Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_11S-34-2018.pdf
PDF · 185.52 KB
Case nature
Area
Subarea
11S/34/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šiškovej a členiek senátu JUDr. Dariny Vargovej a JUDr. Oľgy Kováčovej, v právnej veci žalobcu: X. - AUTODOPRAVA, B., Z., IČO: 33 659 206, zastúpeného BBH advokátska kancelária, s.r.o., Suché mýto 1, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o správnej žalobe zo dňa 14. 02. 2018 proti rozhodnutiu žalovaného č. 100141233/2018 zo dňa 16. 01. 2018, v spojení s oznámením o oprave chýb zo dňa 15. 05. 2018, takto
rozhodol:
Súd žalobu z a m i e t a.
Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
I. Priebeh administratívneho konania
1. Správca dane podaním zo dňa 15. 05. 2013 (doručenom žalobcovi dňa 17. 05. 2013) oznámil žalobcovi výkon daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za január - september 2012, november, december 2012.
2. Súčasťou administratívneho spisu je Zmluva o sprostredkovaní, uzavretá medzi žalobcom ako záujemcom a A., a.s. ako sprostredkovateľom dňa 31. 03. 2011, podľa ktorej účelom zmluvy je potvrdiť platnosť dohody o sprostredkovaní, ktorá bola uzavretá medzi zmluvnými stranami. Na jej základe zmluvy záujemca ako zhotoviteľ vykoná pre tretie osoby ako objednávateľov uvedených v prílohe č. 1 na území SR a v zahraničí dielo, predmetom ktorého je preprava tovaru za cenu minimálne v sume 2.500.000,- eura v záväzku zhotoviteľa uhradiť cenu a to aspoň v sume 2.450.0000,- eur v súlade s § 646 Obchodného zákonníka. Cena 2.500.000,- eur sa vypočíta ako súčet všetkých realizovaných diel sprostredkovaných sprostredkovateľom. V čl. 5 si strany dohodli províziu, na ktorú má sprostredkovateľ nárok za sprostredkovanie sprostredkovaných zmlúv napĺňajúcej predmet tejto zmluvy, pričom je dohodnutá v sume 230.000,- eur. Nárok má na dodatkovú odmenu sprostredkovateľa v pevne stanovenej výške 130.000,- eur, na ktorú vznikne nárok v prípade, ak úhrada ceny dosiahne minimálne sumu 2.900.000,- eur. Zmluva sa uzavrela na dobu určitú, do 31. 03. 2012.
3. Dňa 09. 01. 2012 bol uzavretý dodatok č. 1 k uvedenej zmluve, ktorým sa nahradil čl. 3 bod 1 zmluvy s nasledovným znením: Sprostredkovateľ má za sprostredkovanie sprostredkovaných zmlúv napĺňajúcich predmet tejto zmluvy nárok na províziu vo výške 250.000,- eur bez DPH za podmienky, že súčet všetkých realizovaných diel sprostredkovaných sprostredkovateľom bude predstavovať v sledovanom období
2.500.000,- eur a výška zrealizovaných úhrad za tieto diela nebude nižšia ako 95% celkovej hodnoty všetkých realizovaných diel sprostredkovaných sprostredkovateľom.
4. Daňový úrad Bratislava na dožiadanie správcu dane v podaní zo dňa 29. 11. 2013 správcovi dane oznámil, že daňový subjekt A., a.s. je nekontaktný, zásielky sa vracajú s poznámkou pošty „adresát neznámy“, štatutárny orgán si tiež zásielky nepreberá. Miestnym zisťovaním bolo preverené, že na adrese sídla nemá označenie, nemá uzavretú zmluvu o nájme ani nájme poštovej schránky.
5. Dňa 24. 01. 2014 bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní so žalobcom, predmetom ktorej bolo oboznámenie s priebežnými výsledkami daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za január až september 2012, november 2012, december 2012. Sú v nej uvedené dodavateľsko - odberateľské vzťahy s viacerými dňovými subjektmi, pričom sa konštatuje, že tieto boli potvrdené.
6. Správca dane žiadal žalobcu, aby predložil zoznam obchodných partnerov, ktorých sprostredkoval A., a.s. v zmysle zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 31. 03. 2011, v súvislosti s preverovaním faktúry č. 2012064 s dátumom dodania 30. 11. 2012 v sume 300.000,- eur (základ dane 250.000,- eur a DPH 50.000,- eur). Spoločnosť A., a.s. je v sídle spoločnosti neznáma, konateľ je tiež neznámy, so správcom dane nespolupracuje.
7. Dňa 29. 04.2014 bol spísaný protokol z daňovej kontroly začatej dňa 15. 05. 2013 za zdaňovacie obdobie január - september 2012, december 2012 a dňa 29. 04. 2014 bol spísaný protokol z daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie november 2012, v ktorom bola preverovaná faktúra vystavená spoločnosťou A., a.s.. Dňa 02. 05. 2014 bol doručený protokol z daňovej kontroly žalobcovi spolu s výzvou na vyjadrenie.
8. Žalobca na výzvu správcu dane predložil dňa 26. 06. 2014 čestné vyhlásenie X. A., predsedu predstavenstva spoločnosti A..a.s., ktorý uviedol, že so žalobcom podpísal zmluvu o sprostredkovaní a dodatok č. 1, podstatou služby bolo rozvinutie obchodnej činnosť žalobcu spočívajúce v získaní nových klientov, riadne vykonával sprostredkovateľskú činnosť, oslovil klientov podľa zoznamu, ktorý tvorí prílohu č. 1 čestného vyhlásenia, oslovovanie sa odohrávalo prevažne telefonicky ale i osobne, riadne priznal daň z faktúry. V roku 2013 predal akcie firmy A., a.s. a ku dňu 04. 04. 2013 prestal byť predsedom predstavenstva tejto spoločnosti.
9. Správca dane dňa 15. 08. 2014 spísal úradný záznam s telefonického hovoru so žalobcom, ktorý oznámil, že by potreboval na zabezpečenia svedka X. A. termín do 02. 09. 2014, s čím správca dane súhlasil. Žalobca však svedka nezabezpečil za účelom výsluchu.
10. Dňa 16. 09. 2014 bola spísaná zápisnica z ústneho pojednávania, na ktorom boli prerokované pripomienky k protokolu so žalobcom.
11. Rozhodnutím zo dňa 23. 09. 2014 správca dane určil žalobcovi rozdiel v sume 50.000,- eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2012. Nepriznal mu nadmerný odpočet v sume 2.616,87 eur a vyrubil daň v sume 47.383,13 eur.
12. O odvolaní žalobcu proti uvedenému rozhodnutiu správcu dane (v poradí prvé) rozhodol žalovaný rozhodnutím zo dňa 12. 01. 2015 (prvé), ktorým rozhodnutie správcu dane zrušil a vec mu vrátil na nové konanie, a to z dôvodu, že správca dane neúplne zistil skutkový stav, nepreveril a nevyhodnotil žalobcom predložené dôkazy jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach. Správca dane mal preveriť a zabezpečiť relevantné dôkazy k nárastu tržieb u 30 obchodných partnerov a vzájomne ich porovnať a vyhodnotiť prílohu č. 1 zmluvy o sprostredkovaní - zoznam objednávateľov 2011, nárast tržieb u 30 obchodných partnerov za rok 2010, rok 2011 a obdobie od január - jún 2012 uvedený vo vyjadrení zo dňa 21. 02. 2014. Ďalej mal preveriť a zabezpečiť relevantné dôkazy, prípadne vyjadrenie žalobcu k ods. I bod 2 dodatku č. 1 k článku 4 bod 1 až bod 3 a bod 6 zmluvy o sprostredkovaní a k doručeniu prílohy č. 2 zmluvy o sprostredkovaní - oznámenie zo dňa 30. 11. 2012. Vytkol správcovi dane, že nevyužil všetky dostupné a zákonné možnosti na vypočutie bývalého predsedu predstavenstva spoločnosti A., a.s. X. A.. Rovnako tak nepreveril, či v čase, kedy sa uskutočnilo zdaniteľné plnenie, mala spoločnosť A., a.s. sídlo na adrese uvedenej v registri.
13. Rozhodnutím zo dňa 22. 05. 2015 (doručenom žalobcovi dňa 26. 05. 2015) správca dane prerušil daňovú kontrolu z dôvodu, že je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu. V podaní zo dňa 26. 05. 2016 správca dane oznámi žalobcovi, že pominuli dôvody, pre ktoré sa konanie prerušilo.
14. Správca dane v podaní zo dňa 24. 06. 2016 informoval žalobcu o výsledkoch vykonaného dokazovania vo vyrubovacom konaní, v ktorom ho oboznámil s tým, že v rozhodnutí žalovaného zo dňa 12. 01. 2015 odporučil odvolací orgán správcovi dane vykonať nasledovné - preveriť a zabezpečiť relevantné dôkazy k nárastu tržieb u 30 obchodných partnerov a vzájomne porovnať a vyhodnotiť prílohu č. 1 zmluvy o sprostredkovaní - zoznam objednávateľov 2011, nárast tržieb u 30 obchodných partnerov za rok 2010, rok 2011 a 01. 06. 2012 uvedený vo vyjadrení zo dňa 21. 02. 2014 a zoznam faktúr 2012 sprostredkovaných spoločnosťou A., a.s..
15. Správca dane požiadal o medzinárodnú výmenu daňových informácií (ďalej len MVI) rakúsku finančnú správu o položenie otázok daňovému subjektu: U., L., (odpoveď bola dourčená 18. 03. 2016), z odpovede vyplynulo, že so žalobcom boli obchodné vzťahy iba v december 2009, žalobca prepravil tovar pre uvedenú rakúsku spoločnosť, kontakt bol naviazaný cez mail tam uvedený v celkovom objeme 37 900 eur, s A., a.s. nemal uvedený subjekt obchodné vzťahy, Nemecká daňová správa na základ MVI v odpoveď zo dňa 14. 01. 2016 k spoločnosti M & M F. U. uviedla, že žalobca poskytol uvedenej spoločnosti služby v období január 2012 až jún 2012. S A., a.s. neboli zistené žiadne obchodné vzťahy. Dánska daňová správa na základe MVI zaslala odpoveď dňa 15. 01. 2016, z ktorej vyplynulo,
- že so žalobcom spoločnosť G. E. A/S mali obchodné vzťahy, v roku 2009 a 2014 prijala uvedená spoločnosť nejaké služby prepravy v malom množstve od žalobcu, nepozná spoločnosti A., a.s.,
- spoločnosť G. K. & E. A/S, dánsky platiteľ prijal služby od žalobcu v roku 2012 v sume 37.218 eur, Holanská daňová správa na základe MVI zaslala odpoveď dňa 30. 09. 2015, v ktorej uviedla:
- spoločnosť P & O G. E.. vykonala v roku 2009-2012 obchody so žalobcom, spoločnosť A., a.s. nepozná, transakcie sa týkali prepráv v rámci EÚ.
Španielska daňová správa na základe MVI zaslala odpoveď zo dňa 30. 09. 2015 týkajúcej sa spoločnosti U., S.A. a v nej uviedla, že vzťah so žalobcom spočíval v prepravných službách poskytovaných ním, a to v roku 2008 do roku 2014, nebola podpísaná žiadna zmluva, nepozná spoločnosť A., a.s..
Rakúska daňová správa na základe MVI zaslala odpoveď dňa 30. 09. 2015 o spoločnosti E. N. D. K. H. AG, ktorá uviedla, že sa hovorilo priamo s prepravcom, alebo s vodičmi, žalobca vykonával od r. 2003 do r. 2012 pre uvedenú spoločnosť prepravné služby po celej Európe. Spoločnosť A., a.s. nie je známa.
Dánska daňová správa na základe MVI zaslala odpoveď 24. 09. 2015 ohľadom spoločnosti D. E. A/S a uviedla, že v období od 01. 01. do 30. 06. 2012 nakúpila tovar v hodnote 18.455 eur, nepredali ani neposkytli služby pre žalobcu ani pre A., a.s..
Nemecká daňová správa zaslala na MVI odpoveď dňa 12. 01. 2016 ohľadom subjektu A. + Z. a uviedla, že od r. 2011 do 2014 boli medzi ňou a žalobcom obchodné vzťahy, boli realizované diaľkové prepravy.
Nemecká daňová správa zaslala odpoveď 25. 05. 2016 ohľadom spoločnosti N. F. KG, z ktorej vyplynulo, že žalobca realizoval prepravy pre Fordove závody, spoločnosť A., a.s. je neznáma.
Rakúska daňová správa zaslala odpoveď 10. 09. 2015 ohľadom spoločnosti H. E. U., z nej vyplynulo, že žalobca od roku 2010 do roku 2014 pracoval ako nákladná spoločnosti, A., a.s. nie je známa.
Španielska daňová správa v odpovedi zo dňa 28. 08. 2015 týkajúcej sa subjektu L. J. Q. S.A.U. uviedla, že subjekt spolupracoval v prepravných službách od žalobcu, posledná transakcia datovaná 30. 06. 2012. Nepozná spoločnosť A., a.s..
Španielska daňová správy v odpovedi zo dňa 28. 08. 2015 ohľadom subjektu Q.-K. K. uviedla, že ich daňový subjekt obchodoval so žalobcom a to od februára 2011 do decembra 2013, kontaktná osoba L.
- mailom, nepozná spoločnosť A., a.s..
Dánska daňová správa v odpovedi zo dňa 20. 08. 2015 ohľadom subjektu L. J. A/S uviedla, že subjekt nakúpil od žalobcu prepravné služby od decembra 2008 do júla 2012, zmluva nebola uzavretá, A., a.s. nepozná.
Holanská daňová správa v odpovedi zo dňa 20. 08. 2015 uviedla k subjektu M. K., že žalobca zabezpečil prepravy cez túto spoločnosť a to v roku 2012 priemerne 5 nakládok týždenne, nepozná subjekt A., a.s..
Španielska daňová správa v odpovedi 19. 08. 2015 ohľadom subjektu J. D., v ktorom popísali obchodné vzťahy so žalobcom, resp. jeho spoločnosťou, A., a.s. nepozná.
Francúzska daňová správa v odpovedi zo dňa 28. 08. 2015 ohľadom subjektu Q. K. Z. uviedla, že nevykonávala žiadna operácie s A., a.s.
Španielska daňová správa v odpovedi zo dňa 28. 08. 2015 oznámila, že subjekt L. G. Q. nadobudol služby od žalobcu od júna 2010 do 10. 01. 2014, kontaktné osoby bol J. L. a J. A., nepozná A., a.s..
Česká daňová správa v odpovedi zo dňa 28. 08. 2015 ohľadne subjektu M., spol. s.r.o. uviedla, že koncom roku 2008 uvedený subjekt zahájil spoluprácu so žalobcom, jednalo sa o medzinárodnú prepravu a prebiehala do polovice roku 2012. Ďalej prebieha spolupráca so spoločnosťou s ručením obmedzeným, bola uzavretá zmluva o preprave tovaru. So spoločnosťou A., a.s. nespolupracoval, táto mu je neznáma.
Španielska daňová správa v odpovedi zo dňa 29. 07. 2015 ohľadom spoločnosti C. S.S. oznámila, že daňový subjekt nadobudol prepravné služby od žalobcu od roku 2007, kontaktoval sa s X. P., nepozná A., a.s..
Španielska daňová správa v odpovedi zo dňa 29. 07. 2015 uviedla ohľadom subjektu B. Q., S.L:, že spolupracovala so žalobcom v prepravných službách asi deväť rokov, do júla 2012 išlo o fyzickú osobu, potom nahlásil zmenu názvu - asi s.r.o., spoločnosť A., a.s. nepozná.
Francúzska daňová správa v odpovedi zo dňa 02. 07. 2015 ohľadom subjektu Q. Q., uviedla, že žalobca bol dodávateľom spoločnosti, nepozná A., a.s..
Francúzska daňová správa v odpovedi zo dňa 07. 07. 2015 ohľadom subjektu Q.H. potvrdila spoluprácu so žalobcom, A., a.s. nepozná.
Španielska daňová správa v odpovedi zo dňa 02. 07. 2015 ohľadom spoločnosti T. B. uviedla, že v roku 2005 spolupracovala so žalobcom asi do r. 2012, potom došlo k zmene mena a DIČ, nepozná spoločnosť A., a.s..
Holanská daňová správa v odpovedi zo dňa 25. 05. 2015 ohľadom spoločnosti C.H. J. M. B.V. uviedla, že nikdy nevykonala obchod so žalobcom a nepozná ho.
Rakúska daňová správa v odpovedi zo dňa 25. 05. 2015 ohľadom spoločnosti K. M. GmbH oznámila, že žalobca je prepravnou spoločnosťou pre uvedený subjekt, žiadna zmluva neexistuje.
Dánska daňová správa v odpovedi zo dňa 13. 05. 2015 ohľadom spoločnosti L. G. A/S uviedla, že nikdy neobchodoval so žalobcom a nepozná ani A., a.s..
Dánska daňová správa v odpovedi zo dňa 13. 05. 2015 ohľadom spoločnosti L. C. A/S oznámila, že daňový subjekt kupoval prepravné služby od žalobcu od roku 2009, nepozná A., a.s..
Česká daňová správa v odpovedi zo dňa 18. 06. 2015 ohľadom spoločnosti G. s.r.o. uviedla, že žalobca vykonával pre ňu prepravné služby od 06/2009 do 06/2012, A., a.s. nepozná.
Španielska daňová správa v odpovedi zo dňa 01. 07. 2015 ohľadom spoločnosti T. B. oznámila, že od roku 2005 spolupracujú so žalobcom ohľadom prepravných služieb, A., a.s. nepozná.
Španielska daňová správa v odpovedi zo dňa 01. 07. 2015 ohľadom spoločnosti K. Q., S.L. uviedla, že mal obchodný vzťah so žalobcom kontaktná osoba bol J. L., nepozná A., a.s..
16. Rozhodnutím zo dňa 03. 08. 2016 (v poradí druhé) správca dane určil žalobcovi rozdiel v sume 50.000,- eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2012. Nepriznal mu nadmerný odpočte v sume 2.616,87 eur a vyrubil daň v sume 47.383,13 eur.
17. Žalovaný druhým rozhodnutím zo dňa 25. 11. 2016 zrušil rozhodnutie správcu dane a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Uviedol, že správca dane po vyhodnotení dôkazov zistil, že obchod bol uskutočnený medzi dvomi zmluvnými stranami, objednávateľom a poskytovateľom, teda bez účasti sprostredkovateľa. Konštatoval, že neprišlo k nárastu tržieb na základe sprostredkovania deklarovaného žalobcom, nakoľko sa žiadne sprostredkovanie neuskutočnilo. Vytkol správcovi dane, že vzájomne neporovnal a nevyhodnotil v zmysle jeho rozhodnutia prílohu č. 1 zmluvy o sprostredkovaní - zoznam objednávateľov 2011, nárast tržieb u 30 obchodných partnerov za rok 2010, rok 2011 a 01.-06. 2016, zoznam faktúr 2012 sprostredkovaných spoločnosťou A., a.s. a uložil mu to za povinnosť. Povinnosť jednotlivo a vzájomne vyhodnotiť odpovede zahraničných daňových správ s prílohou č. 1 zmluvy o sprostredkovaní - zoznam objednávateľov 2011, nárastom tržieb u 30 obchodných partnerov za rok 2010, rok 2011 a 01.- 06.2012 uvedený vo vyjadrení zo dňa 21. 02. 2014. Uložil povinnosť správcovi dane dať predviesť svedka X. A. z adresy, kde sa obvykle zdržiava.
Ďalej mal vypočuť bývalého predsedu predstavenstva spoločnosti A., a.s. p. X. A., zisťoval adresu cez J., zásielky z adresy neznámy, snažil sa ho predviesť, pokus bol neúspešný. Sídlo spoločnosti A., a.s. zisťoval zmluvou o nájme s vlastníkom nehnuteľnosti (X. C. RE Q., s.r.o.), na ktorom má sídlo spoločnosť, a zistil, že spoločnosť A., a.s. mala na uvedenej adrese prenajaté priestory od 01. 03. 2011 do 31. 10. 2011.
18. Dňa 19. 07. 2017 bola spísaná správcom dane zápisnica z ústneho pojednávania so žalobcom, predmetom ktorej bolo pojednávanie o výsledkoch vykonaného dokazovania vo vyrubovacom konaní, na ktorom bol žalobca oboznámený s priebehom vykonaného dokazovania, najmä s odpoveďami na MVI (o čom bol oboznámený i v písomnej informácii - v podaní zo dňa 07. 06. 2017).
19. Rozhodnutím zo dňa 01. 08. 2017 správca dane určil žalobcovi rozdiel v sume 50.000,- eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2012. Nepriznal mu nadmerný odpočet v sume 2.616,87 eur a vyrubil daň v sume 47.383,13 eur. Proti rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný žalobou napadnutým rozhodnutím.
II. Zhrnutie napadnutého rozhodnutia
20. Žalovaný rozhodnutím č. 100141233/2017 zo dňa 16. 01. 2018 rozhodnutie správcu dane zo dňa 01. 08. 2018 potvrdil.
V odôvodnení svojho rozhodnutia žalovaný uviedol, že žalobca si uplatnil právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z plnenia prijatého odo dodávateľa A., a.s. na základe faktúry č. 2012064 zo dňa 30. 11. 2012 v celkovej sume 300.000,- eur za dodanie služby v zmysle zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 19. 12. 2011. V ďalšej časti popísal priebeh dokazovania vykonaného pri daňovej kontrole, ale i vo vyrubovacom konaní po vrátení veci správcovi dane. Správca dane vo svojom rozhodnutí uviedol tržby jednotlivých obchodných partnerov za rok 2010, rok 2011 a 01-06. 2012 a vyhodnotil odpovede zahraničných daňových správ, pričom dospel k záveru, že neprišlo k nárastu tržieb na základe sprostredkovania deklarovaného platiteľom, nakoľko žiadne sprostredkovanie sa neuskutočnilo. Poukázal na to, že na základe odpovede Tatra banky, a.s. správca dane zistil, že na účet bola dňa 21. 12. 2012 pripísaná suma 300.000,- eur a v dňoch 27. 12. 2012 a 28. 12. 2012 bol z účtu uskutočnený výber v sume 255.000,- eur . Správca dane nespochybnil uskutočnenie platby pre spoločnosť A., a.s., ale konštatoval, že samotná úhrada v sume 300.000,- eur, ktorá bola v priebehu 2 dní vybratá v sume 255.000,- eur, sama o sebe nepreukazuje, že doklady boli vystavené na základe reálneho plnenia. Z dokazovania, ktoré vykonal správa dane v spolupráci s dožiadanými daňovými správami iných členských štátov EÚ, preverovaním dodávateľskej spoločnosti A., a.s. a preverovania poskytnutia sprostredkovateľských služieb vyplýva, že k prepravným službám pre odberateľov platiteľa došlo bez účasti sprostredkovateľa a k uzatváraniu
obchodov dochádzalo priamo s platiteľom, pričom ani jeden z odberateľov nepotvrdil, že by obchody uzatvárali po oslovení zástupcu sprostredkovateľskej spoločnosti A., a.s..
Uviedol, že ťažisko odvolacích námietok žalobcu spočíva v spochybňovaní zákonnosti vykonaného dokazovania v rámci preverovania platiteľom uplatnených zdaniteľných plnení, v spochybňovaní správnosti vyhodnotenia skutkového stavu na základe jednotlivých zistení, ako i v napádaní neprimeraného prenosu dôkazného bremena na žalobcu, ktorý tvrdil, že si splnil svoju dôkaznú povinnosť predložením zákonom stanovených daňových dokladov, preukazujúcich uskutočnenie sporných zdaniteľných plnení.
Zdôraznil, že vystavené doklady sú z hľadiska uplatnenia si odpočítania dane použiteľné len vtedy, ak je nepochybné, že údaje v nich uvedené sú hodnoverné. Ak vzniknú pochybnosti o hodnovernosti a pravdivosti predložených dokladov a daňový subjekt neodstráni pochybnosti, správca dane v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov tento doklad neuzná. Keďže ide o hmotnoprávne podmienky, k takému záveru nestačí len existencia faktúry, musí sa overiť, či údaje v nej uvedené dokladujú konkrétnu predmetnú skutočnosť, t. j. či došlo k zdaniteľnému obchodu medzi dvomi platiteľmi dane.
Sprostredkovateľská zmluva je zmluva, v ktorej sa jedna strana zaväzuje vyvíjať činnosť, ktorá vedie k tomu, aby druhá strana mala príležitosť uzavrieť určitú zmluvu s treťou osobou a záujemca sa zaväzuje poskytnúť sprostredkovateľovi odmenu, ak činnosťou sprostredkovateľa došlo k uzavretiu zmluvy. Sprostredkovateľ nie je iba pasívnym činiteľom, ale jeho činnosť musí mať aktívnu povahu. Medzi činnosťou sprostredkovateľa a uzavretím zmluvy musí existovať príčinná súvislosť. Činnosť sprostredkovateľ môže mať rôznu formu, avšak vždy musí byť konkretizovaná a z jej obsahu musí vyplývať, ako konkrétne bolo sprostredkovanie realizované, čo bolo obsahom sprostredkovania, kedy k nemu došlo, za akých okolností, s kým konkrétne sprostredkovateľ jednal v záujme toho, aby došlo k uzavretiu zmluvy s treťou osobou. Správca dane nepriznal žalobcovi právo na odpočítanie dane z faktúry zo dňa 30. 11. 2012 v celkovej sume 50.000,- eur z dôvodu, že žalobca nepreukázal, akú konkrétnu sprostredkovateľskú činnosť vykonal sprostredkovateľ tak, aby žalobca ako záujemca mohol zrealizovať obchodné prípady. Žalobca bol zaťažený dôkazným bremenom. V priebehu daňovej kontroly a ani v daňovom konaní správca dane nepreniesol dôkazné bremeno na žalobcu, ako to tvrdí. Na základe vyjadrení konateľov mal správca dane za preukázané, že ani jeden z odberateľov nepotvrdil sprostredkovanie obchodu s prepravou zástupcovi spoločnosti A., a.s.. Na základe dokazovania vykonaného správcom dane je nepochybné, že spoločnosť Krajbyt, a.s. nedodala platiteľovi službu sprostredkovania.
Z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva všeobecná zásada práv Spoločenstiev spočívajúca v tom, že o právo Spoločenstva sa nemožno opierať na zneužívanie alebo podvodné účely. O žiadne ustanovenie práva Spoločenstva sa nemožno opierať na zaistenie výhod, ktoré sú zjavne v rozpore s jeho účelom a cieľmi. Súdny dvor vo svojej judikatúre tiež pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti a daňovom podvode (rozsudky ESD vo veciach napr. Teleos plc spol. C - 409/04, Vlaamse Oliemaatschappij NV C -499/10).
Reálne dodanie služby je základom vzniku daňovej povinnosti podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH, a tým aj vzniku práva na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 zákona o DPH. Správca dane nie je povinný preukázať existenciu daňovej transakcie, ale overuje, či ju daňový subjekt preukázal. Pri dokazovaní v daňovom konaní platí zásada prejednávacia, nie vyhľadávacia. Správca dane nemusí z úradnej povinnosti vyhľadávať a zisťovať skutočnosti, ktoré by mohli byť podkladom k tomu, aby platiteľ mohol v konaní uplatniť nároky na zníženie daňovej povinnosti, priznanie odpočtu dane. Žalobca počas výkonu daňovej kontroly, ani vo vyrubovacom konaní nepredložil relevantné dôkazy o zdaniteľnom obchode, neuviedol žiadnu osobu, s kým dodávateľ jednal pri uzatváraní sprostredkovania a ktorú by prípadne mohol správca dane vypočuť. Dodávateľská spoločnosť je nekontaktná a so správcom dane nekomunikuje a zároveň všetci odberatelia platiteľa potvrdili, že spoločnosť A., a.s. nepoznajú. Pre nekontaktnosť dodávateľa nebolo možné overiť, či údaje uvedené v daňovom priznaní žalobcu za zdaňovacie obdobie november 2012 obsahujú aj deklarované zdaniteľné obchody s platiteľom a či z týchto obchodov spoločnosť A., a.s. odviedla daň do štátneho rozpočtu. Ak sa spoločnosť A., a.s. resp. jej konateľ správcovi dane vyhýba a nekomunikuje s ním, je táto spoločnosť nevierohodná a nemožno prijať za hodnoverný dôkazný prostriedok ani čestné vyhlásenie.
Správca dane vyzýval žalobcu, aby predložil dôkazy, ktoré preukazujú jeho tvrdenia uvádzané v daňovom priznaní a nimi preukázal nárok na odpočítanie dane. Žalobca však v priebehu vykonávania kontroly, ani vo vyrubovacom konaní nepredložil relevantné dôkazy, ktoré by preukazovali, že služby uskutočnil dodávateľ a zdaniteľné plnenie bolo uskutočnené osobou uvedenou na spornej dodávateľskej faktúre.
III. Argumenty žalobcu v podanej žalobe
21. V žalobe zo dňa 14. 02. 2018, ktorá bola dourčená na tunajší súd dňa 15. 02. 2018, žalobca popísal skutkový stav (priebeh daňovej kontroly z časového hľadiska) a v dôvodoch pre zrušenie rozhodnutia (III. časť žaloby) uviedol aplikovateľné právne predpisy a judikatúru, pričom poukázal na ust. § 49 ods. 1 písm. a/ a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, § 24 daňového poriadku a uviedol, že správca dane a žalovaný vynaložili len minimálnu snahu vykonať výsluch svedka, pričom vo vzťahu k tomuto dôkazu pochybili aj pri jeho hodnotení, keď zo skutočností, že žalobca ako účastník daňového konania nezabezpečil účasť svedka apriori vôbec nemožno vyvodzovať akékoľvek skutkové závery pre rozhodnutie správcu dane, a už vôbec nie záver o neunesení dôkazného bremena žalobcu alebo o údajnom neuskutočnení zdaniteľného plnenia obchodu.
Namietal i porušenie zásady eurokonformného výkladu práva EÚ a judikatúry ESD, ktoré majú prednosť pred vnútroštátnym právom. Z celého konania je zrejmé, že správca dane a žalovaný nedodržali základné zásady daňového konania, a to zásadu neutrality a zásadu proporcionality. Daňový orgán nemôže od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty všeobecne požadovať jednak preverenie, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tovar a služby, na základe ktorej sa požaduje vykonanie tohto nároku, spĺňa podmienky zdaniteľnej osoby, disponovala predmetným tovarom a bola schopná ho dodať a splnila si svoju povinnosť podať daňové priznanie a uhradiť daň z pridanej hodnoty z dôvodu ubezpečenia sa, že na strane prechádzajúcich subjektov nedošlo k nezákonnostiam alebo daňovému podvodu a jednak, aby v tejto súvislosti disponovala takýmito dokumentmi.
Mal za to, že preukázal uskutočnenie zdaniteľného plnenia o. i. vykonaním prepráv a nárastom tržieb. Správca dane postupoval v konaní striktne formalisticky a bazíroval na tom, že daňový subjekt nezabezpečil osobnú účasť a spoluprácu vtedajšieho predsedu predstavenstva spoločnosti A., a.s. na daňovom konaní a nedošlo k zdaniteľnému plneniu v zmysle zmluvy o sprostredkovaní , nakoľko spoločnosť Krajbyt, a.s. nie je známa žiadnemu zo správcom dane dopytovaných odberateľov prepravných služieb.
Žalobca odkazuje na rozsiahlu argumentáciu týkajúcu sa dôkazného bremena daňového subjektu a tiež zásady materiálnej pravdy vyjadrenej v ust. § 24 ods. 3 daňového poriadku, na ktorú poukázal v rámci správneho konania a ktorú správca dane pravdepodobne zámerne opomína.
Nemôže byť na ujmu daňového subjektu, keď správca dane nie je schopný zabezpečiť účasť svedka v konaní, a ani to, že sám nie je spôsobilý overiť, či bola daň zo strany vystaviteľa faktúry odvedená.
Pokiaľ sa týka úkonov správcu vykonávaných za účelom zistenia skutkového stavu predmetnej veci a potvrdenia realizácie plnenia, tento z nepochopiteľných dôvodov preskúmaval vzťah medzi spoločnosťou A., a.s. a vybranými odberateľmi prepravných služieb daňového subjektu, z čoho plynie absolútne nepochopenie podstaty sprostredkovateľskej zmluvy.
Vo svetle ustálenej judikatúry je potrebné za vadné považovať predovšetkým také rozhodnutie správneho orgánu, v ktorom sa správny orgán nezaoberal, a teda ani nevysporiadal, s námietkami účastníkov uplatnenými v správnom konaní.
Rozhodnutia správnych orgánov sú, podľa názoru žalobcu, postihnuté viacerými vadami, a to: nesprávne a neúplne zistený skutkový stav, porušenie ust. § 24 ods. 2 daňového poriadku, nesprávny výklad § 24 ods. 1, 2 daňového poriadku o rozložení dôkazného bremena, nesprávne vyvodené závery zo zisteného skutkového stavu, porušenie ust. § 49 ods. 1 písm. a/ a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH. Žalovaný a správca dane porušili i zásadu daňovej neutrality nastolenú smernicou 2006/112 a vôbec sa
nevysporiadali s námietkami a argumentmi žalobcu, pričom niektoré z nich bez ďalšieho bezdôvodne odmietli ako nevierohodné, čím sú rozhodnutia v týchto častiach nepreskúmateľné.
IV. Vyjadrenie žalovaného k podanej žalobe
22. Žalovaný v podaní zo dňa 25. 06. 2018 zaujal stanovisko k žalobe a uviedol, že žalobné námietky žalobcu v žalobe sú podobné, ako uvádzal počas daňovej kontroly, vyrubovacieho a odvolacieho konania. Správca dane aj žalovaný sa s námietkami žalobcu vo svojich rozhodnutiach vysporiadali. Zo spisového materiálu vyplýva, že prepravné služby, ktoré vykonal žalobca, boli uskutočnené medzi dvomi zmluvnými stranami, objednávateľom a poskytovateľom, teda bez účasti sprostredkovateľa. V odpovediach zahraničných daňových správ sa ani v jednom prípade nepotvrdila skutočnosť, že spoločnosť A., a.s. sprostredkovala uzatvorenie zmluvy na prepravu tovaru, nakoľko zahraničné spoločnosti uvedenú spoločnosť nepoznali, resp. nikdy nemali s touto spoločnosťou obchodné aktivity. Činnosť sprostredkovateľa musí byť konkretizovaná, ako konkrétne bolo sprostredkovanie realizované, čo bolo jeho obsahom, kedy k nemu došlo, za akých okolností, s kým konkrétne sprostredkovateľ jednal v záujme toho, aby došlo k uzavretiu zmluvy s treťou osobou. Účastníci obchodného vzťahu musia mať vedomosť o tom, že zdaniteľný obchod im bol sprostredkovaný treťou osobou. Správca dane teda musí skúmať, ako, akým spôsobom a či došlo k sprostredkovaniu prepravných služieb. S predloženého spisového materiálu je však zrejmé, že spoločnosť A., a.s. sa nekontaktovala na medzinárodné spoločnosti ktoré ju nepoznali. Platiteľ nepredložil relevantné dôkazy o zdaniteľnom obchode, neuviedol žiadnu osobu, s ktorou dodávateľ jednal a ktorú by mohol správca dane vypočuť. Dodávateľská spoločnosť je nekontaktná, so správcom dane nekomunikuje a všetci odberatelia platiteľa potvrdili, že spoločnosť A., a.s. nepoznajú. Pre nekontaktnosť dodávateľa nebolo možné overiť, či údaje uvedené v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie november 2012 obsahujú aj deklarované zdaniteľné obchody s platiteľom, a či z týchto obchodov spoločnosť A., a.s. odviedla do štátneho rozpočtu daň. K rozloženiu dôkazného bremena poukázal žalovaný na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžf/111/2015 zo dňa 11. 04. 2011. Správca dane žalobcu nezaťažil absolútnym dôkazným bremenom. Správca dane vykonal vlastné zisťovanie a so zistenými skutočnosťami oboznámil žalobcu. K judikatúre európskeho súdneho dvora, na ktoré žalobca v žalobe poukazuje uviedol, že jeho citácie sú vyňaté z určitej časti rozsudku, bez poznania všetkých okolností, na základe ktorých príslušný súd rozhodol. Z predmetných rozsudkov vyplýva odlišnosť, ktorá bráni aplikácii uvedených judikátov na posudzovaný prípad žalobcu. V judikatúre boli plnenia poskytnuté a zároveň nasledovali v dodávateľskom reťazci. V spornej veci žalobcu ale k plneniu nedošlo, pretože bolo preukázané, že spoločnosť A., a.s. žiadne sprostredkovanie neuskutočnila a zároveň deklarované plnenie nebolo poskytnuté v rámci dodávateľského reťazca. Žalovaný navrhol, aby správny súd žalobu zamietol.
V. Ďalší priebeh súdneho konania
23. Žalobca v podaní zo dňa 18. 10. 2018 zaslal vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného. Poukázal v ňom na to, že žalovaný celú svoju argumentáciu stavia na nekontaktnosti poskytovateľa sprostredovateľských služieb a nedostatku formálnych záznamov o ich poskytnutí spoločnosťou A., a.s.. Pre daňový subjekt je ekonomicky jedine možné, že zaplatí za poskytnutie služieb, ktoré boli skutočne vykonané a z ktorých mu vyplynula ekonomická výhoda využiteľná pre jeho podnikanie. Pre žalobcu ako podnikateľa je nepodstatné poskytovanie akýchkoľvek písomných hlásení, ale je pre neho podstatné a relevantné to, aký bol reálny ekonomický výsledok sprostredkovateľskej činnosti. Správca dane ani žalovaný sa ani okrajovo nezaoberali argumentáciou žalobcu vo vzťahu k prepojeniu činnosti sprostredkovateľa na ekonomické výsledky žalobcu. Zdôraznil, že formalistická predstava žalovaného o fungovaní podnikania a zabezpečovaní obchodov a príjmov z nich je úplne mimo ekonomickej reality. Opakovane poukázal na to, že správne orgány sa nezaoberali uplatnením zásady neutrality, t.j. preskúmaním, či z uhradenej faktúry bola sprostredkovateľom odvedená DPH a na preverenie tejto skutočnosti úplne rezignovali.
24. Žalovaný podal stanovisko k vyjadreniu žalobcu, a to v podaní zo dňa 12. 11. 2018, v ktorom zopakoval argumenty uvedené v jeho vyjadrení k podanej žalobe. Poukázal na to, že žalobca navrhol, že zabezpečí výsluch svedka, no ani jemu sa nepodarilo zabezpečiť, aby sa X. A. na vypočutie svedka
dostavil. Správca dane využil všetky zákonné prostriedky v súvislosti s vypočutím svedka, bývalého konateľa spoločnosti A., a.s. X. A..
VI. Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov
25. Krajský súd v Nitre ako súd vecne a miestne príslušný na konanie v predmetnej veci, viazaný rozsahom a dôvodmi podanej žaloby (ust. § 134 ods. 1, 2 zák. č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok, ďalej len „SSP“) preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 16. 01. 2018 a rozhodnutie správcu udane zo dňa 01. 08. 2017 ako i konanie, ktoré predchádzalo vydaniu týchto rozhodnutí, bez nariadenia pojednávania (nakoľko nebola splnená ani jedna z podmienok uvedených v ust. § 107 ods. 1 SSP na to, aby súd vec prejednal s nariadením pojednávania) a dospel k záveru, že podaná žaloba nie je dôvodná, preto ju podľa ust. § 190 SSP rozsudkom zamietol, pričom rozsudok verejne vyhlásil dňa 02. 05. 2019 v zmysle ust. § 137 ods. 4 SSP.
26. Podľa § 2 písm. a/, b/ zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov účinnom do 31. 12. 2012 (teda i v kontrolovanom zdaňovacom období november 2012), predmetom dane je a) dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, b) poskytnutie služby (ďalej len "dodanie služby") za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, Podľa § 8 písm. a/ vyššie citovaného zákona, dodaním tovaru je a) prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a podobné nehmotné veci a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na eurá referenčným výmenným kurzom určeným a vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska 5a) v deň predchádzajúci dňu predaja bankoviek a mincí, Podľa § 9 ods. 1 vyššie citovaného zákona, dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru podľa § 8, vrátane a) prevodu práva k nehmotnému majetku vrátane poskytnutia práva k priemyselnému vlastníctvu alebo inému duševnému vlastníctvu, b) poskytnutia práva užívať hmotný majetok, c) prijatia záväzku zdržať sa konania alebo strpieť konanie alebo stav, d) služby dodanej na základe poverenia alebo rozhodnutia vydaného štátnym orgánom alebo na základe zákona. Podľa § 19 ods. 1, 2 vyššie citovaného zákona, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi. Daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby. Podľa § 49 ods. 1, 2 písm. a/ vyššie citovaného zákona, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, Podľa § 51 ods. 1 písm. a/, ods. 2 vyššie citovaného zákona, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71, Platiteľ vykoná odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 písm. a), c) alebo písm. d) najskôr v zdaňovacom období, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, a najneskôr v poslednom zdaňovacom období kalendárneho roka, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, ak do uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom uplatňuje právo na odpočítanie dane, má doklad podľa odseku 1 písm. a), c) alebo písm. d). Ak platiteľ nemá doklad podľa odseku 1 písm. a), c)
alebo písm. d) do uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za posledné zdaňovacie obdobie kalendárneho roka, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, vykoná odpočítanie dane v tom zdaňovacom období, v ktorom dostane doklad podľa odseku 1 písm. a), c) alebo písm. d). Platiteľ vykoná odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) najskôr v zdaňovacom období, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, a najneskôr v poslednom zdaňovacom období kalendárneho roka, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo.
Podľa § 70 ods. 1 vyššie citovaného zákona, platiteľ je povinný viesť podrobné záznamy podľa jednotlivých zdaňovacích období o dodaných tovaroch a službách a o prijatých tovaroch a službách; osobitne vedie záznamy o dodaní tovarov a služieb do iného členského štátu, o nadobudnutí tovaru z iného členského štátu, o prijatí služieb z iného členského štátu a o dovoze tovaru. V záznamoch sa uvádzajú údaje rozhodujúce pre správne určenie dane. Na účely odpočítania dane vedie platiteľ záznamy v členení na tovary a služby s možnosťou odpočítania dane, bez možnosti odpočítania dane a s možnosťou pomerného odpočítania dane; v záznamoch platiteľ uvedie zdaňovacie obdobie, v ktorom vykonal odpočítanie dane alebo pomerné odpočítanie dane. Platiteľ vedie záznamy aj o platbách prijatých pred dodaním tovarov a služieb a o platbách poskytnutých pred dodaním tovarov a služieb. Člen skupiny je povinný viesť osobitne záznamy o dodaní tovarov a služieb ostatným členom skupiny.
Podľa § 71 ods. 1 vyššie citovaného zákona, pri každom dodaní tovaru a dodaní služby v tuzemsku pre zdaniteľnú osobu a pre právnickú osobu, ktorá nie je zdaniteľnou osobou, je platiteľ povinný vyhotoviť faktúru. Platiteľ je povinný vyhotoviť faktúru aj v prípade, ak je platba prijatá pred dodaním tovaru a predtým, ako je poskytovanie služby skončené. Platiteľ vyhotoví faktúru najneskôr do 15 dní od vzniku daňovej povinnosti. Ak v kalendárnom mesiaci vznikne platiteľovi daňová povinnosť prijatím jednej alebo viacerých platieb a zároveň aj dodaním tovaru alebo dodaním služby, na ktoré prijal jednu alebo viac platieb, môže platiteľ vyhotoviť jednu faktúru, a to najneskôr do 15 dní od vzniku poslednej daňovej povinnosti vzťahujúcej sa na toto dodanie tovaru alebo dodanie služby v tomto kalendárnom mesiaci. Platiteľ nie je povinný na účely dane vyhotoviť faktúru, ak ide o tovar alebo službu, ktorá je dodaná s oslobodením od dane podľa § 28 až 42.
27. Podľa § 3 ods. 1, 2, 3, 6, 8 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov účinnom do 31. 08. 2018, teda i v čase rozhodovania žalovaného, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
Správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada. Právom aj povinnosťou daňových subjektov a iných osôb podľa § 4 ods. 2 písm. d) pri správe daní je úzko spolupracovať so správcom dane. Podľa § 24 ods. 1, 2, 3, 4 vyššie citovaného zákona, daňový subjekt preukazuje a/ skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, 2) b/ skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c/ vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Podľa § 46 ods. 5 vyššie citovaného zákona, ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal. Podľa § 74 ods. 2, 4 vyššie citovaného zákona, odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v rozsahu požadovanom v odvolaní. Ak vyjdú pri preskúmavaní najavo skutkové či právne okolnosti účastníkom konania neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, odvolací orgán na ne pri rozhodovaní prihliadne; odvolací orgán nie je viazaný len návrhmi účastníka konania a môže zmeniť odvolaním napadnuté rozhodnutie aj v jeho neprospech. V rámci odvolacieho konania môže odvolací orgán výsledky daňového konania doplňovať, odstraňovať chyby konania alebo toto doplnenie alebo odstránenie chýb uložiť správcovi dane s určením primeranej lehoty.
Odvolací orgán napadnuté rozhodnutie v odôvodnených prípadoch zmení alebo zruší, inak napadnuté rozhodnutie potvrdí. Odvolací orgán rozhodnutie zruší a vec vráti na ďalšie konanie a rozhodnutie, ak sú na to dôvody. Ak odvolací orgán rozhodnutie zruší a vráti vec na ďalšie konanie a rozhodnutie, správca dane alebo orgán, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, je viazaný právnym názorom odvolacieho orgánu.
28. Medzi účastníkmi konania bol sporný výklad vyššie uvedených ustanovení zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov a to, či žalobcovi vznikol nárok na uplatnenie odpočítania dane z pridanej hodnoty v sume 50.000,- eur za zdaňovacie obdobie november 2012 pri ním tvrdenej dodávke služby v zmysle zmluvy o sprostredkovaní od spoločnosti A., a.s. podľa faktúry č. 2012064 zo dňa 30. 11. 2012 v sume 300.000,- eur (základ dane 250.000,- eur + daň z pridanej hodnoty 50.000,- eur).
29. Zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov stanovil pre dokazovanie nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty prísnejšie podmienky ako pri iných druhoch daní a tieto podmienky sú uvedené i v ust. § 49 ods. 1, 2 písm. a/ ako i v ust. § 51 ods. 1 písm. a/ vyššie citovaného zákona. Jedná sa o hmotno-právne podmienky a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Vzhľadom na ľahkú zneužiteľnosť tohto nároku zákonodarca požaduje, aby platiteľ tejto dane, ktorý si podľa daňového priznania uplatňuje nárok na odpočítanie dane, bol schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené tak, ako sú deklarované v daňových dokladoch, teda v tomto prípade na faktúre č. 2012064 zo dňa 30. 11. 2012 vystavenej spoločnosťou A., a.s. ako dodávateľom služby pre žalobcu. Z ust. § 49 ods. 1, 2 vyššie citovaného zákona jednoznačne vyplýva, že právo odpočítať daň z tovaru alebo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť inému daňovému subjektu. Uvedené znamená, že žalobca by si mohol odpočítať daň z pridanej hodnoty v prípade dodávky služby, ktorú mu mal dodať ním deklarovaný dodávateľ len v prípade, ak by pri tejto službe vznikla tomuto dodávateľovi daňová povinnosť z titulu dodania služby. V tomto smere podľa názoru súdu správca dane vykonal v potrebnom rozsahu dokazovanie, a to vyžiadaním listinných dokladov od žalobcu a jeho bezprostredného dodávateľa, t. j. spoločnosti A., a.s. a vykonal tiež všetky úkony smerujúce k tomu, aby bol predseda predstavenstva tejto spoločnosti X. A. vypočutý a vykonal i rozsiahle dokazovanie vo vzťahu k spoločnostiam v rámci M. únie, a to formou medzinárodnej výmeny informácií, ktorým mali byť služby žalobcu sprostredkované spoločnosťou A., a.s..
30. Žalobca v podanej žalobe namietal nevykonanie výsluchu svedka Petra Kreibicha a poukázal na predložené čestné prehlásenie zo dňa 26. 06. 2014 uvedenej osoby, na ktoré správca dane neprihliadol. Uvedenú námietku správny súd považuje za nedôvodnú, pretože správca dane požiadal Daňový úrad
Bratislava o preverenie sídla spoločnosti, ktorý v podaní zo dňa 29. 11. 2013 správcovi dane oznámil, že daňový subjekt A., a.s. je nekontaktný, zásielky sa vracajú s poznámkou pošty „adresát neznámy“, štatutárny orgán si tiež zásielky nepreberá. Miestnym zisťovaním bolo preverené, že na adrese sídla nemá označenie, nemá uzavretú zmluvu o nájme ani nájme poštovej schránky. Svedka X. A. sa nepodarilo zabezpečiť na výsluch, a to ani žiadosťou o jeho predvedenie a jeho účasť nezabezpečil ani žalobca, ktorý sa mal o to pokúsiť.
K čestnému prehláseniu X. A. zo dňa 26. 06. 2014, ktoré žalobca predložil správcovi dane ako dôkaz, je potrebné uviesť, že čestné prehlásenie vo všeobecnosti nemožno považovať v daňovom konaní za dôkaz. V ust. § 24 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov sú demonštratívne uvedené dôkazné prostriedky, ktoré možno použiť na zistenie a objasnenie skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a ktoré nemôžu byť získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že musí ísť o listinné dôkazy a výpovede svedkov založené na overiteľných skutočnostiach, pričom čestné vyhlásenie predstavuje jednostranný úkon, ktorý nemôže nahrádzať dôkaz, pretože to vyššie citovaný zákon v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR nedovoľuje. Predloženie čestných prehlásení je teda v daňovom konaní právne irelevantné. V súvislosti s čestným prehlásením ako dôkazom správny súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v konaní pod sp. zn. 2 Sžf/40/2011, v ktorom bola riešená otázka použiteľnosti čestného prehlásenia v daňovom konaní vedenom za účinnosti zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov, ktorý bol zrušený zákonom č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s účinnosťou od 01. 01. 2012. Tento nový zákon obdobným spôsobom rieši okruh použiteľných dôkazných prostriedkov v daňovom konaní, pričom taktiež za dôkazný prostriedok nepovažuje čestné vyhlásenie. Obsah a hodnovernosť predloženého čestného prehlásenia X. A. je podľa názoru súdu spochybnená i tým, že uvedená osoba je nekontaktná, a to tak v sídle spoločnosti, ako i na adrese svojho bydliska.
31. Správca dane oboznámil žalobcu s výsledkami daňovej kontroly, ako i dokazovania vykonaného v rámci vyrubovacieho konania a vyzval ho, aby preukázal nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty za kontrolované zdaňovacie obdobie. Žalobca okrem predložených dokladov (zmluvy o sprostredkovaní, faktúr, oznámení o splnení povinnosti spoločnosti A., a.s., potvrdením o úhrade, čestným vyhlásením X. A. a dôkazmi o náraste tržieb) žiadnym spôsobom nepreukázal reálne dodanie služby - sprostredkovania od ním deklarovaného dodávateľa. Tvrdenie žalobcu, že jeho činnosť je preukázaná nárastom tržieb nemôže byť dôkazom o tom, že k ich nárastu došlo práve činnosťou sprostredkovateľa, ktorú nevedel špecifikovať (v čom spočívala, akým spôsobom bola vykonaná), s dôrazom na to, že obchodný partneri žalobcu na základe medzinárodnej výmeny informácií prostredníctvom finančnej správy o činnosti sprostredkovateľa nevedeli uviesť nič konkrétne, spoločnosť A., a.s. nepoznali, ani jej štatutárneho zástupcu, a ako kontaktnú osobu uvádzali inú osobu. Z jednotlivých odpovedí na MVI pritom vyplynulo, že so žalobcom dlhodobo spolupracujú, či už ako s fyzickou osobou, alebo obchodnou spoločnosťou X. P. - T., s.r.o., ktorá vznikla dňa 03. 11. 2009 (ako vyplýva z výpisu z obchodného registra).
32. Z takto vykonaného dokazovania správca dane ako i žalovaný vyvodili záver, že uskutočnenie zdaniteľného plnenia, t. j. dodanie sprostredkovateľských služieb spoločnosťou A.t, a.s. pre žalobcu nebolo dostatočne preukázané, nakoľko spoločnosť deklarovaného dodávateľa služieb je nekontaktná, nepredložila žiadne doklady, z ktorých by bolo možné preukázať vznik daňovej povinnosti na strane dodávateľa služieb, bývalého predsedu predstavenstva tejto spoločnosti X. A. sa nepodarilo vypočuť a spoločnosti, s ktorými žalobca spolupracoval pri dodaní prepravných služieb nepotvrdili sprostredkovanie týchto služieb prostredníctvom spoločnosti, ktorá ich mala, podľa tvrdenia žalobcu, vykonať.
33. Je potrebné prisvedčiť tvrdeniam žalobcu, že sprostredkovanie, resp. sprostredkovateľské služby môžu mať rôznu formu. V predmetnej veci však žalobca predložil zmluvu o sprostredkovaní uzavretú so spoločnosťou A., a.s., v ktorej si zmluvné strany dohodli, že na jej základe záujemca ako zhotoviteľ vykoná pre tretie osoby ako objednávateľov uvedených v prílohe č. 1 na území SR a v zahraničí dielo, predmetom ktorého je preprava tovaru za cenu minimálne v sume 2.500.000,- eura v záväzku zhotoviteľa uhradiť cenu a to aspoň v sume 2.450.0000,- eur v súlade s § 646 Obchodného zákonníka. Cena 2.500.000,- eur sa vypočíta ako súčet všetkých realizovaných diel sprostredkovaných sprostredkovateľom. V čl. 5 si strany dohodli províziu za predmet zmluvy. Samotná
činnosť sprostredkovateľa nebola v zmluve špecifikovaná, ale provízia za ňu mala byť viazaná na objeme zákazok vyjadrených v konkrétnej sume za objednanú prepravu tovaru, ktorú mal vykonať žalobca. Súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že o činnosti sprostredkovateľa prepravných služieb nemuseli objednávatelia mať vedomosť. Potom nie je zrejmé, akým spôsobom mal sprostredkovanie sprostredkovateľ vykonať. Žalobca nepredložil žiadny dôkaz o tom, že spoločnosť A., a.s. ako sprostredkovateľ realizovala v jeho prospech ponukové konania pre tretie osoby uvedené v prílohe zmluvy resp. že v jeho prospech vôbec vykonala sprostredkovateľskú činnosť podľa tejto zmluvy. Za takýto dôkaz podľa názoru súdu nemožno považovať zmluvu o sprostredkovaní, ale ani nárast tržieb u žalobcu, pretože chýba príčinná súvislosť medzi činnosťou sprostredkovateľa a týmto nárastom. Jednotliví objednávatelia prepravných služieb nepotvrdili realizovanie prepravných služieb žalobcu v dôsledku sprostredkovania treťou osobou.
34. Predloženie dokladov (faktúry, zmluvy o sprostredkovaní a ostatných vyššie uvedených) je len jednou z podmienok pre uznanie odpočítania dane, ale nie je tým preukázaná reálnosť a realizácia obchodnej transakcie, pretože technicky je dnes možné vyhotoviť akýkoľvek doklad a na akékoľvek plnenie bez ohľadu nato, či plnenie deklarované v dokladoch bolo i reálne uskutočnené alebo nie. Teda akékoľvek doklady bez reálneho preukázania zdaniteľného plnenia nie sú dôkazom o tom, že určité plnenie bolo i reálne uskutočnené. Žalobcom tvrdený dodávateľ sprostredkovateľskej služby nepotvrdil, že by v prospech žalobcu vykonal sprostredkovateľskú činnosť smerujúcu k objednaniu prepravných služieb od osôb uvedených v prílohe zmluvy o sprostredkovaní a inými dôkaznými prostriedkami žalobca jej dodanie nepreukázal. Deklarovanému dodávateľovi služby, teda spoločnosti A., a.s. potom nemohla vzniknúť daňová povinnosť na dani z pridanej hodnoty podľa ust. § 19 ods. 2 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, a preto ani žalobcovi nevzniklo právo odpočítať si daň z pridanej hodnoty pri tejto dodávke podľa ust. § 49 ods. 1, 2, písm. a/ v nadväznosti na ust. § 51 ods. 1 vyššie citovaného zákona. S poukazom na uvedené zistenia potom i súd rovnako ako daňové orgány dospel k záveru, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že spoločnosť A., a.s. mu dodala sprostredkovateľské služby podľa zmluvy o sprostredkovaní, v dôsledku čoho potom tomuto deklarovanému dodávateľovi služieb nevznikla daňová povinnosť, a teda ani právo žalobcu na odpočítanie dane z pridanej hodnoty pri formálne deklarovanej, ale reálne nepreukázanej obchodnej transakcii.
35. K námietkam žalobcu v podanej žalobe týkajúcim sa rozsahu a spôsobu vykonaného dokazovania je potrebné uviesť, že daňové konanie je ovládané zásadou materiálnej pravdy, ktorá však nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu, resp. nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne skutočností ním uvedených (a správcom dane preverovaných) v daňovom priznaní. Je na správcovi dane, ktorý vykonáva dokazovanie, aké dôkazy vykoná, akú dôkaznú silu im prizná, či a akým spôsobom dokazovanie doplní, a to s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy už vykonané a závery z nich vyplývajúce (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 07. 09. 2011 v konaní pod sp. zn. 4Sžf/18/2011).
36. Vždy je však potrebné v daňovom konaní vziať do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre vyrubenie alebo vybratie dane a z neho vychádzať. Rozpory medzi formálnou úpravou dokladov a skutočným stavom sa posudzujú vždy podľa skutočného obsahu kontrolovaného úkonu. Daňové subjekty majú pritom zákonom určenú povinnosť spolupracovať so správcom dane, t. j. poskytovať mu súčinnosť v daňovom konaní, pričom dôkazné bremeno v daňovom konaní však vždy spočíva na daňovom subjekte a jeho povinnosťou je najmä preukázať skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a na preukázanie ktorých bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania a teda preukázať, že údaje uvedené v daňovom priznaní sú úplné a správne. V prípade, ak si daňový subjekt uplatňuje odpočítanie dane z pridanej hodnoty, je jeho povinnosťou v daňovom konaní preukázať reálnu existenciu zdaniteľného plnenia, pretože jej uskutočnenie zákon automaticky nepredpokladá. Správca dane v daňovom konaní zasa preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Jeho úlohou je na základe daňovej kontroly zistiť, objasniť a overiť všetky skutočnosti uvedené daňovým subjektom v daňovom priznaní, vrátane uskutočnenia tvrdenej daňovej transakcie, a to v záujme správneho určenia daňovej povinnosti. Môže pritom použiť všetky dostupné prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, najmä rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových
kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
37. Vzhľadom na námietky žalobcu vo vzťahu k neprimeraného zaťaženiu žalobcu dôkazným bremenom, bolo dôležitou právnou otázkou v tomto konaní posúdenie miery zaťaženia žalobcu dôkazným bremenom vyplývajúcim z ust. § 24 ods. 1 vyššie citovaného zákona. V danom prípade je vo vzťahu k rozloženiu dôkazného bremena relevantná tá skutočnosť, že správca dane a žalovaný založili svoje rozhodnutia na tom, že žalobca nepreukázal splnenie podmienok na priznanie práva na odpočítanie dane na základe faktúry vystavenej ním deklarovaným dodávateľom služby spoločnosti A., a.s., teda samotné spochybnenie sa týka vzťahu medzi žalobcom a jeho priamym dodávateľom. To konkrétne znamená, že bolo plne v dispozícii žalobcu, aby si v potrebnom rozsahu zabezpečil dostatočné množstvo dôkazov týkajúcich sa deklarovaného plnenia spoločnosťou A., a.s., aby nebol vystavený dôkaznej núdzi. Z pohľadu správneho súdu, žalobca skutočne nepreukázal relevantnými dôkazmi, že služba mu bola dodaná spoločnosťou A., a.s..
38. Z vykonaného dokazovania vo vzťahu k spoločnosti A., a.s. správca dane vyvodil správny právny záver, že žalobca nepreukázal zákonnosť uplatneného odpočítania dane pri deklarovanej dodávke služby od tejto spoločnosti. Bolo povinnosťou žalobcu v prípade, ak si uplatnil odpočítanie dane z pridanej hodnoty, aby preukázal, že služba mu bola dodaná práve dodávateľom uvedeným na faktúre a taktiež, aby preukázal skutočnú existenciu zdaniteľného plnenia. Je povinnosťou každej zmluvnej strany, aby sa pri úprave obchodných vzťahov odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov, pričom toto zahŕňa i povinnosť overiť si informácie a skutočnosti ohľadne obchodného partnera ako i osoby (fyzickej alebo právnickej), ktorá službu vykoná. Žalobca si zrejme tieto informácie neoveril dostatočne, a preto je možné dôvodne pochybovať, či mu fakturovanú službu reálne dodal ním tvrdený dodávateľ a platiteľ dane z pridanej hodnoty. Overovanie si obchodných partnerov nie je povinnosťou daňového subjektu, ale v prípade, ak si daňový subjekt uplatňuje nároky vo vzťahu k štátnemu rozpočtu, napr. uplatnenie si nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, musí byť schopný preukázať reálnosť deklarovaného obchodu a v prípade nepreverenia si obchodného partnera sa dostáva do dôkaznej núdze, ako to bolo v tomto prípade, keď žalobca nevedel preukázať reálne naplnenie deklarovaného obchodu medzi ním a deklarovaným dodávateľom. Uskutočnenie zdaniteľných plnení je ekonomickou činnosťou pod kontrolou daňového subjektu a odpočítanie dane z pridanej hodnoty nenastáva ex lege podľa ust. § 49 ods. 1, 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, ale je iba právom platiteľa tejto dane, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou daňového subjektu, ktorý je platiteľom dane. V daňovom konaní správca dane nevyhľadáva dôkazy za kontrolovaný daňový subjekt, pretože ich označenie, resp. predloženie tvorí dôkaznú povinnosť daňového subjektu, nakoľko daňové konanie je ovládané zásadou prejednacou, nie vyhľadávacou. Daň z pridanej hodnoty je ľahko zneužiteľná, preto každý subjekt pri svojom podnikaní musí byť dostatočne predvídavý a obozretný, aby reálny obsah faktúr mohol preukázať aj inými dôkazmi pred daňovými orgánmi, čo žalobca nesporne nepreukázal. Právo na odpočítanie dane sa nevzťahuje na daň, ktorá je splatná len z dôvodu jej uvedenia vo faktúre.
39. Určenie opatrení, ktoré možno v tom, ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností toho, ktorého prípadu vo veci samej (rozsudok SD EÚ v spojených veciach Mahagében kft. a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11). V priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania bolo nepochybne preukázané, že žalobca neprijal žiadne takéto opatrenia. V predmetnej veci nie je absolútne postačujúce predložiť iba formálne správne daňové doklady, ale je nevyhnutné preukázať skutočnú realizáciu obchodnej transakcie, čo zahrňuje aj preverenie dodávateľa služby.
40. Námietku žalobcu v podanej žalobe (týkajúca sa zaťaženia dôkazným bremenom) správny súd nepovažuje za dôvodnú, práve s poukazom na obsah predloženého administratívneho spisu, v ktorom sa nachádzajú žalobcom predložené listinné doklady, z ktorých ale nemožno vyvodiť záver o reálnom dodaní služby žalobcovi zo strany deklarovaného dodávateľa. Bolo právom a povinnosťou správcu dane preveriť hodnovernosť žalobcom predložených dokladov a za tým účelom vykonať v potrebnom rozsahu dokazovanie, vrátane dokazovania vo vzťahu k iným subjektom (uvedeným v bode 15 tohto rozsudku). O výsledkoch vykonaného dokazovania, vrátane zistení týkajúcich sa uvedených subjektov bol žalobca správcom dane podrobne oboznámený a mal možnosť sa k nim vyjadriť, čo žalobca i využil a vyjadril sa tak, že s nimi nesúhlasí.
41. Neunesenie vlastnej dôkaznej povinnosti nemôže žalobca obhajovať tým, že mu nie je známe, akými inými dôkazmi by ešte mal a mohol disponovať, aby vyvrátil pochybnosti správcu dane. Nie je úlohou správcu dane, aby v rámci prebiehajúcej daňovej kontroly inštruoval kontrolovaný daňový subjekt, akými konkrétnymi dôkaznými prostriedkami má disponovať, resp. aké konkrétne dôkazné prostriedky si mal zabezpečiť, aby mu bolo možné uznať uplatnené odpočítanie dane z pridanej hodnoty a uplatnené oslobodenie od dane z pridanej hodnoty. Odpočítanie dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2012 nebolo žalobcovi uznané z dôvodu, že žalobca nepredložil a neoznačil žiadne dôkazy preukazujúce reálny obsah faktúry a reálne dodanie služby od deklarovaného dodávateľa, t. j. spoločnosti A., a. s.. Dôkazná povinnosť v daňovom konaní jednoznačne spočíva na daňovom subjekte - žalobcovi, ktorému daňové orgány poskytli dostatok priestoru, aby svoje tvrdenia a dôvodnosť odpočítania dane z pridanej hodnoty i preukázal (nielen formálnymi dokladmi), čo žalobca neurobil, keď napr. žiadnym spôsobom nepreukázal sprostredkovanie prepravných služieb medzi žalobcom a jeho odberateľmi spoločnosťou A., a.s.. Bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia s odbornou starostlivosťou vyplývajúcou z jeho podnikateľskej činnosti, aby zabránil tomu, že reálne uskutočnenie zdaniteľného obchodu medzi ním a deklarovaným dodávateľom bude spochybnené.
42. V podanej žalobe žalobca poukazoval na judikatúru Súdneho dvora EÚ. Správny súd v tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že vnútroštátnu právnu úpravu dane z pridanej hodnoty je potrebné vykladať v súlade s právom Európskej únie a Smernicou Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva právo členských štátov vnútroštátnym právom zabezpečiť v záujme ochrany oprávnených nárokov štátov na inkaso dane z pridanej hodnoty podmienky na zamedzenie zneužívania jednotného systému dane z pridanej hodnoty, avšak s prihliadnutím na zásadu proporcionality so zamedzením neprimeraného zásahu do práv platiteľov tejto dane na vrátenie dane z pridanej hodnoty nimi zaplatenej v súvislosti so zabezpečovaním ich zdaniteľných plnení na vstupe. V tomto ohľade je právna úprava dane z pridanej hodnoty vnímaná ako právo každého platiteľa tejto dane na odpočet dane z pridanej hodnoty zaplatenej ním na vstupe vzťahujúce sa na všetky operácie výroby a distribúcie po odpočítaní dane, ktorou boli priamo zaťažené jednotlivé nákladové prvky tvoriace cenu, pričom otázka, či daň z pridanej hodnoty splatná vo vzťahu k predchádzajúcim alebo nasledujúcim predajom dotknutého tovaru bola alebo nebola zaplatená do štátnej pokladnice, nemá vplyv na právo platiteľa dane na odpočet dane z pridanej hodnoty zaplatenej na vstupe. Uvedený výklad zásady neutrality dane z pridanej hodnoty vyplýva z judikatúry Súdneho dvora EÚ, na ktorú poukazoval i žalobca v podanej žalobe, napr. rozsudky v spojených veciach Kittel (C-439/04) a obchodná spoločnosť Recolta Recycling (C-440/04) a v spojených veciach Optigen Ltd (C-354/03), Fulcrum Electronics Ltd (C-355/03), Bond House Systems (C-484/03).
43. V súvislosti so žalobcom predloženými dôkazmi, ktoré sa nachádzajú v administratívnom spise a ktoré sú uvedené v časti I. priebeh administratívneho konania tohto rozsudku, je správny súd toho názoru, že tieto materiály nemôžu byť relevantným dôkazným prostriedkom a týmto spôsobom nie je možné za danej dôkaznej situácie preukázať reálne dodanie a nadobudnutie služby.
44. Záverom správny súd zdôrazňuje, že dôkazné bremeno bolo jednoznačne na strane žalobcu, nakoľko skutočnosti vymedzené v ust. § 49 ods. 2 písm. a/ a v ust. § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov tvoria dôkazné bremeno daňového subjektu. Je však potrebné zdôrazniť, že žalobca bol priamo účastný ním deklarovaného zdaniteľného plnenia (dodania služby na základe zmluvy o sprostredkovaní) podľa faktúry č. 2012064 zo dňa 30. 11. 2012) ako odberateľ a takýto subjekt nemá možnosť obhajovať sa nemožnosťou dosahu a preverenia zákonom vyžadovaných náležitostí, vyplývajúcich z danej obchodnej transakcie a bolo jeho povinnosťou zachovať zákonnosť tohto postupu, ako aj zabezpečiť potrebné podklady na preukázanie oprávnenosti uplatnenia dane z pridanej hodnoty (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 29. 02. 2016 v konaní pod sp. zn. 5Sžf/94/2014).
45. S poukazom na uvedené súd dospel k záveru, že správca dane postupoval správne a v zmysle zákona, keď žalobcovi rozhodnutím zo dňa 01. 08. 2017 určil rozdiel v sume 50.000,- eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2012, žalobcovi nepriznal nadmerný odpočet za uvedené zdaňovacie obdobie v sume 2.616,87 a vyrubil daň v sume 47.393,13 eur (nadmerný odpočet uplatnený v daňovom priznaní v sume 2.616,87 eur, daň zistená správcom dane 47.383,13, rozdiel
50.000,- eur). Správne postupoval i žalovaný, keď rozhodnutie správcu dane zo dňa 01. 08. 2017 potvrdil podľa ust. § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Z obsahu preloženého administratívneho spisu vyplýva, že daňové orgány zistili skutkový stav správne a v dostatočnom rozsahu tak, aby bolo možné na jeho základe v zmysle zákona rozhodnúť.
46. Preskúmaním žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného v intenciách podanej žaloby správny súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, a preto ju rozsudkom zamietol podľa ust. § 190 SSP.
47. O trovách konania správny súd rozhodol tak, že žalovanému, ktorý mal v konaní plný úspech (súd žalobu zamietol) nepriznal náhradu trov konania, a to s poukazom na ust. § 168 SSP, nakoľko zo súdneho spisu nevyplýva, že by žalovanému v súvislosti s predmetným konaním trovy konania vznikli.
48. Súd takto rozhodol v pomere hlasov 3:0, a to s poukazom na ust. § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu správneho súdu nie je prípustný opravný prostriedok, ak tento zákon neustanovuje inak. (ust. § 133 ods. 2 SSP).
Proti každému právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu je prípustná kasačná sťažnosť, ak zákon neustanovuje inak (ust. § 439 ods. 1, 2, 3 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len dôvodmi uvedenými v ust. § 440 ods.1, 2 SSP. Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu subjektu oprávnenému na jej podanie, ak nie je ustanovené inak. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu v prípadoch uvedených v § 145 ods. 2 SSP. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh), pričom sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) a v prípade, ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.