhodobo hrubo porušovala pracovnú disciplínu, ignorovala pokyny zamestnávateľa a konala voči nemu svojvoľne, čo je v hrubom rozpore s príslušnými ustanoveniami Zákonníka práce a Pracovnej zmluvy. S poukazom na čl. 2 Zákonníka práce, § 13 ods. 3 Zákonníka práce, § 39 Občianskeho zákonníka, § 560 Občianskeho zákonníka a čl. 5 CSP uviedol, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 01.03.2020, odoslala žalobkyňa na poštovú prepravu dňa 02.03.2020, teda v deň, keď sa mohla domnievať, že zamestnávateľ jej zaslal písomné upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny resp. dokument smerujúci k skončeniu pracovného pomeru, keďže v ten deň došlo k pokusu o doručenie doporučenej zásielky s doručenkou do vlastných rúk zo strany zamestnávateľa, žalobkyni. Žalovaný mal za to, že žalobkyňa sa nemôže domáhať nárokov z okamžitého skončenia pracovného pomeru uskutočneného v rozpore s cit. ustanoveniami, nakoľko v čase, keď tento právny úkon urobila, sama hrubo závažne porušovala pracovnú disciplínu. Pracovný pomer založený Pracovnou zmluvou skončil až dňa 09.03.2020 prevzatím okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa žalobkyňou. Zamestnávateľ si splnil voči zamestnankyni všetky zákonom stanovené záväzky, dokonca zo strany žalovaného došlo k úhrade mzdy za obdobie neospravedlnenej absencie žalobkyne. Namietal s poukazom na ust. § 194 CSP, že predmetný pracovný pomer skončil platne okamžitým skončením pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa a v prípade, že to bude tento súd považovať za potrebné, môže sa prejudiciálne vysporiadať s otázkou platnosti/neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalobkyne.
5. Podľa ust. § 150 ods. 1 CSP, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.
6. Podľa ust. § 151 ods. 1 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.
7. Podľa ust. § 151 ods. 2 CSP, ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.
8. Podľa ust. § 185 ods. 1 CSP, súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná.
9. Súd na nariadených pojednávaniach vykonal vo veci dokazovanie prednesom právneho zástupcu žalobkyne a žalovaného, oboznámením sa s listinnými dôkazmi a ostatným obsahom spisu a vykonaným dokazovaním súd zistil tento skutkový stav:
10. V rámci prednesu právni zástupcovia strán sporu zopakovali svoju argumentáciu a zotrvali na svojich vyjadreniach predložených v priebehu konania.
11. Žalobkyňa výšku uplatneného nároku odôvodnila tak, že pri výpočte vychádzala z rozhodujúceho obdobia 10-12/2019 v zmysle ust. § 134 ods. 2 Zákonníka práce s tým, že nakoniec po prepočtoch v zmysle ust. § 134 ods. 5 Zákonníka práce sa zvýšil priemerný zárobok na sumu zodpovedajúcu minimálnej mzde, ktorá v r. 2020 v súlade s nariadením vlády SR č. XXX/XXXX Zb. bola výške 580,- eur za mesiac pre zamestnanca odmeňovaného mesačnou mzdou. Keďže podľa výpočtu priemerného zárobku podľa ust. § 134 Zákonníka práce za rozhodujúce obdobie by bola náhrada mzdy žalobkyne nižšia ako minimálna mzda (vo výške 514,09 eur podľa žalobkyňou predloženého výpočtu) aplikovala ustanovenie o minimálnej mzde.
12. V písomnom vyjadrení žalovaný uviedol, že predbežný právny názor súdu ohľadne toho, že ustálená súdna prax neumožňuje súdu zaoberať sa okamžitým skončením pracovného pomeru prejudiciálne, ale iba v konaní na základe žaloby o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru v zákonom stanovenej prekluzívnej lehote, považuje za správny a v tomto smere pokladá za potrebné doplniť svoju právnu argumentáciu tak, že uznáva fakt, že pracovný pomer so žalobkyňou bol ukončený
na základe zákonnej fikcie dňom, kedy mu bolo doručené okamžité skončenie pracovného pomeru žalobkyňou, t.j. dňa 05.03.2020, ktorú skutočnosť tak nepovažuje ďalej za spornú. Žalovaný zotrval na ostatných svojich doterajších tvrdeniach, že výkon práv žalobkyne uplatnených v konaní je výkon v rozpore s dobrými mravmi a ide o ich zjavné zneužívanie žalobkyňou na úkor žalovaného v zmysle v ust. čl. 2 a § 13 ods. 3 Zákonníka práce. Žalovaný namietal, že v prejednávanom prípade to bol práve on v pozícii zamestnávateľa, kto bol žalobkyňou šikanovaný. Žalovaný uviedol, že v tomto konaní preukázal, že v čase bezprostredne pred skončením pracovného pomeru sa paradoxne on ako zamestnávateľ dostal do polohy „slabšej strany“, kedy žalobkyňa (i) opakovane odmietala nastúpiť do práce v mieste pracoviska, (ii) opakovane odmietala vykonávať prácu v čase dohodnutom v pracovnej zmluve a podľa pokynov zamestnávateľa a dokonca si (iii) sama určovala čerpanie dovolenky. Toto správanie žalobkyne je absolútnym popretím závislej práce definovanej v ust. § 1 ods. 2 Zákonníka práce a autority žalovaného ako zamestnávateľa. Žalovaný sa s poukazom na ust. čl. 2 a § 13 ods. 3 Zákonníka práce pýta, či je ich výklad možné použiť aj v prospech zamestnávateľa, alebo vždy iba v prospech zamestnanca, keď žalobkyňa sama priznala, že aj v čase jej svojvoľného popierania pracovného vzťahu so žalovaným, jej bola na základe výplatnej pásky za mesiac 02/2020 vyplatená celá mzda, či je prípustné a morálne priznať žalobkyni aj nárok na náhradu mzdy v zmysle ust. § 69 ods. 4 Zákonníka práce, a či je potrebné od žalovaného očakávať, aby ako zamestnávateľ, takýto uplatnený nárok automaticky akceptoval a nevyužil dostupné prostriedky ochrany, ktoré mu umožňuje zákon. Zamestnanec ako tzv. slabšia strana nemá právo zákonom priznaný štatút slabšej strany v praxi zneužiť, a práve na tieto prípady neslúžia iba vyššie uvedené ustanovenia čl. 2 a § 13 ods. 3 Zákonníka práce, ale aj čl. 5 CSP, ktoré uvádza, že zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Žalovaný tak má za to, že konanie žalobkyne, ktoré predchádzalo okamžitému skončeniu pracovného pomeru vykazuje také nepoctivé správanie, na aké poukazuje čl. 5 CSP, čl. 2 a § 13 ods. 3 Zákonníka práce a priznanie nároku žalobkyne uplatneného v tomto konaní by síce nemalo na žalovaného výrazný ekonomický dopad, no jeho hoci aj čiastočné priznanie by znamenalo posvätenie procesného postavenia zamestnanca ako tzv. slabšej strany do takej miery, že tento by si mohol dovoliť porušovať nielen elementárne prejavy slušnosti voči zamestnávateľovi, ale dokonca by sám seba mohol polohovať do pozície silnej strany zneužívajúc ochranu zákona. Jediný argument, ktorý žalobkyňa v tomto smere použila je výplatná páska za 02/2020, na základe ktorej jej žalovaný vyplatil mzdu aj za čas, keď prácu preukázateľne nevykonávala. Z pohľadu žalovaného, vzhľadom na existujúci skutkový stav, už prijatie mzdy za 02/2020 bol zo strany žalobkyne zneužitím práva na úkor ako zamestnávateľa a uplatňovanie ďalších dodatočných nárokov žalobkyne v tejto súvislosti je dotiahnutie tohto zneužívania práva ad absurdum.
13. V konaní nebolo sporné, že žalobkyňa bola zamestnankyňou žalovaného ako zamestnávateľa na základe Pracovnej zmluvy v znení jej dodatkov a zmien.
14. Mzda žalobkyne u žalovaného bola podľa bodu 8. Pracovnej zmluvy splatná najneskôr 15-ty kalendárny deň nasledujúceho mesiaca. Z obsahu spisu a nerozporovaných tvrdení žalobkyne súd zistil, že žalovaný žalobkyni mzdu za 01/2020 uhradil dňa 03.03.2020 (netto mzda vo výške 520,90 eur, brutto mzda vo výške 580,- eur).
15. Výzvou zo dňa 16.06.2020 vyzvala právna zástupkyňa žalobkyne žalovaného na uspokojenie pracovnoprávneho nároku žalobkyne v žalovanej výške; výzvu žalovaný prevzal dňa 24.06.2020.
16. V konaní bolo preukázané, že žalovaný nepodal v zákonnej prekluzívnej 2-mesačnej lehote žalobu o určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobkyňou zo dňa 01.03.2020, ktoré bolo doručené žalovanému dňa 05.03.2020
17. Žalovaný v konaní účinne nerozporoval výšku uplatneného nároku na náhradu mzdy vo výške 1.160,- eur brutto (2 x 580,- eur brutto minimálna mzda), ani spôsob jeho výpočtu, preto súd výšku žalobkyňou uplatneného nároku považoval za nesporný (§ 151 ods. 1 CSP).
18. Žalovaný v konaní rovnako účinne nerozporoval výšku uplatneného nároku na náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 71,83 eur, preto súd výšku žalobkyňou uplatneného nároku považoval za nesporný (§ 151 ods. 1 CSP).
19. Sporným v konaní ostalo iba právne posúdenie uplatneného nároku ako súladného s dobrými mravmi a posúdenie, či je jeho uplatnenie žalobkyňou zneužitím práva.
20. Podľa ust. § 69 ods. 1 písm. b) zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v rozhodnom čase (ďalej len „Zákonník práce“), zamestnanec môže pracovný pomer okamžite skončiť, ak (b) zamestnávateľ mu nevyplatil mzdu, náhradu mzdy, cestovné náhrady, náhradu za pracovnú pohotovosť, náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca alebo ich časť do 15 dní po uplynutí ich splatnosti,
21. Podľa ust. § 77 Zákonníka práce, neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.
22. Podľa ust. § 69 ods. 4 Zákonníka práce, zamestnanec, ktorý okamžite skončil pracovný pomer, má nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov.
23. Podľa ust. § 134 ods. 1 až 5 Zákonníka práce, (1) Priemerný zárobok na pracovnoprávne účely (ďalej len "priemerný zárobok") zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. Doba práce nadčas, za ktorú bola dosiahnutá mzda za prácu nadčas zúčtovaná podľa § 121 ods. 4 poslednej vety, sa započítava do obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období, v ktorom bola dosiahnutá mzda za prácu nadčas zúčtovaná. Do zúčtovanej mzdy podľa prvej vety sa nezahŕňa mzda za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku (§ 96 ods. 3) a do obdobia odpracovaného zamestnancom sa nezahŕňa čas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku. (2) Rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka, ak tento zákon neustanovuje inak. (3) Ak zamestnanec v rozhodujúcom období neodpracoval aspoň 21 dní alebo 168 hodín, používa sa namiesto priemerného zárobku pravdepodobný zárobok. Pravdepodobný zárobok sa zistí zo mzdy, ktorú zamestnanec dosiahol od začiatku rozhodujúceho obdobia, alebo zo mzdy, ktorú by zrejme dosiahol. (4) Priemerný zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok. Priemerný hodinový zárobok sa zaokrúhľujena štyri desatinné miesta. Ak sa podľa pracovnoprávnych predpisov má použiť priemerný mesačný zárobok, postupuje sa tak, že priemerný hodinový zárobok sa vynásobí priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca. Priemerný mesačný zárobok sa zaokrúhľuje na najbližší eurocent nahor. (5) Ak je priemerný zárobok zamestnanca nižší ako minimálna mzda, na ktorú by zamestnancovi vznikol nárok v kalendárnom mesiaci, v ktorom vznikla potreba priemerný zárobok použiť, zvýši sa priemerný zárobok na sumu zodpovedajúcu tejto minimálnej mzde. Ak u zamestnávateľa nie je odmeňovanie zamestnancov dohodnuté v kolektívnej zmluve a priemerný zárobok zamestnanca je nižší ako príslušný minimálny mzdový nárok ( § 120 ods. 4), zvýši sa priemerný zárobok na sumu zodpovedajúcu tomuto minimálnemu mzdovému nároku. Ak zamestnávateľ skráti ustanovený týždenný pracovný čas podľa § 85 ods. 5, zamestnávateľ zvýši priemerné zárobky dotknutých zamestnancov nepriamo úmerne skráteniu týždenného pracovného času odo dňa účinnosti tejto zmeny; opačný postup zamestnávateľ uplatní v prípade predĺženia ustanoveného týždenného pracovného času..
24. Podľa ust. § 1 písm. a) nariadenia vlády č. 324/2019 Z.z., ktorým sa ustanovuje suma minimálnej mzdy na rok 2020, suma minimálnej mzdy na rok 2020 sa ustanovuje na a) 580,00 eur za mesiac pre zamestnanca odmeňovaného mesačnou mzdou.
25. Podľa ust. § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, dlžník ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
26. Podľa ust. § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (v znení účinnom od 01.02.2013), výška úrokov z omeškania je o 5
percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
27. Podľa ust. § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.
28. Podľa ust. čl. 2 posledná veta Zákonníka práce, výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov.
29. Podľa ust. § 13 ods. 3 Zákonníka práce, výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi. Nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Nikto nesmie byť na pracovisku v súvislosti s výkonom pracovnoprávnych vzťahov prenasledovaný ani inak postihovaný za to, že podá na iného zamestnanca alebo zamestnávateľa sťažnosť, žalobu, návrh na začatie trestného stíhania alebo iné oznámenie o kriminalite alebo inej protispoločenskej činnosti.
30. Podľa ust. § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj len ako „Občiansky zákonník“), neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
31. Podľa ust. čl. 5 CSP, zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Súd môže v rozsahu ustanovenom v tomto zákone odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie práva alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, alebo vedú k nedôvodným prieťahom v konaní.
32. Z obsahu spisu a zo skutočnosti, že žalovaný nepodal v zákonnej prekluzívnej lehote podľa ust. § 77 Zákonníka práce žalobu o určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobkyňou zo dňa 01.03.2020, ktoré bolo doručené žalovanému dňa 05.03.2020 (s poukazom na rozhodnutie R 75/1997, sp. zn. XCdon XXX/XX) bolo zrejmé, že ku skončeniu pracovného pomeru žalobkyňou došlo platne dňa 05.03.2020. V nadväznosti na posledné vyjadrenie žalovaného táto skutočnosť nebola ním v konaní ďalej rozporovaná a túto skutočnosť žalovaný sám uznal.
33. Z uvedeného je nepochybné a rovnako nebolo medzi stranami sporné, že žalobkyni patrí v súlade s ust. § 69 ods. 4 Zákonníka práce v spojení s ust. § 134 ods. 5 Zákonníka práce náhrada mzdy v sume priemerného mesačného zárobku (zvýšeného na sumu minimálnej mzdy) vo výške 580,- eur mesačne za výpovednú dobu dvoch mesiacov, t.j. spolu 1.160,- eur brutto.
34. Žalovaný v konaní namietal, že priznanie tohto nároku vyplývajúceho z ust. § 69 ods. 4 Zákonníka práce žalobkyni by bolo v rozpore sa dobrými mravmi a predstavuje šikanózny výkon práv žalobkyne dôvodiac, že žalobkyňa (uznávajúc jej postavenie ako slabšej strany) v čase okamžitého skončenia pracovného pomeru porušovala pracovnoprávne predpisy (opakovane odmietala nastúpiť do práce v mieste pracoviska, opakovane odmietala vykonávať prácu v čase dohodnutom v pracovnej zmluve a podľa pokynov zamestnávateľa a sama určovala čerpanie dovolenky).
35. Vo vzťahu k uvedenému má súd za to, že námietky prezentované žalovaným v tomto konaní o zaplatenie zákonného nároku na náhradu mzdy (ako dôsledku platného okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobkyňou), mal a mohol žalovaný uplatniť v konaní o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa ust. § 77 Zákonníka práce. Skutočnosť, že žalovaný tento svoj dostupný prostriedok nápravy a ochrany jeho práv nevyužil (z akéhokoľvek dôvodu) a skutočnosť, že následne si žalobkyňa uplatnila svoj zákonný nárok vyplývajúci z ust. § 69 ods. 4 Zákonníka práce v tomto samostatnom konaní, nepredstavuje na strane žalobkyne výkon práva rozporný s dobrými mravmi ani šikanózny výkon jej práva.
36. V tejto súvislosti naviac nemôže súd ponechať bez povšimnutia aj to, že dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobkyňou listom zo dňa 01.03.2020 bolo porušenie povinnosti žalovaného ako zamestnávateľa riadne a včas zaplatiť žalobkyni mzdu za 01/2020 v lehote do 15.02.2020, ktorú jej zaplatil dňa 03.03.2020 (teda že žalovaný nevyplatil žalobkyni mzdu do 15 dní po
uplynutí jej splatnosti, čo bolo dôvodom predpokladaným v ust. § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce pre okamžité skončenie pracovného pomeru žalobkyňou). Z uvedeného dôvodu súd pri posudzovaní uplatneného nároku nevzal do úvahy námietky uplatnené žalovaným, aby súd prihliadol na (ním tvrdené) porušenie povinností žalobkyne vyplývajúcich jej z pracovného pomeru, za súčasného porušovania povinnosti žalovaným vyplývajúcej jemu z pracovného pomeru so žalobkyňou.
37. S ohľadom na uvedené mal súd v konaní za preukázané, že uplatnený nárok žalobkyne vo výške 1.160,- eur brutto titulom náhrady mzdy je dôvodný (výrok č. I rozsudku).
38. Rozhodovacia prax súdov o úroku z omeškania pri náhrade mzdy na základe subsidiárnej aplikácie ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka na pracovnoprávne vzťahy nebola v predchádzajúcich rokoch jednotná. Napr. v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 W. XXX/XXXX k omeškaniu s plnením náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru dochádza u jednotlivých náhrad mzdy spravidla za ten ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť a nie až právoplatnosťou rozsudku o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru. V iných rozhodnutiach najmä odvolacích súdov sa nepriznávali úroky z omeškania z náhrady mzdy s poukazom na to, že ak zamestnávateľ neprideľuje zamestnancovi prácu počas trvania sporu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, nemá priznaná náhrada mzdy charakter ekvivalentu mzdy, ako je tomu pri prekážkach v práci, ale má charakter satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne sankcie voči zamestnávateľovi. Podľa rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS XXX/XXXX zo dňa 04.07.2017 bola súdna prax zjednotená a súdy v zmysle tohto rozhodnutia postupujú tak, že úroky z omeškania priznávajú.
39. Úrok z omeškania v zákonnej výške (5% ročne) bol žalobkyni priznaný odo dňa nasledujúceho po splatnosti mesačnej mzdy (bod 8 Pracovnej zmluvy), t.j. vždy od 16. dňa nasledujúceho mesiaca, pričom úrok z omeškania je žalovaný povinný platiť až do dňa zaplatenia náhrady mzdy (výrok č. I rozsudku).
40. Z obsahu podanej žaloby je zrejmé, že žalobkyňa si v konaní uplatnila aj náklad spojený s uplatnením pohľadávky, a to za 1 úkon právnej služby pred podaním žaloby - predžalobná výzva na uspokojenie pracovnoprávneho nároku zo dňa 16.06.2020 (doručená žalovanému dňa 24.06.2020), a to vo výške odmeny podľa ust. § 13a ods. 1 písm. d) vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb č. 655/2004 Z.z. (ďalej len „vyhláška“) 61,41 eur + 1x režijný paušál 10,42 eur, t.j. spolu 71,83 eur. Právny základ uplatneného nároku je zakotvený v ust. § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého, príslušenstvom pohľadávky sú aj náklady spojené s jej uplatnením. Pre správne posúdenie žalovaného nároku v predmetnom spore súd odkazuje v plnej miere na ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, a to uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 09.06.2010, sp. zn. A., zverejnené v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 7/2010 pod č. 6, podľa ktorého: „Príslušenstvom pohľadávky sú aj vynaložené náklady na odmenu za právnu službu poskytnutú mimo súdneho konania v súvislosti s uplatnením pohľadávky (§ 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka)“. Náklady spojené s uplatnením pohľadávky sú najmä trovy vzniknuté v súvislosti s uplatnením pohľadávky, a to aj v predsúdnom štádiu, pričom sa jedná najmä o náklady, ktoré priamo súvisia s uplatnením pohľadávky. Tieto náklady sa musia týkať splatnej pohľadávky a musia byť účelne vynaložené na to, aby sa dali úspešne uplatniť aj v súdnom spore ako hmotnoprávny nárok odlišný od trov konania. Keďže sa jedná sa o rozhodnutie zásadného významu uverejnené v Zbierke stanovísk NS a súdov SR, vyššie uvedené uznesenie predstavuje ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu, od ktorej (okrem celkom výnimočných prípadov) nie je v obdobných veciach možný odklon.
41. V nadväznosti na uvedené možno dospieť k záveru, že v danom prípade vzniklo žalobkyni právo na úhradu účelne vynaložených nákladov spojených s uplatnením (vymáhaním) pohľadávky v podobe trov právneho zastúpenia za 1 úkon právnej služby pred podaním žaloby - predžalobná výzva na uspokojenie pracovnoprávneho nároku zo dňa 16.06.2020 vo výške odmeny podľa vyhlášky o odmenách advokátov
- 61,41 eur + 1x režijný paušál 10,42 eur, t.j. spolu 71,83 eur. Súd prihliadal na to, že vykonanie uvedeného úkonu právnej pomoci bolo dôvodným, tento úkon priamo súvisel s uplatňovaným nárokom a bol vykonaný v predsúdnom štádiu. Pri posudzovaní splnenia podmienky preukázania, že žalobkyni ním uplatnený nárok vznikol, t.z. že ho vynaložila, vychádzal súd zo zásady, že skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela sa považujú za nesporné. Nesporné skutkové zistenia si súd osvojí ako zistený skutkový stav, z ktorého vychádza pri rozhodnutí vo veci samej. V sporovom konaní súd nevykonáva dôkazy na preukázanie nesporných tvrdení, pričom splnenie podmienky, že tvrdenia strán nie sú sporné celkom závisí od procesných úkonov žalovaného. Nakoľko žalovaný žalobkyňou uvádzané
skutkové tvrdenia týkajúce sa uvedeného nároku nespochybnil ani nepoprel, bolo potrebné aplikovať ust. § 151 ods. 1 CSP, že skutkové tvrdenia strany (žalobkyne), ktoré protistrana (žalovaný) výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.
42. Súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať absolútne vyčerpávajúcu odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia (ako to vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. W. zo dňa 30.11.2011). Súd v tomto konaní vykonal dôkazy potrebné pre zistenie skutkového stavu a ktoré dôkazy súd považoval za potrebné, tie v tomto písomnom vyhotovení rozsudku aj vyhodnotil.
43. Podľa ust. § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
44. Podľa ust. § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
45. Podľa ust. § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
46. Podľa ust. § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
47. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v súlade s ust. § 255 ods. 1 CSP, keď z dôvodu, že súd žalobe žalobkyne v celom rozsahu vyhovel, bola žalobkyňa v konaní v plnom rozsahu úspešná. Podľa ust. § 262 ods. 2 CSP súd o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (výrok č. II rozsudku).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku môže podať odvolanie strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, na Okresný súd Bratislava III, v dvoch vyhotoveniach.
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 CSP - ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis, spisová značka konania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe /§ 125 ods. 1 CSP/. Odvolanie urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na odvolanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie odvolania nevyzýva /§ 125 ods. 2 CSP/. Odvolanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu, a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil /§ 125 ods. 3 CSP/.
Oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie.